dominikabencik

[dominikabencik]

Plán do života

​

​Človek sa občas zastaví a začne si uvedomovať, že kráčanie dopredu bez akéhokoľvek významu nie je vždy také dobre ako sa môže zdať. Sme stále predsa len ľudské bytosti a i keď sa snažíme odpútať od pozemských výmyslov a nezmyslov niekedy potrebujeme, aby nás niečo ťahalo vpred.

​Ja som sa tak pozastavila nedávno. Všetci naokolo mňa chceli vedieť, kam vedie tá moja cesta. Samozrejme, všetci by ma podporili, nech im už poviem akýkoľvek cieľ, alebo čo i len malý náznak niečoho podobného. Ja som si však všemožne snažila v hlave uchovať myšlienku, že je v poriadku nevedieť, kam a hlavne prečo kráčam. Chcela som sa oslobodiť od zaužívaných pravidiel a podmienok, ktoré sú pre život potrebné. Teraz už viem, že nič také neexistuje. Aj že nie vždy je na škodu vedieť, prečo sa veci dejú a že či vôbec má to a to zmysel. ​Jasné - nie je dobré poddávať sa stereotypom a nie je nič zlé na tom, ak chceme niečo iné ako naši rodičia a starí rodičia. No nie vždy je dobré nechať sa unášať prúdom a nemyslieť na budúcnosť...

​Zabudnúť na chvíľu na to, je úplne v poriadku.

​Ja som takto splývala rok a ani neviem popísať ako veľmi som sa za toto obdobie zmenila. Rozhodne je to pozitívne. No keď už človek začne plávať, nie je veľmi dobré nevedieť, kde je breh, alebo aspoň nejaký čln, ktorý nám pomôže na ceste ďalej.

​Fúúúúú, aká veľká metafora toto bola?! Nevadí. Pokračujme....

​Písanie bol vždy môj sen. Chcela som napísať knihu. Chcela som mať blog. Chcela som mať zmysluplné popisy pod fotkami na Instagrame. Chcela som dať dokopy aspoň niečo .... až sa to všetko rozplynulo a ostalo - nič. Chcela som mat YouTube. Pred štyrmi rokmi som si založila kanál. Doteraz tam nie je ani jedno video. Chcela som hrať na ukulele. Doteraz ho nevlastním. Takto by som mohla napísať tisíc veci, ktoré som jedného dňa chcela, no nikdy som sa neodvážila uskutočniť ich, alebo som si vždy povedala že jedného dňa to príde. Že mám čas.

​Dnes je odkladaniu koniec.

​Ja píšem tento nový článok, riešim so sestrou náš spoločný kanál a to, ako náš projekt bude vyzerať. Režírujem hru v divadle, ktorú som vždy chcela robiť, a áno - idem si kúpiť to ukulele. Nebojte sa, budem vám môcť zahrať na svadbe.

​Na plnenie snov nikdy nie je neskoro. Pauza nie je nikdy zlá. No dôležité je nezostať sedieť na tej lavičke veľmi dlho. Dôležité je sa postaviť a kráčať ďalej. ​Metafory skratka milujem. Takže - síce nie som si ešte úplne istá, kam kráčam, a prečo, no rozhodla som sa aspoň maličkosťami dať tejto ceste zmysel. Môžete to skúsiť so mnou

​Tak čo, ideme ?

[dominikabencik]

Rok čo rok

Tak a ja sa znova hlásim. Teraz už hádam na dlhšie ako len jeden článok. Ľudia sú zaujímavé zvery to Vám musím povedať. No ja som odhodlaná písať. O všetkom a veľa. Tak ak máte záujem môžete sa ku mne pridať. A budeme spolu písať a citát a tak ďalej.

Do nekonečna a ešte ďalej.

[dominikabencik]

Budeš niekedy písať znova ???

Pomaly sa k tomu zase dostávam

[dominikabencik]

Prosím nerobte to!

Nenávisť. Slovo, ktoré každý pozná. No to, v akom zmysle sme sa s ním stretli, je už druhá vec. Niekto nenávisť vníma ako pocit voči druhým ľuďom, niekto si v sebe chová nenávisť voči nejakému jedlu alebo nápoju. Najhoršia nenávisť je však tá, ktorú má človek voči sebe. A zbaviť sa takejto veci je neskutočne ťažké. Pod tlakom spoločnosti sme každým dňom viac a viac tlačení k tomu, aby sme nejakým spôsobom vystupovali, vyzerali, skrátka aby sme robili to, čo sa od nás očakáva a aby smer tak isto aj vyzerali. Mať rád samého seba keď vám od malička niekto niečo vyčíta je nehorázne ťažké. Snažíte sa splniť očakávania druhých ako len najlepšie viete a po ceste strácate kúsky seba. Ak sa náhodou niekde zastavíte a uvedomíte si, že žijete život iných a vyzeráte tak ako by ste nikdy v živote nechceli vyzerať a začnete sa meniť zistite, že ľudia nie sú takí milí ako sa zdalo. Aj že nie každý je váš kamarát. Ja som dlho prekonávala nelásku sama k sebe. Nemala som rada to, ako vyzerám, ako vystupujem, menila som sa zo dňa na deň na niekoho, kým som nebola. Ale ľuďom okolo som vyhovovala. Potom prišiel zvrat. Začala som si uvedomovať, že to, aká som, je preto, lebo som výnimočná a že všetci sme výnimoční. Prečo by som sa mala dobrovoľne pretvárať na niekoho iného len preto, aby má ľudia mali radi a aby som im vyhovovala... Zmeniť sa môžete aj v prospech samého seba. Stačí sa len zamyslieť a uvedomiť si, kde nastal ten zlom a pokúsiť sa nájsť cestu späť. Musím vás upozorniť - ľuďom nebude vyhovovať to, že si robíte čo chcete sami zo svojim telom. Či už to bude cvičenie alebo necvičenie, tetovanie, farbenie vlasov, presadzovanie alebo skôr ukazovanie vlastných nápadov a názorov, obliekanie sa do toho, v čom sa cítite dobre aj napriek tomu, že spoločnosť to nenavrhla na vás typ postavy. Ľuďom to nebude tak veľmi vyhovovať ako to, že ste sa pred tým prispôsobili. No prosím, nerobte to, že prestanete bojovať so škatuľkovaním. Prosím, neprestaňme bojovať proti starým pravidlám, ktoré zaviedla spoločnosť. A prosím, nestrácajte samých seba. Áno stane sa aj to, že za deň stretnete dve osoby, ktoré vám úplne zničia radosť z toho, že konečne máte radi seba a svoje telo. Reči typu - vyzeráš tučnejšie, nefarbi si už vlasy na farebné, si už dospelá a podobne budeme počúvať neustále. Alebo - to čo máš za názor, mala by si to prehodnotiť. Nebodaj vás ešte budú chcieť naviesť na svoju vlastnú cestu ako sa oni vysporiadavajú s body shamingom a hatespeechom voči ich osobe. Nie, nehovorím že si to ľudia okolo vás vymýšľajú. Každý má niečo, s čím nie je spokojný, každému niekto niečo vytýka a snaží sa na ňom zmeniť. Ale ja navrhujem, aby sme najprv riešili seba. To, čo by sme mi chceli zmeniť na sebe, na čom by sme chceli popracovať a čo by sme si chceli viac vážiť. A potom, ak náhodou za vami niekto príde a bude chcieť radu, môžete mu povedať svoje skúsenosti, ale povedať mu, že jeho cesta môže byt úplne iná a že si ju musí koniec koncov nájsť on sám. Prosím, majte sa radi. A prestaňme sa nenávidieť. Tak čo, ideme ?

[dominikabencik]

P A U Z A

Slovo také jednoduché. Jeho význam chápe asi každý. Jednoducho niekedy potrebujete stlačiť tlačidlo pauza na ovládači, keď pozeráte film. Alebo na Youtube, keď počúvate pieseň. Čo ale ak tú pauzu potrebujete vy? Kde je to vaše tlačidlo?

 Poviete si - veď spánok. Ľahneme si do postele a náš mozog pochopí že je čas VYPNÚŤ. Čo ale v prípade, ak sa vo vašom živote a okolí deje toľko vecí, že jednoduché zhasnutie svetla a zavretie očí vám nepomôže. Čo ak práve prežívate také hektické obdobie, že vám osem hodín spánku asi nepomôže.

 Ja som už, napríklad, rok nič nepísala. Nie preto, že by som nemala o čom písať. Práve naopak. Okolo mňa a vo mne sa deje toľko vecí, že neviem, o čom skôr písať. Mám v hlave toľko myšlienok, že neviem, ktorá je lepšia a ktorá si zaslúži viac môjho času.

Čas. To je to, čo nám zväčša chýba, keď potrebujeme vypnúť. No predsa do roboty a školy sa chodiť musí, teda ak nechcete skončiť na ulici alebo bez vzdelania.

Ak sú vaše latky prinízke, možno máte toho času priveľa a oddych je pre vás vlastne niečo normálne. No ak ste človek, ktorý má na svoju osobu vyššie nároky a chcete niečo v živote dosiahnuť, myslím si, že toho času je málo.

Zaujímavé je, že sme si čas vymysleli my. My, ľudia. Niekedy by som chcela, aby sa tak nestalo. Potom by sme mali čas na všetko, lebo by žiaden nebol.

 No vráťme sa spať k oddychu. Keď sa musíte neustále za niečím naháňať, niečo robiť, niečo tvoriť, čas na vypnutie mozgového počítača sa stráca. Zrazu si uvedomujete, že spánok vám netreba. Dôležité je, aby ste dokončili všetko, pri čom a v čom ste sa rozhodli realizovať - či už ide o pracovnú poradu, ktorú ste sľúbili zorganizovať, alebo o nejaké podujatie či úplne jednoduchý projekt do školy. Musíte do toho investovať čas.

A ak ste nebodaj na tom tak ako ja, že všade sa vložíte na 150 percent, tak sa z času na oddych stáva sen o oddychu. A ak sa popri tom chcete niečomu venovať, zisťujete, že je to nemožné.

 Je to ale aj nebezpečné. Nielenže strácate pojem o tom, kedy naposledy ste boli na čerstvom vzduchu dlhšie ako to, že ste prešli do školy a domov (alebo do práce a tak), ale strácate samého seba. Nemáte čas na to, čo vás naozaj baví a aj práca alebo povinnosť, ktorá vás predtým bavila, sa mení na stereotyp, ktorý prestáva dávať zmysel, a hlavne radosť.

 Osobne si myslím, že oddych je veľmi potrebný. Aj keď si myslíte, že nemáte čas. Aj keby ste mali niečo odovzdať po dobe určenej na odovzdanie.

Ak sa vaše telo, duša, mozog a neviem čo všetko cíti unavene. Nielenže vás to zničí, ale vaše konečné úsilie pôjde nazmar, lebo aj vaša odvedená práca nebude taká dobrá, aká by bola, keby ste si dali deň - dva oddych. A nie, nehovorím o sedení pri telke a rozmýšľaní nad tým, čo všetko vás ešte čaká a čo všetko treba ešte urobiť.

Ak si chceme poriadne oddýchnuť, mali by sme robiť niečo, pri čom nebudeme myslieť na naše povinnosti. A jasné, uvedomujem si, že je to neskutočne ťažké. Ako inak, že?

Zabudnúť aspoň na sekundu na to, čo musíte urobiť, je bláznovstvo. Tiež som si to myslela.

Ale verte či neverte prechádzka so psom, alebo len tak niekde po okolí vášho príbytku s hudbou v ušiach je niečo, pri čom zabudnete. Možno nie hneď, ale po chvíli určite. Alebo meditácia na posteli za zavretými dverami a sústredenie sa na svoje dýchanie. To sú len možnosti, ktoré mne osobne veľmi pomáhajú. A keď sa potom spätne vraciam do reality, ľahšie sa mi dýcha, rýchlejšie dokončujem prácu, ktorú musím. Lebo sa vždy chcem vrátiť do chvíle, keď stojím nad mestom na lúke a počuvám najobľúbenejší song a nemyslím na nič.

 Mali by sme si začať uvedomovať, aké dôležité je pre nás a náš organizmus oddychovať. Dajte si na začiatok hodinu denne. Hodinu denne robiť niečo, čo nemá nič spoločné s vašou prácou, školou, domácnosťou. Hodinu denne, v ktorej budete iba vy a a vaše vnútro. A možno zistíte, že veci nie sú také ťažké a že únava odchádza a že máte čím ďalej tým viac energie.

  Tak čo, ideme?

[dominikabencik]

Na zamyslenie

Narazila som na jednu veľmi zaujímajú vec. Nebudem to nazývať problémom, aj keď viacerí z nás by to tak asi nazvali.

Budem to nazývať smutnou situáciou. V našej škole sa každoročne uskutočňuje oslava ku Dňu učiteľov. Osobne si myslím, že je to pekná tradícia. Štvrtáci hotelovej akadémie majú každý rok na túto oslavu pripraviť program a nejaké tie zručnosti. Je to niečo ako naša ročníková skúška.

Tohto roku sme dostali tému KOMUNIZMUS, pionieri, skrátka časy minulé.

 Osobne si ako manažérka skupiny myslím, že je to téma zaujímavá a dá sa k nej veľa vymyslieť. Či to chcete poňať ako paródiu, alebo ako niečo vážne a seriózne (dá sa tam veľa vymyslieť).

Môj problém nastal hneď na začiatku. Dostať sa k starým veciam ako je hlásenie vedúcich oddielov, ktoré bolo na začiatku skoro každého stretnutia pionierov, bolo priam nemožné. Keby som nebývala s babkou a nebola v kontakte s našimi staršími strýkami, ktorí si to ešte pamätajú, nemala by som ani zdanie, ako niečo také vyzeralo alebo ako to mám urobiť.

 Ďalší problém nastal, keď som zháňala nejaké záznamy z Nežnej revolúcie. Video nahrávky, dokumenty, záznamy zvuku... Na internete som sa dostala k veľkej zásobe informácii, zvukových i  obrazových záznamov, bohužiaľ, iba v českej verzii. Archívy TV a rozhlasov v ČR sú týchto chvíľ plné.

 Keď som sa snažila zohnať niečo naše, SLOVENSKÉ, našla som pár minútových záznamov, aj to veľmi zlej kvalite, takmer nezrozumiteľné, občas nejaké spomínanie protagonistov a hlavných  účastníkov. Možno som len zle hľadala. No určite nie krátko. Snažila som si spomenúť aspoň na niečo, čo nás o tom učili v škole. A až potom som si uvedomila, že veď my sme sa o tom vlastne v škole skoro nič  neučili...

 Áno, bolo nám povedané, že sa tu niečo dialo, no nik nám nevysvetlil, aký vplyv to malo na našu krajinu, prečo toľko ľudí stálo na námestiach a štrngalo kľúčmi, prečo a o čo sa to naši rodičia, či skôr ešte starí rodičia snažili, čo ich viedlo k masovým protestom. Bolo nám povedané len, že sa to stalo. Povedaný bol aj dátum...  Nič viac.

To nik v tejto krajine nechce, aby sme si my, mladí, uvedomili, aké máme šťastie, že napriek rôznym negatívam, žijeme v dobe, v ktorej žijeme?

 Boja sa, že keby nám bola povedaná pravda, že by sme nedopustili, aby sa myšlienky Novembra pošľapávali? Boja sa, že keby sme sa dozvedeli viac, boli by sme odvážnejší? Boja sa, že by sme mali väčší záujem o krajinu, v ktorej žijeme a nedopustili by sme, aby nám niekto deformoval hodnoty? Alebo – to nikoho  nikdy nenapadlo o tom rozprávať, lebo mnohí chcú na tú nádej zabudnúť?

 Všade naokolo počúvam ako si my, mladí, nevážime to čo máme, nevážime si dobu, v ktorej môžeme vyrastať a žiť. Nevieme, ako to bolo pred tým....

Ale ako si máme vážiť niečo, keď nevieme o minulosti skoro nič? Keď okrem rozprávania starých ľudí , babičiek a dedov nepoznáme nič?  A buďme k sebe úprimní – každý, kto tú dobu zažil, má na ňu svoj názor a často sú tie názory veľmi odlišné.

Prečo si my, mladí, nemôžeme na základe dobových dokumentov a zaznamenaných faktov utvoriť vlastný názor, ale musíme byť ovplyvňovaní rozprávaním členov rodiny? Prečo aj nás neučia, čo sa tu dialo a dôvody zmeny režimu? Prečo sa k takýmto informáciám nemôžeme dostať tak, ako českí študenti? Prečo nie sú o tej dobe takmer žiadne slovenské záznamy?

 Mrzí ma, že sme odsudzovaní za niečo, za čo skoro nemôžeme. Netvrdím, že by si každý pozrel záznam z poslednej noci v divadle, kde Milan Kňažko hovorí o tom, ako sme vyhrali. Nehovorím, že každého mladého by zaujímalo ako fungovali pionieri a že to neboli dnešní skauti.

Ale prečo nedať možnosť tým, ktorých to zaujíma? Prečo nedovoliť tým, ktorí sa o tom chcú naučiť sa viac ?

 Možno je chyba v nás - že vôbec chceme vedieť. Možno niekomu vadí, sa zaujímame. Veď vraj na čo nám to bude, aj tak je to už preč a máme žiť tým, čo bude a utvárať si sami budúcnosť, v akej chceme žiť.

Ale možno keby nás to v škole učili a viac sme sa na dejepise venovali slovenskej histórii ako tej svetovej, možno by sme neutekali, možno by sme tu ostali a sami sa postavili proti niečomu a za niečo v čo veríme. Možno by sme to šírili ďalej a naučili to naše deti. Možno by sme sami o tom napísali knihy, natočili dokumenty, naspievali piesne...

 Mám nepríjemný pocit, že niekto chce, aby sa na 17. november zabudlo.

 Možno je to iba môj pohľad na vec, ale povedzte mi vy - učili ste sa vy niečo viac o slovenskej histórii,  konkrétne o Nežnej revolúcii?

 Jedno viem isto - NA TOTO BY SA NEMALO NIKDY ZABUDNÚŤ.

A preto vás prosím - aj keď nás o tom neučia, PÝTAJTE SA! Pýtajte sa ľudí, ktorí to zažili. Pýtajte sa ľudí, ktorí tam boli. Pýtajte sa doma, u starkej. Pýtajte sa. Len tak môžeme niečo zistiť. Len tak sa môžeme niečo naučiť. Len tak zaistíme, že sa nezabudne. Ani potom, keď budú naše deti veľké. Prosím, povedzme im o tom. Povedzme im o železnej opone. Povedzme im o tom, že ísť na dovolenku do Ameriky, Anglicka, Francúzka a tak ďalej nebola samozrejmosť. Že stiahnuť si zahraničnú pieseň z internetu od nejakého interpreta nebola samozrejmosť. Že hovoriť, písať, vyjadriť svoj názor nebola samozrejmosť.

Nič nebolo samozrejmosťou.

NA TOTO NIKDY NESMIEME ZABUDNÚŤ!

  Tak čo, ideme?

[dominikabencik]

Treba odpustiť

Odpúšťanie.

Slovo veľmi jednoduché. Ťažšie je ho naplniť skutkom - odpustiť...Prečo je vlastne také dôležité, aby sme odpúšťali? Kedy ľudia prekročia pomyselnú hranicu a odpúšťať by sa im už nemalo? Alebo - treba odpustiť každému a všetko?

Odpúšťanie je, aspoň podľa mňa, normálne. Akýsi ľudský pud. Niečo, čo by sme mali robiť samozrejme. Mnohí si myslia, že odpúšťať by sme mali kvôli iným, ale pravdou je, že odpúšťaním pomôžeme hlavne sebe. Pýtate sa ako? Nuž, jednoducho – oslobodíme sa od negatívnych emócií a budeme mať možnosť pohnúť sa ďalej. Keď sa v nás nebude hromadiť hnev, smútok a pohoršenie, budeme môcť myslieť na to dobré, čo v živote máme a čo nás čaká...

Tak isto to, samozrejme, dobre padne aj osobe, ktorá pochybila, ktorej odpustíme..Spýtate sa - naozaj máme všetko odpustiť? Aj pre mňa je to dilema. Chyby robí každý. Sme predsa ľudia. A zrejme preto nedokážeme odpustiť všetko... Lež kedy sa prekročí tá pomyselná hranica, ktorá je to chyba, čo sa odpúšťa a ktorá chyba, čo sa neodpúšťa?

Myslím si, že každý máme svoju hranicu, svoje kritériá. Nedajú sa zovšeobecniť. Záleží asi od toho, v ako blízkom kontakte ste s osobou, ktorá pochybila, ako veľmi vám na nej záleží, a či ste ochotný ju stratiť pre to, čo sa stalo.Pre mňa je tou hranicou nevera. Tú by som zrejme neodpustila nikdy. Ale poznám ľudí, ktorí sa dokážu cez ňu preniesť, odpustiť, lež – nezabúdajú... Mám za to, že ten ich vzťah už nie je o tom istom ako býval pred neverou...

Možno sa stretnete v živote s ľuďmi, ktorí odpustia veľa. A potom narazíte na ľudí, ktorí neodpustia ani jediné malé klamstvo. Každý sme iný...Nerozumiem ľuďom, ktorí sa hnevajú na iných za ich rozhodnutia. Prečo by sme sa mali na niekoho hnevať len preto, že vo svojom živote urobil podľa nás zlé rozhodnutie?

Teraz to vysvetlím. Hovorím o rozhodnutí odpustiť. Aj ja som robievala túto chybu. Bola som viackrát nahnevaná na ľudí  preto, že niekomu odpustili. Ak ste sa aj vy už pri tejto chybe pristihli, tak vás prosím - pre vaše osobné dobro - nerobte to. Po prvé nie ste to vy, komu bolo klamané alebo inak ublížené. Po druhé nie je na vás, ako sa tá osoba rozhodne. Môžete jej poradiť, ale rozhodnutie musíte nechať na nej. Ja som za to, že odpúšťať treba, ale s mierou. Ak vás niekto sklamal už miliónkrát a vy mu tú takzvanú druhú šancu dávate znova a znova, chyba asi nebude v ňom, ale vo vás. Vy mu nedovolíte uvedomiť si, aké chyby robí a bude ich preto robiť, kým vás definitívne nestratí.

Verte mi, viem, o čom hovorím. Možno som to napísala menej zrozumiteľne, takže zhodnotím: O čo mi šlo? Odpúšťajme, ale nezabúdajme...

 Tak čo, ideme ?

[dominikabencik]

VITAJTE  SPAŤ

Máme nový rok. To znamená, že si všetci sadneme a v duchu, alebo aj nahlas, si povieme, čo sa nám na minulom roku páčilo, čo bolo zlé, čo sme pokazili a čo by sme chceli zmeniť.

Ja som sa od septembra odmlčala. Nie len preto, lebo som menila grafiku môjho blogu, ale aj preto,

lebo som nevedela, čo mám napísať.

Osobne som sa chcela vyjadriť ku všetkému, čo sa dialo, ale nenašla som správne slová, ktorými by som vyjadrila môj hnev, aby som nikoho iného nenahnevala. Takže, ak som aspoň niekomu chýbala, prepáčte.

 Vráťme sa k tým predsavzatiam. 

Je to čarovné. Keď sa niečo nové začína a my dostaneme možnosť aspoň z nejakej strany zresetovať náš život a začať odznova. No prečo, keď chceme niečo zmeniť, musíme čakať na prvý deň v novom roku? Prečo nemôžeme začať cvičiť v auguste? Prečo nemôžeme prestať fajčiť v septembri? Prečo recyklujeme len jeden mesiac? Vlastne prečo toto všetko robíme ?

 Väčšina ľudí si dá nejaké predsavzatie a dodržiava ho maximálne dva týždne.

Ak mi neveríte, skúste sa pozrieť na seba. Určite ste si aj vy dali nejaké predsavzatie. Prešlo iba pár prvých dní a vám sa asi už teraz moc nechce behať na tom bežiacom páse... Alebo ste boli večer s priateľmi na dobrej večeri a povedali ste si, že jedna cigareta po jedle vás nezabije a veď vlastne už ste prestali toto je výnimka...

Je pekné, že aspoň raz za rok máme to odhodlanie pozrieť sa na seba a niečo zmeniť. Je ale veľmi smutné, že nám to nevydrží.

 Dlho som si lámala hlavu nad tým PREČO.

Osobne si myslím že tieto životné zmeny nedodržiavame väčšinou preto, lebo neprišli tak úplne dobrovoľne. Áno, určite ste si tie predsavzatia dali sami, ale nie preto, lebo ste to naplno chceli. Skôr preto, lebo sa to teraz hodí, lebo sa to zvykne... Je nový rok, nový vy. Tieto zmeny nie sú preto, lebo vám vadí, že sa nestravujete zdravo, alebo že smrdíte od cigariet alebo preto lebo je globálne otepľovanie atď. Tieto zmeny ste uskutočnili preto, lebo sa aspoň raz do roka chcete cítiť ako že máte nad sebou kontrolu.

 Lebo ako by nám vadilo, že do seba pcháme mastné, tučné jedlá, neprestali by sme ich jesť len preto, lebo je nový rok. A nie len na nový rok. Prestali by sme hocikedy. Keby nám naozaj záležalo na tom, že nebudeme smrdieť ako popolník a náš život sa predĺži, prestali by sme fajčiť hocikedy, nie len v prvý deň roka.

 Problém je v tom, že inokedy sa nezastavíme a nepozrieme sa na to, čo robíme pre seba a čo by sme chceli zmeniť. Nemáme na to čas. Platíme účty, chodíme do roboty a do školy, staráme sa o domácnosť a nemáme čas na zmeny, ktoré by ovplyvnili náš stereotyp.

 Verte mi ale jedno. My určite nepotrebujeme nový rok, nový mesiac a ani len nový týždeň. Zmenu môžeme urobiť hocikedy. Ak tú zmenu chceme.

Ostatné sú len výhovorky.

 Prajem Vám všetko dobré do nového roka, a ak ste si aj niečo predsavzali - vydržte. Lebo určite nechcete sklamať najdôležitejšiu osobu vo svojom živote – SEBA.

 Tak čo, ideme?

[dominikabencik]

O chviľu som späť!!

BLOG V REKONŠTRUKCII

[dominikabencik]

Trochu z iného súdka

Záleží nám ešte vôbec na budúcnosti?

Záleží nám na tom, čo sa stane o pár rokov?

Ako bude vyzerať naša Zem za pár dní, rokov, storočí?

To sú otázky, ktoré mi teraz často behajú hlavou. Mám pocit, že za posledné roky sme sa naučili žiť v chaose, ktorý ovládajú peniaze a úspech. Prestalo nás zaujímať, či zem, po ktorej chodíme, je alebo nie je toxická, či vzduch, ktorý dýchame, nie je jedovatý. Nezaujíma nás, či o pár rokov kvôli globálnemu otepľovaniu nebude zo Zeme len jeden veľký bazén.

Zaujíma nás už iba zisk, sláva, kto a čo o nás povie, ako zapôsobíme na šéfa v práci...

 Okolo nás prejde každodenne veľa ľudí. Každý má nejaký problém a vy sa možno pýtate - prečo by som sa ja mal zaujímať o globálne otepľovanie a kálanie pralesov, ktoré nám dávajú kyslík, keď sa o to nezaujímajú ostatní?!

 To je naozaj dobrá otázka. Ale ja vám na ňu odpoviem inou: Čo by sa stalo, keby si toto isté povedali všetci a nikdy by sa nikto už o nič nestaral a nezaujímal. Nikto by možno nezastavil 3. svetovú vojnu tak ako nezastavil druhú ...a aj tá prvá bola ukrutná.

 Načo sa mám starať ja? Nech sa starajú iní...

 Čo keby sme prestali hádzať zodpovednosť na ostatných, a začali pekne od základov - a to zmenou SEBA.

 Tiež som si hovorila, prečo by som mala meniť seba, keď očividne ostatní nerobia nič preto, aby sa zmenili.

No tak to nefunguje. Zmena nepríde, ak na ňu budeme čakať za zavretými dverami v našej izbe pozeraním do monitorov. Zmena príde iba ak my budeme chcieť.

Všetko je o jednotlivcovi.

Jasné, že nemôžete pracovať sami, ale verte mi, že keď ľudia okolo vás uvidia, že sa o niečo zaujímate a máte chuť niečo napraviť, pridajú sa.

Ľudia odjakživa opakujú. Malé deti sa opakovaním učia prakticky všetko. Sme ako opičky.

 Takže teraz, keď vieme, kde začať, môžeme sa pustiť do zmien. A nehovorím, že sa teraz musíme vydať na cestu do pralesa alebo na Severný pól. Stačí, ak začneme recyklovať, alebo budeme zriedkavejšie používať auto a občas sa do práce prejdeme po vlastných.

Zaručujem vám, že ak budeme mať chuť, vytvoríme si vzťah, a potom príde vášeň a na našej ceste nakazíme ostatných. Touto nákazou spôsobíme že sa pridajú, začnú vymýšľať rôzne iné cesty k zmene k lepšiemu, pridajú sa a nakazia ďalších.

 Stále je ale začiatok na nás.

Položme si otázku - ak nie ja, tak kto? Ak nie teraz, tak kedy?

Možno si poviete, že je to len klišé. Že ste to už počuli veľakrát, aj že je to zbytočné. No verte mi, nič nie je zbytočné. A ak sa náhodou vaše plány nenaplnia, aspoň si budete môcť povedať, že ste niečo vyskúšali. Že ste niečo spravili.

Čo je horšie - neurobiť nič, alebo sa o niečo pokúsiť.

 Možno váš pokus, aj keď bez výsledku, ovplyvní niekoho iného a inšpiruje ho.

Možno vám niekto iný ukáže, že sa to dá urobiť inak a vám to pomôže sa zdokonaliť. V konečnom dôsledku za vyskúšanie nič nedáte.

Úprimne - nikdy som nepočula o prípade, kedy recyklovanie alebo nepoužívanie auta, sprejov a iných zlých a škodlivých látok niekoho zabilo...

Tak len smelo do toho.

Zmena môže nastať hocikde a hocikedy. Je len na nás, či pre ňu niečo urobíme alebo nie.  

 Tak čo, ideme?

[dominikabencik]

???????

Chcela by som vám položiť jednu otázku, ktorá mi behá po hlave už dlhší čas. Veľmi dlho som rozmýšľala nad odpoveďou. Otázka znie: Prečo múdri a vzdelaní ľudia nie sú cool, prečo zväčša nie sú obľúbení?

Fakt - prečo, keď sa niekto snaží, učí, zaujíma sa o nové veci, zdokonaľuje svoje schopnosti stáva sa zároveň pre dnešnú generáciu neraz nezaujímavým, priam čudákom a je z kolektívu dokonca vyhostený. Nehovorím, že to tak je všade, ale osobne sa s takýmto postojom stretávam.  

Všimla som si aj, že táto stigma funguje iba v niektorých skupinách, alebo ako ich nazvať. Napríklad v školách zameraných na prácu fyzickú. V školách, ktoré sú umelecké alebo zamerané na prácu študentov viac otvorenú svetu, sa toto tak často nevyskytuje.

Keď som bola mladšia, mala som s tým problém. Patrím medzi tých, ktorí sa radi vzdelávajú, zisťujú nové veci a tie sa radi učia. No tým pádom nastával zlom v tom, čo som chcela robiť a v tom, čo chceli odo mňa ostatní, ktorí nemali tie isté záujmy.

Ak máte to šťastie, že vyrastáte v komunite, ktorá má podobné, ak nie rovnaké záujmy ako vy, ste šťastný človek a som rada že ste sa v takých našli.

No ja som vždy bola v komunite, skupine ľudí, ktorá nemala záujmy skoro žiadne. Okrem toho, že denne „chodili von“. Aj ja som rada chodievala von, ale navyše som rada hrala a dodnes rada hrám divadlo, čítam knihy a ďalších X vecí, ktoré však nezaujímali ostatných. V tejto situácii má človek iba dve možnosti – buď ostane sám a časom si nájde inú komunitu, skupinu, alebo čo sa väčšinou stáva ostane v pôvodnej a bude nešťastný, lebo sa bude obmedzovať pre tých, ktorých má inak rád.

Ak toto čítate a máte podobný problém, nebojte sa toho prvého – nájsť si inú komunitu. Ja som sa tiež dlhé roky obmedzovala a robila iba to, čo sa páčilo tým bez vízií, záujmu, chcenia niečo sa naučiť Po asi 4 rokoch som sa rozhodla to zmeniť. Bola som dosť dlho sama, ale naučila som sa veľa. Teraz som našla účastných ľudí, v ktorých spoločnosti moja osobnosť rastie, nemusím sa hanbiť za to, čo ma baví a nik ma neodcudzuje za to, že nejdem von, lebo sa chcem učiť...

Niekedy je lepšie ísť cestou, ktorá je tŕnistá, ale na konci ktorej je vyslúžený poklad.

Chcela by som, aby sme my, mladí, prestali odsudzovať múdrosť, inteligenciu, vzdelanie, zapálenie pre vec, aj aby sme sa začali navzájom tolerovať, chápať, ale aj podporovať.

Tak, čo ideme?

[dominikabencik]

Čierno-bielo

Rada sa prechádzam mestom. Len tak. Buď hľadám inšpiráciu na nové písanie, alebo iba resetujem hlavu.

V meste toho vidíte veľa. Staré ženičky, ktoré pred kostolom ohovárajú kdekoho, aby sa následne mohli ísť vyspovedať. Ohovárajú mladú pani so psom v kabelke, ktorá vystúpila z auta značky xxx, čo si určite nekúpila sama...

Za ňou kráča matka štyroch detí, ktorá si v hlave počíta, koľko peňazí jej zostáva do konca mesiaca, aby mohla uživiť rodinu. Vedľa nej ide jedno z jej detí... Rozstrapatené vlásky, nie značkové oblečenie, ale šťastný úsmev na tvári, lebo dnes mali doma po dlhej dobe ovocie....

Cez ulicu plače iné malé dieťa. Asi v tom istom veku. Mama mu nechcela kúpiť novú počítačovú hru. V tomto týždni už druhú. ...V hlave si asi hovorí, aký je tento život krutý.

V kaviarni na rohu sedia študenti. Dohadujú sa, čo budú robiť cez víkend. Posledné eurá v peňaženke rozhodli. Kúpia si fľašu a zase pôjdu piť na lúku. Pri inom stole ďalšia skupinka rieši dilemu, či budú mať na divadelné predstavenie, ktoré by tak veľmi chceli vidieť...

Za barom mladá čašníčka – brigádnička rozmýšľa, či si bude mať z čoho zaplatiť školu na ďalší semester. Prichádza jej šéf s najnovším Iphonom v ruke a hovorí jej, že tie tringelty musí na konci zmeny odovzdať jemu...

Každý má iný pohľad na vec, situáciu, život svet. No všetci majú niečo spoločné. Sú ľudia.

Poniektorí ľudia asi zabudli, že všetci máme potreby, veci a osoby, o ktoré sa musíme postarať.

V dnešnej dobe je až príliš normálne že jeden má hojno a druhý shit.

Ale prečo? Prečo jeden musí prežívať zo dňa na deň a druhý chodí na dovolenku do roka aj trikrát? Prečo je v dnešnej dobe normálne byť chudobný, musieť si požičiavať, živoriť....

Chudoba sa stala pre mnohých samozrejmosťou, ktorá ich zožiera, ale trpia ju - inak by neprežili.

Ľudia si navzájom podkopávajú nohy, nedovolia druhým vo svojom okolí rásť, len aby sa tam hore náhodou nepozrážali. A tak jeden je rád, keď dostane jabĺčko, druhý plače, keď nemá novú elektroniku...

Niektorí si svoje šťastie postavili na maličkostiach a na hodnotách ako škola, kultúra... a druhí svoje kvázi šťastie zapíjajú alkoholom, užívajú drogy... lebo toto táto doba so sebou priniesla.

Mám pocit, že je tu niečo veľmi zlé a na lepšie sa to neobracia.

Lenže my sme tí, ktorí to zmeniť môžeme.

Tak čo, ideme?

[dominikabencik]

Naháňačka

V dnešnej dobe chce každý niečo. Chceme niečo dosiahnuť, dostať sa niekam, niekam sa prepracovať, niekoho vlastniť, mať pri sebe. Naháňame sa za cieľmi, ľuďmi, predbiehame sa navzájom. Sme ako deti, ktoré idú na výlet a všetky chcú sedieť pri pani učiteľke. Hádžeme si polená pod nohy a nemyslíme na následky.  Ideme dopredu nesmiernou rýchlosťou.

Bojujeme medzi sebou zákernosťami, výmyslami a obávam sa, že jedného dňa nám nebudú cudzie ani smrtiace zbrane. A prečo to robíme? Pre prázdne pocity. Lebo tieto pocity nie sú ako keď sa zamilujete alebo sa vám narodí dieťa. Nie! Tie pocity sú plné zla a sú veľmi krátkodobé. Chvíľkové kvázi šťastie, ktoré cítime, keď sa dostaneme na pozíciu či už profesnú alebo ľudskú, pre ktorú sme za sebou nechali toho tak veľa...

Zabúdame, že tie najlepšie miesta sú už obsadené a získali ich vyvolení. To oni nám určujú hranice, po ktoré sa môžeme dostať v tejto hre na výhercu.

Bohužiaľ, táto hra je veľmi populárna a my nemyslíme na to, čo v nej strácame a čo je náš vstupný kapitál. A miest stále ubúda. Už dávno neplatí, že pre každého je tu miesto. A aj tak sa budeme byť i o  to posledné. Budeme sa bezhlavo púšťať do hľadania niečoho výnimočného, čo sami nevieme ako vyzerá, no niekto povedal, že je to tam, a my to hľadáme, lebo chceme byť prví. V dnešnom svete totiž niečo iné už nič neznamená, iba to - byť prvý. Zabudli sme, že nie je všetko zlato, čo sa blyští.

Smutné!

Možno by stačilo občas sa zastaviť a uvedomiť si, čo všetko máme a zabúdame na to. Poďakovať niekomu/niečomu za to, čo nám dal/dalo. Za to, že sme zdraví, a koniec koncov - úprimne šťastní.

Tak čo, ideme?

[dominikabencik]

VYDRŽ!

Rozmýšľala som nad tým, čo nás poháňa dopredu.

Došla som až po slovíčko VYDRŽ.

Jediné jedno jednoduché slovo. Písmenká pospájané dokopy, ktoré nám dávajú zázračnú moc niečo prežiť a pokračovať ďalej.

Napríklad, keď ste u zubára - v duchu si hovoríte vydrž, o chvíľu to skončí. Alebo ste na hodine v škole a to slovo vám dáva silu ostať až do poslednej hodiny, lebo potom pôjdete na... kofolu.

Mne to slovo už mnohokrát pomohlo. Vydrž tú bolesť, lebo potom príde radosť. Vydrž, a karma sa obráti aj proti nim. Vydrž, a tvoja energia, ktorú do niečoho vkladáš, sa ti vráti.

Prečo ale potrebujeme toto slovo, tento výmysel niekoho? Prečo sa držíme tejto pomyselnej kotvičky, ktorá nás ťahá a my vďaka nej predsa len vydržíme?

Môj názor? Že človek jednoducho neverí, kým nepočuje alebo nevidí. A keby toto slovo neexistovalo, nádej by nebola až taká silná. Nemali by sme žiadny záchytný bod, ktorého by sme sa mohli držať.

Podľa mňa je slovíčko VYDRŽ mostom na druhú stranu, cez ktorý sa každý musí nejako dostať a keď sa tam už dostane vie, že to bola správna cesta. Slovíčko VYDRŽ upevňuje našu nádej do budúcna. Či už je to koniec vyučovania, zdravšie zuby, alebo koniec niečoho veľmi zlého. Je to aj začiatok nového - nástupu krajšej, šťastnejšej budúcnosti.

Slovíčko VYDRŽ sa stalo neodmysliteľnou súčasťou našich životov. Niekedy si ani neuvedomujeme ako často ho používame.

Ak nevydržíme, celá tá cesta, celý ten boj stráca zmysel....

Tak čo, ideme?

[dominikabencik]

Just do it

My question for today is why we are afraid of being ourselves. I can see it on myself. For such a long time I was always taking care of the others and I was doing stuff what they wanted me to do. Suddenly, I ended up in the situation where I spent a whole week with people I had nothing in common. Now you are probably asking why I did it. Well it is so easy. I wanted my best friend to be happy so I didn’t care about myself. I know it is stupid and after all, I am trying to be myself no matter who is my friend and who is not. That´s what I am trying to write here about. I was 100% sure I do not need to be happy and I still will be with my friends. I was so wrong. We need to start think about ourselves and put our interests and needs on the first place in our lives. No one is going to tell you what really makes you happy. You need to think about it and say it aloud enough to hear it. No matter how hard the true is and even if it means you are no longer going to be friends you need to be yourself and stop thinking about the others too much. What I´m writing here makes probably no sense to you. I just want all people to be themselves and care more about themselves than about the others. No one will be ever happy if he/she will be taking care of others more than themselves. It’s complicated, I know... Now I see that this situation looks so much easier in my head then here on paper. I am going to try to explain it one more time. I can see people who care more for the others than they care for themselves. We are usually spending hours and hours adapting to somebody else and we don’t care if we are sad and don’t like things the others do. We want them to be happy. That’s wrong. We are choosing our own journey and if you are not happy with the way your friend is walking in his life stop following him or her and find your own way. I hope I made some kind of sense. I just really want people to start think about their own happiness and stop chasing happiness of the others. So what, are you in?

[dominikabencik]

Stopnime sa

Pristihla som sa v situácii, v ktorej sa mi prestalo páčiť. Pýtala som sa aj sama seba otázku, na ktorú som zatiaľ nenašla dostačujúcu odpoveď: PREČO SA OSPRAVEDLŇUJEME?

A nie, nie, nemyslím na to, že keď niekoho kopneme, keď niekomu nechtiac ublížime, alebo mu niečo v hneve vykričíme, tak povieme prepáč. Nie, to vôbec nie. Myslím na situáciu, keď sa nám niečo nechce, napríklad ísť na párty, alebo keď máme veľa práce a nové plány sa nám už nikam nezmestia. Prečo máme aj vtedy potrebu sa ľudom ospravedlňovať? Ospravedlňovať sa za veci, za ktoré vlastne nemôžeme a ktoré sa nedajú zmeniť. Prečo sme pod neustálym tlakom - čo na to povedia iní...  

Aj ja som sa ospravedlňovala. Prepáčte, že nemám čas. Prepáčte, že som sa vám nemohla venovať. Prepáčte, prepáčte, prepáčte. A čo mi mali prepáčiť? To, že aj ja som iba človek a to, čo robím, robím spontánne? To, že aj pre mňa existuje iba 24 hodinový deň? To, že som človek a ľudia sa aj mýlia, robia chyby? To, že je to jednoducho tak?

Prestaňme s tým hneď a zaraz. My sme strojcami svojho šťastia a ak sa budeme v kuse za niečo ospravedlňovať, budeme sa cítiť vinní. To chceme? Žiť svoj život v neustálom pocite viny? A najmä, keď vinní nie sme...

Snažím sa s tým prestať. Funguje to. Len sa musíme zamyslieť nad tým, čo všetko je v našich silách. Ak ste mali možnosť niečo zmeniť, urobiť, je dobré sa ospravedlniť za to, že ste to neurobili. No ak nie, tak je ospravedlnenie úplne zbytočné.

Zamyslite sa nad tým. A keď budeme mať rozhodnuté, povedzme ospravedlňovaniu - bye bye!

Tak čo, ideme?

[dominikabencik]

Nemajme strach!

Nemajme strach!

Rozvíjať našu osobnosť je v dnešnej dobe veľmi ťažké.

Dnes mi jedno dievča povedalo, že jej mnoho ľudí nerozumie, že nechápu, čo sa jej páči. Ja si myslím, že sa o to ani nesnažia. Mnohí sme zaslepení sami sebou až tak veľmi, že nám nezáleží na tom, čo prežívajú a chcú iní, dokonca ani naši najbližš��. Nemáme záujem. A ak aj narazíme na osobu, ktorá sa bude zaujímať o to, čo nám je, pravdepodobne bude iba chcieť počuť, že je nám horšie ako jej, alebo vysloví iba zdvorilostnú otázku.

Prečo nás nezaujíma, čo sa páči alebo čo trápi našich kamarátov? Prečo sa nesnažíme pochopiť toho druhého a tým prehĺbiť naše vzťahy? Neviem si vysvetliť, prečo si ľudia myslia že je to nepodstatné...

Mám kamarátku, ktorá vždy rozpráva iba o sebe. Naozaj sa ju snažím počúvať a občas jej aj pomôcť, aj keď nemám ešte veľa skúseností. Niekedy by som však aj ja potrebovala, aby ma ona vypočula, aby pomohla. Lenže to je problém. Ona - ako mnohí ľudia – premieňa moje problémy na svoje. Vždy si aj v tom najmenšom probléme, ktorý mám ja, dokáže nájsť niečo, čo potom otočí na seba. A tak som po pár slovách opäť na vedľajšej koľaji – je len ona...  

Prečo sme ľahostajní k svojim blízkym, kamarátom, rodine? Prečo nás úprimne nezaujíma ľudská rasa? Prečo nemyslíme na to, že raz možno budeme aj my potrebovať, aby nás niekto vypočul, budeme chcieť, aby sa nás niekto opýtal, ako sa máme, alebo čo nám je a budeme chcieť, aby to bolo úprimné.

Nerob druhým to, čo nechceš, aby robili tebe. Áno, (aj) na toto sa zabúda. Nemyslíme na to, že sa môžeme ocitnúť v koži toho druhého a potom určite nebudeme chcieť ľahostajnosť, budeme chcieť úprimného kamaráta.

Úprimnosť je niečo, čo nám veľmi chýba – na rozdiel od detí! Zabudli sme ako sa robí? Pravdovravnosťou. Niekde vo vývoji sa nám stratil recept a my si ho nevieme vybaviť...

Aký je to svet, kde lož je viac než pravda?

V podstate sú toto všetko iba moje úvahy. Ale ja si fakt úprimne myslím, že by sme sa mali nad tým zamyslieť. Možno keď začneme zmenu u seba, raz sa zmení všetko na lepšie. Len vydržať a nepoľaviť.

Tak čo, ideme?