clovekcislo1

[clovekcislo1]

Blúdim očami po prázdnej stránke

Nie sú tu súvislosti, nerozumiem

Prečo by niečo kresala z tak zlomnej vlasti

S tichom v náručí a vojnou predo dvermi

Odovzdávam hrany písmu, len dĺžky

Kto ich spísal?

Trvajúc sto dní, nik mi nevysvetlil ako sa sem dostali

Som niekým cudzím

V známej planine

Trvajúc polrok, nedokážem ťa rozpoznať

Už ma nezaujíma moja sebecká ľútosť

Som pravým krídlom strelca, príčinou

Môjho sklamania, nás všetkých

Mali by ste sa vzdialiť, keď vám predlaktím chránim chrbát

Pretože ste moc ťažkí a neunesiem vlastnú bolesť

Bez vás

Veď ste mi vzduchom

Ľutujem, že som si nevážila

Vašej váhy - raz ľahkými

Tie slová, čo sú pravdou

Sú zrejme protikladnými

[clovekcislo1]

Azda sa skrývam do krotkých potešení

Som sama v rozkoši, i keď opätovne pominie

Otrepané ruky, nie ste len krehkou hrou?

Pretože ste rovnaké, i rovnaká je vaša ľahká túžba

Ukrývam sa do ich tvárí, maľované obrazy

Nebudem čítať z vašich pier

Nebudem pľuvať na vašu silu - robiacu vás chlapmi, ľuďmi

hádam

Len obdivovať každú hĺbku, pohľadom zliezť do nej

Raz sa zmotám v tvojej hmote, nepatrný záver

Možno ste mi materiálom, pretože ste len spätný chod a zas sa strácam v istote

Prečo?

Nieto lásky v splite -

Nie sme krásou, len zúfalstvom

Zúfalstvom, túžiacim cítiť smietku

Nieto lásky, nechcem vidieť horizonty, len každým razom kúsiť niečo schuti - bez lásky

Bez napnutí - ste mi matériou, jemnou hlinou

Beztvárni muži - voľný pád

Ste mi oporou i silou, tvoje telo zo mňa strháva slasti

Ste mi zrkadlom smútku, zmiernená nádej

Náhly rýchly takt v bezemočnom lete

Nepoznáš ma, nepoznam ťa, no stále si mojim zdĺhavým svetom, vetou, azda mi tvaruješ výdych, v tele - neprestajný výkrik

Chcem sa ťa dotýkať v nekonečnom spektre

Priznám si to len tu, som posadnutá, tým, čo ťa ťaží

V niektorých spisoch sa tomu povie láska

No tu, som zbabelosťou

[clovekcislo1]

Až rieknu mi, bez slov,

Deň a deň, len sypká hmota

Že nesvätím, lež utápam

Ich hlávky, než sa v bielej túlia

Začujú vodcov zármutok

Jeden, neustály tok

Zvučíš mi v pamäti, v susednej tôni

Moje neúplné sklamania, vytratia sa, no oni

Bez hlasu, len zapriahnutí v slzách

I niet vo mne ti lásky, opak, bol bys vpadol zvnútra

Zradili sme ranné dráhy

Zranila som obeť

Preč hlásam sebe, poľav vzlyky?

Keď všetkým svojim smútkom, milujem ťa opäť

Ak mám počuť svoj kaluží odraz

Strhávajúc zlomné vravy

Strhávajúc sa pod jazyky iných

Aj bezbranne som niekým vinným

Vranou

Sediac ti za plecom, slych dvojitých sŕdc

Veď len v mojej ľútosti, bližšie, v strede pŕs

Chcem vašu bolesť - viem, že ti zniem zúfalo

Nech vás už netrhá hlások, mysle zdrapu sloh

Prečo sa tvoja duša najviac v prázdne blyští?

[clovekcislo1]

Páli ma láska k srdciam, ktoré každodenne horievajú

Páliš ma v nesmelý remeň, pobozkaný pánom

V posledných záveroch, tvoje závetia, pane

Len v závetrí sa chytáme

Stekáme po okrajoch bezpečia

Tekáme v cykloch

Prečo ma oberáš o ten poľný prach - zlato vôd a sleduješ pokorné trápenia mladých tvárí

Miluješ azda moje potrhané piliere, kostru z vody a slov nenávisti

I tie dlane, čo po celý raz zbraňami zraniť zbiehali, zbledli v kus ľadu

Klaniam sa Vám,

prečo si mi dal slobodu s prvým krokom dieťaťa, veď som, ja, poletavý útržok z krásy dvoch

Siaham po nej, rúžové obloky, po kráse v jedinom dni

Priveľa šťastia si mi zniesol, primnoho radosti

Teraz sa teším nad poľným prachom

hanbím sa pred vlastnými slovami a bolesťou na hrudi

Volajúcou ma

Prečo sa k tebe skladáme len v zúfalstve

Vzdávajúc sa, mizneme v tme

I keď netušíme, či je svet živý, a či životom sklesneme

Či sme živí my, či si len obrazom beznádeje

Alebo

Si nádej

Prečo sa k sebe skladáme?

[clovekcislo1]

Snáď smiem sťať na bielu stránku iba slová úprimné

A vpisovať sem každú čiaru uplakaných ciest

Všekými minútami zapadám medzi nestabilné figúry

Opakujúce sa verše

Odrazu, pripadajú mi šedé

Posledných úderov dopad, nezaniká, iba rastie

Bez seba, či bez tvojich rán, blúdim mesačnou oblohou

Niet šťastia, zloženého v dlaniach

Niet svitu pod tou oblohou

Lež stihnem jeho úlomky zhrnúť v jednu päsť a strácať sa naraz s ňou

Jej kroky boli mojimi, zanikli hrubým tónom

S jediným dňom, vnikla slza do beznádejných dejov a niet ju zničiť

Naďalej sa leje priestorom a časom

Niet jej zmeny, len opakovane smúti, nerozumie z čoho vzišla

Chce znovu cítiť

Cítiť sa v šťastných závejoch (aj keď nechce byť ničím iným len slzou smútku)

Zložila som tie najkrajšie miesta minulosti

moje srdce už pre nich nebije

Bije len tak, do tmy plnej ostatných sŕdc

a studených tiel

Jedinou istotou sú pevné vlákna, čo neprelomím

Udržiavajú ma s tebou vždy, keď mi chýbaš

Neprestajne

[clovekcislo1]

Stratila som možnosť striedať slová v harmónie

Teraz sa skladá nejasne

Len jediný raz som upadla do takej farby

A postupne upadám hlbšie

Píšem bez kľúčov a zámkov - bojím sa ticha

Ľudské telo, pokrýva ma hrubou krvou,

rozumiem len samote a beztvarému hluku

- strapatému chladu v kostiach

Mrazu

Stav jednozvučnej reality ma ešte nikdy nesužoval tak smútočné a nostalgicky

Bezcitné pocity ma obklopujú ich teplými obvodmi

Priviali ku mne len horkú, plamenistú striedmosť

Odviali sa späť

V stenách sa uvolnil strach

Strach z ľudí trvajúcich pri mne, vlečúcich sa po otázkach tmy

Ležiacich vedľa, s roztraseným hlasom

Chýba mi pevnosť ich tiel cez ktoré sa ponárám a opisujem naše nepriame slzy, no isté

Chýba mi moja ťažká váha dopadajúca kolmo cez päty

Vety mi pretekajú cez stránky kníh: strach sa stal zbraňou lásky.

Neverím v ich rozdielne povahy

Snáď ma prejde prúd šťastia i zabudnem na strhnuté pláty bolesti

No, nezabudnem. Chcem oplakávať jedinú spomienku kým jednu z nich nerozfúka medzi ostatných

Bojím sa šťastia ak ho zastúpi bolesť

Bojím sa bolesti, pretože v nej cítim pokoj

[clovekcislo1]

Jeden pár sĺz striebristého lesku

Rázny, nežný smútok

Pokles náročnosti v jednoduchosť

(Plač)

Tisnem tvoju zmienku k hrudi, tiesnim ju do krížov predlaktí - do zovretia dlaní, medzi každý vložený list v poradí

Akoby sa môj dych menil v tvoju prítomnosť

(Strháva sa k pravde)

Prečo hľadím v svoje oči - mojou zotrvačnosťou je ten najjemnejší tlak oblohy na zem

Kým ma noci schladia

Objímam sa vlastnou bolesťou

Striedam kroky v zemi

Pokladám na ňu

ten najťahší uzol zvuku bez hlasu

A tak

by som sa premenila vo vietor a ponechala ti svoju váhu

Nikdy som nedúfala v spoločný súcit, iba v svoj vlastný

Snažím sa myslieť na vložené rovnice, aby som sa neupriamila v presnú líniu

Nikdy som nechcela plynúť v ľudskom náručí

Strácam každého s kým prúdim životom

Záleží mi na usporiadanosti, ak všetci odídu - nech smútim za každým rovnako

A nech sa skrývam pred vlastnou hmlou citov

Rozumieš mi lepšie, i keď sa dobrovoľne lámem medzi tvoj úlomok vesmíru

[clovekcislo1]

Vlej sem zťažka presný smiech, pretože niet vĺn, čo mažú šťastie

Pri jedinom zastavení - nemyslíme na rámy životov

(Na začiatočné písmená)

Pri poslednom tiku, pália nás tiene - bez dotyku

Viažeme sa do reťazí, rozstratení - vkladáme sa do slepých smerov

Vejeme spolu s nimi, vejem v lineárnych rozchodoch

Raz sa stretneme v bezmocnom tele, riskujúc pre chýbajúce chyby.

V riadkoch, či stĺpcoch

Zotrvávam prázdnotou - tým najhustejším elementom

(ak sa v diaľke lúčia údery a v náručí mám šťastia úlomok)

Asi sme uložení do príjemného smútku - prúdi nám cez dychom podchytené steny

(sme hrajúcim nástrojom plačúcich nocí)

Strhávajúc sa

Kvapkajúc lesklým životom, tiecť v zakriveniach

Tečúc cez zatmenia dní - kvapky, zhluky ticha

Ako sa meníme na vtipy, položení medzi hrubé štíty

Ako sa pomaly strácame

A lámeme sa na pierka viny - niet odmysliteľnej stránky

[clovekcislo1]

Prečo sa vo mne prelievajú posledné výdychy

tak jednoduhé, ľahké

Kým som sa z nich zriadila, bola si mi nádejou

No teraz je zo mňa len beztrvarý dych

V bezcenných očiach - nevidno nás cez presklenné tabule

Klaniam sa pred vlastným strachom - unášam sa v jeho všadeprítomnosti

Rozpúšťam sa v zem

Keby nepadám len k sebe (no nosím svoje srdce v dlaniach)

Splietla som si nás

Premávala som sa nadiaľku - tak moc ma to zradzovalo

Nevedela som počítať posledé objatia, tak som ich zmazávala

Mysliac si, že každá sloha paralelných chvíľ odíde - bezbolestne

Faktami sú reverzy

Stratila som všetky prázdne spomienky

Stratila som sa v bezmocnosti tela

Preto rovnovážim pevné súdržnosti - tie najľahšie zlomiteľné jednotky

Raz to splynie, akoby nič nebolo

Ako by v sebe čisto videli toho druhého? - veď skladali niečo nezlomné

Neviem, prečo hovorievam o nás, asi to je známka osamotenosti

Zlyhania - moje bezobsažné, nespavé hodiny

Nevinné

Nedokážem dýchať rovnako - tvoriť vety, pretože tie tvoje mi tlačia krv z hrude

Aj keď každá z nich je mojou súčasťou

V poriadku

Všetko

Aj keď nevidím diamanty pravdy, nepočujem vlastné kroky vpred, necítim dni bez svojho odrazu v tebe

(Byť mojím porozumením)

Ani neviem kedy som ho spatrila

A bojím sa každého jedného, ak každý jeden odíde

Seba bez nemennej reality

V poriadku

V tranquilite

- v obľúbených slovách a číslach

[clovekcislo1]

V nemých slovách, sa najlepšie dýcha

S každým sa uvádzam späť a bezvýznamne prikyvujem

Pretože sme bohatší

- nachádzame sa v melodických líniách, splietame určité mriežky v rovnosť

- zo smútku vytvárame slabiky, sypeme sa v priestor

beztieňne sme šťastnými

a aj cez bolesť, nás nič nebolí

hovorím len pravdivými slovami

pretože nevidím rozdiely medzi nami

pretože či v smútku, a či v šťastí

sme tí istí, s rovnakými slovami, a v každom kúsku svitá jeden belasí

Veď preto sa všetko snažím preraziť, keď odídu náhody

Rátam chýbajúce klávesy

Strácam - nachádzam sa v opakovaniach

Niet ničoho, čoho by som sa vzdala

Niet ničoho, čoho by som ľutovala

Veď stále sa pýtam

[clovekcislo1]

Započuť sa do dlhých stôp minulosti

Zamyslení vo veterných súvetiach, hľadiť okraje

A teraz vychladené steblá, stáčať popri pozornosti

Čím sme boli ohýbaní, píšuc riadky sĺz?

I v nich sa spojiť v naše dotyky

Ako vieme kam sa ukláňame, keď neustále padáme?

Tak zničení zo zrovnania úprimných listov, pretože sa opierame o druhých nádeje

Ohýbať sa do spoločnosti, vypĺňať pruhy identity

Kým sa nám bezmocnosť nezaleskla v tisícoch, kým sme sa nezvrátili do opačných polí, pričom stále vkladáme na to isté

Keď sme si udávali hliadky

už nie som ničím viac

byť sa nikdy nezdalo byť takým ľahkým - počas neviditeľnosti sa utrácať do tmy

a trasúc sa z útržkovitých formalít, opakovane zlyhať - tam, kde sa víťazstvá nenesú

[clovekcislo1]

Možno neviem, prečo sa dni vinú v moju os

Prečo si opakujem to isté a zvpieram sa opakom

Kladú na mňa mier, no ja cítim len naše strnulé oči, či nič

pre TO sa vyhýbam každému krehkému písmenu, pretože poškriabané mierom zo mňa strháva vieru

Ak necítim nič - skladám vety ostrosti

Tie sú vôňou živých nádychov

Do momentu

Kým mi ich sny nezačali písať sami - každé bolo jemné a upokojovalo ma vánkom

[clovekcislo1]

Precíznosť -

prázdno po skupinách smiechu

smútok pri každom pohľadení šťastím

Vždy víťaziť uprostred sklamania

Stíňať sa do prchavých náručí

Závidieť, no vidieť len krehkosť útechy

bezobsažné hodiny ubíjajúce ma päsťami

Usporiadanosť -

Bez systému

Monotónnosť -

Dimenzionálna pestrosť

Každým upnutím sa obracať nazad

Blúdiť

K ľuďom, čo ma na zem kládli, no vzbĺkli v prameň nárekov

Ich líca, ako tie rúží, kvitnú súladne a málokto by ich vsunul do spektra chaosu, do súhrnu vzťahov medzi tónmi

Medzi protiklad a zhodu

No nepoznám tvoj rub ako koruny líc

Nepoznám známych básnikov, či skladby našich životov

Ani svoju opakujúcu sa níž

Nenájdem sa v bielom svetle

Ak som tieňom podľa mojich slov

Nestávam sa opakom

Veď s rokom to bude iné, no zostávam v tom rovnakom

[clovekcislo1]

Pulz-

Si to, čo sa roztápa spolu s dňami

Po nociach, sediaci v bezobsažných očiach privretých citov

Si ním, keď hráme konzistentne

dirigentom vlnoviek ostrých, mäkkých súdržností

s určitosťami labilných nôt plynieš po hraniciach

Tým ničím stálym, so žiadným oporným chodníkom

bez odporu, len sa trápiš o súzvuk

Tým všetkým nemenným, bez pohľadu na nás

bez ohľadu na sekundové pierka fúkajúce taktné zlyhania

Tým niečim taktným, no bez dráhy

v tme vyhladíš oblúky, no ďalej vkladáš prázdne hárky - stále si ten rovnaký

A ak si ním, ktorým som ťa vykreslila, nezatváraj oči pri búrkach, pretože v nich sa spoločne nesieme

pretože v každom blýsknutí stojíme ako rovnobežky

Tam, kde dovidím na tiaže, čo som si vzala, radšej ako by som sa mala dívať len na tie tvoje

vziať si niečo, čím sa mením na hlasy ostatných

(Keď sa nič nemení)

srdcia sa zliali v rovnaký pulz

a v pamäti sa stráca ten sám sebou nevnútený

Nič sa nemení

Si len scénarom pre moje utrpenie

Nemenným scénarom pre moje utrpenie

no v skladbách je, že netrpím

[clovekcislo1]

Neverím slovám, ktoré sama vytváram a zničené ich kladiem na stránku

Len nezmyselné výmysly, vytvorené z ustráchanej myšienky

Svojvoľne sa vzdávam toho jediného, čo mi dýchalo do života ľahkosť. Čo ma objímalo chladom šťastia a nechalo ma unášať sa po vlne viny, kde sme si neskúsene odpustili a ľutovali posledné pokladania duší osožným dňom.

A pritom si hovorím, že neľutujem, no moje zaťaté telo by ma chcelo zmietnúť z oblohy jedným posunutím dlane.

[clovekcislo1]

S tým, čím som, ma myšlienky ťažia

Kým som, ma môžu prosiť

No všetkým čím som sa stala, som len tvoje slzy vykonané mojou prítomnosťou

Keď sa bolesť mení na túžbu a človek sa hádže do ohňa

Keď sa bolesť sťažuje, no necíti samú seba

Nie som nikým iným ako zladením hladu po dosiahnutí od-pustenia s túžbou po od-ľahnutí stisknutých pocitov

Raz sme boli ľuďmi, ktorí sú úzko spätí schopnosťou nájsť zmysel v trvajúcom utrpení

Rázne sme do priestoru hádzali dni smiechu

Hľadajúci odpovede, hľadajúci otázky

Ako dlho sa bude môj tieň so mnou presúvať?

Kým sa nerozhodnem, že čas konca nastal

A dátum bude párny

No moje dlane sa vzpierajú, popierajú moju vôľu, no viac im nedám

Nezoberiem to, čo stratili, neukradenem, to čo raz mali na dosah

Kvôli tebe sledujem pohyby svojich presvedčení, a ak sa zmätú do temnej podoby, hľadím im na tváre, hľadám pochopenie, hádam plynúce myšlienky

Hľadím ich

Kvôli sebe ich tiesnim, ukladám medzi nepotrebné. Aj s tým, čím kreslím, slová, rany, nemení sa tá tenká dôvera, vpustená medzi -(pokojné) datovania zajtrajších dní

A vtedy dúfam, že budem prichádzať k ľuďom s nedostatkom pravdy, že sa budem pre nich krájať, oni ma budú ubíjať, pretože človek vie mať ľútosť pre druhého a keď nie, zvíja sa k násiliu.

Nuž ľútosť sa rozlieva a poletuje, stáva sa, že som smútkom iného. No trvám na svojom, viem, čo cítim, ľútosť sa exponenciálne zväčuje. Len padaj po zarosených snoch druhých, pretože na tie tvoje sa nikto nepýtal!!

Biť sa je len snahou byť

A doteraz ťa cítim, pretože neprímam, to, čo je mi predložené, a aj s nimi sa stretávam, aj na nich zabúdam, pretože to kým sú….Len myšlienky, ktoré nás ťažia

[clovekcislo1]

Už nehľadám pravdu v mlákach

V tvojich slovách

Zo žiadnej hĺbky pokoja sa nestvorí pokojná línia

So žiadnej mriežky tesajúcej poníženie sa nestretávame vyvýššení, len pokrytí pierkom oľútostenej snahy vstať

Keď medzi stopkami hľadám plynutie, medzi čírou hmotou hľadám chybné vzorce 8

,,medzi svojimi výčitkami sú ich lícne kosti poranené prúdom slaného potôčiku, čo zmôhol sa ísť smerom k čiastkam - sčasti k úlomkom prerývajúcimi svetelné ústrižky smútku zmeteného kriedou.

Sčasti úlomkom nežných nocí, no s nimi sa stretávajú len hrude splynuté s hruďami iných, keď sa uhly v ktorých prúdi život trasú nežnou melódiou tepu, s tragédiou vyčistenou poriadkom slabých dotykov náhod.

V davoch sa dávno striedali pohľady behajúce striedmo po stenách s dlhou pauzou uprostred kolóniek zveličených radostí

Možno sme zvyknutí posúvať sa ďaľej vďaka spisom točiacim nás po večných kruhoch. V oknách stretávam náboje a v rukách sa mi zvíja strelný prach. Držím sa plynúceho, toho pevného, a s čistým náznakom prikývnutia nechám veci voľne sa púšťať po vlastných kružnicových oblúkoch.

Kontinuálne

Nič sa ma nedrží tak tesne, aby ma presvečilo o skutočnosti

Asi sme sa zaprísahali

Nekonečne 8