hermafrodit

[hermafrodit]

2016

 David Toop ‎– Entities Inertias Faint Beings (Room 40)

Michael Pisaro / Reinier Van Houdt ‎– The Earth And The Sky (ErstClass)

Sarah Hennies - Cristián Alvear ‎– Orienting Response (mappa)

Graham Lambkin ‎– Community (Erstwhile Records)

Nick Cave & The Bad Seeds ‎– Skeleton Tree (Bad Seed Ltd.)

CoH ‎– Music Vol. (Editions Mego)

Shirley Collins ‎– Lodestar (Domino)

Jessy Lanza ��– Oh No (Hyperdub)

Anna Homler And Steve Moshier ‎– Breadwoman & Other Tales (Rvng Intl.)

Laniakea ‎– A Pot Of Powdered Nettles (House of Mythology)

Cristián Alvear - Jürg Frey ‎– Guitarist, Alone (Another Timbre)

Car Seat Headrest ‎– Teens Of Denial (Matador)

Marc Baron ‎– Un Salon Au Fond D'Un Lac

Ánde Somby ‎– Yoiking With The Winged Ones (Ash International) 

Henning Christiansen ‎– Op. 50 Requiem Of Art (Aus "Celtic") Fluxorum Organum II ( Penultimate Press)

Kristoffer Lo ‎– The Black Meat (Name Music & Publishing)

The Body ‎– No One Deserves Happiness (Thrill Jockey)

Grumbling Fur ‎– Furfour (Thrill Jockey)

Jenny Hval ‎– Blood Bitch (Sacred Bones)

Marie Davidson ‎– Adieux Au Dancefloor (Cititrax)

Damien Jurado ‎– Visions Of Us On The Land (Secretly Canadian)

Toshiya Tsunoda ‎– Somashikiba (edition.t)

Oranssi Pazuzu ‎– Värähtelijä (Svart Records)

Amnesia Scanner ‎– AS (Young Turks)

Shackleton With Ernesto Tomasini ‎– Devotional Songs (Honest Jon's Records)  

Félicia Atkinson & Jefre Cantu-Ledesma ‎– Comme Un Seul Narcisse (Shelter Press)

Julius Eastman ‎– Femenine (Frozen Reeds)

Lucio Capece ‎– Awareness About (Another Timbre)

Matthew P. Hopkins ‎– Blue-Lit Half Breath (Penultimate Press)

Glenn Jones ‎– Fleeting (Thrill Jockey)

Frank Ocean ‎– Blonde (Boys Don't Cry)

Angel Olsen ‎– My Woman (Jagjaguwar)

William Tyler ‎– Modern Country (Merge)

David Bowie ‎– ★ 

Michael Moser ‎– Antiphon Stein (Edition RZ)

Sarah Hennies ‎– Gather & Release (Category of manifestation:)

Valerio Tricoli ‎– Clonic Earth (Pan)

Keith Rowe ‎– The Room Extended (ErstSolo)

[hermafrodit]

LUCIA UDVARDYOVÁ - Vytrvalý apoštol východoeurópskej experimentálnej hudby

Lucia Udvardyová patrí medzi hlavných informačných „vierozvestcov“ východoeurópskej nezávislej a experimentálnej hudby. Platforma Easterndaze, ktorú založila spolu s Petrom Gondom, výrazným spôsobom rozprúdila publicistický a kritický transfer medzi východom a západom a tiež medzi jednotlivými scénami v rámci východnej Európy. Od Easterndaze sa rozvetvujú jej aktivity na rôzne geografické strany, ktorých spoločným menovateľom je záujem o neprebádané zvukové vody a ich dokumentáciu, periférne centrá, originálne koncepty či kultúrne špecifiká. V Čechách je redaktorkou rubriky Radia Wave s názvom Východiská, ktorá reflektuje súčasné dianie na poli hudby, umenia a ďalších kultúrnych aktivít v strednej a východnej Európe. Udvardyová je súčasťou medzinárodného projektu pre európsku inovatívnu hudbu a audiovizuálne umenie SHAPE, koordinovaného pražským kultúrnym centrom MeetFactory. V Maďarsku spolupracuje s uznávaným festivalom experimentálnej hudby UH a minulý rok sa podieľala na organizácii zvukového programu OFF-Biennale v Budapešti. Jej texty boli uvedené v renomovaných hudobných magazínoch The Quietus, Electronic Beats alebo Ad Hoc. V rozhovore zároveň približuje pozadie vydavateľstva Baba Vanga a živého hrania pod pseudonymom Palmovka.  

Platforma Easterndaze vznikla v roku 2010. Čo stálo pri zrode idey mapovať východoeurópsku nezávislú hudobnú scénu? 

V tom čase som bola v kontakte s londýnskou rozhlasovou stanicou Resonance FM, pre ktorú som vytvorila dve hodiny field recordings. Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť, na ktorú nadväzoval fíčer o pražskej audiovizuálnej scéne. Následne sme sa dohodli na regulárnej relácii a prišlo mi prirodzené zaoberať sa niečím, čo ma obklopuje, ale zároveň zostáva neznámym. V roku 2010 sme s Petrom Gondom naplánovali šesť ciest do šiestich krajín s cieľom preskúmať tamojšie nezávislé hudobné scény. Bolo to náročné, ale spoznali sme množstvo zaujímavých ľudí a spolu s tým sa nabaľovali kontakty. Za tých päť rokov sa to stále dopĺňa, prepája a rozvetvuje. 

Ktoré krajiny ste navštívili a na základe čoho ste vyskladali itinerár? 

Boli sme v Poľsku, Maďarsku, Rumunsku, Srbsku, Macedónsku, v pobaltských krajinách a samozrejme v Česku a na Slovensku. Vždy sa snažíme dopredu zaistiť nejaké kontakty v konkrétnych mestách, keďže naším cieľom je spoznať krajinu aj mimo hlavných centier. SoundCloud je hlavným nástrojom, ktorý nám pomáha na cestách.  

Našli ste určitý charakteristický znak, ktorý spájal lokálne projekty, nejaký spoločný menovateľ pre východoeurópsku hudobnú scénu? 

To sa nedá povedať, väčšinou však išlo o „bedroom projekty“ ľudí, ktorí sa hudbou neživili, aj keď je otázne, kto sa dnes hudbou živí. Okrem produkcie, ktorá bola väčšinou v móde DIY, sme žiaden viditeľný charakteristický znak nevystopovali.  

Pamätáš sa na nejaké konkrétne momenty, ktoré by odzrkadľovali tvoj záujem o európsky východ? 

Sú to hlavne stretnutia s tamojšími ľuďmi, nedá sa to nejako konkretizovať na jednu osobu alebo projekt, ale v pamäti mi zostali určité momenty. Napríklad, keď sme organizovali akciu v Pančeve na predmestí Belehradu, alebo keď sme v Bukurešti nahrávali s miestnym producentom Sillyconductorom zvuky ulice. V Skopje sme sa zasa napríklad zúčastnili na nahrávaní relácie v miestnom rozhlasovom štúdiu, vo Varne sme spolu so skupinou Yellow Glasses vyliezli na Pamätník bulharsko-sovietskeho priateľstva a rôzne podobné momenty.  

Zlepšila sa za posedné roky komunikácia medzi jednotlivými východoeurópskymi umelcami či scénami? 

Môj subjektívny názor je, že určite áno. Dobrým príkladom je slovenské vydavateľstvo Proto Sites vydávajúce či už poľských, alebo maďarských producentov. Celkovo mám pocit, že záujem o lokálnu scénu pomaly rastie. Neviem, či je to zásluha Easterndaze, skôr sa to vyvíja prirodzenou cestou.  

Vystopovala si počas rokov mapovania východoeurópskej scény taktiky alebo vzorce, podľa ktorých sa lokálny hudobník môže výraznejšie presadiť v medzinárodnom kontexte? 

Je to hlavne o tom, či sa niekto trafí do „zeitgeistu“, alebo nie. Veľkú rolu hrá aj náhoda a záleží to tiež od toho, či sa konkrétny zvuk nejako napája na už jestvujúcu vlnu. Napríklad maďarský producent Gábor Lázár nadväzuje na vlnu estetiky, ktorá dekonštruuje alebo rekontextualizuje tanečnú hudbu, na umelcov ako Mark Fell či Russell Haswell. Dôležitá je tiež spolupráca medzi lokálnymi labelmi a zahraničnými médiami. Na západe existuje viacero hudobníkov, ktorí sa nedostanú do širšieho povedomia, a povedať, prečo práve ten a nie iný, je značne zložité. Úspech však dnes už nestojí len na „exotike východu“.  

Na akej báze teraz funguje Easterndaze? 

Momentálne skôr ako blog a zároveň tiež ako facebooková stránka, na ktorú má prístup viac užívateľov, ktorí tam môžu zavesiť rôzne tracky, videá, atď. Reflektuje to de facto aj transformáciu online/mediálneho sveta, keďže väčšina ľudí trávi najviac času na sociálnych médiách. Na blog píšem hlavne ja, v minulosti tam bolo viacero autorov, texty sa zameriavajú na zaujímavé nové albumy alebo labely, nikdy sme sa však nesnažili pokrývať úplne všetko.

Aké máte s Easterndaze plány do budúcnosti?

Releasov vychádza tak veľa, že je otázne ako k tomu pristupovať, či budeme písať vyslovene o veciach, ktoré sú niečím špecifické, koncepčné alebo to ostane v ad hoc rovine. Najbližšie sa  v rámci Easterndaze chystáme vycestovať na Ukrajinu. Tiež sme založili label Baba Vanga, na ktorom vydávame spriaznených hudobníkov.

Kedy vzniklo vydavateľstvo Baba Vanga a aký má súvis s Easterndaze?

Babu Vangu sme založili s Petrom Gondom v roku 2012, prvý release vyšiel začiatkom roku 2013. Label vznikol prirodzene, stretávali sme veľa zaujímavých producentov/hudobníkov, a tých najosobitejších z nich sa snažíme aj vydávať.

Čo ste vydali naposledy a podľa čoho si vyberáte umelcov do katalógu?

Koncom marca sme vydali hardwarové techno Gábora Kovácsa vystupujúceho ako Uj Bála. Jeden kamarát ho dobre popísal ako hudobníka, ktorý vychádza z inštrumentálnej hardcore punkovej scény,  ktorý sa rozhodol robiť techno, takže v tom cítiť dosť punkový prístup. Teraz budeme vydávať projekt Benzokai, čo je umelec z Estónska žijúci v Talline, ktorý je aktívny na tamojšej hudobnej, ale aj výtvarnej scéne. Benzokaia špecifikuje vokál a rôzne hiphopové prvky, má to temnejšiu atmosféru a vydávame to na vinyle a na kazete. Baba Vanga stojí na čisto subjektívnom výbere a v katalógu sa pohybujú hlavne ľudia, ktorých spolu s Petrom Gondom osobne poznáme.

Momentálne žiješ medzi Budapešťou a Prahou. Ako by si porovnala kultúrne zázemie týchto krajín, hlavne čo sa týka experimentálnej hudby?

V Maďarsku je to z môjho pohľadu lepšie, deje sa tam viac akcií zameraných na experimentálnu hudbu. V Budapešti je zaujímavá a aktívna scéna, či už improvizačná alebo tanečná, na rozdiel od Prahy je tam hlavne veľa miestnych producentov, ktorý si vytvorili vlastné vydavateľstvá a komunity majúce renomé aj v zahraničí. Dobrým príkladom je kolektív Farbwechsel. V rámci strednej Európy sa najzaujímavejšie veci dejú v Poľsku, tam je scéna najvitálnejšia, čo je pochopiteľne dané históriu a veľkosťou krajiny, tiež množstvom labelov ako napr. Wounded Knife, Bocian, Jasień, BDTA,  Instant Classic, Mik Musik, Monotype Rec. a tiež festivalov zameraných na takúto hudbu.

Naživo hrávaš ako Palmovka, ako sa v tvojej hudbe odzrkadľuje vplyv prostredia, miesta, samotný genius loci odkazujúci ku konkrétnej pražskej mestskej štvrti.  

V samotnej hudbe takmer vôbec, nahrávam si síce field recordings, ktoré následne využívam v živom vystúpení, ale tá hudba nevyjadruje nič externé. Nerada vymýšľam názvy a v tom čase som bývala v pražskej Palmovke, ktorá ma celkom fascinovala. Moja hudba je však skôr endogénna, vychádza zvnútra.

Na akom koncepte stojí Palmovka a aká je miera improvizácie pri živých vysúpeach?

Myslím, že žiaden koncept za tým nie je, je to improvizácia, takže ani moc nemám čas premýšľať, čo a ako. Je to viac menej kombinácia dronových plôch, samplov, vlastných field recordings, hlasov a náhodných rytmov. Povedala by som, že ide o sto percentnú improvizáciu. Síce mám viac-menej predstavu o štruktúre, ale väčšinou ju napĺňam improvizáciami so synťákmi, efektmi, drum machine a samplami. Dokopy to však dávam na konkrétnom mieste a v konkrétnom čase.  

Aký máš vzťah k albumu ako k uzavretému zvukovému dielu?

Nikdy som nerobila tracky, moje veci vznikajú väčšinou live nahrávaním. Nič ma netlačí a neviem či je to dobré alebo zlé, ale nechávam tomu zatiaľ voľný priebeh. 

[hermafrodit]

SAMČO, BRAT DÁŽĎOVIEK: Za Boha, za národ a za bizár!

Samčo, brat dážďoviek je výraznou stálicou slovenskej experimentálnej hudby s dobre vyvinutým citom pre nachádzanie a reflektovanie rôznych slovenských bizarností, ktoré by v horšom prípade ostali navždy zapadnuté alebo v tom lepšom ukryté pred širšou verejnosťou. Aj vďaka hudobným albumom, videám, prednáškam či objavným textom Samuela Szabóa ostávajú živé v rôznych kolážach, kompiláciách a reinterpretáciách, ešte lepšie zviditeľňujúc to, pred čím si nejeden slovenský  občan radšej zakrýva oči. Samčove vkladanie každodenných spoločenských udalostí do absurdných súvislostí, bizarný komentár reality, lo-fi estetika a umný pohyb na zvukovo „bezžánrovej“ hrane sa v mnohých prípadoch javia ako ozdravný, svieži a hlavne aktuálny prúd v rámci celej slovenskej hudobnej scény. Jeho diskografia ponúka množstvo prekvapení, zábavy z nespojiteľného a dokumentárnych zvukových záznamov, z ktorých tuhne krv v žilách.  V marci získal Samčo, brat dážďoviek cenu Radio_Head Awards za album roka 2015 v žánri experimentálnej hudby. Rozprávali sme sa o spomínanom albume (ÁTTÖRŐ ERŐ), živom hraní, „utečeneckom“ videu, DIY estetike a iných bizarnostiach.

Aké sú tvoje prvé dojmy po získaní ceny Radio_Head Awards v kategórii Experimentálna hudba, respektíve čo pre teba znamená takáto cena?

V prvom rade je to reklama, myslím si, že samotná propagácia bola hlavným cieľom koordinátorov, ktorí sa dlhodobo snažili presadiť experimentálnu kategóriu. Sám som sa vždy bavil na tom, keď sa z hudby robili preteky. Priamo na albume ÁTTÖRŐ ERŐ je jedna pesnička obsahujúca vysamplované úryvky z minulých ročníkov Radio_Head Awards, prostredníctvom ktorých som sa snažil vytvoriť vlastnú, pokrútenú verziu ankety. Je to pre mňa ešte stále bizarné, že som mohol byť súčasťou niečoho takéhoto, v záujme zachovania variability sa však teším na ďalších víťazov.

Iným prínosom je zakonzervovanie konkrétnych diel, ku ktorým sa môžeš spätne vracať a mať približný prehľad o tom, čo a hlavne kedy zarezonovalo medzi samotnými poslucháčmi (resp. v porote).

Na to vhodnejšie slúžia zoznamy KRAA zostavené Slavom Krekovičom, kde navyše nemáš žiaden „TOP 5“ rebríček, ale prehľad všetkého, čo bolo vydané v konkrétnom roku. V takomto prípade nemôžeš kliknúť vyslovene zle. Napriek kolísavej úrovni stojí každý jeden projekt aspoň za pol vypočutia.

 Ako vznikal album ÁTTÖRŐ ERŐ?

Vznikal bez plánovania ako zbierka pesničiek. Predchádzal mu pád systému môjho počítača, kedy som prišiel o množstvo dát, viaceré rozpracované veci a hlavne o databázu zvukov a samplov. Musel som si vytvoriť novú zbierku a postupne počas roka opäť nahrať stratené časti. Do procesu nahrávania vstupovali samostatne so svojím spevom raz Robo Rybolov, inokedy zase Omražťok, z toho dôvodu som to nenazval Ženské kruhy so Samčom, ktoré naopak charakterizuje spoločná voľná improvizácia. Kolektívna tvorba na jednom mieste tu ustupuje rozdrobeným nahrávkam spevu, ktoré som na konci poskladal do jedného celku a vytvoril k tomu hudbu. Na albume je tiež časť z koncertu v Myjave, kde na pódium vyliezla skupina päťročných detí a odohrala tam strhujúci hodinový koncert, spievajúc frázu „sme deti hviezd“.

Ako sa ti následne darí prenášať rôzne prístupy pri tvorení albumu na koncertné pódiá?

Živé hranie výrazne ovplyvňuje daný priestor, ľudia, ktorí sa pohybujú v okolí, a to, ako sa práve cítim. Často hrávam obyčajný folk hodiaci sa do rôznych priestorov a miest od Svidníka po Prievidzu. Ak sú nablízku dievčatá zo Ženských kruhov, posúvame sa smerom k improvizácii na približne určené témy, s určitým konceptom a divadelným presahom. Niekedy sa vyskytne príležitosť spontánnej spolupráce, naposledy počas brnianskeho festivalu Smrt hudbě, smrt filmu, kam som pozval človeka menom Buzzycat, ktorý si so sebou priniesol staré počítačové obrazovky, disky, repárky, zdroje a veľké kladivo so sekerou. V pozadí hrala Hluková sekcia na modulárnych syntezátoroch, Buzzycat rozbíjal všetko, na čo dosiahol, a ja som sa pridal so zvukovou performance, kĺžuc sa popri tom na rozbitých súčiastkach. Festival nás požiadal o niečo drastické, takže sme im ponúkli troch noisových hudobníkov a dvoch performerov, ktorí okolo seba robili najväčší možný bordel. Každý koncert je iný, niečo zapasuje viac, niečo menej a mňa na tom priťahuje práve tá voľnosť a sloboda spojená s inakosťou. Tiež hrávam neohlásený či na neočakávaných miestach, a to najuniverzálnejší a najprenosnejší gitarový folk, ktorý si nevyžaduje žiadne náklady a ani techniku. Hrávam v rôznych bytoch alebo na piknikoch, ale to už ani nenazývam oficiálnymi koncertmi, ale skôr improvizáciami. Dobrým príkladom je festival Vrbovské vetry, kde som každý rok odohral akýsi „guerilla-program“ priamo na festivalovej tribúne. Snažím sa pohybovať v rôznych kruhoch, ktoré sú so svojou estetikou často protikladné. Moji kamaráti sú tak občas vyjavení z toho, že som ich dotiahol na noisový festival, keď si mysleli, že budem hrať ľúbezné pesničky o veselých zvieratkách. Väčšinou však už každý vie, kam a kedy má prísť.

 Na jeseň si špecifickým spôsobom reagoval na utečeneckú problematiku ‒ zverejnením videa s názvom The opinions of Slovak experts on tragical deaths of refugees, v ktorom si „zhudobnil“ xenofóbne statusy vybraných slovenských občanov s podtitulom: „Všetky osoby a ich vyjadrenia vo videu by mali byť skutočné. Všetky názory a fotografie použité vo videu sú verejne prístupné na sociálnej sieti“. Čo nasledovalo po zverejnení videa?

Mňa osobne zaujala jediná reakcia od osoby vystupujúcej vo videu, zhrnutá do hesla „ja sa za to nehanbím a stojím si za tým, čo som povedal“. Väčšina ľudí však hneď pochopila, čo tým pravdepodobne chcem povedať, a podobne ako pre nich, aj pre mňa to bolo a stále je mrazivé a zároveň bizarné. Kombinovanie fotiek s výrokmi je celkom starý nápad, ja som z toho len vytvoril ešte posvätnejšiu variáciu s meditatívnym „hrdelným“ spevom. Dnes sa na to už nemôžem pozerať, na mňa sú to priveľké tlaky, ktoré však bolo nutné zverejniť. Tiež na mňa bolo podané trestné oznámenie od anonyma, ťažko povedať, o koho išlo a čo sa mu pri podávaní preháňalo hlavou. Vieme napríklad, že Kotleba rád podáva trestné oznámenia za šírenie rasizmu na ľudí, ktorí proti rasizmu naopak bojujú. Samozrejme, tieto fenomény neprišli náhle a podobné témy počuť už na mojich predchádzajúcich albumoch. Cez internet je možné sledovať to v dlhodobom priamom prenose. Vždy som chcel riešiť spoločenské témy, verejnú situáciu, no nie vždy na to bola taká dobrá príležitosť ako dnes. Už na druhom stupni základnej školy moja učiteľka nedokázala pochopiť, prečo píšem do každej slohovej práce rôzne politické odkazy. Síce som bol ešte dieťa a väčšinou išlo o nevinné žartíky a paródie na politické kabarety, vedel som, že okolo mňa sa deje niečo zaujímavé, čo má dopad na ľudí z môjho okolia. Sledoval som to rovnako intenzívne ako dospelí.

Odkedy reflektuješ dané témy cez hudbu? Venuješ sa aj iným formám umenia?

Od nepamäti sa venujem všetkému, a tým pádom ničomu poriadne, s čím súvisí fakt, že mám plné šuplíky vecí, ktoré som vytvoril ešte v detstve. Z hudby mi toho neostalo veľa, keďže všetky pásky som premazal novými zvukmi. Ostali mi kresby, koláže, texty a neskôr, keď sa objavili prvé digitálne fotoaparáty, aj filmy. Spoločenská téma je jedna z mnohých tém, ktorým sa venujem, len teraz to vníma každý citlivejšie ako v časoch, keď Slovensko vstupovalo do Európskej únie a do Schengenu. Vtedy na to ľudia nenazerali tak fatálne, nebolo sa vyložene čoho báť a na čo sa sťažovať. Oproti tomu, čo riešime teraz, to bolo vskutku vtipné. Dnes už ľudia vedia, že niečo nie je v poriadku, a nech už sú na hocijakej strane barikády, opäť nadobúdajú pocit, že sú konfrontovaní s druhou stranou, a nejako sa s tým potrebujú vyrovnať.

Aký máš postoj k lo-fi či DIY estetike, ktorá sa zrkadlí v celej tvojej širokospektrálnej tvorbe a zároveň životnej filozofii?

Od začiatku je to dané technickými limitmi a celkovo zúženými možnosťami, ktoré mi ponúka domáce vybavenie. Stále je to pre mňa najprirodzenejší spôsob, ako pristupovať k hudbe. Spočiatku som to vnímal ako nutné zlo, kedy bol výsledok podmienený nie mojou predstavou, ale „kazeťákom“, ktorý šumel tak hlasno, že pri nahratí troch stôp bolo samozrejme viac počuť šum než hudbu. Neskôr som však objavil množstvo inšpiratívnych prístupov, estetík a existenciu celej takejto lo-fi scény stojacej na čare chýb. Podobné bizarnosti som hľadal v reálnom vonkajšom svete, čo bolo o niečo ťažšie než surfovať na internete, kde máš všetko poruke. V začiatkoch som nemal žiadne kontakty, preto ma väčšinou inšpirovali „prepínačky“ v mojej hlave. „Prepínačky“ teraz nahradili bizarnosti, ktoré nachádzam na Slovensku a neskôr ich reflektujem v hudbe či v rôznych podivných cestopisných prednáškach. V správnom pomere je to pre mňa veľmi upokojujúca činnosť.

Celkom presne to vystihuje motto: „Za Boha, za národ a za bizár!“, popisujúce album ÁTTÖRŐ ERŐ.

To je Svätá Trojica, témy, ktoré podľa môjho názoru v rámci slovenského kontextu splývajú do jednej. Tým, že žijem v Brne, mám možnosť oddýchnuť si od života na Slovensku, ktorý môže byť celkom ťaživý v prípade, keď musíš žiť niekde na východe. V minulosti som to bral s nadhľadom, avšak nejde iba o nadhľad, ale aj o to, aby jestvoval nejaký azyl, kde sa môžeš ukryť medzi podobne uvažujúcich ľudí a z takejto pozície potom byť pripravený tvoriť alebo reflektovať veci verejné. Na Slovensku je takýchto azylov pomerne málo. Navyše sú rozložené v dolinách a musíš obcestovať celý kraj, aby si ich vôbec našiel, kým v Brne je to koncentrované na jednom mieste a nájsť podobné skupiny ľudí je oveľa jednoduchšie.

Kedy si založil hudobné vydavateľstvo Varovec Prodakšns alias „your favourite #ťuťu and #ňuňu homemade label for music and stuff“?

Varovci predchádzala potreba znieť vážne a keď chceš znieť vážne, tak musíš mať nejaké oficiálne meno, „prodakšns“. Varovec mám približne osem rokov, predtým sa volal Bad quality music a predtým už ani neviem ako. Občas sa stane, že mám niekde nejakého známeho, ktorý robí zaujímavé veci, ale nemá žiadnu motiváciu prezentovať výsledok alebo hrať živé koncerty. Vtedy ho nejakým spôsobom zastúpim, vyprodukujem, postrihám, urobím k tomu hudbu a vydám na Varovci. Takých nahrávok nie je veľa. Sem patrí napríklad „akože“ hiphopové CD s miestnymi Rómami.

Na čom momentálne pracuješ?

Pracujem na viacerých albumoch zároveň. Mám dve konkrétne diela, ktoré by som rád dokončil v najbližších mesiacoch. Prvé je cenzurovaná Biblia s názvom Z KØŇA A a druhé zase animovaný videoklip k môjmu coveru pesničky Boyfriend od Justina Biebera. Niektoré veci mám rozrobené aj desať rokov a pravdepodobne ich nikdy nedokončím. Sem patrí napríklad ezoterická audionovela. Samotnú knihu Z KØŇA A som dokončil pred takmer dvomi rokmi. Po tom, čo som s ňou prešiel celé Česko a Slovensko mám nazbieraných asi 500 príspevkov od Humenného až po Plzeň. Modelové zadanie pre prispievateľov znelo: „Toto je Biblia, vyškrtni tam nadbytočne pasáže a vytvor z toho Bibliu pre dnešnú uponáhľanú dobu.“ Podstata bola skrátiť text tak, aby vyhovoval dnešnej dobe, ktorá všetko zostručňuje, relativizuje, spochybňuje a vyzýva k pochybnostiam aj teba samotného. Nakoniec sa z toho vyvinul sociologický výskum kladúci si otázku, čo urobí obyčajný človek, s ktorým sa vidíš na koncerte alebo na hocijakom inom mieste, keď mu do rúk vsunieš Bibliu a vyzveš ho, aby sa slobodne a kreatívne prejavil. Každý k tomu pristupoval po svojom, každý mal inú metódu cenzúry. Ešte mi chýba hudobná verzia textov, keďže čakám na nahrávky rôznych hudobníkov. Na konci z toho pravdepodobne vznikne ďalšia zvuková kompilácia.

[hermafrodit]

MIROSLAV TÓTH: Hudobný obojživelník a eklektik na pohľadanie

Nasledujúci text je prvou časťou seriálu venovanému rôznym experimentálnym polohám slovenskej hudobnej scény. Jeho cieľom je predstaviť umelcov, promotérov a kurátorov vydavateľstiev prekračujúcich žánrové, ale aj geografické hranice, so zámerom neustáleho progresu, hľadania a zapĺňania prázdnych miest na zvukovej mape Slovenska. Profily a rozhovory budú mapovať aktuálne dianie, zaujímavé vydavateľské počiny a priblížia nosné myšlienky a východiská jednotlivých zástupcov scény. Kľúčové slová: experiment, invenčnosť, koncept, improvizácia, neobvyklosť... 

Na otázku, či sa cíti byť viac skladateľom alebo interpretom, aplikuje metaforu o korytnačke a jej rozpoltenom obojživelnom živote. Miro Tóth je typom umelca, pohybujúceho sa s ladnou prirodzenosťou medzi rôznorodými projektmi, ktoré sa častokrát vyznačujú až antagonistickou formou či poetikou. V jeho podaní sú však všetky hranice narušené a do popredia tak vystupuje kompaktné dielo s charakteristickým rukopisom, v ktorom má každá zastávka, projekt a uvažovanie svoje zmysluplné miesto a výborne dopĺňa rozsiahlu sieť prístupov. Pri pohľade na jeho webovú stránku si môžeme všimnúť hneď niekoľko základných znakov tvorby. Prvým je eklekticizmus, prejavujúci sa vo vzťahu improvizovaného a komponovaného, klasického a experimentálneho, historického a súčasného, performatívneho a interaktívneho. Je celkom pozoruhodné, že vo veku 34 rokov má Tóth za sebou projekty ako Dunkeltherapie, jedenásť dielov so súborom Frutti di Mare, viacero realizovaných otvorených partitúr s Musica Falsa et Ficta, improvizačné skupiny Shibuya Motors, My Live Evil, Ensemble Mi-65, tri súčasné videoopery, ktoré majú zároveň javiskovú podobu, niekoľko kompozícií pre rôzne obsadenie a množstvo odohratých koncertov, hlavne v rámci strednej Európy s viac či menej premenlivými zoskupeniami. Navyše s väčšinou zo spomenutých projektov sa spája špecifický svet, ktorý dokáže premeniť svoje slabiny a obmedzenia na nosné prvky pamätné najmä svojou nekonvenčnosťou. Sem patrí aj ďalší znak, a tým je citlivý výber spoluhráčov alebo postáv do opier. Tótha zaujíma predovšetkým aura jedinečnosti, čoho príkladom je napríklad obsadenie ikonickej postavy slovenskej experimentálnej scény Samča, brata dážďoviek (Oko za oko, Zázračná masážna tyč). Spoločne so súborom Musica Falsa et Ficta tiež oprašuje grafické partitúry z histórie slovenskej hudby a dokáže ich spoločne s konkrétnymi skladateľmi posunúť do súčasného kultúrno-spoločenského kontextu. To je tiež prípad minuloročného albumu Hexenprozesse, ktorý nahral spoločne s Martinom Burlasom a ktorý je nominovaný na Radio_Head Awards 2015 v novej sekcii pre experimentálnu hudbu. Okrem neho je tam tiež album Tren ofiarem Fukuszymi – Tóthova spolupráca s Michalom Paľkom. Rozhovor približuje pozadie vzniku oboch albumov, ale tiež odhaľuje možnosti živého improvizačného hrania v strednej Európe.    

.

Čo stálo za vznikom albumu Tren ofiarem Fukuszymi ? Spojenie cimbalu, altsaxofónu a extenzívneho spevu nie je bežným ani vo všepohlcujúcich vodách experimentálnej hudby. 

.

Mišo je mimoriadny. V mojich projektoch je ústredným hráčom. Je pre mňa veľkou radosťou s ním hrať a rozvíjať spoločné skladateľské myšlienky. Keď som začal pravidelne hrávať v Krakove, on tam práve študoval, niekedy vtedy vznikla idea spoločného hrania v duu, ktorá prerástla až do tvorby spoločnej opery Zub za zub. Mišo si v sebe nesie niečo výnimočné, čo je počuť v jeho zvláštnom prístupe k cimbalu, ktorý sa vyznačuje tým, že spája a aplikuje viacero štýlov naraz. Hráva klezmer, ľudovú hudbu, súčasnú hudbu, ako skladateľ vychádza zo základov poľskej avantgardnej školy, rovnako je otvorený improvizovanej hudbe a zároveň interpretuje starú hudbu. Výnimočnosťou je oná flexibilita, charakterizujúca aj ostatných ľudí, s ktorými spolupracujem. Nepotrebujeme sa spolu dohadovať takmer o ničom, stačí nám istým spôsobom hrať. Pri nahrávaní Tren ofiarem Fukuszymi sme si vytvorili niekoľko zvukových okruhov – japonský, bukolický, dodekafonický, čiže výsledok vzišiel z tejto atmosféry. Nahrávali sme to v deň výbuchu jadrovej elektrárne Fukušima a tomuto strašnému momentu sme album venovali. Verím, že Tren ofiarem Mochovce nebude musieť nikto nahrávať.  

.

Je tam okrem názvu, grafickej úpravy a spomenutého okruhu ešte aj hlbšie prepojenie so zvukovou estetikou japonskej hudby? V kontexte tvojej poetiky – práce s vypätosťou hraničiacou až s teatrálnosťou  a so špecifickou performatívnou stránkou – mi  prirodzene naskakujú asociácie s japonskou noisovou scénou. 

.

Ak máš na mysli to, že Japonci dokázali už koncom 80. rokov posunúť improvizáciu do extrému, akým je harsh noise, vygradovaného v 90. rokoch, tak potom áno. Nikdy som to doma nepočúval a veľmi okrajovo sme sa tohto žánru dotkli s projektom Q30J666222 alebo so Shibuya Motors. Pre mňa to funguje len v princípe živého predvedenia. Keď človek improvizuje, pracuje so zložkou nevedomia a s určitým druhom kontroly, ktorú vraj riadi ľavá hemisféra, lepšie povedané, racionalizuje hudobný výber. Pri improvizácii, kde pričleňuješ kreatívnu zložku k zložke, pričom sa žiadna z nich viackrát nezopakuje, a keď udržuješ napätie, funkčné na nejakej ploche, nakoniec sa vždy vyberieš na cesty, ktoré ťa samého prekvapia. V niečom by som to prirovnal k snovému svetu, keď nepredpokladáš, že sa vyskytneš práve v takomto sne a v takejto situácii a v ich rôznych kombináciách. Je veľmi dôležité dostať sa do tohto módu. Samozrejme, teatrálnosť a všetko ostatné záleží od konkrétnej individuality. V tom tkvie pointa rozdielu medzi svetom improvizovaným a komponovaným, ktoré ale od seba nedokážem oddeliť. 

.

Nahrávka Hexenprozesse, spätá s menom Martina Burlasa, je ďalším pokračovaním tvojho výskumu otvoreného diela v histórii slovenskej hudby. Za týmto účelom si sformoval improvizačný orchester Musica Falsa et Ficta. V akom štádiu sa momentálne nachádza? 

.

Popri štúdiu hudobnej vedy, ešte predtým, ako som študoval kompozíciu, som sa začal venovať problematike otvoreného diela, partitúram so základom v koncepte, ktorý sa dokončuje až na pódiu a ktorý sa vyskytoval u viacerých autorov na Slovensku. Jedným z nich bol Martin Burlas, ktorý v roku 1990 predviedol Hexenprozesse spoločne s Adamčiakovým Transmusic comp. a ostatnými výtvarníkmi či hudobníkmi hrajúcimi na vlastnoručne vyrobených nástrojoch. Zaujímavé bolo to, že sa Hexenprozesse zahrali iba jedinýkrát. Môj výskum spočíval v obyčajnom porovnávaní, čo sa stane s „otvorenou“ partitúrou a celkovo s dielom tohto charakteru po dvadsiatich piatich rokoch, nakoľko sa bude meniť, alebo ostane zafixované. Podobne som pred dvoma rokmi zrealizoval Die schöne Glenn-Millerin Marka Piačeka a mám skúsenosť aj s realizáciou Possible Stories (�� and Other Stories) Dana Mateja v dvoch koncertných verziách. 

.

Odkiaľ pochádza nápad interpretovať partitúry s ručne vyrobenými nástrojmi a ktorá časť procesu realizácie diela ťa zaujíma najviac? 

.

Niektorí členovia Transmusic comp. si vyrábali vlastné hudobné nástroje. V archíve RTVS je o tom krásny dokument. Mojou snahou bolo, aby reinterpretácia mala potenciál nasledovať zvukovosť pôvodnej realizácie. Na druhej strane, v novej verzii skladby prišlo zo strany Martina Burlasa ku kompletnej zmene vyznenia, štrukturácie a spoločensko-politického kontextu. To je zasa jedinečnosť daná Maťkovi Burlasovi, čo bolo veľmi zaujímavé a poučné sledovať. Ešte k tomu dokáže vytvoriť také prostredie a náladu, že prestaneš pociťovať generačnú vzdialenosť. Najzaujímavejšia bola performatívna realizácia diela, pri ktorej je účastný aj autor a javiskové predvedenie sa stáva konečným vyznením diela so všetkými rizikami. Pre mňa ako skladateľa bolo spoznávanie hudby ostatných slovenských skladateľov hľadaním vlastnej identity v danom regióne. Išlo o hľadanie identity spojenej s odlišnosťou a výnimočnosťou nášho prostredia alebo toho, akú kvalitu vieš ty sám vniesť do konkrétneho diela. Bol to vlastne prehľadový výskum, kedy som mohol sledovať konkrétnych skladateľov, sám sa zúčastniť na naštudovaní a mať trochu aj možnosť predbehnúť čas, pretože som porovnával, ako funguje vzťah autor – dielo po viac ako 25 rokoch (za ten čas, keď sa dielo vôbec nehralo), nakoľko sa deformuje, aké sú jeho limity a ako pri ňom starne samotný skladateľ.    

.

Ako sa presúvaš medzi danými projektmi? 

.

Keď človek robí viac vecí, akoby nadväzoval z viacerých strán na to, čo robil predtým. V tomto by som nevidel žiaden problém. Je to podobná technika, ako keď máš rozčítaných viacero kníh, alebo máš načrtnutých viacero príbehov, a čím dlhšie sa pohybuješ v takomto prostredí, tým je to pre teba prirodzenejšie a jednoduchšie.  

.

Hrávaš hlavne v susedných štátoch, takže máš možnosť porovnávať jednotlivé scény. Prečo je na Slovensku menej príležitostí na hranie? 

.

Slávo Krekovič by potvrdil opak, teda, že príležitostí je dosť. Je to vďaka jeho nadštandardnému projektu KRAA, v ktorom, našťastie, niekoľko rokov mapuje improvizačnú a elektroakustickú scénu, pretože nik iný by sa na to nepodujal. Každoročne prináša prehľad viac ako stovky projektov a albumov nahratých v danom roku. Tieto projekty však existujú viac vo virtuálnom svete, teda skôr prostredníctvom nahrávania než samotného živého predvedenia. Medzi nimi je iba zopár výnimiek, ľudí, ktorí pravidelne hrávajú. Preto hrám častejšie v zahraničí, v Budapešti, Prahe a v Krakove, je tam skrátka viac príležitostí. Prakticky, ak slovenský improvizátor zahrá ročne 15 koncertov experimentálnej hudby, je to celkom dosť. V Budapešti hráči hrávajú tri až štyrikrát do týždňa. Bežne dosahujú číslo 150 za rok. Je to úplne iné prostredie pre rozvíjanie sa, hlavne v štýle voľne improvizovanej hudby. Väčšina ľudí, s ktorými tam hrávam, sa v minulosti objavila v mojich projektoch. Takéto fungovanie vo Visegráde je v konečnom dôsledku úplne ideálne. Rozumieme si regionálne, máme spoločne témy, každý každého pozná. Každú krajinu mám rád aj po hudobnej stránke, čo znamená, že viem, čo môžem u hráčov hľadať, čo očakávať, ako pre nich písať a čo s nimi robiť. Samozrejme, keď som robil Fruti di Mare a Musicu Falsu et Fictu, hralo tam v  roku 2011 približne 65 Slovákov. Uvedomil som si, že je tu 65 ľudí, s ktorými je možné pracovať na rôznorodých hudobných experimentoch, a tí ľudia navyše dokázali fungovať aj medzi sebou, čo bola šokujúca správa o tom, že Slovensko my sami častokrát pokladáme za akúsi „čiernu dieru“. Nikto by to nečakal, nemali sme na to ani historický predpoklad, ani nijaké iné základy. V tom je to čaro.  

.

Aké máš plány dobudúcna? Čo ťa čaká a neminie v najbližšom období? 

.

Tento rok bude bláznivý, ak to vezmem od konca, tak na budúcu jar pripravujem orchestrálnu skladbu do Prahy. Predtým sa uzavrie javisková verzia Zázračnej masážnej tyče. Video bude hotové do dvoch mesiacov, bude mať podobu krátkometrážneho filmu, zvukovo situovaného na šesťkanálový zvuk. Neskôr sa to bude realizovať ako interaktívne site-specific predvedenie. Dorábam projekty v Budapešti – Funeral Marching Orchestra, v Prahe contemporary punk projekt Ľudová drť a ešte ma čaká napísanie klavírneho kvinteta, takže je toho dosť, ale je to nadväzovanie na časy, kedy som si dva roky privyrábal rôznymi spôsobmi a sedel väčšinu času doma ako nezamestnaný. Bola to situácia, ktorú spätne hodnotím kladne, keď som šesť až sedem hodín denne skladal a písal. Dostať sa do toho je veľmi náročné, ale vyzerá to tak, že jediná možnosť, ako si udržať návyk koncentrovanejšieho komponovania, je byť nezamestnaný. Niečo na tom bude. Zároveň si tento rok šetrím uši, keďže sa chvíľu budem vyhýbať noisovým projektom.

© Hudobný život (http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/rozhovory/989-miroslav-toth/)

[hermafrodit]

ETUDE AUX CHEMINS DE FER 2.0

hisvoice.cz (28-6-16)

„Ladies and gentleman welcome on a board the eurocity train 274 - Jaroslav Hašek from Budapest-Keleti pályaudvar to Praha hlavní nádraží. This train will stop at Brno hlavní nádraží, Pardubice hlavní nádraží and Kolín. For further details please see the train guide. We wish you a pleasant journey. The next stop is Brno Hlavní nádraží. The schedule arrival is at 5:36 PM.“

foto:  Tomas Halasz

.

Všetko začalo nahrávkou trolejbusu valiaceho sa s vŕzganím a rachotom opotrebovaného materiálu dolu kopcom z Koliby, smerom do najhlučnejšieho dopravného stredu Bratislavy, na Hodžovo námestie. Rovnaké miesto v portfóliu Jonáša Grusku však zastáva aj výjav električky pískajúcej na ostrých zákrutách či rôzne zvukové detaily vlakovej súpravy kĺžucej sa po koľajniciach. Archív „dopravných“ zvukov sa za posledné dni rozšíril o elektromagnetické field recordings,  zaznamenávajúce doteraz nepočutý prehovor vlaku spoločnosti ŽSR na trase Bratislava – Praha.

.

Gruska sa o transformáciu elektromagnetických vĺn do tých zvukových zaujímal už dlhšiu dobu. Ako správny sónický lovec, ktorý sa nesnaží kopírovať taktiky svojich kolegov, si vo svojom LOM laboratóriu skonštruoval zariadenie Elektrosluch, odhaľujúce nepočuté zvuky elektrických obvodov a neviditeľných elektronických signálov. Nebol to žiaden radikálny či novátorský objav avšak on ho dokázal zabaliť do atraktívneho dizajnového obalu, posunúť ho nadšeným hľadačom nepočutého a hlavne vzbudiť u mnohých aktívnych, ale aj pasívnych poslucháčov záujem o relatívne hi-fi odhaľovanie a archivovanie obľúbeného, najnezvyčajnejšieho či najskrytejšieho zvuku. Dôležitý je práve posun od zvukových dizajnérov, experimentátorov či vyhranených field recordings umelcov, smerom ku nadšencom, ktorých Elektrosluch svojou jednoduchosťou a zároveň efektívnosťou priťahuje od vizuálneho lovenia a archivovania k tomu akustickému.  

U samotného Grusku je práca s Elektorsluchom viditeľná v dvoch rovinách. V rámci dua Order of Sonic Chaos je to rituálna poloha experimentujúca so zvukom v jeho  psychoakustickej podobe, čo sa najlepšie odhaľuje v živých performanciách, na pomedzí primordiálnej obradnosti Phurpy a technologicko-zvukovej obsesii, ktorá je charakteristická pre podzemie britskej industriálnej scény.

.

Druhú rovinu možno počuť v aktuálnej sérii elektromagnetických nahrávok s príznačným názvom Vlakom. „Počas môjho detstva som žil v tesnej blízkosti bratislavskej železničnej stanice, kam sme  s mamou s radosťou chodili pozorovať vlaky. Pili sme pri tom kakao z automatu a užívali si naskytnutý pohľad a zvuky. Tá fascinácia nikdy neprestala.“

.

Či už sú to kôrovce pod vodnou hladinou, mozgové vlny alebo jemné vibrácie industriálnych budov, zvukových umelcov od nepamäti priťahovali procesy, ktoré nemohli pozorovať voľným okom alebo im načúvať vlastnými ušami. Nebyť charakteristického hlasu na úvod kompilácie či typickej slovenskej červenej lokomotívy na obale CD, nebolo by možné identifikovať priestor, hmotu alebo tvar, z ktorého zvuky pochádzajú. Miestami to znie ako ranné pokusy elektronickej hudby niekde medzi Mortonom Subotnickom a Alvinom Lucierom, inokedy zas ako harmonické drony Eliane Radigue. Zaujímavá je zmena optiky, ktorá nepriamo nadväzuje a dopĺňa takmer sedemdesiatročný záujem o zvukovú komplexnosť vlakovej súpravy, počnúc nahrávkami otca konkrétnej hudby Pierra Schaeffera, skrz Swiss Mountain Transport Systems Ernsta Karela alebo El Tren Fantasma Chrisa Watsona až po nemenej zaujímavú kompiláciu Pražské vlaky.

.

S vlakom sa spája množstvo zvukov, ktoré nás sprevádzajú od samého detstva a vyznačujú sa tak silnou evokáciou. Zvuková aura vlaku sa stáva doslova pamäťovou bankou na konkrétne miesta, pocity či vône. Vlak prechádzajúci tajgou v ruskom filme znie inak ako nákladný vlak križujúci americkú prériu. Rovnako tak je rozdiel medzi tým ako sa ozýva Wilsonovo nádraží v Prahe a Železničná stanica v Bratislave. Fučanie, syčanie, pišťanie bŕzd, vibrovanie koľajníc, dunenie železného mostu pri prejazde, tlmená ozvena tunela, hlas sprievodcu na trati, to všetko sa rokmi cestovania zarýva stále hlbšie a hlbšie medzi mozgové závity. Vlak má v dejinách svoje neotrasiteľné miesto, vykúpil množstvo životov, dotvára kolorit krajiny a je o ňom možné premýšľať ako o určitom svojbytnom organizme, ani živom ani mŕtvom, možno niekde na polceste medzi oboma ríšami. „Vlak pre mňa predstavuje veľmi komplexný organizmus. Nie je to humanoid ani zviera, skôr zvláštny druh beštie s mnohými neuro-digitálnymi žilami a tokmi, odsávajúcimi energiu pomocou jeho antén.“ Skrz Gruskov pohľad predo mnou vyvstáva iná beštia, ktorou je kultový železný muž Tetsuo  z filmu Shinya Tsukamota.

.

V idylickej ceste medzi Bratislavou a Prahou sa skrýva syzifovská snaha porozumieť tejto beštii, dešifrovať jej jazyk alebo prinajmenšom aspoň zdokumentovať skrytý chod a pulzovanie jej ciev. Nástroj komunikácie tu zastupuje Elektrosluch a umné nachádzanie zvukových uzlov, pletív a vrstevníc. Nakoniec v reálnom nahrávacom procese to vyzerá navlas rovnako, ako pri bežnej prehliadke lekárskym stetoskopom. Dôležité je vedieť čo a kde hľadať. Gruskovo nadšenie a um zaujať pozíciu spolu s jeho technickou zručnosťou je toho dobrým príkladom.  

.

(Citáty sú prevzaté z rozhovou The Psychoacoustic Properties of Sound medzi Jonášom Gruskom a Luciou Udvardyovou.)

[hermafrodit]

vs. Interpretation 2016 Proti zvukovej a komunikačnej strnulosti

A2: Proti strnulosti (Jakub Juhás, č. 12/2016)

Na prelome mesiacov apríl a máj sa v rôznych pražských priestoroch uskutočnil druhý ročník festivalu vs. Interpretation. Aké miesto zastáva festival, ktorý sa slovami organizátorov „obrací k improvizované hudbě a zvukovému umění, odpovídá aktuálnímu stavu těchto uměleckých disciplin a současně výzývá k novému pohybu“ v kontexte dlhodobo hibernujúceho Babel festivalu, hasnúcej Alternativy či iných stimulujúcich experimentálnych jednohubiek?

.

V rámci festivalov programovo reflektujúcich experimentálne zvukové prístupy, aktuálne koncepty či nepočuté dobrodružstvá je zaujímavé sledovať dramaturgiu postavenú na vymedzovaniu sa voči niečomu opakujúcemu, ošúchanému, nepohyblivému či spiatočníckemu. Najzreteľnejším príkladom sú práve festivaly orientujúce sa prioritne na rôzne formy improvizácie, kde môžeme konfrontáciu a narušovanie limitov vystopovať priamo v ich názve. Tak ako rakúska dvojica  Music Unlimited a Konfrontationen aj vs. Interpretation kladie dôraz na vymedzenie sa „proti“, ktoré môžeme z pozície návštevníka nachádzať na rôznych vnemových úrovniach.    

.

Jednou z nich bol oproti minulému ročníku rozšírený program, ktorý pripomínal niečo medzi sympóziom a festivalom rozkročeným ponad audiovizuálne inštalácie, sound artové prezentácie, diela na objednávku, špeciálne spolupráce či tanečné a divadelné performancie. Charakter sympózia s edukačným presahom sa prejavil vďaka viacerým voľne sprístupneným prednáškam, koncertom a workshopom a zároveň ako to už býva pri podobných akciách zvykom, skrz uvoľnenú festivalovú atmosféru, vytvorenú prirodzeným prepletením vystupujúcich so samotnými poslucháčmi. Výrazným programovým plusom, ktorý som ocenil až spätne, boli popoludňajšie sólové vystúpenia hudobníkov, ktorí sa večer predtým objavili v projekte s kolegami zo svetovej improvizačnej scény. Poslucháč tak mohol bezprostredne sledovať akým spôsobom umelec transformuje svoj zvukový slovník, ako ho daná spolupráca determinuje, ako dokáže mlčať alebo naopak prejavovať svoje schopnosti v skupine. Napríklad inovatívny prístup alt saxofonistky libanonského pôvodu Christine Abdelnour  by si z večerného koncertu Rouba3i, popri virtuózne vytŕčajúcich kolegoch (Mazen Kerbaj, Sharif Sehnaoui a Tony Buck), všimol len máloktorý návštevník. Za bieleho dňa vo vyprázdnenej miestnosti starej čističky odpadových vôd  však predviedla špecifickú hru na plastovou fľašou utlmený saxofón, ktorú by som so zatvorenými očami dešifroval len s ťažkosťami, keďže vyludzovaný zvuk väčšinu času pripomínal elektroakustické pípanie, skreslenie a sínusové vlny redukované na samostatné zvukové procesy.

S tým súvisí ďalšie „proti“ v podobe výjazdov z klasických miest, v ktorých môžete natrafiť na podobné koncerty (Školská 28)  alebo tanečné a divadelné predstavenia (Studio ALTA, Alfred ve dvoře)  a následný prechod do akusticky alebo architektonicky zaujímavých priestorov spomínanej starej čističky v Bubenči a funkcionalistických budov Veletržního paláca alebo Bubenskej 1. V čističke sa tak mohol voľne šíriť zvuk trúbky Mazena Kerbaja, ktorý tak nabral na intenzite a zároveň zvýraznil tiché medzery v komunikácii s priestorom. Malú dvoranu Veletržního paláca zase rozozvučal holandský zvukový umelec Hans van Koolwijk desiatkami balónov nafúknutých do rôznych veľkostí. Tie boli naplnené héliom a osadené rôzne znejúcimi bambusovými flautami čo v praxi vyzeralo tak, že Koolwijk dirigoval skupinu asistentov postupne vypúšťajúcich balóny letiace nahor k presklenej streche, súčasne so svištiacim zvukom stúpajúcej a následne klesajúcej (doznievajúcej) flauty.  Akustický zážitok „gravitačnej hudby“ do veľkej miery pripomínal imaginárny organ s neviditeľnými vertikálnymi píšťalami. Predstava „veterného“ nástroja sa o štyri dni naplnila v Koolwijkovom monštruóznom organe Bambuso Sonoro, ktorý na seba zobral podobu mýtickej chobotnice, vyrobenej na prvý pohľad z bambusových odrezkov, vysávačových hadíc a provizórnych udíc s vyvýšeným miestom, z ktorého tvorca a strojca nevedno ako tvaroval zvuk do harmonickej dronovej kompozície. Neskôr sám prezradil, že nástroj je tak nepredvídateľný, že jediné čo na neho platí je pôvodná grafická partitúra, ktorú opatruje ako oko v hlave. Netušil som, že existuje niekto, kto dokáže orientálnym zvukom a rituálnou atmosférou na hranici vizuálneho a sónického zážitku konkurovať poetike Charlemagne Palestineho. Zvukovú variabilitu inštalácie/koncertu navyše umocnil voľný pohyb po poschodiach Bubenskej 1 spojený s hľadaním „vytúženého“ poslucháčskeho miesta.

.

„Proti“ žánrovej ukotvenosti vystúpili organizátori  tiež siahnutím za tradičné chápanie kolaborácie,  smerom ku nepredvídateľnosti, zvukovo-pohybovým performanciám či k takým špecifickostiam ako sú Freestyle performance alebo video opera. Raz to dopadlo celkom obstojne ako v prípade tanečnej kompánie okolo britského choreografa a tanečníka Julyena Hamiltona, inokedy menej, ako pri spojení Georgija Bagdasarova (Ukamau) s psychadelickými noisermi Microvomit, ktorých príťažlivý masívny zvuk energického besnenia zadupal barytónový saxofón do zeme a okresal jeho hrany na triviálnu, zvukovo nie príliš zaujímavú strobo-show.  V hlbinách zabudnutia uviazlo v mojom prípade aj spojenie Pražského improvizačného orchestra so špeciálnym hosťom, a v tomto prípade sviatočným dirigentom Christofom Kurzmannom. Ten síce dokázal pomocou rôznych improvizačných okruhov (War, Gathering & Departure, The Sea, Land, The Fence/The Wall, Individuals, Welcome) prepojiť jedenásť experimentujúcich hudobníkov, no výsledný tvar odhalil namiesto kreatívnosti rôznorodých prístupov, zvukovú prelietavosť, preskakovanie z témy na tému a s tým spojené odbiehanie od zaujímavých načrtnutých nápadov, charakteristické pre princípy work in progress (koncert bol vyústením niekoľkodňového workshopu).    

.

Naopak na neprajníkov a zarytých odporcov, ktorí radi tvrdia, že improvizátor je ten kto nevie čítať noty alebo dokonale neovláda svoj nástroj, musel pôsobiť koncert kvarteta Rouba3i ako zjavenie jedinečnej súhry, nekonvenčných riešení a elegantného prekračovania nástrojových limitov. Kerbaj uplatňuje taktiku preparovanej trúbky, k čomu využíva rôzne hadice, balóniky, rezonujúce materiály ako alobal, plech a misky, do ktorých vkladá malé predmety. V jednom z rozhovorov ironicky uviedol, že tak robí preto lebo žiarli na klaviristov a gitaristov, ktorých nástroj priamo nabáda k preparácií. Sehnaoui väčšinou gitaru ponecháva v horizontálnej polohe, klope na jej telo, špachtľou prechádza po jej strunách alebo medzi ne zasúva kovové paličky. Tony Buck, pravdepodobne najznámejšie meno festivalu, nespraví ani jeden očakávaný pohyb, ktorý by ho priamo spájal s rolou bubeníka. Abdelnour to všetko nepozorovane sprevádzala stlmenými vibráciami saxofónu. Z kategórie dokonalých bol aj koncert decentného tria klarinetistov v zložení Paed Conca, Hans Koch a Michael Thieke alebo sólové vystúpenie francúzskeho perkusionistu Lê Quan Ninha, ktorý si vystačil s jedným veľkým bubnom testujúc jeho materiálové limity škrabancami kovovými paličkami po blane, manipuláciami s činelmi, šiškami a tibetskými misami a rôznymi údermi po jeho vonkajšej konštrukcii. Ninh predstavoval model senzitívneho hudobníka zrasteného so svojim nástrojom, ktorý celé svoje vystúpenie rovnomerne rozdeľoval medzi rozoznievane a načúvanie.

.          

Napriek tomu, že vs. Interpretation môže pre nezainteresovaného návštevníka pripomínať rodinný festival s vyhranenou základňou, bol počet mladých tvárí a stále plné Studio Alta znakom pravého opaku. Je ťažké rozprávať sa o aktuálnosti, hlavne čo sa týka improvizačnej scény, keďže aktuálne koncepty a zvukové postupy nachádzame posledné roky buď na úplne iných frontoch alebo v rámci radikálnejších zvukových riešení. Jedným dychom je však nutné dodať, že sa festival úspešne vyhýba zbytočným pohľadom do minulosti a dokáže pritiahnuť svetové mená, ktoré sú dôležitou súčasťou širšej scény, ktorú do určitej miery formovali a ich poetika rezonuje aj v súčasnej rýchlo sa premieňajúcej zvukovej estetike. Čo je však ešte dôležitejšie, vs. Interpretation podnecuje komunikáciu naprieč scénami a geografickými ohraničeniami a hľadá tak stále potrebnejší spoločný jazyk, ktorý je zrozumiteľný pre každého, a ktorý sa zbavuje obmedzujúcej čiernobielej polarity dobrého a zlého. Festivalu sa tak podarilo presunúť diskusiu o zvukoch, hudbe a počúvaní von z koncertných sál, čím si upevnil svoje prvé miesto medzi podobnými českými podujatiami, zameranými na improvizovanú a experimentálnu hudbu.

[hermafrodit]

Pražský chodec je mŕtvy ať žije zevloun

19.2.2016, Školská 28

V Školskej som vyladil psychický stav do najlepšej možnej poslucháčskej roviny. Už dlho som nezažil niečo podobné, možno neboli príležitosti, ale skôr si myslím, že som pred novou sezónou odstavil uši na vedľajšiu koľaj. Dnes to však narušil “stratený” pocit, ako keď odložíte telo bokom, všetko naokolo je pasívne, len hlava akoby na sklonku zimy opäť vyčistila priezor pre aktívne počúvanie. Nicola Hein špachtľoval po gitare ako len vedel, ale všetky pohľady dnes smerovali na  Emilia Gordoa. Niekedy to vyznieva negatívne lenže Gordoa za to nemohol. Nepredvádzal sa a ani neprekrikoval spoluhráča, pravá hemisféra mu skrátka fičala na úplne iných obrátkach, v iných súradniciach, na inej škále citlivosti. Rád ocením “komparz”, neviditeľnosť hráčov a ich “metafyzické lepidlo”, no večer ukázal, že duu k onej sile jednoty chýba ešte pár zastávok na ich začínajúcom európskom turné. 

.

17.2.2016,  VILA Štvanice

Ťažko si k Irisarriho hudbe predstaviť priliehavejšie prostredie ako je osamelá vila na ostrove, podobná tej, ktorá stojí na Štvanici. Zo secesnej tančiarne ostalo kamenné murivo poprekladané mohutnými drevenými trámami, skrz okná dnu dopadá svetlo z Rohanského nábrežia, taký ten šedo-bielo-ružovkastý nádych nostalgie, na ktorom sa vezú podobné priestory. Rafael si z predchádzajúceho vystúpenia doniesol zlomeninu nejakého prstu, čo bola dobrá predzvesť toho, že necestuje len s macbookom. Na Fragile Geography som si minulý rok vyhradil nejaký ten čas, bavilo ma to pokukávanie po vzoroch žánru, po vyššej lige, raz za čas si rád doprajem zvukovú koketériu s  citovým vydieraním ala Empire Systems. Lenže ono je to vrchol a ostatný cukrkandl sa tak nejak rozpustil vo Vltave. Jasné, že srdiečka zaplesali, čo neveští nič dobrého, ale aj napriek tomu Irisarri sleduje pravdepodobne správne stopy (viď úpis s Room 40), no je na čase, aby vykročil kúsok doľava alebo doprava (to je vlastne jedno). Zatiaľ ostáva len sladkastá pachuť odetá do čiernej farby. 

.

Rafael Anton Irisarri /// https://youtu.be/iFi0n_odlh8

VILA Štvanice /// vilastvanice.cz/

.

16.2.2016, FRA

Na koncerte Kolektivu to vyzerá ako v zlatej ére internetových kaviarní alebo ešte presnejšie ako pri stredoškolskej LAN párty bez káblov ale za to so znudeným publikom. Nápad umiestniť live coding do prostredia literárnej kaviarne FRA odhalil tichú otázku. Je toto súčasný ambient k sledovaniu displaya smartfónu? Snaží sa niekto porozumieť všetkým tým hlasom alebo je to márne a zbytočné? Aký je rozdiel medzi akustickým smogom a tým keď počuť ako píší, pracují, chatují, brouzdají po sociálních sítích? Nový formát zvukovej čítačky. 

A na záver si spravme test: nech sa prihlási ten, kto sa baví - otázka z pier neznámej poslucháčky, na ktorú odpovedalo osem zdvihnutých rúk. Bizarné.

.

Kolektiv /// https://k-o-l-e-k-t-i-v.github.io/ 

FRA /// http://www.fra.cz/        

[hermafrodit]

2015 ↔ poznámky na okraji

2015 //// hubble-bubble babel

.

Tak sme to stihli podľa vzoru “po boji je každý generál”, 20 miesteniek, ostatné je voľné sedenie, poslúžte si playlistom. Všetky slová sú na sklonku roka minuté. Malfattiho a veci podobné si pokojne popreklikajte, ale vedzte, že som ich kradol pre vás. On na jednej strane a estetika neofuturizmu- to sú dve maximá, medzi ktorými sa rozprestiera všetok ten zdanlivý balast. Zdanlivosť je to správne slovo, ktoré je medzi nich potrebné vtesnať.  

e+j //// falošný pohyb praje buď hlučnejší alebo tichší rok 2016, kto ako rád

.

20. Zs ‎– Xe (Northern Spy)

.

19. Susan Alcorn ‎– Soledad (Relative Pitch Records)

.

18. Graham Lambkin / Michael Pisaro ‎– Schwarze Riesenfalter (Erstwhile Records)

.

17. Thomas Brinkmann ‎– What You Hear (Is What You Hear) (Editions Mego)

.

16. Letha Rodman Melchior ‎– Shimmering Ghost (Siltbreeze)

.

15. Joanna Newsom ‎– Divers (Drag City)

.

14. Jenny Hval ‎– Apocalypse, Girl (Sacred Bones Records)

.

13. Jim O'Rourke ‎– Simple Songs (Drag City)

.

12. Áine O'Dwyer ‎– Music For Church Cleaners Vol. I And II (MIE Music)

.

11. Radu Malfatti ‎– One Man And A Fly (Cathnor Recordings)

.

10. J.G.Biberkopf ‎– Ecologies (Knives)

.

9. M.E.S.H. ‎– Piteous Gate (Pan)

.

8. Eric La Casa / Taku Unami ‎– Parazoan Mapping (Erstwhile Records)

.

7. Frisk Frugt ‎– Den Europæiske Spejlbue (Tambourhinoceros)

.

6. Jeph Jerman / Tim Barnes – Matterings (Erstwhile Records)

.

5. Eva-Maria Houben ‎– Air - Works For Flutes And Organ (Edition Wandelweiser Records)

.

4. Matana Roberts ‎– Coin Coin Chapter Three: River Run Thee (Constellation)

.   

3. Julia Holter ‎– Have You In My Wilderness (Domino)

.

2. Grimes ‎– Art Angels (4AD)

.

1. Arca ‎– Mutant (Mute)

.

.

.

ATĎ.....

.

.

Carter Tutti Void ‎– 𝒇 (x) (Industrial Records)

Dave Phillips & Hiroshi Hasegawa ‎– Insect Apocalypse (Monotype Records)

André O. Möller with Hans Eberhard Maldfeld ‎– In Memory Of James Tenney (Edition Wandelweiser Records)

Courtney Barnett ‎– Sometimes I Sit And Think, And Sometimes I Just Sit (Marathon Artists)

Prurient ‎– Frozen Niagara Falls (Profound Lore Records)

Alessandro Cortini ‎– Risveglio (Hospital Productions)

James Ferraro ‎– Skid Row (Break World Records)

Keith Rowe / John Tilbury ‎– Enough Still Not To Know (Sofa)

Rafael Anton Irisarri ‎– A Fragile Geography (Room40)

Kendrick Lamar – To Pimp A Butterfly (Top Dawg Entertainment)

Wolf Eyes ‎– I Am A Problem: Mind In Pieces (Third Man Records)

Hilde Marie Holsen ‎– Ask (Hubro)

Russell Haswell — As Sure As Night Follows Day (Diagonal)

Beatriz Ferreyra ‎– GRM Works (Editions Mego)

Natalie Prass ‎– Natalie Prass (Spacebomb Records)

When ‎– The Black Death (Ideologic Organ)

William Basinski - Cascade / The Deluge (2062 / Temporary Residence Limited)

Mike Cooper ‎– Fratello Mare (Room40)

Jessica Pratt - On Your Own Love Again (Drag City)

Helm ‎– Olympic Mess (Pan)

Ellen Fullman ‎– The Long String Instrument (Superior Viaduct)

Laura Cannell ‎– Beneath Swooping Talons (Front And Follow)

Stara Rzeka ‎– Zamknęły Się Oczy Ziemi (Instant Classic)

Kamasi Washington ‎– The Epic (Brainfeeder)

Rabit – Baptizm / Communion  (Tri Angle)

Mark Fell & Gábor Lázár ‎– The Neurobiology Of Moral Decision Making

Stephen O'Malley — Eternelle Idole (Shelter Press)

[hermafrodit]

PostmutArt Fest 05

[hermafrodit]

Hľadanie nových uší priestor, čas, (zvuky)

„A tak, i když jsem měl často pocit, že muž nebo žena, s nimiž jsem na ostrově rozmlouval, mě příliš neposlouchají, nacházel jsem kupodivu ve slovech rodících se z šepotu místa a chvíle více odpovědí na své otázky než při debatách, na jaké jsem byl zvyklý na severu. Bylo to asi tak, že ostrované nenaslouchali přímo slovům druhého, nezabývali se jeho myšlenkami v jejich konečném stavu, ale stále se obraceli ven, k šumům – a také k tvarům – krajiny, uprostřed níž se rozhovor vedl; v těchto šumech a tvarech však slova a myšlenky druhého znovu nacházeli v proměněné podobě.“

.

Michal Ajvaz

.

Jeden z fenoménov, ktorý v hudbe 21. storočia dlhodobo opantáva moju pozornosť je záujem experimentálnej hudby o pozorné načúvanie ako také, v zmysle Lucierovho hesla: „Pozorne načúvať je oveľa dôležitejšie než vytvárať zvuky.“ Zároveň sa pri dlhodobom „odovzdaní sa téme“ paralelne s fenoménom načúvania vynárajú na povrch stále viac aktuálne pojmy ticha, nudy, prázdnoty a pomalosti, či už v konceptoch súčasných zvukových umelcov a skladateľov alebo v programoch význačných hudobných vydavateľstiev a festivalov. Akoby až teraz, viac než pol storočia po cageovom oslobodený zvukov spoza stien koncertnej sály a naopak stíšení sa samotného skladateľa/performera v jej útrobách, nastal vytúžený status quo - v úvodnom Ajvazovom citáte načrtnutá, obojstranne plodná komunikácia.

.

Zvukové prostredie, tak ako ho definoval Murray Schafer sa za ten čas zmenilo na nepoznanie, aj preto je dnes stále viac a viac potrebné naučiť sa načúvať tichu, jemným šumom, vibráciám a opätovne konceptuálne definovať takéto načúvanie. V kultúre, ktorá dlhodobo zabúdala na svoje uši, orientujúc sa prioritne na to vizuálne je dôležité načrtnúť a odhaliť rôzne formy načúvania, ktoré sú prekrývané a abstrahované (v doslovnom zmysle tohto slova - odhliadnuť od akustického) pri každom strete pohľadu s rozhraním okenných tabúľ, monitoru počítača či displaya smartfónu.

.

Dôležité je uvedomiť si, že v súčasnom akustickom smogu, multimediálnej realite každodenného bombardovania reklamnými sloganmi, či elektromagnetickými signálmi je viac než nutné aktualizovať strnulé sluchové ústrojenstvo. Aktualizovať cageovskú vyprázdňujúcu sa verziu „všetko je hudbou“ na verziu nových, citlivých, selektívnych, stále však hľadajúcich a otvorených uší, po ktorých volajú mnohí umelci a teoretici. Slovami Jozefa Cseresa, „potřebujeme nové uši, dnes víc než kdy jindy, abychom se chránili před všudypřítomným digitálním muzakem a vyléčili pandemickou hluchotu, způsobenou redundantním hlukem a jeho komodifikovanými baleními.“

.

Akoby viac než kedykoľvek pred tým je dôležitejšie to, čo sa deje „pred“ a „po“ zvuku samotnom respektíve medzi dvoma zvukmi, v tichých záhyboch, medzerách, pauzách a štrbinách v štruktúre. Akoby priestor a čas pohlcovali samotný zvuk a ticho sa stávalo nezmerným riečiskom, z ktorého sa občasne zrodí takmer nepostrehnuteľný zvuk. Počuť a vidieť to môžeme u trombonistu a skladateľa Radu Malffatiho, v terénnych nahrávkach Toshiya Tsunodu či u gitaristu Taku Sugimota, v skladbách najznámejších mien voľného zoskupenia Wandelweiser, ako sú napríklad Antoine Beuger, Michael Pisaro, Manfred Werder alebo Jürg Frey. Pasívneho poslucháča pohodlne sediaceho v sále nahrádza poslucháč aktívny, kreatívne vyhodnocujúci prostredie, v ktorom sa pohybuje, snažiac sa mu porozumieť. „Chodec“, tak ako ho definoval Thoreau, Walser či Bernhard  pozorne načúvajúci, orientujúci sa na premenlivých zvukových plošinách či už urbánneho alebo menej poškvrneného, prírodného prostredia. Práve takýchto chodcov odchytáva rakúsky skladateľ Peter Ablinger, ktorý už tri dekády vytvára pre náhodných  okoloidúcich provizórne posluchové miesta tak, že v rôznych častiach mesta rozostavuje stoličky, nabádajúc ku kontemplácií nad špecifickými lokálnymi zvukovými javmi. Iným príkladom obratu ku zvukovej krajine je veľký rozmach terénnych nahrávok (field recordings) a ich následná archivácia v početných databázach, zameriavajúcich sa na konkrétne svetové mestá.

.

Nakoniec podobné koncepty nachádzame v poetikách jednotlivých umelcov, projektov, hnutí, vydavateľstiev, ktoré fenomén ticha, prázdnoty, nudy a pomalosti viac či menej radikálne reflektujú v nových perspektívach, jasne definujúc zmenu prizmy načúvania a v ktorých intenzívne vnímame záujem o filozofiu recepcie sónického diela. Diela tvorené pomocou nového typu „reduktívnych“ uší. Pozitívnu redukciu nachádzame v odkazoch japonského hnutia Onkyokei s koreňmi v 90. rokoch minulého storočia a na momentálne organickej scéne európskej  redukcionistickej improvizácie s hlavnými centrami vo Viedni, Berlíne, Londýne a Barcelone. Iným príkladom je myšlienka „načúvania načúvajúcemu“ v dielach zvukových solitérov Grahama Lambkina a Jasona Lescalleeta, ale tiež amerického okruhu „lowercase“ hudby, akejsi formy radikálneho minimalizmu. Nemôžeme zabudnúť ani na praktický tréning pre zlepšenie techniky načúvania, nazvaný príznačne „Deep Listening“. „Hĺbkové načúvanie“ Pauline Oliveros patrí medzi základne koncepty, ktoré oslobodzujú percipienta od vizuálnych podnetov a učia ho dôkladnejšie pochopiť akustické prostredie a uvedomiť si vlastné telo, pohybujúce sa naprieč týmto priestorom. Samozrejme tu neexistujú zreteľne vytýčené hranice, ale charakteristické prieniky, ktoré zviditeľňujú tendencie práce s týmito fenoménmi.

.

Azda najsilnejšiu paralelu k tichým zvukovým konceptom momentálne vidím v tom, čo nazýva francúzsky filmový publicista Michel Ciment kinematografiou pomalosti. Aj tu je výsledný tvar kresaný z dlhých časových úsekov a z pochopenia priestoru, v ktorom môžeme okrem iného vnímať rôzne zvukové príbehy (viď dva hlavné body vo Werderovej partitúre na úvodnom obrázku). V závere by som teda rád predostrel pár režisérskych mien, ktoré dokazujú, že premýšľanie o prázdnote, pomalosti, tichu a načúvaní je vo filmovom a zvukovom umení celkom podobné. Sú nimi Chantal Akerman, Sergej Loznica, Benedek Fliegauf, Theo Angelopoulos, György Fehér, Abbás Kiarostamí, Béla Tarr, Tsai Ming-liang, Sharunas Bartas, Apichatpong Weerasethakul, Lisandro Alonso, Carlos Reygadas, Bruno Dumont, Gus Van Sant...

.

PS: ...stačí vyjsť von z izby, nasmerovať uši a vnímať zmeny, potom vojsť naspäť do izby, zapnúť si hudbu a rozmýšľať o tomto prechode. Podobnú fluidnú hranicu hľadám v hudbe 21. storočia.

 .

.

citovaná literatúra:

AJVAZ, Michal. Zlatý věk. Vyd. 2. Brno: Druhé město, 2011, 302 s. ISBN 978-807-2273-072.

CSERES, Jozef. Hermovo ucho: Mimochodem, poslouchám. His Voice: Časopis o jiné hudbě [online]. [cit. 2015-02-27]. Dostupné z: http://www.hisvoice.cz/cz/articles/detail/2512

.

.

VLNA 63

[hermafrodit]

Bratislavský sprievodca „neviditeľnou“ hudobnou scénou

Ako sa nestratiť v mestskom labyrinte alebo ako nájsť cestu do jeho stredu.

Uplynulé mesiace v Bratislave ponúkli niekoľko možností vytvoriť si celkom aktuálny a hlavne autentický obraz „menej“ viditeľnej hudobnej scény , ktorú dlhodobo spája záujem o experiment a s ním súvisiace hľadanie iných zvukových riešení. Spojenie „menej“ viditeľná využívam z prostého dôvodu, ktorý je do istej miery charakteristický pre slovenskú povahu a to všeobecný nezáujem a zakrývanie si očí pred niečím čo vybočuje z jasne  vymedzených hraníc, čo nie je možné charakterizovať, ohodnotiť a zaškatuľkovať na prvé počutie.  Popri tom hlavným znakom danej scény je pestrofarebný eklektizmus, teda spájanie rôznych myšlienok, prvkov a žánrov, na základe ktorých nie sú škatuľky vôbec potrebné. Práve táto spätosť a súdržnosť bratislavského hudobného podhubia okolo priestorov A4 a Fuga, vydavateľstiev Exitab, Proto Sites, LOM či Forum Absurdum ho odlišuje od toho pražského či budapeštianskeho.

.

pokračovanie......

.

Denník N /// 17.6.15

[hermafrodit]

Phill Niblock: Stratiť pojem o čase

photo:  Barbora Linka

.

Do Bratislavy prichádza priekopník hudobného minimalizmu - Phill Niblock. koncertuje v A4 - priestore súčasnej kultúry.

.

Presne dva mesiace po prvej slovenskej návšteve Philipa Glassa prichádza do Bratislavy iný priekopník hudobného minimalizmu. O tri roky starší Phill Niblock prešiel podobným kvasom newyorskej avantgardy 60. rokov, no na rozdiel od Glassa nikdy nezaznamenal výraznejší komerčný úspech.

.

Niblock bol od počiatku typom umelca, ktorý neustále prekračoval hranice medzi médiami, hľadajúc rôzne prieniky, voľné analógie či náhodné strety. Stratégie ako sa vyhnúť popisnosti a vlastnej recyklácií nachádzame naprieč jeho celým dielom. Sám hovorí o večnej snahe „vytvárať zvukový a vizuálny svet, ktorý je voľne otvorený rôznym interpretáciám a mnohým predstavám“. Vidieť to môžeme už v ranných filmových dielach zhromaždených pod titulom The Movement of People Working, v ktorých sa objavuje príznačný záujem o dlhodobé procesy, detailné, takmer nepostrehnuteľné zmeny, o čas ako taký a tiež o samotné vlastnosti filmového obrazu či o niečo neskôr zvuku.

.

Niblockov hudobný minimalizmus vylučuje typickú repetíciu, skôr než Glassovské či Reichovské opakujúce sa štruktúry pripomína bezčasovú meditáciu na vlnách intenzívneho zvuku. Takýto fyzický zážitok, po ktorom nedokážete odhadnúť rozdiel medzi minútami a hodinami pripomína azda najväčšmi donekonečna sa tiahnuce zvukové plochy praotca „drone music“ La Monte Younga. Oboch spája záujem o minimálne vyjadrovacie prostriedky, bezprostredný záujem o vnímanie umeleckého diela a autentické „tesanie z času“.

.

Skladateľ Tom Johnson opísal Niblockov štýl v zmysle jeho poetiky štyrmi základnými vlastnosťami: no melody, no harmony, no rhythm, no bullshit. Ani po takmer piatich dekádach sa v Niblockovom radikálnom prístupe nič nemení, akurát k nemu dokáže pristupovať z rôznych skladateľských pozícií. Raz ako skladateľ pre menšie ansámble, inokedy ako osamotený solitér sediaci za laptopom alebo ako kurátor progresívnej umeleckej platformy Experimental Intermedia či v neposlednom rade ako vystavujúci umelec chrliaci na návštevníkov niekoľkohodinové pomaly sa premieňajúce tóny.

.

Bratislavská návšteva je o to vzácnejšia, že podobné legendy avantgardnej či experimentálnej hudby navštevujú naše končiny stále sporadickejšie. Opätovné návraty do Európy sú tak jedinečnou možnosťou počuť na vlastné uši umelca, ktorý definoval celú jednu, v súčasnosti často citovanú vetvu experimentálnej hudby. Vo štvrtok 3. septembra tak máte v priestore bratislavskej A4-ky možnosť stretnúť sa s osobitým zvukovým majstrom a špecialistom na oprostenie sa od časových starostí.

.

update (26.9.2015): zajtra sa Niblock objaví v Budapešti vrámci festivalu UH. Svoj laptop (bratislavská A4-ka) vymení za dve sláčikové kvartetá, čiže opäť iná šálka kávy, ktorá by mala trvať 200 minút. Organizátor odporúča doniesť si vankúš. Predskakuje Thomas Ankersmit.

We start on Sunday and present a cult figure Phill Niblock, who is 81. Personally it’s very important to me to have him in the program, because I’ve known him since 2006. I went to CTM in 2004 and I saw him showing films. While I was looking at the pictures on the screen, I realized that there are familiar landscapes in some of the scenes. I contacted Phill and asked if his footage was from Hungary, and he confirmed that in the early ’80s he visited Hungary and produced this experimental video project. I was really cheerful to hear that. I asked him if he wanted to revisit the two villages after nearly 30 years or so had gone by. So he came here in 2007, and we got him a car and a few sleeping bags and went to the villages where he had filmed in the ’80s. We had projectors and laptops to show the films to the locals, and it was heartbreaking how they reacted. It was without music because there was no proper PA, so we only showed the films, but it was amazing how an experimental film that’s only playing with movements of working people, really affected the locals. They saw neighbors, they saw relatives, grandpas and grandmas—people were in tears, really. Since then I dreamt of doing a big show for Phill with these films, with musicians and a big PA in a proper venue. So that will be the first day of UH this year.”

UH Guide

.

Čítajte viac:

http://kultura.sme.sk/c/7990690/no-melody-no-harmony-no-rhythm-no-bullshit-dnes-hra-phill-niblock.html#ixzz3mphoKQ1c

[hermafrodit]

nezapadnuté prachom 1/2 2015

Courtney Barnett ‎– Sometimes I Sit And Think, And Sometimes I Just Sit (2015,  Marathon Artists )

Jen insists that we buy organic vegetables

And I must admit that I was a little skeptical at first

A little pesticide can't hurt

Never having too much money, I get the cheap stuff at the supermarket

But they're all pumped up with the shit

A friend told me that they stick nicotine in the apples

.

a takto o ničom a všetkom až dokonca

Jenny Hval - Apokalypse, Girl (2015,  Sacred Bones Records) 

What is soft dick rock?

Perhaps it’s a contradiction or an elaboration on curiosity? There is often a feeling of curiosity in Hval’s words and in her tone, as if trying to find herself outside of a preconditioned state, whether in America or in Norway, inside her body or inside her mind: “My body is a cushion,” she breathes on “Some Days,” “held up by thin wires/ And I can see myself from above/ Holding wires in my hands.” But that curiosity is balanced by her astute tonal observations, her confidence in tackling personal responses in everything from inequality to terrorism, and her ability to handle such varied instrumentation by her own band alongside guest contributors. Both her songs and her subject matter hold back from shocking the listener by virtue of their content, and yet they make a startling impact — creating a headspace that leads to nowhere in the same moment that it paves the way to salvation.

Frisk Frugt -  Den Europæiske Spejlbue (2015, Tambourhinoceros)

"I am fascinated by the idea that today one guy with an internet connection can follow a musical chorus at Yale University for free, while downloading thousands upon thousands of sounds from the internet, and then put it all together with software illegally downloaded to create an image of whatever he or she wants."

.

Fantazmagorický svet vychádzajúci z nájdených textov dánskej ľudovej hudby, prespevovaných na pozadí veľkej bitky medzi orchestrálnymi kompozíciami a hravými elektroakustickými miniatúrami. Do podobného súdržného sveta som sa naposledy ponáral hádam ešte v roku 2010 so ságou Have One On Me Joanny Newsom. Weird music, ktorá vznikla v prebudenej hlave. Frisk Frugt dokáže stavať vzdušné zámky s množstvom pokrútených ornamentov, zároveň však nie je pri počúvaní ťažké podľahnúť predstave o osamelom dánskom lo-fi tulákovi, ktorý sa ukrýva v chatke prímestskej záhradkárskej kolónie.

Kamasi Washington ‎– The Epic (2015,  Brainfeeder)

Nie som žiadny znalec súčasného jazzu, ale mám pocit, že ak sa ku mne aj dostane nejaká správa spoza veľkej mláky, ide buď o nejaké okrúhle výročie alebo, čo je menej veselé, o smrť jednej z ikon zlatých časov. To je napr.  prípad nedávneho odchodu Ornetta Colemana.  O to viac je zaujímavé, keď sa rôznorodé renomované média jednohlasne zhodnú na kvalite 33 ročného hudobníka, ktorý doposiaľ  nehýril prehnanou vydavateľskou aktivitou a ktorý neochvejne čerpá práve z Colemanovskej, Coltraneovskej a Aylerovskej tradície.  

.

Zaujímavé na  albume The Epic Kamasi Washingtona s prívlastkom „megalomanský“, v zmysle nekonečného množstva nápadov rozťahaných do trojhodinovej  encyklopédie jazzu 20. storočia, je množstvo otázok, ktoré klade súčasnému poslucháčovi. Aké miesto má jazz na mape dnešnej „populárnej hudby“, ako prekročiť hranice „blue note“ komunity alebo čo sa stane ak si 32-členný orchester vezme pod svoje krídla vydavateľstvo Brainfeeder, zameriavajúce sa na elektroniku a inštrumentálny hip hop? Je pre zviditeľnenie nutná radikálnosť (stopáž) alebo spolupráca s Kendricom Lamarom či Flying Lotusom? Je možné uspokojiť grammyovské publikum a zároveň to pitchforkovské (je jasné, že The Epic sa tu umiestni na popredných priečkach)? Odpovede sú na dosah, obetujte teda pár dlhších večerov, táto odysea vám to určite splatí.  

Susan Alcorn ‎– Soledad  (2015, Relative Pitch Records)

V pravidelných intervaloch nachádzame na improvizačnej scéne pokusy o reinterpretácie klasických diel 20. storočia. Celkom úspešný pokus zaznamenal minulý rok Philip Corner, skladateľ s koreňmi v hnutí fluxus, ktorý “spomalil” Satieho dielo, popretkával ho mnohými tichými medzerami, čím získalo ťažko opísateľnú alchymistickú zvukovú auru. Podobne zdanlivo jednoduchú formu zvolila Susan Alcron, ktorá si vypožičala najznámejšie kompozície Astora Piazzollu, aby ich prispôsobila špecifickej hre na steel gitaru. Všetky tie šmýkania po strunách, glisandá a charakteristický  roztekajúci sa zvuk robia z albumu Soledad jeden z najpríjemnejších (v tom najlepšom slova zmysle) tohtoročných ponorov rozmaznaného poslucháča. 

[hermafrodit]

Deep Dive: Henryk Zajonc + Vladislav Tomaszevski/ András Cséfalváy

22.5.2015, 20:00

https://www.facebook.com/events/1572295069702227/

Henryk Zajonc a Vladislav Tomaszevski sú mixed-mediálni umelci, ktorí pracujú na voľnej nohe ako kultúrni koordinátori, kombinujúci tak odlišné metódy ako sú terénne nahrávky, kinetické plastiky, elektroakustické kompozície a priestorové vnímanie akustiky. V posledných rokoch je ich výskum zameraný na rozšírenie zvukových a multimateriálnych možností bicích nástrojov, pomocou ktorých sú schopní realizovať komplexné polyrytmy a zahusťovať tak priestor rôznymi útržkami, citáciami, sónickými atakmi, ale aj niekoľkými medzerami naplnenými ťaživým tichom. Zajonc v minulosti písal skladby pre veľký orchester (prevedené symfonickým orchestrom v Göteborgu), ale tiež niekoľko komorných skladieb a opier, ktoré odzneli vo Švédku, Poľsku a Nemecku. Tomaszevski zomrel 12. septembra 2013 v Peru. Po neľahkej a zdĺhavej listovej korešpondenci, nám Zväz poľských skladateľov (Związek Kompozytorów Polskich) oznámil, že Zajonc a Tomaszevski sa moment��lne nachádzajú vo fáze tvorby, kedy sa obhliadajú do svojej minulosti. V Bratislave opätovne oživia svoju radio-artovú etapu, spojenú s manipuláciou s tranzistorovým rádiom, gramofónom, walkmenom a po novom aj so softwérovými rádiami.

András Cséfalváy je jeden z mála slovenských vizuálnych umelcov, ktorému sa darí prekračovať hranice medzi médiami, ale tiež tie medzi umením a vedou, vedou a filozofiou. Popri performance, maľbe a videoinštalácii nájdeme v jeho diele aj komornú operu zosnovanú v podmanivej osamelosti tvorcu a vyprávača pokrivených príbehov v jednej osobe. Príbehy, ktoré sú značne dekonštruované, kde sa stretáva Margaret Thatcherová s červami priživujúcimi sa na jej tele a kde si môžeme vypočuť dialóg medzi Sauronom a Sarumanom o budúcnosti nie len Stredozeme, uzreli svetlo sveta v roku 2013 na albume Funeral the Musical and another tabletop opera (LOM). Andrásov prejav má blízko k barokovému skladateľovi, ktorý opúšťa svoju izbu len v prítmí lucerien, rovnako tak k renesančnému trubadúrovi sediacemu na kraji prašnej cesty, či k viktoriánskemu alchymistovi sledujúcemu vyčíňanie cholerovej epidémie za oknom. Andrásove podivuhodné pesničkárstvo je tiež výborným príkladom, ako dosiahnuť pomocou citlivej práce s minimom zvukových prostriedkov, nevšednú epickú a zároveň intímnu atmosféru.

Vidíme sa na piatkovej podvodnej exkurzií. http://zvukolom.bandcamp.com/album/funeral-the-musical-and-another-tabletop-opera

[hermafrodit]

In the past, we’ve written about Gruska on Easterndaze in connection with his project Binmatu, his label LOM or the festival ZVŮK. This interview focuses exclusively on Gruska’s active work and thinking about field recordings. Interview by Jakub Juhás.

When and where did you...

[hermafrodit]

Varšavské exkurzy: MonotypeFest 02

Dnes už každý dobre vie,že Zubor je pre Poliakov nadpozemské zviera a že v Bielovežskom praleseprežíva ich najväčšie mytologické stádo na celom svete. Stádo, ktoré možnonájsť v nejednom vesmíre Góreckého, Pendereckého, Karkowskeho či Grotowského. Tiež to, že tu aj Big Mac chutí horšie, ako na iných miestachplanéty a nakoniec aj to, že Poľsko sa stalo celkom potichu, nebadane bez nejakého šírenia apokalyptického sionizmu oháňajúc sa heslami „založme si štát experimentálnej hudby“, „uznávajme iba fluidné hodnoty a hľadačských vizionárov“ alebo „nech vládnu usporiadatelia festivalov“, východným továrenským blokom na nevšedné hudobné zážitky. Pravdou ostáva, že festivaly ako Unsound či Off každoročne ohlasujú niečo špeciálne, čo opäť raz vychýli planétu zem z bežnej rotácie a táto snaha o „neopakovateľné“ je pre mnohých, nech už to skončí hocijako, sympatickým prebudením z rôznych lokálnych dramaturgických plánov. Okrem spomínaných dvoch je možné vyberať si z množstva väčších či menších festivalov od Nowa Muzyka, Asymmetry, Sacrum Profanum cez Avant Art až po Dni Muzyki Nowej alebo TRANS/WIZJE.

V polovici mája prebehne v rámci desiateho výročia existencie, nielen v Poľsku prestížneho vydavateľstva Monotype, dvojdňová prehliadka aktuálnych prístupov a postupov v elektronickej hudbe pod názvom STREFA: MonotypeFest. Koncept a lineup festivalu možno hľadať v predobraze  vydavateľských aktivít Monotyp rec., kde nájdeme zastúpenie hlukových solitérov Kevina Drumma, Lasse Marhauga či Kazuyuki Kishina alias KK Null popri menách z rôznych scén tichej improvizácie a hlavne popri najnovších nádejach poľského exportu, stačí si len spomenúť minuloročný release Verstörung 2.0 We Will Fail.

Šablóna ostáva po prvom ročníku nezmenená s jediným rozdielom, že hviezdnych bardov Rashada Beckera a Kevina Drumma nahradia Jason Lescalleet a Peter Rehberg, ktorých doplní Valerio Tricoli . Mladšiu krv nemenej zaujímavých mien zastúpi Dasha Rush, Klara Lewis, Gondwana a Wanda Group.  Poľské farby budú opätovne hájiť  We Will Fail a Magda Ter  spoločne s Jacek Staniszewskim a projektom Wolfram.

Jason Lescalleet dnes vydáva s mesačnou pravidelnosťou svoj siedmy diel denníku This Is What I Do, popri tom sa mu podarilo za posledné tri roky opätovne umiestniť na popredných priečkach dôležitých výročných rebríčkov. V roku 2012 s jeho vrcholným dielom Songs About Nothing, o rok neskôr v duu s kolegom Grahamom Lambkinom a minulý rok v monumentálnom opuse The Abyss, zosnovanom práve s Drummom. Jeho do všetkých strán rozlievajúci sa noise, bez pevnej pôdy pod nohami osciluje na pomedzí improvizácií s musique concréte, terénnymi nahrávkami, sónickými dekonštrukciami a exkurziami na hmatateľných vibráciách zvukového spektra. Lescalleet podobne ako napríklad Becker, ovláda nekompromisne zvukovú hermetiku, avšak na rozdiel od svojho berlínskeho spolupútnika možno v jeho príbehoch nájsť organické ozveny pomaly rotujúcej histórie človeka (časté využívanie magnetofónových pásov).  Ťažko predpovedať čo možno očakávať.  

Peter Rehberga netreba nijak špeciálne predstavovať. Jeho všeobecne platný názor spojený s kormidlovaním viedenského vydavateľstva Editions Mego je už niekoľko ročných cyklov synonymom pre nespočetné hudobné experimenty naprieč všetkými kontinentmi. Svoj posledný sólový album síce vydal ešte v roku 2010  pod pseudonymom Pita (Mesmer), avšak vďaka rôznym spoluprácam v zoskupeniach s Fenneszom, O'Rourkeom, Ambarchim, Roweom a hlavne v duu s O’Malleym nestráca na agilnosti. Rehberg je podobne nepredvídateľný vizionár, isté však je, že svoj špecifický vesmír vystavia na trení abstraktných elektronických krajín prevŕtaných kryštalickými hlukovými atakmi, otvárajúc tak cestu mnohým prekvapeniam.

O labyrintoch Valeria Tricoliho sme už písali na inom mieste. Uvidíme, kam sa tento talian polroka od vystúpenia na Unsounde posun a či v jeho semeništi nočných mor vyklíčili nové zárodky tmavých záhybov a nálad vystrihnutých z giallo filmov. Zatiaľ nám ostávajú nekonečné prechádzky po Miseri Lares (Pan, 2014).

Dashi Rush podobne ako Klare Lewis sa podaril husársky kúsok vystúpiť z určitého tieňa priamočiarych konotácií  minimal či dub techna klubového undegroundu a tak zostúpiť o niekoľko úrovní hlbšie pod zem, do podvedomia, proste niekam, kam sa treba prebojovať vlastným interpretačným mechanizmom. Hlavne teda u Lewis, keďže aktuálny úspešný album Sleepstep je predsa len náladovejším básnickým dielom s precíznym zvukom a Dashou v pozícií navádzača nočnou krajinou. Label Raster-Noton sa tak svojou hibernáciou a stágnaciou dostal až na absolútne dno, do najhlbšej fázy spánku (Fáza 4 - Hlboký spánok, v ktorom je človeka veľmi ťažké prebudiť. Osoba zobudená v takomto stave sa môže cítiť dezorientovaná aj niekoľko minút. Práve na konci tejto fázy sa najčastejšie prejavuje námesačnosť.). 

Klara Lewis patrí medzi zvukových umelcov, ktorých zvykne západná publicistika radiť do skupiny „nedá sa na to tancovať, ale ako náhle si sadnete vaše telo hlási nervový poplach“ čo je v skratke celkom výstižné, no zároveň značne zovšeobecňujúce. Jej minuloročný debut Ett, ktorý pod svoje krídla prijalo vydavateľstvo Mego pripomína cestu z nočného techno klubu tesne pred rozvidnením  priamo do rozostlanej postele. V ušiach stále počuť pulz pravidelnej rytmickej štruktúry, telom šklbú opakujúce sa pohyby, mesto sa pomaly prebúdza, spoza okien električky doliehajú zvuky koľajníc, počuť útržky rozhovorov, sem tam čvirikanie vrabcov, preskakujúce rádio, neprestávajúci sínusový tón svietidiel a doma pred zrkadlom už vlastne ani nie je jasné či je noc alebo deň, či počuť dunenie stien alebo sú to len spomienky staré pár minút. To je Ett balansujúc niekde na pomedzí skutočného a vymysleného, klubového- vnútorného a sónického- vonkajšieho, tmavého a svetlého, tak ako to funguje posledné roky na rôznych frontoch experimentálnej hudby.

Nakoniec treba spomenúť estetiku Aleksandri Grünholz vystupujúcej pod názvom We Will Fail.  Grünholz patrí medzi umelcov, ktorí dávno prekonali bariéru lokálnych hraníc. Jej príbehové techno si všimli viaceré významné hudobné magazíny a ako sama uvádza v rozhovore pre Easterndaze- platformu mapujúcu východnú hudobnú scénu jej hlavnou inšpiráciou je potulovanie sa a nachádzanie menej viditeľných príbehov, ktoré dokáže z rôznych uhlov pohľadu sprítomniť vo svojej hudbe, nerozlišujúc od seba dobré a zlé zvuky.

Strefa: MonotypeFest 02 prebehne 15. – 16. mája v priestoroch CSW vo Varšave. Permanentka stojí v prepočte 35€.

Viac info tu a tu.

[hermafrodit]

Erik Síkora lives and works in the Mecca of eastern Slovakia, Košice. He graduated from the Academy of Fine Arts in Prague and in Slovakia is known as the one who can naturally, without artificial means, drugs or any other devices cause unbounded joy, delight, and release of endorphins,...