#lebo si uvedomili že. no...

[mychlapci]

ľúbim keď ma niekto začne nasledovať, lebo vidí slovenskú url. lol. to taký človek neni pripravený na to, čo tu uvidí. alebo možno je. čo ja viem, možno hľadáte konkretne slovenský transformers fetish blog. ale... väčšinou je to len tou url.

[mikheael]

Základné slovenské veci, ktoré musíte naučiť svoje deti

V dnešnej dobe sa v mojom okolí rozmohlo rodenie detí. Neviem, čím to je. Možno si ľudia konečne uvedomili, že pes im v starobe nepodá ani pohár veľkonočných vajec. Nie, že by nechcel, beťár jeden, no kým príde veľkonočný štvrtok, bude už bohužiaľ zdochnutý. A možno je za tým len viac lockdownových vĺn, než koľko rožkov kúpite za jedno euro. Tak, či onak, po narodení dieťaťa sa okrem nadváhy otca natískajú hneď všakovaké iné problémy. Jeden z nich je ako v tejto neistej dobe neodvrátiť od tradícií a v duchu starého a dobrého nepodľahnúť pokušeniu a ostať verný nášmu mnohorokému dedičstvu. 

Čo presne sú teda tie najelementárnejšie znalosti, ktoré z vášho (a trochu aj nášho) dieťaťa urobia dokonalého Slováka/Slovenku?

Čítajte ďalej a dozviete sa moje súkromné názory na túto problematiku a to sa predsa oplatí!

Nad Tatrou sa blýska, nech to iný spíska.

Otec mi vždy hovorievali, ako vo svete bude vždy niekto, kto za vás urobí to, čo je vám proti svetonázorovému vyznaniu. Dokonalý príklad zažijeme pri poruche vody v paneláku. Poruchu nenahlásime, lebo to predsa nie je náš problém a čo ak ju dajú preplatiť práve nám? Vodu si vo vedrách od cisterny musíme bohužiaľ nanosiť sami, no na lámanie banánového chlebíka dôjde, keď vodu opäť pustia. Nikdy a opakujem nikdy, nepúšťajme vodu my ako prvý. Správny občan SR musí trpezlivo čakať, kým si špinavou vodou svoje trúbky a kohútiky zanesú ostatní susedia. Aj keby bolo pol ôsmej večer a vy by ste si chceli ísť osprchovať vašu kolekciu, od pilín zanesených fotografií bývalých predsedov NRSR.

Hromy divo bijú, všetkých odsudzujú odhadujú.

Ohováranie. Domýšľanie si. Odsúdenie bez kontextu. To predsa musí ovládať každý jeden z nás. Stačí, aby okolo prešiel človek s dobrou náladou oblečený počas januára v letných nohaviciach a hneď to začne. Istotne to bude nejaký pomätenec, ktorý je možno bezdomovec, exhibicionista, či nebodaj čosi horšie - volič tej inej politickej strany, než ktorej slepo verím ja. Alebo je možno ešte aj zdroguvaný! naháňa sa nám mysľou. Z jedného pohľadu vydedukujeme úplne všetko a s pocitom dobre odvedenej práce ale zďaleka nekončíme. Ešte len začíname. Spomenieme ho všetkým blízkym aj vzdialeným známym a následne do hĺbky rozoberáme naše výmysly tak, aby na nás naše prababky z horného konca boli hrdé. Kto to kedy videl, aby naše dohady neboli založené na pravde?

Zastavme ich, bratia. Kým za nich, neplatia.

Každý správny Slovák nemá mieru v prípadoch, ak ide o čosi zadarmo. Bude to asi rokmi, keď ničoho nebol dostatok a preto si podvedome musíme vytvárať zásoby na horšie časy. Ak niekde uvidíme nebezpečne veľkú kopu servítok, alebo také ceruzkové cukre, či všetko-čo-môžete zjesť raňajky, naša genetická výbava nám automaticky povie, ako sa zachovať. 

Napríklad u mňa táto výbava zafungovala na služobnej ceste v Chicagu. Presnejšie v hotelovej hale, kde sa podávala káva. A zadarmo. Ja síce kávu nepijem, no presne ako sa ľudia v Kauflande bijú o jahody, aj u mňa zafungoval ten najzákladnejší z inštinktov a bolo. Pekne pol litra hneď putovalo do pripraveného plastového pohára a po vzore ostatných kolegov ju doplnil cukor, mlieko, škorica a skrátka všetko čo tam bolo. Chutila úplne otrasne, no ten Štefánikov hlas vo mne bol na mňa hrdý. Z toľkej hrdosti sa mi srdce rozbúchalo ako keď vybehnem schody pri Bielom dome, a ja som už dumal nad neodvrátiteľnou cestou do nemocnice. Za tú sa v Amerike ale platí, takže to neprichádzalo do úvahy. 

Z rovnakého súdka prichádza aj ďalší, vôbec nie kazateľský príbeh. Počas volebnej kampane u nás zazvonili dobrovoľníci, rozdávajúci perá a kľúčenky zadarmo. Otec sa potešili, darčeky zobrali a po očku si všimli, že tým, ktorí nie sú doma, tieto podarúnky umiestnili na prah bytu. Úplne v duchu so zažitými tradíciami teda pán Otec počkali na ich odchod a vyzbierali ich spred všetkých bytov v osemposchodovom bloku. Veď čo ak náhodou bude celosvetový nedostatok pier a kľúčeniek?

Veď sa ony stratia, a domov navrátia.

Keď som mal asi desať rokov, deti sa mi v škole smiali. Nie len preto, lebo moju tučnučkú tvár zdobili okuliare, ale skôr preto, lebo som ostatných presviedčal, že máme v obývačke čarovný gauč. Stačilo ho totiž otvoriť a bola v ňom na pohľad nekonečná zásoba školských zošitov. Čistých, s riadkami, ba dokonca aj so štvorčekmi. Našli ste ich tam viac, než koľko má priemerný dôchodca vernostných kariet do Jednoty, čiže mnoho. Nik mi ale neveril, pretože to samozrejme nebola skutočná pravda. To mi ale na moju obranu rodičia vysvetlili oveľa neskôr. Kto “nepremiestňuje”, ten okráda rodinu, vraveli. A tak bežným životom prechádzame s očami otvorenými a sledujeme príležitosti. Môže to byť len taký osamelý pivový pohár v krčme, či smutný balík kancelárskych papierov, alebo aj neobyčajné baterky v ovládači na hotelovej izbe. Táto vlastnosť sa každému uvedomelému Slovákovi zíde viac, ako slovenskému katolíkovi rebrík do neba. 

Nezabúdajme ani náznakom na statky, ktoré považujeme za preplatené, ergo boli by sme hlúpi, ak by sme si ich neprivlastnili. Napríklad je bytostne normálne, zobrať si po rodinnej oslave v reštaurácii domov všetky kvety vo vázach na stoloch. Veď je to predsa v cene, všakáno. 

Slováci ožijú, a hneď sa hádať idú,

Slovák, ktorý nemá názor na všetko, nie je úplný. Ako keby mu voľačo chýbalo. Nech už je to politika, hokej, akcie v Bille, alebo recept na ich rodinný zemiakový šalát, ku všetkému je nutné sa vyjadriť a presadzovať svoj špecifický hlas. Zabudnite na také tie odporúčania. Musíte ísť tvrdo za svojím a ak nebodaj druhá strana neurobí ako chcete vy, počastujeme ich poznámkami a tak. Začíname slovným spojením, keby som to robil ja, tak … a potom pokračujete úplne voľnoštýlovo. Totiž nerobíte to vy a nikdy nebudete, čiže si vymyslite čo len chcete. Kto denne neposkytne iným aspoň tucet nevyžiadaných rád, ten si môže o dvojkríži na trojkopci nechať len zdať. 

Na záver ešte jedna anekdota. 

“Ako sa máš?” pýta sa Slovák Slováka.

“Dobre,” odpovie prvý Slovák.

“Ty sviňa,” zakončí druhý Slovák.

Nabudúce sa naučíme ako u doktora zaklopať a povedať - veď ja idem len pre … a vyžívať sa vo vraživých pohľadoch ostatných, ktorých sme predbehli. A samozrejme povieme si aj o tom, ako sú všetky lotérie zmanipulované a bežní ľudia nikdy nič nemôžu vyhrať, lebo to je dopredu rozdelené pre rodinných príslušníkov jednotlivých organizátorov.  

Alebo viete čo? 

Keď si to tak po sebe čítam, najdôležitejšie je vychovať deti tak, aby z nich boli slušní ľudia. Ako to docielite je už úplne na Vás, tak na to dbajte. Možno by nebolo odveci trošku zrenovovať naše tradície, nakoľko evolúcia je nevyhnutná a nechceme predsa stagnovať a prešľapovať na mieste. 

Ale to už nechám plne na Vás s veľkým V.

[rebarborka]

Dosť bolo šťastia

Apokalypsa trvala niekoľko týždňov, a keď si ľudia uvedomili, že sa tak skoro neskončí, povyliezali zo svojich domovov a zaplnili mestské ulice. Tiene postáv sa plazia po asfalte a kamennej dlažbe. Tváre zostávajú zakryté. Na novú normalitu sme si zvykli rýchlo. Aspoň na prvý pohľad. Dieťa s africkými vrkôčikmi a motýlími krídlami pripnutými na chrbte sa na mňa pozerá s hrôzou v očiach, ukazuje prstom na ochrannú masku na tvári, rozplače sa a rozbehne sa k mame.

Svet sa nám rozpadá pod rukami, a ja hľadám zrnká radosti, ktoré som stratila po ceste.

Život je inde, ale neviem kde. Mama mi posiela článok o dvoch tvárach Kunderu, previazanosti diela s jeho tvorcom a morálnych zásadách čitateľa. Mama mi chýba, všetci ostatní tiež, premieľam myšlienky na svojich blízkych v ústach ako požutý kus chleba a nakoniec mlčím. Domov nikdy nebol tak ďaleko.

Kundera je politicky problematickou osobou. Pablo Neruda znásilnil svoju slúžku a zmienil sa o tom vo svojich memoároch. Ty mi po večeri čítaš pri stole preklady jeho milostných listov pre Albertínu Rosu. Rosa, prekrásna Rosa, spievam si potichu.

Otvorili hranice ale ja zostávam namieste, paralyzovaný vlastnými myšlienkami a množstvo práce, na ktorej na konci dňa aj tak nezáleží.

Presadila som slonie ucho.

Olta sa presťahovala do tvojho starého bytu. Z fikusu odstrihla tri vetvičky, zasadila ich do malých kvetináčov a prekryla igelitom. Po čase sa zakorenia. Tak ako my všetci.

Po roku a pol mám znovu vlastnú adresu. Byrokratická previazanosť so štátom je ako manželstvo. Neviem o manželstve nič, ale takto si to predstavujem. Zakoreňovanie sa pod igelitom, na okennej parapete, na slnku. Na povrchu sa zráža voda.

Na internete som videla kohosi vyzývať svojich sledovateľov k tomu, aby si spomenuli na to, kedy sa naposledy cítili šťastne. Nevedela som si spomenúť. Moja otupelosť môže prameniť z absencie prvého dňa letných prázdnin alebo z reštrikcií, ktoré sa stali súčasťou našich životov. Nevedela som si spomenúť na pocit elektrizujúceho šťastia, bezhlavej radosti, takej, ktorá mnou občas zvykla preblesknúť. Čo je to šťastie a prečo sa za ním celý život pachtíme?

Šťastná som zvykla byť na ceste, postávajúc na rozpálenom asfalte s batohom na chrbte, v krajinách, ktoré boli dosť ďaleko na to, aby vzduch voňal celkom inak. Šťastie je pre mňa previazané so vzrušením, zvedavosťou, závanom dobrodružstva, či niečoho aspoň trochu nebezpečného. Nemožno však porovnávať nebezpečenstvo previazané so šťastím, s nebezpečenstvom, ktoré predstavujú potencionálne kontaminované povrchy v hromadnej doprave. Som unavená z opatrnosti.

Yigo, náš najmilší Yigo, rozdáva rady o šťastí. Vodu káže, víno pije a na jar upadá do hlbokej depresie. Na spoločnej večeri v buržoáznom byte istej známej, nám odporúča akúsi knihu, ktorá obsahuje recept na šťastie. Na večeri všetci zabudli na to, že nejem mäso a na tanier mi naservírovali krevety. Aké krehké je poznanie sa seba navzájom. Stačí pár mesiacov odlúčenia a na tanieri si nájdem krevety. Serem na recepty na šťastie, hovorím ti neskôr večer doma, keď sa navzájom prikrývame perinami. Akoby šťastie bolo to jediné, čo má hodnotu.

Paradoxne, tvoja bezprostredná blízkosť a budovanie spoločného domova, ktorého som sa na začiatku tak štítila (omieľajúc frázy o nezávislosti, mladosti a traumách z minulosti) ma napĺňa šťastím. Šťastím úplne iného typu, šťastím, ktoré neiskrí v končekoch prstov a nie je previazané so žiadnou formou nebezpečenstva. Tvoja prítomnosť ma upokojuje a každé ráno ti hovorím, že som nesmierne vďačná.  

Nesmierne vďačná, pokojná, občas šialene smutná a bez letných prázdnin.

Olta mi na tanier nakladá rozvarené cestoviny s brokolicou, a ja myslím na to, ako kedysi hovorila, že do tridsiatky sa naučí variť. Nevyšlo jej to, tak ako nevyšlo veľa iných vecí, mne alebo jej, tebe alebo iným. Neviem čo som si predstavovala, neviem presne čo nám všetkým nevyšlo. Vyšlo nám však to, že máme seba navzájom, hovorí Olta s vážnou tvárou.

Marta narazila na inzerát, v ktorom ktosi ponúkal na prenájom dom na Willy-Brand Straße. Dom zrenovovali, ponatierali steny bielou farbou, drevenú podlahu prikryli laminátom, Yigovu izbu rozdelili, na dve, lebo veď kto by už len potreboval na život pätnásť metrov štvorcových, sedem a pol by malo stačiť, a cena nájomného sa môže zdvojnásobiť. Moju izbu zamurovali, vybudovali nový vchod, kuchynský kútik, nové umývadlo, a dieru na prízemí, v ktorej som sa do teba zamilovala, tak premenili na jednoizbák. Uvedomenie si neexistencia domu, na ktorý sme boli všetci naviazaní bolo ako posledná veta v kapitole knihy o časoch, ktoré sa už aj tak dávno skončili.

Po vyrastaní prichádza starnutie.

Leto prišlo do mesta, ani tentokrát neprinieslo so sebou predavačov jahôd na autobusovej stanici a mňa to už neprekvapilo. Leto prišlo do mesta a mesto ma zase začalo dusiť, tak ako každý rok.

Z mesta von.

Po ceste na Rujánu sme si v aute ukladali hlavy navzájom na ramená. Ku skalám na ktorých maľoval Caspar David Friedrich svoje romantické krajiny, sme sa nedostali. Krajina na ostrove nemala ďaleko od topografie Slovenska. Divé maky, okrové polia, zvlnený terén. Štiavnické vrchy a Karpaty mi chýbajú občas tak veľmi, že to cítim na hrudi. Predstavujem si ľudí, ktorí už nie sú v mojom živote ako sa kúpu v jazerách, grilujú v záhradách, cestujú vo vlakoch a bozkávajú sa na líca.

Rujána vo vnútrozemí pripomína Slovenské nížiny, ale pri cestách nikto nepredáva melóny. Na pobreží mi ostrov nepripomína nič. Do noci sedíme v záhrade a zabíjame komárov tlesknutím.

Strácam abilitu vytvárania dejovej líne. Tlesknutím zabíjam komárov, podvedome hľadám predavačov ovocia na nárožiach, nakupujem nové kvetináče, opäť bozkávam ľudí na líca a zrastám s tebou v základoch. Nemám letné prázdniny. Na recepty na šťastie sa môžem vysrať.

[michl988889]

Zlo, hnev a peklo.

Tak by som začal dnešné myšlienkové impérium.

Zlo ktoré je v dnešnej dobe všade na vôkol a akým rýchlym spôsobom sa dokáže človek k nemu dostať je na neuverienie. Prosím premýšľajme niekedy nad tým čo si želáme lebo ani nevieme ako a pritiahneme si všetko zlé na čo si len spomenieme.

Hnev ktorý je v nás pri tom zlom čo sa deje na vôkol treba vedieť filtrovať a človek by si mal uvedomovať čoho je schopný keď sa deje niečo čo nám neprospieva.

Peklo to je ta posledná fáza cez ktorú sa človek musí dostať aby nastala zmena ale my sa nemeníme len sa prispôsobujeme situáciám ktorými sme si prešli aby sme sa posunuli ďalej. Človek ktorému sa deje dokola to isté je zaseknutý a neposúva sa lebo sa nedokáže z danej situácie poučiť.

Preto by som chcel začať s niečím čo ma serie asi najviac, keďže žijeme len raz na tomto svete. Rodičia sa o nás starajú od mala a chcú aby sme mali ten najlepší život. Medzi tým všetkým čo sa okolo nás deje nám akokeby život utekal medzi prstami. Sám som to na sebe postrehol a ide o to že niekedy sa zamyslime nad tým zlým a vnímame často to čo by sme nemali. Vo svete sa deje veľa zlých vecí a z obrovskej časti nás to ovplyvňuje a keď sa zobudíme každý deň a budeme chcieť myslieť nad tým zlým tak si s prepáčením hoď rovno slučku lebo to nezvládneš. Čo keby sme si uvedomili konečne že tu vôbec môžeme byť a robiť čo chceme a užívať si život tak ako chceme, stačí len myšlienka "teraz som tu a keď umriem už nič naozaj nebude alebo život skončí, nikdy nevieš ale zo dňa na deň tu byť nemusíš". Takže žijme život tak aby sme ničoho neľutovali, ak niečoho ľutuješ pouč sa z chýb, choď ďalej a nestoj na mieste ži ďalej. Život je moc krátky aby sme svoje mysle tyranizovali negativitou a všetkým tým zlým čo je nie len okolo nás ale aj vo svete. Aj keď niekedy upadneme do depresii alebo zlých myšlienok ale ako hovorím treba sa poučiť a ísť ďalej. Hovorí sa bez tmy by nebolo svetlo a treba tie zlé chvíle nám dokonca pomôžu spraviť z lepších chvíľ ešte o moc krajšie chvíle, čiže treba vydržať a raz to dobré príde v každom smere. Tým by som chcel dodať že je mi úplne jedno kto to číta ale každý, vyslovene každému by sa malo dariť v tom čo robí chcem aby sa vám darilo lebo si to zaslúži každý bezohľadu na to či si to človek váži alebo nie je mi to jedno, každý si zaslúži aby sa mu darilo bezohľadu na to čo sa deje a každý si zaslúži úžasný život či si to ty zrovna kto to číta, či tvoji kamaráti alebo tvoji rodičia, už len to že si sa narodil by ti malo byť dopriane a mrzí ma že existujú chronické ochorenia či je to onkologický pacient alebo človek s celoživotným ochorením alebo človek s ťažkým životom, každému by malo byť dopriane bezohľadu na to čo zažíva, bohužiaľ s tým nič nespravím len toľko že môžem poslať pozitívnu energiu každému kto má ťažké chvíle a niečím si prežíva. A aj keď to bude čítať človek ktorý je sprostý, akokoľvek vulgárny alebo machruješ pred kamarátmi či potrebuješ si furt niečo dokazovať je mi to jedno lebo každý máme v sebe kúsok toho dobra ktoré sa snažíte akokoľvek schovávať ale aj tak je tam, viem to.

DOPRAJ A BUDE TI DOPRIANE

[friesnicecream-blog]

Som mamkou akou som nikdy nechcela byť. A som z toho šťastná.

Ze aký attention catcher, tento nadpis, čo? 

Načo chodiť okolo horúcej kaše - je to tak. A som z toho uber-šťastná.

Skôr než začneš hejtovať, dovoľ mi vysvetliť ti tento môj stav mysle aka mindset.

Zistila som totiž zásadnú životnú vec: nech si myslíš čo chceš, nikdy nevieš, akým rodičom budeš naozaj skôr, ako sa ním reálne staneš. Ver mi, ja (a miliarda mamiek navôkol) som toho živým dôkazom. 

Veľmi živo si pamätám na "múdrosti", ktoré produkovalo moje pseudo-rebelské ja predtým, než sme si pre Tamarku išli do pôrodnice. Bio-eco-racio mamičky som strašne nechápala a výborne som sa na nich zabávala. Šatku sme s Dominikom síce kúpili, ale nosenie mi prišlo ako z inej planéty. Niekoľko mesiacov pred pôrodom som prišla za D. s tým, že "kojiť budem ale že maximálne rok!" A v debatách o tom, ako  nechcem, aby  sa náš život kvôli bábätku obrátil hore-nohami som sa vedela stratiť na dlhéééééé minúty.

No hej, taká som ja bola kráľovná!

A viete čo? Prišla Tamarka a:

Kojím. A tak skoro s tým veru nemienim prestať. (Teda, bola by som veľmi nerada, keby som s tým musela prestať.) Aby ste vedeli, nepatrím k tým, ktoré sa v záujme nasýtenia hladu svojho potomka nemajú problém odhaliť sa kdekoľvek a pred kýmkoľvek (ak ty hej, good for you a keep on going.), v prebaľovacej taške mám pre také prípady veľkú šatku, pre istotu nosím feeding-friendly tričká a v prípade potreby sa zatváram do súkromia spálne, ale nestresujem pre to. Kojace čekpointy máme už v Trebišove pred cerkvou, v lesoparku a v právnickej kaviarni, v košickom Auparku aj pri spievajúcej fontáne, vo fun zóne vo Zvolene aj vo vojenskej kaplne, vo vlaku, v autobuse... a verte mi, ľudia kukajú (aj keď nič nevidia, na to si ja dávam pozor), ale no a čo. Ja si rozumiem. Môj muž mi rozumie a dieťa je spokojné. Viac netreba. Uvedomila som si, že nech robím čokoľvek, niekomu to bude pripadať divné. Nech. Robíme to, čo považujeme pre Tamarku za najlepšie (a kojenie to nie je len papanie. To je rozvoj emócií a istoty a sebavedomia a milion iných vecí). Ľudia s nami nemusia súhlasiť, ale hádajte čo? Každý má len toľko autority hovoriť nám do života, koľko im my sami dáme.

Nosím/e. Kočík takmer nevyberáme z kočikárne. Jednak na východ od Košíc bezbarierovosť ešte nestihla dôjsť a dvojak, vyhovuje nám to milionkrát viac (Hlavne sa s D. môžeme stále držať na prechádzkach za ruky. :D Hahaha). Prvýkrát sme Bubula zaviazali do šatky keď mala asi dva týždne, (A hej, bála som sa, že mi spadne. A nie, nespadla. A hej, mamka najprv dvíhala obočko do výšav a dnes to odporúča všekým novým mamkám, ktoré stretne.) a mám pocit, že to bola instantná láska. A samozrejme, každý deň nás niekto počastuje komentárom o tom, že "och, ako je tam veľmi skrútená," alebo “tak vy si ju takto učíte na ruky?” alebo že "ju bude bolieť chrbátiť." Môžem vás uistiť, že to dietko ľúbime a nikdy by sme nerobili niečo, čo by jej mohlo ublížiť. Práve naopak, obaja sme toho celkom dosť o nosení prečítali a naštudovali a dospeli sme k záveru, že v niektorých ohľadoch je to zdravšie (nielen fyzicky) ako kočíkovanie. Takže, ako som už spomenula, rozhodli sme sa robiť to najlepšie. A v tomto prípade je pre nás nás najlepšie nosenie. A btw, vďaka noseniu sme doteraz nemuseli vytasiť cumlík. A viete čo? Podľa mňa je aj vďaka noseniu Tamarka riadne pokojné bábätko. (Jasné, že vie kričať, aj jačať, aj plakať, veď tak to bábätko komunikuje, jemini.)

Nedávame cumlík a plienkujeme bavlnenými plienkami. A k tomu nebudem písať nič, len, že som zistila, že kaka v bavlnených plienkach smrdká oveľa menej ako kaka v jednorázovkách. (Uvidíme, čo budem hovoriť po započaťí príkrmovej season.)

Naše dieťatko nám riadi život. A sme s tým ultra mega v pohode. Viete, nestíham už nič z toho, čo som stíhala predtým. Nekreslím. Nečítam. Aj seriál si pozriem len výnimočne (Zato chodím dvakrát do dna na prechádzky, tisíckrát za sebou spievam Tri, tri, tri prasiatka ru-žo-vé, a tak). Nevadí mi to. To všetko má totiž oproti času s Tamarkou len zanedbateľnú hodnotu. Uvedomili sme si totiž, že ona nie je doplnok, ale privilégium. Nie ona by si mala hľadať sbôsoby, ako prežiť v našej rodine bez toho, aby narušila jej "normálny" chod, ale my by sme mali hľadať spôpsoby, ako jej vytvoriť čo najprijemnejšie, najbezpečnejšie a najistejšie prostredie. A ak to znamená, že zo svadby odídeme spolu s unavenými škôlkármi už o pol desiatej večer, tak nech. Ide o to, že keď si uvedíte, akú zodpovednosť ako rodič máte a čo všetko pôsobí na psychyku a emócie bábätka, tak...no, minimálne sa zamyslíte. Teda my sme sa. A potom sme konali pokánie za všetky naše "nás-dieťa-riadiť-nebude" komentáre, ktoré sme kedy mali. 

A btw, zamysleli ste sa niekedy nad tým, aké absurdné je, keď napríklad v obchodnom centre ľudia okrikujú mrnkajúce bábätko? Nie je zvláštne, že keď svoj názor a pocity slovami na verejných miestach vyjadrujú veľkáči, je to okej, ale keď to isté robí bábätko mrnkaním- lebo slová ešte nevie dať dokopy, tak je to neakceptovateľné? Och, je smutné, dívať sa na detský plač ako na manipuláciu, keď vám to bábätko vlastne zúfalo chce niečo povedať.

Hej, mohla by som tu o týchto veciach písať milion rokov, ale asi by to nikto nečítal a pointu som asi vystihla. 

Viete, niekedy je veľmi ťažké stáť si za svojim presvedčením. Z každej strany sa na vás rúti "prečo?", "naozaj?", "takto?" a niekedy to dokáže byť neuveriteľne vyčerpávajúce. 

D. mi veľmi často musí pripomínať, že rodičmi sme my, a nech povie ktokoľvek čokoľvek, na konci dňa je rozhodnutie ultimátne na nás. A hoci má pravdu, v reálnom živote je to niekedy ťažké. Stáť si za svojim. 

Uvedomila som si, že tak ako v iných veciach, ani vo výchove človek tak nejako málokedy obstojí sám. Potrebuje oporu, ľudí, ktorí možno nie sú úplne na tej istej lodi s vami, ale chápu vás a podporujú vás. Ja mám na takých šťastie. Hlavne mám muža, čo ide do všetkých tých vecí niekedy odhodlanejšie ako ja. A potom je tu moja švagrová, a Agátka, a mamky z materského centra (a hej v Sečovciach máme materské centrum) a ďalší ľudia, ktorí nás podporujú. A to je super. Myslím, že tak by to malo byť. Mali by sme si vzájomne kriť chrbát bez ohľadu na to, či máme rovnaký, alebo úplne rozdielny life style. 

A viete čo? Nechcem sa tváriť, že toto je tá jediná a správna výchova. Aj keď pre nás takou je, pre teba nemusí. A je to ultimátne v pohode.

Poučenia z tohto blogu sú:

nesmej sa z bio-eco-racio mamiek, lebo nikdy nevieš, kedy budeš jednou z nich

nemusíš niekomu rozumieť, aby si mal voči nemu (a jeho metódam) úctu a rešpekt.

No a ak chceš vedieť aké essentials používame dennodenne vo svojom bio-eco-racio lifestyle, tak:

Plienky BabaBoo. Sú úplne top, pretože ich môžete použiť od narodenia až po nočník. Majú také smiešne pripínačiky, ktorými sa dajú zmenšiť a zväčšiť. A sú neuveriteľne krásne. (To je pre moje odhodlanie a motiváciu veľmi podstatné.). Prišli s vkladačkami z mikrovlákna, ale my do nich používame aj bežné bavlnené plienky a je to super.

Šatka Babylonia a nosič Ergobaby Petunia Pickle Bottom. Toto sú doposiaľ asi najlepšie rodičovské kúpy aké sme spravili. My máme hybridnú šatku, takže drží pevne ale manipuluje sa s ňou ľahšie. Tamarka sa v nej ihneď upokojí. Je mäkká, nikde ju netlačí takže sa v nej cíti super. Do nosiča musela trochu podrásť, ale zvládla to. Nosič je neuveriteľne praktický- rýchlo sa zapne, rýchlo odopne a cool vec je, že dieťatko v ňom spinká aj keď ho zložíte. A ten náš je aj riadne pekný.

Knihy Vzťahová výchova a Montessori od narodenia do 3 rokov. V nich sme sa našli ako rodičia úplne. A pritom nám to príde tak prirodzené. Užite si ich pozrite.

[listynikomu]

6.

Ahoj Bartolomej, 

už len pár dní fiktívneho decembrového šťastia a bude to za nami, alebo skôr za mnou, neviem ako to prežívaš ty. Asi sa, ale nemôžem sťažovať, pretože som sa tomu tento rok vďaka karanténe vyhla a tak som chránená svojou samotou, v ktorej mi je dobre a príjemne. 

Pomaly sa rozpadáš. V úlomkoch vidím kto si, ale už postupne zabúdam. Pomaly sa v mojej hlave triešti aj ten druhý, ten v mojej hlave, ktorého som už toľkokrát spomínala. Občas sa naozaj snažím zubami nechtami, aby aj tie posledné kúsky neho ostali, ale oni odchádzajú a je dobré dať im voľnosť, priestor na to odísť. Niekedy si už neviem spomenúť takmer na nič. Odchádzate do zabudnutia obaja. A ten, ktorý existuje niekde tu v realite sa ma už viac nevie dotknúť na žiadnej úrovni. Aspoň si to teda myslím. 

Keď v noci zaspávam, spomeniem si na teba, ale už inak ako pred tým. Skôr ako na teba si skôr spomeniem na to, ako som vedľa teba nikdy nechcela zaspať. Zaspala som vedľa teba za ten pomerne dlhý čas iba raz. Radšej ako vedľa teba zaspať, som sa po dlhej noci radšej vybrala pešo ulicami o piatej ráno do svojej postele, kde som mimochodom vždy zaspala hneď a pohodlne som dospala všetky svoje nedospánky. Predstava zobudiť sa vedľa teba ma skľučovala. Zaspať vedľa niekoho, v jeho objatí a dotykoch to je pre mňa prejav dôvery, odovzdania sa bez strachu. Vyplynulo mi z toho, že som vedľa teba nikdy nechcela zaspávať, pretože som ti neverila. Nedokázala som moje telo nechať slobodne odpočívať v spánku vedľa tvojho, ale vtedy som ešte nevedela prečo. Až teraz po čase si viem rozanalyzovať svoje pocity z tvojich posteľových objatí. Niekde pod povrchom sa pri nich dusila, chcela som utiecť, čo najskôr do bezpečia svojej postele a periny. Koniec koncov som za to vďačná. Ďakujem svojim inštinktívnym pudom, ktoré v sebe všetci máme niekde hlboko v génoch. Veľakrát ich nepočúvame, prehliadame, ignorujeme. Už viem, že ich treba počúvať. Sú veci, ktoré vie nejaká podstata nášho tela vycítiť skôr, ako nám prídu jasné a očividné signály do hlavy. Keby túto vrodenú inšiktívnu ochranu rovnajúcu sa záchrane života ľudia počúvali, možno by sa vyhli mnohým problémom. Áno je pravdou, že v dnešnom svete nie sme každodenne vystavený priamemu ohrozeniu života. ktorého následok môže byť okamžitá smrť. V dnešnej dobe je každodenná nástraha smrti iná. A súčasná nástraha smrti je z môjho pohľadu horšia ako tá, s ktorou sa stretávali naši dávni predchodcovia. Ani nevieš ako, a niekto ti môže rozlámať celú tvoju dušu. Pomaly a po kúskoch. Najprv si to veľmi nevšimneš, ale v momente, keď áno nachádzaš sa už v kritickom stave. Stále sa môžeš zachrániť, ale konať treba rýchlo a jasne si určit, s ktorým zákrokom začneš ako prvým a čo môže ešte počkať. Bdelá som začala byť ešte pomerne skoro, keď sa na to pozriem odstupom, ale mohla som byť aj skôr. Výstražných, priam do očí agresívne blikajúcih znamení mi prišlo mnoho. A niektoré aj niekoľkokrát, ale ja neveriaca som ich prehliadala lebo som sa nechcela vzdať toho, čo mi v tých časoch prišlo výnimočné, neopakovateľné. Všetko to bolo klamlivé len som to nechcela vidieť, ale moje inštiktívne ja to vedelo a chránilo ma úplne nespadnúť s útesu, keď už som stále na jeho vratkom okraji. Postupne ma dostávalo od útesu ďalej až som jasne začala vidieť, čo robiť. 

Vidím rôzne maličkosti, ktoré by ti neboli po vôli. Mne zas úprimne nie je úplne po vôli ich ešte stále občas sledovať. Najradšej už by som nevedela nič. Najradšej by som bola keby moje občasné návaly masochistickej zvedavosti odišli preč. Viem, že odídu. Nebudem na nich tlačiť všetko sa vylieči. Z detailov vyskladaných z týchto maličkostí viem, že sa začínaš nudiť, že svoju hlavu klameš pravidelným topením v alkohole na výmenu za pocit pár hodinovej eufórie, v ktorej môže byť každý hrdina aj šťastný. Keď sme si ešte boli blízkymi, viem, ktorých vecí si sa snažil zbaviť. A aj ti to celkom išlo, nedovážim sa povedať, že som na tom mala nejakú zásluhu. S čiastkovou istotou však viem, že tvoj súčasný život ťa naplno vťahuje do vecí, ktoré si už nechcel. Alkohol, spoločnosť ľudí, ktorí všade boli a všetko vedia, žijú v omámení bohémskeho života. Áno, bohémsky život je krásny, ale môže ťa priviesť na klamlivú cestu ak nie ste v rovnováhe, najmä ak žiješ v bubline “akože veľkých umelcov”. VIAC PIŤ, MENEJ TVORIŤ, to je ich heslo, ibaže nezbadali, že ním žijú a že ho proklamujú, aj keď o sebe vedia vytvoriť dokonalý obraz hlbokomyselných umelcov, ktorí nemôžu bez tvorby žiť. A ty si sa tam tiež ocitol, medzi ďeťmi, ktoré už majú v občiasnkych dospelý vek, ale ich spôsob života je taký istý ako, keď mali 15 rokov, len sa už môžu tváriť inak. Tváriť sa múdro, duchovne a dospelo. Dávať ľudom akože nenútené rady, akože náhodou duchovné myšlienky, ktoré vedia v druhom okamihu úplne poprieť svojim správaním bez toho, aby si to vôbec uvedomili. Život v opare instagramových stories a svietivých obrázkov, ktoré majú dokázať ako slobodne žijú, ako ich nič nemôže zaskočiť. Žiješ medzi ľuďmi, ktorí sa vysmievajú a tvária sa úprimne. Pravda však asi je, že tam pomerne dobre zapadáš. Pravdepodobne si na začiatku cítil určité trenie niečoho, čo ti už nebolo veľmi po vôli, ale nakoniec si sa poddal, odovzdal. Nechal si sa, napokon asi to pre teba nebolo veľmi ťažké. Opary ilúzie, v ktorej si môžeš všetko prispôsobiť, tak ako chceš,ako ti to vyhovuje je lákavé. 

Priznám sa ti, sebecky si občas pre seba prajem, aby si sa do školy už nevrátil. Nič zlé ti neželám, len mám silný pocit, že na to, čo sa z teba stalo sa nechcem každý deň pozerať, nechcem už vidieť ani to, čím si sa obklopil. Vo veľkej miere ma to už netrápi, ale niekde vo mne je ten kúsok, ktorý sa na to pozerať nechce. Mohol by to byť zvláštny pocit, pozerať sa z obrovskej diaľky na niečo, čo ti bolo bytosne blízkym a zmenilo sa to na prázdnu schránku, v ktorej už nič nie je, ani zvuk ani priestor na ozveny. Ale ja viem, že sa musím v tomto prípade len nechať odovzdať času a priestoru a nemyslieť na budúcnosť, ktorú nemám žiadny vplyv. Ďalší školský rok, je ešte príjemne ďaleko a dovtedy predpokladám sa ťa aj ten posledný kúsok vo mne pustí. Myslím, že v konečnom dôsledku som ti veľmi vďačná, že si odišiel zatiaľ aspoň na rok zo školy. 

Nemať ťa v živote mi otvorilo znova dvere do slobody. Nie do nezodpovednej slobody, ale do slobody, v ktorej dokážem všetko, v ktorej viem byť silná, v ktorej sa nehanbím, v ktorej sa cítim dobre, v ktorej sa mám rada, v ktorej viem prijímať to zlé aj to dobré s uspokojivou rozvahou, v ktorej viem vzlietnuť vysoko, ale bez drsných pádov. Áno moja podstat tkvie asi v tom, že hlavou som stále slobodne v olakoch a nohami som pevne na zemi. Neviem, či je to univerzálna rovnováha a nedovážila by som sa niekomu ju proklamovať ako tú správnu a najlepšiu, pretože každý z nás je iný. Môžem si len povedať, že pre mňa je dobrá a liečivá. 

Máš pocit, že náš čas sa pomaličky kráti? Že už odumiera náš spoločne vytvorený organizmus? Ja mávam ten pocit, ibaže narozdiel od minulosti, nemám už potrebu pribehnúť a dávať mu prvú pomoc. Prirodzene a v tichosti zomrie. Už sa nedesím toho, že si budeme úplne cudzími ľuďmi, prijala som to. 

Daniela  

( Jozef Kollár Vianoce )

[meg-a-data]

Cyberstalking, alebo kedy ste si naposledy gúglili samých seba?

Stalker nie je len stopár, tak ako sa toto slovo prekladá. Medzičasom ale celkom zľudovelo a v slovenčine sa naň ťažko hľadá výraz. Pozrime si preto slovo stalking, ktoré už má viac významov od sledovania zveriny až po prenasledovanie osoby nazývané aj ľúbezným výrazom posliedka. 

Stalkera, či stopára by som možno pre potreby tohto blogu nazvala nápadníkom - jednak sa vám podľa jeho kritérií dvorí, ale tiež vedome napáda váš osobný priestor, život a aj vašu virtuálnu existenciu.

Jedným zo základných pravidiel ako k takýmto ľuďom pristupovať je ich ignorovať, aby nenadobudli pocit, že vaše správanie naznačuje, že vám na nich záleží a majú priestor vo vašom živote. Toto pravidlo, ale vedie k tomu, že sa o tom málo hovorí aj keby sa malo, lebo stalkeri nechodia len po celebritách, ale aj po bežných ľuďoch. Tak sa o tom porozprávajme...

Kto sleduje môj instagram vie, že už niekoľkokrát som tam zdieľala profily, ktoré boli čudné, pretože mám celkom málo sledovateľov a takých čudákov si všimnem rýchlo (najmä keď ma kontaktujú sami). Alebo si možno tiež pamätáte, keď som vám ukázala aplikáciu, ktorá umožňuje anonymné sledovanie našich príbehov (nezobrazí sa vám, že si ho niekto pozrel). Tieto profily som zverejňovala zo srandy, lebo ich existenciu som nebrala nijak fatálne, ale nie je stalker ako stalker a cyberstalking nebol nikdy ľahší, ako keď má každý 6 profilov na 4 sociálnych sieťach.

Ja sama ich mám o dosť viac a tu možno začnem s tým, prečo už nepoužívam na žiadnom z nich svoje priezvisko. No načo? Ľudia čo ma poznajú osobne, tak vedia ako sa volám a zverejnenie svojho celého mena beriem ako úplnú zbytočnosť (nie žeby sa to nedalo nikde dohľadať, ale takto si ma aspoň nevyhľadá každý pako, s ktorým kedy prídem do kontaktu.) 

Druhá a veľmi dôležitá vec je, že ani to vás neuchráni a treba si dávať pozor na to ČO zdieľate. Odporúčam vám takú aktivitku - vygúglite si svoje meno a prezrite si pozorne výsledky, ktoré sa vám zobrazia. Takisto odporúčam napríklad online kurz Digital footprint z Univerzity v Edinburgu, alebo iný, podobný, zameraný na online bezpečnosť (alebo mi napíšte a môžeme sa o tom pobaviť).

Možno si teraz hovoríte, že vy aj tak nič dôležité nikdy nezdieľate a možno je to tak. Tiež je veľká pravdepodobnosť, že sa so cyberstalkingom nikdy nestretnete, napríklad web cyberbuling  uvádza, že v USA sa to stane ani nie každému desiatemu. Alebo aspoň budete mať len tichých stalkerov - takých, ktorým ste niekedy urobili niečo zlé a oni sa vracajú na váš profil s nádejou, že sa máte mizerne. Ale ak by sa vám to predsa len prihodilo, stalker si môže z vášho profilu zistiť kam radi chodíte, kto sú vaši blízki priatelia, kde pracujete a iné. 

Aj preto som v poslednej dobe dosť skeptická k takému LinkedInu, pretože mi úplne nedáva zmysel, prečo by som mala mať svoj profesný (a do veľkej miery aj súkromný) život zverejnený pekne v štruktúrovanej forme pre náhodných okoloidúcich (aj preto tam mám, že som študovala žurnalistiku na Rokforte (pre mojich českých kamarátov v Bradavicích)).

Viete, k napísaniu tohto blogu ma viedli tri veci:

1. To, že pri stalkingu platí hlavné pravidlo ako vo Fight clube - nehovoriť o ňom. Čo je dosť ošemetné pravidlo pre šírenie osvety a prevencie, ale každá malá zmienka môže naštartovať stalkerovo ego, preto je to tak.

2. Druhá vec, je trošku blbosť, ale ide o moju nedávnu skúsenosť zo služieb, kedy ma obsluhoval veľmi výrečný mládenec, ktorý nepoznal profesionálny prístup (a odstup) - ale za to vedel moje meno, adresu aj telefónne číslo. 

3. Celkom dlhotrvajúca a nepríjemná osobná skúsenosť so stalkingom, ktorý vyzerá, že nemá konca ani po čarovných formulkách “daj mi pokoj” a “nechcem, aby sme boli v kontakte”.

Vlastne 4, pretože sa mi ozval ešte jeden človek, ktorý sa tváril ako fanúšik (neviem čoho), ale po druhej vete nadobudol pocit, že sme najlepší kamaráti, lebo máme troch spoločných známych na Facebooku.

 Známe prípady sú o stalkeroch niektorých celebrít a tie príbehy nezaostávajú za tým čo prežívala Whitney Huston v Osobnom strážcovi. Minulý rok sa napríklad hovorilo o tom, ako šikovne chcela so svojimi stalkermi vybabrať Taylor Swift. Pred svojimi koncertmi použila kiosk, na ktorom sa premietali jej videá a ľudí, ktorí to sledovali fotili, aby ich vedeli identifikovať.

Budúcnosť je tu a kladie veľmi dôležité etické otázky. Viac o tomto prípade si môžete prečítať v tomto článku tu. A napíšte mi čo si o tom myslíte, či je v takých prípadoch na prvom mieste bezpečnosť jedinca, alebo právo človeka na súkromie. (Veľmi zvláštna predstava obhajovať práva na súkromie ľudí, ktorí si hovejú v porušovaní práv na súkromie iných).

Rozmýšľam ako to uzavrieť pekne a s ponaučením, a ak by som chcela, aby ste si z tohto blogu niečo odniesli, tak to, že ak už chcete byť aktívni na sociálnych sieťach, je treba si kontrolovať nastavenia súkromia a byť si vedomí čo zdieľate a pre koho, ale dôležitejšie asi je vedomie, že také veci sa dejú a ak sa stanú aj vám nie ste v tom sami.

Pretože stále medzi nami chodia ľudia, ktorí žijú v imaginárnom svete, v ktorom hráte bez svojho vedomia dôležitú úlohu. Ak takého stretnete, treba si uvedomiť, že vy máte tiež len jeden život a tráviť ho ustavičným obzeraním sa cez rameno či tam náhodou nesliedi nie je riešenie. Skôr im treba nechať priestor aby si uvedomili, že vyčkávaním na vás stratia čas, ktorý mohli stráviť oveľa lepšie.

Nech sú vaše dni plné slnka, slobody a ochudobnené od starostí so stalkermi.

Ak sa vám moje blogy páčia a chceli by ste ma podporiť, tak, samozrejme, môžete: kliknite tu.

[dominikabencik]

Na zamyslenie

Narazila som na jednu veľmi zaujímajú vec. Nebudem to nazývať problémom, aj keď viacerí z nás by to tak asi nazvali.

Budem to nazývať smutnou situáciou. V našej škole sa každoročne uskutočňuje oslava ku Dňu učiteľov. Osobne si myslím, že je to pekná tradícia. Štvrtáci hotelovej akadémie majú každý rok na túto oslavu pripraviť program a nejaké tie zručnosti. Je to niečo ako naša ročníková skúška.

Tohto roku sme dostali tému KOMUNIZMUS, pionieri, skrátka časy minulé.

 Osobne si ako manažérka skupiny myslím, že je to téma zaujímavá a dá sa k nej veľa vymyslieť. Či to chcete poňať ako paródiu, alebo ako niečo vážne a seriózne (dá sa tam veľa vymyslieť).

Môj problém nastal hneď na začiatku. Dostať sa k starým veciam ako je hlásenie vedúcich oddielov, ktoré bolo na začiatku skoro každého stretnutia pionierov, bolo priam nemožné. Keby som nebývala s babkou a nebola v kontakte s našimi staršími strýkami, ktorí si to ešte pamätajú, nemala by som ani zdanie, ako niečo také vyzeralo alebo ako to mám urobiť.

 Ďalší problém nastal, keď som zháňala nejaké záznamy z Nežnej revolúcie. Video nahrávky, dokumenty, záznamy zvuku... Na internete som sa dostala k veľkej zásobe informácii, zvukových i  obrazových záznamov, bohužiaľ, iba v českej verzii. Archívy TV a rozhlasov v ČR sú týchto chvíľ plné.

 Keď som sa snažila zohnať niečo naše, SLOVENSKÉ, našla som pár minútových záznamov, aj to veľmi zlej kvalite, takmer nezrozumiteľné, občas nejaké spomínanie protagonistov a hlavných  účastníkov. Možno som len zle hľadala. No určite nie krátko. Snažila som si spomenúť aspoň na niečo, čo nás o tom učili v škole. A až potom som si uvedomila, že veď my sme sa o tom vlastne v škole skoro nič  neučili...

 Áno, bolo nám povedané, že sa tu niečo dialo, no nik nám nevysvetlil, aký vplyv to malo na našu krajinu, prečo toľko ľudí stálo na námestiach a štrngalo kľúčmi, prečo a o čo sa to naši rodičia, či skôr ešte starí rodičia snažili, čo ich viedlo k masovým protestom. Bolo nám povedané len, že sa to stalo. Povedaný bol aj dátum...  Nič viac.

To nik v tejto krajine nechce, aby sme si my, mladí, uvedomili, aké máme šťastie, že napriek rôznym negatívam, žijeme v dobe, v ktorej žijeme?

 Boja sa, že keby nám bola povedaná pravda, že by sme nedopustili, aby sa myšlienky Novembra pošľapávali? Boja sa, že keby sme sa dozvedeli viac, boli by sme odvážnejší? Boja sa, že by sme mali väčší záujem o krajinu, v ktorej žijeme a nedopustili by sme, aby nám niekto deformoval hodnoty? Alebo – to nikoho  nikdy nenapadlo o tom rozprávať, lebo mnohí chcú na tú nádej zabudnúť?

 Všade naokolo počúvam ako si my, mladí, nevážime to čo máme, nevážime si dobu, v ktorej môžeme vyrastať a žiť. Nevieme, ako to bolo pred tým....

Ale ako si máme vážiť niečo, keď nevieme o minulosti skoro nič? Keď okrem rozprávania starých ľudí , babičiek a dedov nepoznáme nič?  A buďme k sebe úprimní – každý, kto tú dobu zažil, má na ňu svoj názor a často sú tie názory veľmi odlišné.

Prečo si my, mladí, nemôžeme na základe dobových dokumentov a zaznamenaných faktov utvoriť vlastný názor, ale musíme byť ovplyvňovaní rozprávaním členov rodiny? Prečo aj nás neučia, čo sa tu dialo a dôvody zmeny režimu? Prečo sa k takýmto informáciám nemôžeme dostať tak, ako českí študenti? Prečo nie sú o tej dobe takmer žiadne slovenské záznamy?

 Mrzí ma, že sme odsudzovaní za niečo, za čo skoro nemôžeme. Netvrdím, že by si každý pozrel záznam z poslednej noci v divadle, kde Milan Kňažko hovorí o tom, ako sme vyhrali. Nehovorím, že každého mladého by zaujímalo ako fungovali pionieri a že to neboli dnešní skauti.

Ale prečo nedať možnosť tým, ktorých to zaujíma? Prečo nedovoliť tým, ktorí sa o tom chcú naučiť sa viac ?

 Možno je chyba v nás - že vôbec chceme vedieť. Možno niekomu vadí, sa zaujímame. Veď vraj na čo nám to bude, aj tak je to už preč a máme žiť tým, čo bude a utvárať si sami budúcnosť, v akej chceme žiť.

Ale možno keby nás to v škole učili a viac sme sa na dejepise venovali slovenskej histórii ako tej svetovej, možno by sme neutekali, možno by sme tu ostali a sami sa postavili proti niečomu a za niečo v čo veríme. Možno by sme to šírili ďalej a naučili to naše deti. Možno by sme sami o tom napísali knihy, natočili dokumenty, naspievali piesne...

 Mám nepríjemný pocit, že niekto chce, aby sa na 17. november zabudlo.

 Možno je to iba môj pohľad na vec, ale povedzte mi vy - učili ste sa vy niečo viac o slovenskej histórii,  konkrétne o Nežnej revolúcii?

 Jedno viem isto - NA TOTO BY SA NEMALO NIKDY ZABUDNÚŤ.

A preto vás prosím - aj keď nás o tom neučia, PÝTAJTE SA! Pýtajte sa ľudí, ktorí to zažili. Pýtajte sa ľudí, ktorí tam boli. Pýtajte sa doma, u starkej. Pýtajte sa. Len tak môžeme niečo zistiť. Len tak sa môžeme niečo naučiť. Len tak zaistíme, že sa nezabudne. Ani potom, keď budú naše deti veľké. Prosím, povedzme im o tom. Povedzme im o železnej opone. Povedzme im o tom, že ísť na dovolenku do Ameriky, Anglicka, Francúzka a tak ďalej nebola samozrejmosť. Že stiahnuť si zahraničnú pieseň z internetu od nejakého interpreta nebola samozrejmosť. Že hovoriť, písať, vyjadriť svoj názor nebola samozrejmosť.

Nič nebolo samozrejmosťou.

NA TOTO NIKDY NESMIEME ZABUDNÚŤ!

  Tak čo, ideme?

[tonicov]

Moskovská pohoda

Priznám sa, že aj keď som veľkým fanúšikom všetkých krajín na východ od nás (najmä tých, kde sa toaletný papier hádže do koša :)), Rusko ma až tak nikdy nelákalo. Hlavný dôvod bola asi nutnosť zaobstarania si víz do tejto krajiny (ako do poslednej v Európe), ale keď sa objavili letenky priamo z Bratislavy za cca 40 euro, dlho som neváhal. Nakoniec ani tá vízová procedúra nebola až taká strašná, aj keď treba si všetko s veľkým predstihom pozisťovať, správne vyplniť a v presnú hodinu konzulátu odovzdať. Inak cestujúci zaplatí ďalšie eurá vízovému centru - zbytočné poplatky naviac bez pridanej hodnoty.

Pol roka po nákupe leteniek som na obed tradične nastavil v Outlooku “out of office”,  zatvoril laptop, obliekol si novú zimnú bundu (idem predsa do Moskvy a dva víkeny dozadu tam bolo -30°C ), odroloval kufrík na stanicu a nasadol na osobák smer Bratislava. So mnou sa odviezli aj desiatky hučiacich školopovinných deciek, ktoré našťastie povystupovali v okolitých obciach a pred jednou som si už “užíval” preplnenú hlavnú šťanicu.

61-ka klasicky napráskaná kúpychtivými cestujúcimi smerujúcimi do Avionu a sociálnymi prípadmi do ubytovní pri letisku (koho toto bol nápad, radšej ich mohli postaviť pri parlamente). Lukáš priskočil na Trnavskom mýte a o 20 minút sme vystúpili pred letiskovou budovou. Po dlhom čase sme sa ocitli aj na check-ine, kde nám milá tetuška zmenila miesta a dokonca nám pridelila aj exit rowy. Okrem toho tam aj prísne pozerali na príručnú batožinu, keďže Pobeda má veľmi zvláštnu politiku - na palubu zdarma len malá kabelka, prípadne laptop a do podpalubia bez poplatku batožina vo veľkosti príručnej, napr. malý kufrík na kolieskach.

Za kontrolou klasicky prázdno a kopec času, takže nám napadlo, že si skrátime čakanie s vínkom. V duty free sme zakúpili Matyšáka a na lavičkách sme si uvedomili osudovú chybu - fľaša s korkom. Vývrtku nemali ani v bare, fľašu sme zbalili naspäť do duty-free igelitky a vybrali sa na pasovku a gejt. Tam už nás opäť teta upozornila nech si schováme duty free tašku, inak si Pobeda pýta 35 euro za takúto “nadváhu”. Rovnako sme aj malý ruksak museli schovať do bundy. Tajní agenti.

Víťazne na Moskvu

Na palube novej 737čky nás už privítali rôzne fejsíky z celého impéria, od babičiek s ručníkmi, cez zlatokopky v kožúškoch až po kaukazské a stredoázijské úsmevy plné zlatých zubov. Odlet a prílet načas, cesta prebehla celkom rýchlo, len ma celkom prekvapilo, že na palube nič nepredávali - asi tento lowcost chce zarábať na duty free igelitkách. A igelitky su stále na východe populárne. Má to zmysel :)

Na letisku Vnukovo sme pristáli okolo deviatej večer. V Rusku s “eurosajuz” pasom veľkú dieru do sveta neurobíte a za mnou ako posledným zatvorili colnicu. Z bankomatu sme vytiahli každý 2000 rubľov (ссa 35 euro, čo sa nakoniec ukázalo ako aj príliš veľa, skoro všade možno platiť kartou) a vybrali sa hľadať autobusovú zastávku. Tá sa samozrejme nenachádza pred budovou letiska, ale zákerne až za nadzemnými garážami a treba prejsť cez štvorprúdovú cestu.

Busom č. 911 sme sa odviezli na najbližšiu stanicu metra Salaryevo a po 2 a pol hodinách od príletu sme našli náš zašitý hostel pri stanici metra Tsvetnoy bulvar (Kvetinový bulvár - tentokrát pod snehom). Majiteľovi chvíľku trvalo, kým sa dostavil na recepciu, uviedol nás do našej no-homo izbietky a o pár minút neskôr sme sa pred polnocou vybrali preskúmať okolie. 

Foursquare nás naviedol do najbližšej krčmy - globalizácia a hipsterstvo sú pliaga a zrazu sme sa zjavili v štandardnej  craft beer/burger/raw/aeropress prevádzke, ktorá by bez azbuky vyzerala ako všetky ostatné “dizajnovo jedinečné” podniky roztrúsené po celej planéte.

Zobral som 2 ruské “remeselné” pivá (najprv ma chceli zlákať na Staropramen :D), pípol kartou a bum - 8 euro v čudu. Príjemný prvý kontakt s cenami v Moskve.

Únava nás pomaly zmohla a o jednej sme už chrápali na príliš mäkkých matracoch v našej kutici. O pol siedmej ráno nás už zobudil zvonček vymknutého hosťa a riadny buchot na dvere trvajúci asi 5 minút. Dobré ráno Moskva.

Po sprche sme sa vybrali na raňajky do neďalekej siete kaviarní. Tam nám dali hneď najavo, že s angličtinou nepochodíme, ale aspoň mali anglické menu a opäť anglické ceny. Kávička a omeletka za 7 euro na ulici, kde babička opodiaľ žobre s tabuľkou “moja penzia je 8500 rubľov, pomôžte” sa len tak nevidí. Babička by mala ledva na 20 takých raňajok a tá sieť nebola vôbec “fancy”.

Plní energie a očakávania sme sa presunuli metrom o 2 zastávky a objavili sa neďaleko Kremľa. Okolo deviatej ráno vládlo stále prítmie, Červené námestie ľudoprázdne, ale o desiatej sa rozozvučali zvony, otvorilo sa Leninove mauzóleum a slnko vyšlo spoza Spasskej veže. Do toho mi v hlave dookola hrala tato legenda :D 

Spirituálny zážitok.

Krasnaja ploščad' je krasnaja

Niekedy sa na Lenina čakalo hodiny v rade, ale tentokrát sme celú túto bizarnú procedúru absolvovali za 15 minút. Na to, že sme tam boli presne v deň výročia úmrtia, nič tomu nenasvedčovalo. Už ani nebolo treba uschovať všetky veci, stráž letmo skontrolovala obsah ruksakov a mohli sme vojsť do mauzólea. Tmavou chodbou s vojakmi a tabuľkami zákaz fotenia sme sa dostali do miestnosti, kde ako nepodarená vosková figurína už 93 rokov oddychuje sám veľký Lenin. Pomaly sme sa presunuli okolo malého, zažltnutého tela, nevedel som, či sa mám aj pokloniť, alebo prežehnať, tak to bolo čudné :D O pár minút sme už boli vonku a fotili sa pred Stalinovým hrobom. Celkovo veľmi zvláštny morbídny zážitok. 

Chill (foto z netu)

Súdružská pred Stalinom a ja dogabaný

Po pár obligátnych fotiek Kremľa a chrámu Vasiľa Blaženého sme sa už ochvíľu zohrievali pri kávičke v legendárnom obchodnom dome GUM. Je to naozaj veľmi pekné obchodné centrum a stále vo vianočnej výzdobe. Len tie WC-ka by mohli byť pre zákazníkov drahých obchodov trošku lepšie, ale zase nemôžeme mať všetko.

Takko Fashion a JYSK sme nenašli

Hneď oproti bývalému sídlu KGB (dnes FSB) na Lubjanke sa nachádza veľký obchodný dom Detskiy Mir (Detský svet), ktorý na streche ponúka peknú vyhliadkovú plošinu. Tu sme okrem výhľadu spoznali aj našu novú obľúbenú sieť táckarní Grably (Hrable), ktorá snúbi krásny interiér a skvelú ruskú kuchyňu. A to za celkom prijateľné ceny.

Metrom sme sa ďalej presunuli na Vrabčie hory, kde je pekný park pri rieke Moskva a parádny výhľad na finančné centrum s ansámblom mrakodrapov Federation Complex. Na druhej strane rieky vidieť obrovský štadión Lužniki a kúsok opačným smerom sa týči 240 metrov vysoká, impresívna, stalinistická budova Lomonosovovej univerzity. Takto mal vyzerať Ceausescov palác v Bukurešti, monumentálne stavby treba ťahať do výšky.

Moskovský downtown

Niečo ako výška zo Sládkovičova

Zasneženým bulvárom sme sa prešli až k univerzite, kde sme zistili, že najbližšie metro je ďalších 30 minút chôdze. Nastal teda čas na Uber a o pár minút neskôr nás už v Hyundai Solaris (asi najpopulárnejšie auto v meste) viezol Azerbajdžanec Vagif. Ten si najprv myslel, že sme Fíni, že máme podobný prízvuk ako jeho kamaráti z Karélie. To asi tá trnavčina. Pomalou premávkou nás doviezol k Parku Pobedy, ktorému dominuje 141,8 metra vysoký obelisk (1 deň vojny = 10 cm). Tu sme museli navštíviť parádne múzeum Veľkej vlasteneckej vojny (ako Rusi nazývajú Druhú svetovú vojnu) plné expozícií, zaujímavých diorám a samozrejme červených hviezd a kosákov s kladivom.

Skvelé múzeum Veľkej vlasteneckej vojny

Jedna z diorám - blokáda Leningradu

Plní vedomostí sme sa vybrali popri Kutuzovskom prospekte k modernej finančnej štvrti. Cez plot sme omrkli aj ľadové kráľovstvo, ale v tom sa rozpútala taká metelica, až sa mrakodrapy úplne stratili. Smútok sme chceli zahnať vodkou, ale z neznámych dôvodov nám ju teta v samoobsluhe nechcela predať. Amerikanski špijoni. S dlhým nosom sme sa pobrali na najbližšie metro a dopravili sme sa späť do centra na Arbat. 

Zimná rozprávka

Tu sa nachádza pešia zóna, ktorá veľmi nenadchla. Nič načo by sme z našich končín neboli zvyknutí, teda až na pretlak matriošiek a suvenírov s Putinom. Už aj tá naša trnavská hlavná ulica je krajšia :) Ale zase my nemáme ďalšiu sieť táckarní s názvom Mu-mu, kde sme si dali asi najlepší boršč v histórii.

Matrioške neutečieš

Gastronomický raj

Poriadny “linner” nás zmohol a rozhodli sme sa vrátiť na izbu. Trošku sme sa najprv pomotali, lebo niekto rozumný nazval menom Arbatskaya dve rôzne stanice metra na rôznych linkách. Presun sme ale zvládli a večer sme už popíjali Matyšáka z hrnčekov na kávu. Do izby nám vtrhla stredoázijská upratovačka, ktorá koncept dverí ešte asi nestihla spoznať. Mimochodom všetky tie stredoázijské národy upratujú Moskvu. Môžete si byť na 90% istí, že upratovač/ka či už v metre, na ulici, alebo v reštaurácii, pochádza z nejakého -stanu. Aj vďaka tomu je v Moskve každý desiaty Moksvič moslim. Imigranti a islamisti v srdci Slovienstva- ako toto mohol vodca dopustiť :D

Veľkopanský import vína z EÚ

Tadžik sa teší, že je jeho metro čisté

Oddýchnutí sme sa opäť objavili na Červenom námestí, ktoré v noci aj s vianočnými trhmi a vysvieteným GUM-om vyzerá ešte lepšie ako cez deň. Do toho príjemná hudbička a pár vločiek, no sovietska romantika. Ako sme zistili, nočný život v Moskve nie je žiadna lacná záležitosť a urobil som malý prieskum podnikov. Ani neviem ako sme sa objavili za TsUM-om (ďalší legendárny obchoďák) v zapadnutom bare vo dvore. Najprv naľakal  vyhadzovač ako vystrihnutý z filmov o ruskej mafii a potom prekvapila nekompetentná obsluha v zložení černoch a 2 stredoázijky.  Kým sme pochopili princíp, že sa objednáva na bare, obsluha objednávku prinesie na stôl, ale novú objednávku nezoberie a ešte vám chce zobrať aj nedopitú vodku, tak nás aj prešla chuť na nejakú väčšiu akciu. 

Vianoce nekončia

Z navigácie sme zistili, že náš hostel je len cca 20 minút chôdze a vodky sme rozdýchali prechádzkou nočnou Moskvou. Objavili sme aj malú zapadnutú gruzínsku reštauráciu - chinkalnaju, ale žiaľ už zatvárali a aspoň som rýchlo preštudoval menu - to 4 eurové pivo nebola v piatok večer výnimka, ale skôr pravidlo. 

Ráno nás tentokrát nezobudil vymknutý hosť, ale skupinka Číňanov, ktorá vo vedľajšej izbe kvákala od siedmej...Pár buchnátov na stenu a mali sme pokoj do konca výletu. Boršč na raňajky v Grably nemohol chýbať a plní energie sme sa vydali smerom na sever, k stanici monorailu. Tento necelých 5 km dlhý dopravný systém bol vybudovaný s veľkou slávou za vyše 6 miliárd rubľov (vtedy cca 240 miliónov dolárov). Lenže o 13 rokov neskôr premáva v intervale 20-25 minút a rýchlosťou takou, že ak vám pred nosom utečie spoj a nechce sa vám čakať, na konečnej ste rýchlejšie peši. 

Pomaly, ale iste

Dohrkotali sme sa v kabíne bez vykurovania až k zastávke Telecenter, odkiaľ sme sa prešli k hlavnému vchodu najvyššej stavby Európy - televíznej veže Ostankino. Vždy som si myslel, že v USA to preháňajú s kontrolami, ale ochranka z veže je o triedu vyššie. Najprv kontrola bagáže pri hlavnej bráne, lístky na meno a nakoniec ešte pred vstupom rontgen batožiny a celotelový skener ako sa používa na niektorých letiskách. To všetko pod dozorom prísnych pohľadov chlapcov so samopalmi.

Betónová raketa

Rýchlovýťahom sme sa vystrelili až do výšky 348 metrov odkiaľ je pekný panoramatický výhľad najmä na okolité sídliská, centrum Moskvy je dosť ďaleko. 15 miliónov ľudí sa niekam zmestiť musí a tak panelákov sú tisícky. Taký bratislavský Lamač je slabý odvar s výbornou polohou pri centre mesta :). Ale najväčší bonus je priehľadná časť podlahy, akorofobikom byť neradno.

Nehovor hop...

Downtown a staré mesto niekde tam v diaľke

K stanici nadzemky je to vyše kilometra, tak sme opäť zvolili Uber a nechali sa vyhodiť pri múzeu kozmonautiky. Tomu kraľuje veľmi impozantný monument štartujúcej rakety (pod Leninovým vedením) a rovnako aj výstava je veľmi zaujímavá. Inštitúcia mapuje začiatky kozmonautiky v ZSSR až po súčasné misie a exponátov je tu nespočetne veľa (niektoré naozaj prekvapujúce ako napr. sovietsky skafander pre neuskutočnené lety na Mesiac). Len veľká škoda, že väčšina informácií je len v ruštine.

V ústrety svetlým zajtrajškom

Po presýtení informáciami nám aj vyhladlo a Foursquare našiel kantínu vraj v hoteli Cosmos. Neďaleký hotel je v súčasnosti najväčší v Rusku a s cca 1800 izbami na 25-tich poschodiach to je mesto v meste. Aj keď skôr v nedeľu pripomínal ospalú dedinu a po vývarovni ni sluchu ni duchu.

3* mega králikáreň 

Vybrali sme sa teda ďalej do areálu VDNKh (Výstava úspechov národného hospodárstva), kde sme síce našli len kávu a fastfood ale aj najväčšie klzisko v Európe. Tisíce korčuliarov sa na 2 hektároch dráh premávajú hore-dolu v areáli väčšom ako Monako so stovkami pavilónov a rôznych budov v rôznom stave. A na moju veľkú radosť sa tu nachádza aj niekoľko leteckých exponátov a raketa Vostok. Keď už Sovieti stavali, tak vo veľkom štýle.

Najväčšie klzisko široko ďaleko

Najbližšia stanica metra bola opäť 20 minút vzdialená a Uber nás znovu zachránil. Zadelili sme riadnu večeru s vodkami v ďalšej pobočke Grably, kde mi po dlhom čase skontrolovali vek. Metrom sme sa previezli 2 zastávky na stanicu Botanicheskiy Sad, kde sme prestúpili na parádny “s-bahn”. Ten bol otvorený len na jeseň minulého riku a nemecké súpravy krúžia okolo mesta v špičke každých 5 minút.  Onedlho sme už vystúpili v Izmajlove, kde sa nachádza druhý Kremeľ, trošku viac gýčovejší a podvečer aj žiaľ prázdny. Nedalo sa nič robiť, späť na metro a do centra s povinnou zastávkou na stanici Elektrozavodskaya, ktorá patrí medzi najkrajšie.

Elektrozavodskaya

Nedaľeko Lubjanky sa nachádza Múzeum sovietskych hracích automatov, kde sme sa s meštekom kopejok celkom dobre zahrali na rôznych strojoch z rokov 70-tych a 80-tych. Niektoré elektromechanické simulátory boli fakt zaujímavé a dalo by sa tam stráviť kopec času. Toho sme už ale veľmi nemali, lebo nás čakala misia Beluga. Jedna pani Kristína zo Švajčiarska nám prezradila, že v GUMe nalievajú za 1,50 euro túto preslávenú vodku. S iskričkami v očiach sme sa najprv na trhoch posilnili a zamastili gamby čeburekmi a rozbehli sa do obchodného domu. Tam sme ale nikde nenašli nejakú orientačnú tabuľu a chvíľku nám trvalo, kým sme našli na prízemí Beluga Caviar Bar. Radosť nás ale rýchlo prešla, keď sme si pozreli menu a neskôr zistili, že lacnú vodku nalievajú asi len po bohatej konzumácii rovnomenného kaviáru.

Legendárny sovietsky gameboy

Rozlúčili sme sa teda s GUM-om aj Červeným námestím, kde začalo práve romanticky snežiť a pri stanici metra Tverskaya sme zakotvili ako inak v Grably. Tam už v radoch neskutočné kvantum ľudí a onedlho sme zistili aj prečo - po deviatej večer zľava na jedlo 50% a na alkohol 25%. Neváhali sme, za euro sme naložili boršč, pečivo aj egrešový kompót a za ďalšie 2 eurá decové vodky, keďže “50 gramm stakanky” už ani nemali.

Večer je to tu ešte krajšie

Zopárkrát repete a okolo jedenástej sme už šli cez ulicu pozrieť prvý MacDonald’s v ZSSR. Otvorený začiatkom roku 1990, ale prvé vyjednávania vraj začali už v roku 1976 a licencia bola vydaná až v roku 1988. V prvý deň prešlo dvermi okolo 30 000 zákazníkov a hambáč zmastil aj Jeľcin, ale dnes po prevádzke ani pes neštekne (tak ako po Borisovi, alebo Voloďovi v mauzóleu).

Prvý a najväčší (Первый и самый большой!)

Cestou “domov” sme ešte obzreli pekné stanice metra ako Mayakovskaya, Kiyevskaya a Novoslobodskaya, všetky majú niečo do seba. Pri prestupe na stanici Belorusskaya sme vybehli von pozrieť vlakovú stanicu, ktorá pred polnocou síce bola prázdna, ale aspoň sme privítali vlak z Prahy.

Kiyevskaya

Po príchode na hostel sme ešte riešili záhadu zmiznutých Lukášových jutových papúč, ktoré miestny Rus anektoval, ale našťastie ich návrat majiteľovi prebehol síce bez ospravedlnenia, ale hlavne bez zbytočného konfliktu a embarga na sprchu.

Ráno sme sa už len pobalili, “zgrably” raňajky a vybrali sa na nákup do supermarketu na Arbate. Ceny potravín úprimne nič moc, aj s devalvovaným rubľom je to tam drahšie ako na “západe”. Ale aspoň vodka má stále dobrú cenu. O dvanástej sme už dali na hosteli checkout a posledný obed. Celkom sme už aj boli unavení z metra, ktoré je síce super a jazdí každých pár minút, ale všetky stanice sú hlboko. Len k nástupištiam to trvá častokrát dlhšie ako samotná jazda. A o transferoch ani nehovorím, schodiská a nekonečné chodby. ZŤP nemá šancu. Tak som teda pozrel, že koľko by stál Uber na 30km vzdialené letisko - a hľa, fixná cena 850 rubľov, t.j. cca 13,5 eura. O pár minút sme už sedeli v aute a predierali sa premávkou cez celé mesto. Narozdiel od metra sme tentokrát toho videli viac a potvrdil sa výhľad z Ostankina - obrovské sídliská kilometre každým smerom a všade billboardy s “vynikajúcimi” cenami nehnuteľností (ako napr. garsónka v Salaryeve 20km od centra už od 45 000 euro - priemerný plat v Moskve je síce cca 1000 euro v čistom, ale hypotéka má úrok až 11%). Tu už ten šarm metropoly opadol.

Na checkine nás už čakala veľmi nepríjemná pani, ktorá po anglicky nevedela, odmietla nás spolu presadiť (Pobeda priraďuje miesta fakt náhodne), vynadala mi, že mám zlé číslo pasu na letenke (kvôli vízam som si musel vybaviť nový pas) a ešte sme museli natlačiť prázdny mini ruksak do bagáže. Pekná rozlúčka. Pasovka a kontrola prebehla rýchlo a boarding začal načas. Trošku sme ešte pomrzli v autobuse, ale onedlho sme sa vzniesli v ústrety domoviny.

Dasvidanja! 

Po prílete sa všetci ruskí pasažieri rýchlo balili a vstávali, spolusediaci ma pomaly chceli preskočiť ako keby nevideli, že aj v Bratislave na nás čaká pri lietadle bus. Po vystúpení z autobusu všetci svorne šprinty na pasovú kontrolu, ale tentokrát mal pas EÚ veľkú silu a aj keď som prišiel k colným búdkam asi na 30. mieste, do haly som vstupoval ako prvý :D

Moskva ma príjemne prekvapila, vidieť naživo tieto legendárne miesta, ktoré doteraz ospevujú naši rodičia a prarodičia z výletov ROH, má niečo do seba. Centrum naozaj veľmi sympatické a čisté (inak by mali stredoázijské krajiny nezamestnanosť 50%), funkčná hromadná doprava a udržiavané pamiatky. A všade hrala naozaj príjemná hudba! Trošku dosť ma zarazila cenová úroveň v gastronómii, kde by som sa do normálnej reštaurácie skoro ani neodvážil vojsť (to je raz tak, keď som vychovaný na dennom menu za 3,50-5 euro :D). O cenách alkoholu v baroch ani nehovorím. A ani v centre žiadne Lady a Žiguli :( Dokonca ani najnovšie modely, čo ma trošku sklamalo. Ale rôznych drahých limuzín a SUV sú na každom rohu desiatky.

Ale najlepší na celom meste je stále ten “ZSSR feeling”, či už v metre, múzeách, na letisku, ale aj na rozčľapkaných uliciach, kde sa promenádujú nahodené mladé Rusky v kožuchoch. Cítiť to najmä na zasneženom Červenom námestí obklopený červenými hviezdami z kremeľských veží, Leninovým príbytkom a vojenskými piesňami z neďalekého trhu. Chýba už len kapitán Danko. Ivan Danko, nie Tomtom.

[dobru-noc]

Lundi 26/02/2018

Počúvam shoegaze, mám chuť čo najviac urobiť so svojím životom, ísť cvičiť, viac čítať, učiť sa, rozprávať sa s rôznymi ľuďmi o rôznych témach, vedieť sa rozhodnúť medzi bakalárkou na envire a chemických materiáloch, chcem ísť na pochod kvôli zavraždenému reportérovi a vyznať sa viac v každodenných udalostiach Slovenska, chcem vedieť viac o jeho histórii, chcem pomôcť urobiť ho lepším miestom pre život, chcem, aby politici prestali kradnúť a nemuseli sme stále hovoriť len o tom, že každý sektor potrebuje dofinancovanie, aj keď žiadny sektor nie je prefinancovaný, aby mali aspoň zrnko sebareflexie a svedomia, nechcem sa musieť rozhodovať medzi mojou prirodzenou láskou k domovu a mojou potrebou žiť v usporiadanej fungujúcej krajine, chcem vedieť, čo mám urobiť, aby sa niečo zmenilo, chcem, aby aj ostatní žili podľa frázy ,,treba začať so zmenou seba samého” a začali prispievať k prostrediu okolo seba najskôr možno nepatrnými, no v konečnom dôsledku veľkými zmenami, chcem, aby sa ľudia začali zamýšľať nad stravou, ktorú jedia, aby si uvedomili katastrofálny dopad privysokej produkcie palmového oleja, jedenia mäsa a dovážania namiesto jedenia lokálnych produktov na našu planétu, aby prestali tráviť víkendy nakupovaním v monopolných reťazcoch, ktoré využívajú lacnú pracovnú silu v chudobných krajinách, kde ľudia pracujú za pár centov na deň, len aby sme sa my, ,,vyvolení”, mohli vychvaľovať pred ostatnými šatami z najnovšej kolekcie, ktoré po sezóne vyhodíme, lebo materiál, z ktorého sú vyrobené, by ďalšiu sezónu tak či tak už neprežil, chcem, aby ľudia prestali toľko konzumovať a toľko vyhadzovať, aby si uvedomili, že Zem je už teraz celá zamorená plastami, chcem, aby sa viac investovalo do výskumu a aby všetky plasty, čo sa používajú, boli biodegradovateľné a vyrobené z obnoviteľných zdrojov využitím zelenej chémie alebo nenáročných udržateľných procesov, chcem ísť dobrovoľníčiť na Island alebo na pláže v Ázii a pokojne aj zbierať tie odpadky, jednoducho urobiť niečo, čím by som mohla pomôcť našej Zemi, no zatiaľ akurát počúvam shoegaze.

(btw za posledných 6 mesiacov som minula len 4 plastové fľaše a palmovému tuku sa viac-menej úspešne vyhýbam už viac ako pol roka, how cool is that?)

[friesnicecream-blog]

Ultimátny svadobný guide AKA Wedding survival plan // PART 1

Dnes je voľno. Napriek tomu, že je utorok, v mojom svete je dnes nedeľa a tak sa aj správam. Teda, až na to, že namiesto do kostolného, sme sa ráno s Dominikom obliekli do montérok a skoro sme si zbúrali byt.

Všetko, ale dobre dopadlo. Byt sme upratali (a je čistý a pripravený na zajtrajšie .... maľovanie.), aj v Tokaji sme boli, no a teraz, keď môj muž hrá X-Boxy a na chvíľu sa vyparil do paralelného vesmíru, rozhodla som sa – pre dobro ľudstva a budúcich generácií, investovať čas do spísania svadobného know-how.

Pre tých, ktorí nevedia, vydala som sa. Áno, aj mňa to prekvapilo. Všeobecne, fakt, že je niekto ochotný zdržiavať sa v mojej blízkosti 24 hodín denne je pre mňa dostatočne fascinujúci na to,  aby som o ňom písala.

Aby ste ma chápali, napriek tomu, že sme obidvaja veľmi skoré porevolučné deti, SME DETI! Myslím to vážne. Mojou najväčšou radosťou je cukrová vata, lunaparky a sekáčové oblečenie a o jeho X-Boxoch a zbierke akčných figúrok tiež netreba veľa hovoriť. Hej, stále zvládame splácať hypotéku, platiť účty a všetky tie veľkáčske veci, ale, ak nás poznáte, viete, že veľkej dospelosti sa od nás nedočkáte. A tak to bolo aj so svadbou.

Pravdaže, manželstvo sme brali/berieme mega vážne. (Btw, silno odporúčam.) Pre mňa a myslím, že aj pre D. je manželstvo niečo ako dvere do celkom inej životnej dimenzie. Do dobrodružstva. Odrazu je okolo vás milionkrát viac slobody a zvl��štna istota. A vedomie, že Pán Boh vám dôveruje dostatočne na to, aby vám toho druhého zveril, je jednoducho.... overwhelming. A to doslova a stále. (Ale o manželstve inokedy.)

Môj otec mi hovorieval, že som ako supernova. Rýchlo sa pre niečo zapálim a ... rovnako rýchlo zhasnem (pre potreby tohto blogu to skúsme brať ako kompliment, okej? Dik.). Takže, keď sme sa 25. apríla 2016 zasnúbili, a následne sme si stanovili termín na 6. mája 2017, vydržala som svadbu neriešiť presne 0 minút. Vzplanul vo mne filmový entuziazmus. Green wedding shoes a Brides boli mojim denným čítaním...no asi týždeň. Potom som sme si uvedomili, že rok je dosť dlhá doba, aby ma bavilo takto šalieť a na chvíľu sme to odložili.

Počas toho týždňa som si stihla v kníhkupectve pozrieť všetky knihy týkajúce sa príprav svadby a zistila som zásadný fakt – pointou týchto kníh nie je uľahčiť neveste a ženíkovi prípravy, ale reklama. KOPA REKLAMY. Na každej druhej strane. Predstavte si EMMU. A miesto lifestylových článkov by tam boli svadobné rady. Tak nejak vyzerajú svadobné plánovače na slovenskom trhu. Nič v zlom. Dopyt buduje ponuku. Len som zistila, že to nie je pre nás.

Ak tieto plánovače pomôžu vám, hovorím Amen. Ale ak nie, je tu náš ultimátny svadobný guide AKA Wedding survival plan. Autentické, odskúšané rady!  

1.       Keď sa vás starká pri nedeľnej návšteve pol roka pred svadbou spýta, či už máte rezervovaný kostol a sálu na hostinu, cynicky nevzdychajte. Starká má pravdu. Ak zrovna nie ste z dediny, kde sa svadba koná raz za polrok, je celkom možné, že vás v môžu odmietnuť. Áno, máme vás radi a strašne sa z vás tešíme (aaaa) , ale je fajn uvedomiť si, že nie ste centrom vesmíru a nie v každom kostole a v každej sále na vás netrpezlivo čakajú. Polroka pred svadbou je (z našej skúsenosti) červená kontrolka.  Verte mi, stresy a nervy, ktoré si týmto ušetríte sa vám ešte zídu!

2.       To isté platí aj o:

a.       Hudba

b.      Fotograf

c.       Kamera

Ak ste závislý na Green Wedding Shoes a dupkáte nohou, že chcete, aby vám svadbu fotil ten slávny fotograf z Maroka, čo fotil aj tú bohemian beach elopment, tak zabudnite na to, že mu napíšete mesiac pred svadbou, on zruší svoje fotenie pre Kinfolk a príde fotiť vašu svadbu. Znova, milujeme vás, ale.... mať kalendár a pojem o čase je občas fajn.

3.       Ak práve netúžite po 15tich kanviciach a 10tich žehličkách, ktoré sa u vás doma po otvorení svadobných darov môžu ľahko ocitnúť, spravte si zoznam. Vytvorte si webovú stránku (dnes už máte tých možností stránok zadarmo naozaj miliardu), na ktorej môžete kamošom zdieľať svoje zásnubné fotky, potešiť ich nejakou presladenou romantickou hudbou, informujete ich kde a kedy sa svadba koná, rozpoviete im svoj „They live happily ever after“ príbeh a ... popri tom im dáte pár nápadov na dar, ktorý by vás potešil. Mal by to byť win-win. Vy nebudete mať pivnicu plnú žehličiek a oni nemusia premýšľať nad tým, čo by vás potešilo.

Fenomén svadobných webstránok a zoznamov darčekov som zažila prvýkrát už strašne dávno v Dánsku a pred pár rokmi aj vo Francúzsku. Aj keď to pre niektoré regióny Slovenska môže vyzerať nezvyčajne, fakt sa to ujíma aj u nás – logicky.  Trochu som premýšľala, prečo by som sa pre vytvorenie podobného zoznamu mala cítiť divne a ... vlastne som na nič neprišla. Kto sa ho chce držať bude sa, a kto nie, prinesie vám niečo, čo vás aj tak môže potešiť.

No a ešte pro tip: fakt neváhajte písať do zoznamu, všetko po čom túžite. Jeden bod v našom zozname bol zásoba cestovín na rok. A dostali sme ju. A sme mega šťastní, lebo sa nemusíme báť, že budeme hladní.   

4.       Spoiler alert – prípravy nie sú len o vás dvoch. Nuž, aby som bola úprimná, moja vysnívaná svadba by bola v lese s dvoma svedkami. Bez výzdob a hostiny a všetkého. Taký ten elopement. Občas keď nám už s D. prepínalo, hovorili sme si, že dakde ujdeme, tajne sa vezmeme kdesi v Slovenskom raji a bude. Neurobili sme to. Možno nabudúce. ( :D :D :D ) Dôvod? Svadba nie je len o nás dvoch. Teda – je hlavne o nás dvoch. Ale nie len.

Je o mamkách. A otcoch. A bratoch. A sestrách. A babách. Dedkoch, tetách, strýkoch, kamošoch,.... No a najmä blízka rodina by často chcela aj aktívne priložiť ruku k dielu. Občas je to super – keď sa predstavy stretávajú. A občas to až tak super nie je – keď sú tie predstavy trochu iné a... vy si uvedomíte, že „fakt chcete, aby to bol VÁŠ deň.“ Konflikty nie sú ničím nezvyčajným. Minimálne teda strety názorov.

Dá sa im vyhnúť a to veľmi efektívne. Delegujte!

a.       Veci, na ktorých vám záleží a ktorým prikladáte prioritu riešte vy, a ostatných oboznámne s tým, že budú podľa vašich predstáv.

b.       Veci, na ktorých vám síce záleží, ale viete si predstaviť kompromis, zverte niekomu, komu dôverujete, viete, že má podobný vkus a je zodpovedný.

c.       No a veci, na ktorých vám až tak nezáleží, ale je dôležité ich realizovať, zverte ostatným členom rodiny, ktorí sa chcú zapojiť do príprav.

Takto má každý svoje miesto a „územie vlády“.

Tento vynález sme odskúšali a ... celkom nám fungoval. 

5.       Oblek. Ak vám niekto povie, že nevestine šaty sú principiálne drahšie ako ženíchov oblek, brzdite a začnite šetriť. Alebo nie. Ale ja by som asi hej.

S D. sme nemali potrebu nakupovať najdrahšie kúsky oblečenia, len pre to, že je svadba. V prvom rade sme sa chceli obaja cítiť pohodlne a „vo svojej koži“. Takže sme sa vôbec neštítili ísť do háemka a vyskúšať tam oblek.

A aj ho pekne poskladať a vrátiť späť na vešiak.

Ono, nič proti oblekom z H&M. Ak máte konfekčnú veľkosť, je to jackpot. Ak ale tú konfekčnú veľkosť nemáte – no, mrzí ma to.

Presne vy ste totiž tip postavy, na ktorom bude fakt, že ide o lacný oblek doslova kričať. Verte mi, nikdy som si to nepomyslela, ale je to tak. Lacnejšie obleky sú lacnejšie, pretože šetria na kvalite textílie, hrúbke podšitia, výstuži  a tak. Skrátka na všetko, čo robí zo svadobného obleku svadobný. A vidno to. Riadne. Hlavne keď to máte s čím porovnať.

Takže navrhujem vám, investovať síce do obleku o trochu viac, ale vyhnúť sa spoločenskému faux pas, že váš kamoš zo základnej príde na obrad vo viditeľne kvalitnejšom obleku ako vy. A btw – dobrý a kvalitný oblek nikdy nie je zlý. A rozhodne je milion príležitostí, kde sa dá pekne využiť. 

6.       Svadobný deň je jeden veľký zmätok. Aspoň tak to vyzerá z pohľadu nezainteresovaného. Kedysi som sa neviest pýtala, ako to zvládajú bez stresu. Nepamätám si odpoevede, ale viem, ako sme to relatívne bez stresu zvládli my. Spravte si harmonogram! Akože normálne v exceli. Áno, myslím to vážne.

7:00 budíček Dominika a Dominik

7:30 Dominika odchádza ku kaderníčke + make up

A tak ďalej.

A tak ďalej

Zapíšte si doň všetko. Na minúty. Príchod fotografa, kameramanov, fotenie, kaderníčku, obed, odobierku, občerstvenie, odchod do kostola, aj to, ako bude prebiehať svadba a hostina. Zapíšte si kto kde má byť a kto má čo na starosti. Kto zdobí auto, kto rozdáva pred kostolom koláče, kto pripína pierka...VŠETKO! Vsaďte na detaily.

A rozošlite to všetkým, ktorých sa to týka. Viete čo sa stane? Každý bude vedieť, kde má ísť, čo má robiť a .... vy sa nemusíte o nič starať a stresovať. Prádna vec.

7.       A ak prídu nejaké veci, nejasnosti, otázky a tak... majte sekretárku. Ja budem mojej sestre Baške do smrti vďačná, že si zobrala na starosť túto nepísanú funkciu.

Prišiel za vami strýc, že nevie, v ktorom aute má ísť na obrad? Pošlite ho za sekretárkou. Pýta sa vás kamarátka, kde je krabička s pierkami? Odkážte ju na sekretárku. Vážne, dajte na našu radu. Je to váš deň. Užívajte si ho. Neriešte odvozy, ani pierka, ani výslužky, ani nič. Ani sa nenazdáte a svadobný deň prejde, tak... dajte pozor, aby vám neušiel medzi prstami.

Sekretárka je anjel z neba. A vaša záchrana. Šedá eminencia svadby. Bez nej by sa to tam nepohlo. Alebo pohlo, ale zároveň by to všetko vybuchlo/vyhorelo.

Ani zďaleka nie som s pro tipmi na konci. Ale aj tak som už zapísala 3 strany a ... chcem, aby to bolo efektívne, takže, ďalšie prídu soon.

Ak chystáte svadbu, gratulujem. Verím, že vám náš ultimate guide pomôže. Ak ste sa už vzali, gratulujeme. Veríme, že ste to prežili v zdraví a dajte mi vedieť vaše pro tipy.

Zatiaľ toľko. Je neskoro, Dominik už skončil X-Boxy a ja nevládzem. Takže čau. :D