lovbezzbrane

[lovbezzbrane]

Keď vidíme len to, čo oni chcú...

Kto z nás sa cíti neovplyvniteľný mediálnymi obsahmi? Mnohí ľudia pri tejto otázke hrdo prehlásia, že tlačoviny už dávno nečítajú a televíziu nemali zapnutú snáď roky. Zabúdajú pri tom však na fakt, že internet je jedno z najsilnejších médií a pokiaľ by ho aj využívali len na sociálnu komunikáciu, pozeranie filmov či nákupy, manipulácii zo všetkých strán by sa aj tak nevyhli.

V súčasnosti už ľudia majú aspoň hrubú predstavu o fungovaní masmédií. Vznikajú predsa rôzne školenia, iniciatívy, v školách sa dokonca zaviedli predmety určené mediálnym štúdiám. Touto cestou sa mnohí postupne učia kritickejšiemu mysleniu, overovaniu informácií či vytvoreniu si objektívneho nadhľadu pri prijímaní contentu. Problémom však naďalej ostáva fakt, že drvivá časť populácie tieto zručnosti nemá, a tak sa stáva ľahkým terčom pre mnohé nespoľahlivé zdroje, ktoré aj naďalej formujú verejnú mienku. Medzi takýchto tvorcov môžeme radiť aj nechvalne známy KulturBlog, ktorý svojou produkciou vyvoláva vskutku rôzne reakcie. Dôležité je však začať od základov.

Mediálna manipulácia

Manipuláciu, ako pojem z oblasti psychológie, môžeme vysvetliť veľmi jednoducho. Ide o určitú snahu ovládania myslenia inej osoby za účelom vlastnej výhody. Manipulovaný si často ani nie je vedomý toho, že jeho myšlienky, názory či konanie nie sú jeho vlastnými. Tento nebezpečný fenomén je však v ľudskej podstate zakorenený už od pradávnych dôb. Postupom času sa menili prevažne len techniky a nástroje, ktorými sa manipulácia uskutočňovala. V súčasnosti k jedným z najvýznamnejších prostriedkov patria rozhodne médiá.

Kulturblog

Pokiaľ ste sa doposiaľ nestretli s týmto tvorcom mediálnych obsahov, dovoľte mi zasvätiť vás. Kulturblog je slovenský youtube kanál, ktorý má v súčasnosti okolo 19,5 tisíc odberateľov, čo je na naše pomery obrovská masa ľudí, nehovoriac o počte zhliadnutí, či mnohých, ktorí tento kanál poznajú aj bez odberu. Sami sa označujú za médium “na strane rozumu” a svoj content popisujú ako rôzne videá, kde prezentujú svoje názory na spoločenské udalosti či hodnoty. 

Napriek tomu, že sa verejne za novinárov neoznačujú, ich práca do tejto kategórie patrí, ale práve vďaka odmietaniu nálepky novinárov, nie sú viazaní novinárskym kódexom a človek by niekedy mohol povedať, že ani tým ľudským/ morálnym. 

Možno sa teraz pýtate, prečo som sa rozhodla zaujať postoj práve k tomuto kanálu? Odpoveď je pomerne jednoduchá. Kulturblog považujem za tvorcov, ktorý svoje videá produkujú za účelom manipulácie spoločnosti. Prirodzene, každý má právo na vyjadrenie svojich názorov, rovnako tak aj ich moderátorka Lívia. 

Problém však nastáva v momente, keď sa vyjadruje k zvolenej problematike. Tento kanál totižto subjektívne ukazuje len jednu stranu reality a snaží sa pritom presvedčiť celý svet o svojej pravde. Uskutočňuje to pomocou rôznych emocionálnych záberov, extrémnych príkladov, zostrihmi videí, kedy človek nedokáže objektívne posúdiť situáciu, keďže nedostáva všetky informácie. Zároveň svoje reportáže, rozhovory atď. dopĺňa osobným komentárom, v ktorom využíva množstvo citovo zafarbených slov, záberov vytrhnutých z kontextu a selektívne vyberá vyjadrenia ľudí, ktoré podporia jej názor.Tieto typické demagógie by nemali mať žiadne miesto v podobnom formáte. Konkrétnym príkladom môže byť video: FEMINIZMUS JE RAKOVINA.

V spomínanom videu môžeme nájsť pravdepodobne všetky popísané znaky manipulácie. V prvom rade, redaktorka nerozumie samotnému pojmu feminizmu, ktorý sa rozhodla vo videu rozoberať. Ako príklady svojho odporu k tomuto pojmu využila niekoľko krátkych videií, na ktorých môžeme vidieť ženy, ktoré chcú ovládnuť svet, ktoré sa cítia ukrivdené mužmi v iracionálnych situáciach a pod. Toto nemá s hodnotami hnutia za rovnoprávnosť nič spoločné. Ako ďalší argument uviedla, že po preštudovaní faktov by sme mohli zistiť, že rozdiely medzi pohlaviami neexistujú. Toto tvrdenie je nepravdivé, pretože už len na základe štatistiky, ženy na rovnakej pracovnej pozícií zarábajú menej. V analýze jednotlivých výrokov, úprav či dezinformácií by sme mohli pokračovať aj ďalej. 

V konečnom dôsledku by sme však došli k rovnakému záveru. Mediálny tvorcovia, ktorý produkujú produkty rovnakého charakteru, môžu byť pre slabo informovanú spoločnosť nebezpeční. Dokážu do veľkej miery ovplyvňovať verejnosť, oslabovať ich kritické myslenie a dokonca dosiahnuť až absolútne vymývanie mozgov. Pretože s podobnými obsahmi sa stretávame každý deň a ako hovorí aj známe príslovie, aj 100 krát opakovaná lož sa stáva pravdou.

Preto je dôležité, aby všetci k médiám pristupovali zodpovedne, overovali si prijaté informácie z viacerých zdrojov a až po kritickej analýze utvárali svoj názor na predložené skutočnosti. Pretože média môžu byť skvelým sluhom, ale rovnako tak aj veľmi zlým pánom.

[lovbezzbrane]

Lov bez zbrane

„Srna nepríde na každé zavolanie. Ak je však malé srnča zavreté a plače, pribehne nie len jeho mama, ale aj iné srny. Táto vábnička  je skvelá, presne napodobňuje hlas plačúceho mláďaťa. Neodolá mu žiadna srna v okolí. Samozrejme musíte vedieť, ako na ňu zapískať. Je to veľké umenie.“ Slová môjho známeho, vo voľnom čase poľovníka, mi znejú v hlave často. Akoby som bola priamo tam. Počujem plač maličkého sŕňaťa. Vidím srnu, ktorá ho počuje tiež a beží mu na pomoc. Bum. Strela. Srna padá k zemi. Krváca. Z lesa vychádza poľovník. Je na seba hrdý. Loviť na vábničku je veľké umenie.

Ak si túto situáciu pretavíme do bežného života zisťujeme, že lovu sa dnes venuje stále viac ľudí. Je síce faktom, že nedržia v rukách zbraň. Ale lovia. Nás. Neuvedomujeme si to a častokrát sa nezamýšľame nad prítomnosťou takýchto praktík, či jednotlivcov v našej spoločnosti. No sú tu – marketingoví špecialisti, riaditelia, reklamných agentúr, mediálni poradcovia, politici, youtuberi, instakrásky, SEO a PPC experti. Títo všetci, a mnohí, mnohí ďalší sú skutočne radi ak sa im podarí stiahnuť našu pozornosť. Presvedčiť našu myseľ a ovplyvniť naše rozhodovanie. Toto celé je lov, kde nám síce nejde o život, ale prichádzame o vnútornú slobodu.

Ako sa môžeme brániť pred manipuláciou médií? Vezmime si médiá pôsobiace na Slovensku. Pozrime sa na ich dôveryhodnosť, či obsahy. Myslím, že je veľmi dôležité zamerať sa na to, ktoré médium, konkrétny obsah vydalo. Môže sa stať, že sa so správou stretávame na sociálnej sieti – povedzme na Facebooku. Po grafickej stránke tam všetky obsahy vyzerajú veľmi podobne. A je úplne jedno, či pochádzajú z Financial Times , zo súkromného blogu tínedžera s literárnymi ambíciami alebo napr. zo stránky nejakej politickej strany. Preto, ak nechceme podliehať manipulácii, musíme si všímať zdroje. A zároveň, ak sa rozhodneme veriť obsahu, mali by sme konkrétnemu zdroju dôverovať.

K dôveryhodnosti média v nijakom ohľade neprispieva jeho názov, či formálna úprava. V súčasnosti aj veľmi nedôveryhodné projekty mávajú dokonalé mimikry. Napríklad grafická úprava časopisu Zem a vek, nie je o nič horšia ako napríklad úprava Trendu či denníka SME. Tiež medzi veľmi kontroverzné média u nás patria také, ktoré na prvé počutie znejú veľmi presvedčivo – napr. hlavnespravy.sk, parlamentnelisty.sk, či snn.sk. Slovenské národné noviny, ktoré nám sú na poslednej menovanej stránke k dispozícii síce vydáva štátom dotovaná Matica Slovenská a ich názov nadväzuje na Štúrove Slovenskje národňje novini, avšak sám Štúr by bol na ne sotva hrdý.

O hodnovernosti média tiež vypovedá to, akým spôsobom je financované. Najideálnejšou možnosťou pre jeho dôveryhodnosť je ak má financie priamo od svojich čitateľov, či už sa jedná o formy predplatného, alebo stánkového predaja. Ďalším zo spôsobov ako médiá na seba zarábajú je reklama – čím predávanejšie konkrétne médium, tým atraktívnejší je aj jeho reklamný priestor. Avšak história všetkých svetových novín je postavená práve na kombinácii príjmov od čitateľov a od inzerentov. Mnohé renomované spravodajské stanice dokonca žijú len z predaja reklamy.

Najväčšie riziko spojené s dôveryhodnosťou médií je úzko späté s financovaním prostredníctvom sponzoringu svojich majiteľov. Problém takýchto médií nastáva najmä vtedy, ak majú informovať o záujmoch svojich vlastníkov. To znamená, že ak sa záujmy majiteľov a čitateľov dostanú do konfliktu - tendenciou média financovaného sponzoringom je informovať tak, aby pomohlo svojmu majiteľovi. Podstatný tu nie je biznis, ktorý robia médiá samostatne, ale biznis, ktorému pomáha ich vplyv na verejnú mienku.

V roku 1960 v Anglicku vznikol novotvar – tzv. „mindfulness“. U nás pod týmto pojmom najčastejšie rozumieme všímavosť či bdelú pozornosť. Skutočnosť, že túto cnosť takmer nepoznáme, vedie k tomu, že sme o ňu okrádaní. Možno i to je dôvodom pasivity v prijímaní informácii, ktorým mnohí z nás v súčasnosti trpia.

Skúšali ste sa napríklad niekedy zamyslieť nad tým, ako by ste vnímali priestor, ak by v ňom nebola žiadna reklama, ktorá sa snaží ukradnúť našu pozornosť a upriamiť ju na svoj produkt? V roku 2006 takto premýšľal primátor veľkého brazílskeho mesta – Sao Paolo Gilberto Kassab, ktorý presadil zákon „Cidate Libma“ (Čisté mesto), ktorým zakázal v uliciach všetku vizuálnu reklamu. Strhnutých bolo niekoľko tisíc billboardov. Mesto ostalo takpovediac – nahé. Opäť však vynikla napr. architektúra budov. Ľudia vonku získali voľnosť myšlienok, neupriamujú svoje myslenie na reklamy, či farebné billboardy. Nerozhodujú sa na základe tejto formy ovplyvňovania.

Ak sa vrátime na začiatok textu, k srne a poľovníkovi, tak na záver môžeme skonštatovať, že srna nikdy nemá proti poľovníkovi šancu. Nebola stvorená do modernej doby do sveta pušiek a vábničiek. My ľudia šancu máme. Môžeme byť lovení, avšak nemusia nás uloviť. Nemôžeme sa spoliehať iba na intuíciu. Tá nám je v mediálnom svete na nič. Neboli sme stvorení do sveta masmédií a internetu.

Virtuálny svet je niečo ako krivé zrkadlo. Skresľuje. Hnev nám pripomenie nezrelosť, súcit naivitu, nadšenie samochválu a láska gýč.

Nové technológie sú návykové a preto potrebujeme značnú duševnú silu, aby sme im dokázali odolať. Tiež potrebujeme vedomosti, aby sme sa dokázali vo verejnom priestore zorientovať a zručnosti, aby sme dokázali analyzovať to množstvo informácií, ktoré vôkol nás dennodenne víri. Tieto zručnosti a znalosti môžeme volať „kritické myslenie“. V súvislosti s ním budem citovať moju obľúbenú Evu Borušovičovú: „Treba myslieť v súvislostiach a kriticky. Overovať pravdivosť faktov. Posudzovať etickosť konania. Kultivovane diskutovať a argumentovať. Odolávať pokušeniam. Udržovať si morálnu integritu. Chrániť si súkromie. Budovať zdravé vzťahy. Vyvažovať prácu a osobný život. Nebáť sa. Nekradnúť. Žiť plnohodnotne, prežívať prítomnosť, poznať minulosť a zodpovedne myslieť na budúcnosť. A to všetko vo svete, kde je pravda a lož, slušnosť a zločin často od seba vzdialené len na jedno kliknutie myšou.“

[lovbezzbrane]

Agenda setting alebo manipulácia?

Autori textov sa snažia zaujať recipienta rôznymi spôsobmi. Zinscenované fotografie, videá a články, ktoré nás majú zmanipulovať či presvedčiť, sú všade okolo nás. Robia to úmyselne, ale je na nás, čomu uveríme.

Mediálna manipulácia nie je ničím novým. Samotnú manipuláciu používali už partizáni, avšak vtedy išlo o viac psychologickú stránku. V ich podaní bola najmä používaná preto, aby pozornosť ľudu upriamili iným smerom. Dnes je to úplne naopak. Médiá medzi sebou akoby súťažia o zaujatie recipienta. Vznikla akási mediálna vojna. Ten, kto má pod kontrolou určité médiá, dokáže hýbať s názormi verejnej mienky. Nedávna Americká štúdia z roku 2019 hovorí o tom, že majiteľov tamojších médií by sme dokázali spočítať na dvoch rukách. Rovnako je to aj vo Veľkej Británii.

Zdroj: iamawake.co

Koncentrácia správ v médiách je vysoká, čím aj upadá ich dôveryhodnosť. 41% Američanov médiám dôveruje, avšak v Európe je náročné prísť k príslušnému číslu. Európska federácia žurnalistov (EFJ) sa snaží od roku 2015 ztransparentniť médiá, ale márne. Kampaň Acces Info Europe je spustená niekoľko rokov, no zatiaľ sa im v Európe podarilo nájsť iba 9 krajín, v ktorých si obyvatelia dokážu dohľadať majiteľov médií. Dôvodom je skutočnosť, že v mnohých krajinách nie sú zákony nastavené tak, aby museli byť koncoví majitelia zverejnení v registroch. To znamená, že napríklad komerčná Televízia Markíza, je síce vlastnená spoločnosťou CME (Central European Media Enterprises), no túto spoločnosť vlastní ďalšia spoločnosť a následne ďalšia a ďalšia.

52% svetovej populácie dokáže ovládať jeden človek. Hans Vestberg, Americký podnikateľ, mesačne zarobí 3.8 biliónov. Väčšina majiteľov veľkých korporácií, si dobre uvedomuje, akú majú moc. Boris Johnson, britský premiér, vlastní napríklad BBC.

Zdroj: addictivetips.com

Joel Myers napríklad vlastní spoločnosť AccuWeather Inc. Nič zložité, iba dodáva informácie o počasí takmer do celého sveta. Pravdepodobne má každý smartphone od výroby integrované celé AccuWeather. Nabudúce, keď sa budete pozerať cez widget na mobile na počasie, spomeňte si, že ste práve niekomu prispeli na nové auto. Dokonca aj spoločnosť Google má implementovaný tento druh počasia.

 Zdroj: xwidget.com

Mediálna manipulácia v súčasnosti

V ideálnom štáte, by mali byť médiá objektívne, zodpovedné k verejnosti a nestranné. Všetky mediálne systémy sú centralizované, ale prečo teda existujú korporácie, ktoré ovplyvňujú globálne správy? Najstaršie médiá sú najmocnejšie, ako kedy boli.

Koronakríza zasiahla všetkých do jedného. Takmer každý človek na svete by mal byť izolovaný, čo dáva médiám a jej vlastníkom ešte väčší dôvod na ďalšiu manipuláciu a presviedčanie. Slovensko zastihol vírus až po voľbách, avšak existujú krajiny, v ktorých momentálne voľby prebiehajú alebo sa na ne ľudia pripravujú. Napríklad Rusko používalo Twitter takým spôsobom, že vytvorili falošné profily a šírili nepravdivé informácie o pôvode vírusu. Na Facebooku sa objavili informácie o lieku – “bielidlo z vás dostane vírus von“. V Číne existuje aplikácia WeChat, kde sa v skupinovej konverzácii objavili fotky, videá a svedectvá lekárov, ktorí varovali ľudstvo. Čína je známa svojou komunistickou vládou a agendou médií. Lekári zmizli, nie je po nich ani stopy. Zostáva na ľuďoch, čo si z toho zoberú a ako sa k celej situácii postavia. Percepcia jedincov je unikátna a tak by mal byť každý recipient mediálne gramotný.

V roku 2015 behom pár hodín obletela celý svet informácia o chlapcovi menom Alan Kurdi. Bol to Sýrsky chlapec, ktorý sa utopil. Informovali o ňom médiá, ktoré vlastnia dané štáty. Takto chceli obmäkčiť srdia Európanov, aby prijali utečencov. Mnohým z nás vytvorili pocity, aké chceli.

Ďalej ste určite počuli o Maďarskej kameramanke, ktorá údajne potkla utečenca. Internet je plný videí tohto jedného pohľadu, no v skutočnosti sa utečenec potkol o kameň, čo zachytávajú ďalšie videá z iných uhlov, avšak to si už nik nedohľadá.

Overovanie informácií je dôležité, no nie každý je ale mediálne gramotný na to, aby tak spravil. Spomínané udalosti sú len malý zlomok oproti tomu, čo sa stále deje. Hľadajte informácie z viacerých zdrojov a ideálne neverte iba jednému médiu.