berush01

[berush01]

Wow!!!! To je úžasné!! Neviem si predstaviť aké to musí byť vymeniť si telá..

AU were Winnetou and OS switch souls and wake up on each other's bodies for an entire week.

[berush01]

Whumptember 2023 Prompts

rules | alternate prompts | tags and posting | ask box

1. “Did I do good?

Mentor whumper | Young hero | Blood loss

2. “Let me do this for you.”

Sacrifice | Guilt | Caretaker turned whumpee

3. “This can’t be it”

Betrayal | Left to die | Running away

4. “Where are they?”

Kidnapped | Left behind | Desperation 

5. “What do you want me to do?”

Owed a favor | Whispered conversation | Sneaking around

6. “I didn’t do this”

Framed | Bloody clothes | Behind bars

7. “No one will believe you”

Behind closed doors | Fake smiles | Touch aversion 

8. “Don’t come back”

Kicked out | Saying goodbye for the last time | Lashing out 

9. “This was always going to happen”

Doomed relationship | Opposing sides | Fatal wound 

10. “What are you doing to them?”

Brainwashed | Hanging from their wrists | Phone call 

11. “There’s nothing else I can do”

Last resort | Character death | Medical whump

12. “I can’t leave again”

Homecoming | Multiple responsibilities | Failed rescue 

13. “You don’t remember me, do you?”

Finally free | Open arms | Clothes that don’t fit

14. “I’m on my way. Just hold on a little longer”

Bleeding out | In and out of consciousness  | Voice cracking

15. “I thought you were dead”

Faked death | Under the radar | Trail of blood

16. “Can I go home now?”

Young whumpee | Captive | Chains around the wrists

17. “Can you come pick me up?”

Sensory overload | Feeling like someone’s watching | Bad luck

18. “You said I’d be safe here”

Ambushed | Paranoia | Being watched

19. “You are not a hero. You’re a child playing dress up. Now take off that silly mask and go home.”

Villain mentor | In over their head | Trembling 

20. “We can’t all win”

Failure | City in ruin | Boot on throat 

21. “Take me with you”

Failed escape | Stumbling | Too weak to move

22. “I’m getting bored”

Captive whumpee | New whumper | Electrocution 

23. “Is that blood?”

Passing out | Hyperventilating | New scars

24. “You have to promise I’ll come back”

Muffled screams | Returning home | Uncommon restraints

25. “I won’t leave you here”

Desperate measures | Fireman’s carry | Head lolling

26. “You aren’t supposed to be here! You have to leave now”

Unexpected visitor | Explosion | Caretaker turned (accidental) whumper

27. “I thought you, of all people, would understand why I did what I did.”

Reluctant villain | Old friends | Cornered 

28. “I never should have let it come this far”

Failed hero | Hospital stay | Begging for help

29. “You told me this was the right thing”

Mislead | Blood on hands | Too late 

30. “You were in my way”

Stabbed in the back | Whimpering | Chained to a wall 

[berush01]

ja ďakujem!!

"Rozhodne. To. Nie je. Dobrý. Nápad!" Slová takmer odsekával tomahawkom.

" Ale prečo? Povedz mi jeden jediný rozumný dôvod."

"Si biela tvár." Chcel.. nie. Potreboval mu ublížiť. Nemôže ho k sebe pripútať!

"A ty červený bojovník. Viem. Čo ďalej?"

"Som náčelník. A povedal som NIE."

Pomnenkové oči posmutnely a stmavli.

"Nevzdám sa. Budem o teba bojovať. Viem že ku mne niečo cítiš! A ja ťa milujem."

"NIE!"

Beloch sa mlčky otočil a odišiel. Náčelník sa za ním pozeral s výrazom smútku.

,Nie.. nie je to možné. Nakoniec by sme boli obaja nešťastní. Na to ťa príliš milujem, Šárlí.

A preto sa to nikdy nedozvieš.'

Prišiel za ním opäť, o pol roka neskôr.

"Čokoľvek sa chceš opýtať, odpoveď je stále rovnaká. Nie, Šárlí!"

"Ale.."

"Šárlí, moje odpoveď bude vždy táto."

"Znáš ma, Vinnetou. Vieš že sa nevzdám!"

Odchádzal preč. Vinnetou ho sledoval s bolesťou v očiach.

'ach, môj drahý, milovaný Šárlí! Keby si len tušil…'

Lov na medveďa všetko zmenil.

Šárlí sa potkol o kameň. Ležal na zemi, medveď nad ním. Vinnetou neváhal, postavil sa medzi nich, a zabil medveďa. Pak sa otočil na Šárlího, a v očiach sa mu zrkadlila starosť, no na povrch sa dral aj iný cit. Veľmi intenzívny, vďaka ktorému si Vinnetou uvedomil, že všetko ostatné je naprosto nedôležité. Videl všetko tak jasne, tak jednoducho!

Kľakol si nad Šárlího, a rukami sa oprel o jeho plece. Naklonil sa tak blízko, že sa jejich pery takmer dotkly, a priškrteným hlasom povedal:

"Teraz je tá správná chvíľa, Šárlí.. Prosím, povedz to.."

Pochopil.

"Milujem ťa, Vinnetou!"

"Milujem ťa, Šárlí! Bol som hlupák.. odpusť."

Svôj prvý bozk si obaja budú pamätať veľmi, veľmi dlho…

[berush01]

"Rozhodne. To. Nie je. Dobrý. Nápad!" Slová takmer odsekával tomahawkom.

" Ale prečo? Povedz mi jeden jediný rozumný dôvod."

"Si biela tvár." Chcel.. nie. Potreboval mu ublížiť. Nemôže ho k sebe pripútať!

"A ty červený bojovník. Viem. Čo ďalej?"

"Som náčelník. A povedal som NIE."

Pomnenkové oči posmutnely a stmavli.

"Nevzdám sa. Budem o teba bojovať. Viem že ku mne niečo cítiš! A ja ťa milujem."

"NIE!"

Beloch sa mlčky otočil a odišiel. Náčelník sa za ním pozeral s výrazom smútku.

,Nie.. nie je to možné. Nakoniec by sme boli obaja nešťastní. Na to ťa príliš milujem, Šárlí.

A preto sa to nikdy nedozvieš.'

Prišiel za ním opäť, o pol roka neskôr.

"Čokoľvek sa chceš opýtať, odpoveď je stále rovnaká. Nie, Šárlí!"

"Ale.."

"Šárlí, moje odpoveď bude vždy táto."

"Znáš ma, Vinnetou. Vieš že sa nevzdám!"

Odchádzal preč. Vinnetou ho sledoval s bolesťou v očiach.

'ach, môj drahý, milovaný Šárlí! Keby si len tušil…'

Lov na medveďa všetko zmenil.

Šárlí sa potkol o kameň. Ležal na zemi, medveď nad ním. Vinnetou neváhal, postavil sa medzi nich, a zabil medveďa. Pak sa otočil na Šárlího, a v očiach sa mu zrkadlila starosť, no na povrch sa dral aj iný cit. Veľmi intenzívny, vďaka ktorému si Vinnetou uvedomil, že všetko ostatné je naprosto nedôležité. Videl všetko tak jasne, tak jednoducho!

Kľakol si nad Šárlího, a rukami sa oprel o jeho plece. Naklonil sa tak blízko, že sa jejich pery takmer dotkly, a priškrteným hlasom povedal:

"Teraz je tá správná chvíľa, Šárlí.. Prosím, povedz to.."

Pochopil.

"Milujem ťa, Vinnetou!"

"Milujem ťa, Šárlí! Bol som hlupák.. odpusť."

Svôj prvý bozk si obaja budú pamätať veľmi, veľmi dlho…

[berush01]

That's exactly how it was meant to be. Thank you for your kind words ❤️

Otevřel oči, pomalu, postupně..

Byl tam.

Nezdálo se mu to!! Bože, jak je nádherný, klidný, mírumilovný, i přes to že jeho pěst dokáže vzít lidský život! Oči naproti se zlehka zachvěly, v předzvěsti procitnutí. Zadržel dech, konečky prstů se odvážil dotknout té naprosté, dokonalé krásy jeho očí. Prsty přestaly poslouchat rozkazy zdravého rozumu, samy se ujaly vlády nad sebou, jako by nesouhlasily s jeho váháním, ukazovaly mu cestu, vedly ho.. Podívej, sáhni si!!

JÁ NEMŮŽU!

Proč? Vždyť je kousíček od tebe, stačí jen zvednout ruku! Pohladit lícní kost, palcem přejet rty, bradu..

Nechat se prostoupit tím nádherným pocitem, který skoro až opíjí..

JÁ…NEMŮŽU!!

násilím donutil prsty poslechnout a vrátit mu jejich ovládání. Stáhl ruku zpět. V příští vteřině jej zasáhl pocit ohromující ztráty, až málem vzlykl.

NECÍTÍ TO CO JÁ.. NEMILUJE MĚ..

Pomněnkové oči se prudce otevřely, zabodly se do jeho tváře.

NEPŘESTÁVEJ.

Jedno slovo. I to má někdy sílu rozbíjet skály, vysoušet moře, donutit srdce vylétnout ke hvězdám, zabít nebo donutit žít.

A TAK ŽIL..

[berush01]

MILOVALI.

TOUŽILI.

Těla ztrácela pevné obrysy, snažila se prolnout, protéct skrz, vniknout do sebe, najít způsob jak splynout v jedno.. Rty se dotýkaly, lehce, jen příslib dalšího prožitku,prsty hledaly, laskaly, trápily, zatínaly se..

TY

JÁ

MY..

JEDEN..

Drž mě, líbej mě, hlaď mě, zabij mě!!

Šlahouny štěstí, lásky a porozumění jeden druhému je spoutaly, vrývaly se do obou rozdychtěných těl, drtily svaly, kosti.. Nedávaly na výběr.

MILUJ, NEBO ZEMŘI.

Blíž! Ještě! Víc!

Děsivý černý mrak. Miluje mě? Mám jistotu?

ANO.

Miluji ho. Bez podmínek. Naprosto. Žádné pochybnosti. Je můj. Jsem jeho.

Teď.

NAVŽDY

[berush01]

Cítil ty prsty snad ještě dřív, než úplně procitl ze sna. Ač těsně nad kůží, bylo to jako by ho spálil žár, tak silný že ho cítil až do morku kostí.

ANO!

Ještě.. víc.. blíž.. prosím..

DOTKNI SE MĚ..

CHCI!!

Pocit jako kdyby měl uletět do nebe, propadnout se do pekla. Úponky štěstí se líně, útrpně pomalu plížily jeho tělem, myslí, bytím. Všude kam se doplazily, zanechaly polibek. Žhavý pocit, rozleptávající kůži, svaly, zanechávajíc za sebou příchuť něčeho slíbeného, nepoznaného, krutého i nekonečně něžného.. chvíle zmatení, paniky.

Je pryč. Chci ještě! Prsty byly pryč, zanechávajíc pocit tmy. Tmy, lezoucí, pnoucí se po těle jako břečťan, zašlapávajíc jakýkoli pocit klidu, bezpečí, lásky.

VRAŤ SE..

Otevřel oči. Záplava černých dlouhých vlasů, oči hltající jeho tvár..

NEPŘESTÁVEJ.

Prsty se vrátili zpět.

Odevzdání..euforie, čiré, zhutnělé štěstí. Úponky štěstí se rozeběhly. Objímaly. Laskaly. Zabíjely.

MILUJ NEBO ZEMŘI!

JSI MŮJ!

ANO, JSEM.

[berush01]

Otevřel oči, pomalu, postupně..

Byl tam.

Nezdálo se mu to!! Bože, jak je nádherný, klidný, mírumilovný, i přes to že jeho pěst dokáže vzít lidský život! Oči naproti se zlehka zachvěly, v předzvěsti procitnutí. Zadržel dech, konečky prstů se odvážil dotknout té naprosté, dokonalé krásy jeho očí. Prsty přestaly poslouchat rozkazy zdravého rozumu, samy se ujaly vlády nad sebou, jako by nesouhlasily s jeho váháním, ukazovaly mu cestu, vedly ho.. Podívej, sáhni si!!

JÁ NEMŮŽU!

Proč? Vždyť je kousíček od tebe, stačí jen zvednout ruku! Pohladit lícní kost, palcem přejet rty, bradu..

Nechat se prostoupit tím nádherným pocitem, který skoro až opíjí..

JÁ…NEMŮŽU!!

násilím donutil prsty poslechnout a vrátit mu jejich ovládání. Stáhl ruku zpět. V příští vteřině jej zasáhl pocit ohromující ztráty, až málem vzlykl.

NECÍTÍ TO CO JÁ.. NEMILUJE MĚ..

Pomněnkové oči se prudce otevřely, zabodly se do jeho tváře.

NEPŘESTÁVEJ.

Jedno slovo. I to má někdy sílu rozbíjet skály, vysoušet moře, donutit srdce vylétnout ke hvězdám, zabít nebo donutit žít.

A TAK ŽIL..

[berush01]

My stories ALWAYS have a happy ending.. ❤️

Stál som doslova ako kôl, a sledoval ako sa Šarlí zhovára s Bielym Jeleňom.. zľahka sa opieral o stenu Puebla, Biely Jeleň stál celkom pri ňom, usmieval sa a jednou rukou sa opieral o stenu.

O čom spolu hovoria? Čo ich môže tak zaujať, že nevnímajú okolie? Toto bolo už potretie, čo som ich takto uvidel.

Márne som pátral v pamäti, či som niečo nezabudol, neopomenul?

Pak Šárlí otočil hlavu, a uvidel ma. V tu chvíľu sa odtrhol od Puebla, a rýchlym tempom sa vzdialil preč. Jeleň urobil to samé. Akurát na druhú stranu.

Čo sa tu pre Manitoua deje? Musím na to prísť! Čo ak.. nie, to nieje možné.. to by mi neurobil. Nie priam pred mýma očima!! Bol som tak.. zmätený..? naštvaný..? neistý.. viem, sme spolu už viac ako jedenásť mesiacov, ale stále som od neho neslyšel tie dve slová.. Je možné, že by ho to omrzelo?

Musím to zistiť, stôj čo stôj!!

Ale aj keď som sa snažil, na nič som nepřišel. Nenápadne som sa snažil každý večer Šárlího rozpovedať, no nemal som úspech.. Vždy ma so smiechom zahriakol, že mám zbytočné obavy, a pomiloval ma…

Shatterhand

Všimol som si, že Vinnetou má podozrenie. Snažil sa čo len mohol, ale nedozvedel sa nič. Zbývalo len štrnásť dní do prvého výročia nášho vzťahu, a ja som preňho chystal niečo, čo som chcel urobiť už veľmi, veľmi dlho.

A preto som potreboval pomoc od Bieleho Jeleňa, šamana kmeňa..

Nebol prekvapený, keď som za ním prišiel,s myšlienkou oslavy, a presnou predstavou jej priebehu. Len som potreboval uistenie, že zákon Apačov to umožní.. a umožnil..

Všetko bolo naplánované, všetci o tom vedeli, no Vinnetou sa každým dňom zdal viac a viac zmätený, naštvaný a neistý.. Ani milovanie nepomohlo…

Bolo na ňom vidno, ako sa vnútri trápi, že tomu nemôže prísť na kobylku, ale nepovedal nič. A ja som to nechal..

Vinnetou

Kypel vo mne strach.. pristihol som sa, ako pri pohľade na Šárlího a Jeleňa žiarlim!! Nezniesol som pohľad na to, ako spolu stoja, stranou od všetkých, niečo si hovoria, a smejú sa!!!

Tak toto nie!! Je môj!! A ja sa tak snadno nevzdám!! Nevydržal som, a vo chvíli som bol u nich.

Jeleň vypadal, ako by som ho pristihol pri niečom nemravnom, rýchlym pohybom hlavy sa rozlúčil a zmizol.

Otočil som sa na Šárlího, s dotazom v očiach.

No v jeho pohľadu bola len iskra smiechu a tajomstvá…

"Šárlí.." vyšlo mi z hrdla zlomeným hlasom..

"Vinnetou.." napodobil ma..

"Šárlí.. prosím, môžem sa niečo spýtať?"

"Samozrejme, Vinnetou!"

"Jeleň…ty…o..on…" hlas sa mi zadrhol..

Chvíľu na mňa pozeral, a v jeho očiach som čítal ako v knihe..

Láska, strach, bolesť..

A pak ma chytil za ruku a prehovoril:

"Vinnetou, u Manitoua, vážne si myslíš že.. nie, preboha!!" zhrozil sa. Pak sa narovnal, zhlboka sa nadýchol, a pozrel mi do očí.

"Ach, Vinnetou, netušil som čo tým spôsobím! Nemal som v úmysle ťa takto desiť.. ja som len…vieš.. ty.. ja…" zúfalo na mňa pozrel..

" Malo to byť prekvapenie. Ale vidím že to nebol dobrý nápad.."

"Šárlí? Čo si chcel urobiť??" Jeho oči ma hypnotizovali.

"Vinnetou, milujem ťa! Nechcel som ti to povedať takto.. Chcel som to predo všetkými, a požiadať šamana, aby.."

Nenechal som ho dokončiť vetu, a vrhol som sa naňho…

Za štrnásť dní na oslave som ja, ruku v ruke s Šárlím predstúpil pred šamana a on nám zviazal ruky..

Od tejto chvíle bol môj.

Len môj!! Bol som ten najšťastnejší človek na svete. Šárlí.. môj Šárlí!

[berush01]

Yes, the story is based on the movie "Old Shatterhand" 🤗

Bolo to šialené... keď sme vrátili naspäť do Puebla, spolu s Vinnetouom a mŕtvym Tujungou, jeho adoptívnym synom, sa Vinnetou skryl vo svojom príbytku. Nechcel vidieť nikoho.. A so mnou od chvíle kedy našiel svôjho syna mŕtveho na bojisku v pevnosti nepromluvil ani slovo... Ani len nemusel, bolo na ňom jasne vidieť že z jeho smrti obviňuje aj mňa. Hlavne mňa...

Dva dni som ho nevidel, nezúčastnil sa ani príprav na pohreb... Tretí deň už som nevydržal, a nekompromisno som vtrhol do jeho súkromia. A to čo som uvidel, ma takmer porazilo... Vinnetou, ten hrdý, vždy naprosto ovládajúci sa náčelník všech Apačov, sedel shrbený na lôžku, v očiach nezmerný smútok, bolesť, beznádej.. vlasy rozcuchané, skeľný pohľad, se stopami sľz na tvárach.. Ani len nepohnul svalom, keď som vstúpil. Zovrelo sa mi srdce, nad jeho stavom. Troma krokmi som bol pri ňom, pevne som ho objal, a bolo mi naprosto jedno že zvyklosti Apačov nedovoľovali, aby hrdý Apač projevil pred ostatnými svôj žal a slzy. On vedel že predomnou môže. Trvalo dlho, než bola posledná slza vyplakaná, a než sa prestalo jeho telo zúfalo otriasať plačom... A celý čas som mu hovoril:"Vinnetou, brat môj, odpusť mi.. toto som nechcel!! Nikdy bych ho vedomo neohrozil, musíš mi to veriť.." To už sme plakali obaja...

"Vinnetou, brat môj.. je čas. Musíš sa s ním ísť rozlúčiť.."

Zhlboka, pomalu sa nadýchol. Vstal a vodou z nádoby u okna si opláchol obličej. Zrazu to bol opäť vrchný náčelník všech Apačov. Hrdý, vzpriamený, s neproniknutelným výrazom. Pristúpil som k nemu, a mlčky naňho hľadel.

"Vinnetou ďakuje svôjmu bratovi.." Nič viac...

Smútok z jeho hlasu priam striekal, no pohľad mal jasný, a ruky ktoré mi podal, pevné.

Celý pohrebný obrad a nasledujúci slavnosť na počesť jeho adoptívneho syna na sebe ako náčelník nedal znať vôbec nič, aj keď to bola preňho posledná príležitosť dať najavo čo cíti, vyjadriť svôj nezmerný smútok... Videl som na ňom ako trpí. Sám.. Po pohrebe a slavnosti som ho vyhledal, a odviedol ho naspäť do Puebla. Už po ceste som cítil, ako sa trasie. Bol so silami v koncoch, no nehodlal pred bojovníkmi ukázať čo len zrnko žiaľu a smútku. To som mohol vidieť len ja..

Zaistil som dvere, a pak sa s Vinnetouom posadil na lôžko. Sedeli sme ruku v ruke, spolu... potme.. a pak sa na mňa pozrel, v očiach nevyslovený dotaz.

Celý sa chvel, a keď som mu siahol na líce, bolo mi jasné prečo. Telo mu zachvátila horúčava. Nebolo divu, za posledné tri dni bol vyčerpaný. Donútil som ho ľahnúť si, a privinul ho k sebe. S tichým vzlykom sa ku mne pritiahol, ako by sa potreboval uistiť, že žijem, že som skutočný...

"Šarli, povedz mi.. prečo? Prečo ma všetci čo milujem opúšťajú...???"

"Ach.. láska moja, takto nesmieš premýšľať.. veď ja som tu stále. S tebou, vedľa teba, pre teba.."

Zaťal ruky do mojej loveckej košele, v poslednom záchvevu smútku a neistoty, a pak sa ma smutne, ale pevne a jednoducho opýtal:

"Šarli, môžme sa milovať? Potrebujem ťa, láska."

Pevnejšie som si ho k sebe privinul, a zvyšok noci venoval svôjmu Vinnetouovi...

[berush01]

Bolo to šialené... keď sme vrátili naspäť do Puebla, spolu s Vinnetouom a mŕtvym Tujungou, jeho adoptívnym synom, sa Vinnetou skryl vo svojom príbytku. Nechcel vidieť nikoho.. A so mnou od chvíle kedy našiel svôjho syna mŕtveho na bojisku v pevnosti nepromluvil ani slovo... Ani len nemusel, bolo na ňom jasne vidieť že z jeho smrti obviňuje aj mňa. Hlavne mňa...

Dva dni som ho nevidel, nezúčastnil sa ani príprav na pohreb... Tretí deň už som nevydržal, a nekompromisno som vtrhol do jeho súkromia. A to čo som uvidel, ma takmer porazilo... Vinnetou, ten hrdý, vždy naprosto ovládajúci sa náčelník všech Apačov, sedel shrbený na lôžku, v očiach nezmerný smútok, bolesť, beznádej.. vlasy rozcuchané, skeľný pohľad, se stopami sľz na tvárach.. Ani len nepohnul svalom, keď som vstúpil. Zovrelo sa mi srdce, nad jeho stavom. Troma krokmi som bol pri ňom, pevne som ho objal, a bolo mi naprosto jedno že zvyklosti Apačov nedovoľovali, aby hrdý Apač projevil pred ostatnými svôj žal a slzy. On vedel že predomnou môže. Trvalo dlho, než bola posledná slza vyplakaná, a než sa prestalo jeho telo zúfalo otriasať plačom... A celý čas som mu hovoril:"Vinnetou, brat môj, odpusť mi.. toto som nechcel!! Nikdy bych ho vedomo neohrozil, musíš mi to veriť.." To už sme plakali obaja...

"Vinnetou, brat môj.. je čas. Musíš sa s ním ísť rozlúčiť.."

Zhlboka, pomalu sa nadýchol. Vstal a vodou z nádoby u okna si opláchol obličej. Zrazu to bol opäť vrchný náčelník všech Apačov. Hrdý, vzpriamený, s neproniknutelným výrazom. Pristúpil som k nemu, a mlčky naňho hľadel.

"Vinnetou ďakuje svôjmu bratovi.." Nič viac...

Smútok z jeho hlasu priam striekal, no pohľad mal jasný, a ruky ktoré mi podal, pevné.

Celý pohrebný obrad a nasledujúci slavnosť na počesť jeho adoptívneho syna na sebe ako náčelník nedal znať vôbec nič, aj keď to bola preňho posledná príležitosť dať najavo čo cíti, vyjadriť svôj nezmerný smútok... Videl som na ňom ako trpí. Sám.. Po pohrebe a slavnosti som ho vyhledal, a odviedol ho naspäť do Puebla. Už po ceste som cítil, ako sa trasie. Bol so silami v koncoch, no nehodlal pred bojovníkmi ukázať čo len zrnko žiaľu a smútku. To som mohol vidieť len ja..

Zaistil som dvere, a pak sa s Vinnetouom posadil na lôžko. Sedeli sme ruku v ruke, spolu... potme.. a pak sa na mňa pozrel, v očiach nevyslovený dotaz.

Celý sa chvel, a keď som mu siahol na líce, bolo mi jasné prečo. Telo mu zachvátila horúčava. Nebolo divu, za posledné tri dni bol vyčerpaný. Donútil som ho ľahnúť si, a privinul ho k sebe. S tichým vzlykom sa ku mne pritiahol, ako by sa potreboval uistiť, že žijem, že som skutočný...

"Šarli, povedz mi.. prečo? Prečo ma všetci čo milujem opúšťajú...???"

"Ach.. láska moja, takto nesmieš premýšľať.. veď ja som tu stále. S tebou, vedľa teba, pre teba.."

Zaťal ruky do mojej loveckej košele, v poslednom záchvevu smútku a neistoty, a pak sa ma smutne, ale pevne a jednoducho opýtal:

"Šarli, môžme sa milovať? Potrebujem ťa, láska."

Pevnejšie som si ho k sebe privinul, a zvyšok noci venoval svôjmu Vinnetouovi...

[berush01]

Stál som doslova ako kôl, a sledoval ako sa Šarlí zhovára s Bielym Jeleňom.. zľahka sa opieral o stenu Puebla, Biely Jeleň stál celkom pri ňom, usmieval sa a jednou rukou sa opieral o stenu.

O čom spolu hovoria? Čo ich môže tak zaujať, že nevnímajú okolie? Toto bolo už potretie, čo som ich takto uvidel.

Márne som pátral v pamäti, či som niečo nezabudol, neopomenul?

Pak Šárlí otočil hlavu, a uvidel ma. V tu chvíľu sa odtrhol od Puebla, a rýchlym tempom sa vzdialil preč. Jeleň urobil to samé. Akurát na druhú stranu.

Čo sa tu pre Manitoua deje? Musím na to prísť! Čo ak.. nie, to nieje možné.. to by mi neurobil. Nie priam pred mýma očima!! Bol som tak.. zmätený..? naštvaný..? neistý.. viem, sme spolu už viac ako jedenásť mesiacov, ale stále som od neho neslyšel tie dve slová.. Je možné, že by ho to omrzelo?

Musím to zistiť, stôj čo stôj!!

Ale aj keď som sa snažil, na nič som nepřišel. Nenápadne som sa snažil každý večer Šárlího rozpovedať, no nemal som úspech.. Vždy ma so smiechom zahriakol, že mám zbytočné obavy, a pomiloval ma…

Shatterhand

Všimol som si, že Vinnetou má podozrenie. Snažil sa čo len mohol, ale nedozvedel sa nič. Zbývalo len štrnásť dní do prvého výročia nášho vzťahu, a ja som preňho chystal niečo, čo som chcel urobiť už veľmi, veľmi dlho.

A preto som potreboval pomoc od Bieleho Jeleňa, šamana kmeňa..

Nebol prekvapený, keď som za ním prišiel,s myšlienkou oslavy, a presnou predstavou jej priebehu. Len som potreboval uistenie, že zákon Apačov to umožní.. a umožnil..

Všetko bolo naplánované, všetci o tom vedeli, no Vinnetou sa každým dňom zdal viac a viac zmätený, naštvaný a neistý.. Ani milovanie nepomohlo…

Bolo na ňom vidno, ako sa vnútri trápi, že tomu nemôže prísť na kobylku, ale nepovedal nič. A ja som to nechal..

Vinnetou

Kypel vo mne strach.. pristihol som sa, ako pri pohľade na Šárlího a Jeleňa žiarlim!! Nezniesol som pohľad na to, ako spolu stoja, stranou od všetkých, niečo si hovoria, a smejú sa!!!

Tak toto nie!! Je môj!! A ja sa tak snadno nevzdám!! Nevydržal som, a vo chvíli som bol u nich.

Jeleň vypadal, ako by som ho pristihol pri niečom nemravnom, rýchlym pohybom hlavy sa rozlúčil a zmizol.

Otočil som sa na Šárlího, s dotazom v očiach.

No v jeho pohľadu bola len iskra smiechu a tajomstvá…

"Šárlí.." vyšlo mi z hrdla zlomeným hlasom..

"Vinnetou.." napodobil ma..

"Šárlí.. prosím, môžem sa niečo spýtať?"

"Samozrejme, Vinnetou!"

"Jeleň…ty…o..on…" hlas sa mi zadrhol..

Chvíľu na mňa pozeral, a v jeho očiach som čítal ako v knihe..

Láska, strach, bolesť..

A pak ma chytil za ruku a prehovoril:

"Vinnetou, u Manitoua, vážne si myslíš že.. nie, preboha!!" zhrozil sa. Pak sa narovnal, zhlboka sa nadýchol, a pozrel mi do očí.

"Ach, Vinnetou, netušil som čo tým spôsobím! Nemal som v úmysle ťa takto desiť.. ja som len…vieš.. ty.. ja…" zúfalo na mňa pozrel..

" Malo to byť prekvapenie. Ale vidím že to nebol dobrý nápad.."

"Šárlí? Čo si chcel urobiť??" Jeho oči ma hypnotizovali.

"Vinnetou, milujem ťa! Nechcel som ti to povedať takto.. Chcel som to predo všetkými, a požiadať šamana, aby.."

Nenechal som ho dokončiť vetu, a vrhol som sa naňho…

Za štrnásť dní na oslave som ja, ruku v ruke s Šárlím predstúpil pred šamana a on nám zviazal ruky..

Od tejto chvíle bol môj.

Len môj!! Bol som ten najšťastnejší človek na svete. Šárlí.. môj Šárlí!

[berush01]

Vedel som že sa díva. Hltá ma pohľadom.. Pokoľkej už? Aj ja som ho pozoroval, keď som si bol istý že ma nevidí. Jeho svaly, rýsujúce sa pod košeľou, jeho štíhle svalnaté nohy v legínach, jeho tvár.. Ach, tie nádherné oči v ktorých som sa utopil už keď som ho videl poprvý raz.. Túžil som aby ma jeho ruky objaly a už nepustili… Šárlí.. tak moc ťa milujem, túžim po tebe! V noci, keď už nemôžem vydržať, uspokojujem sám seba, na perách len jedno meno… Šárlí!

Strelil som pohľadom na miesto kde Šárlí stál, ale videl som len jeho záda, a rýchly odchod. Pak som začul koňa.. nasledoval som stopy. Našiel som ho na kraji lesa, u malého potôčika.. sedel u stromu, oči pevne zavreté, a uspokojoval sám seba.. videl som tú úpornú snahu nekričať, a cez pery sa mu dostalo jediné slovo.. Vinnetou.. teraz už som vedel, že je môj. Tiše som sa priblížil a sadol si na jeho stehná. Ruka sa mi triasla, keď som ju poprvý raz položil na jeho obnaženú hruď, a vtisol bozk na jazvu na pleci.. priložil som svoju ruku k jeho, a dotyk mojich prstov na jeho erekcii ho donutil otvoriť oči. Opäť som sa v nich utopil.. Sklonil som sa, a poprvé ho pobozkal. Ach, Manitou! Jeho pery, vláčne, mäkké, pozývajúce ma ďalej .. slzy sa mu rozbehly po lícach. Slíbal som ich, a so zúfalou túžbou som sa vlámal jazykom medzi jeho pery.. vyslobodil aj môj úd, zovrel ho v prstoch. Táhly, pridusený hrdelný vzdych z môjho hrdla nás presvedčil oboch, že to je skutočnosť, že sa nám nesníva.. som JEHO, a on je MÔJ. NAVŽDY.

[berush01]

Yes, I also see him as ashamed of himself, but that's the result of his upbringing, and Vinnetou convinces him that it's possible to love himself.

Sledoval som ho, skrytý za stenou Puebla. Stál na priestranstve pred Pueblom, a vysvetľoval čosi skupine malých chlapcov.. Moje oči hltaly každý kúsok jeho tela, jeho odhalený hrudník, jeho paže, krk, svaly na nohách, vypracované životom v prérii, jazdou na koni.. jeho vlasy, tak husté, čierne ako noc a dlhé až po pás.. predstavoval som si aké by to bolo, keby som ho mohol držať v náruči, láskať prsty jeho telo, pokrývať ho bozkami.. zaťal som prsty do dlaní, vo snahe nájsť stratenú rovnováhu, zhlboka som dýchal, a snažil sa upokojiť rozochvelú myseľ.. Milujem ho. Milujem Vinnetoua, náčelníka Apačov.

'Ich liebe dich, meine Vinnetou!!'

A viem, že mu to nikdy nepoviem. Nezniesol by som odmietnutie. Alebo opovrhnutie.. a nenávisť. Nič s toho už nechcem zažiť. Nechcem ho stratiť, už aj len ako priateľa a brata. Ak to znamená zatvrdiť svoje srdce, urobím to.. Len preto abych mu ostal na blízku.

Musel som preč. Vyskočil som do sedla Hatátitly, a nechal ho bežať kam len chcel..

Na kraji lesa, u malého potôčika asi hodinu od Puebla som nechal koňa, nech sa napije a napasie.. Sám som si sadol u vody, a dal priechod svojim citom.. mučivá spomienka naňho mi viedla ruku neomylne do rozkroku, kde môj penis dával jasne najavo, že potrebujem uvoľnenie.

Nevydržal som, moje prsty sa ovinuly kolem penisu, a začaly sa pohybovať. Najprv pomaly, pohyb dole, hore, a znova a znova..

V duchu som sa miloval s ním.. cítil som jeho ruky, ako skúmajú každý kúsok môjho tela, srdce mi bije ako zvon, ach bože.. jeho pery na mojich, cítil som zreteľne jeho dych, keď mi vtisol bozk na jazvu na hrudi, kde ma zasiahol jeho šíp.. a pak.. k mojej ruke na penisu sa pridala ešte jedna. Prudko som otvoril oči, len aby celé moje zorné pole vyplnil ON.

Vinnetou.

Jeho oči, doširoka rozšírené sledovali moju tvár, a jeho prsty prevzaly vládu nad mým telom. Sedel obkročmo na mne, jednu ruku stále v mojom rozkroku, a druhou ma hladil kam len dosiahol. Jeho pery zamkly tie moje v zúfalom polibku, ktorým mi ukázal, čo všetko sa odohráva v jeho nitru ..

A v tej chvíli som vedel, že je môj. Slzy sa mi rozbehly po lícach.. neskrýval som ich. Jeho pery slíbali tie nemé svedkyne môjho štastia, a pak sa jazykom vlámal do mých úst… Poslepu som vyslobodil jeho penis, prsty sa ovinuly kolem neho.. odpoveďou mi bol táhly, pridusený hrdelný vzdych, ktorý ma presvedčil, že je to skutočné, že sa mi to len nesníva.

Vinnetou... oh mein Vinnetou!! Ich liebte ihn, und im Gegenzug wurde ich geliebt.

Konečne som vedel, kam patrím. Kde som doma.

Vinnetou ist mein Zuhause, mein Leben, mein Universum. Mein Alles..

Bol som jeho, a on bol môj. Navždy.

[berush01]

That's why I used them. K. May was German, so it's clear he thought in German at times 🤗

Sledoval som ho, skrytý za stenou Puebla. Stál na priestranstve pred Pueblom, a vysvetľoval čosi skupine malých chlapcov.. Moje oči hltaly každý kúsok jeho tela, jeho odhalený hrudník, jeho paže, krk, svaly na nohách, vypracované životom v prérii, jazdou na koni.. jeho vlasy, tak husté, čierne ako noc a dlhé až po pás.. predstavoval som si aké by to bolo, keby som ho mohol držať v náruči, láskať prsty jeho telo, pokrývať ho bozkami.. zaťal som prsty do dlaní, vo snahe nájsť stratenú rovnováhu, zhlboka som dýchal, a snažil sa upokojiť rozochvelú myseľ.. Milujem ho. Milujem Vinnetoua, náčelníka Apačov.

'Ich liebe dich, meine Vinnetou!!'

A viem, že mu to nikdy nepoviem. Nezniesol by som odmietnutie. Alebo opovrhnutie.. a nenávisť. Nič s toho už nechcem zažiť. Nechcem ho stratiť, už aj len ako priateľa a brata. Ak to znamená zatvrdiť svoje srdce, urobím to.. Len preto abych mu ostal na blízku.

Musel som preč. Vyskočil som do sedla Hatátitly, a nechal ho bežať kam len chcel..

Na kraji lesa, u malého potôčika asi hodinu od Puebla som nechal koňa, nech sa napije a napasie.. Sám som si sadol u vody, a dal priechod svojim citom.. mučivá spomienka naňho mi viedla ruku neomylne do rozkroku, kde môj penis dával jasne najavo, že potrebujem uvoľnenie.

Nevydržal som, moje prsty sa ovinuly kolem penisu, a začaly sa pohybovať. Najprv pomaly, pohyb dole, hore, a znova a znova..

V duchu som sa miloval s ním.. cítil som jeho ruky, ako skúmajú každý kúsok môjho tela, srdce mi bije ako zvon, ach bože.. jeho pery na mojich, cítil som zreteľne jeho dych, keď mi vtisol bozk na jazvu na hrudi, kde ma zasiahol jeho šíp.. a pak.. k mojej ruke na penisu sa pridala ešte jedna. Prudko som otvoril oči, len aby celé moje zorné pole vyplnil ON.

Vinnetou.

Jeho oči, doširoka rozšírené sledovali moju tvár, a jeho prsty prevzaly vládu nad mým telom. Sedel obkročmo na mne, jednu ruku stále v mojom rozkroku, a druhou ma hladil kam len dosiahol. Jeho pery zamkly tie moje v zúfalom polibku, ktorým mi ukázal, čo všetko sa odohráva v jeho nitru ..

A v tej chvíli som vedel, že je môj. Slzy sa mi rozbehly po lícach.. neskrýval som ich. Jeho pery slíbali tie nemé svedkyne môjho štastia, a pak sa jazykom vlámal do mých úst… Poslepu som vyslobodil jeho penis, prsty sa ovinuly kolem neho.. odpoveďou mi bol táhly, pridusený hrdelný vzdych, ktorý ma presvedčil, že je to skutočné, že sa mi to len nesníva.

Vinnetou... oh mein Vinnetou!! Ich liebte ihn, und im Gegenzug wurde ich geliebt.

Konečne som vedel, kam patrím. Kde som doma.

Vinnetou ist mein Zuhause, mein Leben, mein Universum. Mein Alles..

Bol som jeho, a on bol môj. Navždy.

[berush01]

Sledoval som ho, skrytý za stenou Puebla. Stál na priestranstve pred Pueblom, a vysvetľoval čosi skupine malých chlapcov.. Moje oči hltaly každý kúsok jeho tela, jeho odhalený hrudník, jeho paže, krk, svaly na nohách, vypracované životom v prérii, jazdou na koni.. jeho vlasy, tak husté, čierne ako noc a dlhé až po pás.. predstavoval som si aké by to bolo, keby som ho mohol držať v náruči, láskať prsty jeho telo, pokrývať ho bozkami.. zaťal som prsty do dlaní, vo snahe nájsť stratenú rovnováhu, zhlboka som dýchal, a snažil sa upokojiť rozochvelú myseľ.. Milujem ho. Milujem Vinnetoua, náčelníka Apačov.

'Ich liebe dich, meine Vinnetou!!'

A viem, že mu to nikdy nepoviem. Nezniesol by som odmietnutie. Alebo opovrhnutie.. a nenávisť. Nič s toho už nechcem zažiť. Nechcem ho stratiť, už aj len ako priateľa a brata. Ak to znamená zatvrdiť svoje srdce, urobím to.. Len preto abych mu ostal na blízku.

Musel som preč. Vyskočil som do sedla Hatátitly, a nechal ho bežať kam len chcel..

Na kraji lesa, u malého potôčika asi hodinu od Puebla som nechal koňa, nech sa napije a napasie.. Sám som si sadol u vody, a dal priechod svojim citom.. mučivá spomienka naňho mi viedla ruku neomylne do rozkroku, kde môj penis dával jasne najavo, že potrebujem uvoľnenie.

Nevydržal som, moje prsty sa ovinuly kolem penisu, a začaly sa pohybovať. Najprv pomaly, pohyb dole, hore, a znova a znova..

V duchu som sa miloval s ním.. cítil som jeho ruky, ako skúmajú každý kúsok môjho tela, srdce mi bije ako zvon, ach bože.. jeho pery na mojich, cítil som zreteľne jeho dych, keď mi vtisol bozk na jazvu na hrudi, kde ma zasiahol jeho šíp.. a pak.. k mojej ruke na penisu sa pridala ešte jedna. Prudko som otvoril oči, len aby celé moje zorné pole vyplnil ON.

Vinnetou.

Jeho oči, doširoka rozšírené sledovali moju tvár, a jeho prsty prevzaly vládu nad mým telom. Sedel obkročmo na mne, jednu ruku stále v mojom rozkroku, a druhou ma hladil kam len dosiahol. Jeho pery zamkly tie moje v zúfalom polibku, ktorým mi ukázal, čo všetko sa odohráva v jeho nitru ..

A v tej chvíli som vedel, že je môj. Slzy sa mi rozbehly po lícach.. neskrýval som ich. Jeho pery slíbali tie nemé svedkyne môjho štastia, a pak sa jazykom vlámal do mých úst… Poslepu som vyslobodil jeho penis, prsty sa ovinuly kolem neho.. odpoveďou mi bol táhly, pridusený hrdelný vzdych, ktorý ma presvedčil, že je to skutočné, že sa mi to len nesníva.

Vinnetou... oh mein Vinnetou!! Ich liebte ihn, und im Gegenzug wurde ich geliebt.

Konečne som vedel, kam patrím. Kde som doma.

Vinnetou ist mein Zuhause, mein Leben, mein Universum. Mein Alles..

Bol som jeho, a on bol môj. Navždy.

[berush01]

Ach, Manitou.. Prosím ťa, neber mi ho!!!

Bojím sa. Nie o seba. Oňho..

Cítim vo svojom srdci niečo nové..

Desí ma to. Prečo?

Ešte tu nie ani mesiac..

Fŕknutie koňa ma vyrušilo.

Guľka v jeho ruke.. moja chyba.

Hlavne aby prežil..

Ihla v mojom srdci

Jeho oči..

Kúzlo?

Láska..

Možno?

Naozaj!

Ostaň!

Prosím..

Radosť

Strach

Túžba

Úspech

Vášnivý

Zaľúbený