vulnerable-writings

[vulnerable-writings]

6

Ráno sme spolu vyšli z bytu. Takmer som nespala, bolelo ma celé telo a nemala som so sebou makeup ani žiadne čisté oblečenie. Chcela som čo najrýchlejšie vypadnúť. Počúvali sme každý jedno slúchadlo z ktorého hral playlist plný pozitívneho pop punku. Mala som hlavu položenú na Mattovom ramene a on pozeral do mobilu. Bolo pár dní týždňov pred Vianocami a plánovala som cestovať domov. Chcela som sa ho spýtať na silvestrovskú párty, nenašla som však odvahu. Mala som chuť vytrhnúť mu sluchátko z ucha a vykričať mu všetko priamo do hlavy. Nešlo to. Metro zastavilo na mojej zastávke.  “Uvidíme sa?” spýtala som sa so smútkom v hlase a on odpovedal, že niekedy určite. Vystúpila som do veterného vestibulu metra. Sledovala som ako sa jeho bledá tvár stráca v tuneli.

Stojac na eskalátoroch som si spomenula, že mi o štvrtej ráno prišla správa od Allena, no nemala som silu na ňu reagovať. Vytiahla som mobil a medzi niekoľkými notifikáciami zo školských skupín som ju našla. „Ako to dopadlo? Si ok?” „Nič nové. Idem na intrák.” Určite spí, pomyslela som si. O pár sekúnd mi odpísal. „S Mattom?“ Kiež by, pomyslela som si. Odpovedala som stručne. „Nn“ Telefón zazvonil. „Ahoj? Chceš spoločnosť?” spýtal sa priamo. „Ty nie si v škole?” rypla som doňho, aj keď som vedela, že ho tieto otázky štvú. „Nebuď ako moja mama. Kde si?” o pol hodinu sme sa stretli pred budovou internátu. Chvíľu sme stáli v neudržiavanom parku pred vchodom. Vzala som Allenovi jednu cigaretu. Trasúcimi rukami som si ju prikladala k ústam s úmyslom navodiť si ešte nepríjemnejší stav. Už prvom potiahnutí sa mi zamotala hlava. „Rodičia vedia, že nie si v škole?“ spýtala som sa, tento raz však s vážnym hlasom. „Hej, nebolo mi dobre.“ Odpovedal a pozeral pri tom do zeme. Vedela som, že klame, ale viac som to nerozvíja. Bola som tá posledná osoba, ktorá by ho mala poučovať o dochádzke. “Si hladný?” zmenila som tému. Prešli sme sa k blízkej pekárni a kúpila som plnú tašku sladkého pečiva a instantných polievok. Vyšlapali sme na ôsme poschodie budovy internátu. Niektoré dvere na izbách boli pootvorené, ozývala sa z nich hlasná hudba a rozhovory v ruštine či angličtine. Moje dvere boli na konci chody. Zatvorili sme sa pred okolitým svetom. Allen sa bez vyzvania zvalil na postel a nahlas utrápene vzdychol. Nechala som ho ležať. Nakrájala som zázvor, zaliala ho horúcou vodou a medzitým som v notebooku hľadala svoj obľúbený film. “Polnoc v Paríži, poznáš to? Od Woodyho Allena.” Sedeli sme na posteli opretí o stenu, tlačili do seba pečivo a sledovali Owena Wilsona pri prechádzkach upršaným Parížom.

Nasledujúce dva týždne sme sa vídali často. Allenovi začali prázdniny a mne skúškové obdobie. Prešla som z niekoľkých jednoduchších predmetov bez väčšej prípravy, na to zložitejšie som sa však nezmohla. Zaspávala som pri každom pokuse o koncentráciu alebo som upadala do ponurných stavov, kedy som buď plakala pod perinou alebo potajme fajčila v okne cigarety a hľadala na bandcampe nové kapely pod hashtagom emo. Matt sa z môjho života zrazu úplne stratil. Nikdy mi sám od seba nenapísal, nemal potrebu sa vidieť a vôbec som netušila čo robí a kde je. Nedokázala som si to vysvetliť a táto nevedomosť mi spôsobovala úzkosti. Mala som pocit, akoby mi reálne pukalo srdce. Allen mi pomáhal udržať sa nad hladinou aspoň počas dňa. Párkrát za mnou prišiel po škole a zapadli sme spolu do kaviarne alebo sme si v miniatúrnej intrákovej kuchynke varili low budget večere. Rozlúčili sme sa zvyčajne až neskoro večer. 

Vonku sa trochu oteplilo a nič nenasvedčovalo tomu, že majú byť Vianoce okrem ozdôb a svetielok vo výkladoch obchodov a na lampách. V jedno slnečné populudnie sme sa s Allenom stretli v botanickej záhrade kúsok od školy. Kráčali sme cez pustý areál plný zazimovanej flóry. Lúče slnka roztápali námrazu na stonkách a konároch na kvapky vody, ktoré sa všade okolo leskli ako perličky. “Bola som u psychologičky, ktorú mi odporučil Matt. Bolo to dosť nepríjemné.” Prehovorila som a prerušila tak tiché klopkanie našich topánok. “Neustále som mala pocit, že na mňa tlačí s rozchodom. Do toho mi dala košík s figúrkami dreveých sov a borovicových šišiek, ktoré mali znázorňovať dôležitých ľudí v mojom živote. Rozostavovala som ich podľa toho, ako spolu súvisia.” “To je trochu zvláštne. Ale s rozchodom má asi pravdu. Pokiaľ s tebou nezačne komunikovať.” Bodol ma do živého. To som vedela aj sama. Nechcela som si však pripúšťať, že mám niečo ukončiť len tak bez vysvetlenia. Do očí mi vyhŕkli slzy. „Prepáč, ale už to trvá příliš dlho. Trápiš sa. On ťa trápi a a na tvojich pocitoch mu absolútne nezáleží. Posiela ťa ku psychológovi, aj keď práve jeho správanie tvoje problémy iba prehlubuje. Leah…“ zarazil sa. „Mám ťa rád, ale nedokážem to už dlhšie riešiť. Každý deň je to to isté.“

„Nežiadam od teba, aby si to riešil.“

„Ale žiadaš! Sme predsa spolu denne a ja ťa denne upokojujem. Občas si pripadám ako tvoja náplasť. Nechcem byť náplasť, chcem byť…“ odmlčal sa a vydal naštvaný povzdych.

„Mrzí ma, že to tak vnímáš.“ Cítila som ako mi opúcha tvár od potláčaného plaču. Mal úplnú pravdu. „Bohužial to neviem ovládať a nedokážem to s ním zo dňa na deň ukončiť.“

„Zo dňa na deň? Trvá to mesiace! Ten člověk ťa má mesiace úplne na háku!“ vyslovil to so šialeným smiechom a sadol si na vlhkú lavičku. Hlavu si položil do rúk a stále sa smial.

Ostala som stáť a tie slová sa do mňa zarývali ako žiletky. Mal pravdu, ale priznať som si ju v tej chvíli nedokázala. Cítila som iba krivdu a hnev. Okamžite som chcela byť sama a nechať priechod emóciám. Bez slova som sa otočila a kráčala smerom k východu. Sebecky som dúfala, že sa rozbehne za mnou, ale ostal sedieť na lavičke s hlavou v dlaniach.

Preplakala som celú cestu. Písala som Cristy, no jej odpovede ma absolútne neupokojovali. „Allen má pravdu.“ Začínala jej správa. Mala som chuť hodiť mobil o zem. „A je do teba totálne zamilovaný.“

[vulnerable-writings]

5

V učební paleontológie bolo chladno. Skupina dievčat predomnou si priniesla deky a termosky s čajom. Veselo sa bavili o letných exkurziách, ktoré mali v pláne absolvovať. Zvyčajne som sedela ďaleko pred nimi, v prvých laviciach. Bol to jeden z mála predmetov, ktorý ma bavil. Dokázala som sa koncentrovať, reagovať na otázky prednášajúceho a ignorovať občasný stav úzkosti spôsobený stenami, tlačiacimi sa na mňa z každej strany. V ten deň som však sedela vzadu s práznym pohľadom. Bolo namáhavé držať otvorené oči. Vnímať okolie a používať pritom aj ostatné zmysly sa zdalo ako najťažšia úloha. Ak som aj dokázala vynaložiť nejaké sústredenie, myšlienky mi zablúdili k Mattovi. Bol už deň v meste, no nevideli sme sa. Predpokladala som, že ho celý prespal. Nechala som mu iba jednu správu, v ktorej som ho informovala kedy končím a aby sa ozval ak bude mať čas. Bola to normálna nenásilná správa, no aj tak som mala pocit, že naňho tlačím. Do miestnosti vošiel prednášajúci. Nastalo ticho. Prezentácia o foraminiferách bola pravdepodobne zaujímavá, ale nedokázala som ju naplno vnímať. Mala som pocit, akoby som sedela tesne pri vodopáde. Prúd mojich myšlienok prehlušoval všetky okolité zvuky.  Po dvoch hodinách som vyšla z podzemnej miestnosti a vytiahla mobil. Žiadna správa od Matta. Jedna veta od Allena rozdelená do piatich správ. Chcel, aby som prišla do kaviarne, odkiaľ by sme šli spolu na Mattov koncert. Fyzicky ani psychicky som nebola schopná stráviť celú noc medzi ľuďmi, uprednostnila by som posteľ a knižku, ale túžba vidieť Matta ma presvedčila. Kráčala som pešo zo školy a Allen ma opäť prekvapil a objavil sa na chodníku predomnou. “Akoto, že vždy vieš kde som?” zamračila som sa. “Si predvídateľná.” usmial sa na mňa a v zápätí zahanbene sklopil oči. Kráčali sme tesne vedľa seba a on mi hovoril o meste, v ktorom žil s mamou. “Je tam nádherne. Mala by si vidieť lesy v okolí a architektúru. Vlastne, ak prídeš na Silvestra, mohli by sme naplánovať výlet!” Zarazila som sa. Vedela som, že sa plánuje silvestrovská párty, dokonca ma niekto pozval na udalosť na Facebooku. Matt sa však nevyjadril, že by sme tam mali ísť. “Budem asi na Silvestra doma.” zastavila som ho. “Aha, myslel som, že budeš s Mattom.” nadšenie z jeho hlasu vyprchalo a vystriedal ho ospravedlňujúci tón, podľa ktorého som usúdila, že Matt už svoju účast potvrdil. To ma zarmútilo. “Dostať z neho niečo je v poslednom čase ako baviť sa s kusom kameňa.” Po tom čo som to dopovedala, sme zahli za roh a pred kaviarňou stál sám Matt so skupinou priateľov. V jednej ruke držal kávu a v druhej cigaretu. Z oboch vychádzala jemná para a miešala sa s tou, ktorá vychádzala z jeho úst. Horlivo totiž diskutoval. Ako reflektor ho osvetľoval pásik zimného slnka. Telom mi prebehol hrejivý pocit a okamžite som zabudla na zášť, ktorú som ku nemu ešte pred pár sekundami pocítila. Bola som doňho zamilovaná rovnako ako keď som ho videla po prvý raz. Priblížili sme sa. Zachytil môj pohľad, no nepohol sa a čakal, kým prídeme ku nemu. “Ahoj.” prehovorila som nesmelo. Stále držal v ruke kávu s cigaretou, ale vtlačila som mu bozk. Pôsobil odmerane. Bolo to spôsobené mojim príchodom? “Čus!” Pokývol hlavou smerom k Allenovi, ktorý naňho vrhol silený úsmev. “Chceš niečo?” oslovil ma Allen. Odtrhla som zasnený pohlad od Matta a skočila naspäť do reality. Matt sa vrátil k diskusii. Potlačila som úzkosť a obrátila sa k Allanovi, ktorý zo mňa nespúšťal oči. Vošli sme do kaviarne, objednali si mätový čaj a mlčky sedeli za sklom, za ktorým bol stredobodom vesmíru Matt. 

Neskôr pred koncertom som sedela na vratkej drevenej stoličke v takmer prázdnej koncertnej sále. Allen vonku namiešal gin s tonicom do plastovej fľaše a rozlieval ho do prázdnych pohárov od coly. Pridali sa ku nám Allenovi priatelia z jeho mesta a práve spolu rozoberali nejakú knižku, ktorú som nečítala. Allen ma uistil, že mi ju pri najbližšej príležitosti prinesie. Všetci boli o dosť mladší odomňa, no mala som pocit, že o literatúre nič neviem a že som toho za život prečítala hrozne málo. To bolo nepríjemné zistenie, pretože som sa od strednej považovala za knihomoľa. Upíjal som z gin-tonicu a teplo alkoholu sa mi rozlievalo po tvári. Do sály sa začali tlačiť ľudia v malých skupinkách. Dievčatá s farebnými vlasmi v tričkách rôznych kapiel s roztrhanými silónkami, chlapci vo flanelových košeliach a vanskách. Občas som kývla hlavou na pozdrav. Ak ma tu niekto poznal, bolo to vďaka Mattovi. Keď však nestál pri mne, nebola som neviditeľná. Pár priateľov sa pri mne zastavilo. Niall prišiel s priateľkou s veľkými kučeravými vlasmi. Bola krásne oblečená, na rukách mala strieborné retiazky a držala značkovú kabelku. Absolútne sa nehodila do punkového prostredia okolo. Vymenili sme si letmý úsmev. Priateľky chlapcov z kapely stáli v skupinke vedľa nás, nahlas konverzovali a občas zaznel piskľavý smiech. Boli dokonale upravené a občas som zacítila závan ich parfémov. Tesne pred koncertom sa sála zaplnila tak, že sa naše skupinky spojili. Allen sa dal do reči s Davovou priateľkou Keren. Ja som stála potichu a občas som zachytila pohľady ostatných dievčat. Premeriavali si ma, nie však so záujom, ale s údivom a opovrhnutím. Vyčítala som to z ich zdvihnutých krásne namaľovaných obočí. Cítila som sa ako sivá nezaujímavá skamenelina v múzeu. Mala som na sebe dlhú hnedú bundu zo sekáču a na nohách vansky s dierami na palcoch. Bol to môj klasický vzhľad, za ktorý som sa v tej chvíli chcela prepadnúť pod zem.

Koncert netrval dlho, ale o to intenzívnejšie bolo šialenstvo pod pódiom. Ľudia to milovali. Milovali Matta, hltali každé jeho slovo, kričali texty, skákali z pódia na ostatných. Kedysi som bola medzi nimi, teraz som však na to nemala náladu ani energiu. Prvý raz som si želala, aby to už skončilo. Tesne pred koncom sa mi zatočila hlava a zo strachu z omdlenia som sa začala predierať davom k východu. Bolo to menej potupné, než keby ma všetci videli zložiť sa na zem. Trasúc sa som vyšla na chladný vzduch. Aby som sa vyhla očným kontaktom vonku postávajúcich ľudi, vybrala som mobil. Žiadne správy, no aj tak som otvorila náhodnú konverzáciu a len tak bezcieľne scrollovala. “Si v pohode?” strhla som sa. Tesne vedľa mňa stál Allen. “Som oki, potrebovala som trochu vzduchu. Nič vážne.” nebála som sa pred ním hovoriť o svojich úzkostiach. Za posledné týždňe sme spolu strávili množstvo času a bavili sa až priveľmi často o psychických problémoch. Dokázal úplne pochopiť moje úzkostné stavy, pretože ich sám zažíval. Odmalička navštevoval terapeutku a občas si vzal tabletku na upokojenie. Ja som nedokázala pokročiť do štádia riešenia, no on ma do toho nijako netlačil. Naopak, ubezpečoval ma, že to je normálne a že to zvládnem. Párkrát som pri ňom dostala závrat a on ma s chladnou hlavou posadil a dal mi fľašu s vodou. Zakaždým pri mne potichu sedel, až kým som sa nevzpamätala. “Chceš vodu?” vzal mi z ruky prázdny pohár a vymenil ho za neprelivú minerálku. “Vďaka. Asi to bola hlúposť chodiť sem.” “Prečo? Chodíš s Mattom, nevideli ste sa skoro mesiac. Nemáš radosť?” Bola to skôr ironická otázka. Nečakal na odpoveď. Iba hlboko vydýchol a zapálil si cigaretu. “Dáš prosím aj mne?” spýtala som sa potichu. “Chceš, aby ti bolo ešte horšie? Chápem.” podal mi cigaretu. Na rukách mal rukavice s otvormi na prstoch a jeho teplký malíček sa dotkol môjho líca, keď mi ju zapaľoval. Pomyslela som si, že možno zámerne. Vdýchla som štipľavý dym a zakašľala. Pred niekým iným by som sa to pravdepodobne snažila skryť a radšej by som sa udusila. Allen sa však iba usmial a považoval to za roztomilé. Koncert skončil a z budovy začali vychádzať ľudia. Počkali sme v tieni, kým sa dav začal rozchádzať. Allen zazrel svoju skupinku, ktorú kvoli mne opustil. Pravdepodobne ho hľadali. Počula som ako mu vo vrecku vibruje mobil. “Kľudne bež. Ja počkám na Matta.” odhodila som cigaretu a zašľapla som ju nohou. “Ak by si čokoľvek potrebovala, kľudne mi zavolaj. Ok?” objal ma so zvyčajnou silou a ja som mu objatie opätovala. Stalo sa mojim novým bezpečným miestom. Nechcelo sa mi ho opustť. Prikývla som a zamávala na pozdrav ostatným. 

Vrátila som sa dnu. Sála bola znovu prázna, ľudí vystriedali plastové poháre nahádzané po zemi. Gitarista z Mattovej kapely, Steven, skladal z pódia dve gtary. Nohu mal zamotanú v kábloch. “Chceš pomôcť?” Vzala som mu jednu a čakala, kým si rozmotá nohu. “Doprdele.” nervózne kopal do zeme. Pomohla som mu odniesť veci do dodávky. Matta som nikde nevidela, tak som sa vrátila na opustenú stoličku. Zdalo sa mi, že tam sedím hodiny. Matt prišiel, ale neodrthol oči od telefónu. Ostatní členovia kapely a ich priateľky boli na odchode. “Ideme ešte niekam, nie?” spýtal sa Matt nevenujúc im jediný pohľad. Dave s Keren a Mattov brat s priateľkou Alice sa rozhodli ísť domov. Ani zvyšok skupiny sa nenechal zlákať na ďalšiu párty a tak sme si všetci nasadli do dodávky. Celý čas som sa chcela Matta spýtať, či uňho môžem ostať cez noc, no nenašla som vhodnú chvíľku, takže som to brala ako hotovú vec. Vypadalo to, že aj on. V aute mi prehodil ruku cez rameno a znovu sa zahľaďel do mobilu. Vytiahla som ten svoj a našla správu od Allena. Bola to fotka knižky, o ktorej sme sa bavili, položenej na nočnom stolíku vedľa šálky s čajom. Tmavo modrá s veľkou modrou pilulkou na obálke. Farewell Waltz od Kunderu. Poslala som mu srdiečko, zatvorila oči a oprela hlavu o Matta. Vystúpili sme na sídlisku a vonku snežilo. Chytila som Matta za ruku a on sa nebránil. Chcela som mu vyčítať, že sa mi celý deň neozval, ale jeho flegmatizmus ma odradzoval. Nikam by to neviedlo, nič by to nevyriešilo. “Koncert bol skvelý, boli ste super. Ľudia vás milovali.” prehovorila som, pretože som už nezniesla to ticho. “Dík.” znovu sa odmlčal. “Musíš mi ukázať všetky fotky z cesty. Muselo to byť skvelé, vidieť všetky tie miesta.” “Nestíhal som veľmi fotiť. Nebola to dovolenka. Neustále sme sa presúvali a videl som veci väčšinou z auta.” To nebola pravda. Na instagram dal každý deň minimálne jednu fotku z pláže, či z mesta. Nechcela som ho však ďalej trápiť, tak som iba prikývla. V izbe bolo chladno. Vzala som si zo skrine jedno z jeho tričiek a šla do sprchy, zatiaľ čo on sedel v kuchyni pri stole zahľadený do telefónu. Po pár minútach som ho tam našla. “Si závislý.” Jednu ruku mal v ústach a kúsal si nechty. “Iba niečo dočítam.” Odišla som do izby, vzala do ruky telefón a automaticky otvorila konverzáciu s Allenom. “Nechce komunikovať. Je to divné.” napísala som a on okamžite mi odpísal, že ho to mrzí. Po chvíli mi poslal fotku citátu z knižky od Kunderu. “Jealousy has the amazing power to illuminate a single person in an intense beam of light, keeping the multitude of others in total darkness.” snažila som sa nepremýšľať do hĺbky nad tým, prečo mi to poslal. Odpovedala som smutným smajlíkom. Mattovi trvalo hodnú chvíľu, kým dočítal, osprchoval sa a prišiel do izby. V rukách držal dva kamilkové čaje. Položil ich na poličku nad posteľou a začal na zemi rozťahovať matrac. Svaly na chrbte sa mu napínali a ja som pocítila akútnu potrebu doknúť sa jeho hladkej pokožky. Bosou nohou som mu prešla po krivke chrbtice. To ho vytrhlo z činnosti, chytil mi chodidlo do veľkých rúk a pobozkal ho. Držala som v oboch rukách jeho horúcu hlavu a perami som sa postupne presúvala k jeho uchu. Mali sme sex. Posteľ bola vratká a tvrdá a bola mi zima, ale snažila som sa nesústrediť na okolie, iba na Mattovo šľachovité horúce telo a jeho rýchly dych. Nedokázala som však ignorovať, že je duchom neprítomný. Otočil ma na brucho a trvalo to krátko. Akoby urobil niečo, čo musel a zase sa vrátil k úprave matracu. “Musím spať. Ráno pracujem. Dobrú.” Dal mi pusu na čelo zhasol svetlo. Chcela som si dopiť čaj. Alebo sa s ním celú noc rozprávať.  Ostala som však ležať bez pohybu a ťažko sa mi dýchalo. Neviditeľná ruka úzkosti mi zase stláčala hruď.

[vulnerable-writings]

4

Predierala som pomedzi ľudí cez úzky zafajčený koridor s Allenom v tesnom závese. V dusnom nepohyblivom vzduchu bolo cítiť pivo a pot. Po chvíli nám cez otvorené dvere uder do tvárí ľadový vánok. “Ten koncert bol nádherný, ale preplnené kluby nezvládam. Motá sa mi hlava.” prehovorila som s hlbokým výdychom, akoby som sa práve vynorila z vody. Allen sa zdal podobne otrasený. Vytiahol z vrecka šál, obmotal si ho okolo krku a zapálil si cigaretu. Vždy pri tom vypadal ako postava z detektívky. Položil mi ruku na chrbát a jemne ma nasmeroval ku skupine spoločných priateľov, ktorých som poznala od Matta. Automaticky sa rozostúpili a oboch nás prijali do predtým uzatvoreného kruhu. Koloval v ňom joint. Všetci sa usmievali a sledovali nás. Sklopila som zrak a želala si byť neviditeľná pred všetkými tými rozšírenými zreničkami. Bavili sa o koncerte Mattovej kapely, ktorý mal byť v meste o pár dní ako posledná show na tour. Bol preč už vyše dva týždne. Za ten čas sme komunikovali veľmi sporadicky. Občas, keď som bola sama a mala som úzkosti, chcela som mu zavolať. Odhodlala som sa ku tomu iba raz. Zdvihol až po niekoľkých zazvoneniach, aj keď mi pár sekúnd predtým odpisoval na správu. Jeho hlas znel miestami až nepríjemne a mala som pocit, že si vynucujem komunikáciu. Po pár vetách o tom, či chodím do školy a aké vtipné veci urobil Dave sme sa rozlúčili. “Hej Leah.” zo zadumania ma vytrhol Niall,  neposlušné hnedé vlasy mu padali do tváre a zakrývali lesklé psie oči. Bol jedným z mála ľudí v partii, ktorý ma vždy oslovil. Podával mi jointa a usmieval sa. Vzala som si ho.  Skúsim to. Prinajhoršom sa mi zatočí hlava ešte viac. Niall ma zadumane pozoroval, zatiaľ čo som vdýchla a vydýchla kúdoľ štipľavého dymu. “Počúvaš Prawn? Páčil sa ti koncert? Podľa mňa to bola úžasná atmosféra. Skvelý zvuk. Kúpil som si tričko.” spustil a začal sa hrabať v batohu. Mala som akútnu potrebu podoprieť ho. pretože sa mu telo nakláňalo do jednej strany. “Je pieskové. Myslím, pieskovej farby. Je to hrozné?” odvetila som že je to úplne v pohode, no on zvážnel a trval na tom, že to bola najhoršia voľba. “Asi ho pôjdem vrátiť.” “Neblázni” do diskusie sa zapojil Allen. “Nemôžeš ísť vrátiť merch kapele.” zasmial sa. “Ja musím. Bola to chyba.” Ťahal za sebou tričko aj batoh a vracal sa do klubu. S Allenom sme si vymenili zúfalý pohľad a automaticky sme vykročili za ním. Kým sme sa predrali cez ľudí, Niall už stihol tričko vymeniť za nevýraznú modrú a jeho hlas bolo počuť na opačný koniec miestnosti. Chytila som ho za rameno a ťahala von, opieral sa o mňa celou váhou tela. Svet sa mi spomalil, asi z trávy a nohy sa mi podlamovali. Nakláňali sme sa zo strany na stranu ako na lodi. Počula som Allena ako dokonalou britskou angličtinou ospravedňuje vyčínanie svojho kamaráta pred kapelou. 

Kráčali sme z klubu dolu nekonečným kopcom. Ticho noci striedali výkriky a smiech Nialla. Nebol otravný, bol skôr roztomilo bezbranný. Ak by sme ho tam nechali, pravdepodobne by sa sám nedostal domov. Podopierali sme ho z oboch strán a snažili sa s ním udržiavať konverzáciu, aby nezaspal postojačky. Niall bol veľmi nadaný a podobne ako Allen aj on mal ambície, plánoval študovať na pretížnej škole v Anglicku. Pochádzal z vplyvnej rodiny a jeho prejav bol až prehnane kultivovaný. Momentálne mi však vysel okolo krku a rozplýval sa nad krásnym spevákom z kapely Prawn, v neposlednom rade aj nad jeho hlasom. Každú chvíľu sme museli zastaviť, aby si z mobilu pustil určitú pasáž z koncertu. Slimačím tempom sme prišli až ku zastávke električky. Vypadalo to, že prechádzka Niallovi pomohla, zdal sa čulejší a ubezpečoval nás, že cestu domov zvládne sám. “Si si istý, že nechceš ísť s ním?” pýtala som sa Allena sledujúc ako Niall nastupuje. “Zakaždým vypadá takto, vždy zvládol prísť domov.” Mala som trochu výčitky. Allen ma potiahol za rukáv a kráčali sme na opačnú stranu, smerom do mesta. Bavili sme sa o koncertoch, na ktoré sme v blízkej dobe plánovali ísť. Myslela som na to, či by aj Matt nadšene súhlasil a vzal ma na niektorý z nich. Allen si všimol, že som duchom neprítomná.

“V pohode?” “Hej. Myslela som na Matta. Dnes by sem s nami určite nešiel. Tvrdil by, že sme uplakaní a navodzujeme si depresívne stavy hudbou.” “Možno má pravdu. Ale možno nám pomáha vedomie, že v tom nie sme sami. Že ponuré myšlienky majú ľudia všade okolo, ľudia ako my. Možno to naše problémy zľahčuje.” “Neviem.” zamyslela som sa.  “Záleží na momentálnom stave. Určite je to občas na škodu. Dokážem sa rozplakať na počkanie, ak si pustím Elder Brother, aj keby som v tej sekunde mala najlepšiu náladu. Ale myslím, že počuť naživo to, čo si púšťaš do sluchátiek a čo ti spôsobuje zimomriavky je ako prísť na miesto, ktoré vidíš iba na fotkách. Explózia emócii, ktoré sa zhmotnia. Je to príjemné, nie depresívne.” kráčali sme ďalej až po zastávku, na ktorej sme sa vždy rozdeľovali, kúsok od bytu Allenovho otca. “Keď sa Matt vráti, bude to určite lepšie. Začnete normálne komunikovať. Uvidíš.” ubezpečil ma s nedôverou v hlase. Mykla som ramenami a do očí sa mi tlačili slzy pri pomyslení, že to pravdepodobne bude úplne rovnaké ako predtým, no s nepríjemným pokračovaním. “Nekomunikujeme spolu. Nemyslím, že mu chýbam a že sa niečo zmení. Chcem sa s ním porozprávať a zistiť, čo má v hlave. Je ťažké z neho niečo dostať.” pozerala som do zeme a chcela som odísť a ďalej sa o tom nebaviť. Zároveň som túžila, aby ma Allen objal a utešil. “Chýbaš mu. Keď odchádzal, požiadal ma aby som sa ti ozval. Asi chcel, aby som mu na teba dával pozor. Ospravedlňoval sa, že ti nepovedal o tej oslave. Predpokladal totiž, že by si nešla medzi jeho priateľov sama.” dohovoril a vytiahol cigaretu. Začal klikať zapaľovačom, no prskali z neho iba iskry. Naštvane s ním mával vo vzduchu. Meravo som pozerala do prázdna. Tvár mi horela a do hrude sa mi zase vniesla ťažoba. Po tvári mi začali neovládateľne tiecť slzy, akoby čakali na prahu kanálikov presne na tento podnet. Chytila som sa za krk a lapala po dychu. “Leah, preboha, si v pohode?” nezapálená cigareta mu vypadla z prstov. Chytil ma za obe ramená, akoby so mnou chcel zatriasť. Bola som ticho. Myslela som si, že sa o mňa zaujímal sám od seba. Že v ňom mám reálneho priateľa. Nechcela som znieť naivne, tak som iba zopakovala to čo povedal, s prímesou svojej vlastnej domýšľavosti. “Takže so mnou vlastne tráviš čas iba preto, aby si spravil službu Mattovi.” povedala som roztraseným hlasom pozerajúc dolu na jeho roztrhané čierne Vansky. Prešlapovala som nepokojne z nohy na nohu. “Si blázon.” zasmial sa a hlas sa mu triasol. “Žiadna novinka.” dýchala som zhlboka, aby som zahnala prichádzajúci záchvat paniky. “Leah. Trávim s tebou čas, pretože chcem.” Objal ma. “Vždy som to chcel.” Držal ma pevne v náručí. Ruky som mala spustené pri tele. Bol o hlavu vyšší odomňa, takže mi hlava zapadala presne na jeho rameno. Sústredila som sa na vôňu jeho krku a dýchalo sa mi ľahšie. Slzy mi stále tielkli jedna za druhou a vytvárali mu na bunde vlhké mapy. Prerušil nás zvuk otvárahjúcich sa dverí električky.

Cestou som precitla a písala každý detail svojej najlepšej priateľke Cristy. Videli sme sa každé dva či tri týždňe, vždy keď som sa vracala z internátu na víkend domov. Informovali sme sa však o každom detaile našich osobných životov. Cristy mala pragmatickejšíí pohľad na veci, často som jej nedokázala vysvetliť svoje stavy a úzkosti, ale vždy mi pomohlo všetko jej detailne napísať. Akoby mi niekto aspoň na chvíľu pomohol niesť bremeno. “Allen ťa má úprimne rád.” to bola jej jediná reakcia na sloh, ktorú som jej o druhej ráno poslala. Oprela som hlavu o sklo a zatvorila oči, aby mi neprišlo cestou zle. V ušiach mi hrala pieseň Scud Running, ktorú som pred pár hodnami počula naživo. Soundtrack na Allena. 

[vulnerable-writings]

3

Svet za oknami električky sa mihal. Ľudia sediaci okolo držali termohrnčeky s kávou a mobily, kde-tu bolo vidieť knižku. Závidím im. Ak by som sa v dopravnom prostriedku pozerala na displej alebo do knihy, asi by som sa na mieste pozvracala. Šálka kávy by mi navodila úzkosť a pocit, akoby mi malo explodovať srdce. Iba dve zastávky od internátu sa mi začala točiť hlava a zalial ma studený pot. To nezvládnem. Vystúpila som hneď ako sa otvorili dvere a snažila sa pomalým hlbokým dýchaním zmierniť búšenie srdca. Mala som pocit, že každú chvíľu omdliem. Kráčala som ďalej od zastávky smerom k vysokým budovám internátu. Takto prebehol každý môj pokus dostať sa do školy. Občas som zavrela oči a snažila sa tých 40 minút vydržať v polospánku. Inokedy som dva či tri krát vystúpila a po hodine a pol dobehla zadýchaná na prednášku, z ktorej väčšinu som strávila vzpamätávaním sa a lapaním po dychu. Spolužiaci sa po škole chodili spoločne učiť. Stretávali sa v PUBoch či na intrákoch a vytvorili si niečo ako štúdijný alko krúžok. Spočiatku ma pozývali, ale po určitej dobe som ich svojimi výhovorkami odradila. Stal sa zo mňa samotár. Ak som sa raz za čas objavila v škole, trávila som čas s výmennými študetmi, s ktorými sa väčšinou nikto iný nebavil. Tí mi neustále kládli otázky a zaujímali sa o každý aspekt môjho života, takže som nemusela sústredovať mysel na scenáre, v ktorých omdlievam pri čakaní na prednášku a rozbíjam si hlavu o mramorovú dlážku.

Moji záchrancovia tam však v ten deň neboli. Stála som sama v rohu a scrollovala Mattov instagram. Ozval sa čas od času, väčšinou v noci po koncerte. Cez deň postoval fotky z móla v Brightone, z uličiek Liverpoolu a Manchestru, z malých dediniek cez ktoré prechádzali a zo zaujímavých klubov v ktorých práve hrali. Občas som rozpísala správu, niečo ako “Wow, kiež by som tam mohla byť s tebou…”, ale vždy som ju zmazala s pocitom, že zaváňa sebaľútosťou a závisťou. Aj teraz som mala chuť mu len tak napísať, ale neodhodlala som sa. Každá správa, ktorú som mu za ten čas odoslala, pôsobila z odstupom času hrozne vtieravo. Pocit že sa mu vnucujem bol ešte horší, než smútok z toho, že tu nie je. Práve keď som otvorila jeho fotku s kapelou pred Salford Lads Club, prišla mi správa. Bol to Allen. “Ahoj Leah, je mi ľúto, že sme sa cez víkend nevideli. Si v meste?” nečakané. Čas od času sme si napísali, ale boli to zväčša pár riadkové reakcie na instagramové posty. “Ahoj, prepáč, nevedela som že máš oslavu. Som v škole.” hneď ako som odoslala odpoveď, videla som, že píše. “Chceš po škole na kávu?” nevedela som ako sa vyhovoriť. Na jednu stranu som prahla po nejakej spoločnosti, ale predstava, že mám byť na nohách o pár hodín dlhšie a riskovať mdloby pred cudzím človekom ma dosť desila. “Na chvíľu by som mohla. Daj mi presne 90 minút!” jeho odpovede boli rýchlejšie než mihnutie oka. “Oki” použil smajlíka - mimozemšťana. Roztomilé. Na chodbe nastal ruch, profesor mineralógie odomkol miestnosť. Počkala som, kým všetci vojdú a ako posledná som sa usadila do lavice vzadu. 

Po 77 minútach prednáška skončila. Tentoraz som vychádzala ako prvá. Zachvacovala ma úzkosť a v oboch malíčkoch na rukách mi pulzovali nervy. Rýchlym krokom som sa presunula k záchodom napustiť si fľašu s vodou. Pre istotu. Nasledovali ma spolužiačky. “Á Leah, pôjdeš s nami po škole von?” oslovila ma jedna z nich venujúc mi neprirodzene milý pohľad. “Bohužial, už niečo mám.” “Jasné.” odvetila a veľavýznamne pozrela na ostatné. Snažila som sa čo najrýchlejšie dostať z tejto situácie. Z vodovodu tiekla iba vlažná voda, rýchlo som napustila fľašu, mávla na pozdrav a odišla. Čo som to za podivné nespoločenské indivíduum? Prechádzala som bludiskom študentov a pred očami sa mi zahmlievalo. Snažila som sa do nikoho nevraziť, zatiaľ čo som Allenovi písala, že končím. Vyšla som z hlavných dverí a párkrát som sa zhlboka nadýchla ľadového vzduchu. Pôsobil ako hojivá náplasť na pomyselnú ťažobu na hrudi. “Leah!” ozvalo sa. Allen stál pod schodami. Husté bledé kučery mu padali do tváre. Bol vysoký, oblečený v zemitých farbách a okolo krku mal šál, ktorý za ním vial vo vetre. Vypadal trochu ako detektív z minulého storočia alebo Doctor Who. “Akoto, že si tu?” prekvapene som podišla k nemu a objali sme sa. “Vyhľadal som si, kde je tvoja katedra. Som creep?” Áno si. Roztomilý creep. Preblyslo mi hlavou, ani neviem prečo. Páčila sa mi táto prehnanosť. “Je to trochu creepy.” Nervózne sa zasmial a vykročili sme po úhľadnej ulici proti davu študentov náhliacich sa na prednášky. “Kam pôjdeme?” spýtala som sa hlavne preto, aby som sa mohla dopredu psychicky pripraviť na akúkoľvek situáciu. “Záleží, či chceš byť medzi ľuďmi.” “Vypadám ako spoločenský človek?” odpovedala som s úsmevom a dúfala som, že to nevezme úplne vážne. “Myslím, že si spoločenská. Iba neznášaš byť v spoločnosti neznýmych ľudí.” Vystihol to presne. Určite to vypozoroval. V skupine Mattových priateľov som vždy pôsobila ticho a nenápadne. Nevadilo mi sa s kýmkoľvek baviť. Problémom bolo, že som pravdepodobne pôsobila zvláštne a mlčanlivo. Ľudia sa mi preto radšej vyhýbali. Okrem toho, Matt bol vždy stredobodom diania. 

Ako cieľ sme si stanovili kaviareň, výber som nechala na ňom. Nepoznala som tu totiž nič moc okrem Costy kúsok od školy. Kráčali sme mestom a bavili sa o štúdiu. Allen bol v maturitnom ročníku. Mal iba 17, intelektuálne ma však ďaleko prevyšoval. Mal prehľad takmer vo všetkom, odmalička cestoval, ovládal cudzie jazyky lepšie, než ja svoj materinský. Jeho plány do budúcnosti dávali zmysel. Strednú školu flákal, tvrdil, že je ďaleko pred spolužiakmi a že je to preňho strata energie. Nehovoril to však povýšenecky, prezentoval to ako fakt. Jednoducho nezapadal. Nebol prekvapený, že som o 6 rokov staršia. “Ak by si mala 16, asi by sme sa nemali o čom baviť.” Vyhlásil pobavene. “To je pravda, v 16tich ma nezaujímalo, kto je Albert Camus, mala som totiž blízky vzťah s plagátmi Toma Delonga.” “Emo girl.” zasmial sa. Smial sa pri každom mojom pokuse o vtip či sarkazmus. So záujmom hltal všetko, čo zo mňa vypadlo, reagoval, pýtal sa. Bolo to vzájomné. Baviť sa s ním mi prišlo tak prirodzené, ako dýchať. Žiadna silená intelektuálna pretvárka. Žiadny small talk.

Začínala mi byť zima. Prešli sme centrom a vošli do pasáže, v ktorej boli jediné dvere s guľou namiesto kľučky. Allen zazvonil na zvonček. “Kam ma to vedieš? Tajuplné.” “Je to kaviareň. Skvelé na ňej je, že ľudia namiesto toho, aby zazvonili, idú radšj niekam inam. Takže je tam kľud. Chodím si sem čítať.” dvere zabzučali a my sme vyšli po točitom schodisku až na najvyššie poschodie. Kaviareň bola tichá, našli sme si miesto v tmavom rohu. Na stole sa pohadzovali knižky. “Dáš si kávu?” spýtal sa, vyzliekajúc si vrstvy oblečenia. “Radšej čaj. Ideálne niečo bez kofeínu.” automaticky som odvetila a následne sa v hlave preklína za to, že ľuďom predhadzujem svoj strach z akejkoľvek látky, ktorá by mi mohla zmeniť tlak. Odišiel za roh. Usadila som sa vo veľkom pohodlnom kresle a vzala do ruky knižku zo stola. Bol to Remarque, moj obľúbený autor zo stredoškolských čias. Zalistovala som v nej a zrak mi padol na lístok, pravdepodobne z pošty, s veľkým číslom 22 založený medzi stránkami. Chvíľu som sa naňho dívala. Vytrhol ma Allen, ktorý sa vrátil s dvoma hrnčekmi zázvorového čaju. “Čo to čítaš?” “Oh, to je Remarque. Čierny obelisk.” vybrala som lístok z knihy a položila ho na stôl. “To nemyslíš vážne.” prekvapene ho vzal do ruky. “To číslo sa mi zjavuje všade. Je na nálepkách po uliciach, na značkách áut, jednoducho všade, kam sa náhodne pozriem.   Pripisujem mu svoju životnú smolu. Pozrela som naňho s predstieranou vážnosťou. “Mám to úplne rovnako.” Neveriacky zdvihol husté obočie a začali sme sa smiať nad tým, že dokážeme obaja veriť takému nezmyslu. Allen vzal papier do ruky a pretrhol ho. “Tu máš. Snáď sa týmto kliatba zlomila.” 

Sedeli sme v kaviarni niekoľko hodín. Väčšinu času rozprával Allen a ja som ho so záujmom počúvala. Bavilo ma sledovať ho ako oduševnene  opisoval svoje záujmy, politické názory, traumy z detstva. Mali sme toho mnoho spoločného, aj keď sme obaja pochádzali z úplne iných prostredí. Za tých pár hodín som nemyslela na Matta, zabudla som na svoje úzkosti a záchvaty paniky. Bolo to príjemné vytrhnutie. Akoby som sa ocitla v bubline. “Budem zatvárať!” ozvalo sa spoza baru. Bublina praskla. Vstali sme a mne sa zatočila hlava, akoby som sedela celé veky. Allen si všimol môj trpiteľský výraz. “Si v pohode?” “Hej, iba závrat. Rýchlo som vstala.” automaticky mi podal ruku, keď som prekračovala taburetku. Mal ju horúcu a vlhkú, nie oveľa väčšiu od tej mojej. Vyšli sme do zimy. Vonku pršalo. “Môj otec býva kúsok odtiaľto. Budeš v pohode ak ťa nechám ísť samu?” spýtal sa s obavou v očiach. “Jasné. Nerob si starosti.” objali sme sa. Existuje niečo ako časomer na objatia? Ako človek zistí, či je to pridlho? Myslím, že toto bolo. Z ničoho nič ma pustil, akoby precitol. “Maj sa Leah. Rád som ťa videl.” odkráčal a stratil sa v hmle. Posledné čo som z neho uvidela bol kúsok vejúceho šálu.

[vulnerable-writings]

2

O siedmej ráno, niekde medzi snom a bdením som počula Matta odchádzať. Myslím, že mi pripomenul, aby som nezabudla ísť do školy. To vo mne zanechalo tak nepríjemnú úzkosť, že som si pomocou lucidných snov začala vytvárať vhodné výhovorky, prečo som zmeškala prednášky. Z časti som tam vážne ísť chcela. Milovala som to. Nedokázala som si však predstaviť, ako nastupujem do metra a ako budem celý deň zatvorená v miestnosti s ďalšími luďmi. Čo ak na mňa príde závrat? Čo ak sa nebudem vedieť nadýchnuť? Každé ráno som vstávala so strachom pred záchvatmi paniky. Väčšinou ma pohltil natoľko, že som naozaj nedokázala opusiť byt. Nepokojné snenie ma napokon prinútilo otvoriť oči. Bola mi zima. Na chodbe som počula kroky. Ak som chcela stihnúť školu, potrebovala som sa dostať čo najrýchlejšie do kúpeľne. Predstava interakcie s človekom za dverami ma natoľko znepokojila, že som si iba prehodila perinu cez hlavu a ostala ďalej ležať. Po pár minútach mi pri hlave zavibroval mobil. Správa od Matta. Párkrát som sa nadýchla, kým som ju dokázala otvoriť. Budem sa musieť nejako obhájiť. Pochopí to? Uteší ma? “Táto práca je shit. Šla si do školy?” stálo v správe. “Nezvládla som to. Dnes nič extra nezmeškám. Prečo je to shit? Deje sa niečo?” Nechcela som mu opisovať svoje myšlienkové pochody. Počul ich už miliónkrát. “Mala by si tam ísť.” To bola jeho odpoveď. Strohá. Dokázal ma dokonale pokarhať, vzbudiť vo mne výčitky a pocit nedostatočnosti a stačila mu na to jedna veta. Oči ma zaštípali od návalu sĺz. Chcela som vstať, ale kúpeľna bola stále obsadená. “Viem to. Chcem tam ísť. Chcem byť v pohode.” to bola pravda. A taktiež som nechcela, aby si myslel, že to flákam. “Zavolaj terapeutke. Pomôže ti.” Prednedávnom mi dal vizitku. Mala som ju založenú v obale telefónu a každý deň mi na ňu padol zrak, ale neodvážila som zavolať. Ako mi pomôže neznáma osoba? Dokážem sa vôbec baviť s niekým cudzím? Neodpovedala som mu. Sedela som na zemi, triasla sa od zimy a od hladu. Nedokázala som však vyjsť z izby, až kým som nepočula buchnutie vchodových dverí. Na chvíľu som znehybnela. Ticho. Úzkosť trochu opadla a svet za zatvorenými dverami sa zdal prístupnejší.

Nasledujúce dni som strávila v podobnej rutine. Vstala som, väčšinou čakajúc niekoľko hodín, kým som sa odvážila vyjsť z izby. Občas sa to nezaobišlo bez nutnej interakcie. Pila som čaje a jedla suché pečivo vždy až do večera, kedy sme si s Mattom spoločne varili. To boli jediné momenty, kedy som mala možnosť rozprávať sa s ním a cítiť sa uvoľnenejšie.  Čas jeho odchodu na tour sa nezadržateľne blížil. Posledný spoločný víkend sme strávili doma. Matt väčšinou pred notebookom a ja v posteli s knižkou. Obaja sme boli mlčanliví. Spali sme spolu iba raz, ale mala som pocit, akoby som sa snažila dostať vášeň z robota. V nedeľu večer som sedela na posteli a sledovala Mattovu dôkladnú techniku balenia. Roloval tričká a  ponožky na čo najmenšie útvary, všetko úhľadne ukladal do batohu. “Budeš tu v pohode?” prehovoril na mňa bez očného kontaktu. “Určite, ale pôjdem na intrák.” “Môžeš kľudne ostať tu. Nechám ti kľúče.” zamyslela som sa. Mala som tam svoje bezpečné útočisko, ale nechcela som byť na obtiaž. “Pôjdem.” pozrela som z okna. Boli iba 4 hodiny, no vonku sa stmievalo a hmla bola tak hustá, že bolo vidieť iba najbližšiu lampu. Na moju odpoveď už nereagoval, aj keď som trochu dúfala, že ma bude presviedčať a ja nebudem musieť cestovať cez celé mesto. Prečo mu nedokážem narovinu povedať, čo vlastne chcem? “Dave dorazí každú chvíľu. Musíme ešte vyriešiť hromadu vecí.” povedal po chvíli. Moja úzkostlivá myseľ si túto vetu automaticky vyložila ako výzvu k odchodu. Vstala som a začala som sa obliekať. “Už ideš, hej?” “Áno, nechám vás. Uži si to a posielaj fotky, bude to určite skvelé.” Objali sme sa. Jeho objatie bolo nežné, pohladil ma po chrbte a dal mi pusu na čelo. Nič vášnivé, nič čo by naznačovalo, že sa neuvidíme vyše dva týždne. “Ahoj” potláčala som slzy v očiach a dala som mu pusu na zovreté pery. “Pa.” Cítila som na chrbte jeho zadumaný pohľad. 

Vykročila som do hmly a slzy sa mi začali tlačiť von z očí. Nechala som ich tiecť po tvári. Z hmly predomnou sa vynorila postava. Bol to Dave. V ruke niesol gitaru a na chrbte mal veľký batoh. “Ahoj Leah!” veselo prehovoril. Utrela som si tvár do rukáva. “Ahoj, rada ťa vidím. Matt ťa už čaká, ja idem na intrák.” Vyklopila som skôr, než sa ma stihol niečo spýtať. “Ty nejdeš na Allenovu oslavu?” Allenn bol jeden z Mattových priateľov. Matt ich mal množstvo, Allen mal však špeciálne miesto. Bol niečo ako jeho chránenec, o dosť mladší, ale na podobnej intelektuálnej úrovni. Dokázali sa spolu baviť hodiny o literatúre, politike, či hudbe. Bol však viac emotívny a trochu roztržitý. Asi preto sme si od prvého stretnutia rozumeli. “Nevedela som, že oslavuje.” “Pozýval nás, pred pár dňami, povedal Mattovi, nech ti to odkáže a…” Veta sa mu stratila v hrdle a uvedomil si, že povedal niečo čo možno nemal. “Aha, asi mu to vypadlo. V pohode, sama by som tam asi nešla. Bežím na metro, tak si to užite.” objali sme sa. Rýchlym krokom som sa od neho vzdialila a snažila sa udržať plač počas celej cesty až po vchod na internát. Vyšlo to úplne presne. Cítila som sa otupená a vlastne som ani nevedela, či mám dôvod tak plakať. Všetky tie nepochopiteľné pocity sa snažili dostať von v podobe horúcich slaných kvapiek. Matt sa mi zrazu vzdialil a mala som pocit, že posledné mesiace s ním boli iba nepríjemný sen plný úzkostí a chabej komunikácie. Minimum intimity a vášne. Dochádzalo mi ako veľa sa zmenilo. Ešte nedávno sme dokázali hodiny ležať na zemi a debatovať o grungových kapelách z devädesiatok. Po nociach sme varili a tancovali v kuchyni na Simona a Garfunkela. Prechádzali sa po meste a rozoberali dystopické romány. Chcela som sa ho spýtať, čo sa zmenilo. Urobila som niečo? Na upokojenie som si zapla náhodný diel Friends. Bol to ten, v ktorom Ross zo žiarlivosti posielal Rachel do práce tony darčekov a pripravil jej romantickú večeru na kancelárskom stole. Odporné. Nenávidím Rossa. 

Zaspávala som. Vytrhol ma zvuk správy. “Sme na ceste. Prepáč, že som ti nepovedal o tej oslave. Bež tam!” srdce mi preskočilo úder a zaplavil ma studený pot. Dave mu určite dohovoril, aby mi napísal. Musím vypadať ako osamelý chudák. “To je v pohode. Som už na intráku a bez teba sa mi nechce.” odoslala som to až po chvíli, aby si nemyslel, že čakám s mobilom v ruke na jeho správy. Hlúpe internetové hry. V skutočnosti som mala otvorenú konverzáciu s ním a čakala na nádejné tri bodky naznačujúce, že odpisovedá. Neodpovedal. Zaspala som po hodinách premýšľania nad otázkou kde presne som urobila chybu. Medzitým sa Rachel a Ross rozišli.

[vulnerable-writings]

1

Rozsvietila som mobil. Ukazoval 22:22.Bol to už automatický pohyb, neviem kto by mi v noci písal. V miestnosti bolo teplo a sucho, Matt dal na rozpálený radiátor mokrý uterák, aby sa ráno nezobudil s vyschnutým krkom. Dbal o svoj hlas viac než o čokoľvek. Mal pár dní pred turné, šetril sa v každom ohľade. Nechávala som ho spávať na posteli s perinou, aby náhodou neprechladol a ja som mala miesto na tenkom matraci na linoleom pokrytej zemi, iba pod dekou. Vôbec som mu to nevyčítala, je to jeho byt a ja by som mohla spať v teplej posteli na internáte. Posledné týždne som však trávila radšej s ním a on ma s pochopením toleroval. “Je ti teplo?” starostlivo ma pohladil po ramene a nečakajúc na odpoveď sa vrátil ku rozohranej hre. Plná polička knižiek za jeho chrbtom by ho v očiach neznámeho charakterizovala ako intelektuála. Dystopie, slovníky, klasika, mnoho knižiek v angličtine, všetko to prečítal a neustále pridával ďalšie. Teraz sa však mračil sa na monitor. Sústredil sa na hru tak, že mal z očí iba dve tmavé štrbiny. Na čele sa mu leskli kvapky potu. Zamyslene som sledovala jeho ostré sústredené črty. “Som v pohode.” odvetila som a zatvorila knihu od Kunderu. “Už sa na to nedokážem sústrediť a serie ma. Serie ma ako opisuje ženy.” Nadhodila som asi iba preto, aby som ho niečím zaujala. “Čo konkrétne ťa serie?” Spýtal sa s minimálnym záujmom a ďalej predvádzal herné grimasy. “Neviem, zaobchádza sa tam s nimi hrozne. A mám pocit, že je snob.” Nedokázala som predložiť detailnejšie vysvetlenie ani konštruktívnu kritiku. Prečo sa pri ňom vždy musím cítiť ako idiot? Po pár minútach ticha, počas ktorých mi sebavedomie kleslo pod bod mrazu, som sa prinútila vstať. Venovala mu jemný bozk na hlavu a on sa pousmial, no neodlepil oči od monitoru. Vyšla som na chodbu. Každý krok sa hlasno rozliehal aj napriek mojej snahe plížiť sa potichu a nezobudiť Mattovho spiaceho brata vo vedľajšej miestnosti. Zaplavila ma zvyčajná úzkosť z toho, že opúšťam izbu, v ktorej momentálne trávim väčšinu času. Srdce mi začalo divoko biť, akoby som cez malú chodbu prebehla šprint na 60 metrov. Zamkla som sa v kúpelni a vydýchla som. Prečo sa to deje? Ako mám normálne existovať? Ako dlho to so mnou ešte vydrží? Sadla som si na okraj vane s hlavou ponorenou do rúk, stratená v úzkostných predstavách, ohlušená búšením nepokojného srdca. Tieto neovládateľné pocity sa mi vkrádali do hlavy ako hustý dym a udusili aj tú najmenšiu pozitívnu myšlienku. Bol to chvíľkový stav, ale v poslednom čase sa opakoval príliš často a bez závažnejšieho podnetu. 

Po pár minútach horcúcej sprchy som sa vrátila do izby a ľahla si na matrac. Bol tak tenký, že som na chrbtovej kosti ucítila podlahu. “Ideš už spať?” spýtal sa a zrak stále upieral na notebook. “Budem čítať. Kľudne, hraj.” Vzala som prvú knižku, ktorú mal pri posteli. Bol to Korán v hrubom paperbacku. Otvorila som náhodnú stránku. 223, tesne. Oči mi padli na odstavec 45. “Allah zaiste nekrivdí ľuďom, ale ľudia krivdia svojim vlastným dušiam.” Tak to je presné. Snažila som sa prelistovať ešte pár stránok a nájsť niečo, čo by opisovalo moju situáciu pozitívnejšie. Allah ma však uisťoval, že si za svoje trápenie môžem sama. Knihu som s nepríjemným pocitom odložila. Matrac bol tenký a od zeme mi prúdil do tela chlad. Hlavu som mala tesne pri skrini. Chumáče prachu pod ňou sa zdvíhali pri každom mojom výdychu. Minúty plynuly, ale spánok sa mi vyhýbal. Počula som Matta, ako si dáva sprchu. Nikdy si ju nechcel dať so mnou. Držal si v mnohých veciach odstup. Kedysi ma nechal ležať pri sebe, až kým sme nezaspali, posledné týždňe som sa však pri ňom cítila ako votrelec. Priala som si, aby sa na chvíľu stal jednou z knižek na poličke a ja by som si ho za jednu noc prečítala. Našla by som tam odpoveď na otázku, či je chyba vo mne? Či preháňam alebo ho štvem? S myšlienkami na krivdy, ktoré si môj mozog vytváral voči sebe samému, som sa snažila zaspať. Než sa mi to podarilo, vonku začalo svitať a bolo počuť čvirikanie vrabcov.