lukasbuzga - Tumblr blog

[lukasbuzga]

One day ...

[lukasbuzga]

Barcelona mojimi očami

Milujem cestovanie. Môj zoznam krajín, ktoré chcem navštíviť nemá konca kraja. Po tom čo som si našetril nejaké eurá som sa rozhodoval kam povedú moje ďalšie kroky a všetky našetrené peniaze. Vo finále som sa rozhodoval medzi Milánom a Barcelonou. Teraz už môžem povedať, že vôbec neľutujem, že som si vybral práve Barcelonu :)

Keďže som po výlete doma už nejaký ten piatok a v škole som urobil všetky skúšky (čakajú ma "už len" štátnice), bolo by načase čo to napísať aj na blog. Plánoval som pekne a podrobne opísať každý prežitý deň v Barcelone, no mesto ma každý deň natoľko vyčerpalo, že som každý večer tak akurát zvládol hodiť sprchu a zaľahnúť do postele. Tak sem napíšem aspoň niekoľko úsmevných príhod a mojich postrehov ;) Ideme vlakom, letíme, blúdime Cestu sme si s kamarátkou naplánovali najjednoduchšie ako sme mohli. Vlakom z Košíc do Budapešti, v Budapešti nejaké to metro a autobus na letisko, na letisku stráviť celú noc a ráno lietadlom priamo do Barcelony. Až nečakane jednoducho a rýchlo nám zbehla cesta a ani sme sa nenazdali a už sme vystupovali z lietadla. Hneď prvý problém nastal už na letisku, kedy zlyhal náš plán A ako sa dostať do mesta z letiska. Plán B sme samozrejme nemali a tak sme všetky naše nádeje vložili do uja informátora. Ten nám s úsmevom na tvári dal mapu mesta, mapu metra a opýtal sa nás na akej adrese je náš hostel. Pri našej odpovedi "Hmm, we don't know ..." sa na nás pozrel s čudným úškrnom na svojej tvári. Aj keď sme nevedeli adresu, vedeli sme mu aspoň nakresliť bodku na mape, kde by asi tak mal byť ten náš hostel. Ujo informátor sa na nás čudne pozrel, povedal nám kde nájdeme vlak, ktorý nás odvezie niekam do mesta a s ešte väčším úsmevom na tvári nám zaželal veľa šťastia. Viac ani nestihol, keďže sme schytili mapu a šli rovno na vlak. Na stanici sme si kúpili lístok T-10 na prvé pásmo (nie žeby som to pásmo zvolil, to som si všimol až po zaplatení), ktorý je na 10 jázd a stojí 9.95€ (ekonomickejšie, keďže single lístok stojí 2€). Chvalabohu letisko bola konečná zastávka a tak tam boli len dve koľaje. Na jednej strane veľa ľudí s cestovnými kuframi a tak sme sa postavili ku nim. Prišiel prvý vlak do ktorého všetci ľudia s kuframi začali nastupovať, tak sme nastúpili aj my. Začali sme ale na mape zisťovať na akej zastávke máme vlastne vystúpiť (keďže to nám ujo informátor nestihol povedať). Samozrejme, že všetky zastávky z mapy mali úplne iné názvy ako zastávky hlásené vo vlaku. Asi po 15 minútach cesty sme usúdili, že názvy zastávok sa celkom podobajú a že cestujeme pomerne dlho na to aby sme sa niekam dostali a tak sme vystúpili. Na našu radosť vystúpilo aj niekoľko ľudí s veľkými kuframi a tak sme boli presvedčení, že sme vystúpili dobre. Vystúpili sme na svetlo sveta a boli sme v meste. Nevedeli sme kde, ale boli sme niekde v centre. Vytiahli sme mapu, aby sme zistili kde vlastne sme. Názvy ulíc sme nevideli, nič charakteristické okolo nás nebolo a tak sme ani z mapy nevyčítali kde sme to vlastne vystúpili. Po pár minútach k nám prišla nejaká ďalšia skupinka turistov, ktorá stála obďaleč s otázkou, či náhodou nevieme kde sme. Asi sme nevyzerali až tak zmätene ako sme si mysleli. Museli sme im bohužiaľ povedať nie a vyšli sme smerom na najlepšie vyzerajúcu ulicu. Ďalších pár hodín zhrniem do niekoľkých viet. V Barcelone pršalo. Do mesta sme prišli o 9AM a o 11AM sme mali prísť na hostel (keď som si pred výletom myslel, že je to dostatok času, tak realita bola úplne iná). Na hostel sme prišli o 2PM. Za ten čas nám domáci z hostela volal dvakrát, kde toľko sme. Až po týždni pri ceste domov sme zistili, kde sme sa vlastne ten prvý deň flákali a aká bola celá cesta na hostel jednoduchá :D

Hostel & shopping Po tom čo sme dorazili na hostel, sme boli megaradi ako to tam vyzeralo. Bola to moja prvá skúsenosť, keď som "búkoval" hostel cez hostelworld.com a pri cene 15€/noc/osoba (najlacnejšie čo som našiel) som bol milo prekvapený ako to tam vyzeralo. Bol to väčší byt, ktorý mal asi 5 izieb, ktoré "domáci pán" (David, mladý asi 25 ročný týpek) prenajímal na pár dní. Bolo tam čisto, izba bola fajn a David nám dal mapu, vysvetlil čo je kde, čo sa oplatí vidieť a čo zasa nie. Boli sme mu vďační, lebo ani jeden z nás nemal reálnu predstavu, čo chce v BCN vlastne vidieť :D Keby ste sa chystali do BCN, tak toto ubytko môžem len doporučiť. Keďže vonku stále pršalo, chceli sme investovať do nejakých topánok (aby sme si nezničili tie naše). Sadli sme na metro, prešli pár zastávok a vystúpili na mieste, kde sme si mohli za lacné peniaze kúpiť nejaké topánky na pár dni. Vošli sme do "čiňáku", no oproti tým naším slovenským bol tento nejaký štýlovejší :D Kúpil som si rovnaké biele tenisky ako Converse topánky. Za 10€ to bola mimoriadne skvelá kúpa. Prefíkane som sa chcel prezuť rovno v predajni. Tak som zaplatil, zobral si krabicu s topánkami, vyzul značkové topánky a obul som si tie nové (ktoré vyzerali ešte lepšie, lebo boli čisté :D). Čínske predavačky len nemo pozorovali čo to robím a dobre sa na mne bavili. Kamoška si kúpila tiež nejaké topánky za 8€, ktoré ale nechcela skúšať na bosú nohu, tak si od predavačky pýtala nejaké ponožky alebo čosi. Tie jej samozrejme vyhoveli a doniesli jej dva mikroténové sáčky. Že vraj to nebolo so sáčkami na nohách až také nepohodlné :D Ďalší shopping sme uskutočnili v miestnych potravinách. Kúpili sme si nejaké bagetky a syr na večeru. Potrebovali sme aj nejakú väčšiu drogériu, ktorú sme si do lietadla nemohli zobrať. Všetko, ale naozaj všetko čo v predajni mali bolo po španielsky. Žiadna nivea alebo čosi podobné, pri čom by ste aspoň podľa obalu mohli odhadnúť čo to vlastne je. Po komunikácii "ruky-nohy" s nespeakujúcimi predavačkami sme si predsa len čosi kúpili. Mal som veľký strach čo so mnou urobí píling na tvár a tak som ho radšej ani nepoužil :D

Nekonečný príbeh s názvom MUSEU PICASSO Bolo to tuším druhý alebo tretí deň čo sme boli v BCN. Na internete sme sa dozvedeli, že keď už sme v BCN, tak musíme ísť do Picassovho múzea, že je to proste TOP. Po super raňajkách sme sa ešte pred obedom vydali z hostela a s vyzbrojený mapou sme šli priamo do múzea. Samozrejme, že to nebolo také jednoduché. Po skvelom blúdení mini uličkami nás to prestávalo čoraz viac baviť. Asi po troch hodinách blúdenia a prechádzania sa a spoznávania pravej Barcelony bolo načase opýtať sa niekoho na smer. Prvý človek, ktorého sme sa opýtali na smer nám odpovedal: "Where is picasso museum? Good question. But I don't know the answer. I am a tourist from France." Keď nás prešla trpezlivosť po ďalšej hodine, opýtali sme sa niekoho ďalšieho. Chlapík zjavne nevedel ani to, kde sa práve nachádzal a tak prezieravo vytiahol mobil, zapol GPS a s pomocou kompasu nám ukázal presný smer. Múzeum sme nakoniec našli. Áno priatelia, našli :D Zistili sme, že sme okolo chodili celý čas. Ale skryť tabuľu, ktorá ukazuje smer k múzeu, za semafór, to musel vymyslieť niekto geniálny. A keďže tabuľa bola len na jednej stene, tak samozrejme sme si ju nemohli všimnúť pri ceste z rovnakej strany. Veď kto sa už len pozerá za seba či náhodou niečo neprešiel :D Našu radosť s nájdenia múzea schladil asi tak kilometrový rad pri vchode. Chceli sme ísť dnu a tak sme si rad museli vystáť. Po hodine a pol sme sa dostali na rad, kúpili si študentské lístky za 6€ a vošli konečne dnu. Budova pekná, v každej miestnosti niekto dával pozor aby ste nič nefotili a tak sme sa tam len tak prechádzali a s úžasom sledovali tvorbu toho slávneho Picassa. Keďže koncept múzea je založený na postupnosti tvorby, mohli sme pekne vidieť ako sa vyvíjala jeho tvorba. Bolo geniálne vidieť jeho talent. Ako 16 ročný (!) namaľoval obraz Science and Charity. Pri obraze bolo niekoľko menších skíc, ktoré predchádzali finálnemu obrazu. Jeho talent nemôže nikto poprieť. Avšak čím ďalej sme šli, tak jeho diela začali byť čoraz viac pesimistické. Mal určité obdobie, v ktorom prevládala modrá farba, alebo celkovo tmavé farby. Vtedy boli jeho obrazy plné smrti, bolesti .. Potom prišiel nový smer a všade boli geometrické tvary, tváre, postavy, ženy ... Bol to skvelý zážitok, ktorý stál za to celodenné blúdenie :D

Pablo Picasso: Všetko, čo si vieš predstaviť, je skutočné ...

BCN a ceny Samozrejme, že ceny sú trocha inde ako na Slovensku. No aj napriek tomu sa dá v BCN celkom dobre a lacno najesť. Určite najlepšie sme sa najedli v čínskej reštaurácii. Tam mali všetko. Čínske aj španielske jedlo, dezerty, zmrzliny. Proste čo sme chceli, na to mali extra jedálny lístok. Jedli sme aj v tureckej reštaurácii, kde som jedol asi najlepší kebab v mojom živote a s cenou 3€ nebol vôbec ďaleko od slovenských cien. Čo nás ale pobavilo bolo pitie na teraske. Keď sme v Barcelone a jeme v tureckej reštaurácii, tak sme si objednali aspoň Sangriu. Pri platení účtu sme sa od čašníčky dozvedeli, že ak by sme ju pili vo vnútri, zaplatili by sme 3,50€, ale keďže my sme ju vypili vonku na terase, zaplatili sme 3,90€. Doteraz netuším prečo :D David (náš domáci) nám ukázal aj tzv. "luxury street", kde majú obchody známe značky a návrhári. Nedalo nám a zašli sme aj tam. Samozrejme popozerať si nové hity a nie na nákupy. Nakoniec sme boli aj v Zare (všetci okolo nás mali Zara taštičku tak sme predpokladali mega výpredaje), kde som si kúpil nohavice. Hovoril nám aj o tom, ako draho sa tam najeme, že je to zbytočné tam vôbec ísť za jedlom. Nám sa ale zdalo, že na každej druhej ulici bol nejaký McDonald alebo BurgerKing kde sme sa najedli pomerne lacno. Najlepší bol určite Dunkin' Coffee, kde sme si dali kávu a dve koblihy (neviem ako napísať množné číslo od donutu), ktoré mi tak veľmi pripomenuli USA. Stávali sa aj také situácie, kedy som bol celý šťastný, že som si kúpil plechovkovú pepsi za 2,5€, pretože som bol megasmädný.

To najlepšie nakoniec Prišiel posledný deň výletu a my sme to chceli zakončiť dobrou večerou. Po chvíľke hľadania sme sa rozhodli pre čínsku reštauráciu Yong Feng v ktorej sme už raz boli. S výberom sme sa celkom rozšupli (asi najlacnejšia reštaurácia v ktorej sme za celý týždeň pobytu jedli) a to si všimol aj vedúci podniku a tak nám doniesol na malom tanieriku niečo na účet podniku. Netušili sme čo to je a tak sme sa radšej opýtali (v čínskej reštaurácii človek nikdy nevie). Vedúci nám slabou angličtinou povedal len "Chicken, chicken, goood ...". Naozaj to vyzeralo ako kuracie nugety z McDonaldu a tak sme si všetci dali. Mäso chutilo čudne, ale aspoň že to bolo mäso. No po tom, čo kamoška zistila do čoho sme vlastne zahryzli mi prišlo nevoľno. Boli to totiž vyprážané kuracie hlavy :D Chvalabohu, že narozdiel od kamošky, ktorá zahryzla do zobáku, ja som zahryzol do mäsitého krku :D Ponaučenie teda znie: Z čínskej reštaurácie žiadne špeciality na účet podniku!

Na záver už len ... Jeden deň sme na obed zaexperimentovali a dali si originál španielske gazpacho. Kamoške to chutilo ako zmixované lečo, mne naopak ako uhorkový šalát. Ku tequile sme mali citrón, ktorý nebolo potrebné nakrájať. Stačilo si ho olúpať ako mandarinku a mali ste pekné mesiačiky. Nikdy som nič podobné nevidel.

Nemám ani jednu fotku pri Sagrade. Raz sme tam boli v prvý deň keď bolo škaredé počasie a raz o 1AM, keď sme dúfali, že bude pekne vysvietená. Nebola. Celá BCN je mesto kontrastov. Videli sme nový tréningový futbalový štadión a v pozadí rozpadnuté bytovky. Stáli sme pri aréne La Monumental, kde matadori zápasia s býkmi. Pekná historická budova. Oproti nej 4 kontajnery a autoservis. Celkovo v celej BCN nájdete na na každej jednej ulici aspoň dve kaviarne, jednu banku a jeden autoservis. Problém s parkovaním, ktoré sa týka každého väčšieho mesta tu vyriešili super. Na každej ulici je aspoň jedna podzemná garáž. Najúsmevnejšie momenty boli tie, keď na ulici stretnete Číňana, ktorý rozpráva po španielsky. Po celom meste sú vysadené palmy, no niektoré z nich vyrastajú priamo z betónu z chodníkov. Vyzeralo to mega neprirodzene. Raz sa mi stalo, že som v jednej palme videl zelených papagájov :D Hovorí sa o Španieloch, že žúrujú non-stop. Za celý týždeň čo sme tam boli sme videli len jeden klub. A to som toho poblúdili dosť :D Každý Španiel, na ktorého sme natrafili niekde v obchode bol milý, ústretový, plný pozitívnej energie a aj keď nevedel dobre po anglicky, tak nám dokázal pomôcť.

http://youtu.be/SjnmOAVB8_8

Určite som veľa vecí zabudol, no jedno môžem povedať určite. Kto má rád cestovanie a históriu, tak Barcelona je jedno skvelé mesto, ktoré sa určite oplatí navštíviť. Ostatné mám na svojom FCB profile.

[lukasbuzga]

Posledný výlet po americky - Atlantic City

Tento posledný výlet by sa dal tiež nazvať - ako som hral a nič nevyhral v Atlantic City. AC je taký Las Vegas pre západné pobrežie. Výlet sme plánovali už dlhšiu dobu, no doteraz to nikdy nevyšlo. Nakoniec prišla dobrá ponuka za hotel, voľný pondelok a výlet bol naplánovaný.

Jediný problém pri plánovaní výletu bolo objednanie hotela. Samozrejme, že izbu v Atlantic City nájdete ľahko, ale prečo platiť za izbu $400, keď môžem mať izbu za $100 a zvyšok prehrať v kasíne? :D Moje hľadanie po internete nebolo najúspešnejšie a preto som si myslel, že sa nakoniec ani nikam nepôjde. Potom ale ujova sestra prišla s ponukou cez Groupon, kde ponúkali izbu za $99 a dokonca pribalia aj nejaký kupón do herne a kupón na večeru. Dobrý deal. Ani na Slovensku som nemal skúsenosti s kupovaním čohokoľvek na zľavových portáloch, ale keďže spomínaný Groupon je matkou všetkých zľavových portálov povedal som si, že to nemôže byť nejaká „internetová balamuta“.

Zaplatené kreditkou, na mail mi prišiel potvrdzovací mail, nejaké podmienky použitia a nejaký kód na použitie. Myslel som si preto, že je všetko ok. Zjavne nebolo :D (píšem to len preto, lebo to má súvis s tým, čo sa stalo v AC)

  Cesta do AC

Z domu sme vyrazili ráno okolo desiatej a cesta trvala necelé dve hodiny. Keďže AC sa nachádza pri oceáne, tak som sa samozrejme tešil na pieskovú pláž, veľké drinky na pláži, ale aj na to, že sa konečne opálim. Bohužiaľ práve na víkend hlásili veľmi škaredé počasie a my sme sa cestou len modlili, aby aspoň nepršalo.

Už pár kilometrov pred AC bolo jasné, že sa blížime do mesta kde to žije hazardom, divadlom a hudbou. Okolo cesty boli len samé reklamné bilboardy na plánované koncerty, divadelné hry a rôzne akcie na kasína alebo pokrové turnaje. V meste to ale až tak pekne nevyzeralo. Aspoň tá cesta, ktorou sme šli vyzerala ako cesta nejakým černošským ghettom. Okolie hotela ale vyzeralo celkom v poriadku. Zaparkovali sme v nadzemnom parkovisku pri hotely. Zaplatili sme $5 ako návštevníci hotela a mali sme to namierené rovno na pláž. Keďže do AC sme prišli na obed a check-in bol až o 6 PM, tak sme aj tak nemali na výber.

Počasie sa celkom držalo a my sme boli radi aspoň za to. Prechádzali sme sa po boardwalku a mierili sme na pláž na ktorej by sme si mohli objednať nejaký ten drink :) Z každej strany boli obchody s tričkami, slnečnými okuliarmi, masážne salóny alebo rôzne reštaurácie a bufety. Cestou sme sa zastavovali ešte v rôznych kasínach, aby sme videli aspoň vchody v rôznych prevedeniach a témach. Keďže sestra nemá 21 rokov a bol s nami aj malý bratranec, bolo jasné že sa ďalej ani nedostaneme.

Ako som už spomenul, tak počasie nebolo najlepšie a preto som si na pláži dal dole topánky a ponožky, no ďalej sa už nevyzliekal (vyznelo to čudne ja viem :D). Pláž nebola vôbec plná, voda bola ľadová a ja som vôbec nechápal ako sa v nej dokážu ľudia vôbec kúpať. Aspoň že čašníčka chodila až na pláž a my sme si mohli objednať veľkého drinka priamo na pláž :)

http://www.youtube.com/watch?v=sVc1yhU7ZWc

Sedeli sme na pláži pár hodín, užívali si živú hudbu z baru pri pláži a čakali na rozumnú hodinu kedy by sme sa pobrali späť na hotel a konečne sa ubytovali.Cestou do hotela sme sa fotili pri jednej záhrade. Vedľa nás bola nejaká čínska rodinka, ktorá sa fotila tiež. Nejako ani neviem ako sme sa začali fotiť spolu :D Po anglicky nevedeli vôbec nič :D Ešte len cestou späť na hotel sa mi urobili neskutočné otlaky na nohách (nové topánky :D). Zobrali sme si veci z auta a šli na recepciu. Keďže izba bola len pre dvoch dospelých a dve deti free, tak sme sa ja so sestrou šli „schovať“ do kasína, ktoré bolo hneď pri recepcii na prízemí.

To sme ale robiť nemali, pretože si nás všimol pracovník v obleku, ktorý ku nám hneď rýchlo pribehol. Najprv sa tváril veľmi milo, pýtal sa nás ako sa máme, aký máme deň a tak, ale ja som hneď vedel o čo mu ide :D Nakoniec od nás pekne popýtal IDs. Tie sme pri sebe nemali, ale hneď som mu vysvetlil, že aj keď ma sestra len 17 rokov, tak my tu len na niekoho čakáme a že hrať určite neplánujeme. Samozrejme takáto argumentácia neprešla a my sme museli ísť za ujom a tetou na recepciu.

Tam sme ale našli uja celkom rozčúleného, pretože sa práve dozvedel, že naša registrácia izby vôbec neexistuje :D Po pár minútach hádky s recepčným sme sa zobrali a šli vonku pred hotel. Ujo zavolal na infolinku Grouponu, tam však telefón cez víkendy nedvíhajú (že vraj technická podpora 24/7). Ostávalo len zavolať späť do hotela a snažiť sa to nejako vyriešiť. Riešenie zo strany hotela bolo jednoduché – kúpiť si izbu na mieste. Takže namiesto izby za 99 dolárov sme si mali kúpiť izbu za 400 dolárov.  Po dlhom telefonáte a asi štyroch cigaretách sa ujovi nakoniec podarilo vybaviť izbu za 300 dolárov.

  Izba

Cesta domov bola zažehnaná a konečne sme sa šli ubytovať. Hotel bol obrovský a aj preto cesta na izbu trvala niekoľko desiatok minút. Chodby vyzerali celkom fajn, aj keď niektoré časti hotela by si zaslúžili renováciu. Naša izba bola na piatom poschodí úplne na konci poslednej chodby. Otvorili sme dvere kartou a pred nami sa zjavila jedna izba s dvoma posteľami, televízorom, kávovarom a kúpeľňou. Museli sme hneď otvoriť obe staré okná aby sa v izbe trocha vyvetralo. Z celej izby bol najkrajší výhľad z okna. Výhľad na oceán bol neskutočný :)

Ujovi to nedalo, tak z izby zavolal priamo do svojej banky. Rozpovedal im celý príbeh s neexistujúcou registráciou a chcel len, aby bola platba za izbu zablokovaná. Tá už ale bola zrealizovaná hneď pri objednávke. Banka mu nakoniec sama z vlastných zdrojov (alebo ja neviem kto to zaplatí) plnú sumu vrátila späť. Slovenské banky učte sa :)

Osprchovali sme sa, prezliekli sa a išli nájsť nejaký bufet alebo reštauráciu kde by sme sa mohli najesť.

  Nekonečný príbeh

Ujo nás zobral do kasína v ktorom majú bufet štýlom „all-you-can-eat“, takže by sme sa fajne najedli. Asi pol hodinu nám trvalo, kým sme našli výťah z druhého poschodia na tretie poschodie, kde by sa ten bufet mal nachádzať. Pre gemblerov je zrejme jedlo nepodstatné, keďže kasíno začína už 10 metrov od vchodu :D No až po dlhom hľadaní bufetu a strastiplnej cesty na tretie poschodie sme zistili, že vstup pre jednu osobu stojí $50. Takže sme sa pekne krásne otočili a šli hľadať radšej niečo lacnejšie.

V druhom kasíne ktoré sme navštívili bol konečne bufet na prízemí, ale ten už bol zatvorení. Neostávalo nám nič iné ako ísť na mólo do nejakej reštaurácie. Cestou sme videli jeden, ktorý sa štýlom podobal na prešovské Cuba Libre a navyše večerné menu stálo len $20, takže voľba bola jasná :)

Hudba bola skvelá, obsluha rýchla a na večeru som si objednal kurací špíz, kebab placky a omáčku, ako predjedlo Caesar šalát, na dezert citrónovú zmrzlinu a pre všetkých špecialitku podniku – kalamáre. Po hodine sme boli všetci spokojní a spokojne najedení. Čašníčka doniesla účet a namiesto predpokladaných 4x20 dolárov bol účet 170 dolárov :D Pri jedlách čo sme si z ponuky objednali boli nejaké príplatky a tak isto aj kalamáre niečo stáli. Ale aby sme preplatili až toľko? :D Jedlo ktoré sme si objednali stálo niečo vyše 120 dolárov a zvyšok bolo sprepitné pre čašníčku. Presne tak. Slečna si pri nás za hodinu práce zarobila takmer 50 dolárov. Slušná brigáda na leto nie? :)

  Hra sa začína

Po večeri sme šli rovno na hotel. Bolo už dosť hodín a preto sme nechali v izbe sestru s malým a my sme šli do kasína niečo vyhrať. Kasíno bolo veľké asi ako prešovský Max. Prešli sme celú dĺžku kasína no to pokračovalo ešte v pravo ďalej. Vybrať si nejaký stroj na ktorom budete hrať nie je vôbec také jednoduché. Rozdelené sú podľa kreditov za ktoré hráte. Boli tam automaty na jednocentové kredity, päťcentové kredity alebo sa dalo hrať za „štvrťák“ alebo dolár. Čím vyšší kredit, tým väčšia šanca na vyššiu výhru ale zároveň aj možnosť kratšej hry.

http://www.youtube.com/watch?v=nHw2ePjaGNU

Nie raz sa stalo, že teta hodila do stroja 20 dolárov, ťukla päť krát a bolo po peniazoch :D Ja som plánoval v kasíne minúť len 10 dolárov, keďže ja som ten čo má šťastie v láske ;) Ostatné peniaze som radšej nechal na izbe :D

Z celého kasína sa mi najviac páčili BlackJackové stoly, ruleta a poker. Zastavili sme sa pri ruletovom stole a obdivovali ako rýchlo dokážu ľudia míňať peniaze. Ku stolu prišiel nejaký starší pán, zmenil si sto dolárov na žetóny a polovicu žetónov stavil na číslo 16 a zvyšok len tak porozhadzoval po stole. Ruleta sa roztočila a verte alebo nie padlo číslo 16 :D Najlepšie na celom kasíne je to, že dookola chodia čašníčky u ktorých s môžete objednať čokoľvek na pitie. A to všetko zadarmo :) Ako správny Slovák som si objednal vodku Cranberry ;)

Môj stroj bol oldschoolový automat s kreditom na 25 centov. Do automatu môžete dať najmenej 5 dolárov. Do automatu som dal svojich 10 dolárov a 10 dolármi ma dotovala teta. Že vraj aby som mal za čo vyhrať peniaze späť :D Moja hra trvala asi 15 minút. Samozrejme, že som nič nevyhral :D Najviac som vyhral na jeden „ťuk“ 10 dolárov. Inak som vždy vyhrával len 40 až 60 centov. Pri mne sedel ujo a tomu sa darilo omnoho viac. Za svojich 20 dolárov mal kredit už 80 dolárov. No nakoniec ich všetky prehral :D

Po nepodarenom večeri v kasíne sme šli na posledný drink do baru kde spievalo nejaké dievča songy od Adele a pobrali sa o tretej ráno späť do izby. Keďže sme boli na izbe štyria na dve postele, tak som si radšej popostielal na zemi. Na počudovanie sa mi spalo veľmi dobre :D Ráno sme museli vypratať izbu do 11 AM. Zbalili si všetky veci a vyrazili domov.

Ako to dopadlo s Grouponom?

Ani v pondelok po našom návrate nikto na infolinke nebol, pretože bol Labor day. Američania oslavujú Labor day ako posledný deň leta. Dalo sa to teda ospravedlniť.

Na druhý deň tam volal ujo niekedy poobede a konečne sa mu niekto venoval. Chlapovi na druhej strane linky vysvetlil aký má problém a ten ho hneď na to prepojil na druhého chlapa, ktorý má na starosti vrátenia kupónov. Ten mu už konečne vysvetlil, že jediný problém bol, že do hotela sme mali zavolať a izbu si rezervovať cez ich web stránku a pri platbe za hotel by sme tento kupón len ukázali a zaplatili spomínaných 100 dolárov.

Pozreli si náš profil na internete a zistili, že to bol náš prvý kupón a teda že sme to nemuseli vedieť. Peniaze ujovi boli pripísané na účet hneď po telefonáte a ako ospravedlnenie dostal ďalších 20 dolárov ako kredit na ich webe za ktorý si môže kúpiť ďalšie kupóny. Takže okrem banky mu peniaze vrátil aj Groupon :)

[lukasbuzga]

New York City – 2. deň

Aj keď oneskorene, ale predsa budem pokračovať v začatom príbehu o mojej návšteve New Yorku. Po sobote prišla nedeľa (You Dont Say :D) a ja som sa opäť vybral späť do New Yorku, aby som videl to, čo som v sobotu vidieť nestihol.

V nedeľu ráno som vstal niekedy okolo deviatej. Nohy ma neskutočne boleli, ale aj tak som mal na pláne prežiť ďalší deň v New Yorku. Pre Američanov je New York niečo strašné a aj preto ostal ujo s malým doma a ja so sestrou a tetou sme sa vydali na vlastnú päsť na výlet :)

Kým sme sa vybrali z domu bolo desať hodín a do vlaku sme mali ešte necelú hodinu. Na stanicu sme prišli včas a jediný problém nastal, keď automat nechcel vziať kreditnú kartu. Rýchlo sme tam „nahádzali“ bankovky, vyhodilo nám to lístky na vlak a už sme sedeli vo vlaku smer New York City :)

V pláne sme toho nemali tak veľa ako predchádzajúci deň. Chcel som ísť ešte na výlet loďou okolo Downtownu, pozrieť sa ako vyzerá pamätník 9/11 Memorial a aspoň prejsť okolo Wall Street. Z vlaku sme vystúpili o 11:45 a ďalšia loď mala z prístavu vychádzať presne o dvanástej. Z mapy sme sa dozvedeli, že je to od stanice len pár blokov. Vyrazili sme rezko smerom k prístavu. Po druhej megadlhej ulici sme pochopili, že loď o dvanástej nestihneme a budeme si musieť počkať hodinu na ďalšiu.

  Výlet loďou

Do prístavu sme prišli 15 minút po dvanástej. Dali si ľadovú kávu, sadli vonku na slnko a čakali na loď. Po príchode lode do prístavu nastala celkom veľká tlačenica, pretože všetci chceli mať dobré miesta na sedenie. Slovenský štýlom sme boli v rade ako štvrtý v poradí :D Pohodlne si sadli na zadnú stranu lode a čakali kedy vyrazíme na 90 minútovú jazdu okolo dolného Manhattanu :)

Na vode sme boli asi desať minút, keď sa na oblohe objavili stíhačky a začali vytvárať nejaký text. Na oblohe nebol takmer ani jeden mráčik a za stíhačkami sa objavilo: „I <3 Karen. Marry me?“. Romantické nie? Želal by som si, aby niečo podobné aj pre mňa urobil nejaký chlap :D

O plavbe ako takej nemám čo povedať. Možno len to, že pohľad na mrakodrapy New Yorku je z vody neskutočný. Asi ¾ ľudí na lodi boli Nemci a takmer celá loď  sa na mňa čudne pozerala, keď som sa snažil na fotke chytiť Sochu slobody do rúk :D

  Červený autobus

Po plavbe loďou sme sa vrátili ku stanici, kde sme nastúpili na ďalší červený autobus, ktorý smeroval na juh. Plán bol jednoduchý. Navštíviť 9/11 Memorial a ísť domov. Chytili sme traffic, takže cesta trvala večnosť. Vonku bolo neskutočne horúco a my sme sa pražili na streche červeného autobusu.

Neviem prečo ale Američania si vymysleli čudný spôsob ako navštíviť pamätník. Na internete si musíte kúpiť lístky, ktoré sú ale zadarmo a taktiež musíte zadať čas kedy plánujete prísť. Moja inteligencia mi našepkávala, že objednať lístky len na jednu hodinu je nezmysel, tak som ich pre zmenu objednal päť. Každý na inú hodinu :D Lístky bolo potrebné buď vytlačiť, alebo si zapísať kód a lístky si vyzdvihnúť v tzv. 9/11 Preview Site. Keďže ujova tlačiareň nefunguje, tešil som sa ako blúdim uličkami New Yorku a hľadám nejaký stánok, kde by mi dali nejaké lístky.

Z autobusu sme vystúpili pár ulíc od miesta kde stáli dvojičky. Sprievodcu som sa opýtal na smer a už sa išlo. Pred kostolom sme odbočili doprava a stáli sme pred obchodom, tzv. 9/11 Preview Site. Vošli dnu a čakali čo bude. Ďalší pracovník nás poslal do rohu, kde milá slečna za stolíkom rozdávala cenné rady rovnako zmäteným ľuďom ako som bol v tom momente aj ja :D Ani som sa nestihol opýtať na tickety a už ukazovala na automaty vedľa nej. Zadal som priezvisko, id číslo ticketu danej hodiny (ešte že som ich rezervoval tak veľa :D), ťukol na „print“ a z automatu vypadli tri lístky na 4 PM. Hurá :D

Z obchodu som vyšiel menej zmätený, ale ešte stále bolo potrebné nájsť vchod. Pred nami sme videli vysokú rozostavanú budovu Freedom Tower, ktorá bola obklopená staveniskom a veľkým modrým plotom. Šli sme smerom, akým ukazovala šípka. Na prechodoch nás zastavovali ľudia, ktorí predávali nejaké knižky o 9/11. Jeden nám ukázal vysokú čiernu budovu pred nami. Zahľadeli sme sa na ňu, ale nevideli sme nič zvláštne. Tak nám ukázal obrázok v knižke. Na obrázku bol pozostatok z dvojičiek, všade na okolo chaos a hneď vedľa veľkej hromady stála rovnaká čierna budova na ktorú som sa práve pozeral. Zamrazilo ma na chrbte.

  9/11 Memorial

Brožúrku za $5 sme si samozrejme nekúpili a pokračovali sme ďalej v ceste. Keďže všade okolo bolo stavenisko, uličky ktoré tam ostali boli preplnené turistami, ktorí rovnako ako my smerovali na miesto, kde kedysi stáli dvojičky. Keď sme konečne prišli na miesto, tak sa pred nami okrem vchodu objavila aj kopa policajtov. Mám taký pocit, že na jedného turistu tu boli asi traja policajti. Nežartujem.

Prvá kontrola bola kontrola lístkov. Potom sme prešli kontrolu detektorom ako na letisku. Mobil, kamera, foťák, taška, opasok. Proste všetko :D Ďalšia kontrola bola kontrola lístkov. Neviem prečo, keď nám ich kontrolovali pri vstupe. Prešli sme ďalších pár krokov a pred nami sa objavila tabuľka: „Last Ticket Check“. Prvé čo ma napadlo bolo: „Are you f***ing kidding me?“ :D Samozrejme, že aj cez túto kontrolu sme prešli v poriadku a konečne sa ocitli v záhrade. Pekne upravená tráva, nasadené stromčeky (že vraj ich individuálne vyberali) a vzadu bolo počuť vodu z „bazénov“.

Celý memorial spočíva v tom, že na miestach kde stáli niekedy dvojičky, teraz stoja dva štvorcové bazény. Po okrajoch týchto bazénov tečie voda a v strede je ďalšia štvorcová diera, kde táto voda steká. Po okrajoch oboch bazénov sú napísane mená ľudí, ktorí v tej ktorej budove tragicky zahynuli.

Vedú sa debaty a špekulácie po internete ohľadom 9/11. Aj ja mám svoj názor, ale jedno viem určite – kiež by sme si aj na Slovensku vedeli takto niekoho uctiť.

Funny vec sa stala pri našom odchode. Celá moja taška bola plná brožúrok, lístkov, papierov a všeličoho iného. Keď už sme vychádzali, začal som sa v taške prehrabávať. Chcel som totiž nájsť mapu, aby som vedel ktorým smerom máme ísť, aby sme nastúpili na ďalší červený autobus. To som ale nemal robiť. Hneď ku mne pribehol vyplašený ochrankár s tým, že mu mám ukázať ticket. Z vrecka som vybral lístok, oskenoval ho a normálne na ňom bolo vidno ako si vydýchol. Asi si myslel, že mám v taške pištoľ alebo čo :D

Good bye NYC

Po návšteve memorialu sme vyšli rovnakou cestou späť na hlavnú ulicu, počkali si na ďalší autobus, ktorý šiel smerom na sever Manhattanu. Slnko už nesvietilo tak ako do obedu a aj preto nám zbehla cesta na stanicu celkom rýchlo. Z cesty späť môžem povedať len toľko: Na ulici Wall Street je asi vždy tma, pod Brooklyn Bridge sa mi zlomil zuba v China Towne je takmer všetko len po čínsky :D

Prechádzali sme aj okolo býka (Charging Bull) a to čo som videl ma pobavilo. Okolo býka bolo toľko veľa ľudí, že bolo takmer nemožné sa v krátkom čase pri ňom odfotiť. Jeden rad sa tiahol dopredu k jeho hlave, no druhý rad bol smerom k jeho zadku. Kým niekto sa odfotil pri jeho hlave, iný sa odfotil v jeho rozkroku pri jeho semenníkoch :D

Vystúpili sme neďaleko Times Square a na stanicu sme to mali asi 15 blokov. Rýchlou cestou na stanicu sme si ešte kúpili typické tričká „I <3 NY“, prebehovali prechody cez červenú a nakoniec ku stanici prišli 5 minút pred odchodom vlaku. V stánku si ešte za minútu kúpili posledný hot-dog z NY (sú vážne dobré :D) a šli na stanicu hľadať vlak.

Usúdili sme, že vlak smerom do Trentonu bude ten náš. Postavili sme sa do dlhého radu a čakali. Niečo sa nám ale nezdalo správne, tak som sa jedného pána opýtal, či je to ten náš vlak. Samozrejme, že nebol :D Povedal nám, že náš vlak má inú konečnú stanicu a tak sme sa postavili pred gigantickú tabuľu a čakali kedy sa tam objaví náš vlak. Po dvoch minútach čakania sa objavil náš vlak, ktorý odchádzal z nástupišťa číslo 2. Rýchlym krokom sme zišli schody na nástupište, sadli do vlaku a boli spokojní.

Takto nejako dopadol môj dvojdňový výlet do New Yorku. Už teraz sa teším na ďalšie mesto, ktoré navštívim :) Všetky fotky na mojom Facebooku :)

[lukasbuzga]

New York City – 1. deň

Dva mesiace som čakal na to, kedy začnem písať tieto riadky. Teraz tu sedím, mám za sebou víkend plný emócii a ešte stále neverím tomu, čo som všetko zažil. To čo som plánoval celý týždeň mi nevyšlo, ale realita bola lepšia ako som si vedel predtým čo i len predstaviť.

Víkendu predchádzal piatok (You dont say :D) a po celom týždni plánovania celého dňa v New Yorku som bol presvedčený, že som pripravený na všetko. Teta prišla z práce niekedy poobede a vetou „Pozri sa na nete čo sa stalo v New Yorku, ale vyzerá to tak, že Empire State Building bude zajtra zatvorený.“ ma celkom vyľakala. Na 33rd Street sa strieľalo, 2 mŕtvy, 9 zranených. Celá „story“ je o chlapíkovi, ktorého vyhodil šéf z práce. Jemu to ale nedalo, chcel sa pomstiť, tak si počkal na šéfa, ktorý šiel na obed a zabil ho priamo pred prácou :/ Našťastie s Empire State Building to nemalo nič dočinenia a tak som sa mohol ďalej tešiť na najkrajší výhľad na NYC :)

Druhá vec, ktorá ma strašila celý týždeň bolo počasie. Na sobotu hlásili všetci iné počasie. Prešiel som asi 10 stránok, niekoľko televízii a všetci hlásili niečo iné. Dážď, sucho, zima, horúco ... Stačilo si vybrať. Ja som ale veril, že počasie ma nesklame :)

Cestujeme vlakom

Do NYC sme šli vlakom. Rýchly, relatívne lacný (tam-späť za $25) spôsob, ako sa dostať priamo do mesta. Navyše nemáte žiaden problém s parkingom za $100 na celý deň. Z domu sme vyrazili pár minút po desiatej a vlak nám šiel o 10:42. Najprv som si myslel, že je to dosť času a všetko stihneme s prehľadom. Nanešťastie sme narazili na nejakých pomalších šoférov a čas sa krátil. Na stanicu sme prišli presne s hlásením, ktoré oznamovalo, že vlak do Penn Station NYC príde na druhú koľaj. Vybehli sme po schodoch na druhú stranu koľajnice, postavili sa pred automat, naťukali si lístky, no kým nám všetky 4 lístky povypadali dvere vlaku sa zavreli a náš vláčik nám ušiel :D Nervy, stres a panika. Ďalší vlak šiel až o hodinu, tak sme aspoň mali čas ísť na kávu do Dunkin Donuts ;)

Ďalší vlak sme chvalabohu už stihli. Dvojposchodový klimatizovaný vlak. To čo je u nás novinka, je tu bežný štandard. Cesta trvala necelú hodinu. Čím viac sme sa blížili ku New Yorku, tým viac som bol nedočkavý vidieť to, čo som doteraz videl len v televízore. Na Penn Station sme vystúpili dve poschodia pod zemou a vďaka kope vlakov, ktorá tam chodila hore dole tam bolo neznesiteľne horúco. Keby som tam na zem dal pár zrniečok kukurice, tak do minúty mám popcorn :D Po schodoch sme vyšli hore do hlavnej haly stanice Penn Station, ktorá bola megaveľká. Posledné schody z haly, otáčacie dvere a ...

Welcome in New York City

Vonku bolo nádherné počasie, v tieni vysokých mrakodrapov príjemných 30 stupňov a môj najkrajší deň v živote sa práve začal. Ako som už spomínal vyššie, plánovaním dňa v NYC som strávil pár dní za Google Maps :) Realita bola ale úplne iná ako ulice na mape. Hneď pri východe zo stanice nás zastavil chlapík, ktorý nám chcel predať ticket na autobus, ktorý chodí po celom New Yorku a vy si len sadnete „na strechu“ a užívate si pohľad na mesto spolu so sprievodcom, ktorý vám povie niečo o všetkom čo práve vidíte. Výhodou tohto ticketu je to, že takýchto autobusov je v meste asi sto a ak so svojho autobusu vystúpite, tak môžete nastúpiť do ďalšieho a pokračovať tak v trase.

Ja som si plánoval kúpit CityPASS v ktorom som mal vstupy na všetko čo som plánoval. Popočúvali sme chlapíka, povedali mu že ešte sme sa nerozhodli, zobrali od neho všetky papieriky čo nám dal a šli ďalej. Odbočili sme doprava smerom ku Madison Square Garden a pokračovali rovno až pokiaľ sme neprešli pár ulíc. V hlave som mal cestu naplánovanú cez Times Square na Top Of The Rock. Keď už som dookola nevidel nič známe, usúdil som, že sme sa vybrali asi opačným smerom :D Našťastie bol blízko policajt, ktorého sme sa opýtali kde vlastne ten Times Square je. Samozrejme, že nám ukázal prstom na cestu odkiaľ sme prišli :D Jedno čo môžem povedať o ľuďoch v NYC je to, že na turistov si už zvykli a keď sa hocikoho na ulici opýtate na smer, tak sa len usmeje a pomôže vám.

Times Square

Na Times Square (ďalej TS) to bolo len pár ulíc. Už z diaľky bolo vidno reklamné obrazovky a bolo počuť ruch tohto turistami vyhľadávaného miesta. Kým sme na poslednom semafore čakali na bieleho panáčika, tak sme sa odfotili s Elmom :D Na TS sme sa nezdržali dlho, ale aj tak to stálo za to. Ruch ulíc, kopec turistov, milión reklám. Presne o tom je TS a presne na toto som sa tešil. Už vtedy som ale vedel, že ak sa sem vrátim večer, tak to bude ešte lepšie :)

Z TS sme sa vydali na Top Of The Rock. Opäť nás zastavil ďalší chlapík, ktorý nám chcel predať rovnaký ticket na autobus aj so vstupom na ďalšie atrakcie. Ja som mal v hlave ešte stála CityPASS a naplánované atrakcie. Keď sme sa začali živšie medzi sebou baviť týpek hneď začal s tým, že je všetko okej, že sa mám upokojiť, že do NYC sme prišli na výlet, aby sme tu strávili good time a aby sme sa nehádali :D Nakoniec sme od neho nič nekúpili. Prešli sme pár metrov a začali sa ešte len dohadovať, čo vlastne chceme robiť, kam chceme ísť. Vyšlo nám z toho, že ticket od neho by bol najlepší variant, ale späť sme k nemu už radšej nešli :D

Rockefeller Center

Hneď za rohom bol Rockefeller Center (RC). Vysoká budova pred ktorou postavia každé Vianoce najkrajší vianočný stromček na svete :) Aj tam sme stretli chlapíkov, ktorí predávali lístky ktoré sme chceli. Lístok ma vyšiel na $70 a je to asi najlepší spôsob ako vidieť celý Manhattan. V cene lístku je aj vstup na Top Of The Rock na ktorý sme práve išli, plavba loďou, vstup do nejakého múzea mesta NY. Nebol tam ale vstup na Empire State Building. Ako sa neskôr ukázalo, bolo to len dobre :) Pred RC sú všetky vlajky krajín, ktoré sú v OSN. Slovensko som tam našiel až druhý deň. Sme úplne prvá vlajka (alebo posledná? :D). Zobrali sme si vytlačené tickety od chlapíka, urobili si s ním jednu „cool“ fotku a išlo sa na prvý mrakodrap – Top Of The Rock.

Top Of The Rock

Vstup bol z druhej strany, tak sme sa museli trocha vrátiť. Vošli sme do budovy, prešli schody dole (paradoxne keď sme chceli ísť hore), prišli ku holke pri výťahu no tickety nám zobrať nechcela :D Vystrašilo ma to, no nakoniec ich stačilo vymeniť za dverami v pokladni :D Tam boli naťahané pásky, ktoré tvorili rad. Boli ale poskladané tak, že sa do radu dalo zaradiť, ale východ neexistoval. Američania :D Tickety sme mali vymenené, prišli sme ku výťahu a boli sme hneď na rade. Cesta hore trvala asi 5 sekúnd. Vystúpili sme a boli sme na druhom poschodí :D Tam bola bezpečnostná prehliadka, detektor kovov, rtg tašiek. Ako na letisku. Potom sme sa zaradili do ďalšieho radu, ktorý už čakal na výťah hore. Zatiaľ tam bol týpek, ktorý robil fotky pri takej stene. Tieto fotky ste si mohli kúpiť dole za $20 ;)

Už naozajstná cesta hore trvala necelú minútu. Vystúpili sme v peknej presklenej hale a už odtiaľ bolo vidno celý New York. My sme však išli ešte vonku na terasku a až tam to bolo neskutočné. Počasie nám prialo, vonku síce trocha pofukoval vietor, ale to len napomáhalo k tomu, aby sme sa v dusne nepodusili :) Výhľad z Top Of The Rock je považovaný za lepší ako z Empire State Building hlavne kvôli severnejšej polohe. Tým je Central Park priamo pred vami. Ako sa hovorí, lepšie je raz vidieť ako sto krát počuť.

(video pridám hneď ako budem môcť)

American Museum Of Natural History

Po návšteve Top Of The Rock sme nastúpili na autobus a nechali sa odviezť ku Americkému prírodovednému múzeu. Múzeum v ktorom sa natáčal film Noc v múzeu :) Cesta bola trocha dlhšia, ale za to náš dredatý sprievodca stál za to :D Rozprával a rozprával. Na jednej ulici bol zaparkovaný jeho Hummer, v druhom hotely bol na žúrke s Beyonce :D Samozrejme, že medzi to rozprával aj historické fakty ;)

Najviac ma dostala debata so sprievodcom. „Where are you from? Slovakia. Czechoslovakia? No only Slovakia. So you are now two different countries? Yes. Nice.“ :D

K múzeu sme šli po západnej strane Central Parku. Apartmány, ktoré sú na tejto ulici sa dajú prenajať už za $400 na mesiac. Samozrejme, že tam žiaden voľný apartmán nenájdete ;) Naopak na východnej strane Central Parku sú tie najdrahšie apartmány v NYC. Ďalšou zaujímavosťou je 96th Street. Kto býva ďalej ako je 96th Street je pre všetkých New Yorčanov čudák. A to len preto, že býva tak „ďaleko“. Pritom z juhu na sever Manhattanu sú to len dve minúty metrom :) Čiže ak chlapec stretne pekné dievča a chce ju pozvať na rande, tak sa najprv opýta na ktorej ulici býva. True story :D

Bál som sa koľko bude vstupné do múzea, ale vyriešili to celkom dobre. Lístok do múzea nestojí nič. Respektíve, stojí toľko, koľko im dáte. Ak im dáte dolár, máte vstup za dolár. Keď im dáte $30, tak ste hlúpy :D My sme dali za štyroch $7. Ak by ste ale chceli vidieť nejakú svetelnú šou, alebo ísť na nejaký 3D film, tak už musíte zaplatiť podľa cenníka :(

Múzeum bolo skvelé. Najprv som si myslel, že je nejaké malé, no po hodine, ktorú sme tam strávili som pochopil, že som sa mýlil. Bohužiaľ sme nenašli Sacajaweau z filmu Night At The Museum a Teddy Roosevelt na koni sa práve reštauroval. Čo sme ale našli bol Totem z Veľkonočných ostrovov. „Hey Dum Dum You ive Me Gum Gum“ :D

Cesta von nám trvala asi pol hodiny. Stále sme šli ku tabuľke „Exit“, ale keď sme tam prišli ocitli sme sa len v ďalšej miestnosti s ďalšou tabuľkou „Exit“ na konci :D Z múzea sme vyšli z druhej strany a keďže sme si chceli dať piknik v Central Parku museli sme sa vrátiť. Pri parku sme si kúpili pravý New Yorský hot dog z vozíka za $4 (pri Times Square sme ho mali za $1 :D). Bol neskutočne dobrý. V Central Parku celý ruch ulíc okolo utíchol a vôbec som sa necítil ako v jednom z najväčších miest na svete. Ako praví slovenskí turisti vybrali chlieb z domu, najedli sa a pokračovali ďalej v ceste po Manhattane.

Upper Manhattan sme prešli asi za dve hodiny. Jediné čo stojí za zmienku je to, že Harlem je najbezpečnejšia čast Manhattanu. Bol tam kostol na kostole. Aj keď po uliciach stálo mnoho ľudí a vo mne to evokovalo ghetto :D Východná časť Central Parku mi prišla viac tmavá ako na opačnej strane. Zato sa tu nachádza Guggenheim Museum, ktoré je síce pekné z vonku ale vo vnútri je to že vraj nuda. Zato rad sa tiahol až za roh :) Okružnú jazdu sme skončili opäť na Times Square.

Odtiaľ sme sa chystali na okružnú plavbu loďou. Dozvedeli sme sa ale, že posledná loď odchádzala o 4PM a keďže bolo pár minút po šiestej, tak sme si mohli len pískať.

Brooklyn

Nedalo sa už nič robiť, tak sme nastúpili na nočný autobus a išli sa povoziť tento krát po Downtowne :) Traffic sa začal zhusťovať, tak sme išli nejakou čudnou trasou až sme sa zrazu ocitli na moste Manhattan Bridge. Za nami sa črtala nočná panoráma New Yorku, vedľa nás bol vysvietený Brooklyn Bridge a ja som bol najšťastnejší človek na zemeguli. Do každej jednej fotky, ktorú som urobil mi vletel nejaký kábel z mostu, tak som sa nahneval, vytiahol kameru a radšej tento emotívny zážitok nakameroval :)

http://www.youtube.com/watch?v=cVJetPZ3ifY

Za mostom sme odbočili hneď doprava, zastavili na nejakom „parkovisku“ a pred nami bol celý New York. Každý fotil odušu. Mne sa práve vtedy vybila baterka na foťáku :D Mal som ale plán B. Vytiahol tetin foťák a fotilo sa ďalej :) Otočili sme sa a šli sme spať na Manhattan.

Empire State Building

Celá nočná tour trvala niečo vyše hodiny. Cestou späť sme zasa uviazli v zápche, ale takto to tu chodí ;) Vystúpili sme pár blokov od Times Square. Bolo niečo po desiatej večer, ale v okolí Times Square bolo tak vidno, že keby som niekomu povedal, že je ešte len obed, tak by mi uveril. Ďalší plán bol jasný - dostať sa na Empire State Building (ESB) a vychutnať si nočný New York z výšky :) Teta s ujom tam už boli, tak sa šli radšej najesť. Dali mi telefón do ruky, že keď pôjdeme dole máme im zavolať. Tak sme šli okolo budovy ku vchodu a vtom sme stretli nejakú skupinku turistov a jednu pracovníčku z ESB, ktorá im práve vysvetľovala ako sa rýchlejšie dostať dnu.

Bolo to jednoduché. Nepôjdeme spredu ako všetci, ale že ona nás pustí z boku cez vchod pre pracovníkov, za ticket zaplatíme o $10 viac, ale užijeme si menšie kino a hlavne preskočíme všetky rady čo sú dole. Nedbal som a šiel som s ňou zozadu. Vyšli sme po eskalátore hore, prešli bezpečnostnú kontrolu, zaplatili za lístok $52 a čakali pri dverách na kino.

Prešli sme do miestnosti kde bolo asi 40 miest na sedenie. Všetky sedadlá boli na štvorcovej podlahe, ktorá sa s nami hýbala podľa videa. Boli sme akože piloti lietadla, ktoré letelo po celom Manhattane. Všetci v tichosti čakali kedy sa začne video a hneď po prvom pohybu plošiny sa sálou ozvalo hlasné: „Kuuuurwa“ Poliakom vzadu sa to zjavne páčilo :D My sme si vybrali „kvalitné“ miesta v prvom rade a po prvej minúte videa som myslel, že mi vybuchne hlava :D Po videu sme šli priamo ku výťahom. Počkali asi 5 minút a už sme boli hore. Prvý výťah ide len na 80 poschode. Lístok sme mali na 86 poschodie. Mohli sme si priplatiť $17 za strechu, ktorá je na 107 poschodí, ale rozdiel vo výhľade je nepostrehnuteľný. Na posledných 6 poschodí sme mali čakať na ďalší výťah pred ktorým bol kvalitný rad asi 100 ľudí. Alebo sme mohli vybehnúť po schodoch. Nohy ma boleli po celom dni jak sviňa, ale od môjho sna ma delilo len 6 poschodí. Vošli sme na požiarne schodisko a šli hore. Do tretieho poschodia nás všetkých čo sme tam boli hnala túžba za neskutočným výhľadom z najvyššej budovy v New Yorku. Posledné tri poschodia boli neskutočne ťažké :D Všetci čo sme tam boli sme len na seba pozerali ako kto nevládze urobiť ani krok :D

Z požiarneho schodiska sme vyšli do haly a odtiaľ opäť cez dvere von na terasu. To čo som videl mi do konca života zostane v hlave. Pohľad na večerný New York je to najkrajšie čo som v živote videl. Mrakodrapy okolo nás, rieka Hudson, vysvietené hlavné ulice, miniatúrne autá dole na ulici. Slovami sa to nedá ani opísať. Opäť bude asi lepšie vidieť ako čítať :)

(video onedlho)

Cestou dole som zavolal tete, ktorá nás už čakala dole. Bol čas ísť domov. Cestou na Penn Station sme sa zastavili v McDonalde na nejaký ten hamburger a vodu. Od Times Square je stanica nejakých 10 blokov ďaleko, takže sme na stanicu prišli včas, nasadli do vlaku a plný zážitkov z celého dňa sme išli späť domov.

Nebolo všetko presne tak ako som si naplánoval, ale aj tak to bol najlepší deň v New Yorku aký som si len mohol priať. Ako ste čítali, nikde som nespomenul Sochu Slobody. To preto, lebo som ju nevidel :D Ísť do New Yorku a nevidieť sochu slobody by bol hriech a vyčítal by som si to do konca života. Mal som naplánovaný aj 9/11 Memorial, pamätník po dvojičkách. Bohužiaľ ani to sme nestihli.

Čo je ale lepšie je fakt, že som sa do New Yorku vrátil hneď na druhý deň a stihol všetko, čo som mal naplánované :) Ale to už je ďalší príbeh ;)

[lukasbuzga]

Rozprávka o začarovanom bankomate

Už pri platbe víz do Ameriky som zistil, že kreditné karty Visa Electron, ktoré sa vydávajú na Slovensku mi budú v Amerike úplne nepotrebné. Práve preto som si otvoril účet v mBanke (môj tretí :D), ktorá ako jediná spolu so ZUNO bankou vydávajú bezplatne kreditnú kartu Visa ku svojmu účtu.

Všetky informácie, ktoré som vedel boli len "vygúglené" a nevedel som sa dočkať dňa, kedy vyskúšam svoju kartu v bankomate tu. Ten deň bol práve dnes :D Keďže v sobotu sa chystám do NYC a moje vreckové som kvalitne minul na posledných akciách, bolo na čase vydať sa do banky vytiahnuť nejaký "cash" :)

Pre prípad, že by sa niečo zvrtlo, zobral som so sebou aj uja. Prišli sme do jeho banky (Amboy Bank), zaparkovali pred vchodom a pre prípad, aby všetko prebehlo v poriadku sme sa šli dnu opýtať, či to vôbec bude fungovať. V banke pracovali len dvaja ľudia :D Vošli sme do kancelárie za skleneným oknom, sadli sme si za stôl pred pána v rokoch a spustili. Prišiel som z Európy, došlo mi vreckové, chcem si vytiahnuť u vás v ATM peniaze, mám VISA kartu a podobne :D Ujo sa na mňa pozrel a jediné čo z neho vyšlo bolo: "I don't know, but we can try it." :D Hovoril, že stále bol na druhej strane problému. Riešil vždy len svojich klientov, ktorí išli do Európy a strachovali sa, či budú môcť vytiahnuť peniaze u nás. Až tak veľmi sa zanietil do môjho "problému", že mu to nedalo a musel ísť s nami von pred bankomat, aby videl na vlastné oči čo sa stane :D

Stáli sme tak pred bankomatom ja, ujo a pán z banky a čakali čo sa stane. Skúsene som zasunul kartu do bankomatu a čakal čo sa objaví na obrazovke. Ujo mi hovorí, že kartu musím hneď vytiahnuť a až potom môžem začať. Čiže ponaučenie na dnes: V Amerike žiaden bankomat nezhltne kartu, pretože si ju hneď vyberiete von! :D Vybral som si English (Slovenčina tam nebola :D), vybrať peniaze z účtu, zadal hodnotu a čakal som. Nakoniec mi bankomat dal presne toľko, koľko som chcel. Obzrel som sa a aj ujo z banky bol spokojný :D

Keď som prišiel domov, tak na internet bankingu som si pozrel, že za výber z bankomatu a prevod meny mi stiahli z účtu $8 :) Ak porovnám, že Američania platia za výber hotovosti z bankomatu $2, tak to nie je až také tragické.

Long story short: Peniaze mám, ide sa do NYC :)

[lukasbuzga]

Po dvoch dňoch od odoslania objednávky som sa konečne dočkal. Môj nový Kindle Touch :) Plánujem si zlepšiť anglický jazyk čítaním kníh po anglicky. Dúfam, že to bude mať nejaký efekt ;)

[lukasbuzga]

Nezabudnuteľný Princeton

Najlepšie výlety sú tie neplánované a takto to bolo aj s výletom do Princetonu. Bolo mojím ďalším snom vidieť a hlavne zažiť atmosféru, ktorá panuje na jednej z najstarších univerzít v USA. Včera sa mi to podarilo a bol to nezabudnuteľný zážitok :)

Včerajší deň bol začal ako každý iný. Nebol som dobre vyspatý a navyše ma všetko bolelo (asi som si už „zvykol“ na nafukovačku na ktorej spím celé leto). Celé doobedie sme dezinfikovali celý dom, pretože malý bratranec má nejaký vírus, ktorý môžeme dostať aj my. Keďže vonku bolo skvelé počasie (ani teplo ani zima), rozhodli sme sa, že pôjdeme na výlet do Princetonu.

Ako som už spomínal v minulých príspevkoch, tak geografická poloha domu, v ktorom teta býva je viac ako dobrá :) Do Princetonu je to len pol hodina cesty autom a aj preto cesta zbehla dosť rýchlo. Okrem kačiek, ktoré prechádzali cestu mimo prechodu nič zaujímavé :D

  Princeton, NJ

Kým sme našli nejaké parkovanie, tak sme mesto prešli niekoľko krát. Musím povedať, že som očakával niečo iné. Chvalabohu, moje očakávania boli hneď po príjazde do mesta prekonané. História mesta Princeton mi vyrazila dych. Staré budovy univerzity, staré maličké obchodíky na hlavnej ulici a hlavne – všade bolo čisto. Ani neviem prečo, ale hneď som si spomenul na náš Bardejov. S väčšou menšou investíciou do kultúry mesta sme mohli mať na východe krásne historické mesto. Bohužiaľ, mesto momentálne vyzerá tak ako vyzerá.

Auto sme zaparkovali na platenom parkovisku a šli na dlhú prechádzku po meste. V diaľke sme videli vysoký pamätník, tak sme vyrazili smerom k nemu. Z diaľky to vyzeralo ako Víťazný oblúk, ktorý som videl v Paríži. Cestou k pamätníku som si musel urobiť aj novú profilovku na Facebook. Odporúčam pozrieť :D Pamätník bol nakoniec postavený na pamiatku Washingtona a ešte niekoho, ktorý práve na tomto mieste niekedy v minulosti bojovali.

  Princeton University

Podľa Wikipédie je univerzita v Princetone piata najstaršia v USA. Z prvých štyroch poznám osobne len Harvard a Yale.

Naše ďalšie kroky smerovali druhou stranou mesta do areálu univerzity. Ťažko popísať celý campus univerzity, ale mne to prišlo, ako keby celé mesto bol jeden veľký campus. Staré budovy boli všade. Niekoľko krát som zastavil, pozrel sa okolo seba a cítil sa ako keby som bol vo filme Harry Potter :D Bolo to neskutočné. Takto si ja predstavujem univerzitu s veľkým U.

Všetci poznáme zvyk na Slovensku, kedy študenti po získaní titulu píšu svoje mená na chodník pred školu. Tu je to vyriešené inteligentnejšie. Každý ročník si môže zasadiť malú tabuľku do budovy školy. Jednu budovu sme prešli dookola a bolo krásne vidieť tradíciu tejto školy. Rok ročníka na tabuľke sa pomaly znižoval a od krásnej pozlátenej vyleštenej tabuľky „Class 2012“ sme prešli až ku starodávne vyzerajúcej tabuľke „Class 1900“ :) História Princetonskej univerzity ma fascinuje doteraz a ešte dlho bude ;)

Na to, že bolo leto a len v niektorých budovách boli Summer Courses, tak celý areál bol krásne čistý, tráva bola pokosená a čo ma prekvapilo najviac, bol počet veveričiek na meter štvorcový :D Na každom kroku si poskakovala nejaká veverička s orechom v ruke. Raz sme šli popod veľký strom z ktorého na nás veverička tieto orechy hádzala :D

V celom areály sme videli niekoľkých turistov, fotografov ale aj študentov školy (vodnopólistov – súdil som podľa trička „Princeton - Water Polo team :D“). Práve zapadalo slnko a my sme sa dali do reči s dvoma fotografmi, ktorí prišli do školy fotiť západ slnka z kostola, ktorý bol „unfortunately“ zatvorený. Ale aj z vonku vyzeral úchvatne. Opäť mi veľmi pripomínal Chrám Matky Božej v Paríži ;)

http://www.youtube.com/watch?v=QeKBJSoZYj4

Jediná otvorená budova, ktorú sme našli bola krásna biela budova s fontánou vonku. Bohužiaľ, doteraz neviem kam sme to vošli :D Urobil som jednu fotku a šiel hneď preč. Pri fontáne len tak sedela mládež a relaxovala. Večer po zotmení tu bolo ale viac ľudí ako keď sme tam boli my. Keď sme sa šli najesť, tak okolo fontány prešli tri indivídua oblečený celý v nejakých latexových oblekoch. Viď rýchle foto :D

Na večeru sme ako inak išli na poriadny hamburger. Reštaurácia v štýle Pomády ma pobavila najviac. Ružové steny, staré značky na stenách a hranolky v ružových papierových autách. Sadli sme si ku stolu a kým nám čašníčka vysvetlila ako si máme niečo objednať prešlo asi 10 minút. Najprv veľkosť hamburgera, potom druh syra, potom si môžete vybrať hocičo do hamburgera a ak by to nestačilo v treťom kroku je na výber ešte niečo extrašpeciál za príplatok $1.

Ak by som si objednal najväčší hamburger za nejakých $15 a zjedol ho, tak by som „dostal“ fotku a pripli by ju na nástenku pri vchode. Škoda že som nebol až tak hladný :D Za tú dobu, čo som tu, som sa naučil, že je lepšie si dať na pitie Ice Tea ako Coca-Colu. Pretože Ice Tea vám vždy zadarmo dolejú (bol som strašne smädný a som Slovák :D) a Coca-Cola zo stroja chutí odporne. Ice Tea sme nepili z pohárov, ale zo sklíčok na zaváranie s logom reštaurácie. Asi boli lacnejšie ako poháre :D

Čašníčka, ktorá nás obsluhovala bola nejaká staršia Kórejka, no po jedle sa nás opýtala, či náhodou nerozprávame po poľsky, pretože sa jej to zdá byť povedomé :D Milujem obsluhu v Amerike. Sto krát sa vás opýtajú, ako vám chutilo jedlo, či ešte niečo nechcete :)

Cestou k autu som sa chcel ešte zastaviť v univerzitnom obchode a kúpiť si „slávne“ tričko Princeton University, bohužiaľ sme dlho jedli a obchod bol už zavretý. Pre zaujímavosť – len univerzitný obchod funguje od roku 1904 a je väčší ako Kenvelo v Prešove :D

Na koniec už len krátke posolstvo – takto si predstavujem univerzitu na svetovej úrovni :) Dúfam ale, že na Slovensko a do mojej Alma Mater prinesiem v septembri aspoň tú atmosféru, ktorú som tu zažil. A možno sa mi toho podarí oveľa viac :)    

Nakoniec ešte pokus o umeleckú fotku :D

[lukasbuzga]

Ďalší víkend, ďalšie párty

Ďalší týždeň prešiel a ja som opäť nič zaujímavé nezažil. No s víkendom prišli aj dve pozvania na párty a takto som ich videl ja :)

V sobotu ráno som vstal s tým, že mám veľmi dlhé vlasy a musím sa ísť dať ostrihať. Ani na Slovensku ma nevedeli ostrihať tak, ako som chcel, tak som bol zvedavý ako to bude tu. Bol som objednaný u nejakého Mexikánca na obed, ktorý mal Barber shop o jednu ulicu ďalej ako teraz bývam. Američania dosť žijú OH. V televízore išiel futbal a keďže som bol u Mexičana a hralo sa finále vo futbale Mexiko – Brazília, tak bolo jasné, čo sa pozeralo. Sadol som si na gauč a čakal, kým na mňa príde rad. Za mnou bol nejaký plagát s katalógom účesov. Nenašiel som tam ani jeden, ktorý by bol dlhší ako jeden centimeter. Celkom som sa vyľakal, pretože som chcel moje 20 centimetrové vlasy skrátiť len o pár centimetrov. Bohužiaľ som už nemal na výber.

Keď som videl ako týpek strihá vlasy, behá po hlave strojčekom, žiletkou, nožničkami a pritom má hlavu hore a pozerá futbal, pretože Mexiko vyhráva nad Brazíliou 2-0, tak som sa modlil, aby ma ostrihal aspoň nejako. Keď na mňa prišiel rad, sadol som si, povedal mu ako to chcem (aby ma ostrihal :D) a čakal čo bude. Nejako nechápal, prečo mám okolo uší kratšie vlasy, tak som vytiahol mobil a ukázal mu svoju fotku zo stredoškolského tabla. Až potom pochopil. Nakoniec ma ostrihal dobre, aj keď som mu mal asi ukázať inú fotku s dlhšími vlasmi.

Hneď ako som prišiel späť do domu, vyrážali sme na oslavu sesternice môjho uja. Býva blízko pri hraniciach medzi New Jersey a Pennsylvaniou. Keď sme prišli pred jej dom, myslel som si, že som v MTV v relácii MTV Cribs, kde celebrity ukazujú svoje vily. Z hlavnej cesty išla súkromná cesta až ku domu, pred domom bol menší „kruháč“ a všade okolo boli zaparkované autá.

Inak bývajú v meste Asbury na ulici Asbury Bloomsbury Rd :D

https://maps.google.sk/maps?q=40.685926,-75.041955&num=1&t=h&z=17

Dom bol veľký aj vo vnútri, nie len vonku. Keďže bolo vonku príjemne, zobrali sme si vo vnútri drink a išli si sadnúť von. Vonku bolo celkom dosť ľudí, ešte viac detí a pár metrov od domu sa pieklo prasa. Ideálna párty. Skvele som sa najedol - prasa som nejedol, stačili mi 3 hamburgery. Pil som Espresso Martini a cítil sa aspoň trocha ako Bond, James Bond :D

Asi po dvoch hodinách sa spoza kopcov vynorilo asi 5 balónov. Že vraj majú veľký problém s pristávaním, pretože všetci majú veľké pozemky, ale nikto nechce, aby pristávali u nich. Tak každému povedali, že každý balón so sebou berie aj fľašu šampanského pre majiteľa pozemku, na ktorom potom pristanú. Všetci sme sa tešili na 5 fliaš, no leteli opačným smerom :)

Keďže na párty bolo veľa rodín s deťmi, tak sa nafúkal aj hrad na skákanie. Neskôr sa ľudia rozpŕchli všade možne. Niekto chilloval na teraske, niekto sedel pod stanom a jedol, niekto šiel hrať hru, kde sa hádžu konské podkovy ku železu (neviem ako sa to volá) alebo hru kde sa hádžu malé vrecka s pieskom do tabule s dierou. Taká obyčajná rodinná americká párty. Kiež by to tak bolo aj v mojej rodine na Slovensku. Veľmi sa mi to páčilo.

Milujem ľudí v Amerike. Aj keď som tam nepoznal nikoho, všetci sa s vami chcú rozprávať. Ako sa máte, odkiaľ ste, ako sa vám tu páči, idete späť alebo ostávate a podobne. Rozprával som sa takmer s každým kto na párty ostal. Po anglicky rozumiem celkom dobre, no rozprávať nejako dobre neviem. Tak čo som vedel, som povedal. Ale všetci, čo som sa s nimi rozprával mi povedali, že v Amerike je to jedno. Stačí vedieť pár slov, poskladať ich nejako dokopy a všetci vám budú rozumieť. V Amerike je už toľko prisťahovalcov, že všetci rozprávajú po anglicky, ale každý rozpráva inak. Tak som bol rád, že tých pár viet čo som poskladal mi rozumeli.

Poznámka: Zabudol som foťák, takže mám len tieto tri fotky z párty :D

  Na druhý deň som vstal až na obed. S ujom som ale musel umývať auto, ale poobede sme šli na ďalšiu párty. Ujova druhá sesternica mala narodeniny, tak nás pozvala. Hneď ako sme prišli, tak naše kroky smerovali do kuchyne, kde sme si ako doma zobrali jesť, naliali drinka a šli si sadnúť ku ostatným von. Opäť cudzí ľudia, ale znova rovnaká debata. O všetkom. Ako je v Amerike, ako je doma, ako euro, ak chceš niečo bež dnu a zober si.

Neskôr sme šli do bazéna trocha sa ochladiť, pretože bolo neskutočne horúco. Po bazéne sme si dali koláč a išla sa hrať obľúbená párty hra. Hrala sa aj včera na prvej párty – dve dosky s dierami sa položia na zem oproti sebe a úlohou je trafiť dieru (3 body) alebo aspoň dosku (1 bod). Aká by to bola zábava pre dospelých, ak by sa nehralo o peniaze. Aj keď som to hral prvý krát, hral o 20 dolárov :D Hrali sme po dvoch, tak som si zobral ku sebe uja. Kto mal prvý 21 bodov vyhral. Hra trvala asi 15 minút – prehrali sme 5:21 :D

Párty víkend dopadol skvelo. Cez týždeň sa má pracovať, ale cez víkend by som takto vypol vždy :)

[lukasbuzga]

Taká obyčajná sobota

Po nezabudnuteľnom zážitku v Great Adventures prišiel tento víkend na rad relax a aj preto sme sa vybrali zabaviť sa trocha na mólo.

Týždeň prešiel opäť strašne rýchlo a ani som sa nenazdal a už bola sobota ráno. Po piatkovej práci, trhaní buriny a kosení trávnika som si večer doprial pár drinkov v „džakúzi“ a až niekedy o tretej ráno šiel spať. Ráno bolo kruté. O desiatej (neskoro, ale aj tak to bolo kruté :D) ma zobudil ujo, pretože som mu mal ísť pomôcť umyť jednej babke dom a okná. Jedným slovom - zarobiť si :D Do desiatich minút som sedel v aute.

Babka bývala v dome v komplexe, ktorý som tu už opisoval. Na vrátnici nás zastavil vrátnik, aby si skontroloval za kým ideme. Nemal nás v papieroch, tak jej skúsil zavolať. Po desiatom pokuse to vzdal a povedal, že vyzeráme okej, tak že nás pustí. Prišli sme ku domu, kde babka býva a – babka nebola doma :D Takže po krutom budíčku sme šli späť domov.

Vonku bolo celý deň neskutočne horúco (aj keď hlásili dážď), takže som takmer celý deň strávil v dome pri klimatizácii :) Podvečer sme si dali neskorý obed a skorú večeru – hamburgery, zeleninový šalát a kukurica. Prišiel nápad, aby sme šli na mólo ku moru na menšiu prechádzku. Naposledy keď sme tam boli, prišiel taký vietor a dážď, že sme tam ešte len prišli a už sme sa mohli otočiť a bežať domov.

  Jenkinson’s Boardwalk

Keďže bola sobota, cesty k moru boli preplnené. Taktiež celé okolie a hlavná cesta. Nájsť parkovanie je takmer nemožné. Najlepší business v Amerike sú platené parkoviská. Cez týždeň tu parkovanie na deň stojí $7, no cez víkend je tu áut viac a tak vás parkovanie bude stáť $20. Prešli sme celú ulicu, pár krát odbočili do uličiek medzi domy a zrazu nejaké auto pred nami vychádzalo. Zaparkovali sme auto len štyri ulice od pláže a to v sobotu večer. Luxus.

http://www.youtube.com/watch?v=la05CESr-9c

Milujem tú atmosféru na móle. Kopec ľudí, z každej strany počuť smiech, zvončeky v stánkoch s hrami. Proste taká obyčajná sobota. Po menšej prechádzke sme zašli do herne s hrami. Aby sa mohli zahrať hlavne deti, tak namiesto reálnych peňazí (čo by bol už hazard) vyhrávate lístky s bodmi. Každá jedna hra je tak nastavená. Vyhráte buď ich mince s bodmi, alebo lístky s bodmi. Na konci len prídete ku automatu, vložíte lístky, vytlačíte si konečnú sumu, prídete ku pultu a za body, ktoré ste nahrali si vyberiete vašu cenu. Najcennejšie sú asi iPhone alebo iPad.

Na porovnanie: za hodinu hrania sme nahrali 9 tisíc bodov. iPhone alebo iPad stáli okolo 450.000 bodov :D

Môj plán bol vyhrať si nejakého Angry Bird plyšáka z automatu s ramenom. Po štyroch pokusoch som to vzdal. Kúpim si ho asi normálne v obchode :D Potom sme narazili na hru, kde sme za $1 mali tri pokusy roztočiť koleso a dohromady sme mali mať určitý počet bodov, aby sme sa dostali do ďalšieho kola (lepšie ceny). Prvé sa dalo prejsť ľahko, no v druhom sme to vždy prehrali :D Hneď vedľa bolo megakoleso, ktoré sme za $2 len roztočili a kde ukázala šípka, toľko lístkov s bodmi nám vyšlo. Chytľavá hra :D

Po pár pokusoch sa nám zasekol systém na vhadzovanie mincí. Zavolali sme preto chlapca, čo tam pracoval, aby to opravil. Prišiel, opravil a hrali sme ďalej. Hneď pri druhom pokuse sa nám to opäť zaseklo. Opäť sme ho zavolali. Opäť prišiel a opäť to opravil. Asi sme mali „šťastie“, ale po pár pokusoch sme to opäť zasekli. Chlapec opäť prišiel a začal to opravovať. Čakali sme kedy to opraví (naozaj nás to bavilo :D) a zatiaľ sa rozprávali o všeličom. Potom sa týpek na nás pozrel a otázkou „Počkajte, vy ste zo Slovenska?“ ma zabil :D Pozerám naňho a jediné čo zo mňa v šoku vyšlo bolo „Yes.“ Chlapec sa zasmial a hovorí: „Jaké yes, snáď áno nie?“ :D Bolo to super opäť počuť slovenčinu.

Pri hraní sme sa super zabávali. Občas si zakričali, zanadávali a všetci okolo na nás len s úžasom pozerali. Najlepšie políčko bolo 1000 lístkov. Asi pri desiatom pokuse sa nám ho podarilo trafiť! Kričali sme od radosti. Až po kriku sme si všimli, že namiesto 1000 lístkov sme vyhrali len 4. Bonusové políčko bolo asi len centimetrovej šírky a ostatná plocha boli len tie štyri lístky :D Nevadí. Aj tak bola sranda. Mne sa podarilo takto trafiť 250 lístkov.

Po herni sme šli s malým do zábavného parku na konci móla a potom na zmrzlinu. Objednali sme si zmrzlinu a čakáme kým nám ju dajú do misky. Zrazu jedna holka za pultom kričí na druhú: „Jakú si to ešte objednali?“ :D Opäť som nechápal, čo som práve počul. Nakoniec aj tieto dve holky boli zo Slovenska. Zaplatil som a s nemým úžasom som šiel preč. V tom šoku som sa ich nestihol ani opýtať čo tu robia, ako sa sem dostali a odkiaľ presne sú.

Ak by niekto o niečom takom vedel, napíšte mi :)

[lukasbuzga]

Ďalší splnený sen – zábavný park Great Adventure

Už pol roka pred odletom do Ameriky som si naplánoval, že navštívim zábavný park Six Flags Great Adventure. Včera sa mi tento sen splnil a tu sú moje pocity z tejto návštevy. Bol som na najvyššej horskej dráhe na svete alebo som cúvol? Pripravte sa na dlhšie čítanie ako inokedy :)

Pred pár dňami sme sedeli všetci v „džakúzi“ a bavili sa o tom, že polovica prázdnin je za nami. To, že to bol neskutočný mesiac aj čosi nemusím hovoriť. Nejako ale vo mne prevládal pocit, že všetky veci a výlety, čo som si naplánoval nejako nestihnem zrealizovať. Ako išla debata ďalej, prišla reč aj na výlet do zábavného parku Six Flags GA. Nakoniec sme sa rozhodli, že na druhý deň tam pôjdeme. Páči sa mi rýchlosť jednania s mojou tetou.

  Nasledujúci deň bol neskutočne dlhý a veľmi dlho sa vliekol. Poobede počasie nevyzeralo najlepšie. Bolo by „skvelé“ zaplatiť ticket do parku za $50, keby pršalo a všetko by bolo zavreté. Samozrejme, že peniaze vám nikto nevráti :) Po „gúglení“ a pozeraní počasia na TV to vyzeralo fajn. Hlásili zamračené počasie, 30 stupňov a bez dažďa. Po sprche, pobalení všetkých vecí (čítaj peniaze a foťák) sme sadli všetci do auta a vydali sa do parku. Teta býva naozaj na skvelom mieste. Ku oceánu je to pol hodina cesty, do NY je to niečo viac ako pol hodina a do parku kam sme šli nám cesta trvala niečo menej ako pol hodiny.

  Pred parkom nás „privítala“ teta v búdke, kde bolo treba zaplatiť za parkovisko. Parkovanie stálo $22 a za $60 ste mali parkovanie na celú sezónu. Parkovisko bolo väčšie ako naše prešovské Hypertesco. Hneď pri parkovisku začínali dráhy. Vysoké, krivé, zelené, fialové, doľava, doprava... Niečo neskutočné. Ako z nejakého amerického filmu :) Ak by ste boli pohodlný (čítaj lenivý) Američan, za $10 si môžete zaparkovať auto bližšie ku vchodu. Samozrejme, že toto zvýhodnené parkovisko bolo plnšie ako celý zvyšok. My sme ako normálni ľudia zastavili niekde v strede a vydali sa pešo ku vchodu.

  Keďže bol týždeň, tak v parku nebolo veľa ľudí a tým pádom sme nemuseli čakať ani pri vchode. Najprv sme museli prejsť cez bezpečnostnú kontrolu ako na letisku. Aby zarobili niečo aj v parku, tak si so sebou nemôžete so sebou zobrať nič na pitie, na jedenie. Detektor kovov bol samozrejmosťou. Nebál som sa ničoho, keďže som mal pri sebe len foťák a peniaze. Postavil som sa pred tetu a skenovacie dvere a keď mi povedala aby som šiel ku nej, tak som šiel ku nej. Samozrejme, že som pípal :D Opýtala sa ma, či mám opasok. Ako správny štýler som opasok samozrejme mal. Ukázal som jej ho, desať sekúnd bolo ticho a tak mi ukázala, aby som šiel opäť. Išiel som opäť a opäť som pípal. Teta to nevydržala a povedala mi, aby som si dal opasok dole. Dal som ho dole, prešiel som opäť a opäť som pípal :D Ľudia za mnou nechápali čo sa deje. Možno sa už aj báli či niečo nepašujem cez kontrolu :D Teta si ma obzrela a zistila, že na ruke mám gumené hodinky, ktoré majú kovové zapínanie. Dal som si dole hodinky, prešiel som cez dvere a konečne som nepípal. Zobral si veci a šli sme ku pokladni si kúpiť lístky.

  Great Adventure

Lístky do parku stoja $67, ale mali sme zľavu $20 kvôli plechovkám od coca-coly, kde bol nejaký kupón. V ďalšom stánku sme lístky ukázali a už sme boli v parku. Celý park je postavený v lese a tak nemáte pocit, že ste niekde obklopený betónom. Ja osobne som mal pocit, že som v inom meste. Niečo ako Vatikán v Taliansku. Pekné vydláždené ulice, pekné domčeky, hudba na ulici. Po pár krokoch sme sa ocitli pri veľkej fontáne, kde stál Bugs Bunny. Prišlo mi čudné sa pri ňom fotiť, tak ja som bol len fotograf.

Pri vchode sme si zabudli zobrať mapu celého parku, tak sme potrebovali nejaký náhľad na celý park. Prvá atrakcia na ktorú sme šli bolo Big Wheel. Oproti tomu čo som videl u nás bolo toto koleso samozrejme omnoho vyššie. Pri vstupe nastal celkom vtipný moment. Na to, aby ste mohli ísť na ruské koleso, musíte byť niekoľko stôp vysoký, ale taktiež musíte prejsť cez turniket, ktorý je celkom úzky. No pred nami boli dve černošky. A ako sa o černoškách hovorí, tak je aj pravda. Majú veľké zadky. To platilo aj o jednej z nich a preto mala celkom problém sa nejako prepchať dnu. Nakoniec to po pár minútach zvládla :D Osobne sa výšok dosť bojím, ale na začiatok to bolo to najlepšie čo sme si mohli vybrať.

http://www.youtube.com/watch?v=PvKuEjnjz04

Po výhľade na park sme presne vedeli kam máme ísť. Najprv sme šli s malým na nejaké atrakcie, urobili pár fotiek (určite som krajší ako Batman :D) a rozdelili sa. Teta šla s malým do parku pre deti a ja, sestra a ujo na niečo väčšie.

Nitro

Neviem koho to bol nápad, ale ako prvú väčšiu atrakciu sme si vybrali Nitro. Atrakcia, pri ktorej má človek pocit, akoby vyskočil z 22. poschodia. Nemusím opäť opakovať ako veľmi sa bojím výšok :D

http://www.youtube.com/watch?v=KxcyLHuMVmA

Sadol som si na sedadlo, pripútal sa so strachom v očiach a išlo sa hore. Pomalá cesta hore bolo to najhoršie čo môže byť. Myšlienky mi šli hlavou tak rýchlo, že kým som vyšiel hore prešiel som asi celý svoj život :D Na maličkú chvíľku sme sa zastavili na úplnom vrchu a zrazu sme padali strmo dole, tak hore, tak doľava a doprava. To preťaženie bolo neskutočné. Nevedel som ani kedy sa mám nadýchnuť. Keď sme šli do zákruty, tak mi až hlavu bralo niekam do strany. Hneď ako sme zastavili som bol naozaj rád, že to mám za sebou (viď moje trápne video).

http://www.youtube.com/watch?v=KxcyLHuMVmA

  Batman

Posilnený zážitkom z jedného z najlepších kolotočov v parku sme išli ďalej. Hneď vedľa Nitra, bola dráha menom Batman. Oproti Nitru sme nesedeli v nejakom vagóniku, ale boli sme pripútaní hore a nohy sme mali len tak vo vzduchu. Dráha nebola vysoká, ale tie obrátky o 360 stupňov a všelijaké vývrtky ma desili už len od pohľadu. Park si dáva naozaj záležať na tom ako to dookola vyzerá. Nie je to len nejaká páska na rad ku vchodu atrakcie. Ku Batmanovi sme museli prejsť cez veľkú dráhu, prejsť bludisko v nejakej záhrade a vojsť do nejakého tunela. Vyzeralo to ako keby sme boli niekde pod mestom, z reprákov vychádzali rôzne hudobné efekty, hlasy. Znelo to skvelo. Keďže nebol víkend opäť sme čakali len 5 minút. Po ceste sme videli tabuľky, ktoré hovorili, ako dlho budete ešte čakať od toho miesta. Predstavte si, že na 30 sekundovú jazdu čakáte 3 hodiny v 40 stupňovej horúčave :) Mali to ale vymyslené dobre. Pri každom vstupe na atrakciu bol nejaký bufet, popri radoch na čakanie boli plazmové tv. Proste luxus pre zákazníka.

Ale späť ku Batmanovi. Neviem či to bolo tým prežitým Nitrom, ale Batman nestál za nič. Kričal som len preto, že kričali ostatní :) Moje pocity?

http://www.youtube.com/watch?v=96z5iHJkefQ

  Visual Scan

Na celom parku sa mi ale najviac páčil tzv. „visual scan“. Pred každou jazdou prešiel najprv jeden ujo s palicou okolo ľudí, aby skontroloval minimálnu výšku. Potom druhý ujo alebo teta prešla a skontrolovala či ste dobre zapnutý a zaistený. Ďalší človek kontroloval spúšťanie celej jazdy. Na obsluhu nejakého väčšieho kolotoča bolo potrebných zopár ľudí. Pred každou jazdou ale robili aj visual scan, teda pozerali sa dookola, či je všetko v poriadku, či niekde niečo netrčí, alebo nefúka alebo ja neviem čo. To že sa niekto niekam pozerá, alebo že práve vykonáva kontrolu je ťažko dokázať na videu, ak by sa niečo stalo. Preto park prišiel so skvelým nápadom. Pri každej kontrole musí každý pracovník zodvihnúť ruku na čelo akoby mu svietilo slnko do očí. Naozaj premyslený ťah. Ale predstavte si, že obsluhujete malý kolotoč pre deti, ktorý sa ledva hýbe a robíte visual scan každú chvíľku. Viď video.

http://www.youtube.com/watch?v=ux390veHyss

  Do zatvorenia parku nám ostávali dve hodiny a ešte sme nevideli druhú polovicu parku, kde boli situované tie väčšie atrakcie. Stretli sme sa s tetou, pochodili pár kolotočov v Disney parku s malým a potom sme už išli smer druhá strana parku. Po ceste sme si so sestrou odskočili ešte na klasickú americkú atrakciu – kývajúcu sa loďku. Celkom nuda po tom čo sme zažili pred chvíľkou :D

Potom sme sa už ponáhľali na niečo väčšie. Chcel som ísť na El Toro – najobľúbenejšia horská dráha v parku. No opäť sme vošli niekam inam a tak sme šli na Rolling Thunder. Podobná dráha ako som bol v parku v South Caroline. Taktiež to nebolo nič strašné v porovnaní s tým, na čom som šiel nedávno. Taktiež som ani nekričal :D

  El Toro

No hneď vedľa bol spomínaný El Toro. Prišli sme ku vchodu, no chlapec nám povedal, že jeden z dvoch vozíkov sa pokazil, takže je dráha zatvorená. Smutne sme sa otočili a pokračovali ďalej. Veď v parku sú aj ďalšie atrakcie. Po pár krokoch sme sa otočili a ľudia sa už hrnuli dovnútra. Nakoniec to niečo opravili, tak sa mohlo jazdiť.

Pri vchode na dráhu stál nejaký starší černoch ako bezpečnostná služba. V ten deň som mal na sebe moje obľúbené tričko, ktoré som si tu kúpil – „This Is What Awesome Looks Like“ (gúgl vám to preloží :D) Prekvapilo ma, keď sa so mnou začal rozprávať. Páčilo sa mu moje tričko :D Keď sme prišli ku dráhe bolo tam celkom dosť veľa ľudí (ako som spomínal, je to najobľúbenejšia dráha v parku). Tu sme čakali dlhšie. Asi po 15 minútach som sedel vo vozíku a jediné čím som bol pripútaný bola kovová tyčka cez nohy. Jazda sa mi páčila, pretože hore sme nešli dlho. Jednoducho nás tam vystrelilo hore, urobili sme otočku a kým som si pomyslel, že kde som a kam idem, už sme leteli strmo dole, tak hore, doľava a doprava. Neskutočná jazda. Po Nitre to bolo to najlepšie na čom som bol :) Viď video:

http://www.youtube.com/watch?v=YnE4PdvLG3Q

  Bizarre

Ostávala nám len hodina, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme ešte na jednu atrakciu a potom už len na koniec na Kingda Ka, hlavú atrakciu parku. Vedľa El Tora bola nová atrakcia Bizarre. Jazda podobná Batmanovi. Zapnú vás len hore, nohy máte vo vzduchu a idete. Čo je ale skvelé na tejto atrakcii, sú efekty, ktoré ku jazde pridali. Oheň, voda a vietor. Podľa mňa to bolo lepšie ako Batman. Video:

http://www.youtube.com/watch?v=lC_4GjLc5BI

  Kingda Ka – svetový rekordér

Celý deň som ale myslel len na jednu vec. Najväčšiu (136m) a druhú najrýchlejšiu (200 km/h) horskú dráhu na svete. Menil som svoje myšlienky z „Jasné, že pôjdem!“ na „Halóóó? Na toto určite nepôjdem!“ Už na predchádzajúcej dráhe nám nejaký týpek hovoril, že Kingda Ka je zavretá. Neveril som tomu do poslednej sekundy. Keďže sme mali málo času, celkom rýchlo sme sa presunuli na druhý koniec parku, aby sme sa stihli postaviť do radu na atrakciu. Potom nás už museli zobrať na jazdu. Prešli sme celkom strašidelný les, prešli vchod a postavili sa do radu. Stihli sme to! Rad nevyzeral strašne. Asi po pol hodine sme sa dostali do „budovy“ hneď ku dráhe. Bolo tam celkom dosť ľudí. Keď už sme sa pomaličky dostávali na rad, tak zrazu zahlásili, že majú nejaké technické problémy, takže sa nebude jazdiť. Zobrali vozík zo štartu späť a riešili to. Netuším čo sa stalo, ale len tak sme tam stáli a čakali. Samozrejme ste mohli ísť aj domov, ale byť takto blízko najvyššej dráhy na svete a len tak sa otočiť? Doteraz by mi to nedalo spať.

Tu sa stal ďalší vtipný moment s mojím skvelým tričkom. Pred nami stála nejaká partia ľudí a samozrejme si všimli mňa s mojím tričkom. Týpek sa ku mne otočil so slovami: „Maaaan, I really like your tee!“.  Tak samozrejme, že sa mu páčilo. Veď to bola pravda :D Po pár vetách kde som tričko kúpil a aký bol deň v parku prišla na rad klasická otázka: „Are you from Jersey?“ Zasmial som sa a hovorím mu, že nie, som zo Slovenska. Úsmev na jeho tvári sa stratil a vyzeral akoby som mu vysvetľoval teóriu Taylorovho polynómu. Ubezpečil som ho, že je okej, keď o niečom takom ako je Slovensko ešte nepočul :D

Späť ku jazde. Stále niečo opravovali a keďže už bolo po 10 PM, čo je čas kedy zatvárajú celý park, tak som myslel na najhoršie - žiadna jazda, žiaden svetový rekordér. Na druhej koľaji sedeli ľudia, ktorí boli pripravení dráhu po oprave vyskúšať. Neviem ako to bežne chodí v Amerike, ale ja by som na skúšobnú jazdu tesne po oprave ako nejaký králik určite nešiel :D Za potlesku všetkých čo sme čakali na opäťspustenie dráhy bola vyslaná testovacia jazda vpred. Po tom čo vystrelili vpred zaznel úplný ošiaľ. Jazdiť sa ďalej bude. Skvelé. Asi po 10 minútach sme prišli na rad my. Sadli sme si do sedadla, pripútali sa asi na desať krát a vyšli sme na štart.

http://www.youtube.com/watch?v=xTNcnJS-a2M 

Už nebolo cesty späť. Ozvalo sa kliknutie, všetci začali kričať a zrazu sme vystrelili vpred. Za 3 sekundy sme nabrali rýchlosť 200 km/h. Ani som sa nenazdal a už som letel kolmo nahor do výšky 136 metrov. Na vrchu sme boli asi sekundu. Moje myšlienky boli veľmi pomalé. Kým som si uvedomil, kde sedím, čo robím, čo príde, tak sme už leteli kolmo na zem. Tá rýchlosť bola neskutočná. Ak sa takto cíti pilot F1 pri jazde, tak potom rešpekt všetkým jazdcom.

  Tak toto je môj príbeh o tom, ako som si splnil ďalší sen. Ako som prekonal svoj strach (niekoľko krát :D) a aj o tom, ako som pokoril svetového rekordéra. Všetky fotky nájdete na Facebook-u.

[lukasbuzga]

Ďalšia párty noc v New Jersey

Keď sa u nás povie víkend, všetci si predstavia piatkovú prežúrovanú noc, chorobu v sobotu cez deň a pre tých silnejších aj nejakú sobotňajšiu párty. Tu je to na moje prekvapenie trocha inak. Hlavný párty time je v sobotu (alebo tiež vo štvrtok), pretože väčšina ľudí v sobotu pracuje. Áno, v Amerike nie sú všetci lenivci leniví. Prekvapivo. Moja teória je, že tu ľudia nie sú leniví, sú len trocha pohodlní. Škoda, že aj u nás nie sú také služby.

Hlavne kvôli tomu a aj vďaka škaredému počasiu som v piatok sedel „doma“ a pozeral som TV. Vážne milujem to, keď zapnem televízor, prepínam 2000 programov a zrazu nový Harry Potter, Twilight sága, In time alebo ďalšie skvelé filmy. Čo je ešte lepšie, reklamu si vždy nechajú až po skončení filmu. Markíza, Jojka – berte si príklad :D

Sobota = párty time

V sobotu sa počasie trocha umúdrilo. Nepršalo. Ráno som mal ísť s ujom na „brigádu“. Nejaká babka potrebovala umyť dom, no nakoniec si to rozmyslela. Tak možno nabudúce. Deň prešiel celkom rýchlo. Poobede som povysával celý dom, poumýval a vyleštil podlahy a mal som dosť. Očakával som pokojný večer pri nejakom dobrom filme, pretože ujo s tetou sa rozhodli, že pôjdu spolu do reštaurácie a ja so sestrou budeme s malým. Ešte predtým ako stihli odísť, volal ujovi jeho brat. Ide s pár ľuďmi do klubu, tak či nejdem s nimi. Išiel som.

Dostal som aj pokyny, čo si mám dať na seba. Respektíve, čo si obliecť nemôžem. Do klubu by ma nepustili, keby som mal rifľové kraťasy. Iné kraťasy sú okej, ale ak by boli rifľové, stál by som vonku. Za celý večer som sa nedozvedel prečo je to tak :D Tak som si radšej obliekol obyčajné rifle, biele tričko, biele hodziny z Číny, navoňavkoval sa David Backham voňavkou a čakal na Gregryho (ujov brat), ktorý mal prísť po mňa okolo desiatej.

V tom začalo vonku liať. Búrka ako z hororového filmu, všetko vonku blikalo od bleskov. Keby som vyšiel von na 10 sekúnd, mal by som za sebou druhú sprchu. Neveril som, že sa niekam pôjde. V tom prišiel Gregry, vybehol hore na pc, pozrel predpoveď a vrátil sa dole s dobrou správou. Do 20 minút bude po búrke, takže ideme. Obul som si biele boty (akože Converse) a išlo sa.

Cestou, necestou

Cestou sme sa zastavili ešte u nich doma, kde vyzdvihol svojho kamaráta, jeho holku a kamarátku tej holky. Nasadli sme všetci späť do auta a išlo sa. Cesta do klubu trvala asi pol hodiny. Kým sme tam došli, naozaj bolo po búrke. Najprv sme šli na nejaký dom, nejakého kamaráta. Otvorili sa dvere, v miestnosti asi 20 ľudí drinkujú a pozerajú OH – plávanie :D „Háj evribady“ a už sa šlo do kuchyne. Milujem americké housepárty. Na kuchynskom pulte je rozložené všetko čo je doma a už sa len pije a je. My sme si dávali (decentne) nejakú cranberry vodku s džúsikom. Dievčatá tam pili nejaký tzv. „pickle shot“. Írska whiskey, ktorú nezapijete, ale zajete kyslou uhorkou. Pre moje vlastné dobro som to radšej neskúšal. Po niekoľkých drinkoch, menšej debate sme sa vybrali do klubu. Dom bol trocha ďalej od klubu, tak sme šli opäť do auta nájsť lepšie miesto na parkovanie. Klub je na hlavnej ceste hneď vedľa pláže a mora a keďže sme prišli okolo jedenástej, bolo nemožné nájsť miesto na parkovanie. Vydali sme sa hľadať „párkink“ niekde medzi domy o pár ulíc ďalej. Nakoniec sme našli miesto asi 5 ulíc od klubu, čo nebolo v danej situácii až také zlé.

Klub

Do klubu sme si trocha pobehli (na počesť prebiehajúcej olympiády), pretože začalo opäť pršať. Ale vzhľadom na to, ako ďaleko sme zaparkovali, sme tak trocha zmokli. Vstupné do klubu bolo $15 a klub bol natrieskaný. Myslel som si, že neurobím od vchodu ani jeden krok. Prvá cesta ku baru, ktorý bol hneď vedľa vchodu nám zabral asi 15 minút. Čapované pivo v plastovom poháriku a navyše v takýchto podmienkach bol crazy nápad. Cesta na parket, ktorý bol od vchodu na druhej strane nám zabralo asi 20 minút. Všade okolo boli ľudia. Najviac som sa ale bál dobre vytrénovaných chlapíkov s mierne krátkymi vlasmi. Nechcel som to pivo na nikoho nechtiac vyliať, takže kým sme prišli na parket (po dlhej ceste), tak som ho mal už vypité (radšej).

http://www.youtube.com/watch?v=qF7Eb9tN-4k

Nepovažujem sa za dobrého tanečníka, ale v takýchto podmienkach by bol dobrý tanečník asi každý. Stačí si chrániť miesto aspoň na dýchanie, kroky do strán nie sú potrebné. Jednu ruku dáte hore (ak máte dostatok priestoru, tak aj druhú) a stačí ak s ňou budete mávať. Ideálny tanec do takýchto podmienok.

„Toi-Toi“

Najdlhšia cesta z parketu bola na toalety. Prejsť celý parket a bar. Potom cez dvere vonku na terasu, kde sa fajčilo. (Kluby na Slovensku, berte si príklad!) Okolo celej budovy a boli sme na toaletách. Vonku postavených asi 10 Toi-Toi záchodov a cez to biely altánok, pretože mierne pršalo. Na jednej aj druhej strane stali pri toaletách „security ujovia“, pričom jeden z nich hovoril ľuďom, ktoré búdky sú voľné :D Asi po 1 AM sa klub trocha vyprázdnil a tak som na parkete mohol urobiť aj krok do strany. Vedľa nás sa „zabávali“ nejaký chlapci tak „dobre“, že drink jedného z nich mi skončil na mojom bielom tričku (asi pil niečo biele, lebo na tričku som nemal nič). Zákon v New Jersey hovorí, že o druhej ráno musí byť všetko zhasnuté a tak nás o 1:45 AM „vyhnali“ von nejakou „peknou“ pesničkou. Aspoň že už nepršalo.

http://www.youtube.com/watch?v=TcXgdUbh1hs

Cesta domov trvala trocha dlhšie ako cesta do klubu. Domov som prišiel okolo tretej ráno. Bol som neskutočne hladný, tak som si pre istotu dobrého spánku vzal tri donuts. Všetci boli vonku v džakúzi, tak som sa pridal. Po hodine čľapkania sa som si išiel konečne ľahnúť. Ďalší crazy víkend za mnou.

Pre kolegov informatikov

Všetci dobre vieme, že v Amerike je trh omnoho väčší ako u nás. Ale to čo tu v skutočnosti je, je omnoho lepšie ako som čakal. Za rozumné peniaze tu človek dostane neobmedzený paušál, internet a iPhone. Preto keď som vošiel do baru alebo klubu, tak 90 percent ľudí telefonovalo, písalo sms, boli na Facebook-u, tweetovali niečo alebo postovali fotky na Instagram. Keď sa mi zdalo, že byť sociálny na Slovensku je mierne klišé, tak tu je to bežný fakt. Ešte aj pizzéria má na škatuli kontakt na Facebook a Twitter. Takže doštudovať a hor sa do Ameriky robiť business.

[lukasbuzga]

@ Family Kingdom, Myrtle Beach

[lukasbuzga]

Disco, disco, party, party!

Mám za sebou ďalšie tri dni v raji. Po tom, čo som sa spálil hneď prvý deň na pláži som si dal od slnka oddych a namiesto toho som žil večer. Dve prežúrované noci, ale len jedna opica :)

Celý príbeh začnem v sobotu. Zobudili sme sa všetci luxusne na obed, zobrali veci a šli hneď na pláž. Z pláže neskôr do bazéna. Keďže zo všetkých som červený len ja, už na obed som to nezvládal, tak som šiel späť do izby. Dal som si sprchu a čakal na večer. Na dovolenke sme spolu s ďalšími troma rodinami a aby sa nepovedalo kto viac žúruje, dohodli sa ženy a muži, že v sobotu pôjdu von ženy a v nedeľu zasa muži. Mne to bolo jedno, pretože som mal v pláne ísť von aj v sobotu aj v nedeľu :D

Okolo desiatej mal prísť taxík, ktorý nás mal odviezť na Boardwalk. Dohromady nás bolo osem, tak som bol zvedavý ako sa namačkáme do auta. Zrazu ku nám prišla biela dodávka – náš taxík. Prvé čo ma hneď prekvapilo, bola žena taxikárka. Nemám nič proti ženám taxikárkam, ale ešte som sa s tým nestretol. Hneď ako sme nasadli musel jeden z nás podpísať papier, že sme si naozaj zavolali taxík a že ideme z bodu X, do bodu Y. V hlavičke stálo, že sme si objednali limo (limuzínu). Teta šoférka nám hneď po smiechu vysvetlila že je to limo/taxi/van :D Aby sme si urobili náladu na večer, preplo sa rádio na 97.7 (dance rádio). K zábave v „limuzíne“ nám chýbala už len diskoguľa. Teta taxikárka pohotovo zareagovala, vytiahla iPhone, pustila blikajúce svetlo a pártynight sa mohol začať.

Na Boardwalk to nie je ďaleko. Boli sme tam asi za 15 minút. Cestou sme sa dozvedeli do akého klubu máme určite ísť.  Keďže bolo už celkom dosť hodín žilo to nie len v kluboch ale aj vonku na ulici. Po menšej prechádzke po ulici sme si vybrali prvý bar v ktorom začneme noc – Senor Frog’s. Vstupné do klubu bolo $5. Prvý dobrenajedený černoch kontroloval každému ID a dával pásky na ruky, druhý kontroloval kabelky a „ošahával“ ľudí a tretí len zobral peniaze. Už pri vchode mi bolo jasné, že klub je plný a že sme si určite vybrali dobre. Všade naokolo bolo UV svetlo, tak som bol rád, že som si zobral biele topánky, tričko aj hodinky :D

Prvé kroky smerovali samozrejme k baru. Bar bol až za parketom na peknej teraske, ktorá bola nad vodou. Netušil som čo sa tu pije a čo je dobré. Tak som ostal pri klasike – vodka s džúsom nemôže byť zlá. Nebola. Najviac sa mi páčilo nalievanie barmana. U nás sa veľmi dbá na to, aby v poldecáku bol alkohol naliatý presne po čiarku. Tu nie. Barman zobral do jednej ruky fľašu Vodky, do druhej ruky striekaciu hadicu s džúsom a do pohára s ľadom lial dovtedy, kým nebol plný. Asi po hodine v klube som pochopil hneď jednu vec. V kluboch v USA poznajú len hip-hop, LMFO a Davida Guettu. Ako tak vo vnútri pokračovala diskotéka, vonku sa dala dohromady rocková kapela a pri bare začal rockový koncert.

http://www.youtube.com/watch?v=5XrRYP-D0PM

Za tie tri týždne v Amerike som už videl všetko možné, ale to čo som zažil na toaletách som ešte doteraz nepochopil. Jeden „čašník“ stál medzi umývadlami, púšťal vodu, dával mydlo a servítky na utieranie. Mal tam na výber aj pár voňaviek, keby som chcel voňať lepšie. To všetko ako servis v klube. Celé to robil len za tips. Poprosil by som taký personál aj v slovenských kluboch :) Taktiež pre mňa bolo nové to, že priamo v klube bolo asi päť policajtov.

Asi po dvoch hodinách v klube som šiel s mladšou časťou výpravy pozrieť ďalší klub. Club Boca bol oproti klubu kde sme boli, takže sme nemuseli ísť ďaleko. Vstupné do klubu bolo $10. Po celej procedúre ako v minulom klube som rýchlo pochopil, že tých pár dolárov navyše stálo zato. Vošli sme do veľkej haly s vysokým stropom a na stenách bolo asi desať veľkých LCD obrazoviek. V strede parketu bol bar. Prešli sme celý parket naprieč a za stenou bol iný parket a iný DJ. Aj tento parket sme prešli a v tretej (najmenšej) hale bol nejaký rockový koncert.

Celý večer bol skvelý. O druhej ráno všetky kluby skončili, stretli sme sa pred barom, zobrali sme si opäť „limuzínu“ a šli domov.

  V nedeľu ráno sa začal deň rovnako ako predošlí. Raňajky, káva a smer pláž. Po dvoch dňoch som bol už menej červený, ale na slnku som opäť nevydržal dlho a šiel som späť do izby. Večer sa pre zmenu chystala pánska jazda a bol som zvedavý, či to prekoná včerajšiu noc.

Večer sa šlo o niečo skôr, tak sme sa stretli všetci v ich izbe odkiaľ sme mali vyraziť. Pártynight začala švédskou vodkou „zapitou“ melónom. Do klubu sme sa tento krát viezli inou bielou dodávkou. Bola menšia a my sme boli ťažší. Preto sme pri každom rozbehu šúchali výfukom po asfalte tak, že sa za nami až iskrilo :D

Celá noc bola podobná tej predošlej. Jediný rozdiel bol v tom, že bola nedeľa a preto aj ľudí v kluboch bolo menej. Okolo jedenástej sa všetko rozbehlo, do klubu prišlo pomerne veľa ľudí a všetci sme sa zabávali. Drink striedal drink a ja som musel ísť opäť na wc. Povedal som asi trom ľuďom, že idem a nech ma počkajú na rovnakom mieste na ktorom práve tancovali.

Na toaletách bolo dosť ľudí (asi kvôli tým voňavkám) a preto kým som prišiel na rad, prešlo dosť času. Samozrejme, že keď som sa vrátil späť na parket, nikto tam nebol. Tancovalo tam asi 5 ľudí, ale nikto z našej skupinky. Hneď som začal v hlave panikáriť :D Na taxík som nemal, späť do hotela to bolo asi 15 kilometrov a ja som netušil čo budem robiť. Urobil som hneď prvé, čo ma napadlo – vybehol som z klubu :D Samozrejme, ani pred klubom nikto nebol a už som bol pripravený na menšiu túru popri ceste späť do hotela. Moje druhé ja mi ale našepkávalo, aby som sa vrátil späť do klubu. Vošiel som späť, piati ľudia stále tancovali na parkete, ale ja som pokračoval ďalej, smerom von k baru. Tam bolo ľudí omnoho viac a asi po piatich minútach panikárenia (už to nebolo len v hlave) som našiel celú našu skupinku. Vtedy mi spadol zo srdca velikánsky kameň. Naozaj sa mi nechcelo ísť do hotela na pešo.

Našiel som ich práve včas, pretože DJ zahral poslednú songu a klub sa zatváral. Vyšli sme von a smerovali naprieč ulicou na parkovisko, kde nás mal vyzdvihnúť ujo taxikár. Pred klubom sa ešte dvaja z našej skupinky (single chlapci) zastavili pri nejakých dievčatách, prehodili pár slov, vymenili si čísla a pokračovali sme ďalej. Niekde na polceste nás začala sledovať nejaká partia chlapcov, ktorí neboli o nič starší ako ja. My sme šli po ľavej strane, oni po pravej. Začali rozprávať niečo o tých dievčatách. Po anglicky rozumiem, ale jemu som nerozumel ani slovo.

Ako sa končila ulica, atmosféra hustla a ja som vedel, že je len otázkou času, kedy sa niečo stane a preto som sa držal bokom. Nechcel som predsa prísť o svoje turistické trojmesačné víza. Na konci ulice už nebolo kam ísť, tak sme sa zastavili my aj oni a čakali sme na taxík. Vtom jeden z nich prišiel bližšie, niečo povedal a začala sa bitka. Skočilo na seba asi 10 ľudí. Mastenica riadna, no o pár sekúnd nato boli na mieste aj policajti a všetko sa začalo upokojovať.

Zákon je tu nastavený veľmi prísne a síce, ak sa niekto s niekým pobije, je jedno kto začal, alebo prečo začal, obaja idú do väzenia, kde počkajú do rána na sudcu, ktorý ich vypočuje a rozhodne na mieste. Škoda, že aj u nás to takto nefunguje. Po celej bitke zobrali policajti do väzby nejakého študenta z Írska, ktorý bol v Amerike na študentské víza, ale po tomto incidente bude hneď deportovaný späť. Cesta na hotel bola rýchla a ja som zaspal v priebehu 5 sekúnd.

http://www.youtube.com/watch?v=dLhFDYQHDQY

Ráno to bolo o niečo horšie. Teta kocovina ma navštívila a tak som celý deň presedel v izbe za TV a cestu na pláž som radšej ani neriskoval. Poobede sme mali na pláne len relaxovať a preto sme šli do Aquaria. Ticket na celý deň stál $21, čo ma celkom milo prekvapilo. Z vonku vyzerala budova celého areálu maličká, ale vo vnútri to bolo celkom veľké. Jedna miestnosť bola venovaná len dinosaurom, v druhej to boli len farebné rybičky, ďalej to bolo len o žralokom a nakoniec bolo veľké akvárium plné rýb, žralokov a iných morských živočíchov. Postavili sme sa na pás, ktorý nás pomaličky previezol okolo celého akvária. Prekrásne.

Po tomto zážitku sme sa chceli ísť niekam najesť. Na móle bolo veľa reštaurácii, klubov, obchodov a medzi nimi aj Wine Store. Ponúkali aj ochutnávku vín, tak sme sa zašli pozrieť, ako to tam vyzerá. Na dlhom pulte už boli pripravené poháre s ponukou vín. Stačilo zaškrtnúť 7 vín a za $4 ste ich mohli ochutnať. Zo všetkých, ktoré som si vybral bolo jednoznačne najlepšie biele suché Chardonnay.

Po ochutnávke vín sme sadli do auta a išli nájsť nejakú reštauráciu, kde by sme sa konečne najedli. Po pár minútach rozhodovania počas cesty sme našli reštauráciu Mammy’s Kitchen. Hneď som si spomenul na bryndzové halušky :D Reštaurácia vyzerala slušne. Nevedel som čo by som si asi tak vybral na večeru. Nakoniec sme si ale všetci „kúpili“ bufet. Za $16 ste mali vstup do bufetu, kde ste si mohli zobrať na tanier čo len chcete. Najlepšie na tom ale je tá americká pointa. Keď dojete, zoberiete si ďalší tanier a môžete si ísť zobrať jedlo znova. Otočiť to môžete kľukne aj niekoľko krát. To isté platí aj s pitím. Zaplatíte raz za pohár vody a keď ju vypijete, príde čašníčka a doleje vám nový pohár, za ktorý už ale neplatíte :D Nemiluj Ameriku ...

Ďalšie fotky mám vo svojom profile na Facebooku.

[lukasbuzga]

@ Club Boca, Myrtle Beach

[lukasbuzga]

"Vekejšn" v South Caroline

Už dlhšiu dobu som tu nič nenapísal a určite nikto z vás sa nemal na čom pousmiať, alebo čo čítať pri rannej káve. Odchádzam na dovolenku z dovolenky. Smer South Caroline, Myrtle Beach.

Cestujeme

Keďže teta aj ujo pracujú celé dni, aj v deň odchodu boli obaja v práci a ja so sestrou sme mali strážiť malého, upratať dom a pobaliť si svoje veci. Keďže už teraz sme na dovolenke, tak tie dva šuflíky našich vecí nebol problém vysypať do jedného kufra. Samozrejme, že po príchode tety a uja domov začala hystéria. Cestovnú horúčku mali všetci. Okrem mňa :D Sadol som si na gauč a čakal na odchod (mali sme odchádzať o 9 PM). Po tom všetkom sme nahádzali veci do kufra auta, nastavili GPS v aute a ideme.

Na prvej benzinke sme sa zastavili po kávu. Milujem systém v Amerike. Ako všade platíte len za prázdny pohár. Kávu si musíte „načapovať“ sami. Ako správny Slovák som si zobral ten najväčší pohár, aby som si zobral za $1.45 čo najviac kávy :D Potom sme už len išli a išli. Celú cestu nemá zmysel opisovať, lebo je to rovnaké ako u nás. Čo ale stojí za zmienku, je štýl akým tu všetci jazdia. Všetko v Amerike je big, preto aj obyčajná cesta musí byť trojprúdová. Avšak, ak si nejaký ujo Američan vo veľkom kamióne povie, že pôjde len v ľavom pruhu (ktorý je ako u nás len na predbiehanie), tak aj keby neviem čo bolo, pôjde len v tom ľavom pruhu a všetci čo ho chcú obehnúť, musia ísť z prava. Potom to vyzerá megachaoticky a veľakrát za tú cestu som myslel, že nabúrame.

Celá cesta bola super, spať sa mi nechcelo, tak som sa rozprával s ujom, aby nezaspal aj on. Cestou sme šli aj okolo Washingtonu DC. Prekvapilo ma hlavne to, že o jednej ráno, keď sme šli len obchvatom okolo mesta, sme chytili traffic. Musím prehovoriť tetu, aby sme cestu späť šli cez deň a šli aj do Washingtonu. Chcem jednu fotku aj s ujom Obamom :)

  Myrtle Beach, SC

Na miesto sme prišli o hodinu skôr, ako bolo naplánované. Bolo 8 AM a my sme boli pri hoteli, kde sme mali dostať izbu o 14 PM. Všetci boli unavení z cesty, ale viac ako to, boli všetci hladní. Takže, prvá cesta smerovala niekam, kde sa najeme.  Okolo hlavnej cesty boli len obchody s vecami na beach a nejakých pár reštaurácii. Vybrali sme si nejaký zelený „Pancake House“. Klasická americká reštaurácia. Žiaden luxus, len domáca pohoda. Najlepšie na reštauráciách v Amerike je obsluha. Čašníčky tu nedostávajú taký plat ako u nás. Dostanú len nejaký základ (napr. $200) a ostatné peniaze si musia zarobiť na sprepitnom. Zo začiatku mi to prišlo veľmi čudné, pretože u nás sa čašníčky radšej tvária, že do ich podniku nikto neprišiel. Ale tu? Ešte ani nesedíte a už sa vám čašník predstaví, že on je ten kto vás bude obsluhovať. Potom čo sme si objedali nejaké pitie, kávu a lievance prišla opäť, či je všetko okej, či nám chutí, či ešte niečo nechceme. Raňajky boli skvelé, no my sme teraz museli čakať do 14 PM na kľúče od izby. Samozrejme, že naše kroky smerovali na pláž.       

  Beach

Všetky veci sme mali v kufroch v aute. Čiže ako správni výletníci sme sa rozložili na parkovisku pri pláži, začali sa hrabať v kufroch, aby sme si všetci vybrali, čo potrebujeme. Pri kabínke na prezliekanie bol rad ako na Vianoce v Tescu, tak som si povedal, že mne bude stačiť aj predné sedadlo v aute. Nejako som sa tam poskladal, prezliekol, zobral slnečné okuliare, žabky na nohy a išlo sa.

http://www.youtube.com/watch?v=YQWYZ5KUhag

To čo som uvidel za horizontom mi vyrazilo dych. Bolo to presne to, čo som videl pár dni predtým na Youtube. Bolo ešte len 9 AM, ale pláž už bola zaplnená. Našli sme si miesto blízko tieňa pod mólom. Keďže som v taške ledva našiel moje plavky, tak hľadať nejaký opaľovací krém bolo zbytočná strata času. Neriešil som to. Slnko bolo ostré, ja som sa vyvalil na lehátko a chilloval. Potom som skočil do vody, vlny boli megaveľké. Zábavka. Potom som sa opäť vyvalil na lehátko. Keď sme sa vybrali po kľúče pred druhou, všetci mi hovorili, že som sa spiekol. Necítil som sa tak. No večer som pochopil, že mali pravdu. Som červený ako prasa :D

Komplex alebo sídlisko?

Na vrátnici sme dostali kľúče, zaplatili $5 za parkovanie na celý týždeň a šli si nájsť izbu. Chvalabohu, že máme izbu na nultom poschodí. Schody by ma zabili. Izba je malá. Len dve postele a nočný stolík. Kuchyňu a obývačku máme spojenú a v druhej izbe je ujova sestra s rodinou. Celkom pohoda. Čo ma ale prekvapilo, bola veľkosť celého komplexu. Je to veľké ako sídlisko 2. Samé hotely, domčeky, bazény medzi nimi, bar za barom. Ľudia, čo tu pracujú sa musia presúvať z miesta na miesto v golfových vozíkoch :D Keď sme sa šli prejsť po okolí, aby sme zistili, čo tu vlastne je, tak sme videli autá z celej Ameriky. Je to tu niečo ako Domaša pre Prešovčanov. Len trocha väčšie :)

  Party

Po celej noci cestovania, doobediu na pláži, som si dal sprchu a čakal na večer. Stretli sme sa všetci (cestovali sme tri rodiny) na záhradke pri jednom z našich izieb. Dal som si dva poháre vína a už ma ťahali na párty na pláž. Samozrejme, že som išiel :D Od izby to na pláž nie je ďaleko - asi 5 minút pešo. Mala tam byť nejaká trance party. Pri vstupe nás kontroloval nejaký dobrenajedený černoch. Keď som mu ukázal slovenský pas (nechápem prečo je taký veľký) pozrel na mňa rovnakým pohľadom ako všetci. Asi ani nevedel, kde nejaká Slovakia je. Dostal som pečiatku na ruku, aby som mohol piť. Žiadna trance party sa nekonala. Neviem prečo, ale boli tam štyria ľudia, živá kapela. Niečo ako na svadbe. Ale prvá songa čo som od nich počul bola od LMFO :D Týpek mal veľmi detský hlas a keď spieval „I’m sexy and I know it ...“ tak mi prišlo do smiechu :D Pri bare som si zobal pivo (že vraj pivo za $3.50 je megalacné) a išiel do davu. Problém bol, že toto je niečo ako family complex, teda na očakávanej trance party bolo viac detí a rodičov ako mladých ľudí. Vypil som ďalšie pivo a šiel „domov“.

[lukasbuzga]

Práca, pláca, párty, pláž

Celý môj pobyt tu v Amerike mal byť o relaxe. Mal som ťažší rok v škole, tvrdo som pracoval, tak som si povedal, že jediné čo tu budem robiť bude nič :D No nejaký ten dolár navyše nie je na škodu, navyše ak ceny všetkého tu sú také super oproti tým naším. Včera som teda vstal ráno o deviatej a išiel s ujom pomôcť so sťahovaním nejakého týpka. Nevedel som čo ma čaká, ale vonku bolo asi 40 stupňov a ja som vedel, že to bude ešte sranda :)

Starobinec na americký spôsob

Prvá cesta smerovala ku mame toho týpka. Cesta nebola dlhá. Zrazu sme odbočili na nejakú príjazdovú cestičku a pred nami závora a nejaký vrátnik. Ujo vrátnik nás bez problému pustil dnu a zrazu sme sa ocitli v meste v meste. Nechápal som kde to ideme, tak som sa opýtal uja čo to tu akože je. Je to miesto, kde žijú starí ľudia. Prenajmú si dom a žijú si na úrovni aj v starobe. V tom „meste“ majú dokonca aj golfové ihrisko, tak dedko, ktorý je čipernejší si môže ísť trocha zašportovať. Trávnik im tam kosí správca, takže ani o to sa nemusia starať. V komplexe boli umelo vytvorené jazierka, okolo chodník na prechádzky, lavičky na relax, altánky na grilovanie. Oproti naším tzv. starobincom luxus. Prišli sme ku domu, kde nás čakal týpek, ktorého sme mali sťahovať. Po zoznámení sa ma len opýtal odkiaľ som a či mu budem rozumieť. Keď som mu povedal, že som zo Slovenska, bolo na ňom vidno, že vie kde to je. Bol totiž veľký fanúšik hokeja. Tak sme trocha pospeakovali o majstrovstvách, Chárovi a Gáborikovi :)

Sťahujeme

Nahodili sme na požičaný truck nejaké veci z domu a smerovali sme s týpkom, ktorého sme sťahovali, do jeho nového domu. Cesta bola megadlhá, až som myslel, že dom kúpil niekde na konci sveta. Keď sme tam prišli, myslel som si, že si robí srandu. Dom vyzeral dosť ošarpane, aj z vonku aj z vnútra. S ujom sme sa zhodli, že tam bude megaveľa roboty. To by bolo všetko fajn, veď nie každý ma doláre na pekný dom. No čo ma zarazilo najviac, týpek má nové BMW Z4 (po americky bí - em - dabljú) a jeho žena si práve kúpila nové Infinity. Tak takto sa žije v Amerike.

Veci mal uložené v garáži v nejakej firme. Tak sme tam s autom zašli, aby sme ho naložili. Trvalo nám aspoň hodinu a pol, kým sme naložili veci do auta. Aj tak tam nejaké krabice ostali, po ktoré sme sa potom museli vrátiť. Ako sme tak vyrazili späť domov, aby sme auto vyložili, ozvalo sa „práásk“ a so mnou len hodilo dopredu. Pozerám čo sa stalo. Týpek len trafil bokom auta červenú tyčku na rohu, ktorá tam bola presne pre takých expertov, aby nezbúrali celú sadrokartónovú budovu. Na druhý pokus to už prešiel v pohode a myslel som si, že mu asi zatlieskam. Keď sme vychádzali na hlavnú ulicu, samozrejme, že zadné kolesá šli cez megaobrubník. Až to s nami hodilo. No ja som vzadu žiadne veci, ktoré by sa mohli rozbiť nemal :D Prišli sme pred jeho dom a týpek začal cúvať pred garáž. Po 10 minútach to už prestalo byť vtipné a keby som vedel pracovať s tými páčkami v trucku, tak si tam sadnem a urobím to ja. Otvoril som dvere na spolujazdcovej strane a hovoril mu ako má točiť volant. Na jeho prekvapenie, keď otočil volant doprava, tak tam aj išiel :D Veci sme len vyhádzali do garáže, čo nám zabralo ďalšiu hodinu. Zjedli sme pizzu a boli sme radi, že už ideme preč.

Párty

Prišli sme domov a ako správni chlapi sme si zobrali pivo z chladničky a hodili sa do džakúzi. Potom sprcha a šlo sa ku rodinnému známemu na dom na párty. Američania očakávajú megasviatok – 4. Júla a preto je teraz všade v okolí ohňostroj za ohňostrojom. Prišli sme na dom, samozrejme som nikoho nepoznal, tak som sa len usmial, povedal nahlas „Háj“ a bolo. Našiel som si stoličku, sadol a čakal čo sa bude diať. Ujo mi doniesol pivo, tak som teraz sedel s pivom a čakal čo sa bude diať. Zrazu sa otočil starší pán a začal do mňa speakovať. Neviem čím to je, ale čím je človek starší, tým horšie speakuje a ja potom nerozumiem ani jedno slovo. Preto aj tento starší pán mi opakoval všetko dvakrát. Po klasických otázkach odkiaľ som, na ako dlho som prišiel a ako sa mi tu páči prišlo na rad euro, to ako nám krachuje ekonomika (ako by to u nich bolo lepšie) a aj to ako sa darí Grécku a im bankám. Po celom dni som bol megahladný, tak som vyhľadal gril a „objednal“ si jeden cheesburger. Potom ako som ho zjedol, tak mi teta priniesla mušle. Samozrejme, že som ich nikdy predtým nejedol. Povedal som si, že človek musí vyskúšať všetko, tak som to nejako vyškrabal z tej mušle, dal do úst ... a zjedol. Nebolo to až také zle. No seafood mi nejako nereže. Po štvrtom pive (majú neskutočne slabé pivo) sme sa vybrali dole na ulicu čakať na ohňostroj. Sedeli sme tam asi 40 minút, kým sa niečo začalo diať.

(video pridám poobede)

Let´s go to the beach

Dnes som vstal celkom vyspatý. Neboleli ma ani ruky od toho sťahovania (určite to bolo kvôli pivu a džakúzi). Príprava na pláž bola nekonečná. Pripraviť jedlo, zobrať pitie, slnečník, lehátka, uteráky ... Cesta trvala asi pol hodiny. Je úžasné mať oceán tak blízko domu. Na pláž sa platilo za osobu $7 a za parkovisko tiež $7. To čo prišlo potom bolo neskutočné. Piesková pláž bola taká dlhá, že som nevedel kde sa začína a kde končí a pred nami len oceán. Vzadu bolo vidno len nejakých pár lodiek.

http://www.youtube.com/watch?v=tUEi7Tq1biQ

Rozložili sme sa pomerne blízko vody. Zhodil som tričko a šiel sa hneď opaľovať. Od vyšportovanej postavy mám veľmi ďaleko, asi ako z Prešova do Košíc. No keď som sa rozhliadol okolo seba, moje stratené sebavedomie bolo hneď späť.

Aký by to bol výlet k oceánu, keby som si v ňom nezaplával (poznámka autora: autor nevie plávať :D). Voda nebola vôbec pokojná ako niekde na Domaši. Bola to len vlna za vlnou a celá pláž sa zabávala len na čakaní ďalšej vlny. Tak som sa pridal. Bol to neskutočný pocit pre niekoho ako ja – neplavca. Najviac som sa zabával na malých černoškoch, ktorý sa kúpali obďaleč. Každá jedna vlna ktorá prišla ich trafila tak, že sa vždy našli až niekde na začiatku pláže.

http://www.youtube.com/watch?v=qyKnhzW-tL0

Ďalší týždeň môže prísť

Po pláži sme šli rovno domov. Samozrejme sme chytili taký traffic, že cesta späť bola asi trikrát dlhšia ako cesta na pláž. Cestou domov sme sa zastavili u Vietnamcov po polievku na večeru. Polievka sa vraj volá „Uan Tan“ a chutila fajn :) Bol som taký slaný, akoby som celý deň pracoval niekde v Solivare. Pomohol som tete s večerou – šalát, cestoviny, steak a šiel si dať sprchu. Teraz sedím v pivnici na gauči (mojej posteli) a spisujem zatiaľ svoj najlepší víkend v jú-es-ej.