#overimitated

[oatmealcrisp-freak]

A big part of what makes my heart go ow about the kusuke and kusuo thing, besides the

-sniff-

the trash

is that in Kusuke’s flashbacks it seems to me that Kusuo idolizes his big brother. 

If he sees Kusuke doing something, Kusuo wants to do it too. Ride a bike? Do good in school? Build a neat robot? Kusuke does all that and Kusuo mimics him. Overimitation or being a ‘copy cat’ by and large seems to be performed automatically as a fundamental part of how baby learns. Kusuo’s just being a kid and learning from someone he looks up to.

It could be an effect of the POV characters (clearly this is a fundamental experience for Kusuke while Kuniharu and Kurumi, well, not the most observant are they?) but the only time I recall we’re really shown him imitating his parents, maybe, is when he buys the mirin. Given how bratty his dad is and how vapid his mom can be, which with that ‘I’m second place’ bit it could be said he picks up on pretty early, I don’t think it’d be surprising if Kusuo latched onto Kusuke as the ‘reliable adult’ in the house, and therefore the figure to learn from and look up to. 

However Kusuo’s never taken well to being patronized so when Kusuke lashes out at him, it inevitably ends badly and in turn, of course, feeds the flames.

(Is he showing his dad or is he showing Kusuke, standing behind his dad that look he made one just like big brother’s too? The angle with Kusuke standing behind his dad’s shoulder and Kuniharu being just barely in frame might imply the latter.)

Further, Kusuo says he doesn’t like Kusuke foremost because Kusuke doesn’t like him. And because of that he’s creepy. 

After Kusuke acts even the slightest bit affectionately, ‘cooperatively’ fixing the limiter, as opposed to pissy, Kusuo expresses hope that maybe Kusuke HAS changed a little before course correcting right back into skepticism. It’s like he doesn’t want to get his hopes up. 

The entire thing seems to say that if Kusuke wasn’t a pervy jerk Kusuo would, more than having no problem with him, regard him affectionately, with respect, etc, probably in vein of how he acts with his mom. With Kusuo you get what you give tenfold. Give sincere affection with no ulterior motives and get in return a person who will do his absolute damndest for you in return, even if he’ll never, ever tell you and will tsundere over it.

However, give violence?

Get violence.

Except, post reunion, he doesn’t beat Kusuke up does he? Probably a mixed bag of not even wanting to touch the pervert combined with

If Kuniharu and Kurumi had paid just a little bit of attention to pick up on their eldest’s distress over being ‘beaten’ and explained that Kusuo isn’t competing but is imitating his big brother because he looks up to him- 

(you know, parenting their kids...)

But that didn’t happen and instead we got monkeys who have anxiety, to put it extremely mildly.

It’s the what ifs that get me the most in this damn thing, there’s so much grief resulting from a cavalcade of missed opportunities and ignorance. But Asou manages to make it gotdang hilarious. Impressive, incredibly.

[michalzoller]

K tanečnému sebavedomiu

Vychádzame z konceptu sebavedomia v duchu J. Dolníka, ktorý sa vyjadruje k jazykovému sebavedomiu (dostupné v publ. Sila jazyka). Časti tohto konceptu aplikujeme na tanec, z čoho pramení výklad, ktorý sa týka nie len primárneho kultúrneho osvojovacieho procesu tanca, ale aj mentálnej „výstavbe”, ktora je jeho súčasťou. 

Streetdanceový vzdelávací proces je založený na dvoch primárnych procesoch: imitácia a improvizácia. Túto skutočnosť potvrdzuje už len to, že jednou z najklasickejších metód práce na tanečnej hodine je „nahodenie“ istého kroku (alebo konceptu), ktorý následne tanečníci rozvíjajú samostatne v rámci svojho freestyleu. Súvisiace sa tiež zdajú inštrukčné vety, ktoré pri rôznych cvičeniach zaznievajú ako: „Musíš si to urobiť po svojom.“ Nakoniec, všetkým je dobre známe, že by sme mali tancovať „seba“. Tanečné sebavedomie začína tam, kde si je tanečník ako človek istý, že tancuje seba a že to, že tancuje seba je v poriadku.

V rámci vzdelávacieho procesu sa prirodzene projektujú znalosti lektorujúceho tanečníka, imitačne sa prenášajú na učiacich sa, častokrát v nezmenenej podobe (mentálne neutralizujme zmenu, ktorú tu môže spôsobiť samotná interpretácia žiakov, ktorá je ovplyvnená nie len ich mentálnou a fyzickou zdatnosťou, ale aj inými praktickými faktormi sveta ako napríklad, či lektora v kľúčových momentoch fyzicky vidia). Vo vyššie spomenutom cvičení založenom na rozvíjaní nahodeného kroku by mala potom improvizácia pôsobiť ako oslobodzujúci (v zmysle vymanenia sa zo striktnej imitačnej štruktúry), ale aj uvlastňujúci faktor. Jednoduchšie, v procese improvizácie sa formálne imitované pohyby stávajú hlbšou súčasťou tanca („môj tanec“ chápaný ako môj celkový tanečný prejav, štýl, moja tanečná osobnosť).

Dôsledkom improvizačnej aktivity dochádza nie len k uvlastňovaniu pohybov, ale aj k ich deformácii. Keďže tanečníci sú rozdielni nie len fyzicky, ale aj mentálne, ich spracovanie vstupnej pohybovej štruktúry sa vždy líši. Pokiaľ sa tanečníkovi podarí štruktúru deformovať tak, aby si zachovávala esenciu pôvodnej štruktúry, považujeme to za úspešné osvojenie si daného pohybu. Esenciu, o ktorej je na tomto mieste reč je nevymedziteľná (v celom 21. storočí sa stále jasnejšie ukazuje, že všetky kultúrne javy sú len ťažko definovateľné, narozdiel od toho, ako sme si to predstavovali kedysi v 20., domnievam sa ale, že snaha určiť veciam pevné hranice je v premýšľaní ešte stále silná), a tak nedokážeme vymenovať všetky znaky, ktorými nám niekoho verzia running mana pripomína running mana, alebo nedokážeme dostatočne vymedziť znaky, ktoré robia z running mana running mana. Naskytá sa nám možnosť analógie s teóriou vystačujúcich a nevyhnutných príznakov lexikálneho významu, ktorú reprezentujú slovníkové definície slov. Tie len obmedzene zachytávajú možnosti, ktoré slová v reálnom použití majú a taktiež kvôli rôznorodosti sveta nie sú schopné uchopiť kategórie súcien úplne (v dôsledku čoho vznikajú rôzne výnimky). 

To, či sa pocit dostaví (či sa „zjaví“ esencia pôvodnej pohybovej štruktúry), súvisí s interpretačnou kompetenciou tých, ktorí esenciu odhaľujú. Je jasné, že čím menej podôb running mana človek v živote videl, tým menej podôb bude schopný odhaliť ako vychádzajúce z esencie running mana, teda interpretačná kompetencia je zlepšovaná podnetmi, ktoré rozširujú jej rámec.

Imitačno-improvizačný spôsob učenia sa tanca je prirodzený, argumentovať môžeme jeho podobnosťou s bežným ľudským osvojovaním si spôsobov správania, ktoré prebieha na základe imitácie (a koreluje s nastavením človeka ako cieľavedomo-improvizačnej bytosti). Tu je dôležité spomenúť, že ľudské bytosti sa vyznačujú špecifickou vlastnosťou neimitovať len cieľ činnosti, ale aj spôsob, čo sa výrazne prejavuje u novorodencov ako „overimitation”. Prehnané napodobňovanie spôsobov vykonávania činností, ktoré zahŕňa aj kroky, ktoré nie sú potrebné pre dosiahnutie cieľa, sa v istých kontextoch chápe aj ako základ pre zrod kultúry (na um nám môže zísť aj prepojenie s Goffmanovskou dramaturgickou perspektívou). Pochopiteľne, ani „overimitation” nie je 100%, je stále analogická, pričom sa jej analogickosť stále stupňuje s tým, ako dieťa rastie. Chápanie tohto procesu ako stupňovanie autonomizácie od svojich vzorov, nám umožňuje prepojiť to s prirodzenými vzťahovými štruktúrami, ktoré prebiehajú pri vyrastatní detí - v počiatku je dieťa silne až obsesívne viazané na svojich rodičov, no tento stav časom ustupuje (dieťa neskôr koná v duchu svojich rodičov, čo si uvedomuje aj my pri neskoršom odhaľovaní zvykov a povahových čŕt, ktoré máme s našimi rodičmi spoločné).

Prirodzený je teda konečný stav, kedy sa žiak od vlastného učiteľa odlišuje, no esencie pôvodných poznatkov sú projektované do jeho tanca (neznamená to, že sú automaticky odhaliteľné, pretože to závisí od interpretačnej kompetencie potencionálneho odhaľovateľa). Tento spôsob učenia sa je v súlade s evolučným nastavením sveta, ktoré smeruje k rôznorodosti, a ikonicky zobrazuje jednu z kľúčových hodnôt hiphopovej subkultúry – slobodu vlastnej expresie. Na základe chápania tohto stavu ako prirodzeného je potom výsledný tanec (v už vyššie spomínanom zmysle) chápaný taktiež ako prirodzený, normálny. Tanečné sebavedomie znamená, že mám pocit, že to, ako tancujem, je v poriadku, je to normálne.

K narušeniu tanečného sebavedomia teda dochádza pochopiteľne v momentoch, kedy vznikajú pochybnosti o normálnosti svojho tanca. Tieto situácie už úzko súvisia s existenciou v sociálnej realite, keďže nielenže sú tieto reakcie iniciované zvonka, inými ľuďmi, no ich vplyv často súvisí s hierarchiou, ktorá je v spoločnosti nastavená. Negatívne hodnotenia nie sú rovnako prijímané od tanečníkov, ktorí sú „skúsenejší ako ja“ a od tých, ktorí sú „menej skúsenejší ako ja“ (skúsenosť môže byť nahradená plejádou iných slov – zdatnejší, lepší, úspešnejší). Kľúčovú rolu hrá teda v prijímaní hodnotenia to, od koho toto hodnotenie pochádza.

Sebavedomie je narúšané spochybnením normality vlastného tanca. Spochybnenie však nastáva často ako dôsledok neschopnosti interpretovať esenciu pôvodnej štruktúry. Ak je interpretačná kompetencia tanečníka, ktorý je v sociálnej hierarchii tanečného spoločenstva vysoko, nízka, má možnosť deprimovať tanečné sebavedomie svojich žiakov, resp. tých, ktorí ho chápu ako autoritu. Vyhrotene sa táto skutočnosť zobrazuje v hodnotení tanečného umenia na škále „správne – nesprávne“, vo výrokoch ako „toto nie je X“, „ty netancuješ X, ale niečo iné“ a pod.

Deprimovanie tanečného sebavedomia má definitívny dopad na tanečníkovu identitu, navádza ho k spochybňovaniu celej jeho osoby („Celý čas sa snažím tancovať autenticky, ale niekto mi hovorí, že je to zle a že neviem čo robím.“ > „Žil som v klamstve.“ > „Hnevám sa na tých, ktorí ma učili ako prví.“ > „Neviem, čo robím“...). Takto deprimovaný tanečník je potom odkázaný na podriaďovanie sa autoritám, ktoré mu vysvetlia, ako by mal tancovať správne, čo smeruje k potláčaniu improvizačnej časti fungovania tanečníka a dáva prednosť prostej imitácii (v podstate návrat k novorodeneckej „overimitation”). V mysli takého tanečníka sa zjavuje neustála ostražitosť a stres, v ktorom je odkázaný na kontrolovanie svojho improvizačného tanca na základe jeho problematických čŕt, resp. na základe sledovania predpísaných pravidiel.

Schopnosť udržať si vlastné tanečné sebavedomie je podstatnou zložkou mentálnej prípravy tanečníka. V jej základe nie je len pestovanie si vlastnej autenticity, ale aj zdravá dôvera v túto autenticitu („Ja viem, čo tancujem a prečo to tancujem.“). Takto uzrozumený (vychovaný) tanečník je pripravený na konfrontáciu s negatívnou kritikou, ktorú dokáže vyhodnotiť tak, aby bola prospešne vplyvná a neohrozovala jeho tanečnú existenciu.

Prakticky, pre pohľad tanečných autorít, vedie predkladaná perspektíva nie k bezhlavej akceptácii všetkých foriem (aj vyslovene cieľavedome neautentických), ale k holistickému pohľadu, ktorý chápe širší tanečný a spoločensky kontext každého človeka, sebareflexii našich zautomatizovaných interpretačných návykov a reevidovaniu nášho správania tak, aby sme mierili k opatrnému hodnoteniu a detailnejšiemu vnímaniu toho, čo považujeme za nehodiace sa. Niekde v podstate tohto procesu je myšlienka narastania inkluzivity a znižovania stupňa segregácie, ktorá necháva vyniknúť každého v rovnakej miere, v jeho jedinečnosti. 

[sciencenewsforstudents]

Psychologists generally regard preschoolers as supreme copycats. Those little bundles of energy will imitate whatever an adult does to remove a prize from a box, including irrelevant and just plain silly stuff. If an experimenter pats a container twice before lifting a latch to open it, so will most kids who watched the demonstration.

There’s an official scientific name for mega-mimicry of this sort: overimitation. Maybe copying everything helps youngsters learn rituals and other cultural quirks. Maybe kids imitate to excess so that an adult who appears to possess special knowledge will like them.

Or maybe overimitation is overrated. In realistic learning situations — where children can gauge whether a majority of adults are patting a box or otherwise going off course before getting down to business — copycat fever cools off dramatically.  

[thatsjustsupergirl]

What apologist crap are you talking about in the SG tag? What does that mean?

It means people who defend Mon-El’s consistent unwillingness to adapt over a period of six to nine months by using the rationale that he’s foreign and still learning, which is not only infantalizing (because hi, plenty of one-year-olds can discern right from wrong, and they’re not even capable of full speech or rational thought) but also just plain wrong.

I have spent the better part of a decade working with multinational immigrant populations. I’ve moved countries three times myself. Many of my friends and colleagues are expats or immigrants, too. So is my kid, which was a large part of what made me fall in love with this show – her story is in some ways very like Kara’s. From personal and professional experience: this argument is bullshit. Most people acclimate well enough to follow basic laws, rules, and behavioral norms within four to six weeks. And that’s with language barriers.

It’s also bullshit from a behavioral psych standpoint – current research has found thusfar that immitative social learning (aka: adapting to match the people around you) is a largely universal trait: “Overimitation is a fundamentally human, cross-cultural phenomenon, one that may be critical to the transmission of human culture. For humans, ‘it is knowing the way things are done, not what gets done, that is important.’” [from a writeup of this study, and this follow up study]

tl;dr – he’s not adjusting because he just doesn’t fucking feel like it, except insofar as it will get him what he wants. So let’s stop taking the justifications for his garbage out of the experiences of minority and marginalized people who would never receive the same benefit of the doubt.

[teresatuttle657]

Kids are selective imitators, not extreme copycats

Preschool-age kids have a reputation as “overimitators” based on lab tests. But in realistic test situations, kids don’t blindly imitate adults.

[howellrichard]

Episode 11: Eggs to live birth — how pregnancy evolved, Alzheimer’s link with iron deposits, bonobos don’t overimitate, and Cassini’s grand finale

This fortnight Jesse and Sophie chat about breaking news from Yale on the evolution of pregnancy in marsupials and eutherians (ourselves), childhood learning in apes (bonobos' inability to copy silly stuff), a chat with Dr Olivier Salvado about iron deposits' relationship with Alzheimer's, and finally the living funeral of NASA's Cassini.

[serious-science]

To give one example of the kind of thing that we look at when we’re looking at social imitation. People have been very interested in what we call ‘an overimitation task’. And this is a really simple task that you can do with everyday objects. We’re looking at, we just tell people to get the toys out of the box, and we can do this with children, we’ve also done it with adults, and the participant will see a demonstration of the action. So in the demonstration they see somebody who does an action and then opens the box, and takes the toy out. But the key thing we’re interested in here is obviously I did a silly action, I tapped on top of the box and we want to know if people will copy that extra action. You don’t need to tap on the head of the box to get the toy out, but it turns out both children and adults people of all ages will copy that silly action. They’re not copying actions just because they want to learn how it works, they know perfectly well how top of my boxes work, they know perfectly well how to get the toy out. But they would go and do a completely dumb thing just because it’s social. http://serious-science.org/imitation-8425

[teresatuttle657]

Kids are selective imitators, not extreme copycats

Kids are selective imitators, not extreme copycats

Preschool-age kids have a reputation as “overimitators” based on lab tests. But in realistic test situations, kids don’t blindly imitate adults.

[teresatuttle657]

Kids are selective imitators, not extreme copycats

Kids are selective imitators, not extreme copycats

Preschool-age kids have a reputation as “overimitators” based on lab tests. But in realistic test situations, kids don’t blindly imitate adults.