diainaustralia-blog

[diainaustralia-blog]

Best of ( 7 fotiek s príbehom )

Ahojte. Hlásim sa k vám z chladného Melbournu na horúce Slovensko aj s novým článkom. Ako som minule spomínala, nedávno to bolo 6 mesiacov, odkedy som prišla do Austrálie, a preto som sa rozhodla, že vám napíšem o 7 fotkách z tohto obdobia , ktoré mám rada, majú pre mňa nejaký význam a je za nimi nejaký zaujímavý príbeh. Každý kto ma pozná vie, že fotím rada ( fotím všetko a fotím často ) , takže to bolo celkom náročné, no pri tomto výbere som sa zamieravala hlavne na príbeh s nimi spojený a myslím, že sa mi podarilo vybrať celkom zaujímavé veci, no ale veď posúďte sami :) Fotky sú v poradí podľa toho ako vznikli, nie podľa ich dôležitosti. 

1.Stretnutie s Marošom Kramárom 

Túto fotku ste už mohli vidieť aj u mňa na FB, no myslím, že sem právom patrí. Bola to celkovo jedna z mojich prvých fotiek odfotených v Austrálii a jeden zo zážitkov, na ktoré len tak nezabudnem. Na FB som k fotke pridala len krátky popis, ktorý znel: Prvé momenty v Melbourne: Tak si stojím na letisku, čakám na odvoz a zrazu niekto kričí: Kto tu hovorí po Slovensky? Otočím sa a tam Maroš Kramár. Samozrejme, že to nebola až taká náhoda. Už pár dní pred odletom som vedela, že Maroš Kramár a Juraj Hrčka majú v Austrálii pár predstavení, a že sú ubytovaní u Slovenky, u ktorej som mala bývať prvý mesiac aj ja. Zo začiatku mi bolo ľúto, že som do Melbourne neletela skôr ( aj keď som na svojom lete dostala upgrade do Business triedy, takže koniec koncov som rada  )hovorila som si, aké by to bolo super, kebyže sa s nimi môžem stretnúť. Neskôr som však zistila, že odlietajú v ten istý deň ako ja prilietam, a dokonca sa jednalo len o pár hodinový rozdiel. Vedela som, že ich Marta ( Slovenka vďaka ktorej sa tie predstavenia vôbec konali ) berie na letisko, tak som si hovorila, že ak budem mať trošku štastia, možno ich predsa len uvidím. Boli sme dohodnuté, že ju počkám na terminále, vedela som, aké má auto, takže som sa zameriavala nato. Zrazu však počujem už vyššie spomenuté slová:,, Kto tu hovorí po Slovensky?,, Otočím sa a tam Maroš a Juraj, ktorí boli poverení ma nájsť  a nasmerovať ma k parkovisku a keďže nevedeli, ako vyzerám, toto bol jediný spôsob ako ma mohli identifikovať. Dosť sa ponáhľali, takže som ich len rýchlo poprosila o fotku a išla som. Myslím, že to nebolo prvýkrát kedy som Kramára videla, no bolo to úplne iné ako na Slovensku. Lepšie privítanie v Austrálii som si asi ani priať nemohla :)

2. Brighton Beach s Mirkou 

Vybrať jednu jedinú fotku, ktorá by reprezentovala naše priateľstvo s Mirkou bolo celkom náročné, keďže ich máme asi tisíc ( z čoho 90% je s jedlom alebo kávou :D ). Táto je ale jedna z mojich najobľúbenejších, možno preto, že je taká veselá, že mi pripomína leto, alebo proste preto, že sme na nej tak úprimne štastné. Mirku som spoznala cez druhú Mirku vo februári a odvtedy sme sa stali veľmi dobrými kamarákami . Je to človek, s ktorým sa dá srandovať, ale aj riešiť vážne problémy, človek, ktorý vám vždy pomôže, je tu pre vás, ale zároveň vás do ničoho nenúti a rešpektuje vaše rozhodnutia. Človek, s ktorým zdieľam svoju lásku k jedlu, káve, fotkám, cestovaniu a mnohým iným veciam. Za tých pár mesiacov sme toho stihli spolu uz dosť veľa a každý jeden z našich zážitkov by bol hodný samostatného príbehu, napríklad: Ako sme sa vybrali do Ikei a skoro nevmestili posteľ do auta, Ako sme sa vybrali do Ikei č.2 a ako sme ju skoro nenašli, Ako sme išli na večeru o 7 večer a došli domov ráno o 5, Ako sme zladili naše budíky počas 10 dňového spoločného bývania, Ako sme si v hlave vytvorili Piera, ktorý je súčasťou každej našej konverzácie alebo Ako sme si zamilovali Melbourne a najmä Ako nám tu bude ešte len dobre. Ďakujem, že si (tu pre mňa) Miri :)

3. Hrnček Diana 

Možno sa divíte, ako sa obyčajný hrnček dostal medzi mojich top 7 fotiek, ale pre mňa bola táto fotka od začiatku samozrejmosťou. Bol to ( presne tak, už bohužiaľ nie je ) môj najobľúbenejší hrnček, a to nielen preto, že bol pekný, že je na ňom moje meno, alebo že sa mi z neho najlepšie pila ranná káva, ale najmä kvôli príbehu, ktorý ho sprevádza. Kúpila mi ho moja sestra v M&M shope na Times Square v New Yorku ako darček k mojím 21. narodeninám ( písal sa rok 2010) a doteraz sa mi s ním spája pocit šťastia, ktorým prvá návšteva New Yorku určite bola ( Kto by to bol vtedy povedal, že raz v New Yorku strávim celý rok ) . Brávala som si ho zo sebou keď som cestovala a pribalila som si ho aj do Austrálie, nech mi pripomína domov. Až som jedného dňa prišla domov a zistila, že sa rozbil. Tak som bola rada, že som si ho stihla pár dní predtým odfotiť aj s týmto pekným výhľadom z balkóna. Možno sa to zdá niekomu čudné takto rozprávať o obyčajnej veci, no určite má každý z vás vec, za ktorou by mu bolo ľúto. Nechala som si aspoň zopár čriepkov, aby mi priniesli šťastie a povedala som si, že niet lepšieho miesta, kde mohol ,,zomrieť,, než v Melbourne. Už len dúfať, že si za neho raz nájdem nejakú obľúbenú náhradu :)

4. Hopkajúce zvieratko menom Kengura

Kto by nepoznal toto milé zvieratko? Myslím, že Kengura (Klokan)  je jednou z pár vecí, ktoré napadnú každému kto započuje slovo Austrália. Ja osobne som sa nevedela dočkať, kedy ich uvidím, predsa len, kto nemá fotku s kengurou, akoby v Austrálii ani nebol, že jo. Aj keď má Austrália viacero zvierat, ktoré sú pre ňu typické ( koala, dingo, wombat...) Kengury su jednoznačne tie najpopulárnejšie. Dajú sa vidieť aj vo voľnej prírode, my sme sa však vybrali do parku v Ballarate, asi hodinu od Melbourne, kde sme ich mohli kŕmiť, fotiť sa s nimi alebo ich len tak sledovať. Vôbec sa nebáli ľudí o čom svedčí aj táto fotka, kde mi Kengura pozerá do mobilu :) Pri vstupe do parku som si kúpila špeciálne jedlo na kŕmenie, ktoré som si nechala v kabelke a tú som položila na zem, keď som sa išla fotiť, no zrazu len vidím ako jedna z nich prihopkala k taške, sáčok si vybrala a začala ho žuť, čo nebolo práve najlepšie. Dosť som sa bála ísť a vybrať jej ho z úst, predsa len dostať kopanec s tými svalnatými nohami, neviem neviem :D Nakoniec sa nám to ale podarilo, aj keď o jedlo som samozrejme prišla, čiže žiadne kŕmenie sa po zostatok času nekonalo. Zaujímavou informáciou o kengurách môže byť aj fakt, že ich je v Austrálii väčší počet ako ľudí, a takisto, že kengurie mäso je tu veľmi poulárne, najmä vo forme steaku. Ja som ho zatiaľ neochutnala a keďže jem čím ďalej tým menej mäsa, myslím, že ani neochutnám (hovorí sa ale, že je výborné).

5. Party u Toni 

Toto je ďalšia fotka, na ktorú keď sa pozriem, tak mi vyčarí úsmev na tvári. Tu konkrétne sa ani nejedná o danú situáciu kedy vznikla, skôr si vždy spomeniem na to, aké šťastie som mala stretnúť takých skvelých ľudí ( a toto je len zopár z nich ) a ešte k tomu ich mať ako kolegov v práci. Zároveň to bola prvá párty, na ktorej si som s nimi bola. Hovorí sa, že ak si vyberieš prácu, ktorú miluješ, už nikdy nebudeš musieť pracovať ani deň v živote. To sa mi síce ešte nepodarilo, keďže mám celkom vysoké ambície, a takisto ešte ani sama neviem či existuje iba jedna vec, ktorú by som chcela robiť do konca života, ale cítim, že som momentálne na správnom mieste a to čo robím ma stále niekam posúva. Aj keď toho v živote nemám ešte veľa odrobeného, zažila som si sitácie, kedy aj napriek tomu, že robota bola celkom fajn, ľudia v nej boli otrávení, nešťastní, všetci sa ohovárali a chceli jeden druhého potopiť. Miesto kde robím teraz je však úplne iné, až tomu niekedy ťažko uveriť, že to môže byť tak super. Či sa jedná o kolektív, manažment, pracovné podmienky alebo ľudský prístup, všetko je dobré. Nehovorím, že sa nikdy nič nestane, aj tu sú problémy ako asi všade na svete, väčšinu času je tam však radosť robiť a to práve najmä vďaka ľudom, ktorí tam robia so mnou. Presne toto som počula predtým aj od Barbory, ktorá tam robila rok predo mnou, a ktorej ďakujem za odporúčanie, a až teraz chápem o čom hovorila. 

6. Slnko, oceán a Sydney 

Toto je len jeden z výhľadov, ktorý sa nám naskytol, a ktorý mne ostal v pamäti z Coastal Walku z Bondi na Coogee Beach, čo je vlastne známa precházka po pobreží Sydney medzi 2 známymi plážami. Je to vec, ktorú nájdete v každom článku o Sydney, v každej príručke a v každom či už domácom, alebo zahraničnom itineári. My sme sa túto cestu rozhodli absolvovať hneď prvý deň nášho výletu a bolo to niečo prekrásne. Počasie nám prialo, bolo príjemných 18 stupňov a nám miesto predpokladaných 2 hodín trvala táto prechádzka 6, pretože sme sa museli každú chvíľu zastaviť a obdivovať tú nádheru ( a to ani nehovorím o všetkých tých surferoch :P ) Počas tejto 6 km cesty je možné vidieť ďalšie menšie pláže ( v Sydney ich je celkovo až viac ako 100! ) skaly, útesy, parky, domy na pobreží a veľa iného. Dôvodom prečo tu o tom píšem je fakt, že práve toto pobrežie, tá prímorska atmosféra, slnko a pláže ma prinútili rozmýšľať o tom, že by som sa do Sydney aspoň na pár mesiacov presťahovala. Určite nie teraz, ale ak by sa mi tu podarilo ostať dlhšie, budúci rok by som si na chvíľu z môjho milovaného Melbournu odskočila vyskúšať si žiť v meste, kde je všetka táto krása na skok od vášho domu. Uvidíme, no každopádne musím povedať: Sydney, you stole my heart! 

7. Deň v rozprávkove alebo prvé Vianoce tohto roku

Viem, že väčšina ľudí by očakávala z Austrálie samé letné fotky, stále teplo a slnečno, no opak je pravdou. Zima tu je ( aj keď dnešných 14 stupňov nie je takých zlých ) a dokonca tu aj sneží, aj keď to na fotke nie je pravý sneh, iba bubliny zo saponátu, ale pssst. Fotka vznikla na udalosti s názvom ,,Christmas in July,, v starom baníckom mestečku, ktoré je súčasťou zimného festivalu s názvom Winter Wonderland. Táto fotka je pre mňa zaujímavá a výnimočná z dôvodu, že som absolútnym milovníkom vianoc a všetkým čo sa s nimi spája, takže keď pustili vianočné pesničky, rozsvietili svetlá a začalo ,,snežiť,, cítila som sa ako v ozajstnej krajine divov, a takisto je toto vôbec prvýkrát čo zažívam zimu počas nášho slovenského leta. Som rada, že som si užila tento netypický zimný vianočný deň a teraz ma čakajú už len tie ,,pravé,, Vianoce v decembri niekde na pláži, čo teda tiež neznie najhoršie, čo myslíte?  :) 

Toto je teda môj výber toho najlepšieho/ najzaujímavejšieho čo sa mi v Austrálii prihodilo. Ktorá fotka/ príbeh sa páčil najviac Vám? 

[diainaustralia-blog]

#Business class (1)

Ako prvý článok z môjho Austrálskeho pobytu som sa vám rozhodla napísať o mojom zážitku z Business triedy. Viacerí z vás ste sa ma pýtali, ako sa mi to podarilo, čo máte preto spraviť a najmä aký bol rozdiel oproti ekonomickej triede. Už dopredu by som chcela povedať, že neviem, či to takto funguje všade, či sú rovnaké podmienky pre všetky letenky v business triede, či sú rozdiely v typoch lietadla, ja len opisujem svoju skúsenosť z letu so spoločnosťou Etihad a konkrétne na trase z Abu Dhabi do Melbourne v lietadle BOEING 777-300ER ( 77W ). O tom, že tento let bude iný ako tie ostatné, som nevedela až do poslednej chvíľe. Z Prahy som odlietala večer okolo pol 9 s tým, že ma čaká 23 hodinový let, s prvým prestupom v Belehrade a druhým prestupom v Abu Dhabi. Pvý let bol krátky, niečo vyše 2 hodín, prestup trval len 40 minút, takže som sa v podstate len premiestnila z jedného lietadla do druhého. Druhý let trval niečo vyše 5 hodín a na prestup som mala opäť len niečo vyše hodinky. Posledný let mal byť najdlhší, až rovných 13 hodín. Každý kto letel takúto vzdialenosť vie, že to nie je nič príjemné, ale čo sa dá robiť. Ja som si už dopredu vybrala sedadlo pri okne, aby som sa teda aspoň ako tak vyspala, keďže do Austrálie som mala doletieť ráno o pol 6. Na odporúčanie otca som si vybrala sedadlo číslo 21 ( oko berie ) nech mi prinesie šťastie, čo sa asi aj stalo :) Stála som teda v rade do lietadla, podala som pracovníčke svoj lístok, tá ho naskenovala a zrazu to dosť hlasno zapípalo. Myslela som si, že tam je nejaký problém,čo sa mne stáva dosť často, a to buď, že nie som v systéme, alebo som sa zabudla niekam zaregistrovať, alebo niečo podobné, ale zrazu prišlá ta veta: ,, You have been upgraded to the business class“. Trvalo mi pár sekúnd kým som si uvedomila, čo to vlastne hovorí, ale keď mi to došlo, nevedela som čo od radosti. Úprimne, dlho ma tak nič nepotešilo ako táto správa a usmievať som sa neprestala ani pekných pár hodín potom.Pani mi perom prepísala môj palubný lístok a miesto mojho sedadla s číslom 21A som dostala nové- 5K.

Ešte som si vystála pár minút v rade už do samotného lietadla a nakoniec pomocou letušky našla svoje miesto. Cítila som sa ako Alenka v ríší divov a neviem, čo si mohli tí okolo mňa myslieť, keď sa namňa pozreli, ale bolo mi to v tej chvíli jedno. Uložila som si svoje veci, a začala skúmať ( ale že doslova skúmať :D ) kde čo je a ako to všetko funguje.

Takže ako prebiehal môj let a čo všetko som mohla využiť: po vstupe do lietadla som miesto doprava, kam ide klasicky ekonomická trieda a v tomto prípade aj väčšina business triedy išla do ľava. Časť lietadla, kde som mala svoje miesto bolo celkom priestranné a s malým počtom sedadiel. Ja som sedela vpredu pri okne, za mnou bolo jedno sedadlo, to isté na druhej strane, a v strede boli ešte 4 sedadlá. To bolo všetko. Predomnou bola už len 1. trieda, ktorá je ešte na lepšej úrovni ako business. Na fotke je plán 1.triedy, business triedy, a zatým už nasledovala ekonomická trieda. 

Celkovo to bolo veľmi pohodlné, hneď pri nástupe som si na sedadle našla vankúš, paplónik, fľašu vody, magazíny, veľké slúchadlá, kozmetickú tašku, ktorá obsahovala ponožky, spaciu masku na oči, štuple do uší, zubnú kefku a pastu, krém a balzam na pery. Takisto som dostala loungewear ( podobné pyžamu ) na spanie, ale to som nakoniec nevyužila. Personál sa stará o túto časť viacej a častejšie ako pri ekonomickej triede. Hneď na privítanie sa ma opýtali, či si dám pohár šampanského, ktoré chutilo fakt luxusne.

 Ešte stále som sa snažila zorientovať a preto som sa radšej opýtala letušiek akým spôsobom sa tu objednáva jedlo ( v ekonomickej triede dostávajú jedlo všetci v rovnakom čase a na výber sú väčšinou 3 druhy hlavného jedla) a najmä ako fungujú nastavenia môjho sedadla, keďže by som si bola nerada spôsobila nejakú hanbu. Na výber sme si mohli objednať z menu, kde boli aj rôzne malé snacky a potom aj klasické menu s predjedlom, hlavným jedlom a dezertom. Ja som si objednala tekvicovú polievku, kuracie prsia plnené šalviou a ricotta syrom, so zemiakovým fondantom a zeleninou. Ako dezert som si vybrala čerstvé ovocie, ale boli tam aj klasické dezerty ako créme brule alebo zmrzlina. Bolo mi povedané, že približne 15 minút predtým ako budem chcieť jesť treba dať vedieť. Takisto si zapísali čo budem piť keď dostanem obed/večeru a tam som si vybrala červené víno, konkrétne Merlot/ Cabernet Sauvignon z roku 2009. Na výber bolo pár bielych a červených vín alebo šampanské.

 Chvíľku potom ako sme vzlietli som sa teda začala zaoberať tým, čo to moje sedadlo dokáže :) V ponuke boli rôzne funkcie, sedadlo sa dalo nakloniť rôznymi smermi, posunúť vpred, vzad, malo aj masážne funkcie, alebo nakoniec sa dalo dať do polohy postele, kedy sa úplne vyrovnalo a mohli ste si ľahnúť. Samozrejmosťou je aj televízor, ktorý je o trošku väčší ako v ekonomickej triede, program bol predpokladám ten istý. Dali sa pozerať rôzne filmy, seriály, počúvať hudba alebo sledovať smer cesty, či let v priamom prenosu cez kameru, ktorá je na vrchu lietadla. Čo oceňujem boli usb spoty, cez ktoré som si mohla nabiť telefón. V lietadle bolo aj wifi, ale bohužiaľ som nedošla nato, ako to funguje, alebo či to vôbec bolo spustené na tejto trase. ( nasledujúca fotka nie je moja, prikladám ju len pre predstavu, ale mala som tento istý typ sedadla, len s tým rozdielom, že moja zostava bola opačne, teda posteľ som mala bližšie pri oknách, a to ostatné smerom do uličky).

Asi po hodinke od vzletu som si objednala jedlo, a čo ma prekvapilo úplne najviac bol spôsob akým to bolo servírované. Doslova ako v reštaurácii. Priniesli mi biely obrus, podnos a na ňom krásne naservírované jedlo. Dostala som aj pečivo, maslo a olivový olej, soľ, čierne korenie, vodu, a pohár na víno. Víno servírovalí ako v tých lepších reštauráciách a to tak, že som ho mohla najprv ochutnať a keď mi vyhovovalo, naliali mi celý pohár. Po chutnej večeri ( napriek tomu, že bolo asi predpoludnie ) som sa rozhodla, že pôjdem spať.

Čo vám poviem, bolo to úplne iné, ako keď som zvykla spať na ostaných letoch, kde sa tlačíte medzi ľudmi a zobudíte sa s pocitom ešte horším ako pred spánkom. Všade je ticho, tma ( na strope boli malé svetlá, ktoré mne osobne pripomínali hviezdy), nikto na vás nevidí, keďže ste celkom slušne oddelený od odstatných cestujúcich , a najmä citíte sa ako v skutočnej posteli. Neviem ako to majú vysokí ľudia, pre mňa to bol úplný ideál. Podarilo sa mi spať asi 6-7 hodín, čo bolo dostačujúce nato, aby som zvládla celý nasledújúci deň už v Austrálii bez problémov a veľmi mi to aj pomohlo dostať sa do ich časového pásma. Potom, ako som sa zobudila, som si ešte objednala raňajky a kávu, na výber bolo opäť viacero vecí, ja som si zvolila toasty s praženicou, údeným lososom a rukolou. Opäť vynikajúce. 

Ostávali mi asi necelé 2 hodinky z letu, ale to už prešlo veľmi rýchlo. Na konci letu som zhodnotila, že to bol doteraz môj najlepší let, tých 13 hodín prebehlo vďaka spánku a kvalite služieb veľmi rýchlo a bola som nesmierne šťastná, že sa toto stalo, pretože neviem, či by som si hoci aj v zo vdialenej budúcnosti bola schopná zaplatiť cestovanie v business triede (cena jednosmernej letenky medzi Abu Dhabi-Melbourne v business triede Etihad je medzi 3000-4000 eur).

Ako sa teda k takejto letenke dostať zadarmo? To ste ma pýtali, ale bohužiaľ neviem dať žiadne zaručené rady, myslím, že to bolo čisté štastie. Už mám pár dlhých letov za sebou a ešte sa mi nič podobné nestalo. Najprv som si myslela, že mi to vybavila kamarátka, ktorá pre Etihad lieta, ale tá mi povedala, že oni nato žiaden vplyv nemajú. Niekde som sa ale dočítala, že je dobré sa stať členom vernostného klubu airoliniek, s ktorými letíte, čo som aj spravila, a v prípade, že je ekonomická trieda plná, máte väčšiu šancu dostať už spomínaný upgrade. Ale čo je na tom pravdy to neviem. Asi treba len veriť a hlavne lietať :)

A v čom je teda business trieda lepšia ako ekonomická? Myslím, že najhlavneší rozdiel je práve v možnosti premeniť svoje sedadlo na posteľ. Predovšetkým pri letoch kedy idete do úplne iného časového pásma je dôležité si pospať. Takisto máte oveľa viacej súkromia, kvalita jedla ( aj alkoholu ) je výraznie lepšia  a môžete si jedlo objednať kedy chcete. Za výhodu považujem aj to, že sa von z lietadla dostanete medzi prvými a tým si ušetríte (niekedy veľmi dlhé a únavné) čakanie pri vstupe do danej krajiny. Samozrejme, že tých výhod je viac ( v prípade kúpy letenky v business triede máte vstup do ich salóniku na letisku)  ja som opísala tie, ktoré boli najvýraznejšie oproti ekonomickej triede. Čo by som ale určite radila pri výbere letenky je pozrieť na celkové trvanie letu ( čím kratšie prestupy, tým lepšie, ibaže by ste si chceli dať stopover a pozrieť danú krajinu ), čas príletu ( ja osobne preferujem priletieť ráno za svetla ) a takisto skúsenosti ľudí s danými airolíniami, pretože nie je nič horšie ako stráviť pol dňa cestovaním v otrasných podmienkach. Pre mňa bol tento let jeden z najlepších zážitkov v živote, a čo je ešte lepšie, prišlo to nečakane, keďže až do nástupu do lietadla som netušila, že budem premiestnená. Síce som o tom predtým rozprávala aj rodičom, že aké by to bolo skvelé poletieť si s takým štýlom, následne som nato zabudla . Nie nadarmo sa hovorí, že najlepšie veci prídu v živote vždy nečakane :)