jelusamot

[jelusamot]

[jelusamot]

Dvadsať dôvodov, prečo čítať Vilikovského (Letmý sneh)

Tá kniha (Letmý sneh) je taká skvelá, že na ňu už pár dní neviem prestať myslieť. Ak hovoríte, že na Slovensku nevychádzajú dobré prózy, potom ste asi Vilikovského nečítali. Tak to skrátka skúste.

Toto je mojich dvadsať najobľúbenejších myšlienok z Letmého snehu  - dajú sa čítať aj mimo kontext. Utrovte ich na navnadenie, prečítajte, a a potom už rovno vhúpnite do knihy. Neoľutujete.

Keď vyberám zo schránky list a vidím to meno na obálke, zakaždým si pomyslím: zas ktosi píše tomu človeku!Vedia pisatelia vôbec, na koho sa obracajú? Oni v tom možno majú jasno; ja nie. Viem, ako vyzerá človek, ktorého majú na mysli, ale nehlásim sa k nemu. Keby som ho zazrel na ulici, prejdem na druhú stranu.

Alebo sa vám, vo vzácnej chvíli, niekto nečakane vyjaví ako jedinečný. Stáva sa to. Stalo sa to aj mne, ibaže ja som pri tom neotehotnel.

Dobre to vystihla istá šesťročná dievčinka s Downovým syndrómom, ktorá povedala: Boh robí vietor a Boh robí dážď, ale nemá priezvisko. Ja len dodám, že v skutočnosti Boh nemá ani krstné meno, je to iba označenie funkcie.

Pri Bohu sa ponúka aj taká otázka: čo je ťažšie, neveriť v jedného Boha, alebo neveriť v mnohých?

Ja viem, že nie som jedinečný, povedal som, ale správam sa k sebe, akoby som bol.

Láska je, keď niekto odchádza a ty máš pocit, že by si mu chcel niečo povedať.

Na rozdiel od omylu zlyhanie si uvedomujeme a ľudia, voči ktorým sme zlyhali, už pre nás nikdy nebudú tí istí. Požičali sme si od nich peniaze, a hoci ich od nás nepýtajú, ba možno na to už aj zabudli, my si dlžobu pamätáme a zazlievame im ju – prečo im máme byť stále dlžní? Akým právom? Sú azda oni nejakí lepší ako my?

Nemali sme vo zvyku vyznávať si lásku, ani v samých začiatkoch. Múdro, veď aj tak by si každý z nás pod tým slovom predstavoval niečo iné.

Jasné, poznám aj ja ten jednoduchý, každému dostupný návod na lásku k ľuďom a ochotne priznám, že neviem o lepšom, ale stačí, keď si poviem: Miluj svojho blížneho ako seba samého, a som v riti. Mám r��d svoje pohodlie, ale seba samého možno aj práve preto rád nemám, a o milovaní už nemôže byť ani reči. Slovom, blížni budú odo mňa lásku čakať márne – kde nič nie je, ani čert nevezme.

Keby dnes samostatne zárobkovo činný rybár Peter priviedol domov svojho nového kamaráta Ježiša, Petrova matka by sa mu hneď pri dverách pozrela na nohy v zaprášených sandáloch a povedala by: U nás sa vyzúva. Vody by sa kamarátovi azda dala napiť, ale kávou ani keksami by ho neponúkla, a po jeho odchode by Petrovi povedala: Takýchto zarastených vagabundov mi sem nevoď. Vieš ty, čím sa ten človek živí, či to nie je nejaký mafián alebo drogový díler? Medzi nami, ani by sa veľmi nepomýlila, veď ako vieme, tento bradáč ponúkal ľudstvu ópium. Ale dnes by sa tým asi neuživil; o ópium už nie je záujem, na trhu letia iné, modernejšie drogy.

Neuznávam ten humbug, čo sa robí okolo nevery, to uplatňovanie vlastníckych práv na cudzie telo a dušu, akoby sme ich všetci nemali len načas požičané.

Ona bola nesporná, nespochybniteľná ona, a druhé boli zasa druhé, celkom iné ony; zato na náprotivnej strane som bol vždy ja, stále ten istý, takže som bol vlastne monogamný. Nebol som neverný iným, iba verný sebe.

Koľko to trvá, kým sa prepracujete od ženy k človeku! A čo to dá námahy! Ja som, ak to môžem tak povedať, nezlyhával voči žene, zlyhával som voči človeku. To boli podľa mňa tie ozajstné, pravé zlyhania. Prvé, ešte nevedomé, bolo v tom, že som sa oženil, hoci som netušil, čo taký krok znamená a že sa naň nehodím – ale veď to vie pred sobášom odhadnúť málokto. Už tak naozaj som zlyhal pri zháňaní väčšieho bytu, lebo som nepochopil, ako veľmi túži po vlastnej izbe a nepovažoval som to za dôležité. Nedovolil som jej pestovať na balkóne muškáty, že zavadzajú, odmietal som s ňou chodiť po lekároch, aby zistili, kto z nás a prečo je neplodný, a keď chcela, aby sme si adoptovali dieťa s Downovým syndrómom, kúpil som jej namiesto toho psa. Ale to najzákladnejšie a trvalé zlyhanie bolo, že som mal z nás dvoch dlhšiu ruku a držal som si ju ňou od tela, akoby sme stáli proti sebe v ringu a nechcel som dopustiť, aby ma zasiahla na citlivom mieste. Bál som sa azda, že do mňa vyhryzie diery ako myš do syra? Mali sme, povedzme, na blízkosť rozličné mierky a ja som na jej mierku nebral ohľad. Keď tak o tom uvažujem, bola vlastne, ako sa dnes vraví, týranou ženou. Nikdy som jej nezahral na flaute, a ako veľmi iste túžila po troche muziky!

Keď na seba nekladiete nijaké nároky, nemôžete v svojich očiach ani zlyhať.

Sledoval som ju, ako sa prezlieka, nie necudne či vyzývavo, len bez hanblivosti, akoby v izbe nik nebol. Videl som pred sebou telo na každodenné použitie, telo, ktoré muselo v priebehu života plniť rozličné úlohy a zanechalo to na ňom stopy. Díval som sa na to telo ako na svoje, lebo naň som sa takto pokojne, z odstupu pozrieť nemohol, a uvedomil som si, že ak sa obe opotrebúvali svorne bok po boku, zvonka sa iste podobajú ako dvojčatá. Možno aj jednovaječné.

Keď sa zadok vydarí, je to najkrajšia časť ženského tela.

Štefan, ktorý nemá rád obrazné vyjadrovanie, by povedal, že jej svet mal členitejšiu štruktúru, no z jeho úst by to nebola jednoznačná pochvala, lebo úlohou vedy je vylúpnuť zo zhluku faktov podstatu a podružné javy z úvah eliminovať.

Je to tak: láska je preto také obľúbené slovo, že si každý pod ním môže predstaviť, čo mu napadne. Mám ťa rád, lebo sme obaja iba na chvíľu, a som ti vďačný, že si dovolila, aby som zobďaleč sledoval, ako kráčaš.

Pavel Vilikovský: Letmý sneh, 2014

[jelusamot]

Kultúrny denník: W. A. Mozart - Requiem in D minor, K.626

V Dóme sv. Martina, s pôvodnými nástrojmi. Chvíľu človek podľahne dojmu, že je vtedy a tam. Iné než akýkoľvek Mozart predtým. Veľmi osobné. 

Toto je kultúrny denník. Rýchle šplechy o tom, čo čítam, počúvam, vidím, zažívam, aby som si to zapamätal.

[jelusamot]

Vyriešil záhadu náhle ohlúpnutých cestujúcich MHD. Zistite odpoveď aj vy

Stávalo sa mi to často a nevedel som prísť na to, prečo. Vždy keď som si chcel v bratislavskej MHD kúpiť lístok, stlačil som nesprávnu možnosť. Nie tretí gombík (90-centový lístok) ako treba, ale štvrtý (ten za 1,3 EUR). Skúsil som to znova. Bum, tá istá chyba.

Krišpíndolina! Začal som nadobúdať presvedčenie, že starnem alebo hlúpnem, že sa mi začína stávať to, čo päťdesiatnikom so smartfónmi, šesťdesiatnikom s počítačmi a sedemdesiatnikom s kalkulačkami. 

A potom som uvidel, že sa to isté stalo aj pánovi v rade predo mnou. A ďalšej potom. Škodoradostne som si pomädlil ruky. A potom, keď som kvôli nim a sebe zmeškal električku, konečne som vypátral, čo sa to deje.

Takto vyzerá automat, keď sa naň pozeráte priamo - to znamená s očami v rovine s tlačidlami. Platí pre deti do desať rokov:

Skúste si pomyselne stlačiť možnosť 90-centový lístok. Šlo to? Jasné, však nie ste blbí.

A teraz sa pozrite, čo vidí normálne vysoký človek z jeho uhla pohľadu:

Vyberte ten 90-centový lístok teraz a odčítajte, či ste stlačili správne. Nie, nestlačili, garantujem, že ste vybrali možnosť "1.30 EUR".

Inžinieri skrátka nerátali, že automat bude tak nízko, alebo si naivne mysleli, že ho o lístok budeme prosiť na kolenách.

Správne univerzálne riešenie pre automaty v MHD, vesmír a tak podobne, teda znie: ak sa nechcete cítiť ako idioti, mali by ste sa prikrčiť. 

Ak stojíte, držte sa.

[jelusamot]

Sorry, guys, I shit understand (Pätnásť oneskorených statusov z Ameriky)

V živote som okrem služobných ciest skoro vôbec necestoval, nič neviem o cudzich krajinách, a keď náhodou do nejakej prídem, všetko mi je divné. Tak si už roky na každej takejto ceste do mobilu a po papierikoch značím malé drobné postrehy, aby som z toho údivu nič nestratil.

Tu je mojich niekoľko údivov z mojej minulomesačnej trojtýždňovej cesty po Kalifornii.

Pôvodne publikované v Týždni (24/2014).

Ak niečo ilustruje ako veľmi sa človek vzdialil prirodzeným pudom, potom je to môj nepretržitý päťhodinový spánok 3 kilometre vo vzduchu a 500-kilometrovej rýchlosti. Viac ako 15 hodín v lietadle bolí dvojhodinový výsluch na americkom letisku. Kto, si, čo si, prečo, načo, za čo. Najhoršia spoveď života. Pri otázke na obsah batožiny už iba moja poor alhoholic english ovplyvnená zážitkami s colníkmi z môjho detstva: „I have one Demänovka, but I’ll drink it all“.

Ak túžite po rôznorodosti, Kalifornia je správne miesto. Ešte na obed v Mamonth Lake rastafarián zlyžováva svah, už o tri hodiny a dvesto kilometrov nezvládam hlboký nádych v štyridsaťstupňových horúčavách Death Valley. V Yosemittoch meter odo mňa žuje trávu srnka, o pár sto kilometrov ďalej v umelo vytvorenej napodobenine Benátok premávajú pomedzi stoly herne gigantické gondoly.

Šéf mojej americkej kamarátky hovorí: ak nevieš byť šťastný v Santa Barbare, nebudeš už šťastný nikde. Je to výstižná veta, po jej vyslovení sa navyše človek o kúsok viac snaží.

Na benzínke tesne pred Yosemmitmi chcem vojsť do WC tesne za šerifom, a potom sa chvíľu nechápajúc čo sa deje s ním chvíľu pretláčam o dvere. Vďaka tomu viem, že v Amerike majú na benzínkach aj jednomiestne WC a že šerifovia sú občas aj vtipní muži.

Kompletný vernostný program amerických fastfoodov v jedinom nápise pred vstupom: od 300 libier hamburger zdarma.

Na prvej americkej standup comedy show. Shit rozumiem. A ešte asi aj fuck. Z toho, čo som pochopil, to boli zároveň všetky témy rečníkov.

Test krajiny otázkou: Ako sa máš? Američan povie „fajn“, aj keby sa mal zle, lebo nikto nemôže priznať, že by niečo nebolo v poriadku. Slovák povie „zle“, aj keď sa má fajn, lebo inak by každého iba naštval.

Veveričky sú potkany amerických národných parkov. Jedna, s bizarnými exotickými chúťkami, nám zo stola ukradla horalku a potom sme ju naháňali po celých Yosemmittoch.

Zákon kultúrnej stratenosti Slováka: čím bazálnejšia vec, tým menej jej rozumieš. Problémy mi robí: dvere otvoriť, zamknúť,odomknúť, sprchu nastaviť i zapnúť. A tiež platiť akýmkoľvek spôsobom. V San Franciscskej MHD vložím omylom dvadsať dolárov do automatu, ktorý nevydáva. Na výdavok sa mi nasledujúcich dvadsať minút skladá celý autobus.

V uliciach amerických miest stretnete toľko zvláštnych ľudí, že sa v nich nebudete cítiť hlúpo, ani keď do nich vhúpnete rovno z roadtripu v tuláckom odeve - človek zapadne nech už vyzerá akokoľvek. Iba v Las Vegas muž, odetý len v slipoch a podprsenke pocítil potrebu povedať mi: sorry, vyzeráš ako taký „weirdo“.

Jedno pivo v Death Valley šľape ako päť u nás. Opicu ešte nikto neprežil.

USA - krajina, kde na vstup potrebujete vláde odovzdať pomaly aj vzorku stolice, iba na platenie nepotrebujete zadať ani PIN.

Deväťhodinový časový posun dá človeku jednu večeru navyše pri ceste tam, a zničí tri dni po návrate späť. Po Amerike je na Slovensku človeku zrazu lepšie i horšie naraz. 

Všetko je ako má byť.

Ak chcete, prečítajte si aj moje oneskorené zápisky zo Švédska, Chorvátska a Španielska.

[jelusamot]

Smrť je elixír lásky (Gogoľ: Mŕtve duše)

[jelusamot]

Apetít Rusa (Gogoľ: Mŕtve duše)

Autor sa musí priznať, že veľmi závidí apetít a žalúdok ľuďom tejto sorty. Rozhodne mu neimponujú veľkí páni, ktorí žijú v Petrohrade a v Moskve, trávia čas vymýšľaním, čo by jedli zajtra a aký obed by sostavili napozajtre, a k tomu obedu si sadajú, len keď najprv vopchali do úst pilulky, ktorí hltajú ustrice, morské pavúky a iné zázraky, a potom chodia do Karlových Varov alebo na Kaukaz. Nie, títo páni nikdy nebudili v ňom závisť. Ale stredne majetní páni, čo si na jednej stanici pýtajú šunky, na druhej prasiatko, na tretej kus jesetra alebo nejakú pripečenú klobásu s cibuľkou, a potom, ako by nič, sadajú si za stôl, kedy len chceš, a sterľadia polievka s míňmi a mliečím im sipí a vrždí pod zubmi, zajedaná trojhranným pirohom s jesetrinou alebo paštétou zo sumčieho bruška, takže sa ti zďaleka slinky sbiehajú, — teda títo páni ozaj sa tešia daru nebies na závidenie! Nejeden veľký pán by naskutku obetoval polovicu duší sedliakov a polovicu panstiev, zadlžených i neblížených, so všetkými zdokonaleniami na cudzí aj ruský spôsob, len aby mal taký žalúdok, ako má stredne majetný pán; ale to je galiba, že za nijaké peniaze sa nedá nadobudnúť taký žalúdok, aký máva stredne majetný pán.

[jelusamot]

O revolte, kriku a protestoch

Sú revolta, krik, protesty tým najlepším spôsobom, ako dosiahnuť, to, čo chcete?

Často áno, ale v knihe Design Crazy čítam opačný príbeh. Steve Jobs chcel počas jednej svojej nervovej fázy vyraziť dobrého zamestnanca len preto, že výrobná mašina nemala správnu farbu. Prišiel za jeho šéfom a povedal mu "vyhoďte ho!" ale on mu na to: "je to dobrý zamestnanec, aj človek a práve sa mu narodilo dieťa" Ale Steve sa nedal obmäkkčiť. A tak prikývol. A potom chlapíka iba skrátka neprepustil.

Iný príbeh: "Pôjdete na prvomájový pochod?" pýtali sa maliara Viktora Kubala a jeho kolegov umelcov pred 1. májom a väčšina sa snažila nájsť si výhovorku - musím tam a tam, a podobne. A tak to dostali príkazom a potom museli ísť. Iba Viktor Kubal vždy keď sa ho pýtali, vyjadroval nadšenie: "Samozrejme, súdruhovia, veď je to moja povinnosť, rád prídem". A potom nikdy neprišiel.

A to je všetko, čo viem o revolte a protestoch a dosiahnutí toho, čo chcete.

(Prečítajte si aj o smrti, ktorá má zmysel pre humor)

[jelusamot]

Sí, Sí, Aj Sí. Desať oneskorených statusov osamoteného muža v Barcelone

Vždy som si kládol otázku: písal by som viac, ak by som sa nemohol vyhovárať na nedostatok času alebo tvrdiť, že ma ľudia otravujú? A čo by sa stalo, keby som išiel niekam a prvý krát v živote tam so sebou nikoho nezobral?

Nepočúval som odhovárania známych a urobil experiment - vlastné improvizované Budmerice, deväť dní, celkom bez ľudí. Vybral som najlacnejšie letenky a najlacnejší hotel na daný termín. Vyhrala Barcelona. 

Neviem o nej nič, ale to je fajn, vravím si, celkom zlý z geografie a dejín, málo scestovaný - všade sa aspoň budem vedieť dokonale diviť. 

A toto je mojich desať oneskorených statusov - obyčajných, ničím nevýznamných poznámok z toho, čo som počas tých deväť dní v Barcelone zažil a čo nevedelo zísť z hlavy.

  Prichádzam do Barcelony v piatok večer. Ubytovanie vyberám podľa polohy a ceny, preto neprekvapí, že namiesto izby dostanem niečo o čosi lepšie ako vaša špajza. Keď ležím na posteli, cítim sa ako uhorka na poličke (aj posteľ taká pohodlná). Niekedy hnilá, inokedy aspoň nakladaná. 

  Jedna z najväčších výhod, keď cestujete sami? Že nemusíte robiť nič z toho, čo vám nevyhovuje. U mňa pozerať pamiatky a robiť fotky. Tak nechodím po pamiatkach a nefotím. Je to krásne.

    Namiesto pozerania turistických atrakcií toho hrám hru "náhodná jazda". Sadneš do metra, veľmi dlho sa vezieš a potom celkom náhodne vystúpiš. Prejdem cez deň aj tridsať kilometrov, ale nevidím nič dôležité.Len domy, ľudí a krásne veci - napríklad: starého španielského dedka ako na lavičke pusinkuje španielsku babičku. Hovno uprostred ulice. Zastrčenú krčmu s miestnymi slopajmi a pivom za deväťdesiat centov. (Kričia po sebe, dívajú sa na mňa a ja nerozumiem čo hovoria, tak ich v mysli dabujem: "Kde sa tu vzal?" "...čisté zjavnenie". "Nebude to druhý Ježiš Kristus?"). A ja sa cítim konečne ako v meste, kde chcem byť. 

(Nakoniec si predsa len pozriem aj Park Guell aj La Sagradu, ale tomuto sa nič nevyrovná).  

Chcem more, a tak jeden deň vycestujem z Barcelony a nakoniec sa z toho stanú dni dva. "V cene ubytovania sú aj raňajky, áno?", pýtam sa po anglicky v kempe v mestečku L'Hostalet, kde zakotvím, keď si zháňam ubytovanie. "Sí, sí!," uisťuje ma slečna na recepcii v španielčine. Síce ťažšie, ale dohodneme sa aj takto - dvojjazyčne. No už druhé ráno po raňajkách za mnou uteká s bločkom za jedlo. "Veď ste mi povedali, že je to v cene...," divím sa. "Sí," hovorí a usmieva sa. "Takže nemusím za raňajky platiť?" "Sí, ejt juro," opäť hovorí. Teraz som už definitívne dezorientovaný. "Tak je to v cene ubytovania alebo nie?" "Sí, ejt juro pej". "Vy mi nerozumiete, že?," došlo mi zrazu. "Sí, ejt juro". Pokušeniu opýtať sa "ken aj fak jor dotr" som odolal. Pritom však, aby som bol spravodlivý, stále platí, že sa mi lepšie nerozumie so Španielmi ako so Slovákmi.

Jedna z mojich štyroch fotiek z Barcelony. Čistá krása.

K Barcelone patria bagety, dopočul som sa, a chcem to vyskúšať. Len kde ich zohnať? Dosiaľ som bagetu ešte nekupoval, ak tak, dali priatelia odhryznúť z ich. Niektorí radia: sadni si na schody pred La Ramblou a čakaj na bagetéra, iní že mám vyhľadať postávajúcich černochov a žmurknúť na nich, že mi tú bagetu radi urobia. Trošku tŕpnem, keď tam idem (ako vždy keď niečo robíte po prvý raz). Posedávam na schodoch - nič. Žmurkám, ale tí páni si to podľa mňa vysvetľujú zle. Umúdri sa až arab v ulici, kde bývam, keď sa ma spýta či nechcem kokain. Preboha nie, hovorím, ale bageta by sa nenašla? Našla, odchádza, o päť minút prichádza, ale ku mne nejde, sleduje, či je vzduch čistý (asi či tam nie je nikto z hygieny) a až potom po minúte mi ju odovzdá. Aj som sa najedol, aj som bol potom hladný.

    Mar Bella, barcelonska mestská nuda pláž, presne taká akú si ju predstavujú v zásade všetci okrem nudistov. Plná transvestitov a gejov. A oblečených. Chvíľu pozorujem jej zákonitosti. Ak žena nemá plavky, je takmer isté že má nad 50 rokov alebo 80 kilov. Ak má muž plavky, je takmer isté, že sú lososové alebo ružové. Jeden muž druhému vytrháva obočie, iný má implantáty, tretí trvalú. Bozkávačky, ohúrenia, sexuálnu energia sa dá krájať. Chcem byť aj naďalej liberál, ale je mi tam tak trochu nepríjemne, tak idem do baru kúsok ďalej. K "presíčku" mi hrá Enrique Inglesais: I can be your hero, bebe. 

    Ani celosvetový fastfoodový koncern nič neurobí s pomalosťou španielskej obsluhy. V každom rade, v ktorom stojím, to je aspoň na dvadsať minút. Ale vždy keď už chcem byť naštvaný, zistím prečo: lebo predavač jedlo aj balí a s úsmevom s každým konverzuje, žena v lekárni mi poukazuje aj alternatívne produkty a keď som na vlakovej stanici, pani úplne automaticky vezme papier a napíše mi časy, kedy mi idú spiatočné spoje (a za mnou šóra). Chcem sa nasrať a nedá sa. Kiežby sme aj my boli takí pomalí.

  Tak ako - začal som písať? Áno, viac ako za mesiace tu doma. A veľa čítať. Keď ostanete úplne sami, nakoniec vám iné ani neostáva. Či z toho niečo bude, neviem. Nabudúce si akurát musím vybrať miesto, kde je to oveľa nudnejšie, oveľa menej to človeka ťahá do baru, k vode, medzi ľudí. Niečo bližšie k nám.

    Ostáva návrat do Bratislavy. Po deviatich dňoch vonku rozdáva domov facky alla starostlivý otec: "kde si bol tak dlho?". Bratislava špinavá, smradľavá a prázdna. A ja to tu mám napriek tomu rád.

  Je to už tak, že keď na niečom začnete mať radi aj škaredosť, asi sa tej veci už nikdy nezbavíte.

PS.: Moje obdobne blbé poznámky zo Švédska a Chorvátska.

[jelusamot]

Kultúru národa spoznáš podľa záchoda (Jerofejev: Encyklopédia ruskej duše)

Úžasná kniha Encyklopédia ruskej duše od Viktora Jerofejeva (Preklad: Ján Štrasser). A v nej desiatky citovaniahodných častí, ale táto ma dostala definitívne:

Verejné záchody v Rusku – to je viac ako púť národnými dejinami. To sú chrámy. S kopulami nie dohora, ale nadol. Mali by sme ich ukazovať turistom s náležitým sebavedomím tak ako prepychové cárske siene. Rusko liberálov typu „poďmedoeurópy“ sa už niekoľko storočí hanbí za svoje záchody, pokladá ich za svoje slabé miesto. No verejný život ľudí najlepšie charakterizuje originálna, nie katolícky farizejská verejnosť záchodov.

Naše miesta, kde sa sociálne zhromažďujeme z prirodzenej potreby a ktoré spájajú človeka s prírodou, nezahubila historická destabilizácia ako dôsledok zníženia pasionárneho napätia etnického systému. Záchody si obhájili svoju svojbytnosť napriek tým egoistickým poďmedoeurópanom, ktorí nie sú schopní priniesť obety na oltár nezištného vlastenectva. Záchody zachránilo ich pevné postavenie – neprijali cudzie vplyvy.

Máme sa čím pýšiť. Prekonali sme konvencie. Vyšli sme do otvoreného záchodového kozmu. Všetci sme kozmonauti verejného hajzla. Pred vchod do každého verejného záchodu by som vyvesil andrejevskú vlajku. Nech vlaje. A na stene – ikony a prezidentov portrét. (...)

Tam priečka medzi ženským a mužským oddelením nejde zospodu, ale zvrchu, od stropu. Hlavy nevidieť, ale všetko ostatné je ako vo výklade. Bezhlavé ženské všetkých vekových kategórií družne čupia a s veľkou pasionárnosťou štia a serú do dierok. Trenírky, anatómia, prdenie a talkšou. Ten fajčí, onen číta noviny, tamten preberá naliehavé záležitosti, henten jednoducho pasionárne tlačí, zabudnúc na všetko. Erotické divadlo, užívaj si, koľko chceš, ale smrdí to tam poriadne.

Vyšli sme odtiaľ a rozhodli sme sa ďalej necestovať. Načo? Aj tak je u nás pasionárne všetko do krajnosti.

[jelusamot]

Dni su plné spestrení. Práve som videl som babičku s nápisom na tričku "Put Ctrl+Z to your life".

[jelusamot]

Bolenie zubov (nočné zápisky)

Opak bolesti nie je slasť opak bolesti je že necítiš nič. to pochopíš, keď ťa bolí zub ty nevieš myslieť na nič iné potom to prestane a ty si ani nevieš spomenúť kedy sa to stalo a prečo nebolenie skrátka nie je žiadna slasť stane sa ňou až dodatočne keď zase bolí. (a to je všetko čo viem o bolestiach zubov a dejinách tejto krajiny).

[jelusamot]

Toto sú texty, za ktoré ma nominovali na Novinársku cenu

Nominovali ma na Novinársku cenu za moje stĺpčeky do SME. Nebudem sa tváriť skromne: áno, myslím si, že je to sláva ako hrom - byť v nominovaný v kategórii komentár, kde odjakživa vyhrávajú samí novinárski lumeni a ešte za niečo tak "oddychové" ako písačky o živote na webe.

Rubriku Listy z webu píšem dva roky, každé dva týždne, päťsto slov - a je to presne to tempo, ktoré z písania robí radosť bez toho, aby ste to už museli volať práca.

Tu je tých šesť stĺpčekov, ktoré odborná komisia ocenila nomináciou a SME mi ich len teraz špeciálne dovolilo len pre Vás odomknúť z Piana.

Posúďte, či správne.

Zoznamky sú pre panicov. Päť mýtov o webe a ako je to naozaj

Pätnásť minút slávy? No dobre, tak teda stačia aj dve sekundy

Vzdávam sa. Pokúsim sa o život bez Facebooku

Päť vecí, čo sa vám stanú, keď odídete z Facebooku

Desať vecí, ktoré nás technológie naučili o nás samých

Miláčik, žiadna nevera, volajme to A/B testing

PS.: Pozrite si aj článok Ulejovo desatoro práce novinára, o tom, aké to bolo, kým som bol ešte novinár a vôbec som nevedel ako na to (nieže by som samozrejme teraz vedel). 

[jelusamot]

Captcha is getting better.

[jelusamot]

Dnes v denníku SME článok o tom, prečo si nekúpil Google okuliare.

[jelusamot]

Dvadsať slov, ktoré by ste ťažko prekladali, nemajú inojazyčný ekvivalent. No dobre, ja by som niektoré asi aj vedel, ale rozmýšľam skôr, či máme niečo také aj my. A nenapadlo mi nič okrem nadávok

[jelusamot]

...to ma určuje, no neobmedzuje

Dominik Tatarka o svojom vlastenectve