#zamilovany | Explore Tumblr Posts and Blogs

djfedy · 4 years

Text

Láskavá filozofická úvaha o konfliktoch na ceste viery

Odvážne som sa rozhodol načrieť hlbšie do analyzovania mojej viery a ponúknuť v tomto blogu zopár podnetov, ako som si ja odpovedal na niektoré otázky ohľadom náročných tém a argumentov voči viere.

Na Postoji (a zďaleka nie len tu) píšu omnoho fundovanejší ľudia na témy ako veda a viera, či filozofia a nechcem sa im týmto vyrovnávať, lebo zďaleka nemám ani toľko načítané, ani toľko nabádané a asi ani toľko odžité. Pre poctivú teológiu sa radšej obráťte na dokumenty emeritného pápeža Benedikta, filozofiu Tomáša Akvinského alebo kurzy v rámci SLH. Ja chcem priniesť len osobné svedectvo, vďaka ktorému sa môžem posunúť v rozmýšlaní ja sám, alebo možno posuniem v bádaní niekoho iného. Verím, že či nastane to prvé, alebo naopak to druhé, tak to bude smerovať k objavovaniu Boha, nie naopak :).

Konflikt 1 - Veda, viera a materiálny svet

Pár mesiacov dozadu som bol na prednáške mladého filozofa Jara Varcholu a zaujalo ma, ako komplexne sa dá nazerať na výsledky vedy. Často sme mnohí z nás určite boli konfrontovaní s tým, že viera sa prieči vede atď. Vidím však veľkú nedokonalosť v tom oklieštiť poznanie len na to, čo objaví vedecké bádanie. Veda nám vie povedať, z čoho je stôl zložený (z atómov :)), zároveň ale nevie povedať, kedy už je zhluk atómov stolom a kedy nie. Na interpretáciu vedy potrebujeme myslieť a poznávať súvislosti a aj hlbší zmysel. Áno, argument, že veda ešte nemá odpovede na všetko je taktiež správny, hoci ide o typický „God of the gaps“ argument. Ale prečo ho nepoužiť, keď vidíme, že naozaj mnohé dnešné teórie špičkových vedcov sú nevedeckými (napr. teória pararelných svetov).

Zároveň môžeme vidieť, že to, čo objavuje veda, vieme pekne zapasovať do toho, čo nám hovorí viera o Bohu. Veď celý vesmír je (aspoň podľa toho, čo zatiaľ vieme) nesmierne rozsiahli priestor, z ktorého perspektívy je Zem iba miniatúrna kvapka v oceáne. Napriek tomu nič také usporiadané ako napr. Fanta položená na jedálenskom stole vedľa mňa, sme vo vesmíre zatiaľ nenašli. A ani to nevyzerá, že tak skoro nájdeme. Súčasná veda nám ponúka krásny pohľad do fungovania Božieho stvorenia. Dáva nám odpoveď na otázky, ako veci fungujú. Intuitívne však mnohí cítime, že je tu niečo, čo ju ešte prevyšuje - inteligentný dizajn, usmerňovač vecí, Boh stvoriteľ. Niečo, čo tým materiálnym veciam dalo poriadok, aby mohli fungovať tak užitočne, ako to aj robia. Z môjho hľadiska sa veda a viera perfektne dopĺňajú.

Konflikt 2 - Zmysel vs. nezmysel, ľudská túžba po Bohu, alebo len ilúzia

Veľa krát sa stretávame s tým, že potrebujeme svojou psychikou či psychológiou podchytiť, prečo sa nám veci dejú a ako na ne chceme reagovať. Veľa princípov (napríklad aj pri liečení závislostí) často funguje aj na tom, že priznávame, že niečo nemáme v rukách, že nás niečo presahuje. Pýtame sa na dôvod nášho bytia, alebo sa snažíme dať si odpoveď, či vôbec má zmysel žiť ( „byť či nebyť?“ :)). Zároveň hľadáme niečo hlbšie - hodnoty či morálku. Konflikt, ktorý je nám tu predkladaný, je často o tom, či zmysel veciam iba dávame (teda ho vytvárame) alebo naopak ho objavujeme. Teda či naša túžba po Bohu, po posmrtnom živote, po morálke alebo po objavení zmyslu života je len výplodom ilúzie nášho psyché, alebo je nám daná s nejakým konkrétnym cieľom.

Je zaujímavé, že nám evolúcia dala tieto vlastnosti. Dokázali sme sa vďaka nim vypracovať na takú vyspelú civilizáciu, akou sme teraz. Väčšina vecí, ktoré nám dala evolúcia, majú praktické uplatnenie - ruky na manipulovanie s predmetmi, nohy na chôdzu, strach na zachovanie života, zamilovanie a túžbu po druhom pohlaví na rozmnožovanie. Pýtať sa na zmysel a hľadať niečo „viac“ príde v tomto kontexte úplne zbytočné, ak neexistuje na toto hľadanie odpoveď. Načo by nám evolúcia dala takúto vlastnosť? Možno na to, aby nám pomohla objavovať Boha.

Konflikt 3 - Karikatúry Boha, ľudská obmedzenosť a zmysel utrpenia

Ak priznáme v kontexte prvých dvoch konfliktov, žeby hádam aj nejaký Boh mohol byť, častým argumentom potom býva, ako je možné, že ak Boh je, dopustil toľko zlých vecí. Prečo Boh nezničí zločincov, alebo prečo existujú choroby. A keď teda Boh všetko stvoril, tak ako je možné, že toľko vecí nefunguje. Mám pocit, že často sa snažíme až príliš zjednodušiť Boha na náš obraz, na našu predstavu o Ňom. Boh by mal robiť toto, alebo hentoto.. V skutočnosti ľudsky rozum a naše možnosti sú primalé na to, aby sme vedeli pochopiť, kto je a aký je Boh. Naše Sväté písmo nám vo svojich textoch hovorí často práve o tomto fakte. Kresťania (a zároveň aj Židia) neveria v Boha, ktorý nedopúšťa utrpenie, ktorý neohrozene vládne z obláčiku, riadi svet z pozície vladára a bleskom zasiahne každého, kto sa vzprieči. Sú to časté karikatúry Boha, ktoré si nesieme od svojho detstva a ktoré nám boli dané, aby nám to všetko tak trocha zjednodušili (určite poznáme vetu: „nerob to, lebo Boh ťa potrestá“).

V skutočnosti nám Biblia veľmi postupne odkrýva mnohé tajomstvá o Bohu, ale nedáva nám len jednu jednoznačnú odpoveď, kto On je. Hovorí, že je Alfa a omega, začiatok a koniec, stvoriteľ vesmíru, spravodlivý sudca, otec všetkých, nekonečný vládca, alebo že „Boh je láska“. Občas hovorí o Bohu ako o postave, potom ako o duchu. Všetko, čo však o Ňom z Biblie naozaj vieme je, že Boha nikto nikdy nevidel, iba jednorodený Syn o ňom prišiel vydať zvesť. To o čom Sväté písmo hovorí viac ako o podobe Boha, je náš správny postoj k Nemu.

Častý argument, prečo niekto neverí v Boha je, že nemôže, lebo je vojna v Sýrii či v Jemene, zomierajú na svete malé deti a mladí, alebo trpia nevinní. Je to ale argument veľmi nebiblický, veď už v starozákonnej knihe Jób sa hovorí, že utrpenie nie je trestom za hriechy. A zároveň vieme, že Boh dal človeku slobodnú vôľu rozhodnúť sa pre dobro alebo zlo a z dôsledkov týchto rozhodnutí sa dejú rôzne vyššie spomínané veci. Skúsenosť človeka ale hovorí, že keď sa utiekame k Bohu, tak On aj zlo dokáže premieňať na dobro. Kde sa rozhojňuje utrpenie, tam sa množí aj milosť a láska. Kde je zdánlivo menej Boha, tam je ho nakoniec najviac. Je to tajomstvo, ktoré nedokážeme pochopiť, lebo nie sme Boh. Máme svoje obmedzené chápanie, žijeme v materiálnom svete a nevidíme za svoj horizont. Nie sme však povolaní k tomu (aspoň podľa Biblie) stavať sa do role Boha alebo Boha súdiť. Sme tu na to, aby sme hľadali v každej situácii Jeho tvár.

Konflikt 4 - Biblia plná protirečení

V minulom odstavci som použil ako podklad pre moje argumenty Bibliu. Takéto argumentovanie je však tŕňom v oku pre mnohých, lebo Sväté písmo je plné protirečení. Na jednej strane ukazuje Boha ako žiarlivého a násilného, potom naopak ako milosrdného a zhovievavého. Najprv velebí kruté činy židov v starom zákone, aby nakoniec oslavovalo milovanie svojich nepriateľov. A čo si vlastne môžeme zobrať z knihy, ktorá obsahuje text hovoriaci, že vesmír vznikol za 7 dní?

V prvom rade Biblia (na rozdiel od Koránu, alebo mnohých iných náboženských kníh) nie je celistvým dielom jedného autora, alebo skupiny autorov. A taktiež to nie je prírodopisná alebo dejepisná publikácia. Biblia je poskladaným archívom textov o ľudskom hľadaní Boha v židovsko-kresťanskej tradícii. Každá kniha v Biblii (je zložená z vyše 60 rôznych kníh) má iný účel aj inú literárnu formu a vo väčšine prípadov aj iného autora. Každý interpretuje veci po svojom, hoci všetci hovoria o tom istom. Práve vďaka tejto pestrosti dokážeme poctivým čítaním Biblie rozlusknúť rôzne situácie a obrazy Boha a prichádzať veciam viac na koreň.

Okrem toho sa v nej dozvedáme aj to, ako židovský národ interpretoval niektoré historické udalosti (často ako Božie dielo). Zároveň však vidíme, že Boh dopúšťa na židov mnohé skazy, keď sa nedržia Jeho ustanovení. V celom starom zákone sa opakuje schéma poslušnosti židov (vtedy prichádza požehnanie) a neposlušnosti (vtedy prichádza utrpenie). Je to však výklad židovských autorov, ktorý, ako sa dozvedáme v Novom zákone, mali ešte „staré zmýšľanie“. Práve osoba Ježiša dáva celému Svätému písmu zmysel. Biblia nie je nič iné ako dôsledné mapovanie ľudského hľadania Boha po príchod, život, smrť a zmŕtvychvstanie spasiteľa. Občas to robí symbolicky (Genezis, Jób) , občas historicky (Exodus, Knihy Kráľov), občas pomocou textov prorokov (Izaiáš, Ezechiel). Preto je dôležité nečítať veci vytrhnuté z kontextu, ale z pohľadu, ktorý nám na písmo vniesol Ježiš. Lebo iba tak nachádzame zmysel Biblie a vo svetle Nového zákona dávajú jej texty naozaj taký význam, že ich vieme použiť aj v tejto dobe v svojom živote.

Konflikt 5 - Mnohé náboženstvá a jedna Pravda

Vyššie som spomenul Korán a tak sa ponúka ďalší argument - keď náš Boh je ten pravý, prečo existuje toľko náboženstiev. Táto otázka ma vyrušovala paradoxne veľmi dlho, kým som nezistil, že je to práve ona, ktorá mi môže moju vieru najviac utvrdiť. Vychádza totiž z predstavy, že náboženstvo = Boh. To však netvrdil ani Ježiš Kristus. Boh je Boh a náboženstvo je len ľudské snaženie o jeho pochopenie. A tak dochádza k zaujímavému javu, že na mnohých kútoch sveta sa ľudia veľmi podobným spôsobom snažia priblížiť Bohu - robia rôzne obety (podobná schéma v indiánskych kmeňoch, afrických náboženstvách aj židovstve), hľadajú vnútornú harmóniu (budhizmus), spásu (hinduizmus, budhizmus), morálne zásady (židovstvo, islam a vlastne skoro všetky ostatné), modlia sa/meditujú (všetky náboženstvá). Je veľa spojitostí, ktoré medzi náboženstvami fungujú, hoci vznikali úplne separátne. To môže hovoriť aj o tom, že univerzálny Boh sa naozaj ľudom dáva spoznávať a my ho uchopujeme vždy vo svojej nedokonalosti tak, ako vieme.

Každé náboženstvo teda v sebe nesie aj veľa pravdy (oficiálne učenie katolíckej cirkvi viď. dokument Nostra aetate). My ako kresťania však veríme, že Boh sa v jeden okamih ľudských dejín stal človekom, aby dokončil svoje dielo. Tieto udalosti sa diali bez ohľadu na to, či v nich súčasníci verili alebo nie. Boh sa nám zjavil v plnosti a povolal nás ľudí, aby sme o tom svedčili. Zároveň nás však v tom nenechal samých, máme Ducha Svätého a múdrosť, ktorá má o Ňom dosvedčovať. A tak sa stalo, že kresťanstvo začalo v súboji ideí a náboženstiev vyhrávať - najprv v Rímskej ríši, potom medzi pohanskými kultúrami a teraz sa vo veľkom šíri aj v Afrike a Ázii. Práve kresťanstvo však nie je len náboženstvom, je to náuka o vzťahu k Bohu - lebo Ježiš nám neprišiel dať náboženstvo, ale zjavil nám Otca. A tak v tomto svetle ani katolícka cirkev nevlastní pravdu, ona ju len najlepšie poznáva a odovzdáva, lebo spoznala Ježiša Krista. Pravda je však len jedna a existuje bez ohľadu na ľudí. Inak by to nemohla byť Pravda.

Konflikt 6 - Fundamentalizmus, dôsledky činov, prisľúbenia a znamenia čias

Mnohé z tohto vyššie spomenutého zvádza k tomu, aby sme sa stavali do nejakej role prorokov, ktorý vedia, ako to všetko vlastne má byť. V skutočnosti však vnímam to, že toto je slepá ulička. Napr. stáva sa, že niekto objaví krásu Písma a to, ako perfektne účinkuje na jeho život a vyvodí z toho záver, že Biblia je pravdivá aj v kontexte vedeckom. To je ale veľmi nešťastná argumentácia, lebo Sväté písmo si nekladie za cieľ byť náhradou vedeckej literatúry a teda je to podobné, ako by sme chceli, aby liek na bolesť hlavy napravil aj krivú chrbticu. Takisto aj v otázke morálky musíme byť veľmi opatrní, lebo ak priznávame, že Boh nás stvoril za nejakým účelom, tak je síce dôležité snažiť sa chovať podľa jeho pravidiel, no nemôžme sa stavať do role inkvizítorov a „zatvárať“ dvere do nebeského kráľovstva druhým (ako to napr. robili farizeji, voči ktorým Ježiš veľmi vystupoval). Pre mňa však ostáva veľkým dôkazom viery aj fungovanie istých morálnych princípov. Napr. keď sa človek chová nespravodlivo, často sa to obráti proti nemu. Alebo môžeme badať, že kto veľa klame, onedlho mu to klamanie prerastie cez hlavu a je pristihnutý.

Z perspektívy našej viery môžeme interpretovať aj históriu - napr. židovský národ dostal mnohé prisľúbenia, ktoré sa naozaj nikdy nezrušili (napriek mnohým útrapám sú stále tu v mnohom požehnávaní a z nášho pohľadu sú stále pozvaní prijať pravdu). Napriek tomu sa na nich aj veľa proroctiev ohľadom neprijatia mesiáša splnilo (boli roztrúsení po celom svete, privinuli sa k modlám - peniazom, nemajú svoj chrám a hoci po obrovskej tragédii 2. svetovej vojny dostali späť svoju krajinu, musia sa o ňu deliť s Arabmi). Toto je ale naozaj veľmi citlivá téma a nechcem navodzovať antisemitizmus. Treba si uvedomiť, že mi nie sme povolaní nikoho súdiť, práve naopak, byť pre všetkých bratmi a bližnymi.

Aj my kresťania sme, naozaj podľa Ježišových slov, absolvovali všetky prenasledovania - či už v Rímskej ríši, za čias francúzskej revolúcie alebo komunizmu. Ale zároveň vždy, keď sme sa cítili byť bohorovný, tak sme kruto padli (schizmy a rozdelenie, antivedecké postoje, morálne delikty). Ako kresťania určite môžeme čítať znamenia čias a môžu nám padnúť na úžitok. Ja vidím veľkú silu v tom, ako sa vyplňujú mnohé proroctvá. Je však aj dôležité neostať v svojej predstave, lebo sa nám môže stať, že podobne ako židovský národ nespoznáme čas svojho navštívenia - napr. budeme očakávať pompézny druhý príchod Krista a on príde úplne nenápadne.

Konflikt 7 - Historické argumenty o Kristovi a viera v jeho zmŕtvychvstanie

Je veľmi zaujímavé, ako sa osoba Ježiša Krista stala ihneď po udalostiach jeho smrti známa v celom svojom kraji. Ľudia v celej Rímskej ríši hromadne začali konvertovať na kresťanstvo, Jeho učeníci a mnohí z prvotných kresťanov za svoju vieru položilo život. Už mnohí rímsky historici o osobe Ježiša Krista píšu a spomínajú ho ako významnú postavu tých čias. Zároveň vidíme, že židovský národ jeho osobu naozaj významne riešil. Napr. sv. Pavol bol jedným z horlivých farizejov a prenasledovateľov kresťanov až do svojho obrátenia. Viera v Ježišovo zmŕtvychvstanie doslova otriasala celou Rímskou ríšou a veľmi rýchlo sa šírila. Veľmi pozoruhodné je aj správanie apoštolov - ak by si to celé vymysleli, neboli by ochotní za to (takmer do jedného) zomrieť. A prvé ohlasovateľky zmŕtvychvstania Ježiša Krista boli ženy - vo vtedajšej spoločnosti (bohužiaľ) úplne neuznávané osoby, ktoré nemali žiadne slovo. V osobe Ježiša opakovane po celé stáročia objavujú tisíce ľudí svojho spasiteľa, dokonca hovoria, že s ním zažívajú osobnú skúsenosť.

Možno sa nám to celé zdá nepravdepodobné, prečo by sme mali veriť legende z pred dvoch tisícročí. Ak by to však bola len nejaká legenda, neverím, že by mala taký dopad na spoločnosť. Obzvlášť aj preto, že Ježiš a jeho učeníci neboli žiadni mocnári a ani dobyvatelia, boli to skôr rybári a jednoduchý pastieri. Sv. Pavol bol síce vzdelaný žid, no aj tak je podivuhodné, že niekto v takom postavení a s takou kariérou sa všetkého vzdal a za Krista nakoniec aj zomrel. A to nehovoriac o všetkých mučeníkoch tých dôb. Ak by sme aj neverili, že Kristus je spasiteľ, tak je pozoruhodné, ako obrovský dopad mal na celú spoločnosť. Nie len cez svoje učenie, ale hlavne cez vieru v jeho Božstvo a zmŕtvychvstanie. Omnoho pravdepodobnejšie mi príde, že to celé nie je výmysel, čo je potom naozaj radostná zvesť.

Hlavný argument, alebo čo s tým?

Môj hlavný argument pre moju vieru, okrem osobnej skúsenosti, však nie sú argumenty vyššie, ale jej podstata a tou je láska. Zdá sa mi, že láska je naozaj jediná vec, ktorá prekonáva aj smrť. Zároveň spolu s nádejou a vierou dávajú životu ten hlbší božský rozmer. Na základe lásky sa dejú zázraky v medziľudských vzťahoch, vieme ukončiť vojny aj rozbroje a dokážeme si odpustiť. Láska hory prenáša. Myslím, že síce intelektuálne poznávanie a filozofovanie môže byť na niečo dobré, zďaleka sa však nevyrovná činom lásky. Tomáš Halík hovorí, že kto nemá skúsenosť hlbokej lásky, nevie, čo je Boh. Ja to vidím rovnako.

0 notes