#Seba Radu

[screaminalex]

Mami.

Bojím sa chvíle,

keď už ťa nebudem môcť osloviť.

Mami.

Bojím sa chvíle,

keď už za tebou nebudem môcť prísť s prosbou o radu.

Mami.

Bojím sa,

že máme na tejto planéte, v tomto živote

až príliš málo času.

Mami.

Bojím sa,

že nie som taká, akou by si si priala.

Mami.

Bojím sa,

že ubližujem

a že už nič z toho nestíham napraviť.

Vrátane seba.

Mami?

Ja sa bojím...

[projekt2019]

Predhovor

Vždy som sa snažila byť lepšia.

Vždy som bola lenivá.

Vždy som nejako nakoniec dosiahla to, po čom som túžila.

Vždy som mala problém s vytvralosťou a sebadisciplínou.

Áno, jednotlivé predchádzajúce vety si protirečia.

Možno som nedosiahla úplne vždy všetko to, po čom som kedy túžila.

Ale je možné, že mnoho vecí, po ktorých som túžila a nedosiahla som ich neboli pre mňa to pravé, alebo proste som ich dosiahnuť nemala.

A možno mi niekedy utiekla skvelá šanca pomedzi prsty.

Ale zbytočné bude plakať nad rozliatym mliekom.

Vždy som sa hanbila rozprávať na verejnosti.

Vždy som mala chuť prejaviť sa.

Vždy som mala pocit, že tresnem blbosť.

Vždy som mala založený blog, kde som sa vyjadrovala.

Mala som v tom konkrétnom čase pocit, že musím dostať zo seba všetky emócie.

Bola to samozrejme hlúposť.

Po tom, ako som zbytočne vypustila veci, ktoré by som v tom najväčšom rozhorčení nemala povedať ani najlepšej kamarátke, som si až príliš neskoro uvedomila, že niektoré veci je treba nechať si pre seba. Nie preto, že je zlé vyjadrovať svoje myšlienky. Ale proste pre to, lebo často to boli príliš emocionálne zafarbené výlevy podané tým najhorším možným spôsobom a môj pocit absolútnej frustrácie reakcie na moje slová ešte prehlbovali, lebo sa stretli s úplným nepochopením.

A prečo to bola blbosť?

Teraz už viem prečo.

Pretože som si ich mala nechať pre seba. Proste som nala najprv vychladnúť a až potom písať.

Kiež by mi to vtedy niekto poradil.

A kiež by som tú radu pochopila a poslúchla ju.

Ale ja som raz taká.

Žiadna dobrá rada v minulosti nebola až taká dobrá a preto som sa musela prefackať vždy sama.

To mi išlo veľmi dobre.

Vraj ľudia neradi čítajú dlhé príspevky.

Vlastne aj ja si často prečítam iba nadpis a pozriem fotorgrafiu.

Veď priestoru je veľa a času (dúfam) tiež.

Tak sa majte krásne.

I keď ste sa asi ani nedozvedeli o čom bude tento môj nový projekt.

Dočítate sa to vyššie.

Sľubujem.

Tak ahoj!

[sportestweirdo]

AKO ZAČAŤ BEHAŤ (ALEBO ČOKOĽVEK INÉ)

Začiatky vôbec nie sú jednoduché. Znamenajú zmenu v našich životoch, je to moment kedy sa rozhodneš do niečoho investovať svoj čas, energiu, často musíš robiť niečo, čo sa ti veľakrát nechce a musíš sa do toho premáhať s tým, že po čase očakávaš nejaký benefit, ktorý nevieš kedy a či sa vôbec dostaví. Niektorí ľudia sa k tomu ani nedokopú. Preto ti dnes prinášam článok, kde si rozoberieme s akými prekážkami sa v samotnom začiatku stretneme a predstavím ti zásady, ktoré som si vybudoval aby som tieto "struggles" prekonal a verím, že pomôžu aj tebe.

Človek je lenivý tvor. Ja sám som extrémne lenivý. Ani pre mňa, čo som obdobia kedy naberám kondíciu behaním absolvoval už nespočetne veľakrát to nikdy po pauze nie je jednoduché. Pri pomyslení na to, že zase som v tom období kedy musím po pauze začať behať je mi na tyčku, predstavujem si ako sa mi nechce a či fakt musím, viem, že ma bude pichať v boku, budú ma bolieť nohy a nebudem stíhať s dychom. Nie si v tom sám, úplne ťa chápem.

Ďalšou prekážkou je tvoj samotný mozog. Napriek tomu, že je to veľmi premakaná vecička a mali by sme byť za ňu vďační (Nie každému sa totiž ušlo:D ), v tomto prípade bude najskôr tvojím súperom a až potom sa stane tvojim partnerom. V momente ako sa totiž rozhodneš s niečím začať (v tomto prípade s behom) začne vymýšľať milión výhovoriek prečo by si sa mal radšej vrátiť k Netflixu a nevymýšľať pičoviny, o to viac ak si to nikdy predtým nerobil a vstupuješ do nepreskúmaných vôd. Musíš si túto snahu tvojho "parťáka" VEDOME UVEDOMIŤ a ignorovať to. Tú hodinu na beh za 2 dni proste vieš nájsť. Nenechaj sa odradiť. Je to celé o zvyku, ak si doteraz nič nerobil, nečuduj sa, že mozog si to chce zjednodušiť a ostať v zabehnutej činnosti. Po čase sa "preprogramuje" na tvoj nový životný štýl a bude ťa v ňom podporovať, napríklad výčitkami keď vynecháš tréning. (Treba mu nastaviť hranice, ale o tom inokedy). Legendy hovoria, že dokonca existujú ľudia, ktorí sa z behu začali nakoniec aj tešiť.

Inou prekážkou by mohlo byť aj to, že človek začne a za pár dní skončí. Určite sa nájdu aj takí ľudia, ktorí sa už k niečomu dokopali ale nevydržalo im to. Aj tomuto sa budem venovať.

Beh má ešte aj tú výhodu, že na začiatku má veľmi rýchly progres. Prvé 2 behy po 10km ideš skapať a ten tretí sa už cítiš lepšie (tie čísla sú individuálne, niekomu to trvá 2, niekomu 4, ale začne to byť lepšie).

Takže predstavili sme si zopár prekážok (Ak ti napadnú iné, kľudne sa o ne podeľ v komentároch/napíš mi a skúsim ti poradiť) a teraz si konečne predstavme tie zásady, ktoré nám pomôžu ich prekonať.

1. ROZHODNUTIE S NIEČÍM ZAČAŤ Možno to je tak triviálne, že by som to sem nemusel písať, ale považujem to za dôležité a ja sám som človek, ktorého musíš udrieť po hlave lopatou aby niečo pochopil, tak to sem dám. Je dôležité aby si učinil rozhodnutie. Ak si taký, že "hmm, možno potom, neviem, teraz začína zima, nemám čas" tak sa nikam neposunieš. Ak toto čítaš len ako literatúru (máš dosť blbý vkus, musí to byť dosť nuda :D) tak to kľudne zavri a nájdi si niečo lepšie (Homo Deus: A Brief History Of Tomorrow odporúčam). Aj "nechcem začať behať" je rozhodnutie, len tu prosím ťa nestrácaj čas. Dočítaj to, sprav si plán a zajtra môžeš ísť na to.

2. MOTIVÁCIA Kľúč k tomu aby si to nevzdal je motivácia. Motivácia môže byť kladná alebo záporná (o tom inokedy), ale každopádne potrebuješ niečo čo ťa udrží pri tvojom počínaní, nejaký cieľ. Niektorí ľudia chcú schudnúť, niektorí sa proste chcú cítiť lepšie, v podstate to môže byť čokoľvek. Moja motivácia je veľmi jednoduchá, chcem poraziť svojich súperov. Počas behu si predstavujem ako dávam zásahy svetovým šermiarom, ako ich porážam a aké by to bolo super stáť na stupni víťazov. Mám to pred očami stále, preto ma moja motivácia dokáže dokopať k naplneniu plánu.

Tu musím dodať ešte 1 moju skúsenosť a zároveň radu. Pred nejakým časom sa mi páčila 1 žena, blondína s krásnym úsmevom, postavou že by si skapal a fakt sa vedela dobre obliecť... to len tak pre predstavu :D a jej bývalý bol brutálne namakaný, tak po vzore "monkey see, monkey do" som začal posilovať. Samozrejme to nevyšlo a mňa motivácia opustila.

Rada: Aj keď zo začiatku to môže byť dobré nakopnutie, väčšinou robiť niečo kvôli inému človeku nie je bohvieaká motivácia a po čase to vzdáš. Buď egoista, rob to sám pre seba (aspoň v tomto prípade).

3. PLÁN Okej, doteraz to boli srandičky ale teraz sa presúvame k praktickej veci, urob ju najneskôr do 24 hodín po rozhodnutí. Zober pero a papier, napíš si tam cieľ (motiváciu) a plán. Potrebuješ vedieť kedy budeš behať, ako často, koľko odbehneš, na aké obdobie sa plán sťahuje + hocičo čo ti napadne a považuješ to za dôležité. Zvoľ si pre seba reálne hodnoty. Nenapíš si 1 beh za mesiac, pretože to fakt nemá zmysel a nikam sa nedostaneš. Zároveň si ani nenapíš, že do týždňa pôjdeš 10x behať lebo to nebudeš zvládať a tiež ťa to bude stále viac pokúšať aby si to vzdal. Zvoľ si cieľ tak, aby si naňho musel zamakať ale aby nebol nedosiahnuteľný (preháňam, ale chápeš. Inak aj príliš veľa je kontraproduktívne). V momente ako to máš (najlepšie na papieri), stáva sa to tvojim záväzkom, ktorému prispôsobíš svoj deň. Proste hocičo sa stane, v pondelok medzi ôsmou a deviatou nemôžeš, lebo máš tréning a ty aj ostatní to musia akceptovať. Samozrejme, môže sa vyskytnúť výnimočná udalosť, ale tu treba rozlíšiť či sa ti v tom zase len tvoj mozog nepokúša zabrániť. Ak si pol roka objednaný k lekárovi = OKEJ. Ak ťa kamarát volá von = ideš behať, von pôjdeš potom.

4. MECHANICKY SA ZDVIHNEŠ A IDEŠ Ja chodím behať vždy ráno. Je to z toho dôvodu, že to považujem za neobľúbenú časť dňa a chcem to mať čo najskôr za sebou. Zazvoní mi budík, cítim sa unavený a hlavne v začiatkoch rozmýšľam "či musím aj dnes", extrémne sa mi nechce. Takže vtedy sa nasilu prinútim vstať (kľudne pritom pičuj jak chorá vrana, čudovali by ste sa ako to pomáha), oblečiem sa, vezmem slúchatká, zaviažem šnúrky na 2x aby sa mi nerozviazali a idem na to. A je jedno čo si o tom myslím, o 10 minút proste stojím vonku a bežím. Proste je to v pláne, tak to musím spraviť.

5. NECHOĎ S KAMARÁTOM! Pri tomto bode si možno povieš, že to je blbosť a práve kamarát by mohol byť ten, čo ťa pritom udrží a s kým ťa to bude baviť. Vysvetlím.

Dôvod, prečo ti neodporúčam brať so sebou druhého človeka (aspoň zo začiatku) je ten, že vtedy to už nezávisí len od teba. Budete sa musieť dohodnúť na rovnaký čas, jeden z vás mešká, druhý naňho musí čakať a ak jeden nepríde, kto vie či ten druhý pôjde bez neho (zo skúseností tipujem, že nie). Jeden z vás to vzdá a ak ste "netrénovaní pár" tak za chvíľu to vzdá aj druhý a nikam sa nedostanete. Musíte si prispôsobiť tempo, do toho kecáte a zrazu sa z tréningu stáva spoločenská udalosť. Ak si športovec a je to rekreačný beh tak je to OK. Ale ak si na začiatku a každá prekážka pre teba znamená potenciálne riziko, že to vzdáš, nie je to dobrý nápad. Začni sám, nečakaj a nespoliehaj sa na ostatných. Až potom keď si osvojíš tieto (alebo aj iné, svoje) zásady a budeš chcieť kamarátovi pomôcť zober ho so sebou. Až keď budeš v stave, že budeš rád ak pôjde, ale ak nepôjde tak sa pre teba nič nezmení, neovplyvní ťa.

Môžu byť 3 druhy skupín. 1. Trénovaní jedinci - vedia prečo tam sú, vedia, že to je tréning a aj keď spolu kecajú, nenechajú si ovplyvniť výkon. Úplne v pohode.

2. Trénovaný a netrénovaný jedinec - v tomto prípade to je v pohode, ak sa tréning sústreďuje na netrénovaného jedinca a trénovaný jedinec mu s tým chce pomôcť. Ak sa obaja snažia trénovať spolu, pre jedného z nich to nemá zmysel, buď je to tomu trénovanému málo, alebo pre netrénovaného je to taká bomba, že to možno ani nedokončí.

3. Netrénovaní jedinci - zlý nápad. Ste síce na rovnakej úrovni ale prekážka u 1 jedinca ovplyvní vás oboch a zo skúseností tvrdím, že je vyššia šanca, že to vzdáte, obaja.

Príklad aplikovania týchto zásad:

O 5 týždňov mi začína sezóna, musím sa na ňu kondične pripraviť (ROZHODNUTIE) aby som dokázal poraziť svojich súperov, ktorý sa už určite neflákajú (MOTIVÁCIA). Napíšem si ako sa kondične pripravím (PLÁN):

Čo chcem dosiahnuť: zlepšenie kondície aby som nemal problém odšermovať zápasy (cieľ) Doba trvania: 1.8.-22.8.2020 Kedy pôjdem behať:

Pondelok 8:00-9:00

utorok 8:00-9:00

streda 8:00-9:00

štvrtok 8:00-9:00

piatok 8:00-9:00

Koľko odbehnem:

1. Týždeň - 10 km

2. Týždeň - schody v Horskom 10x

3. Týždeň - intervalové behy 10x, 2 minúty beh, 1 minútu rýchly beh

Dokopy to je 15 behov za 21 dní (počítať zvládne hádam každý, ale aj tak je dobré si to napísať).

*Pondelok 7:40 zvoní budík*

Nadávam, kuknem si plán, obliekam sa, šnurujem boty, berem slúchatká, 8:00 bežím, vôbec nad tým nepremýšľam (MECHANICKY SA ZDVIHNEŠ A IDEŠ). Nečakám na nikoho, odbehnem a mám pred sebou zvyšok dňa (NECHOĎ S KAMARÁTOM). Za 21 dní to dám 15x, buď som spokojný alebo stanovím nový plán.

Hotovo.

Takže toľko k tejto problematike. Na záver by som chcel ešte dodať to, že behať sa dá hocikde a v podstate v každom počasí, len tomu treba prispôsobiť oblečenie. Odporúčam niekde v okolí bydliska (ideálne v prírode ak sa dá) aby si to mal rýchlo domov, prípadne ak máš auto si nosiť veci na prezlečenie aby si v 0°C nešiel spotený domov. Podľa mňa na začiatok 2x do týždňa si ísť zabehať 5-10km (podľa možností a schopností) úplne stačí.

Ja som zásady uvedené vyššie demonštroval na behu, ale v podstate sa ony alebo ich deriváty dajú prispôsobiť na začiatok ktorejkoľvek činnosti. Snáď som na nič nezabudol. Ak sú nejaké otázky, píšte direct/do komentárov, rád poradím. Držím palce. S úctou, Sportest Weirdo

P.S. urob si ten plán a maj ho na očiach, kľudne aj na pozadí v mobile!

[prowife]

Skopírované z môjho blogu 25.12.2018

Vždy som sa snažila byť lepšia.

Vždy som bola lenivá.

Vždy som nejako nakoniec dosiahla to, po čom som túžila.

Vždy som mala problém s vytvralosťou a sebadisciplínou.

Áno, jednotlivé predchádzajúce vety si protirečia.

Možno som nedosiahla úplne vždy všetko to, po čom som kedy túžila.

Ale je možné, že mnoho vecí, po ktorých som túžila a nedosiahla som ich neboli pre mňa to pravé, alebo proste som ich dosiahnuť nemala.

A možno mi niekedy utiekla skvelá šanca pomedzi prsty.

Ale zbytočné bude plakať nad rozliatym mliekom.

Vždy som sa hanbila rozprávať na verejnosti.

Vždy som mala chuť prejaviť sa.

Vždy som mala pocit, že tresnem blbosť.

Vždy som mala založený blog, kde som sa vyjadrovala.

Mala som v tom konkrétnom čase pocit, že musím dostať zo seba všetky emócie.

Bola to samozrejme hlúposť.

Po tom, ako som zbytočne vypustila veci, ktoré by som v tom najväčšom rozhorčení nemala povedať ani najlepšej kamarátke, som si až príliš neskoro uvedomila, že niektoré veci je treba nechať si pre seba. Nie preto, že je zlé vyjadrovať svoje myšlienky. Ale proste pre to, lebo často to boli príliš emocionálne zafarbené výlevy podané tým najhorším možným spôsobom a môj pocit absolútnej frustrácie reakcie na moje slová ešte prehlbovali, lebo sa stretli s úplným nepochopením.

A prečo to bola blbosť?

Teraz už viem prečo.

Pretože som si ich mala nechať pre seba. Proste som nala najprv vychladnúť a až potom písať.

Kiež by mi to vtedy niekto poradil.

A kiež by som tú radu pochopila a poslúchla ju.

Ale ja som raz taká.

Žiadna dobrá rada v minulosti nebola až taká dobrá a preto som sa musela prefackať vždy sama.

To mi išlo veľmi dobre.

Vraj ľudia neradi čítajú dlhé príspevky.

Vlastne aj ja si často prečítam iba nadpis a pozriem fotorgrafiu.

Veď priestoru je veľa a času (dúfam) tiež.

Tak sa majte krásne.

I keď ste sa asi ani nedozvedeli o čom bude tento môj nový projekt.

Dočítate sa to vyššie.

Sľubujem.

Tak ahoj!

[homiletickedirektorium]

Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. (Mt 11, 28)

Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. (Mt 11, 28)

( Mário Cserép ) O cennej rade sa povie, že je nad zlato. Určite by nás potešila správa, keby nám niekto nadiktoval víťazné čísla v lotérii. Často z našich úst zaznieva, že sme unavení, že nevládzeme, peniaze z lotérie by nám pomohli, dopriali by sme si dovolenku. Boh nám dáva dnes cennú radu, nedáva nám čísla, no dáva nám spôsob, ako si oddýchnuť, dáva nám seba ako vrece, kde môžeme zložiť…

[kolemdouci]

Ticho byť silnou mocou.

Ležal som v kocke na posteli a čakal čo príde. Cítil som hnev na seba, ako sa od seba odvraciam, ako je mi to jedno a toho zotrvávanie v mučiacom šume. 

Uvažoval som ako z toho von, je to labyrint, treba voliť múdro, a hlavne, ešte nič zo zvoleného nevyšlo. Prehrával som si učenia, ktoré poznám a vedenie, ktoré som nadobudol sám. Vŕtala mi v hlave ne-konzistencia overenej “metodiky” a jej nemožné aplikovanie na danú mizériu. 

Vravel som si, zdvihni sa, ... zdvihni sa, sadni si za ten stôl a tvor ! ... Ten pocit, ktorý dáva tomu, že zotrvávam v stave mizérie zo seba samého ( kyvadlo ) nemá meno, nemá opis. Áno, sú isté snahy popísať ono, sú veľmi funkčné, ale ten pocit. ... rovnako ako to čo prišlo potom. Vzdal som sa toho, naďalej som sám v sebe na seba neukazoval prstom a nekričal vstaň. Prestal som sa pozerať na príčinu a na následok, prosto som sa vzdal absurdnej myšlienkovej postupnosti, ako napríklad: “ načo si si kupoval všetko vybavenie? načo si zháňal také pekné kúsky dreva, načo si si založil DA?, načo toto všetko, keď sa potom aj tak zasekneš v paStave, ktorý je len strata času, načo potom toto všetko a iné, keď len strácaš čas ? .. a načo pak ... ”. Mohol by som pokračovať. Je to len jedna staro-nová, skôr nová záľuba. Práca s drevom(počkajte, až to dokončím, budete kukať). A teda, akonáhle táto chorobná postupnosť neexistujúcich výčitiek zo skutkov, ktoré sa nestali, skončila, stalo sa niečo krásne. Ostalo ticho. Prešla chvíľka, vstal som a začal som tvoriť. Ono, vydržalo mi to možno hodinu. Prešlo to ako päť minút a bol som moc spokojný. V tichu som robil niečo, čo mám najradšej, tvoriť. Ha, vtipné kolegové pomenovanie, “channeling”. Niekto tomu hovorí talent, ja tomu hovorím veľká láska k veci. Keď vyrezávam / pracujem s drevom, prichádzam na mnohé techniky tak intuitívne, drevo ku mne prehovára a ja “akoby som vždy vedel ako na to”. ... Tento jav, nech si ho ezoterici a iní nazývajú ako chcú, sa týka prakticky čohokoľvek, k čomu má naozaj človek úprimný vľúdny vzťah. Toto som si overil už mnoho krát. Avšak, tiež som si overil i to, ako môže tento vzťah ochabnúť a následne i ľudské schopnosti / vlastnosti. 

Kam by som tým asi smeroval ? .. Celým. .. Chápte :D , celé toto písanie je automatické a je to proces kedy niečo hľadám. 

Mám sa rád. Mnohí z vás sa nemajú, alebo to aspoň sem píšete. Niektorí práve naopak, to ma teší čítať... Tak prečo si nezlepšiť život takým základným postojom ako je mať seba sa, naozaj rád. ..

Ha, to je ďalšia vec, ktorá ma po nedávnom rozchode začala hnevať. Asi bych si mal niekoho nájsť, čo? .. Mnoho času som uvažoval nad tým, kým by mala byť moja budúca partnerka. Inu, stratil som sa v tej hre. Nerád hrám tieto tanečky. Hlavne ma pak hnevalo najviac to, že ma to hnevá. Kde to je ticho, ten krásny nevtierajúci sa pokoj? Pak som šiel a dospel som k záveru, že sa musím dať dokopy. Trochu, život, vyladiť. Nemôžem sám, nevyladený, rozbehaný na x strán hľadať vyladený vzťah .. Asi by som možno dostal radu, že práve tým vzťahom. Možno. Ale toho ticha sa ešte nejakú dobu vzdať nechcem. 

Ten citát som sem už dával, bolo to o tom, ako sa jeden môže zbaviť boja, prosto z neho odíde a keď sa človek prestane brániť a naozaj sa boja vzdá, nepriateľ nezmôže nič. Zenový dodatok, nepriateľ nebude existovať viac.  Priznám sa, že je to náročné ... ale keď sa to podarí, jeden pocíti to ticho, tú slobodu. ... 

Uvažoval som nad tým, ako to pomenovať, ako to vôbec opísať. Je vlastne, docela ťažké to i na chvíľku vnímať, nie s tým pracovať vedome. Také predstavy sú celkom, ehm .. veľkolepé. 

Dnes nemôžem spať. Nevadí. 

[victoriamerlot]

Tehotenstvo II.

  Od kedy sa stal Deny krstným otcom, líhal si ku mne do postele skoro každý večer s vetou “Láska, chcem dieťa.”. Ja som sa usmiala a hovorila “Dobre láska, veď raz bude aj dieťa.” alebo aby to prestal stále opakovať. Záležalo od nálady. Po tom, ako sme strávili jeden letný prázdninový týždeň s kamarátkinou dvojmesačnou dcérou, to už niekedy hovoril aj dvakrát do dňa. 

  Prázdniny prešli a my sme sa vrátili z dovolenky. Bol presne prvý september ráno. Každé ráno, už vyše roka, som raňajkovala (pokiaľ to bolo možné) to isté - sójový jogurt s orieškovým müsli a ovocím. Prvého septembra som rovnaké raňajky ledva dojedla a necítila sa po nich najlepšie. Vzhľadom na to, že ma už na dovolenke začali príšerne bolieť prsia, mi prebleskla hlavou otázka, ktorá už aspoň raz prebleskla hlavou asi každej sexuálne aktívnej ženy. Čo ak som tehotná? 

  Vedela som, že to nieje vec nemožná a že je dokonca aj celkom pravdepodobná. Napriek tomu som túto myšlienku na pár dní pustila z hlavy a fungovala ďalej. Žiadne ranné nevoľnosti ani nič podobné neprišlo. Akurát som sa radšej vyhýbala jogurtu. Keď som na nákupe v Kauflande prechádzala cez uličku s drogériou, do oka mi padol tehotenský test. Náhoda? Pravdepodobne áno ale koľko krát vám už padol v supermarkete tehotenský test len tak sám od seba do oka? Bez dlhého rozmýšľania som ho zobrala (teda nezobrala ale kúpila) a asi o dva dni si naň doma spomenula a vylovila z kabelky.

  Dve čiarky a moje srdce, ktoré skoro vyskočilo z hrudi.

  Tisíc a jedna otázka, na ktoré sme nemali odpoveď. 

  Ešte to nieje isté, kým to nepotvrdí doktor.

  Najdlhšie sa vlečúce doobedie, kým som sa dostala na rad u doktora.

  Rozhovor o tom, ako to všetko spolu zvládneme, ako bude všetko dobré, ako na naše plány a sny nemusíme zabudnúť, iba ich odložiť na neskôr, veď sme ešte mladí a nič nám neujde. 

  Podpora, akú som doteraz cítila iba od rodičov a starých rodičov.

  Strach.

  Úľava, že zodpovednosť neleží len na mojich kolenách. 

  Plač od šťastia aj smútku. Aby bol vesmír v rovnováhe. 

  Ďalšia z chvíľ, na ktorú viem, že nikdy nezabudnem. 

  Trinásteho septembra som mala dvadsiate tretie narodeniny a ako darček som pár dní pred tým dostala potvrdenie tehotenstva od doktora. Začiatok naozajstného dobrodružstva.

  Všetko je tak, ako má byť. Znie to celkom ezotericky ale po hlbokom zamyslení nad touto vetou som dospela k záveru, že je to najväčšia pravda. 

  Máme kde bývať, máme z čoho žiť, máme milujúcich rodičov a členov rodiny, máme ochotných priateľov, máme podporu, máme ideálny vek, máme zdravie, máme domáce zvieratká, máme celý život pred sebou a hlavne máme jeden druhého. Tak kedy, keď nie teraz? 

  Pochybností bolo čím ďalej menej, postupne prichádzali odpovede na otázky a hormóny vo mne pracovali a stále pracujú usilovne ako včely.

  Prvé mesiace bolo ťažké uveriť, ��e sa to naozaj deje. Určite za to môže aj fakt, že moje tehotenstvo je dodnes úplne bezproblémové (klop, klop, klop) a dopriala by som také každej žene.

  Chvíľu mi trvalo, kým som vedela vysloviť vetu “Som tehotná.” nahlas bez toho, aby mi to nepripadalo (neviem nájsť úplne správne slovo pre tento pocit, aby to nepôsobilo príliš negatívne a pritom vystihovalo, čo by som chcela) čudné (?). Ako niečo, čo by som v hlavolame, kde máte spájať dve hodiace sa slová, k sebe intuitívne nepriradila.

  Neskôr som zistila, že problém nieje ani tak v samotnom dianí tehotenstva, ako len v tom pomenovaní, ktoré mi podvedome stále asociuje staré, rokmi vštepované predsudky.  Jednoducho sa mi s tehotenstvom (ako slovom) spája príliš veľa zbytočných výkričníkov. Prišla som na to tak, že po vete “Budeme mať dieťa.” alebo “Budem mama.” nič podobné necítim. Naopak, vyvoláva to vo mne rešpekt a hrdosť. Môžem to povedať nahlas aj desať krát za sebou a budem s tým stotožnená a vyrovnaná. Iste, ani zvyknúť si na to, že budeme rodičia nešlo z hodiny na hodinu.

  Možno, keby bolo počuť o tehotenstve viac dobrých vecí, by si k nemu ženy ako ja nevytvárali toľko negatívnych asociácií. Alebo si aspoň vytvorili aj tie pozitívne. Už len keď zoberiem do úvahy kampaň okolo hormonálnej antikoncepcie, ktorá je aktívne prítomná v mojom živote minimálne od pätnástich rokov. Robte všetko preto, aby ste neotehotneli. A ako bonus vyliečené akné a bezbolestná pravidelná menštruácia. Neznie to ako sen?

  Rozumiem, že hormonálna antikoncepcia mnohým ženám pomohla, uľahčila im život a nedajú na ňu dopustiť. Rozumiem, do akej veľkej miery je potrebné a správne robiť osvetu mladým dievčatám ohľadne ochrany a to všetko je na mieste. Dajme im však všetky klady a zápory, poskytnime alternatívne možnosti a nechajme ich rozhodovať samé o sebe a svojom tele. Myslím, že dievčatá, ktoré tú ochranu už potrebujú, sú po dostatočnej dávke pravdivých informácií schopné zvážiť, či je hormonálna antikoncepcia pre nich to pravé orechové, alebo či použijú menej invazívne metódy. Z rozprávaní sa o skúsenostiach na túto tému s inými ženami som nadobudla pocit, akoby bol predpísanie hormonálnej antikoncepcie proces, ktorý automaticky patrí k preventívnej prehliadke v pätnástom roku života ženy. Len tak, pre istotu. Nie preto, že máme zdravotné problémy, ktoré sa antikoncepciou liečia. Ani nemusíme byť sexuálne aktívne. To len tak, do budúcnosti. Keby niečo. A keď vám doktor v takomto veku povie, že je to najjednoduchšie, bezpečné riešenie (aj keď na problém, ktorý nemáte), že prečo to neskúsiť a nedá vám informácie o tom, ako vám to môže uškodiť, tak vám veľa dôvodov na argumentáciu nenapadá. Tu by bola na mieste tá pravdivá osveta namiesto reklamy.

  Raz som na preventívnej prehliadke doktorovi oznámila, že som prestala brať hormonálnu antikoncepciu, pretože som cítila, že mi po psychickej stránke nerobí dobre. Návrat k akné a nepravidelnej bolestivej menštruácií nebol vôbec ľahký ale psychické zdravie nebola vec, s ktorou som sa už viac chcela zahrávať.

  “Vy chcete otehotnieť?” znela jeho otázka. “Neplánujem to, ale keby sa aj stalo, tak by to bolo v poriadku.” znela moja odpoveď (vtedy som asi nevedomky podpísala zmluvu s osudom). Vysvetlila som mu, že mám stáleho partnera s ktorým žijem, že by mi to vlastne ani nevadilo a že by už o mne ani nenatáčali realiy šou o násťročných matkách. 

  “Ale na to ste predsa veľmi mladá, na deti máte ešte čas.”. To si asi viete predstaviť, že bol z môjho otehotnenia v šoku viac, ako ktokoľvek iný. 

  Chápem, ako to myslel. Za iných okolností by som pravdepodobne na jeho mieste reagovala rovnako. Ale ja som sa mu práve snažila vysvetliť, že sa cítim byť na niečo také zrelá. Samú ma prekvapilo, ako ma táto veta z úst doktora vnútorne pobúrila. Dotklo sa ma to. A keby som chcela štyri deti? Kedy je ten správny čas? Nieje gynekológ práve ten, kto má ženy v chcení otehotnieť podporovať a nie ich odhovárať? Pokiaľ to nemá adekvátny dôvod samozrejme.

  Veď mám dvadsať dva rokov, mladá síce som, to je pravda, ale nehovorí sa práve o tehotenstve v neskoršom veku ako o probléme? Nikdy som nevyhľadávala nič o vhodnom veku prvorodičiek a aj tak si viem vybaviť minimálne desať rozhovorov z rádia, novín či podcastov o tom, ako sa zvyšujú vekom riziká a kritiku na to, že ženy v dnešnej dobe prvé tehotenstvo odkladajú kvôli školám, kariére či túžbe cestovať. Tak ako to teda je?

  Keď nad tým teraz rozmýšľam, naozaj neviem, koľko dobrých vecí som o tehotenstve počula, ale viem, koľko tých zlých. Strašne veľa. A z veľkej časti chápem prečo. Je potrebné sa posťažovať, naozaj to poľutovanie niekedy pomáha. Aj vidieť a čítať s čím všetkým sa musia vyrovnať a potrápiť iné ženy, že v tom niesme samy. V zdravej miere. To je ako s recenziami na pôrodnice alebo s príbehmi o pôrodoch na internete. Každý, kto má zdravý rozum, vám dá rovnakú a veľmi pravdivú radu; hlavne to nečítaj, nie keď si tehotná, pred pôrodom. Prečo? Pretože máloktorá žena píše verejne o tom, aký krásny zážitok mala. A nie preto, že by ženy neprežívali pekné tehotenstvá, pôrody alebo nemali dobré skúsenosti s pôrodnicami.

  Ak niekto zverejňuje svoje príbehy na internete, je to prevažne kvôli niečomu, čo sa im nepáčilo, čo sa nepodarilo, čo nebolo podľa predstáv, na čo chcú upozorniť, posťažovať sa, zanadávať. Ale to nieje väčšina rodičiek. To je tá menšia časť. Česť výnimkám, ktoré som našla aj na blogoch, ktoré si z času na čas prečítam. Tie ma príjemne zahriali pri srdci, aj keď nie všetky boli rozprávkové a bez ťažkostí, pointa bola presne v tom, že aj keď to neprebieha podľa našich predstáv, nemôžeme plakať nad rozliatym mliekom ale tešiť sa z toho, z čoho sa dá. Hlavné je, že nakoniec všetko dobre dopadlo. Všetci vieme, že priebeh pôrodu nieje prechádzka ružovou záhradou. Ale je dobre vedieť, že to z pravidla nemusí vždy byť hororový scenár a dokonca to nemusí ani trvať nekonečné hodiny. 

  Takže preto by možno viac pomohlo zdieľať a interpretovať všetky tie nové zážitky a pocity ako niečo obohacujúce, veselé a hlavne - s nadhľadom. Pretože také sú. Aj keď niekedy bolia. Aj keď sú niekedy nepríjemné a my sme ešte nepríjemnejšie. Aj keď možno plačeme častejšie ako sa smejeme. A nie v zmysle nadhodnocovania, aký je tehotenstvo zázrak (aj keď samozrejme je ale my chceme a potrebujeme počúvať o reálnych veciach a nie abstraktnej nadprirodzenosti). Ale že aj keď je to ťažké, vždy sa nájde dôvod na radosť. 

  (Robím si poznámku, aby som neskôr nezabudla spísať zoznam všetkých dobrých vecí na (mojom) tehotenstve. Lebo o tých zlých už všetci dávno vieme.)

  Z osobnej skúsenosti sa držím pravidla pýtať žien okolo mňa na ich pôrody a zážitky osobne. Takmer všetky mi dodali nádej, že to naozaj nieje také strašné a na veľa z nich si spomeniem, keď ma prepadne strach a panika. Staré mamy hovoria, že porodili, ani nevedia ako. Že to na ne prišlo, ledva stihli do nemocnice a bolo to raz-dva. Kamarátka rodila síce dlhé hodiny a bola maximálne vyčerpaná no aj tak to pre ňu nebola žiadna tragédia ale silný zážitok. Ďalšia porodila za pätnásť minút a hovorí, že je to najviac o psychickom nastavení. Mamina rodila mňa aj brata cisárskym rezom a žiadny problém to pre ňu nebol. Ako porodili bez aj s epidurálom a v oboch prípadoch to bolo v poriadku a svoje rozhodnutie považujú za správne. A tieto obyčajne neobyčajné príbehy nám chýbajú. A veľa krát ich hľadáme práve na tom internete, pretože chceme, aby tam boli. Chceme sa ukľudniť a namiesto toho nájdeme príbehy najdesivejšie z najdesivejších. 

  V tých horších dňoch mi jednoznačne najviac pomohol (a pomáha) Deny. A nie ľutovaním ale tým, že dokázal odložiť všetky jeho starosti a trápenia a pretransformovať sa na čokoľvek, čo situácia vyžadovala. V prvom rade a najčastejšie na speváka a textára s originálnymi pesničkami typu “Ó Viki, máš tak strašne veľké uši” alebo “Ó Viki, kráľovná z Novohradu”, na ktorých som sa musela smiať, nech bol môj fyzický a psychický stav akýkoľvek. Nebudem vyzdvihovať jeho starostlivosť, pretože starostlivý je prirodzene aj mimo môjho tehotnenia a rovnako, ako mi ide ochotne nakúpiť o polnoci nanuky na benzínku teraz, by mi ich išiel nakúpiť aj pred rokom. Ale vedieť to, že je pripravený mi s čímkoľvek a kedykoľvek pomôcť, je jedna z ďalších podstatných vecí, ktoré mi tehotnenie veľmi uľahčujú. Vie, kedy ma zamestnať debatou o politike a kedy byť radšej ticho a nechať ma samú. Kedy je čas na vážny rozhovor a kedy si pustiť film. Kedy mať televízor pustený nahlas a kedy si dať sluchátka. Kedy na mňa príde pokušenie bádania informácií na internete a je potrebné mi rázne dohovoriť, aby som s tým prestala. Kedy ma pochváliť aj keď nieje za čo, kedy mi vyznať lásku a kedy si zo mňa robiť srandu. A nie, ani to všetko nebolo samozrejmé hneď od začiatku. Skúšali sme, niekedy sa tešili, inokedy bojovali, raz bolo horšie, potom zase lepšie ale kto hľadá, nájde. A to teraz nepíšem, aby som sa chválila, akého mám úžasného partnera ale preto, že si zaslúži byť tu spomenutý ako jeden z hlavných dôvodov, prečo som šťastná a optimistická. A verím, že on je tiež. Inak by to asi nefungovalo.

  Ak sa niekto pýta, šírim to, čo zatiaľ viem a za seba môžem povedať, že tehotenstvo je úplne iné, ako som si myslela že bude. Že sa väčšinu času cítim dobre. Niekedy dokonca lepšie, ako keď som tehotná nebola. Že takmer ročná abstinencia alkoholu a hlavne vína mi/nám pomohla. Trápenia sa snažím komunikovať s humorom a tak reálne sa posťažujem skôr iba Denymu alebo rodine. Stále ma prekvapia nové pocity a emócie, čo beriem ako pozitívnu vec, hlavne od kedy som sa naučila nedusiť ich v sebe. Veľa krát sa dá nakoniec zasmiať aj nad záchvatom hnevu. Sem-tam jojkám a achkám, ale aj to len posledné týždne, kedy už bez toho vstávanie z postele či obliekanie ponožiek nieje možné. Chcem, aby moje netehotné kamarátky vedeli, že to veľa krát niesu problémy, ktoré by som prežívala horšie ako menštruáciu. Dokonca má moje telo detox od tabletiek a práškov od bolesti, bez ktorých by som menštruáciu zvládla len veľmi ťažko. Jediné, čo som počas tehotnenia použila, bola zázračná masť z Thajska na boľavý chrbát a magnézium, ktoré mi predpísal doktor. A to je za deväť mesiacov celkom úspech.

  Vlastne sa čudujem, že sa na tehotenstvo viacej nesťažujú partneri tehotných žien. Všetkým tým, ktorí to zvládajú aspoň z polovice tak bravúrne ako Deny, posielam za vrece obdivu a uznania. Bremeno vynosiť nový život je vec jedna ale bremeno obskakovať, starať sa a byť oporou pre ženu nosiacu v sebe nový život je vec druhá. A niekedy by som teda svoje bremeno za to jeho nemenila za nič na svete. 

———————————————————————————————————————————————————————

  Ešte nedávno som mala z pôrodu fóbiu. Neskôr to bola “iba” panika. Po otehotnení rešpekt a strach ale hormóny sa činia a tento strach tlmia. Dnešná doba prichádza s mnohými vymoženosťami (pôrodná dula/asistentka, laktačné poradkyne, spísanie pôrodného plánu a jeho dodržiavanie v tej najväčšej možnej miere, partner alebo blízka osoba ako doprovod pri pôrode, možnosť samostatnej izby, návštevy kedykoľvek, bonding…), s ktorými som do ôsmeho  mesiaca rátala ako so samozrejmosťou.

 Prišla Korona. A my sme ešte na začiatku februára neverili, že sa z toho naozaj stane epidémia a že to bude naozaj iné, ako obyčajná chrípka. Omyl. 

  Nikto mi nevie povedať nič o tom, ako veľmi to ohrozuje mňa alebo dieťa, lebo je príliš skoro na nejaké výskumy. Ak nejaké sú, nedá sa im veriť, lebo výsledky sa menia každý deň. Nikto nevie, v akom stave budú nemocnice v čase môjho pôrodu. Nikto sa ma nepýta na predstavy o pôrode, lebo to teraz nieje dôležité. Dôležité je, aby som neochorela, aby neboli doktori v karanténe a nemocnice preplnené infikovanými pacientmi. Väčšina pôrodníc zakázala doprovod blízkej osoby. Návštevy sú nonsens, pôrod prebehne s rúškom a pravdepodobne najmenej osobne, ako sa len dá. Nikto ma nebude chcieť držať za ruku ani masírovať. Monitoring a prehliadky najskôr obmedzili, neskôr mi zavolali, že zatvárajú gynekologické oddelenie, že mám prísť už len keď začnem rodiť a keby niečo, tak mám ísť za gynekológom a on ma odporučí na hospitalizáciu. A mne neostáva nič iné, iba sa prispôsobiť a myslieť na to, čo je dôležité. Aby všetko dobre dopadlo, aby sme boli zdraví a čo najskôr doma. Lebo nám je doma dobre.

  Prišiel aj deň, kedy som plakala nad tým, že sú dve veci, ktorých sa bojím najviac na svete a to je pôrod a pandémia. A ja budem rodiť počas pandémie. Čo je toto za trest?

  Nieje to trest. Je to nečakaná, nepríjemná záležitosť, ktorá ma za pomerne krátky čas naučila veľmi veľa a aspoň z časti pripravila na zvládanie záťažových situácií, ktoré ma ešte len čakajú. A zrazu mi ani toto všetko stále nepripadá ako dôvod na zaradenie môjho stavu medzi tie menej šťastné. Je to len inak, ako som očakávala, ako som si predstavovala. A čím skôr som to prijala ako hotovú vec, tým skôr som sa s tým zmierila a prestala na to myslieť.

  Keď som rozprávala mamine a starkej s nespokojným tónom v hlase, čo všetko nebudem môcť, čo všetko nebudem vedieť, čudovali sa, čo všetko sa v dnešnej dobe vlastne robí. Obmedzenia, ktoré som opisovala im vôbec nepripadali, ako niečo neštandardné.

“Načo by si tam mala chlapa, ja by som ho tam nechcela, ani keby som mohla mať. Budeš rada, že máš pokoj.”

“Nám také vyšetrenia nerobili, ani nevieme, že sa robia. Aspoň nemusíš každý druhý deň behať do nemocnice.”

“Nám raz do mesiaca popočúvali brucho a nebolo viac treba.”

  Za iných okolností by som im oponovala, ako sa doba zmenila, aké je to teraz určite potrebné, aká bude pre mňa pomoc mať pri sebe Denyho, ako si to bez neho ani neviem predstaviť.

  Teraz ma upokojilo, že to nieje stav, pri ktorom by nebolo možné prežiť prijateľný pôrod. Len ho nebudem mať so všetkými výdobytkami novodobého pôrodníctva. A to som bola ešte pred mesiacom nespokojná, že sa niekto (presne v tých recenziách, ktoré netreba čítať) sťažoval na nepríjemnú sestričku a zlú stravu. 

POZITÍVNE VECI NA OBMEDZENIACH A KARANTÉNE 

som 100 násobne vďačnejšia za zdravie, za to, že nemám rizikové tehotenstvo a že nemusím byť hospitalizovaná v nemocnici

keďže sa nemôže a asi dlhšie ešte nebude môcť nikam cestovať kvôli Korone, nemrzí nás, že nemôžeme cestovať kvôli tehotenstvu alebo bábätku

to isté platí o festivaloch či iných podujatiach - nemrzí nás, že by sme tam nemohli ísť, keď sa nemôžu uskutočniť (čo je strašne sebecké ale je to fakt)

zistili sme, že dokážeme vedľa seba fungovať 24/7, niesme z toho ani nervózni, ani frustrovaní, ani si vlasy netrháme a stále sa ľúbime

som vďačná a ukľudňuje ma, že po príchode z pôrodnice budem mať pri sebe doma Denyho, že na to nebudem musieť byť ani na chvíľu sama, že budem mať čas na sprchu, umytie zubov, vypitie kávy, navarenie polievky a vlastne na všetko čo budem potrebovať

som vďačná za veľa vecí, ktoré boli pre mňa doteraz samozrejmosťou

som vďačná aj za krátky pobyt vonku na slnku, za to, že máme možnosť ísť neskôr na chatu so záhradou a stráviť tam horúce letné dni

každý deň pozorujem a teším sa, ako rastú bylinky, ktoré si pestujem od semiačok

prečítala som knihy, ktoré som chcela stihnúť prečítať, kým som tehotná 

namaľovala som obraz, ktorý som dlho odkladala a myslela som si, že sa k nemu snáď nikdy nedokopem

poctivo doliepam aktuálne fotky do albumu

začala som písať Leovi zápisky do denníka o tom, čo spolu zažívame 

hráme Dostihy a sázky

mám kopu času na varenie a pečenie 

aj žehlenie mi pripadá ako celkom zábavná činnosť

túžbu po novom oblečení nahradila túžba po tyčovom vysávači

prehliadka u gynekológa v Lučenci nadobudla rozmer dobrodružného výletu do zahraničia

ešte nikdy som sa tak netešila na stretnutia s rodinou a priateľmi, ako teraz 

už teraz sa teším, ako si budem vysedávanie pri káve na námestí vychutnávať ako dovolenku pri mori

stále si hovorím, aké je úžasné, že sa dnes dá naozaj čokoľvek objednať cez internet 

za posledný mesiac som si dala na tvár make-up presne jeden krát

horúci kúpeľ je teraz moja najobľúbenejšia aktivita

som doslova nútená si vychutnávať ničnerobenie pred tým, ako budem zamestnaná od rána do večera a od večera do rána po pôrode a aj keď sa už Lea nevieme dočkať, vstávam každé ráno s dobrým pocitom, že mám ďalší celý deň voľný a len pre seba

je vhodný čas nechať dorásť ofinu, lebo kým sa dostanem medzi ľudí, akurát prejde to najhlúpejšie obdobie dorastania, kedy si ju všelijak vypínam aby mi nezavadzala

vzhľadom na situáciu vo svete som vďačná za to, že máme ako tak vírus na Slovensku pod kontrolou a verím, že to tak aj ostane 

radosť z toho, keď vidím, ako si dokážu neznámi ľudia pomáhať navzájom

ak ničomu inému, tak aspoň prírode táto pandémia prospeje 

naučila som sa tešiť z ešte väčších maličkostí (ako že mám vyprané obľúbené ponožky, že mali v obchode brokolicu, že v spálni o siedmej večer pekne svieti slnko..)

———————————————————————————————————————————————————————

  Faktom ostáva, že som o tehotenstve nevedela takmer nič. Vedela som o ranných nevoľnostiach, o hormonálnych výkyvoch, o nezvyčajných chutiach na jedlo, o raste a bolesti pŕs, o tom, že budem mať na istý čas pauzu od menštruácie, o priberaní, opuchoch nôh, vypadávaní vlasov a ďalších všeobecne známych informáciách, ktoré ako som zistila, neplatia vo všetkých prípadoch. Všetko to boli veci zachytávané v bežných rozhovoroch, v ktorých sa ale nehovorí o tom, ako sa rodí placenta, ako a od kedy sa tie týždne vlastne počítajú, čo sa má ktorý mesiac diať s mojim telom a bábätkom, ako reálne prebiehajú kontrakcie a pôrod, čo ma vlastne čaká a neminie.

  Doktor bol celkom stručný ohľadne informácií a ja som sa nevedela správne pýtať. Možno som si mala napísať otázky dopredu na papier (čo vôbec nieje zlý nápad do budúcna). Akonáhle som vošla do ambulancie, mala som v hlave jednu veľkú bielu bublinu a dalo mi zabrať vnímať aspoň to, čo mi hovorí sám od seba a odpovedať na jeho otázky. Cítila som sa, akoby ma zobrali z prvej triedy a posadili medzi štvrtákov. Vedela som, že mám príliš veľa medzier a trošku sa za to hanbila. Chcem byť predsa dobrá matka.

  Po istej dobe, mnohých rozhovoroch s Denym, rodinou a kamarátkami som pochopila, že sa len musím ukľudniť a vrátiť k ideológii, že žiadna žena učená z neba nespadla a že nevedieť je normálne a nie potupné. Vlastne, že je niekedy lepšie nevedieť, ako vedieť príliš veľa. Obzvlášť pri niečom takom individuálnom, ako je tehotenstvo, pôrod a veci k tomu patriace. Po uvedomení, že presne tie katastrofálne a tragické scenáre priebehov tehotenstva a pôrodu, ktoré sú dostupné na internete, ma budú iba zbytočne dostávať do úzkostí, strachu a depresie z komplikácií, ktoré sú maximálne nepravdepodobné, som pochopila metódu doktora, ktorý v prvom rade zisťoval môj stav a pokiaľ to nebolo podstatné, o ničom, čo mi nehrozilo nehovoril.

  Dobre mi padlo počuť od matiek v rodine, koľko vecí len ony nevedeli, navzájom sa popýtali, povedali si to málo čo vedeli a stačilo to. Každej jednej. A vety typu ako vtedy ani to nemali ani hento a dobre im bolo. Ako sme s mojim bratom vyrástli čisto na umelom mlieku a neboli o nič chorľavejší, ako iné deti. Ako neexistovali autosedačky, vajíčka, ergonomické nosiče, internet, macík s bielym šumom, jednorázové plienky a ženy sa vynašli bez lamentovania. A hlavne, ako predsa každá máme to najdôležitejšie - materinský inštinkt, ako ho treba počúvať a budem zázračne vedieť, ako čo a kedy urobiť.

  Tak vám poviem úprimne, stále sa niekedy cítim ako ten prvák mezi štvrtákmi a už mi to nevadí. Stále veľa vecí neviem a napriek tomu som dobrovoľne neabsolvovala žiadne tehotenské kurzy a prípravy. V telefóne mám jednu aplikáciu, kde si týždeň po týždni čítam, čo sa s mojim telom deje, ako dieťa rastie, čo asi tak robí. V mamininej knižnici som vyhrabala knihu Veľká kniha o Matke a dieťati z roku 1995, ktorú som si rada listovala ako malá a na to, že už má svoje najlepšie roky za sebou, je stále celkom náučná a všetko podstatné v nej napísané je. Kúpila som si a prečítala ešte dve knihy; Psychológia pre milujúcich rodičov (Jana Bašnáková, Eva Vavráková, Jana Zemandl) a Najděte si svého marťana (Marek Herman), ktoré vrelo odporúčam. Mám minimálne dve skúsené kamarátky na telefóne, keby som mala akútne otázky. Mám Denyho a celú moju aj jeho rodinu, vlastný rozum a intuíciu, pár inšpirácií a nápadov z instagramu a pokoj v duši. A mám pocit, že viac toho nepotrebujem. Aspoň zatiaľ nie. 

P.S. Vždy som sa zamýšľala nad tým, ako môžu ženy v deviatom mesiaci tehotenstva existovať s takým obrovským bruchom a ako sa asi cítia. Tak ja vám to prezradím, lebo už som jednou z nich.

  Včera večer som vo vani čítala knihu, v ktorej bol použitý príklad o žabe a hrnci s vodou. Ja si ho požičiam, aby som zdelila niečo múdre nakoniec. Predstavte si hrniec plný vriacej vody. Keby ste do nej vhodili žabu, tak sa v momente reflexívne odrazí odo dna a vyskočí von. Bude síce obarená ale prežije. Keď tú istú žabu vložíme do hrnca so studenou vodou a pomaly ju začneme ohrievať, tak žabu nakoniec uvaríme. Prečo? Pretože sa voda bude postupne zohrievať, bude k tomu dochádzať pomaly a žaba nespozná tú pravú chvíľu, kedy má vyskočiť. 

  Tá žaba v hrnci je symbolickým obrazom pre každodenný nepozorovateľný rast. V tejto konkrétnej situácií rast brucha. Keď vám rastie každý deň po kúsočku, nemáte šancu si to všimnúť. Zbadáte to až po čase. A ja som sa dnes obliekla do šiat a ostala zhrozená, aké mám obrovské brucho. Presne také, aké majú ženy v deviatom mesiaci a ani som o tom nevedela. Takže si na existenciu s ním zvyknete a je pre vás prirodzené. Logicky. Na žiaden veľký objav som teda neprišla ale moju zvedavosť to uspokojilo. Teraz sa mi napríklad ťažko predstavuje, aké to bude nemať ho. To len tak, ak by to niekoho tiež zaujímalo. 

[galeriavyklad]

Cez vzduch a virtuálny svet ma [Ne]vidno Klaudia Korbelič

Výstavný projekt Klaudie Korbelič (*1990) „Cez vzduch a virtuálny svet ma [Ne]Vidno“ je site specific dielo, ktoré pozostáva z priestorovej inštalácie, hapenningu a videa. Výstava nadväzuje na autorkine staršie site specific projekty, ktoré s názvami [kon]Text a [kontra]POST v roku 2018 realizovala v Synagóge – Centre súčasného umenia v Galérii Jána Koniarka v Trnave a v Industrial Gallery v Ostrave.

Priestorová site specific inštalácia vytvorená pre Galériu Výklad, ktorá je situovaná vo frekventovanej pešej zóne v Trnave, spočíva v zaplnení dvoch výkladov (kde galéria sídli) nafúknutými namnoženými objektmi. Autorka nepriamo nadväzuje na tému a vizualitu výstavy [kon]Text v GJK v Trnave, ktorú tvorili obrovské nafúknuté igelitové objekty – architektúry. Inštalácia „Cez vzduch a virtuálny svet ma [Ne]Vidno“ pracuje s menšou mierkou. Je založená na princípe vyplnenia výkladov komunikujúcich s verejným priestorom a okoloidúcimi, abstraktnými nafúknutými objektmi a konkrétnymi objektmi v tvare číslic 1 a 0. Číslice sa v intervencii objavujú nie náhodne, predstavujú informácie vkladané do virtuálneho prostredia prostredníctvom numerických radov. V prípade výstavy je to konkrétny názov „Cez vzduch a virtuálny svet ma [Ne]Vidno“, ktorý je do číselného radu prevedený pomocou binárneho kódu. Samotná intervencia predstavuje zhluk informácií, užitočných i balastných, do ktorých sme chtiac-nechtiac neustále ponorení. Divák má možnosť do tohto zhluku vstúpiť, brodiť sa ním a informácie reprezentované nafúknutými objektmi  – „bublinami“ redukovať. V priestorovej inštalácii vo výkladoch sa tak počas dňa otvorenia výstavy odohrá jednodenná performance. Do intervencie v deň vernisáže vstupuje autorka ako performerka a zviditeľňuje a zneviditeľnuje sa pohybom medzi nafúknutými objektmi v zahltenom výklade. Diváci a okoloidúci majú rovnakú možnosť vstúpiť do intervencie a spolu s autorkou performovať. Performeri sa týmto aktom stávajú neoddeliteľnou súčasťou diela a v podstate dielom samotným, stavajú sa umením. Klaudia Korbelič chápe happening ako nutnú fázu procesu diela, ktorú podľa toho príhodne aj pomenováva – „I AM ART/SOM UMENIE“. Celodenná performance je v závere zaznamenaná na audiovizuálnu stopu, tá je dodatočne vo forme zostrihaných videí prezentovaná virtuálne. Prostredníctvom nálepiek vo výklade galérie sa cez bránu QR kódu divák dozvedá, čo sa počas performance odohralo a ako pôvodná inštalácia vyzerala. Autorka tak dopredu počíta s deštrukciou inštalácie a jej samotných objektov – „bublín“.

Klaudia Korbelič vo svojej tvorbe s deštrukciou sochárskeho artefaktu pracuje programovo. Dôležitým prvkom jej diel je interakcia zo strany divákov, tak ako aj proces vznikania, transformácie a zanikania sochárskeho artefaktu. Ten často vystavuje rôznym vonkajším i vnútorným vplyvom, ktoré ho deštruujú, transformujú a odhmotňujú. Týmto procesom skúma samotné sochárske médium a testuje jeho hranice. Pýta sa, čo sa dá ešte považovať za sochu/objekt a čo už túto kategóriu presahuje. Sleduje, ako sa formálne i kontextovo mení sochársky artefakt prechádzajúci určitými situáciami a procesmi, do ktorých je uvedený alebo je im vystavený. Aj v prípade výstavy „Cez vzduch a virtuálny svet ma [Ne]Vidno“ ju zaujíma práve proces, premena a stav diela, a tiež otázka, čo sa stane s objektmi vo výklade, ktoré budú divákom prístupné k deštrukcii. Predpokladá, že po performance ostanú už len vyfúknuté stopy artefaktov a odkazy na ne. Výstava kontextovo poukazuje na krehkosť nášho súčasného sveta a komplikované jestvovanie v ňom, aj z dôvodu, že sa stále viac a viac pohybujeme vo virtuálnom svete, v ktorom hľadáme svoje „pravdy“ a pripájame sa k rôznym sociálnym bublinám. Zviditeľňujeme a zneviditeľnujeme sa (online/offline) a máme stále menej času sa vnímať v reálnom svete a prežívať to vnímanie a blízkosť naplno. Prostredníctvom intervencie „Cez vzduch a virtuálny svet ma [Ne]Vidno" môžeme premýšľať o hľadaní seba samého, o jednotlivcovi v spoločnosti a o súčasnom človeku ako takom.

Klaudia Korbelič (*1990, Bratislava) vyštudovala ateliér Sochařství 1 vedením prof. akad. soch. Michala Gabriela na Fakulte výtvarných umení Vysokého učení technického v Brne (2017). Zaoberá sa klasickou sochou, ktorú podrobuje mechanicko-performatívnej deformácii, site specific inštaláciami a objektmi. Námety čerpá zo súčasnosti, ale i z minulosti. Spracováva problematiku armády, princípov architektúry, statusu súčasného človeka a sci-fi. Autorka má za sebou niekoľko úspešných skupinových i samostatných výstav na Slovensku aj v zahraničí. Žije a tvorí v Brne.

Text: Marianna Brinzová Foto: Peter Lančarič

[riadenie]

Vznik informácie. K čomu je dobré prenášať informácie na papier.

Ak nám informácia "pláva" niekde v mysli, moc nám to nepomôže, je to "len" myšlienka v našej hlave. Potrebujeme ju "zhmotniť" - preniesť na fyzický nosič. Zhmotnená informácia nám potom koluje v riadiacom obvode ako reálny, reálne existujúci objekt, s ktorým môžeme niečo urobiť. Informácie zaznamenané na papieri majú celý rad výhod.

Emocionálne hnutia a rôzne asociácie sú vyvolávané a udržiavané spomienkami, zvykmi, obsahmi mysle, zmenou okolností atď.. Každé "vybavenie" informácie z pamäti, každá duševná zmena nás stojí energiu. Ak informácie prenášame na papier, následne už nemusíme investovať energiu do udržiavania informácie v mysli. Vieme kde informáciu následne nájdeme, odtiaľ si ju "vytiahneme". Vytiahnuť informáciu z papiera je možné aj bez toho, aby sa náš duševný stav alebo stav sústredenej pozornosti zmenil.

Už len preto, že "vznik informácie" odlahčuje mysel od procesov zapamätávania si, obnovovania pamäti, pripomínania si, a od vzniku rôznych vedľajších asociácií, môže nám tento krok ušetriť veľmi mnoho duševnej energie.

Túto pomôcku, zápis informácie na papier, využívajú hlavne ľudia, ktorím počas dňa príhádza velké množstvo informácií. Objem informácií niesú schopní si zapamätať, preto robia zápis informácií do rôznych poznámkových blokov. Je to praktická pomôcka, ktorá môže byť prínosom aj pre bežného človeka, ktorý rieši svoje každodenné záležitosti a povinnosti.

Zároveň zoznam informácií má ešte jednu výhodu, vytvára aj koncept alebo hrubý prehľad toho, čo potrebujeme aktuálne nejak riešiť, alebo uzavrieť.

Preto základným krokom pre naše seba-riadenie je fyzický vznik informácie - prenesenie informácie na papier (alebo iný nosič). S informáciou, ktorá "je", je potom možné urobiť ďalšie potrebné kroky, riadiť informáciu cez miesta v riadiacom obvode, na ktorých sa k nej priradia ďalšie potrebné údaje. To je ale ďalšia kapitola.

Ako prakticky realizovať prvý krok riadenia - "vznik informácií"?

Je dôležité si cez deň IHNEĎ zapisovať všetko, čo "máme v hlave", to čo je potrebné urobiť. V tej chvíli neanalyzujeme, ide len o to, že zapisujeme myšlienky a všetky záležitosti, ktoré nám cez deň "prídu na mysel".

V praxi ako "nosič" informácií postačí napríklad aj obyčajný slovníček A6, je to riešenie za pár korún. Doporučujem nekupovať nič drahé, je to zošit len na "čmáranie". Malé poznámkové notesy za 150 korún považujem za zbytočné, a naviac to vytvára psychologický efekt, že do tak drahého zošitku radšej ani nepísať.

Podstatné je, aby si človek zvykol, že existuje odkladacie miesto pre informácie, ktoré by inak držal v hlave.

Na podrobnejšie rozoberanie záležitosti si nájdime čas neskôr, napríklad večer alebo pravidelne nejaké dni v týždni. Všetko v mysli odkladáme ihneď na papier, aby sme na danú vec už potom nemuseli myslieť, nemuseli sa ňou zaoberať a "vzrušovať". Riešime ju neskôr, aby sme cez deň zbytočne svoje sústredenie neprerušovali alebo len toľko, koľko situácia umožní. Akákoľvek vec, ktorá nás "napadne", ktorá sa objaví v našej mysli a chceme s ňou niečo urobiť, tak si ju zapíšeme na papier, ktorý sme si k tomu určili a tým vec pre nás v danej chvíli končí (ak nieje vyložene nutné ju riešiť ihneď). Formulácia informácie musí byť taká, aby sme aj neskôr po prečítaní vedeli, na čo sme v čase zápisu mysleli. (málokedy stačí jednoslovná poznámka)

Je ale nutné nezabudnúť, že tie informácie sú niečo, s čím chceme niečo robiť. Naozaj je nutné si k informáciám v nejakom čase sadnúť, a premyslieť, čo s nimi ďalej. Ak sa nespracujú a neurčia, začnú sa hromadiť. Preto zbytočne neodkladajme spracovanie na dobu neurčitú. Stanovme si čas, keď určíme, čo s informáciami ďalej urobíme.

V praxi jedným z pravidelne sa opakujúcich argumentov bolo "nemám čas si niečo zapisovať". Neberme ohľad na týchto ľudí. Využívajme a zdokonalujme vlastný systematický spôsob zápisu a riadenia našej činnosti. Jediné čo je nutné, je donútiť okolie akceptovať, že si robíme poznámky. To je asi najväčšia prekážka, okoliu alebo nadriadeným v práci môže začať vadiť, že si človek všetko zapisuje. Okolie bude registrovať zmenu. Ale ono to prinesie svoje ovocie, primárne tomu, kto taký zápis robí.

Poznačenie si informácie stojí niekolko sekúnd. Slovníček nás stojí pár korún, celé sa nám to vráti v podobe pocitu kontroly, systematickejšieho riadenia našej činnosti a kludnejšieho duševného stavu. Ľudia, ktorí nemajú záujem na tom trocha systematizovať svoju činnosť, pocitu kontroly rozumieť nebudú.

Po zaznamenaní záležitostí nasleduje druhý krok v systéme riadenia, a tým je už konkrétne spracovanie záležitostí, rozhodnutie, čo so zapísanou informáciou ďalej.

[jakubmazan]

Toto by si v krčme nepovedal

Osobne som pokojný, vyrovnaný humanista filantrop minimalista. Ako hovoril Majo Mišík na gympli. Bol to veru pán. Jedna vec ma ale vie pekne vytočiť. Ľudská hlúposť, sprostosť, nenávisť a zloba. Bohužiaľ všetky tieto hnusoby  v dnešnej dobe internetu a sociálnych sieti len a len prekvitajú. A to je zle. Múdri ľudia sú častokrát ticho a k pomyselnému miktorfónu sa dostávajú absolventi “Vysokej školy života”, ktorých “Vychovala ulica” a kokotské weby plné bludov. Byť morálnou či kultúrnou elitou je dnes nadávka a zelené tričká s prijebaným vzogom sú predávanejšie, jak taliansky týždeň v Lídli. A keďže novodobou olympijskou disciplínou dneška, je aj ukazovať svoj vlastný debilizmus v rôznych komentároch a diskusiách, rozhodol som sa, že pravidelne vyberiem zopár komentárov z náhodných diskusií a pokúsim sa ich rozanalyzovať. Niečo ako keď je hokej a týpek tam čarbe tou tužkou. Celé som si to interne sám pre seba nazval: “Toto by si v krčme nepovedal” Prečo, hádam pochopíte časom. Jáááj a ešte. Keďže jeden múdry človek raz povedal, že mená sú na to, aby sa hovorili, budem samozrejme ctených olympionikov citovať. To kvôli tomu, keby chcel náhodou niekto dodatočne metál.

#1

“Vtrhut do parlamentu zatknut tie svine spravit prevrat…”

Vyjadril svoj svetonázor Martin Medvecky v diskusii k Protikorupčnému pochodu v Bratislave.

Mysliteľ Maťo vyriešil všetky naše problémy v jednej jedinej vete. Frajer. Ja som len zvedavý akoby vtrhol do krčmy vo vedľajšej dedine, spútal krčmár, spravil prevrat (napríklad biliardového stolu) a načapoval si jedno sám! Zo zbierky vyberám pre Maťa jednu skromnú radu: Zjemniť životné ciele na level uskutočniteľné. Alebo ako sme si kedysi s chalanmi hovorili pri dvoj promilových rozpravách o tom, koho matka detí bude Angelina Jolie: “Dávaj si reálne ciele brácho”

#2

“Ked chceme,aby sa zastavilo zlo,tak by malo zmiznut vsetci politici na cele s tebou”. Odkazuje Mišo Oravec, vášnivý fanúšik  a občasný brigádnik Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV, oddelenie vetná skladba - syntax, nášmu prezidentovi, ktorý zverejnil výzvu na boj proti extrémizmu.

Mišo, aj keď predpokladám že o tom sám nevie, je tak trochu anarchista. Na tom by v samej podstate nebolo nič zlé, zopár ľudí, ktorí jak sa poví s anarchizmom a niektorými jeho zásadami obcujú poznám. Všetci sú to nadpriemerne inteligentní ľudia. Šak možno aj Mišo je. Možno. Čo však Mišo nedomyslel, je to, že keď tu nebudú politici, nebudú tu ani súdy, policajti, predpokladám že ani zdravotníctvo, teda minimálne v takej forme ako ho poznáme a atď atď. Mišo, to jak keby dojdeš do krčmy a nebol by tam krčmár. Vieš, čo sa milý Mišo stane? Skôr či neskôr vyslopete celý krám, za dve hodiny sa chytáte so sudem popod krky a potom, keď sa pobijete, vám nebude mať kto pofúkať vaše rozbité huby. Ale dobre, hádžem si v Spotify motivačne Sex Pistols a vyhŕňam rukávy. 

#3

“Ano staci malo, nechodit manzelku pretahovat letecky, jaj, neskoro…”

Vysvetlila pánovi prezidentovi Beba Kabáčová v jeho statuse o tom, že vyhlasuje súťaž na nápady na boj proti extrémizmu. Lebo lietanie a sex je liek na šecko... Ako som sa inak tak díval na Bebinu profilovú fotku, na ktorej je pani Kabáčová spolu s dieťaťom (predpokladám, že teda s jej), tak Beu tiež niekto, jak sa hovorí, pretiahol. Ale stavil by som sa, že to nebolo letecky. Fuj, ale som nemiestny čo? Som. Rovnako, ako komentár pani Kabáčovej.

#4

“Nič sa nezmení a nikoho neodvolajú ani s týmto pochodom.” Hovorí Kaja Brestovanska, čo s Mišom hen z hora sem-tam zájde tiež do SAV, ale fakt len že sem-tam, na Protikorupčný pochod, ktorého sa podľa odhadov v Bratislave zúčastnilo 5 tisíc ľudí. (Odhad fundovanejších hovorí o číslach 8-10 tis. ľudí)

Kaja, optimistka, má na svojej facebook cover fotke hracie kocky s veľkým nápisom: “Vieš, raz príde deň keď sa kocky správne otočia…” Hmmmm aj to mám ešte nejako okomentovať, alebo už stačí?

Prelustroval som aj veľa, veľa komentárov na rôznych médiách keď prezident  Kiska oznámil, že bude mať dieťa. Jednoznačne vyhráva Nový Čas, kde komentujú v 90% ludze bez mena. Elita. No ani jeden som sa sem neodvážil dať. Osobne naozaj nemám problém niekomu do očí povedať, čo si o ňom myslím, ale to, čo som si prečítal ohľadne tejto témy.... to bol extrémik aj na mňa. Poviem to takto. Keby sa takéto reči vedú o hmmm….. volajme ho napríklad Fero, to je úplne jedno. Tak keby sa takéto reči vedú v krčme o Ferovej žene. A keby bol zrovna Fero aj že najneobľúbenejší chlap v dedine. Tak by ste v dedinskej krčme dostali iba dve veci. Prvá: pol deci, od naozaj bárskoho, kto tam sedí, len aby ste si aspoň na malú chvíľu zavreli tú vašu sprostú hubu. A druhá: poriadne po papuli. Či už od Fera, krčmára, alebo hocikoho pri rozume.

Ak sa vám môj projekt “Toto by si v krčme nepovedal” páči. Podporte ho lajčíkom, resp. zdielaním. Keď bude vesmír na našej strane, zopár hlupákov sa v tom isto nájde. Jak sa hovorí, píšeme si o týždeň. 

Kuko

[onlymasque]

Stúpanie po trieskach

Môžete vymaľovať izbu, nemyslieť, zatrieť steny, nemyslieť, vyhodiť všetok nábytok, nemyslieť, skryť zlé argumenty z prvého do druhého radu, asi to aj pomôže, ale asi aj nie. Potom sa zamotáte vo vlastnom ege, pocitoch viny, ale aj hnevu, aj smútku, aj ľútosti, ale hlavne pocite konečnosti. A konečnosť je veľmi bezmocný pocit.

Niekedy sa vo vás tá celistvá spomienka, to veľké “čo bolo predtým” rozštiepi na malé triesky, tak malé, že sa ani nedajú vybrať, možno o to horšie, ukazujú sa nečakane, vyberajú otrasne a vždy si uvedomíte, že je to pozostatok z toho “čo bolo predtým” a koľko takých triesok ešte budete zo seba vyberať, aj keď je už dávno potom.

[praveslovenske]

Tete-Art je značka ručne robených šperkov a bytových doplnkov. Každý svoj výrobok považujem za malé dielo, do ktorého vkladám kúsok seba, vyrábam ho vlastnými rukami a s láskou. Nebuďte tuctoví, vykročte z radu....... https://ift.tt/2pBAwg5

[onlineblogrexrg-blog]

dámske oblečenie a Hodvábne šály - Stránka na internete

Angelička Moda - By ste radi pražma v zodpovedajúce zimné oblečenie alebo šaty na skutočnosť? Nie ste do príslušenstvo ste kúpiť na fit vaše nastaviť? Zaujalo trendy? Kozmetické Novinky je o zatvorte vaše srdce ? Myslíte hodiť vzťah vaše partner plánovanie kúpiť lákavé nastaviť bielize�? pre seba a nemôže rozhodnúť čo je správne? Účes k storočia dilema? Obťažovania naučíte prípad spojené so starostlivosťou o vzhľad ? Miotasz medzi nakupovanie linky a internet nákupe alebo chcete prvý čítať s pozitívnym a zlé strany obaja možnosť? Pocity na ťažké o môžete neviem kde informácie v realm? Sú témy zatvorte každá žena a mojej osobe. Potrebujeme využitie novinky v tomto ohľade preto mi záleží je, že zadajte nové otázky od sveta žien pre prehĺbenie na absolútne každý s dam frontline s večný . Ak uvedené príklady zaujalo vás aspo�? malý nezabudnite kontrola blog ma, kde nielen radu pri výbere oblečenie , ale aj zmieniť, budete mať láska a iných rôzne, ženské témy, ste. Alebo čas od ženský novinky Téma kozmetiky, zdravie detergenty . Nenechajte prekvapenie č a neslúži žiadnemu účelu. Preskúmajte dohromady so mnou a moje texty. Alebo cenné ale aj hrdý žena.

[ckknirsch]

Opúšťame brány podzemnej nemocnice a rozmýšľame čo ďalej. Ešte nám ostavajú minimálne tri ciele v hľadáčiku, ale máme toho dosť, chcelo by to oddych a posedenie na káve.

Túlajte sa mestom peši

Autobus je ďaleko a najbližšia rozumná zástavka je až pri najstaršom moste Budapešti: Reťazový most Széchenyi. Ešteže je to dole kopcom. Po ceste si obzrieme jednu z dominánt mesta, Matyášov chrám, pokocháme sa výhľadom z Rybárskej bašty a už sme dole pri…

This slideshow requires JavaScript.

Lanovka na Budínský hrad

Historická lanovka, ktorá má skoro 150 rokov premáva od Dunaja hore k Budínskemu hradu. Prekonáva dráhu dlhú 95 metrom pri sklone 40 stupňov. Práve kúzlo je v tomto prudkom sklone. Kapacita lanovky je 24 ľudí a dosahuje rýchlosť 3 metre za sekundu. Pôvodne jazdila na parný pohon, ale po rekonštrukcii v roku 1986 už jazdí na elektrický a začlenila sa do mestskej hromadnej dopravy. Lenže lístok sa kupuje zvlášť a jednosmerný stojí 1200 forintov (cca 3.80,- €)! Ak sa vám to zdá veľa a nechce sa vám vystáť radu, dá sa ísť aj peši s tým, že chodník križuje lanovku mostami.

#gallery-0-10 { margin: auto; } #gallery-0-10 .gallery-item { float: left; margin-top: 10px; text-align: center; width: 50%; } #gallery-0-10 img { border: 2px solid #cfcfcf; } #gallery-0-10 .gallery-caption { margin-left: 0; } /* see gallery_shortcode() in wp-includes/media.php */

Oddych v kúpeloch

Na večer sme sa rozhodli, že si zregenerujeme telo a hlavne uchodené nohy v niektorých z 11 termálnych kúpeľov ktoré prevádzkuje mesto Budapešť. Naozaj je ich neúrekom a môžete si vybrať, ktoré navštívite podľa vášho vkusu. Osobne odporúčame kúpele Rudas. Vybrali sme si ich z viacerých dôvodov. Sú v blízkosti nášho ubytovania, patria k jedným najstarších (postavené boli v 16. storočí), ponúkajú nočné kúpanie od 22:00 až do 04:00 rána a čo je najhlavnejšie, majú jeden bazén na streche s výhľadom na centrum mesta.

Kúpele Rudas ponúkajú niekoľko bazénov, jeden z nich je aj plavecký v krásnom prostredí

Len sa obrňte trochou trpezlivosti. Keďže to prevádzkuje štát, je aj taký prístup zamestnancov, ktorý vás len posunkom odoženú od okienka, lebo lístky pre vstup vám skôr nepredajú, ale až keď udrie večerná desiata hodina. Pripravte sa aj na trochu väčšie množstvo ľudí, hlavne turistov, ktorý si tiež našli túto atrakciu. Našťastie ich nie je toľko, ako sme videli, koľko ich tu bolo cez deň.

Dostanete náramok s čipom, kde na čítačke si zobrazíte číslo vašej kabínky a pomocou čipu si ju aj uzamykáte.

Kúpele Rudas vám ale výbavou ponúknu mnoho a kľudne tu môžete stráviť celý deň, či celú noc. V cene lístka máte len pre seba celú kabínku a keď si náhodou zabudnete uterák či plavky, za zálohu vám ich zapožičajú. A keď potrebujete ešte župan, či kúpaciu čiapku, tiež to nie je problém. Následne si môžete vybrať, ktorý z 12 bazénov využijete. Áno, je ich až 12 s rôznou teplotou vody od 11ºC až po 42ºC.

Bazénov je dostatok

Na prvých päť narazíte takmer okamžite, len čo vyjdete zo šatne a veľmi nám pripomínali turecké kúpele. Bodaj by aj nie, však tie boli postavené ako prvé turkami. Sem sa aj ostatok väčšinou ako prvé naženie na zohriatie. Centrálny stredový bazén má 36ºC a ďalšie 4 rohové sú o niečo studenšie alebo teplejšie. Treba skúšať. Ak sem prídete cez deň, tak cez kupolu s farebnými sklom sem budú presvitať lúče slnka.

Za pravými tureckými kúpeľami nemusíte cestovať ďaleko.

Radšej sa odoberáme za hlavnou atrakciou. Dosť blúdime po celých kúpeloch a máme problém nájsť ostatné bazény. Radšej si zoberte mapu areálu pri pokladni. Po pár inštrukciách už prechádzame cez reštauráciu na strechu budovy, kde sa nachádza bazén osvetlený jemnou modrou farbou. Ešte tu nikoho nie je. Asi ani ostatní turisti ho nevedia nájsť. My len v plavkách už cítime chladné počasie a ihneď sa ponárame do ďalšieho termálneho bazéna (36ºC).

Takýto bazén vás privíta na streche kúpeľov Rudas

Prvých 10 – 15 minút sme sami a kocháme sa pohľadom na Dunaj, kde na jednej strane máme Alžbetin most a na druhej strane most Slobody a uprostred centrum mesta. Aj keď je vstupné 4800 forintov (cca 15,- €), za tento zážitok to určite stojí. Letné posedenie tiež môže byť super. Bazén dopĺňajú stoly so stoličkami, kam vám osviežujúci nápoj donesú z reštaurácie, ktorá je rovno pod bazénom.

No nie je to paráda? Pri najbližšej návšteve si aj vy vychutnajte tento zážitok.

Už ¾ hodinu po otvorení sa začína bazén plniť a my ideme testovať ešte ďalšie bazény. Napríklad ten najteplejší so 42ºC vodou. Tu tiež nie je veľa ľudí, lebo je naozaj dosť horúci a nevydržíte v ňom dlho. Kto si chce dať procedúru, ako sa patrí po tomto bazéne, tak hneď vedľa je ten najchladnejší s 11ºC vodou, kde pravidelne padajú aj kúsky ľadu. Rýchle ponorenie až po krk spôsobí, že po chvíli je nám ešte teplejšie.

Po kúpeloch sa môžete prejsť i pomocou virtuálnej prehliadky

Niečo tesne pred pol nocou opúšťame tieto kúpele, aby sme stihli posledný autobus. Chodiť sa nám už pre dnešok vôbec nechce.

Pozrite si aj predchádzajúce diely – Skryté perly v Budapešti (časť prvá) – Skryté perly v Budapešti (časť druhá)

Záhadný a trochu strašidelný labyrint

Poslednou zástavkou túlaním tohto mesta, sa stalo bludisko pod skalnými stenami hradu z 13. storočia. Systém podzemných jaskýň vyhĺbili termálne pramene viac pred pol milióna rokmi.  V jaskyniach sa našli archeologické nálezy 350.000 rokov starých, ale nečakajte tu nudné múzeum. Je to trochu upravené a doplnené voskovými figurínami, ako v nemocnici, ktorú sme opísali v predchádzajúcom diely.

V bludisku 16 metrov pod starovekým hradným komplexom a o dĺžke niečo cez 1km kľudne strávite viac ako hodinu. Zo začiatku sa tu nachádzajú voskové figuríny s výjavom z rôznych opier. Ale keď postupujete stále dlhšie a hlbšie (podotýkame, bez sprievodcu), svetlo mizne, strašidelná hudba stupňuje a odokrýva sa vám pôvodný zámer tohto bludiska. Totiž, labyrint slúžil ako väzenie a mučiareň a spája sa s historkami o kniežati Vladovi III, alias Draculovi. A tak pokračuje náš výlet po stopách Draculu z Rumunska za ktorým sme sa vydali minulý rok.

Týchto hláv nastoknutých na koly sme sa aj skoro zľakli… Pôsobili veľmi dôveryhodne.

Vraví sa, že knieža Vlada zradil jeho spojenec, maďarský kráľ Matyáš. Miestne legendy hovoria, že okolo roku 1462 bol Vlad uväznený a ponechaný napospas osudu v temných útrobách pod hradom Budín. Ako dlho sa trápil nie je známe, ale predpokladá sa, že ho brutálne mučili, pretože keď ho pustili, zostal z neho už len tieň neslávne známeho muža, ktorého preslávili odporné praktiky mučenia, vrážd, krutosti, a jeho špeciality – nabodnutie nespočetného množstva obetí na koly.

Údajný hrob grófa Draculu máte hneď v susednom Maďarsku

V najvzdialenejšom konci jaskyne bola už úplná tma a museli sme si pomáhať svetlom z mobilov, aby sme nezablúdili. Na konci tejto jaskyne sme našli aj hrob grófa Draculu, ktorý je tu vraj pochovaný. I okolie dáva k vynikajúcim fotkám, len škoda, že sme si nezobrali aj statív so sebou.

Zoberte si statív so sebou a vytvorte si tajuplné fotky. Toto je bohužiaľ len fotené z ruky pomocou iPhone 7.

Koniec výletu

Týmto náš weekend v Budapešti končí, ale určite sa sem ešte vrátime. Budapešť vám vie toho ponúknuť viac, ako známe Tropicarium. Ak ste nenašli inšpiráciu cez naše tipy, skúste tieto, nie veľmi štandardné turistické atrakcie, ktoré možno ani domáci nepoznajú.

Posledná časť výletu po Budapešti. Tu určite nájdete inšpirácie pre návštevu tohto mesta! Opúšťame brány podzemnej nemocnice a rozmýšľame čo ďalej. Ešte nám ostavajú minimálne tri ciele v hľadáčiku, ale máme toho dosť, chcelo by to oddych a posedenie na káve.

[ahlangani-blog]

Talent pod vedením skautov: Jeden ma vzal na večeru, druhý mal 187 otázok

Podľa súčasných odhadov by sa Zacha, útočník tímu Sarnia Sting, mal v budúcom drafte do NHL pretlačiť do Top 10. To sa žiadnemu z krajanov nepodarilo od roku 2007, kedy bol Jakub Voráček sedmičkou.

Sedemnásťročný mladík sa po sezóne v extralige vydal na dobrodružstvo do Severnej Ameriky, kde sa skúša prispôsobiť odlišnému štýlu hry, zdokonaľuje sa v angličtine a presviedča záujemcov z NHL, aby si v júni 2015 vybrali práve jeho.

SCOUT ho sledujú pri každom stretnutí OHL a často si s ním v kanadskom meste pri Huronského jazere, kúsok od americkej hranice, vyžiadajú schôdzku.

"Do kabíny za mnou príde manažér nášho klubu a povie, že dorazil chlapík napríklad z Arizony. Chce ma osobne poznať, "hovorí Zach. "Zvyčajne ide niekam sedieť.Pán Chicaga ma pozval na večeru. Hovorili sme s mužom z Arizony v kancelárii. Každý tím má iný štýl. Jeden z nich ma zaznamenal na rekordéri, iný so mnou len hovoril o živote. "

V rámci hodnotenia experti skúmajú prírodu hráča, často používajúc trochu iné metódy. ktorý jeden z mojich dvoch súrodencov by som zachránil na ostrove, "hovorí Zacha. "Na takéto otázky nie je správna odpoveď. Ale zjavne čítal niečo z môjho. New York Islanders dostal najväčší záber, dostal som dotazník s 187 otázkami. Za dve a pol hodiny som ho naplnil. "Zacha získal 17 bodov (7 + 10) v 18 zápasoch v Sarnia, čo je len druhé miesto medzi nováčikmi z Ontario League.Ale on, na radu múdrych (skautov a agentu Patrika Štefana), sa zameriava hlavne na všestrannosť. "Nie som tu, aby som porazil rekord, ale pomohol tímu play-off," hovorí. "Chlapci a tréneri to zvládli a oni to viac oceňujú. Vždy som sa vrátil a bojoval. Ak by som chcel hrať na seba, zostal by som s tenisom. Ale vždy som si užil viac kolektívnych športov. "

[baskabenes]

Zo zápisníka minulého

Zasekla som sa. V nekončiacom kruhu očakávaní. V túžbe ujsť, no neviem kam. Kam môžem ísť? Nekončiaci kruh predsudkov, otázok a vopred pripravených odpovedí. Všetci sme sa ocitli v komfortnej zóne. Bezpečí. Povrchnej spokojnosti. Zaužívaných životných príbehoch. Nasledujem cestu niekoho iného? Neopakujem rovnaké chyby? Moje vnútro kričí po zmene. Ale neviem, čo robiť. Ako žiť. Aká byť? Som sama sebou, alebo nasledujem predkreslenú šablónu? Farbím vo vnútri čiar. Nesmiem vyjsť mimo, pretože to si všimnú. Postavia ma späť na moje miesto. Kam patrím. Kam patrím? Do ďalšieho uzavretého kruhu. Rodiny, priateľov, spoločenstva. Reagujeme na seba naučenými spojeniami slov. Tak, aby sme nevybočili z radu. Ak sa správaš inak, si zastavený. Vždy sa nájde výhovorka. Vždy sa nájde ale. Prečo nikto nevidí to, čo ja? Ako dlho budem odkladať život? Kedy si poviem: ideme na to? Čo ak tam nikdy nedôjdem, čo ak nedostanem šancu? Toľké obmedzenia. Hovoria, že máme toľko voľnosti a pritom sme vo väčšom väzení, než kedykoľvek predtým. Médiá, zákony, hranice, očakávania. Neviem dýchať. Opakujem históriu. Hrám svoju rolu. Nereptám. Nasledujem vyšľapanú cestičku. Pýtam sa na bezpečný smer. Neodvážim sa vykročiť do neznámeho územia. Pretože to som ja. Zbabelec. Plačúci. Večne nespokojný. Večne chcúci viac. Nič nerobiaci. Absurdita. Čakáme, kým ten druhý spraví krok k nám. Nikdy sa nepohnem z miesta. Zasekla som sa.

25/5/2016