#práca | Explore Tumblr Posts and Blogs

slavicbee · 5 months

Text

Arepov boh

Prompt: Chrámy sú stavané pre bohov. S touto vedomosťou postaví farmár malý chrám aby uvidel, aký boh sa mu zjaví.

Arepo si v poli postavil chrám, skromnú vecičku, zopár kameňov naukladaných do mohyly, a o dva dni neskôr sa do nej nasťahoval boh.

“Dúfam, že si boh žatvy,” povedal Arepo a založil altárik a spálil dve pšeničné stebielka. “Bolo by to fajn, veď vieš.” Pozrel sa dolu na tú šmuhu na kameni, kamienky nakrivo naskladané, odkašľal si a poškrabkal sa po hlave. “Viem, že toho nie je veľa,” povedal, jeho slamená čiapka v rukách. “Ale - spravím, čo sa len bude dať. Bolo by fajn myslieť si, že na mňa dohliada nejaký boh.”

Na ďalší deň tam zanechal pár fíg, deň na to tam strávil desať minút svojho rána posadený vedľa toho chrámu v modlitbe. Na tretí deň ten boh prehovoril.

“Mal by si ísť do chrámu v meste,” povedal boh. Jeho hlas bol ako šum pšeničných stebiel. ako pišťanie poľných myšiek pobehajúcich skrz trávu. “Do skutočného chrámu. Nejakého riadneho. Dostať požehnanie od skutočného boha. Ja taký nie som, ale možno by som ťa mohol niekomu odporučiť?” Vytrhol list zo stromu a povzdychol si. “Tým myslím, nie že chcem byť drzý. Je to tu útulné. To velebenie bolo fajn. Ale nemôžeš úprimne veriť, že ti čokoľvek z toho niečo prinesie.”

“Už toto je viac než som očakával, keď som ho staval,” povedal Arepo, pokladajúc svoju kosu a sklaňajúc sa k zemi. “Povedz, čohože si to ty boh?”

“Som boh spadnutých listov,” povedal. “Červíkov, ktorí sa mútia pod hlinou. Hranice medzi lesom a poľom. Prvého náznaku námraze predtým než príde prvý sneh. Šupky z jablka ktorá sa ti zubom poddáva. Som boh tuctu ďalšieho ničoho, zvyškov, ktoré vedú k hnilobe, chvíľkových letmých pohľadov. Zmena vo vetre, ktorá hneď zmizne.”

Boh si opäť povzdychol. “Nemá zmyslu velebiť niečo také, nie ako Vojnu, alebo Žatvu, alebo Búrku. Odlož svoje modlitby na veci mimo tvojej kontroly, dobrý farmár. Na tomto svete si taký maličký. Taký zraniteľný. Lepšie modliť sa niečomu vyššiemu, než som ja.”

Arepo vytrhol stebielko pšenice a pritísol si ho medzi zuby. “Mne takéto velebenie vyhovuje,” povedal. “Takže ak ti to nebude vadiť, myslím, že v tom budem pokračovať.”

“Rob, ako uznáš za vhodné,” povedal boh a stiahol sa hlbšie medzi kamienky. “Ale nikdy nevrav, že som ťa nevaroval.”

Arepo sa modlil pred rannou prácou, a on a ten boh v tichosti uvažovali nad stromami. Takto ubehli dni, a týždne, a potom sa privalila Búrka, čierna a hrubá a búrlivá. Zaplavila Arepove polia, ztriasla škridlice z jeho strechy, zasiahla jeho olivový strom a poslala ho na popol. Na ďalší deň kráčali Arepo a jeho synovia pomedzi tej pšenice, zachraňovali čo sa len dalo. Ten maličý chrám bol rozhádzaný naprieč poľom, a tak keď práca z toho dňa bola hotová, Arepo tie kamienky pozbieral a opäť ich poskladal.

“Marná práca,” zašepkal boh, ale aj napriek tomu sa vplížil naspäť doň. “Nebolo jedinej veci, ktorou by som vám toto mohol ušetriť.”

“Bude nám dobre,” povedal Arepo. “Búrka už prešla. Znovu všetko postavíme. Na dnes žiaden milodar nemám,” povedal, a zložil trošku skazenej pšenice, “ale myslím, že zajtra niečím podopriem tieto základy, čo povieš?”

Boh v chráme zarachotil a povzdychol si.

Prešiel rok, a potom ďalší. Chrám sa zavrstvil stenami kameňov, zastrešil pletenými konármi. Arepovi susedia sa chichotali keď prechádzali navôkol. Niektoré ich deti zanechávali ovocie a kvetiny. A potom Žatva zlyhala, bohovia stiahli svoje odmeny. V Arepovom poli zakvitla pšenica tenká a krehká. Ľudia nariekali a trhali svoje róby, vraždili svoje jahniatka a vylievali ich krv, hľadeli na zem so znepokojením a išli spať hladní. Arepo si prišiel sadnúť ku tomuch chrámu, kvety už dávno zvädnuté, ovocie zošuverené na hrudky, Arepove rebrá bolo vidno skrz jeho hruď, jeho ruky sa stále triasli, a zamumlal modlitbu.

“Pre teba tu nič nie je,” povedal boh, túliac sa v tme. “Nie je nič, čo by som mohol urobiť. Nedá sa nič robiť.” Zatriasol sa a vypľul svoje slová. “Čo je tento chrám, ak ne tvojou ďalšou ťarchou?”

“My-” povedal Arepo, a jeho slová sa zakolísal. “A čo, že je chudý rok,” povedal. “Týmto sme si už prešli, prejdeme si tým znova. A čo, že sme hladní,” povedal. “Stále máme seba navzájom, nie tak? A mnoho ľudí sa modlili iným bohom, ale to ich pred týmto neochránilo. Nie,” povedal a zatriasol hlavou, a ľahol si na zopár zošuverených buryniek na altáriku. “Nie, myslím si, že naše usporiadanie mi celkom vyhovuje.”

“Príde horšie,” povedal boh z útrob toho kameňa. “A nebudem môcť spraviť nič, aby som ťa zachránil.”

Prešli roky. Arepo položil zvráskavenú ruku na ten chrám a niektoré dni tam strávil hodinu, stratený v zamyslení s tým bohom.

A jedného osudového dňa, spoza víno-temného mora, prišla Vojna.

Arepo sa zapotácal ku svojmu chrámu, jeho ruka pritlačená o brucho, pomazávajúc to sväté miesto svojou krvou. Spoza neho horeli jeho polia, a kosti v nich horeli do čierna. Privliekol sa tam na kolenách ku chrámu z tesaného kameňa, a ten boh sa náhlil ku jemu boku.

“Nemohol som ich zachrániť,” povedal boh, jeho hlas tichý nárek. “Je mi to ľúto. Je mi to ľúto. Je mi to tak, tak veľmi ľúto.” Listy padali zo stromov, malý hebký dážď popola. “Neurobil som nič! Celé tie roky, a nič som pre teba nespravil!”

“Ticho už,” povedal Arepo, chutnal svoju vlastnú krv, zrak sa mu rozmazával. V modlitbe sa oprel o chrám, čelo pritlačené ku kameňu. “Povedz mi,” zamrmlal. “Znovu mi povedz. Čohože si to ty boh?”

“Som-” povedal ten boh, a načiahol sa, chytil Arepovu hlavu, zavrel oči a prehovoril.

“Som boh spadnutých listov,” povedal, a vykúzlil si ich obraz. “Červíkov, ktorí sa mútia pod zemou. Hranice medzi lesom a poľom. Prvého náznaku námraze predtým než príde prvý sneh. Šupky z jablka ktorá sa ti zubom poddáva.” Arepove pery sa rozišli v úsmeve.

“Som boh tuctu ďalšieho ničoho,” povedal. “Kvetových lístkov, ktoré vedú k hnilobe, chvíľkových letmých pohľadov. Zmena vo vetre,” hlas sa mu zlomil a rozplakal sa. “Ktorá hneď zmizne.”

“Nádherné,” povedal Arepo, jeho krv špinila kamene a presakovala do zeme. “Všetky z nich boli také nádherné.”

A keď horeli polia a dym zahaľoval slnko, keď boli ľudia pošliapaní v presile a zúrila krvavá Vojna, keď nebesá vypustili na zem svoj hnev, rozsievač Arepo si ľahol do svojho skromného chrámu, hlavu mu chránili kamene, a vrátil sa domov k svojmu bohu.

Sora našla chrám a v ňom kosti, na ktoré sa zrútila strecha.

“Oh, úbohý boh,” povedala, “bez nikoho kto by pochoval tvojho posledného kňaza.” Potom za pozastavila, pretože bola zďaleka. "Alebo sa tu takto uctievajú mŕtvi?" Boh sa prebral z rozjímania.

“Volal sa Arepo,” povedal. “Bol zasievač.”

Sora sa trochu zľakla, pretože nikdy predtým nepočula hlas boha. "Ako si ho môžem uctiť?" Spýtala sa.

"Pochovaj ho," povedal boh, "pod mojím oltárom."

“Dobre,” povedala Sora, a šla si po lopatu.

"Počkaj," ozval sa boh, keď sa vrátila a začala zbierať kosti spomedzi polámaných vetvičiek a opadaného lístia. Položila ich na zvitok nebarvenej vlny, jedinej látky, ktorú mala. "Počkaj," povedal boh, "nemôžem pre teba nič urobiť. Nie som bohom ničoho užitočného."

Sora si sadla na päty a pozrela na oltár, aby počúvala boha.

"Keď prišla Búrka a zničila jeho pšenicu, nemohol som ju zachrániť," povedal boh, "keď sa Žatva nepodarila a on bol hladný, nemohol som ho nakŕmiť. Keď prišla Vojna," bohov hlas sa zadrhol. "Keď prišla vojna, nemohol som ho ochrániť. Prišiel zakrvavený z bitky, aby zomrel v mojom náručí." Sora sa znova pozrela na kosti.

"Myslím, že si bohom niečoho veľmi užitočného," povedala.

"Čoho?" spýtal sa boh.

Sora opatrne zdvihla lebku na látku. "Si Arepov boh."

Prešli generácie. Dedina sa zotavila z tragédií - domy boli obnovené, záhrady znovu vysadené, rany zahojené. Na starca, ktorý kedysi žil na kopci a hovoril s kameňom a sutinami, sa už dávno zabudlo, ale chrám stál v jeho mene. Väčšina verila, že je prázdny, pretože boh, ktorý v ňom sídlil, sa už dávno odmlčal. Každý, kto prechádzal okolo rozpadajúcej sa svätyne, však cítil bolesť v srdci, akoby smútil za strateným priateľom. Chlad, ktorý prenikal od vchodu do chrámu, oslaboval ich ducha a odháňal všetkých potenciálnych návštevníkov, okrem zriedkavých a najmä nevšímavých detí, ktoré po sebe nechávali drobné trsy ružových a bielych kvetov, ktoré natrhali na okolitej lúke.

Boh sedel vo svojom pokojnom domove a hľadel na vzdialenú cestu, na chodcov, pracovné kone a vozy, na padajúce lístie, ktoré sa vírilo okolo hemžiacich sa nôh. Ako dlho to už bolo? Svet napredoval bez neho, lebo vedel, že mu niet pomoci. Svet musí byť kruté miesto, ktoré opustili aj užitoční bohovia, ak farmy môžu zaplavovať povodne, úroda môže byť neúrodná a domy môžu horieť, pomyslel si.

Pochopil, že ľudia sú nezmyselné bytosti, ktoré sa modlia k bohu, ktorý im nemôže splniť želanie alebo požehnať šťastie. Ktorí by udržiavali chrám a prinášali obety bez toho, aby za to niečo dostali. Ktorí by sa delili o svoju spoločnosť a meditovali s takýmto neužitočným božstvom. Ktorí by pochovávali cudzinca bez nádeje na úžitok. Akou bizarnou, márnotratnou láskavosťou naňho premárnili. Aké úžasné, hlúpe, cnostné, beznádejné stvorenia boli ľudia.

A tak maľoval západ slnka žltými listami, lákal červíky, aby tancovali vo svojej pôde, rozkvital hranicu medzi lesom a poľom kvetmi a bobuľami, krstil vzduch štipľavým chladom pred príchodom zimy, dozrievali jablká s chrumkavými, červenými pehami, aby sa lámali pod zatínajúcimi sa zubami, a tucet ďalších ničotností, na pamiatku človeka, ktorý kedysi chválil dielo boha na jeho umierajúci dych.

“Zdravím ťa, Boh každej skromnosti na svete,” zvolal známy hlas.

Prižmúrené kútiky božích očí zaplakali na skrútených perách. "Arepo," zašepkal, lebo jeho hlas bol chrapľavý od storočnej nemoty.

"Som bohom oddanosti, drobných láskavostí, nerozbitných pút. Som bohom nezištnej, bezpodmienečnej lásky, večného priateľstva a dôvery," vyhlásil Arepo a každým slovom upokojoval toho druhého.

"To je úžasné, Arepo," odpovedal medzi slzami, "som za teba šťastný - taká mocná osobnosť bude určite potrebovať veľkolepý chrám. Odídeš do mesta, aby si zhromaždil ďalších veriacich? Všetci ťa budú zbožňovať."

"Nie," usmial sa Arepo.

"Takže ďalej, do hlavného mesta? Ďakujem, že si sa tu zastavil pred svojím odchodom."

"Nie, ani tam nepôjdem." Arepo pokrútil hlavou a uškrnul sa.

"Ešte ďalej? Aké ambiciózne ciele musíš mať. Nepochybujem však, že sa ti to podarí," pokračoval starší boh.

"Vlastne," prerušil ho Arepo, "rád by som tu zostal, ak mi to dovolíš."

Druhý boh onemel. ".... Prečo by si tu chcel zostať bývať?"

"Som boh nerozbitných zväzkov a večných priateľstiev. A ty si Arepov boh."

#god of arepo #ťumbľr #čumblr #slovensky #obrodenie #preklad #arepov boh

22 notes · View notes

bobodupla · 1 year

Text

Keď je pivo také čerstvé a nefiltrované, že by ste z jeho zvyšku asi upiekli aj chlieb. Dobrá práca Únětice!

Letná osmička je to najlepšie čo som kedy pil, svieže, horké a hlavne ľahké.

#pivo #lager #čumblr #ťumbľr

9 notes · View notes

margaretacieskova · 11 months

Text

Školská práca, akvarel, Giovanni Domenico

#giovanni domenico #art #akvarell

2 notes · View notes

blog-jrkvc · 1 year

Photo

CHM—Dom po lesom S tými podlahami sa pekne vyhrali, veľmi pekná remeselná práca. Nie všetko je stratené.. :)

#CHM #process

2 notes · View notes

dariaknizatova · 2 years

Text

čistá práca

7 notes · View notes

papirkniha · 2 years

Text

HAPPI

Dominika Sulírová

Autorský ručný momigami papier, nite, UV tisk 570 × 670 mm

Happi je tradičné japonské oblečenie, ktoré sa nosí najmä počas slávností a festivalov. Tradične obsahuje krátke texty, či znaky a emblémy súvisiace s konkrétnou udalosťou. Moje oblečenie z autorského ručného papiera je snahou o pochopenie, priblíženie sa, pričom pozdvihuje bežnú každodennú realitu intímnych textov a kresieb na slávnostnú performatívnu udalosť. Zozbierané fragmenty denníkových či literárnych textov, bežných stream of consciousness zápiskov a kresieb pochádzajú od viacerých autorov, ktorí sa pravidelne pohybujú v mojej blízkosti. A napriek tomu všetkému ide „len“ o pokus, o oblečenie, pretože moja vlastná skutočnosť mi neumožňuje byť nikým iným, vidieť jeho očami a premýšľať jeho slovami. Texty sa stretávajú, prelínajú a zase rozchádzajú.

Práca bola súčasťou týždňovej inštalácie na Fare na ulici Hozova 1.

Autorka fotografií: Anna Ovsíková

#dominika sulirova #handmade paper #momigami #prace

4 notes · View notes

spravodajstvo · 7 days

Text

Padajú prvé domy, Viedeň zatvára metro a Morava bude problém: Ako bojujú s povodňami susedné štáty

Stredná Európa – Povodne na rieke Morava a rozsiahle záplavy spôsobené neustálymi dažďami zasiahli nielen Slovensko, ale aj susedné krajiny. Situácia sa stáva alarmujúcou aj v Rakúsku a Českej republike, kde úrady prijímajú mimoriadne opatrenia.

Viedeň zatvára metro a nasadzuje záchranné jednotky

Rakúska metropola Viedeň, ktorá sa nachádza len niekoľko desiatok kilometrov od povodňami zasiahnutých oblastí na Slovensku, sa ocitla v mimoriadnej situácii. Rieka Dunaj stúpa v dôsledku neustálych prívalových dažďov, ktoré zaplavujú časti mesta. Viedeň preventívne zatvorila niektoré úseky metra, najmä tie, ktoré sa nachádzajú v blízkosti vodných tokov a nízko položených oblastí.

„Naše metro systémy sú stavané na zvládanie veľkého množstva vody, ale vzhľadom na to, že prognózy predpovedajú ďalšie silné dažde, musíme pristúpiť k preventívnym opatreniam,“ uviedol hovorca mesta Viedeň. Okrem toho sú do oblasti vysielané záchranné tímy, ktoré pomáhajú v evakuáciách a zabezpečovaní majetku.

Rakúske úrady sú v neustálom spojení so slovenskými a českými partnermi, aby koordinovali záchranné akcie v hraničných oblastiach. Pre regióny pozdĺž Moravy a Dunaja bol vyhlásený najvyšší stupeň povodňového ohrozenia.

Česká republika: Povodňová pohotovosť a mobilizácia armády

V Českej republike sa rieka Morava, ktorá preteká cez Olomoucký a Juhomoravský kraj, stáva jedným z najväčších problémov. Povodňové riziko stúpa aj na rieke Vltava, ktorá zasahuje hlavné mesto Prahu. České úrady už vydali povodňové výstrahy v niekoľkých krajoch, a to najmä v oblastiach pozdĺž Moravy.

Premiér Českej republiky vyhlásil pohotovosť a na pomoc povodňami zasiahnutým oblastiam povolal armádu. V mnohých mestách sú postavené protipovodňové bariéry a mobilné čerpacie stanice, aby sa zabránilo ďalšiemu zaplavovaniu.

„Očakávame, že hladina Moravy môže dosiahnuť historické maximum. Situácia sa zhoršuje, preto musíme byť pripravení na najhoršie scenáre,“ uviedol český minister vnútra. Obyvatelia v postihnutých oblastiach sú vyzvaní na evakuáciu a posilnenie preventívnych opatrení.

Slovensko: Padajúce domy a zúfalá situácia

Na Slovensku, najmä v oblastiach pri rieke Morava, situácia dosahuje kritickú úroveň. Padajúce domy, evakuácie a nepretržitá práca záchranných zložiek sú smutnou realitou posledných dní. Mimoriadny stav bol vyhlásený v niekoľkých obciach, kde sa už voda dostala do domovov ľudí a spôsobila obrovské škody.

„Záchranné akcie pokračujú nepretržite. Na mnohých miestach sú ľudia stále odrezaní od vonkajšieho sveta. Situácia sa môže ešte zhoršiť, ak bude pršať,“ varujú meteorológovia.

Medzinárodná spolupráca a klimatická výzva

Záplavy, ktoré zasiahli strednú Európu, poukazujú na rastúce klimatické výzvy, ktorým čelí región. Prepojenosť riek, ako sú Morava a Dunaj, spôsobuje, že záplavy na jednom mieste rýchlo ovplyvňujú aj susedné krajiny. Medzinárodná spolupráca medzi Slovenskom, Rakúskom a Českou republikou je teraz kľúčová.

Zároveň sa zvyšujú požiadavky na posilnenie infraštruktúry a budovanie udržateľnejších opatrení na ochranu pred povodňami. Táto situácia opäť ukazuje, že globálne klimatické zmeny majú čoraz viditeľnejší dopad aj v našom regióne.

Záver

Ako Slovensko, tak aj susedné Rakúsko a Česká republika čelia závažným povodniam, ktoré ohrozujú životy a majetok ľudí. Viedeň zatvára metro, Česká republika povoláva armádu a na Slovensku padajú domy. Spoločnou snahou sa krajiny snažia zvládnuť túto výzvu a minimalizovať škody, ktoré táto prírodná katastrofa spôsobuje. Boj proti povodniam bude pokračovať aj v nasledujúcich dňoch, kým sa situácia neupokojí.

#povoden morava #povoden slovensko

1 note · View note

haferove-kralisko · 4 months

Text

Súpis slov valašských za aprýl až máj

hafera - borůvka

bosorka - čarodejnica

koliba - hlídací búda pro bače, teraz už spíš tématický restaurant

maťa - kmotra

šáší - zelené všecko možné všude možně, keře, rákosí

táčky - kolečka, kolca

četina - smrkové větvy

ogar - kluk, mládenec

ščúr - štír

kotár - kotár ten je nad račú, dyž bydlíš na kotáře, bydlíš na velkém kopcu, na hřebenu

šupa - velká rána, velká facka

malúvka - obrázek

šuchtačka - pomalá práca

točená - tanec z Valašska, z Klobúk

fujara - hudebný nástroj se specifický zvukem, kerý v tebje evokuje hory, ovečky a ten krásný slovanský život

fáborek - pentla, stuha, mašla

strúha - příkop, strouha

jalovec - oblíbený strom na Velké Noce a známý valašský plátek

škřata - skřet

dłapa - ruka

pazgřivec - nepodara, lump, kerému nevěřite ni slovo, človjek, keremu sa nic nedaří, na co šahne

baňa - koule, ale též facan

ščeští - štěstí

tramtáryja - daleký kraj

gazda - hospodář

plúta - velký liják

oštara - negdo, gdo ti způsobuje enem trápení

gořala - alkohol

kuřička - slepice

staříček a stařénka - praprarodiče, ale též každý starší člověk ve věku nad 80 let

rožíhání - rozsvěcení

słp - sloup

pajta - malá koliba nebo též stavjení pro ovce, ale včil spíš nejaká stará sešlá chalupa

ťápała - mluvka

kopno - dyž po zimě neni sněh a půda je připravená na kopání, dobré počasí

lekvár - léčivý čaj

chrobák - brúk

srhké - tvrdé, tuhé

čecher - na hřebeňu les

pucek - buclaté děcko, neco malého

rača - ďúra

graca - motyka na zemáky

žinčica - výborné pití z ovčího mléka

fojtka - stavjení fojta, rychtářa

choroba - nemoc

faja - dýmka

#čumblr #hezky česky #hezky valašsky #haferové království #valašské slovo #supis

26 notes · View notes

oxalistrichocalyx · 24 days

Text

29.8.

"Neurobila som nič zlé," hovorím si v duchu v momentoch, keď ma premôže ten všepohlcujúci pocit hanby a beznádeje. Sú to práve tie momenty, kedy sa cítim opustená a odmietnutá druhými ľuďmi, ktoré sú ako kopanec do brucha, pocit akoby sa v mojom vnútri otvorila obrovská čierna diera. Už dlhšie si všímam moje prehnané reakcie na odmietnutie, akoby hlboko vo mne driemalo nejaké dávne zranenie z detstva, ktoré sa aktivuje vždy, keď cítim, že ma druhí ľudia opúšťajú. Nedokážem toto zranenie presne identifikovať, netuším, odkiaľ sa vzalo. Možno sa podvedome moja duša vracia k momentom, keď moji rodičia ignorovali môj plač a moje prosby o ich blízkosť, o pomoc, o lásku a bezpečie. Teraz ako dospelá žena viem, že moji rodičia ma vždy milovali, starali sa o mňa, no vie to aj moje vnútorné dieťa? Vie, že som bola vždy hodná lásky, že som bola vždy milovaná, aj keď som to vtedy necítila? Nechcem, aby znova, aj teraz v dospelosti, prežívalo tieto pocity, keď viem, že to nie je pravda. Som hodná lásky a som milovaná. No je tak ťažké to prijať, keď sama viem, ako hlboko chybným človekom som. Mám toľko chýb, niekedy viem byť naozaj neznesiteľná, uvedomujem si to.

Nechcem mrhať svojou energiou na ľudí, ktorí nemajú pozitívny vplyv na môj život. Už odo dňa, kedy som ho prvýkrát stretla, mám pocit, že sa naháňam za ilúziou, za predstavou, ktorú som si vytvorila vo svojej hlave a o ktorej môžem cez deň rozjímať; je to ďalšia moja závislosť, spomedzi mnohých, ktorá mi umožňuje utiecť z prítomného momentu, opustiť svoje telo a všetky tie nepríjemné pocity, ktoré sa v ňom ukrývajú, a uletieť si do svojej snovej reality, kde ma žiadny z mojich existenčných problémov netrápi. Už od začiatku naháňam ilúziu, a to ma ničí. Je čas sa vrátiť späť na zem.

Ale ja sa tam nechcem vrátiť, čakajú tam na mňa všetky tie bolestivé pocity, ktorým sa zubami-nechtami bránim, nechcem ich cítiť, pretože mám strach, že ich nezvládnem - preto sa v zúfalej snahe pred nimi uniknúť utiekam k drogám, alkoholu a krásnym chlapom. Ale tu, na zemi, je to miesto, kde prebieha Život. Tu sa žije. Tu na mňa čakajú všetky tie skutočné veci - bolestivé, ale aj krásne. Moja nová práca. Moji najlepší kamaráti, ktorí budú čoskoro moji spolubývajúci. Triezvosť, nezávislosť od kratomu. Desí ma to, desí ma tá námaha, ktorú budem musieť prekonať, aby som vyliezla z tejto čiernej diery, v ktorej som teraz, a dostala sa na druhý breh, no to je jediná cesta von - a teraz viem, že tam čakajú krásne veci. Vidím ich siluety na druhom brehu. Už nechcem viac mrhať svojou energiou na deštruktívne veci - na nespoľahlivých chlapov, kratom, nenaplňujúcu prácu. Chcem ju investovať do niečoho pozitívneho, konštruktívneho, nie ju hádzať do čiernej diery, odkiaľ ju už nikdy nedostanem späť.

Chlap, ktorý by stál za to - za môj čas, energiu a moje telo, by ma nikdy nenechal cítiť sa takto - odmietnuto, na pochybách, s pocitom, že som urobila niečo zlé. Mal by ma vyživovať, byť pozitívnym prínosom do môjho života, nie čiernou dierou, ktorá zo mňa vysáva všetku energiu, a vracia mi len trošku, dostatok na to, aby som sa stala závislou, no nikdy nie dosť, aby som sa plne nasýtila. Presne ako droga, ktorá, pomaličky, ale isto, vysaje z človeka všetok život a zanechá za sebou len prázdnu schránku stonajúcu od bolesti.

No napriek tomu, že si toto všetko uvedomujem, som dnes večer tu, s touto obrovskou čiernou dierou vo svojom vnútri, a s pocitom, že niečo so mnou nie je v poriadku. Že som niečo pokazila, a mala by som prosiť o odpustenie. Že som fundamentálne pokazená, že moja prítomnosť zraňuje všetkých naokolo. Na jednej strane je to pravda - som človek, ktorý si so sebou nesie veľkú bolesť, a niekedy naozaj nedokážem zabrániť tomu, aby som zraňovala aj svoje okolie. Moja bolesť je ako jed, je to moja aura, ktorá presakuje do môjho okolia ako jedovatý plyn a otravuje ľudí okolo mňa. No myslím si, že ľudia, ktorým na mne naozaj záleží, a ktorí stoja za môj čas, to dokážu pochopiť. Dokážu ma aj napriek tomu milovať a nikdy ma nenechajú na pochybách, váhajúc, v bolesti, v pocite, že som odmietnutá, že som niečo pokazila. A tí, ktorí ma úmyselne zraňujú, ktorým nevadí, že mi takéto pocity spôsobujú, do môjho života nepatria. Treba ich vykoreniť ako škodnú burinu, aby namiesto nich mohlo čerpať túto výživnú pôdu niečo iné, niečo, čo prinesie krásne, chutné plody ako úrodu.

0 notes

pavolkollar · 1 month

Text

0 notes

pressburg · 2 months

Text

Nová teória vyvinutá výskumníkmi z Bostonskej univerzity navrhuje, že rozhodnutia sa robia nevedomky a až zhruba pol sekundy neskôr sa stávajú vedomými

Vedomie je definované ako uvedomenie si seba a sveta okolo seba a táto teória poskytuje nový pohľad na vedomie, tvrdiac, že sa vyvinulo ako pamäťový systém využívajúci nevedomý mozog pre flexibilné a kreatívne predstavovanie si budúcnosti a plánovanie na základe toho. Táto teória sa zaoberá aj procesmi ako rozhodovanie, reflexy a kognitívna kontrola.

Kľúčové body zahrňujú:

Vedomie je uvedomenie si seba a okolitého sveta a je subjektívne a jedinečné pre každého jednotlivca.

Teória navrhuje, že vedomie je pamäťový systém, ktorý využíva nevedomý mozog na flexibilné a kreatívne predstavovanie si budúcnosti a príslušné plánovanie.

Ľudia robia rozhodnutia nevedomky a asi po pol sekunde sa stávajú vedomými.

Vedomé procesy sú príliš pomalé na to, aby boli priamo zapojené do aktivít ako je hudba alebo šport, kde sú potrebné reflexy v zlomku sekundy.

Táto teória ponúka vysvetlenia pre javy, ktoré neboli ľahko pochopiteľné pomocou predchádzajúcich teórií vedomia.

Teória spája neurologické, psychické a vývinové poruchy s poruchami vedomia, ako je Alzheimerova choroba, demencia, schizofrénia, autizmus a ďalšie.

Výskum prináša cestu, ako klinici, pedagógovia a jednotlivci môžu zlepšiť správanie a získavať informácie, formovaním vedomia aj nevedomého mozgu pomocou efektívnych klinických a pedagogických metód.

S ďalším skúmaním môže táto práca umožniť pacientom zlepšiť problémové správanie, ako je prejedanie, pomôcť nám pochopiť spôsoby, akými mozgové štruktúry podporujú pamäť, a dokonca poskytnúť pohľad na filozofické otázky týkajúce sa slobodnej vôle a morálnej zodpovednosti.

Článok sa odvoláva na publikáciu v žurnáli Cognitive and Behavioral Neurology a zmiňuje podporu výskumu zo strany grantov NSF a NIH

Ja dodávam že otázky týkajúce sa slobodnej vôle a morálnej zodpovednosti už formuloval Nietzsche v svojom diele napr:

Otázka slobodnej vôle:

Nietzsche a determinizmus: Nietzsche sa často vyjadroval skepticky k existencii absolútnej slobodnej vôle. Tvrdil, že naše konanie je ovplyvnené mnohými faktormi, ktoré sú mimo našej kontroly. Toto je v súlade s vedeckými zisteniami o determinizme, ktoré naznačujú, že naše rozhodnutia môžu byť predurčené genetickými faktormi, výchovou a inými vplyvmi. Vôľa k moci: Pre Nietzscheho bola kľúčovou pojmom vôľa k moci. Táto vôľa však nie je vždy vedomá a môže sa prejavovať rôznymi spôsobmi, často aj nevedome.

Argumenty prepojenia so simuláciou:

Spomalené rozhodovanie ako limitácia: Ak by sme žili v simulácii, spomalené rozhodovanie by mohlo byť spôsobené výpočtovými obmedzeniami simulácie alebo zámerným spomalením času, aby sa vytvoril realistickejší zážitok. Podvedomie ako program: Ak by sme žili v simulácii, naše podvedomie by mohlo byť ovplyvnené programom simulácie, ktorý by nám poskytoval určité informácie alebo nás smeroval k určitým rozhodnutiam. Vôľa k moci ako ilúzia: Ak by sme žili v simulácii, naša vôľa k moci by mohla byť len ilúziou, pretože naše možnosti by boli obmedzené parametrami simulácie.

#strma #evolution #Nietzsche

0 notes