br08y

[br08y]

Možno by si mu mohla odpustiť."

,,Ja už som dávno odpustila. Ale to neznamená, že s ním chcem mať v živote čokoľvek ešte spoločné."

Zabúdame.

Nie preto, lebo by sme chceli, ale preto, lebo musíme. Ak chceme prežiť a ísť ďalej, ak chceme byť ešte raz niekedy šťastní, tak musíme zabudnúť, eliminovať to, nechať to zomrieť - nechať zomrieť časť nás.

Vymazať spomienky, vymazať minulosť, vymazať všetko, čo nás ťaží a topí - a nechať to za sebou. Odísť od toho preč a neobzerať sa za seba. Zavrieť pred tým oči a nedívať sa, nie skrz to.

Opustiť.

Nie je to prvý krát, čo som to urobila. Pred tebou som to už raz spravila. Tiež to bolo skôr z nutnosti ako z toho, že by som chcela. Ale konala som správne, urobila som to najlepšie, čo som mohla spraviť - pre seba. A verím tomu, že teraz to robím tiež.

Nedávam šance na opravu, neverím im.

Neviem totiž odpúšťať, ani nemám silu a chuť postaviť sa im a tiež to chcem mať čo najrýchlejšie za sebou. Takéto veci treba nechať tak.

Pokojne ma nazvi zbabelcom. Asi ním som.

Neverím, že ak niečo odíde a rozplynie sa v čase, že by sa to mohlo vrátiť. A ak aj áno, už to nebude ono a nebude to také isté, bude to len zlomok z toho pôvodného - postráda to to kúzlo a tú nežnosť čo to malo v sebe kedysi. Je to prázdne a pokazené.

Zničené.

,,Je divné, že veci čo sme mali predtým tak radi zrazu pôsobia tak prázdne a zúfalo. A zrazu k tým veciam nič necítime, pričom vieme, že kedysi sme ich milovali."

Šalela som z toho. Zúrila, kričala, plakala a smútila. Bola som dotknutá, zničená a na konci síl.

Nemysli si, že to bolo také ľahké a jednoduché ako sa to môže na prvý pohľad zdať. Možno som sa vtedy usmievala, ale to neznamená, že som bola v poriadku.

Trvalo to týždne, mesiace, rok a viac. A verím, že to ešte chvíľu pretrvá. Ale už nie dlho.

,,Sú ľudia, ktorí vo svojej bolesti prežívajú naďalej. A sú ľudia, ktorí zabudnú, aspoň sa teda tak tvária a idú bez slova ďalej."

Tlačila som všetko, čo mi ťa pripomínalo, do najhlbšieho a najtemnejšieho kúta v mojej hlave. Nedovolila som si na teba myslieť. Spálila som ťa na popol, ktorý potom vietor rozfúkal do diaľav. Nie je mi to ľúto. Nepripúšťala som, že chýbaš. Nepripúšťala som, že potrebujem.

Chcela som ťa vymazať, zámerne a naschvál, všetky spomienky, všetky tie pekné zážitky - teba celého. Tvoj úsmev, tvoje oči a všetko čo si mi kedy povedal a dal.

Už si neviem ani vybaviť tvoju tvár a tvoj hlas. Ani to ako si sa smial. Ani nič. Nemáš podobu. Si len veľmi chabá a vyblednutá spomienka a tak to má byť.

Nechcem aby si bol vo mne. Nechcem aby si bol pri mne.

Nechcem aby si bol.

Znie to zvláštne, ale keď na teba nemyslím a nespomínam, keď nie si v mojej hlave a neviem ti prísť na meno niekoľko dní po sebe - vtedy som naozaj šťastná. Pomáha mi to. Lieči ma tvoja neprítomnosť, tvoja neexistencia.

Nie je to o pomste, hneve či inej prazvláštnej emócií - žiarlivosti nebodaj.

To je o tom, že bolíš a všetky spomienky na teba tiež.

A ja sa vyhýbam veciam, čo mi spôsobujú bolesť. Vyhýbam sa tebe.

Už nebude. Nič. A nikdy. Vieme to obaja, ale akosi cítim, že je treba povedať to nahlas, aby to bolo jasné a zrejmé.

Nebudeme my. Už nie. Je totiž koniec. A je neskoro, neskoro na nápravu - príliš veľa času ubehlo a ja som sa posunula niekam úplne inde.

Ja viem, že ty nezabudneš.

Ale mňa nenúť spomínať, pretože jediné čo si želám, je na teba zabudnúť úplne.

Už nechcem aby si akokoľvek tvoril môj život, môj svet. Už nie si jeho súčasťou. Nechcem ťa v ňom a netúžim ťa v ňom mať, si pre mňa zbytočný - si pre mňazáťažou.

Si pre mňa... spomienka.

Bez teba mi je lepšie. Oveľa.

A ak ma máš čo i len trochu ešte rád, tak to pochopíš a budeš to akceptovať. Maj na vedomí, že keď sme začínali, ničím si bol a teraz, keď končíme, ničím znova budeš.

Chcela by som napísať, že chýbaš...

Ale nechýbaš.

[br08y]

Ostalo prázdno. Ticho. Smútok.

Po tých páru dňoch boli už aj slzné kanáliky unavené a tak radšej vypovedali službu.

Nešlo to donekonečna plakať. Nejde to donekonečna smútiť.

No nejde to bez toho.

Slzy vypadávajú samé, smútok prichádza vo vlnách.

Lepšie by bolo zabudnúť.

Nie! Lepšie je si to uchovať a pamätať si navždy.

Ostala už len tma. Taká tma ktorá ťa ťahá do beznádeje a vypĺňa tvoj deň únavou. Nechceš spať, no si unavený. Chceš niečo robiť, no nemôžeš, lebo nevládzeš. Nevnímaš.

[br08y]

Skurvene chýbaš

[br08y]

Lépe se mi dýchalo, když jsem si působil bolest.Když mě bolelo tělo, tak mě nebolelo srdce. Byla to jednoduchá rovnice a přišlo mi to jako docela rozumný obchod.

[br08y]

[br08y]

Hogwarts!!!! I wanna go to Hogwarts!!!!

[br08y]

[br08y]

Nasadiť úsmev, k tomu mať v zálohe kopu rečí „o ničom“ lebo ticho nie je nikdy fajn a môžete vyraziť medzi ľudí v ústrety peknému večeru.

Relatívne...

Aj keď ho prežijete bez nálepky čudáka, možno dokonca budete považovaný za super spoločníka, niečo vnútri s tým nebude súhlasiť. A vy viete, že práve to je tá pravá časť vás, to pravé Ja, ktoré je vašim skutočným obrazom. Je smutné alebo desivé, ak máte uprostred partie baviacich sa ľudí chuť zdvihnúť sa, zastrčiť slúchadlá a len tak sa vybrať do ulíc nočného mesta? Alebo zvaliť sa na posteľ a prosiť nech to prejde, nech viete znova zažívať dobrý pocit zo smiechu druhých? Možno je to len skrytá závisť lebo vy ste zabudli aké to je smiať sa úprimne. Zažívate ten pocit čím ďalej, tým menej a tušíte, že chyba nebude v okolí. Smiech prestal byť príjemným len vám.

No tá istá časť, ktorá vás takto gniavi, vám nedovolí ani zostať sám. Stále nalieha na udržiavanie starých priateľstiev lebo nové už nie je (ktovie prečo) také ľahké nájsť. Samota je príšerná, hrozná, zožierajúca myseľ. Desivá a plná strachu. Ako plameň živený sám sebou, čo silne tým viac, čím dlhšie mu dovolíte horieť. Už ste to prežili a zas nechcete. Líhať si s túžbou nevstať a vstávať s túžbou sa do tej postele viac nevrátiť.

No ktorý pocit je silnejší? Ktorý nakoniec preváži? Malo by mať význam vzpierať sa im ďalej a držať časť samého seba pod maskou? Veď ono raz môže prísť chvíľa, kedy ju bude možné zahodiť bez strachu z akejkoľvek ďalšej pretvárky.

Ale čo keď nepríde...?

[br08y]

Peter Pan nakoniec nemal pravdu

Svet bol jednoduchší.

Delila som svoj čas medzi prácu rodinu a knihy. Nič viac tam nebolo. A bolo to úžasné. Jednoduché, krásne. Bola som tak veľmi šťastná.

Zabudla som na tak veľa vecí. Na tak veľa ľudí. Na tak veľa slov a pocitov. Celé mesiace, niekedy až roky sú navždy vymazané.

No keď chytím do rúk knihu, keď zacítim istú vôňu, vráti sa mi obraz ako sedím v kresle, a čítam. Unikala som z tohto sveta odkedy si pamätám ale nie vždy z toho istého dôvodu. Kedysi som unikala, aby som načerpala nápady. A vždy som sa vrátila a bola som rada, že som sa vrátila. Potom som unikala a nechcela sa vrátiť. Realita bola chaotická. Bolestivá. Bála som sa. Dnes som zbabelec. Viem o svojich démonoch. Ale nebojujem s nimi. Utekám, z miesta na miesto, od človeka k človeku, z knihy do knihy. No vždy, keď som nakoniec sama, keď kniha skončí, zistím, že som sama.

Tak

Šialene

Sama.