tonicov

[tonicov]

tonicove.sk

Konečne vlastná doména, takže s cestami pokračujeme TU

[tonicov]

Pozdravy z južného Srbska

Už keď som prvýkrát navštívil srbský Niš v decembri minulého roku, bolo mi jasné, že tu nie som naposledy. Linka Ryanairu prežila zimu a o pol roka neskôr sme už sedeli s Monči v piatkovom rýchliku smer Bratislava. Expresný obed sme vybavili v klenote bratislavského fastfoodu - Lacinke a rozhorúčenou/preplnenou 61-kou sa odviezli na letisko.

Tam sa už na kontrole nahromadilo  celkom slušné stádo cestujúcich, ktorí smerovali v rovnaký čas nielen do Nišu, ale aj Ríma a Dubaja. Pri takomto “nápore” vidieť, že síce sa letisko tvári veľkopansky, ale úzkych hrdiel je tam viacero. Pri pivku sme sa zvítali so spolucestujúcimi a načas sme odleteli v plnom Boeingu smerom na juh.

O hodinku neskôr sme pristáli na malom letisku Konštatína Veľkého a zaradili sa na pomalú pasovú kontrolu. Mini terminál prechádza rekonštrukciou a už onedlho stratí ten svoj sympatický imidž provinčnej autobusovej stanice. Po prvýkrát sme chceli dať zarobiť taxikárom, ale pripravených 5 vozidiel znárodnila 20 členná skupina erazmákov a ďalšie taxíky už neprišli. Biznis skoro ako po slovensky a až neskôr sme zistili, že sa taxi dá zavolať aj viberom. Našťastie autobusy premávajú každých pár minút aj keď lietadlá nelietajú a MHDčkou sme sa dohrkotali do centra.

Lenivý piatoček

Tam nás už čakal majiteľ apartmánu a znovu sme sa ubytovali na skvelom bytíku v centre. Rýchlo sme sa dali dokopy a posilnili sa poriadnou dávkou bureku. Ešte som stihol odnavigovať stratenú partiu španielskych turistov hľadajúcich ten istý apartmán a presunuli sme sa na rozhorúčenú pešiu zónu plnú ľudí. Vybehli sme na miestnu pevnos��, ktorá dominuje mestu. S pivečkom v ruke sme sa poprechádzali v peknom parku nachádzajúcom sa medzi hradbami, kde sa domáci skrývali pred skoro letným slnkom.

Jelenovi pivo neleJ

Centrum sa medzitým zaplnilo ešte viac a radšej sme sa vybrali zarezerovať stôl v osvedčenej reštike Stara Srbija, ale asi sme sa nepochopili s vedúcim, alebo rezervácie cez víkendy jednoducho neberú. Nedalo sa nič robiť, zobrali sme taxík a vybrali sa do parku Bubanj, ikonického miesta Nišu. Pri západe slnka sme si urobili malý piknik a pozorovali miestnu omladinu na starých bavorákoch ako skúšajú svoje airsoftové pištole. Kde si lepšie zastrieľať ako na mieste, kde počas II. svetovej vojny bolo fašistami popravených vyše desaťtisíc ľudí.  Aspoň sme sa cestou zabavili s taxikárom, ktorý makal v Samsungu pri Galante a nevedel si vychváliť Slovensko a našu kultúru. Srbi sú podľa neho “besní” :D

Bubanjské päste

Nočné mesto znovu praskalo vo švíkoch a Stara Srbija bola stále prázdna, ale aj tak nás poslali preč. Našťastie sme za rohom našli zastrčený podnik s terasou, kde nás už konečne uhostili a oplatili sme privítanie riadnou objednávkou. Onedlho na stole pristáli miestne anti-vegánske špeciality ako pljeskavice, čevapi, malé stejky a hlavne výborný šopský šalát. Kómu sme zahnali fľašami vína a neveriacky zaplatili účet necelých 35 euro za hostinu pre 4 osoby. Zlomení sme oželeli ďalší nočný program a vybrali sa na apartmán.

Horúce ráno ma utvrdilo v zlom výbere oblečenia a operatívne som musel nájsť niečo namiesto teplákov do zimy. Pod celou pešou zónou sa tiahne podzemné nákupné centrum/tržnica, kde som objavil presne to čo som potreboval - aj keď to neboli tepláky Adidas, s ktorými by som ako správny Slav zabodoval, ale ľahkej teplákovej  súprave Made in Serbia za 20 euro som neodolal. A ešte som si pokecal o 200-300 eurových platoch v regióne s predavačkou. Už sa nečudujem, prečo nevadí makať Srbom za pásom na Slovensku za 600-700 euro.

Všetko na jednom podzemnom mieste

Vytešený z nákupu som zobral spolucestujúcich na ďalšie smutné miesto. Neďaleko centra sa nachádza bývalý koncetračný tábor Červený kríž, kde počas vojny bolo zajatých vyše 45 000 ľudí. Z nich štvrtinu popravili na kopci Bubanj. Ťažké mraky a absencia iných návštevníkov dodávali tomuto miestu veľmi ponurú atmosféru. 

Toto nie je ten Červený kríž z lekárničky

Po checkoute nám vyhladlo a zamierili sme do zastrčenej (ale už osvedčenej) reštaurácie neďaleko ubytka, kde síce majú asi najlepšiu pljeskavicu v meste, ale tentokrát aj najpomalšiu obsluhu. Rýchly obed, ktorý mal trvať maximálne trištvrte hodinku sa natiahol až tak,  že som musel opustiť skupinu a vybrať sa sám na letisko. Tam ma už nedočkavo čakali bratia z autopožičovne s červeným Fiatom 500. Nakoniec obed trval vyše dvoch hodín, ale na druhú stranu to bola parádička.

Jedna konská sila

Proklínám, ty Tvoje ústa proklínám, Tvoje oči ledový... :D

Po chvíli “tetrisu” s batožinou sme sa aj my naskladali do fiatky a vyrazili smer národný park Stará Planina. Našťastie bola v sobotu premávka veľmi mierna a cesta (aj keď plná zbytočných rýchlostných obmedzení) prechádzala veľmi peknou krajinou plnou tiesňav a tunelov rôznej dĺžky. Od Pirotu sa cesta trošku zhoršila (na druhú stranu príroda ešte viac zlepšila), ale náš mini offroad zvládol všetko bravúrne. Na chate nás už čakal majiteľ Vladimir so ženou, odovzdal kľúče a doktorka Milica  pridala vizitky stomatologickej ambulancie. Zaujímavý cross-sell. Vila Pepa, ako sa chata nazýva, sa nachádza nad veľmi pekným Zavojským jazerom, ktoré vzniklo v 60. rokoch po zosuve svahu. V súčasnosti je to veľmi tiché miesto obľúbené skôr medzi miestnymi, ale do budúcna sa to iste zmení, kedže panoráma a príroda ja naozaj krásna.

Výhľad z balkóna

Náš Fiat 500 ledva pobral našu batožinu a nákup víkendového proviantu by sa nemal kam zmestiť. Nezostalo nám nič iné, len sa znovu autom odviezť pol hodinku do Pirotu, kde sme vykúpili miestnu Delvitu. Rýchlo sme si prebehli aj mini centrum, ktoré rovnako ako v Niši praskalo vo švíkoch, posilnili sa luxusnou pljeskavicou v žemli za 80 centov a vyštartovali naspäť k jazeru. Večer sme na chate riadne zakúrili (a trošku ju aj vydymili) a po náročnom dni som nalial zaslúženú rakiju, ktorú nám majiteľ daroval na privítanie. A ako bonus sa vďaka minimu svetelného smogu objavili na oblohe všetky možné hviezdy, ktoré už pomaly v mestách ani nevieme ako vyzerajú.

Mágia

V nedeľu ráno sa vstávalo ťažšie, ale neskoré výdatné raňajky pod košatým stromom nad slnkom zaliatym jazerom rýchlo dobili energiu. Zbalili sme proviant a fiatkou sa presunuli do Pirotu, odkiaľ vedie novučičká asfaltka (v prostredí ako vystrihnutom niekde z Toskánska) do dedinky Temska. Tu začína úzka 20 kilometrov dlhá cestička rôznorodej kvality na koniec Srbska. Tú križujú nielen potôčiky, mláky, ale sem tam aj stáda kráv, takže treba byť trpezlivý. Do toho sa spustila aj riadna búrka a tak sme boli radi, že fiatka bez ujmy dorazila do poslednej dedinky menom Topli Do. 

Dedinka na konci krajiny

Táto vymierajúca obec je ako vystrihnutá z obrázkov zo začiatku minulého storočia - červené strechy, múry z hliny a slamy a rôzne drevené prístrešky. V súčasnosti tu žije už len asi 5 rodín a väčšina domov sa pomaly rozpadá. Ľudia tu už len dožívajú a nikto nepribúda, možno preto, že najbližšie mesto a práca mimo poľa a oviec sú skoro hodinu vzdialené. Zaparkovali sme auto pri skupinke miestnych, ktorí sa zgrupujú okolo malého obchodíku, kde sa dá kúpiť zopár základných potravín ako víno alebo rakija.  

Účtenka aj tu povinná

Po peknej poľnej ceste sme začali 5 kilometrový pochod smerom k bulharským hraniciam. Všade naokolo lesy, potoky, údolia a minimum ľudí. Spoločnosť nám robili iba rôzne chrobáky a pestrofarebné jašteričky. Idyla. Tesne pred poslednou etapou sa prehnal riadny lejak a trošku sme premokli. To by ale nevadilo, ale po daždi sa posledný úsek riadne rozbahnil a mali sme čo robiť, aby sme nezleteli zo šmykľavého svahu. Nakoniec sme sa dopracovali až k cieľu cesty - 64 metrov vysokým Piljským vodopádom. Tie boli oficiálne zmapované len pred 15 rokmi, dovtedy ich zásluhou odľahlej polohy neďaleko hraníc s Bulharskom poznali len miestni pastieri a odvážni turisti. Vykuklo aj slnko a pri lepeňákoch sme sa vysušili. 

Piljský vodopád

Cestou necestou

Na samote  u lesa

Svižným krokom sme nabrali smer Topli Do, kochali sa nádhernou krajinou a dýchali čistý post-búrkový vzduch. V dedine nás autíčko počkalo a dokúpili sme proviant v obchodíku - vínu smederevka v plaste za 1,3 euro/liter sa nedalo odolať.

Pred Temskou sme si všimli veľmi pekný kláštorný komplex, kde nás privítal miestny kňaz/pop s gučou bankoviek v ruke. Po prehliadke chrámu nás ponúkol výbornou rakijou. Do zbierky mu pristálo ďalších 500 dinárov a my sme spokojní odišli s pollitrom skvelej požehnanej pálenky vypálenej z duly.

Biznis kláštor

Cestou do Pirotu sme ešte urobili pár fotiek západu slnka z parádnej vyhliadky pri Nišore, v meste dokúpili zásoby a večer sme už len chillovali pri rakiji, smederevke, čevapoch z trúby a srbskom latine (áno aj také existuje)

Koniec víkendu

Pondelkové ráno sme strávili upratovaním chaty, balením a konečne sme navštívili aj breh samotného  jazera. V lete to tam musí byť paráda, ale v strede mája to tu stále zívalo prázdnotou a okrem pár bzučiacich rybárskych člnov v diaľke na jazere tu nikto nebol.

Ráno pri jazere

V Pirote sme rýchlo obkukli sympatickú malú pevnosť zo 14. storočia (žiaľ zatvorenú) pri peknom mestskom parku, na pumpe nakŕmili fiatku a vyrazili smer Bela Palanka cez dediny s názvami ako Ponor a Blato. Prvých pár kilometrov bola cesta super, ale ako to už býva, tak druhú polovicu cesty autíčko už len nadskakovalo na nerovnostiach a záplatách. V Belej Palanke sme si urobili krátku pauzu v parku s “vrelom” - priezračným jazierkom vytvoreným neďalekým prameňom.

Game of Thrones Pirot

Priezračné vrelo

Do odletu sme mali ešte pár hodín, ale pondelkové otváracie hodiny sú neúprosné -  archeologický areál Medijana a aj Ćele Kula (veža z lebiek) boli zatvorené. Našťastie MacDonald’s je nonstop...

Hodinu a pol pred odletom sme úspešne odovzdali auto, dopili posledné zásoby piva a vína a vybrali sa do terminálu. Neklimatizované priestory sa rýchlo prehriali, poddimenzované WCka za kontrolou nezvládali nápor a boli sme aj radi, že boarding začal skôr ako bolo naplánované.  Na palube mi kapitán pochválil tričko (faux pas s logom Boeing na palube Airbusu sa už nekonal ako pri poslednej ceste s Pegasom) a onedlho sme vzlietli späť na sever.

Do Bratislavy sme doleteli o 35 minút (!) skôr, ale nič nám to nebolo platné. “Vďaka” dôslednej kontrole prešlo polhodiny kým sme vyšli von a medzitým utiekol bus na stanicu. Podvečerné zápchy sa postarali o to, aby sme zmeškali aj vlak do Trnavy. 40 minutové čakanie na nasledujúci spoj sme strávili v panoptiku ľudí na hlavnej stanici, kde sme stretli kolegu Romana “cizyho” a zadelili sme pivo na počesť návratu do reality. P.S.: Červený blesk, tepláky Made in Serbia a postoj na Eda

[tonicov]

Veľkonočný východ - Ľvov a Vilnius

Už pár rokov “svätíme” veľkonočné sviatky za hranicami, najčastejšie za tými východnými alebo južnými. Ani tento rok sme neurobili výnimku a vybrali sa k nášmu východnému susedovi spolu s letenkami do Litvy. Ísť na Ukrajinu je vždy dobrodružstvo, ale autom dvojnásobné:)

Zelený štvrtok ráno sme naskočili do Hondy, kúpili hasiaci prístroj, ktorý je na Ukrajine povinný a upršanými cestami sme sa celkom rýchlo presunuli až do Žiliny. Odtiaľ sa až po hranicu cesta celkom vliekla, diaľnicu vystriedali upchaté cesty na Kysuciach (najmä okolo Tesca v Čadci to vyzeralo ako keby mal nastať koniec sveta). Na Poľskej strane sem-tam objavila rýchlostná cesta, ale úsek ktorý google odporučil (Zywiec - Sucha Beskdizka - Biertowice) je taký rurálnejší. Pri Krakowe sme sa už napojili na parádnu neplatenú diaľnicu A4, ktorá vedie až na Ukrajinu. Nasledujúcich 200 kilometrov sme prefrčali za necelú hodinu a pol za podmazu pšonky disco pola.

Niekoľko desiatok kilometrov pred hranicami nastal bod zlomu. Tento rok padla ortodoxná Veľká noc na rovnaký termín ako “naša” (zvyčajne je neskôr) a do toho sa sprísnili kontroly na schengenskej hranici. Web stránka poľskej pohraničnej služby ukazovala na hraničných priechodoch Korczowa a Medyka 5-6 hodinové čakanie, ale na malom priechode Budomierz len hodinku. Zliezli sme teda z diaľnice a vybrali sa k najmladšiemu prírastku na hranici s Ukrajinou. Tesne pred príchodom sa web refreshol a naskočila čakacia doba 2 hodiny. Niektorí spolucestujúci to už chceli aj otočiť, kolóna síce nebola dlhá, ale za to riadne pomalá. Situáciu nezlepšovali ani Ukrajinci na autách so zahraničnou značkou, ktorí sa musia povinne “točiť” na hranici každých 5 dní a takýchto vodičov tam bola väčšina.

Večerná idyla

Po dvoch hodinách sme prešli poľskou stranou a na ukrajinskej sme si počkali ďalšiu hodinku, lebo keď sa menia smeny, tak život na hranici zastane. Ukrajinci opäť potvrdili dedičstvo byrokratických praktík z čias ZSSR a najprv sme obdržali jeden “talón” s pečiatkou, potom sme čakali pol hodinu na ďalšiu bumážku, aby sme potom ten papierik na konci aj tak odovzdali manažérovi závory.

O siedmej večer miestneho času sme konečne vstúpili na Ukrajinu a po novej ceste sme rýchlo vyrazili vpred. Radosť trvala len pár minút do prvého kruháču, kde pekná vozovka skončila. Po krátkej konzultácii s posádkou Audiny, ktorá s nami čakala, sme zistili, že ani jeden smer z kruháču nie je vôbec dobrý. Nálada v aute klesla na úroveň podvozku Hondy, ktorá nie je stavaná na takýto ukrajinský tankodrom. Do toho zapadlo slnko a my sme sa teda pomalým tempom a vyhýbaním jám presunuli pár kilometrov do dediny Nemiriv. Tu sme sa mali napojiť na hlavný regionálny ťah. Smola, cesta rovnako zlá ďalších 20km. Spojnica P40 prechádza popri vojenskom výcvikvom priestore a spoločnosť nám robili rôzne nákladiaky a hummre. Slabo osvetlené dediny, túlavé psy a náhodní chodci v tmavom oblečení vytvárali scénu ako z hororu. Párkrát sme museli vystúpiť z auta, aby sme nielen odľahčili podvozok, ale aj navigovali vodiča pomedzi výmole. Po hodine sme dohrkotali do mestečka Javoriv, kde sme sa konečne pripojili na medzinárodný ťah M10. Ten už bol fajn a za hodinku sme vošli do Ľvova. Tam sa opäť situácia zhoršila, celé centrum je vydláždené mačacími hlavami a popretkávané električkovou traťou. Samozrejme, že väčšinu ciest neopravovali od dôb, keď Ľvov patril Poľsku. Garáž, kde sme mali naplánované zaparkovať bola už plná a museli sme nechať auto na ulici pri našom hoteli. Tam to zaklincovala recepčná, ktorá nám na noc odporučila odmontovať značky z auta, aby príliš nebudilo pozornosť. Oranžová Honda. Pre Lucku, ktorá na Ukrajine bola prvýkrát, to bol úvod ako sa patrí. 

Tankodrom P40

Na izbe sme sa dali dokopy a o polnoci sme sa vybrali do centra niekde najesť. Monička a Foursquare nesklamali a po chvíli sme už sedeli v parádnej poľsko-ukrajinskej reštaurácii kúsok od hlavného námestia, kde varili v originálnom prostredí so skvelou obsluhou až do druhej rána. Tu sme sa štyria za necelých 30 euro výborne najedli, vyskúšali domácu vodku a pri tarote zistili, že sa náš výlet bude vyvíjať už len dobrým smerom. 

Polnočná idyla

Ráno nás auto pred hotelom našťastie čakalo. S kľudom na duši sme sa šli naraňajkovať do neďalekej siete Puzata Hata, ktorú nikdy nevynecháme pri návšteve Ukrajiny (hlavne je to super pri nováčikoch, ktorí nevedia čítať azbuku a stačí im na objednanie ukazovák). Posilnení sme ešte zadelili kávičku v jednej z hip kaviarní, ktorých je v meste neúrekom. Nenadarmo je Ľvov nielen kultúrnym centrom krajiny, ale aj kaviarenským. 

Auto sme preparkovali na strážené dlhodobé parkovisko pri letisku, kde sa okrem nového terminálu nachádza pekná budova starého letiska, ktorá vyzerá skôr ako divadlo alebo múzeum. Škoda, že sa nedá nakuknúť dovnútra.

Retro terminál

Uberom na vytuningovanom Passate sme sa vrátili naspäť do centra, kde sme sa checkli v hosteli, ktorý nám poslúžil ako základňa na posledných 12 hodín pred odletom. Celý piatok sme strávili prieskumom UNESCO centra, ktoré je jedno z najkrajších v regióne. Jedna z najzaujímavejších časí mesta je Arménska ulica, ktorá končí malou galériou s umením, ktoré sa nie vždy dá pochopiť:

Ako názov ulice prezrádza, nachádza sa tu (podľa mňa) najzaujímavejší chrám v Ľvove- Arménska katedrála so zvláštnou atmosférou a ešte zvláštnejšími maľbami na stenách.

Kúsok Arménska

Babuška volá centrálu

Posilnení čerešňovým likérom z originálnej prevádzky “Opitá čerešňa” sme tradične vyšľapali na radničnú vežu “ratuša”, kde riadne fúkalo, ale výhľad stál za to.

Pekná radnica

Neskorý pôstny obed sme znovu vybavili u Baczewských na presklenej terase, odkiaľ sme pozorovali premenlivé aprílové počasie. Slnko našťastie po krátkom daždi znovu vykuklo a my sme sa mohli poprechádzať po “veľkonočných” trhoch v parku pred budovou opery.

Znudený veľkonočný anjel

Po obligátnej kávičke sa patrilo rozhýbať kosti a s Monči sme vybehli na Vysoký zámok. Žiadny zámok to už nie je, ale z tohto kopca je znovu pekný výhľad na Ľvov a okolie. Už-už sa zdalo, že zmokneme, ale počasie sa opäť umúdrilo a podvečer už bol naozaj jarný.

Na vrchole “zámku”

Po celodennom kvázi-pôste a západe slnka nám aj vyhladlo. Vedľa hostelu sme našli pivničnú reštauráciu v podzemí múzea. Pivo, riadny guláš a niečo čo sa dá identifikovať ako mäso obalené ďalším mäsom v mäsovej omáčke pomohlo dohoniť stratené kalórie.

Presne v 21:24 sme si stihli pozrieť tradičné “divadlo” s električkou, drakom a pyrotechnickými efektami na Dome legiend. Tesne pred odchodom na letisko sme spečatili našu návštevu mesta silným pivom z miestneho pivovaru Pravda a s točiacou sa hlavou a žalúdkom sme dali zbohom mestu. Na letisku som dal na ručiaceho tura zbohom večeri a o polnoci sme sa zlomení vzniesli nad Bieloruskom do metropoly Litvy - Vilnius. 

Každý večer o 21:24

Let nám spríjemňovala banda litovských ľudoopov, ktorí sa asi tiež vracali z degustácie na Ukrajine, ale ich alkohol žiaľ nezmohol. Do Vilniusu sme prileteli ako posledný let dňa a o pár minút neskôr (aj po dôslednej kontrole pasov) sme už sedeli v aute s veselým uberistom, ktorý si chváli cesty na Slovensku. No neviem či nebol v Slovinsku :D Okolo druhej ráno sme konečne zaľahli v peknom B&B kúsok od centra.

V sobotu sme sa až pred obedom vytrepali von a prešli sme sa malým vyľudneným centrom, ktorému dominuje Katedrálne námestie s ako inak katedrálou a kopec s vežou Gediminas. Nanešťastie kopec postihol zo severnej strany zosuv a areál s funikulárom je pre verejnosť neprístupný. 

Katedrála na Katedrálnom námestí

Počasie prialo a rozhodol som sa operatívne zmeniť plán cesty. Presunuli sme sa na železničnú stanicu a vybrali sme sa zrenovovaným elektropojezdom do 30km vzdialeného mestečka Trakai. Okrem kostola, kde sa v plnom prúde schádzali veriaci s kraslicami v košíkoch, sa tu nachádza v obklopení jazier krásne zrekonštruovaný ostrovný hrad s rovnomenným názvom. Pevnosť je spojená s pevninou dreveným mostom a celé okolie je ako stvorené na prechádzky/byciklovačky pri vode, loďkách a kačkách. Celý hradný komplex je veľký tak akurát a návšteva nezačne byť únavná alebo nudná, ako sa mi stáva pri veľkých hradoch. Plus ešte sa tu dá zastrieľať s lukmi, kušami a vzduchovkou :)

Návrat do stredoveku

V neďalekej reštaurácii sme otestovali miestnu špecialitu - kibinai, ktoré priniesli do regiónu Karaiti - židovská sekta, ktorej časť populácie bola premiestnená z Krymu v 15. storočí litovským veľko-kniežaťom Vytautasom. A keď už spomíname Vytautas, netreba zabudnúť na legendárnu reklamu rovnomennej minerálky:

Vlaky medzi Trakaiom a Vilniusom nepremávajú často a naspäť sme sa vrátili retro Setrou z malej autobusovej stanice. Tu manažérka sociálnych zariadení po zaplatení otvára dvere od WC na diaľku. Pokrok nezastavíš.

Vo Vilniuse sme už len nakúpili proviant na večer v supermarkete pri stanici. Na ubytku sme sa zasmiali na šuchtavom Japoncovi, ktorý stále s niečím otravoval recepčnú a všetko si fotil (aj nás) a o desiatej sme už zalomili.

Po Bielej sobote sme sa zobudili do naozaj bielej nedele. V noci celkom slušne nasnežilo a aj ochladilo. Veľmi sa nám po meste chodiť nechcelo a ešte aj samozvaná republika umelcov a kaviarenských povaľačov Užupis bola v tento deň prázdna. Nepekné počasie sme strávili návštevou všadeprítomných kostolov, kde vrcholili veľkonočné sviatky. Hodnú chvíľu sme pobudli v Múzeu ilúzii, kde sme sa zabavili ako za školských čias (aj keď u mňa táto infantilná fáza stále pokračuje). Optické ilúzie vedia zaujať v každom veku.

Šibiribi

Po silnom obede, keď som konečne skúsil litovskú špecialitu zepelin, sa aj slnko ukázalo a odviezli sme sa k najvyššej stavbe v krajine - televíznej veži. Tá sa v januári 1991 stala dejiskom masakru, kedy sovietske vojská znovu prišli pomáhať krajine, ktorá sa ocitla na zlej ceste - ceste k nezávislosti. Udalosti týchto dní tu pripomínajú nielen kríže pred vežou, ale aj expozícia v interiéri. Rýchlo-výťahom sme sa za 40 sekúnd vyviezli do 160 metrovej výšky do baru/reštaurácie “Mliečna dráha”. Retro zariadenie rotuje okolo vlastnej osi raz za 45 minút a tak nie je núdza o foto príležitosti, príp. takéto epileptické videá.

Pod vežou

Čakanie na odvoz sme si skrátili guľovačkou pod vežou, kde sa do večera udržalo slušné množstvo snehu. Žiaľ cat café bolo zatvorené a vodič nás zaviezol naspäť do centra. Tam sme sa prešli pekným parkom a vyšliapali na malý kopec, ktorému kraľujú Tri kríže. Slnečné počasie a pekný výhľad prilákali húf ľudí a my sme sa pomaly rozlúčili s mestom. 

Nad mestom

Na letisku sme absolvovali rýchly checkin a poslušne sa postavili do rady na kontrolu. Čakanie nám “spríjemňoval” pripitý Švéd, ktorý telefonoval na celú halu a popri tom rozlieval minerálku. O pár minút neskôr ho už skroteného odvádzala polícia. To, že vypil iba 5 pív v tejto krajine príliš ako výhovorka nezabralo, a let do Gothenburgu už nestihol.

Pred odletom sa strhla riadna chumelica, ale ukrajinský Boeing to neohrozilo a v Ľvove sme pristáli s 20 minútovým predstihom. Auto nás po necelých troch dňoch čakalo na parkovisku, zaplatili sme smiešne 3 eurá parkovné a vybrali sa na hranicu. 40 litrov nafty za 30 euro potešilo (aj keď nám hodnú chvíľu trvalo, kým sme sa s predavačom pochopili a zaplatili za tankovanie vopred), dobrá cesta M10 tiež, ale ešte viac sme boli radi, keď celý prechod hraníc na hlavnom prechode Korczowa trval len trištvrte hodinu.  

Okolo jednej hodiny po polnoci sme zaparkovali pred ubytkom na okraji poľského Przemyslu, dopili ukrajinské pivko a ukončili dlhý deň. Ráno sme sa zobudili síce do slnečného, ale mrazivého rána, vybavili checkout s raňajkami a A4kou odfrčali smer Krakow. Tu sme sa rozhodli vyskúšať cestu cez Oravu. Poľská strana veľmi fajn, len ku koncu sa premávka zhustila a cesty zkľukateli. Na slovenskej strane žiadna sláva, už aj tá ukrajinská M10 bola lepšia, situáciu zachraňovalo pár obchvatov a pekná krajina naokolo. Prvýkrát som videl Oravský hrad, aj keď len z diaľnice. 

Premiérovo na Orave

Veľkonočný pondelok nám urobil škrt cez stravovací rozpočet, na Orave všetko zatvorené a rýchly obed sme zadelili až na preplnenom motoreste Rieka pri Kraľovanoch. Smutne sme si povzdychli pri cenách a kvalite jedla. Stará dobrá Ukrajina.

Táto Veľká noc priniesla niekoľko nových poznatkov:

1. na Ukrajinu je lepšie vlakom alebo letecky. Bodka. Ak už autom, tak s vyšším podvozkom a hranice prechádzať v noci. Potom to už je celkom fajn, hlavné medzinárodné ťahy sú celkom kvalitné, čerpacích staníc je všade veľa. Horšie je to už s vedľajšími cestami. Pri plánovaní dosť môže pomôcť Street View na Google Maps. Inak s políciou, alebo pohraničníkmi nebol žiadny problém.

2. Ľvov je super - navštívil som ho už po piaty krát, ale až tentokrát som objavil aj kaviarenskú a gastronomickú tvár. Asi nikde v našom regióne nenájdete na jednom mieste toľko originálnych a hlavne kvalitných reštaurácií a kaviarní. A to všetko za smiešne ceny.

3. Litva je narozdiel od Ukrajiny už celkom štandardná krajina európskeho typu, ale je zaujímavé vidieť ako sa dve časti jedného zväzu vybrali rôznymi cestami. Kým Ukrajina je stále pár desiatok rokov pozadu, tak minimálne Vilnius a okolie pôsobí vyspelejšie ako západné Slovensko. Veľká laba ruského medveďa na chrbte robí svoje. 

No jedno Ukrajine nemožno uprieť - je to nekonečná studnica zážitkov, ktorá sa začína hneď za hranicou a budem (sa) tam vždy rád vracať. 

[tonicov]

Jar v Libanone

Ako to už klasicky u mňa býva zvykom, cieľ cesty si nevyberám ja, ale destinácia mňa. Pol roka dozadu sa objavili pekné letenky s Pegasus Airlines do rôznych kútov Blízkeho Východu, Kaukazu a strednej Ázie. Ceny veľmi lákavé, ale ako inak s háčikom - cestovné obdobie do konca marca. Rýchle googlenie a empíria potvrdili Bejrút ako pravdepodobne najlepšiu voľbu s ohľadom na počasie začiatkom jari. Promptne som skontaktoval parťákov a o pár minút už boli letenky v mailovej schránke.

O šesť mesiacov neskôr som už ráno nasadal do prázdneho expresného busu z Oravy smerujúceho do Bratislavy. Pred desiatou som už na Nivách popíjal kávičku a pozoroval taxikársku bandu ako kuje pikle. Preventívne som sa šiel hrať do ich blízkosti s telefónom a vykúkať na autá, akože čakám na Uber - no tie pohľady drsných chlapcov s imidžom prestarnutého a pribratého Bon Joviho stáli za to.

S Lukášom sme naskočili na Regiojet bus na Schwechat, Vlado musel neplánovane pristúpiť až na Einsteinovej - Uber tentokrát zlyhal -  objednaný vodič dal prednosť McDrive pred zákazníkom smerujúcim na letisko...(ako kompenzáciu Uber poslal naspäť 2 eurá za storno :D)

Na viedenskom letisku sme sa promptne zacheckovali v mini termináli 1A a vybrali sa premiérovo do lounge. Tam sme sa dobre naobedovali a posilnení liehom vybrali na let do Istanbulu. Našťastie sme dostali exit rowy, takže cesta prebehla celkom v pohodlí, len letušky sa mi smiali, že mám tričko Boeing v Airbuse. Kto mal vedieť, že od posledného letu s Pegasom nakúpili aj európske mašiny.

Na istanbulskom letisku Sabiha Gokcen sme si museli najprv vytrpieť zdĺhavú kontrolu do tranzitu. Nechcel by som tam mať prestup kratší ako hodinu a pol. Po krátkom hľadaní sme našli aj platenú lounge LGM, kde sme sa za 53 tureckých lír na dve hodinky vyvalili a navečerali do prasknutia.

Umyť si ruky, nafotiť a spapať

O pol jedenástej večer miestneho času sme vyrazili smer Bejrút, kde sme pristáli pred polnocou. Zaujímavé, že v zime je v Istanbule o hodinu viac ako vo východnejšie položenom hlavnom meste Libanonu. Erdogan aj času rozkáže a môže si už celoročne užívať rovnaký čas ako jeho vzor Putin v Kremli.

Na letisku Rafika Harirího sme museli najprv vyplniť imigračné kartičky a vystáť si síce nie početný, ale zdĺhavý rad na pasovú kontrolu. Zloženie ľudí bolo veľmi zaujímavé, veľa zahraničných pasov a aj niekoľko mladých zmaľovaných dievčat z východnej Európy, ktoré najprv šli k prepážke pre pracovné povolenie. Asi sa arabčinu učiť neprišli.

Konečne sme sa dostali do príletovej haly, kde nás čakalo nemilé prekvapenie. Taxikári si pýtali za cestu do centra 35 dolárov a čo bolo horšie, na letisku žiadne voľné wifi. V mobilshope nám chceli s radosťou predať SIM kartu za 50 dolárov, ale našťastie sa objavila možnosť plateného prístupu k netu cez wifi. Tak nám predali za 5 euro kupón v hodnote 3 doláre...Po chvíli sme Uber úspešne zavolali, ale nastal problém, keďže sme nevedeli, kde zastaví. Až po hodnej chvíli sme pochopili, že čísla stanovíšť v appke nie sú pred terminálom, ale až na neďalekom parkovisku. Nakoniec sme sa ale stretli a o pár minút sme prázdnymi cestami prefrčali k hotelu. Za fixnú cenu 10 euro.

V našom hoteli Mayflower (svojho času jedného z najlepších v meste, ale zub času sa aj tu podpísal) v kedysi šik štvrti Hamra, sme dostali naozaj fajn izbu s veľkou terasou a dve hodiny po polnoci sme zaspali. Ráno nás prekvapili naozaj výborné bufetové raňajky a po nich sme sa vybrali pre naše auto. Keď sme sa viezli k požičovni a videl som tú premávku, nebolo mi všetko jedno. Pobočka Avisu sa nachádzala v budove jedného z najlepších hotelov v meste - Phoenicia, ktorého interiér skôr pripomínal palác. Žiaľ naše auto nebolo ešte pripravené, v pobočke sme odložili veci a šli sa prejsť k moru k maríne. Obehli sme Zaituna Bay a po promenáde prešli popri bulváru Paris. 

V Bejrúte nájdete asi len tri typy budov - zničené, v rekonštrukcii a úplne nové. Zničené častokrát padajú za obeť developerom, keďže za posledné roky cena pozemkov v meste stúpla niekoľkonásobne. Až sa to zdá neuveriteľné, ale v meste, kde situácia môže kedykoľvek eskalovať, kúpite hypermoderné penthousy za 10 milónov euro. A vedľa vás polorozpadnuté historické budovy, ktoré pomaly chátrajú. Rovnako to je aj s autami - mesiac pred Libanonom som sa vrátil z Dubaja, kde som ešte chápal, že prečo všade vidím drahé autá. Ale v Libanone je kontrast neuveriteľný - staré Peugeoty a polorozpadnuté Marcedesy a vedľa nich novučičké Rolls-Royce, Ferrari a hlavne BMWčka, ale iba v najvyšších verziách M power. A to všetko v meste v ktorom sa väčšinou času vlečiete v zápche a tak tých 300+ koní stráca význam.

Dobrá adresa

Po hodinke prechádzania sme sa vrátlili do autopožičovne, kde nám oznámili “novinu” a to, že naše auto je v inej pobočke a že nás tam zoberú. Ako vonku čakáme na náš odvoz, kýva na nás šofér v obleku vedľa nablyštanej Audiny A8. Omyl to ale nebol a veľkopansky sme sa hotelovou limuzínkou v zápche odviezli na druhú pobočku. Cesta ubehla napriek tomu celkom rýchlo, ani sme nestihli postláčať všetky tlačítka :D

S dvojhodinovým sklzom sme konečne vyštartovali v našej Kia Rio a zapadli do bejrútskej premávky. Šoféroval som už všelikde, ale Libanon je asi vysoká škola jazdenia - musíte dávať dobrý pozor na všetkých naokolo, smerovky neexistujú, červená na semafore je sem tam dobrovoľná a na diaľnici sa väčšinou jazdí nie medzi pruhmi, ale priamo na pruhu. V noci sú svetlá takisto asi dobrovoľné. A keď konečne premávka ustane, znamená to jediné - stav cesty sa radikálne zhorší. Síce nikoho vo vnútrozemí nestretnete aj niekoľko kilometrov, ale zase sa len vyhýbate jamám a rozpadnutým krajniciam.

Radosti z jazdenia nepridávalo ani naše vozítko s automatom, ktoré viac hučalo ako akcelerovalo a rovnako aj nepresné mapy navigácie (to sme ich mali tri). Nakoniec sme sa ale vymotali z Bejrútu a dostavili sa na prvú zastávku - Jeita Grotto.

Jeita Grotto je obrovská jaskyňa skladajúca sa z dvoch častí (žiaľ pre vysokú vodu bola spodná časť zatvorená) a priveziete sa k nej štýlovo na lanovke. Pred vstupom už treba do skrinky zamknúť mobily a foťáky, zákaz fotenia sa tu prísne dodržuje. Ale aspoň vás nič nerozptyľuje a môžte sa poprechádzať s otvorenými ústami v prírodnej katedrále. Je to niečo naozaj impresívne, obrovské a fascinujúce. Ak sa niekedy niekde skrývali mimozemšťania, tak jedine tu. Priam sa nechce veriť čo dokážu tie milióny rokov pomaly kvapkajúcej vody cez vápencové skaly (napr. vytvoriť najdlhší stalaktit na svete s dĺžkou 8,2 metra).

Aspoň foto z netu

Naspäť sme sa prešli svižným krokom dolu kopcom popri rôznych kurínoch a chlievikoch so zvieratkami, zakývali rôznym nadháňačom a vybrali sa smerom na sever. Samozrejme, že sme trošku poblúdili, postáli si v zápche pri Jounieh (zlá premávka tu je asi nonstop), ale nakoniec sme sa dostali až k Byblosu. Tam sme opustili diaľnicu a zrazu sme sa dostali do ľudoprázdneho vnútrozemia. Už sme aj trošku vyhladli, ale nebolo veľmi z čoho vyberať. Až sme po hodnej chvíli zbadali reštauráciu, pred ktorou bol zaparkovaný autobus. Vtrhli sme na nejakú rodinnú oslavu, ale voľného miesta bolo kopec a konečne sme sa poriadne naobedovali - podávalo sa všetko možné, od orieškov, cez hummus, po pitu a rôzne “šašliky”. A všetko sa zalialo super červeným vínom z miestnej produkcie. Veľmi milá obsluha, pekný výhľad na more a cena menej ako 10 euro na osobu - no ako hovoria v Severnej Kórei - nemôžem si sťažovať.

S pribúdajúcimi kilometrami sa začala zhoršovať nielen cesta, ale aj počasie. Kia cez hmlu pomaly stúpala do výšky až k opustenému rezortu Laqlouq, kde sa okrem skál a snehu sa týčilo pár nedokončených hotelov. Trošku začalo aj popŕchať, teplota klesla na dva stupne, klimatizáciu vystriedal ohrev. Nakoniec sme sa ale dostali k jednému z hlavných cieľov výletu -  vodopádu Baatara. Vedie k nemu rozbitá poľná cesta, ale vietor začal byť nepríjemný a prírodné veľdielo sme si obzreli len z diaľky. Po zotmení sme sa objavili vo väčšom mestečku Tannourine, ktorému dominuje pekný kostol a trošku sme sa v ňom zohriali. Je celkom zvláštne zobrať modlitebnú knižku, z ktorej na vás vyskočí arabčina.

Tmavý bohostánok

O pol hodinu neskôr sme sa konečne objavili v Bcharre, kde sme najprv márne hľadali recepciu na našom ubytovaní. Po chvíli sa objavil majiteľ/kaderník, ktorý si najprv nemohol nechať ujsť šancu na poskytnutie drahších komnát. 150 dolárov za noc sme v prázdnom hoteli za “lepšiu” izbu samozrejme nedali a sklamaný nás zobral do skoro totožnej hostelovej časti (kde sme mali zarezervované ubytovanie za tretinovú cenu). Nikto iný okrem nás tam nebol, takže sme mali celé poschodie pre seba. Naštartovali sme riadne gamatky vyrobené v Sýrii a vyhriali izbu. 

Len pre otužilých

Na odporúčanie majiteľa sme sa vybrali do pár kilometrov vzdialenej reštaurácie, kde okrem nás a rodiny majiteľa Tonyho nikto nebol, podávalo sa totožné menu ako na obed. Aspoň sme sa nechali presvedčiť aj na šíšu a pobafkávali sme už ako miestni. Medzitým sa riadne rozpršalo, rozlúčili sme sa s personálom a rýchlo sme sa presunuli na ubytko. Tam sme varechou otvorili víno, ktoré pomohlo k spánku v studenej izbe. Assadove turbogamatky nestačili - žiadne okno a ani dvere netesnili.

Zobudili sme sa do uzimeného rána, ale s nádherným výhľadom na údolie Kadisha, ktoré sme v noci samozrejme nevideli. Rýchlo sme sa dali dokopy, načapoval som zo špeciálneho kohútika v kuchyni vodu z horského prameňa a vyrazili sme do horského strediska nad mestom. Cesta riadny tankodrom, ale okolité výhľady na zasnežené hory to kompenzovali. Konečne sme zbadali aj cédre v rezervácii a pri prázdnych vlekoch sme si dali raňajky. Najprv sme trošku zabojovali s menu a čašníkom, ktorého sme požiadali o vysvetlenie jednotlivých položiek - samozrejme nám ich len prečítal v štýle: Labné, žabné, žabné žambon. Nakoniec z toho aj tak bola strava podobná piatočnej, len namiesto šašlikov pripravili praženicu. Samozrejme, že sme boli opäť jediní hostia a majiteľ/čašník sa snažil predať pomaly aj dcéru. Aspoň magnetku som zobral.

Ráno v Bcharre

Menej známa tvár arabského sveta

V Bcharre sme sprchu museli oželieť, lebo netiekla teplá voda a studená išla priamo z hôr. Rozlúčili sme sa s majiteľom Bauhausu ako pokrvní bratia a zliezli autom kúsok dolu do údolia Kadisha. Tu sa už namiesto snehu všade objavili malé aj veľké vodopády a do toho kvitli stromy. Pekná romantika v trojici.

Kadisha

Čas sme mali dobrý a rozhodli sme sa vrátiť k vodopádu Baatara, ktorí sme v predchádzajúci deň omrkli len tak z diaľky. Dobre sme spravili, počasie sa už umúdrilo, turistov opäť nikde, takisto ani žiadne zábrany a k hučiacemu vodopádu sme sa dostali na pár metrov. To všetko stojac na prírodnom skalnom moste pár desiatok metrov nad roklinou. 

Návrat k vodopádu sa oplatil

Kvalitnou cestou sme sa vrátili naspäť cez Tannourine k pobrežiu do Batrounu.  Pokávičkovali sme a poprechádzali sa po maríne a pri ruinách fénického múru. Tam sme objavili aj pekný ortodoxný kostolík, ktorý len potvrdil rôznorodosť náboženstiev v krajine.

V Batroune

Cestou naspäť do Bejrútu sme sa zastavili aj v legendárnom Byblose, v meste, ktoré patrí medzi najdlhšie obývané sídla v histórii. Tu sme sa už len ignorantsky pomotali po miestnom trhu, unavení sme zvonku obkukli UNESCO križiacky hrad a pokračovali ďalej. 

Podvečer sme sa hustnúcou premávkou dostali do Jounieh, kde sme naskočili na retro lanovku smerujúcu na neďalekú horu. Kabínky sem tam prefrčia pomedzi obytné budovy a často vidieť obyvateľom pomaly až do hrnca. Na vrchole kraľuje socha Panny Márie (ktorá je tu veľmi populárna) a moderná katedrála. Samozrejme, že je odtiaľ krásny výhľad na okolité kopce, more a Bejrút v pozadí.

V bubline na Harrisu

Večer sme zničení dorazili naspäť do hotela Mayflower, dokonca aj parkovacie miesto sme našli na prvýkrát, čo možno považovať za malý zázrak. Peknú izbu sme už nedostali, ale aspoň sme sa konečne osprchovali a popreháňali room service s dopytom po otvárači na víno.

Čistí a pripití sme vyrazili do nočného víru mesta. Najprv som naháňal taxík ( v ktorom som si zabudol telefón -100 metrov šprint minimálne za 8 sekúnd), občerstvili sme sa na výborných sendvičoch v lokálnej hip prevádzke a nakoniec sme sa stretli s našou libanonskou spojkou - Vierkou a jej manželom Jeanom. V trendy podniku so super hudbičkou sme popili nejaké tie margarity a podiskutovali o živote v krajine. Bejrút v noci žije riadne a je to fakt nezvyčajné vidieť miestne slečny v minisukniah popíjať, vyfajčovať a zabávať sa až do rána. Nečudo, že je Bejrút vyhľadávaná dovolenková destinácia bohatých pokrytcov z okolitých moslimských krajín. Asi platí, že čo sa stane v Bejrúte, to sa u Alaha neráta.

Stretnutie pri margeritách

Mahmut to vie

Polnočná pizza a pár piviek na izbe nepridali k pohode ranného vstávania, ale super raňajky nás znovu vrátili do hry. Cieľom na nedeľu sa stal juh krajiny. Najprv sme sa zastavili v Raouché, kde sa nachádzajú známe skaly pod názvom Pigeon’s Rock - Holubia skala je populárnym miestom pre turistov, domácich aj samovrahov. 

Bejrútska klasika

Nedalo nám nenavštíviť aj južný Bejrút, ktorý je ešte stále pod vplyvom Hizballáhu. Po prejdení checkpointu sme sa dostali do akoby úplne iného mesta - všetko tak viac zaprášené, budovy ošarpanejšie a billboardy s politickými lídrami a martýrmi všade naokolo. Zvýšil sa nielen počet kebabov, ale aj vojakov, ktorí hliadkovali pri každej väčšej križovatke. 

Sympaťáci

Po diaľnici sme si to šinuli až k Rmayleh, kde sme museli zastaviť. Dôvodom bola nádherná farba mora, ako vystrihnutá z pohľadnice z Pacifiku. Jediné, čo kazilo dojem bol bordel na pláži, ale to už žiaľ asi patrí k tomuto kútu sveta.

Azúr

V neďalekom Sidone nás opäť zabrzdila premávka a hlavne absencia parkovacích miest. Zaparkovali sme ako ostatní pri ceste, skoro kilometer od hlavnej atrakcie mesta - križiackeho morského hradu, teda skôr zrúcaniny. Podobne ako pri vodopáde Baatara, aj tu sa len zaplatilo vstupné na bráne a potom rob si čo chceš. Žiadne zábradlia, zábrany, výstražné tabule, keď zletíš do mora, tvoj problém. Prirodzený výber.

Hrad a Sidon

Silné raňajky už prestali časom účinkovať a cez miestne trhovisko sme sa dopracovali až do zastrčenej pekárne. Tam už na nás čakala čerstvo napečená tradičná libanonská pizza s mletým mäsom - lahembajin, ktorej sme sa nevedeli doslovne dožrať. A ešte v kombinácii s ayranom - dokonalé.

Plní síl sme sa vymotali upchatým mestom a vybrali sme sa znovu do vnútrozemia. Podozrivo sa začali objavovať húfy ľudí popri ceste, desiatky autobusov a áut s vlajkami a nadšenými cestujúcimi. Do toho sa sem tam objavila kolóna vojenských humvees s guľometmi. Až neskôr sme sa dozvedeli, že sme sa vyskytli v oblasti, kde žije podivná moslimská sekta Drúzov a práve “oslavovali” 40 rokov od zabitia ich vodcu. Drúzi veria napr. na reinkarnáciu, nedá sa k nim konvertovať (vlastne kto by aj chcel), namiesto 5 pilierov islamu majú stĺpov 7 a vlastne nikto okrem duchovných vodcov tomuto náboženstvu nerozumie. Ani väčšina moslimov ich neuznáva.

Najlepšie sa oslavuje v americkom osemvalci

V Chouf sme sa zastavili pri zámku Moussa - trošku gýčový palác (niečo ako Lastovičie hniezdo na Kryme), ktorý postavil sám pán Moussa za 60 rokov. Dôvod? V škole mu povedali, že z neho nikdy nič nebude a jeho objekt záujmu mu oznámil(a), že si ho zoberie až keď bude mať palác. A tak Moussa začal stavať...Ako to dopadlo, to som sa už nedopátral.

Rozbitou cestou sme sa vybrali na sever cez hory, kde sme opäť narazili na parádne výhľady do hlbokých údolí. So stúpajúcou nadmorskou výškou sme sa octili v oblakoch a nebolo vidieť na 5 metrov. Netrafili sme ani správny vjazd na diaľnicu a museli sme sa v hmle točiť o niekoľko kilometrov ďalej - bezpečnosť nadovšetko. Nakoniec sme sa ale vybrali správnym smerom, oblaky sa rozostúpili a údolie Beqaa neďaleko sýrskych hraníc sa ukázalo v plnej paráde. 

Pozostatky trate Bejrut-Damašek a údolie Beqaa v pozadí

Času sme už veľa nemali, potrebovali sme wifi na dohodnutie večerného programu a tak sme to zapikovali do asi najbližšieho McDonaldu pri Sýrii, čo bolo zrejmé aj z ŠPZ-iek zákazníkov. Vojna, nevojna, Big Mac treba. Na parkovisku som ešte od sýrskych detí kúpil “výhodne” žuvačky, zakričali niečo na mňa Haram! a tak smelo môžem byť nominovaný na ocenenie Spravodlivý medzi národmi.

Oblakmi sme sa znovu predrali na diaľnicu, ktorá krivoľako pokračovala až do Bejrútu, kde sme sa zastavili na nákup proviantu v obrovskom shoppingu City Centre. Klasicky sme sa na prvýkrát netrafili a opäť sme obchádzali pomaly pol mesta. V nedeľu večer je jedno či si moslim, kresťan, alebo agnostik - všetci sú v obchodnom centre. 

Na dobrú noc a sladké sny

Už viackrát sa mi stalo, že sme nevedeli niečo všeobecné nájsť (nejaká krčma, miesto kde sa dá najesť a pod.) a spýtali sme sa miestneho a vždy nás poslal zlým smerom. Rovnako sme zlyhali aj v Bejrúte, kde sme na radu lokálneho občana išli hľadať reštauráciu, ktorú sme nenašli, prešli sme tri kilometre a nakoniec sme sa najedli asi tak 100 metrov od miesta, kde sme dostali inštrukcie.

Po poriadnej shawarme  sme ešte na pár hodín išli nakuknúť k Vierke a Jeanovi domov,  do veľmi peknej rezidenčnej časti štvrte Achrafieh. Opäť sme dobre podebatovali a posilnili sa pred návratom domov. Okolo polnoci sme si ešte rýchlo prebehli downtown mesta, ktorý bol z každej strany uzatvorený vojakmi, ale mešita a katedrála stáli vedľa seba bez problémov.

Krehké spolužitie

V hoteli Phoenicia sme úspešne odovzdali po 500km auto a s dedkom v Uberi sme sa vybrali na letisko. Pánko našťastie nezaspal i nezablúdil a o druhej ráno sme už popíjali posledné pivá pred terminálom. Po checkine Lukáš veľkopansky odišiel do lounge s jeho priority pass a my sme s Vladom zalomili v predraženej kaviarni, kde som sa zbavil posledných libanonských libier.

Pred piatou hodinou rannou sme sa po troch kontrolách pasu konečne usadili v lietadle a zobudil som sa až so slinkou na tričku nad Istanbulom. Prvotný plán bol vyjsť na pár hodín z letiska k moru do mestečka Pendik, ale rad na pasovú kontrolu bol minimálne na hodinu a radšej sme si to opäť namierili do lounge. Tá sa onedlho úplne naplnila do posledného miesta a my sme už tých pár hodín nejak “pretrpeli” pri orieškoch a pive. O pol druhej sme konečne pristáli vo Viedni, promptne naskočili na bus do Bratislavy a v ten večer som už o siedmej zaspal spánkom spravodlivých turistov.

Libanon je jednoducho krajinou kontrastov. Áno, znie to ako klasické klišé, ale tak to je. Od miliónových rezidencií s Ferrari po staré črepy pri rozpadnutých búdach. Preplnené slnečné pobrežie vs. ľudoprázdne vnútrozemie. Leto na pláži, lyžovačka o 40km ďalej. A k tomu mix náboženstiev, ktoré sa snažia spolu kooexistovať, veria v jedného Boha, ale nie vždy to ide. Tento kúsok zeme má tú smolu, že to je také malé ihrisko pre oveľa väčších susedov, ktorí sa v láske nemajú a podporujú rôznymi spôsobmi tú svoju (náboženskú) menšinu. Čo je ale isté, je to krajina s nádhernou prírodou, historickými pamiatkami a skvelým jedlom. Ešte keby sa tí ľudia a hlavne politici mali medzi sebou radi, bola by to opäť stredomorská destinácia no.1, tak ako kedysi dávno, v minulom storočí.  

[tonicov]

Load Na Dito! Filipíny vol. 2

Hovorí sa, že dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky. No minulý rok sa o tomto čase znovu objavila veľmi príjemná akcia Cebu Pacific z Dubaja do Manily a o zimnom úteku do tepla bolo rozhodnuté. Prípoj sa dokúpil opäť v réžii ukrajinských aeroliniek a tak o 12 mesiacov neskôr sme tradične nasadli do busu smerujúceho do Prahy.

5 hodinová cesta z Trnavy do hlavného mesta Czechie ubehla rýchlo, najmä vďaka X-Menom. V utorok okolo jedenástej večer sme dorazili na 6-eurové ubytko v podobe hotelu Legie pri stanici I.P. Pavlova (ďakujeme pán Neckermann za kupóniky). Izba fajn, ale aj keď nefajčiarska, smrad cigariet riadny. Aspoň sme dolu u Vietnamca kúpili pivko a popíjaním na izbe pri TV Barrandov sme ukončili pražský večer.

Ráno sme nabehli na raňajky a pochopili sme, prečo sa hotel volá Legie. Sídli tu aj Československá obec legionářská a pri stole už debatovali upravení páni v uniformách, z ktorých jeden už atakoval 95 rokov. Zaslúžený dôchodok.

V buse tesne pred letiskom vychytali revízora (vidieť, že takéto ťahy nemajú len bratislavskí kolegovia), nakúpili obligátny proviant v Bille a po kratšom meškaní sme sa pred obedom vzniesli do oblakov smerujúc do Kyjeva. Exit rowy zostali voľné, ale letuška nám zakázala premiestniť sa a dokonca vyhodila dvoch Talianov, ktorí si tam sadli bez jej súhlasu. Moničke k tomu spríjemňoval cestu “Kožak”, ktorý ju svojou sedačkou skoro pripučil. Ešteže som si mohol čítať jeho SMS správy ukrajinským a českým priateľkám. Dobre vedieť že ani po 50-ke puberta nekončí.

Rozpínavý Kojak

V Kyjeve som chcel vybaviť exit rowy na nasledujúci let do Dubaja tak, že sa budem tváriť, že mi v Prahe nedali boarding passy na prípoj. Na transfer desku ma schladili - exit rowy môžem mať za 25 dolárov a aj to musím vyjsť s tranzitu na checkin a tam ich zaplatiť. Nič sa nedalo robiť.

Do odletu nám zostávali ešte 4 hodiny, vonku bolo pocitových -20 stupňov, bundy v kufroch. Nastala teda slávnostná chvíľa, vytiahol som svoju kreditku a za poctivo našetrené body sme navštívili biznis lounge. Žiadny zázrak, ale zase tie hodiny veľmi rýchlo ubehli pri vínku, soľjanke a vodke. Do toho ešte pekný výhľad na dráhu, kde každú chvíľu pristávali a odlietali vojenské lietadlá s vrtuľníkmi počas cvičenia.

Biznis tepláky

Let do Dubaja prebehol v miernom tranze a vo štvrtok o druhej ráno sme už stepovali na pomalej imigračnej kontrole, ktorá trvala skoro hodinu. Taxíky si na letisku účtujú 25 dirhamov prirážku, ale prešli sme sa pár desiatok metrov a onedlho bol u nás Uber bez prirážky. Po štvrtej ráno sme konečne dorazili na naše ubytko, kde sme s “nadšením” zistili, že našu rezerváciu zrušili a to som ju deň predtým potvrdzoval. Ponaučenie pre budúcnosť - aj keď sa na stránke hotela dá použiť AMEX, nepoužite ho, keďže ho vlastne nepodporujú.

Po dlhom argumentovaní s recepčným Mohammedom sme unavení nakoniec súhlasili, že to doriešime ráno, zaplatil som poslednú voľnú izbu a zaspali sme spánkom spravodlivých...na 5 minút, lebo ešte nám museli priniesť potvrdenie o platbe.

O 5 hodín neskôr sme okrem kupónu na raňajok nič s recepciou nevybavili a tak sme odložili bagáž do úschovne a checkoutli sa. Prvé kroky smerovali k starej známej reštike pri stanici metra Union, ktorú sme najprv nevedeli nájsť, lebo od našej poslednej návštevy zmenila meno, ale Indovia a ponuka našťastie zostali. Mango šejk opäť nesklamal, v metre sme  si dobili Nol karty a busom C28 vydali na pláž Al Mamzar.

Teplota vzduchu 28 stupňov, voda trošku chladnejšia, ale na február veľmi fajn. Spolu s indickými chlapcami sme sa dobre vyčvachtali, tých ešte aj plavčík viackrát upozornil nech nefotia ženy na pláži a vyvalili sme sa na deku. Skysli sme tu zopár hodín a so západom slnka sme sa vybrali naspäť do Deiry. Tu sme pri západe Slnka zadelili večeru v podobe kuracieho biryani, čaju a kopou kari.

Curry sausage party

Pekný koniec dňa od stanice Union

Na hoteli sme okrem bagáže dostali od manažmentu upgrade izby a late checkout pri našej ďalšej návšteve cestou domov. Pre istotu som ubytovanie zaplatil vopred, lebo za takú cenu by som v sezóne ubytovanie tohto typu určite nenašiel. Dali sme sa dokopy, večerná hygiena a prezliekačky pri pochybnom masážnom salóne na siedmom poschodí a vybrali sme sa na letisko.

Prísť na letisko 4 hodiny pred odletom sa oplatilo, checkin trval asi tak 5 minút a ešte nám aj dali exit rowy, čo na 9 hodinovom lete poteší. Už bez kufru sme sa metrom vrátili do Deiry a zostávajúci čas sme strávili plavbou MHD loďkou-abrou po Creeku a relaxom neďaleko prístavu pri Old Souk (samozrejme sme sa museli najprv predrať húfom otravných trhovníkov, ale to už k takýmto miestam “žiaľ” patrí). V jednej z reštaurácií pri vode stále obsluhuje vodné fajky rovnaký midget, ktoré som videl už rok a pol dozadu. Na tradície sa v tomto regióne drží.

Abra - najlepšia MHD v meste

*ilustračná snímka

Cestou na letisko sme ešte zakúpili proviant v podobe niekoľkých exemplárov shawarmy, prebehli kontrolou, dokúpili vodu, naobliekali sa a nasadli na nočný let do Manily. Dlhú cestu nám spríjemňoval divoký Nemec trpiaci  ADHD, ktorý celú cestu nevedel obsedieť a každú chvíľu sa prezliekal, vyzúval, obúval, prehrabával sa v batožine, otváral, zatváral priehradku, no radosť.

V Manile nás už privítalo riadne teplúčko, trošku sme zabojovali s bankomatmi (znovu sa potvrdilo, že pri cestovaní je vhodné mať aspoň 2 platobné karty, najlepšie jednu Visa a druhú Mastercard) a zakúpili lokálnu SIM kartu. V čakárni sme sme si počkali na preplnený mikrobusík, ktorý nás povozil po celom letisku, kým sme sa dostali na druhý terminál. Trošku sme mali obavy, že nadväzujúci let stihneme len tak tak, ale na tabuli odletov sme zistili že Philippine Airlines do Cebu má dve hodiny meškanie. Aspoň sme sa dotlačili so siopao v miestnom bufete.

O šiestej večer sme sa odlepili od zeme a treba uznať, že večerná Manila z výšky vyzerá naozaj super. Ešte keby to tak bolo aj počas dňa priamo v meste. O hodinu neskôr sme už dosadli na letisku v Cebu a Uberom sme sa odviezli na ubytko.  Konečne sme sa ustálili, dali sa dokopy a zadelili poriadne filipínske BBQ v neďalekej prevádzke. Ešte dokúpiť tekutiny v 7-Eleven, ktorý sa v piatok večer premenil na alkoterasu a po 2 dňoch sme konečne zaľahli do postele.

Z výšky aj Manila vyzerá fajn

V sobotu ráno sme sa už viezli v taxíku smerom do prístavu, kde nás čakal posledný segment cesty a to trajekt na Bohol. Lístky na prvý Oceanjet sa nám už neušli, ale našťastie ďalší trajekt SuperCat išiel o necelú hodinku. Tú sme strávili raňajkami v lodnom terminále za príjemnej hudbičky nevidiacich muzikantov.

Plavbu trajektom nám “spríjemnil” americký dedo, ktorý ešte asi počas 2. svetovej vojny vypaľoval dediny vo filipínskej džungli. Nepáčilo sa mu, že  nemal prístup ku svojmu kufru a dožadoval sa svojho svetríka veľmi nevyberaným spôsobom. Filipínci sú asi najmilší ľudia na svete a keď im tento geront nadával do idiotov pred všetkými pasažiermi, mal som chuť ho kopnúť do plienok a prehodiť cez palubu. Myslím, že by nikto neprotestoval.

Pred obedom sme sa už tlačili s desiatkami iných turistov na prťavom móle v metropole Boholu - Tagbilaran. Ázijská dezorganizácia ako sa patrí, tri trajekty plné ľudí, všade bagáž. Pretlačili sme sa, nikto nespadol do mora a trojkolkou sme odhrkotali do nášho mini rezortu na ostrovčeku Panglao. Privítala nás milá majiteľka Lisa aj s podozrivo bledou dcérkou Katie (anglický otec potvrdil naše podozrenie) a po troch dňoch na ceste sme sa ocitli v cieli.

Trojkolky na cestách = už sme v cieli

Poobede sme sa vybrali na najbližšiu pláž, ktorá patrila k rezortu Flushing Meadows, ale teda aj tak “flushing” vyzerala - betónové mólo, breh a nejaké tie odpadky. Trošku sklamaní sme sa presunuli trojkolkou na pláž Dumaluan, ktorá už napravila renomé, ale začalo trošku popŕchať. Aspoň sme teda zadelili mango a buko shake a pozorovali osadenstvo. Onedlho sa počasie umúdrilo a vybrali sme sa na najznámejšiu pláž Alona, ktorá mala kompletne napraviť reputáciu. To sa ale nestalo, všade desiatky malých výletných lodiek, odliv a breh plný rias a do toho kopec oreo párikov v zložení biely postarší pán a mladá Filipínka.

Aj Louis CK si našiel svoju Pinoyku

Nič sa nedalo robiť, našli sme jediný fungujúci bankomat na Panglao a zajednali si v agentúre island hopping na ráno. Samozrejme, že sme sa nechali zlákať tým, že agentúra bola vraj pod “new german management”. Nemci vždy vedeli výletovať a spoznávať nové lokality. Na križovatke neďaleko ubytka sme v potravinách/vývarovni nakúpili proviant na izbu a milým majiteľom/zamestnancom/rodinným príslušníkom sľúbili, že zajtra prídeme na večeru. Po jednom pive pri bazéne sme o ôsmej večer zatuhli.

V nedeľu ráno sme sa zobudili už o piatej, zobrali skúter a zaparkovali pred agentúrou v Alone. Tam sa už začali schádzať ostatní nešťastníci, medzi ktorými sme začuli aj češtinu a našli sme dočasné kamošky z Budějovíc.

Dezorganizovane sme sa presunuli na pláž, kde sme dobrých 10 minút pozerali/pomáhali oslobodiť zakliesnenú loďku medzi inými plavidlami. Nabudúce si už musím dávať pozor pred kým si robím srandu z bielych dôchodkýň vítajúcich vychádzajúce slnko v znamení jogy. Môj blbý vtip rozosmial len Moničku, dievčatá ako sme sa dozvedeli, si bez jogy nevedia predstaviť deň.

Ranná Alona

Tesne pred siedmou sme sa s flotilou ďalších podobne hrkotajúcich lodiek vybrali smerom k ostrovu Balicasag. Po ceste sa mali ukázať vraj aj delfíny, ale myslím, že tieto inteligentné cicavce zdrhli dávno pred nami, keď začuli kakofóniu štartujúcich plavidiel pár kilometrov opodiaľ. Maximálne sem tam vyskočili lietajúce rybky. Kapitán teda len stroho skonštatoval, že “no dolphins” a onedlho sme sa vylodili na ostrove.

Tam nám rozdali plesnivé šnorchle a okuliare, natlačili sa do malého kajaku a ujo nás odvesloval asi tak 10 metrov od brehu, kde sme vyskočili a snažili sa šnorchlovať. Lenže trošku rozbúrené more a blízkosť iných lodiek často-krát spôsobila nebezpečné situácie a netesniace okuliare tiež nepomáhali. Do toho si Monči oškrela nohu o koral a tak sme si morský svet veľmi neužili.

Naspäť opäť trápna plavba kajakom, kde siedmych veľkých Európanov viezol malý Filipínec. Na brehu sme sa občerstvili čerstvým mangom s banánmi a onedlho prišiel týpek, či nechceme vidieť korytnačky. Najprv sme si potvrdili, že to nie žiadny scam, zobrali okuliare a plesnivý šnorchel a prešli sa kúsok na inú stranu ostrova. Tam sa už na dne naozaj pásli veľké morské korytnačky. Zažili sme aj trošku drámy, veľké vlny a deravé okuliare trošku skomplikovali pobyt vo vode. Našťastie Filipínec, ktorý okolo nás plával a robil dozor, nám hodil vestičku a hneď sme boli pokojnejší. Až vtedy som si uvedomil, že ako je ľahké sa utopiť pár metrov od brehu ak by človek spanikáril.

Na obed sme sa vybrali hlučnou bárkou naspäť na Alonu. Po ceste sme si ešte urobili zastávku na Virgin Island, čo je vlastne len piesočná kosa, ktorá sa objaví len počas odlivu spolu s desiatkami turistov a predavačov rôznej veteše.

Plytký Virgin Island

Na Alone sme sa znovu občerstvili mango šejkami  v miestnej hipsterčine a vybrali sa najesť niekde mimo turistického ruchu. Skútrikom sme sa presunuli do mestečka Panglao, kde sme sa veľmi fajn naobedovali v reštaurácii na námestí. To bola asi aj posledná návšteva “štandardnej” reštaurácie západného typu. Vybrali sme sa na sever, kde sme sa pomotali v okolí pláže Doljo, ktorá na kúpanie veľmi nebola, ale všade naokolo sa nachádzali mangrovníkové lesy, ktoré som videl prvýkrát v živote. Odtiaľ sme prešli na Momo Beach, kde od nás takisto prvýkrát v živote filipínske decká pýtali peniaze - GIVE MONEY! Dostali cukríky a boli spokojné.

Nevýhodou týchto skoro rovníkových destinácií je veľmi rýchly západ slnka. O pol šiestej ešte všade svetlo a o hodinu neskôr úplná tma. Tak sme sa aj my rýchlo vybrali naspäť do našej lokality a ako sme sľúbili, zastavili sme sa na večeru v “motoreste” na križovatke. Chlapci pripravili takú rybu na kari, že koniec a ešte nám aj všadeprítomné jašteričky robili spoločnosť.

Najlepšie sa občerství v carinderii

V pondelok ráno sme pri bazéniku zjedli raňajky, pobalili švestky a na skútri vyrazili objavovať ostrov. Prvým cieľom bola malá pláž na severe ostrova, z ktorej sa ale vykľul mini rybársky prístav. Z kúpania nič nebolo a pokračovali sme do jaskyne, ktorú nám odporučili pri island hoppingu české dievčence. Hinagdanan cave bola objavená v 17. storočí a aj keď nie je veľká, má jednu veľmi veľkú výhodu - dá sa v nej za 2,5 euro okúpať v spoločnosti netopierov. A ešte vás pri tom fotí vašim foťákom miestny dobrovoľník, ktorý si medzitým aj prelustruje vaše fotky :) Samozrejme, že fotiť veľmi nevedel a radšej som si jaskyňku nafotil sám. Osviežení sme sa vydali na mini pláž pár desiatok metrov od jaskyne, ale opäť sa z nej vykľul prístav.

Netradičné miesto na kúpanie

Času sme mali ešte dosť a vybrali sme sa za tarsiermi - najmenšími primátmi (nie opicami) na svete. Pred cestou sme sa ešte museli zbaviť miestneho opilca, ktorý žobral cigarety a keď zistil, že nemáme, tak chcel 5 pesos na kusovku (áno, na Filipínach sa normálne predávajú). Stretli sme aj milý španielsky pár, ktorý tiež blúdil po ostrove na skútri a práve sa vracal od “opičiek”. Odporučili nám to správne miesto, keďže existuje aj oveľa viac komerčné, kde sa hrnú autobusy turistov a zvieratká tam nie sú veľmi šťastné.

V Tagbilarane sme konečne vyriešili práčovňu a odovzdali špinavé veci do opatery. Za mestom začala tá pravá zábava, pekná cesta do vnútrozemia ako stvorená na motorečku, všade palmy, ryžové políčka a malé dedinky s húfmi deciek. V Tarsier Sanctuary sme potichučky spoznali okáľa skackavého, bizarné nočné zvieratko, ktoré na svoj život potrebuje aspoň hektár lesa a pod veľkým stresom má tendenciu sa zasamovraždiť. Nečudo, že mu hrozí vyhynutie.

Fešáčik

Pomaly nám aj vyhladlo a zastavili sme sa v dedinke Sikatuna v miestnej carenderii, kde sme sa spolu s policajtmi výborne naobedovali. S kolami nám pristál účet 2 euro. A to som si myslel, že najlacnejšie jedlo bolo v Číne. Napráskaní sme ešte vybehli na neďaleký zanedbaný cintorín, plný zvláštnych hrobov, ktoré domáci radi okachličkujú. Skôr som sa cítil ako na parkovisku pred Merkury Marketom ako na pietnom mieste.

Štandardné miesto večného odpočinku

Opäť sme vyrazili do vnútrozemia, tentokrát na juh smerom na pobrežie do Alburquerque (Breaking Bad :)). Cesta znovu veľmi pekná, kravičky, vodné buvoly, palmičky, políčka ryžové a do toho v strede cesty kohútie zápasy. Po celom ostrove je kopec dvorov, kde na bidielkach chovajú kohútov na zápasy, ale až teraz sme sa stali svedkami tejto dedinskej zábavky. V strede džungle sa toho asi nedá veľa robiť, tak chlapci takto zabíjajú čas.

Podvyživení kohúti

Pobrežnou cestou sme sa presunuli naspäť do Tagbilaranu, kde som musel navštíviť jedno miesto - vraj najkrajšie záchody na svete. Tie sa nachádzajú na jednej pumpe Shell a sú naozaj exkluzívne. Čo ma ale najviac prekvapilo bola kniha o Slovensku od IKARu hneď vedľa pisoára :D 

Good idea, Slovakia!

Po toľkom skútrovaní by sa patrilo už aj okúpať a naspäť na ostrove Panglao sme objavili naozaj peknú malú opustenú pláž, kde sme trošku zrelaxovali spolu s krabíkmi. Neskôr sme sa presunuli na White beach, kde úradoval odliv, ale pri západe slnka spolu s podmorským životom v belasej vode to tu bolo naozaj pekné.

Poslednú večeru na Panglao, predvalentínsku, sme opäť absolvovali na križovatke, kde sme zariskovali grilované kurča, ktoré sa točilo na mini grile pri ceste. To najprv vyzeralo, že bude chutiť ako uschnuté pomelo, ale keď sme sa do neho pustili, vykľulo sa z neho asi najlepšie pečené kura v histórii. Samozrejme, že asi tak za 5 korún.

V utorok bolo Valentína, čo je po Vianociach na Filipínach asi druhý najväčší sviatok a všade sa odohrávaju nejaké akcie. My sme pred checkoutom ešte navštívili White beach, ktorá bola pri odlive nekonečná a našu skrytú plážičku, kde sme boli znovu sami. Ešte sme prebehli aj neďalekú Bohol Bee Farm, ktorá slúži nielen ako farma, ale aj ako celkom pekný rezort a manufaktúra pripravená predať všetko, na čom človeku spočinie zrak - od mydiel, cez medové produkty, po aktovky a bylinky. Must see ak ste bio/organic/gluten free.

Skrytá pláž

Na obed sme sa rozlúčili s Lisou a Katie a trojkolkou sme odhrkotali do hlučného a smrdkajúceho Tagbilaranu, ktoré sa na ďalšie dve noci stalo našim útočiskom. Rýchlo sme spravili checkin v hotelíku neďaleko letiska, požičali skúter a odfrčali smerom do vnútrozemia. V Sikatune sme sa znovu (tentokrát bez policajtov) dobre naobedovali a  pokračovali na východ do Lobocu. Tu sa okrem najznámejšieho kostola na ostrove nachádza aj mólo, odkiaľ štartujú výletné plavby po rovnomennej rieke.

Loboc v Lobocu

My sme len doplnili zásoby a frčali na sever k najväčšiemu ťaháku ostrova - Chocolate Hills. Desiatky z nich sa začali pomaly objavovať a pred mestečkom Carmen nás davy turistov naviedli na “vyhliadkový” kopček. Tu nám chcel predavač nanútiť predraženú vodu pod zámienkou, že výstup na kopec na vrchol je veľmi náročný. S Moničkinou pomocou som odolal tejto výhodnej ponuke. Na mieste sme zistili, že sa skútrom dá vyviezť pomaly až na vrchol a potom je to už len pár desiatok schodov. Po naozaj “vyčerpávajúcom” výstupe nás na vrchole okrem desiatok turistov čakali aj stovky krasových kopčekov, ktoré pôsobili až nereálne. Všetko sme poctivo obzreli a pofotili zo všetkých strán, ale už sa blížila búrka, tak sme sa rýchlo vydali naspäť smerom na juh.  Aby sme sa vyhli dažďu, zastavili sme až po 20km pri zaujímavom drevenom moste neďaleko Lobocu, kde sme prekvapili osadenstvo miestneho obchodíka. V meste sme lepšie obzreli zrúcaný kostol, ktorý tiež padol za obeť silnému zemetraseniu v októbri 2013.

Kopečky

Začalo sa rýchlo stmievať a svižne sme sa previezli k pobrežiu. Celkom náročnou nočnou jazdou (Filipínci radi používajú diaľkové svetlá) sme sa odviezli unavení a po celodennej jazde aj dosť špinaví do hotela. V okolí hotela toho na večeru veľa nebolo, ale objavili sme malú zadymenú vývarovňu, kde nám fanúšik prezidenta Duterteho ponúkol naozaj skvelú rybaciu polievku. Doteraz nechápeme, čo sme robili na Corone, kde sme nevedeli nájsť poriadne stravovacie zariadenie a neprávom sme odsúdili filipínsku kuchyňu. Cestou na izbu sme sa ešte stavili pozorovať miestne obyvateľstvo pri kole (pivo nemali) v prevádzke na ulici, ktorá sa ráno zmenila na autoservis.

V posledný celý deň sme sa po raňajkách vybrali tentokrát na sever. Naozaj peknou vnútrozemskou cestou sme sa previezli k veľmi pekným vodopádom Mag-Aso. V celom areáli nás bolo asi tak desať, nikto sa nekúpal, ale ako správni trendsetteri sme skočili do príjemnej horskej vody a ostatní nás už len nasledovali. Osviežení sme pokračovali ďalej až k moru do Catagbacanu, kde sme prepadli majiteľov malého stánku s požiadavkou na obed. Stánok vyzeral, že je len “take away”, keďže polievku balili do mikroténových sáčkov, ale milí stánkari neváhali, promptne vytiahli stoličky a o chvíľu sme už jedli pri malom stolčeku. Z vedľajšej prevádzky predali kolu a my sme za 70 centov na osobu spokojne odfukovali.

Ryža, ryža...

Parádne vodopádiky

V neďalekom Calape sme sa museli zastaviť pri zvláštne pôsobiacom “gotickom” kostole zo začiatku 19. storočia, pred ktorým kraľovala v parčíku mini vežička so sochou Ježiša. Nakukli sme aj do vnútra, kde práve prebiehala rekonštrukcia. Celkovo na Bohole cítiť čulý stavebný ruch, od rekonštrukcií ciest a budov, cez stavbu nových ťahov a budovanie rezortov.

Po najdlhšej filipínskej hrádzi (3,5 kilometra) obklopenej mangrovníkmi sme prefrčali na ostrovček Pangangan, kde sme zablúdili na pláž Esperanza. Tabuľa nás naviedla k bránke, kde na volanie susedov prišla babka, otvorila nám ju a my sme sa pod dohľadom náhodného šmíraka okúpali na súkromnej plážičke. Onedlho prišiel pani s potápačskými okuliarmi asi z II. svetovej vojny a pošnorchlovali sme sa asi lepšie ako v prvý deň na ostrove Balicasag.

Hlboký nádych a...

Malý ostrov sme rýchlo prebehli a objavili sa na východnom cípe, kde sa nachádza milý rodinný rezort Treasure Island. Tomu šéfuje pani Blessie, s ktorou sme sa dali do reči a hodnú chvíľu sme strávili v jej spoločnosti spolu s čerstvými kokosmi. Na naše veľké prekvapenie sme zistili, že  pani Blessed má 83 (!) rokov, 30 rokov vdovou, ale má ešte toľko plánov ako málokto o polovicu mladší. More bolo trošku rozbúrené, ale z fotiek čo nám ukázala, tak Treasure Island vyzerá ako stvorený na šnorchlovanie a na jar aj pozorovanie delfínov, ktoré pri brehoch rezortu lovia ryby.

Teta Blessie a veľkí bieli ľudia

Na susednom ostrovčeku Sandigan sme zakotvili na poslednej pláži výletu a to malej Rock Island Cove Beach. Tu sa okrem nás a filipínskej rodinky nikto nenachádzal a tak sme sa s partiou malých deciek dobre zabavili. Zo  všetkých pláží ma táto najviac zaujala, či už absenciou turistov, ale aj veľmi pekným prostredím, kde by sa dal stráviť aj dlhší čas.

Kamošky zo Sandiganu

Cestou do Tagbilaranu sme stretli stovky veselých deciek, ktoré sa vracali domov zo školy a každých pár sekúnd sme len trúbili a opätovali pozdravy. Moničke už nebolo dobre len v kraťasoch, tak na veľké naliehanie som musel zastaviť pri ceste. Ako sa napajedená prezliekala, tak do toho sa objavilo Google Streetview auto. Škodoradosť najväčšia radosť, ale dobrú chvíľu sa so mnou nerozprávala :).

V meste sme sa ešte zastavili v BQ Mall na nákup jedlých suvenírov v supermarkete, kde sa nachádza jeden celý regál s produktami priamo z Boholu. Divokou večernou premávkou sme prekľučkovali naspäť k hotelu, odovzdali skúter, na vo vývarovni sa navečerali, opäť stretli španielsky pár spred dvoch dní a vyvalili sa pri hotelovom bazéne.

Štvrtok ráno sme museli najprv zobudiť šoféra, aby nás odviezol na letisko, ale nebolo sa kam ponáhľať. Miestny vzdušný prístav je naozaj malý a radšej sme sa šli naraňajkovať opodiaľ do jednej z vývarovní. Na checkine nás čakalo nemilé prekvapenie, kufor ukázal na váhe 20kg a rýchlo sme teda prebalili zopár vecí do ruksakov tak, aby sa ručička ustálila na 15kg.

Onedlho sme už v Manile vyzdvihli na páse kufor, kde sa okrem neho točil aj dáždnik. Zaujímavá preprava. Kufor a ruksaky sme odovzdali do úschovne a vybrali sme sa hľadať dopravný prostriedok, ktorý by nás odviezol na americký vojenský cintorín neďaleko letiska.  Nažhavení taxikári nám ponúkli za tých pár kilometrov ceny od 10 do 25 euro, ale po rannej dávke nervov (naozaj pomalý internet, či už mobilný, alebo letiskový) sme úspešne zavolali Uber, ktorý nás po 45 minútach v riadnej zápche odviezol za 3 eurá. No a ešte sa bude niekto sťažovať, že chudáci taxikári.

Nadrozmerná bagáž

Americký cintorín Manila je najväčší vojenský cintorín USA mimo ich územia. Nachádza sa tu vyše 17 000 hrobov vojakov, ktorí padli počas II. svetovej vojny. Je to veľmi zaujímavé miesto, naozaj kúsok Ameriky v Manile, ktoré veľmi pripomína známy Arlington. Dokonca ešte aj černoch kosil dokonalé trávniky. Ako inak, opäť sme tam boli sami, ale je to dobrá voľba, ako utiecť od manilského ruchu. Cesta naspäť Uberom už bola o dosť kratšia a 3 hodinky pred odletom sme sa znovu ocitli na Termináli 3.

Manilský Arlington

O čo bolo naše prekvapenie väčšie, keď sme na checkine nášho ďalšieho letu do Dubaja zistili, že kufor zrazu váži len 12kg.  Žiadna krádež na lete z Boholu do Manily, ale asi prefíkane nastavená/rozladená váha na ostrovnom letisku. Takže naspäť prebaliť ťažšie veci z ruksakov a smer Jollibee, kde sme uspokojili naše fastfoodové chúťky a naspäť nabrali kalórie stratené počas celého výletu.

V Subwayi sme nakúpili proviant na cestu a prešli kontrolou. V lietadle smutné zistenie, slečna na checkine nám síce chcela dať exit rows, ale rada 37 je tá správna iba pri vonkajšej sekcii, sedačky v strede majú exity v rade 36. Nevadí, aspoň sme mali celú trojsedačku pre seba a po štvrtej poobede sme opustili Filipíny. 10 hodinová cesta ubehla s pomocou Kindlu a pivečiek Red Horse celkom fajn. O desiatej večer miestneho času sme opäť v Dubaji stáli v dlhom rade na pasovú kontrolu. Čakanie nám spríjemnili držitelia indických pasov, ktorí poprdkávali a grgali na celú halu. Namaste.

Metrom sme sa presunuli na hotel, kde nás už s úsmevom čakal Mohamed, izba bola pripravená a dostali sme nakoniec aj upgrade do apartmánu, ktorý bol väčší ako náš byt.

Ráno sme sa dobre natlačili na raňajkách v západnom štýle a vybrali sa na letisko. Tentokrát nie na odlet ale pre auto. Ešte deň pred odchodom som rozmýšľal nad programom v tento prestupný deň a napadlo mi, že by nebolo zlé navštíviť  Abu Dhabi. Autobusy premávajú pravidelne, ale keď som pozrel ceny, tak som hneď aj skontroloval koľko by asi stálo auto na jeden deň. S plnými poistkami vyšlo vozítko v triede mini v automate a s klímou na 22 euro. Neváhal som a zarezervoval.

Piatok je v tomto regióne už víkendovým dňom a policajti nám pred stanicou metra Al Rigga oznámili, že metro jazdí až od desiatej. Autobusy v okolí nula bodov a znovu situáciu zachraňuje Uber, ktorý prišiel asi tak 5 sekúnd po objednávke.

Na letisku kopec papierovačiek, medzinárodný vodičský sa zišiel a o deviatej som už štartoval novoučičký Chevrolet Spark, asi najmenšie auto v celých Emirátoch. Vymotali sme sa z letiska a vyrazili smerom na juh. Za mestom už skoro žiadna premávka, prázdne diaľnice a do toho začínala piesočná búrka. Našou prvou zastávkou bola oáza Al Quadra, čo je sústava plytkých jazierok tvoriaca zaujímavé bludisko. Je to raj rôzneho vtáctva a najmä plameniakov, ktorých sú tu stovky. Okrem toho sa tu dá celkom vyblázniť na offroadoach, ktoré sem tam zapadnú v piesku a potom chcú aby ich vytiahol Spark. Loco Arabi :D

Plameniaky v oáze

Piesočná búrka pomaly zosilnela a zavelil som na odchod. Medzitým bolo treba navštíviť WC, ale kde sa učupíte v púšti a v búrke. Tak sme sa zastavili v nádhernom rezorte Bab al Shams, kde nám ešte aj autíčko pikolík odparkoval a dvere pred nami otvárali ako najváženejším hosťom. Pomotali sme sa v útrobách tejto oázy, ako vystrihnutú z hry Princ of Persia a pri bazéne si oddýchli.

Tisíc a jedna noc

Očarení sme vyzdvihli našu mašinu a vybrali sme sa do Abu Dhabi. Na diaľnici nám skrížilo cestu pár tiav, ktoré sa pásli popri ceste a policajti ich odháňali na správnu stranu. Do toho sa sem-tam objavili aj odvážni cyklisti, ktorým sa asi najlepšie pedáluje s pieskom v očiach.

Pieskové jazyky

Prvou zastávkou v emiráte Abu Dhabi bol Ferrari World, do ktorého sme aspoň nakukli. 70 euro na osobu sa nám nechcelo dávať (najmä ku koncu výletu) a odfrčali sme našim strieborným šípom do centra mesta. Tu sme zaparkovali v nákupnom centre neďaleko Etihad Towers a  prešli sa obdivovať tieto mrakodrapy známe najmä z legendárnej scény v “seriáli” Rýchlo a zbesilo.

Najviac ma ale zaujal kolosálny “retro” mrakodrap sídla národnej ropnej spoločnosti ADNAC, ktorý vyzerá že je z rokov 70-tych, ale v skutočnosti má len tri roky.

Nepustili ma žiaľ do areálu obrovského, ultra luxusného hotela Emirates Palace, lebo som príliš ukazoval svoje nemravné kolená. Prešli sme sa aspoň po pláži Corniche, kde sa opäť potvrdilo, že kto hľadá naozaj pekne čisté, upravené pláže a azúrové more, tak Emiráty sú v zime výborná voľba.

Pláž Corniche

Po toľkom chodení nám znovu vyhladlo a keďže najlepšie sa v Emirátoch dá najesť v indických reštauráciach, našli sme aj v Abu Dhabi jednu veľmi príjemnú ustanovizeň. Tu nám pripravili výborné pokrmy, ktorých inferno sme spláchli super čajíkom karak, ktorý je v regióne veľmi populárny (samozrejme vďaka robotníkom z indického subkontinentu, kde je skôr známy pod názvom čaj masala, alebo kadak).

Najväčšia religiózna stavba v krajine, grandiózna mešita šejka Zayeda sa otvára v piatok pre návštevníkov až o pol piatej poobede a v tom čase sme sa tam ocitli aj my. Dlhý had áut smerujúcich na parkovisko nás neomylne naviedol a o nedlho si už v aute dával dlhé nohavice a Monička v kabínke zakrývala sexi nárty abájou.

Táto mešita je jednoducho nádherná, vidieť, že peniazmi sa nešetrilo a všade naokolo boli použité iba kvalitné materiály v spojení s ručnou prácou. Či už najväčší koberec na svete, alebo jedny z najväčších lustrov, všetko dáva najavo, že šejk chcel postaviť niečo výnimočné. So západom slnka sa celá stavba zahalí do fialkovo žltých farieb reflektorov. My sa po úspešnom nájdení obuvi v dlhých botníkoch vyberáme “domov” do Dubaja.

Šejk nešetril ani v exteriéri...

...ani v interiéri

Celá niekoľko-prúdová diaľnica medzi mestami je po celej dĺžke osvetlená a veľká časť je úplne prázdna. Až pred Dubajom sa situácia začne meniť a premávka riadne zhustne. Do toho absencia používania smeroviek a predbiehanie zo všetkých strán prináša trošku adrenalínu do šoférovania. Unavení si ešte postojíme v zápchach okolo Mariny a po nákupe občerstvenia v shoppingu Oasis Center si pospíme v aute v garáži obchoďáku. Cestou na hotel sa potočíme na kruháči pred najvyššou budovou na svete Burj Khalifa, vyzdvihneme si bagáž a o jednej ráno v prietrži mračien úspešne odovzdáme auto po 500km.

Nikoho nikde

Zlomení sa zacheckujeme na náš let do Kyjeva, úspešne a zadarmo vypýtame exit rowy a za kontrolou zaspíme na lavičkách. Let síce nezmeškáme, ale silný dážď zapríčiní chaos na letisku a my odlietame s vyše dvojhodinovým meškaním. Celú cestu prespím v polospánku, sem-tam sa pozriem z okienka na nádherne zasnežené hory v Iráne a Turecku a zobúdzam sa až pri pristávaní v Kyjeve. Je nám jasné, že prípoj do Viedne už nestihneme a na transfer desku dostávame boarding passy na poobedný let. Z nejakého dôvodu si musíme ešte aj vyzdvihnúť batožinu a znovu ju zacheckovat. Takže opäť cez pasovú kontrolu do odletovej haly, vyzdvihnúť už naisto polámaný kufor (ktorý úspešne prežil väčšinu mojich dlhých ciest od roku 2006, keď som ho za 30 libier kúpil v Londýne v Lillywhites) a znovu na checkin.

Tu sme automaticky obdržali vouchery na občerstvenie do letiskovej reštaurácie, kde sme dostali na výber polievku/šalát a pizzu, príp. kotletku. Na pitie - voda s bublinkami, alebo bez :D Tentokrát som vybral dobre ja s polievkou a kotletkou, šalát bola čalamáda a pizza bola selected value by Tesco. Čašník sa prišiel spýtať, že či ešte niečo iné nechceme a ja že nejaké ukrajinské pivo. Odporučil Carlsberg. Dal som si radšej kávu.

O tretej sme úspešne dorazili poloprázdnym Embrearom na viedenské letisko, kde nás našťastie promptne čakal Vladimír+1 s odvozom a úspešne sme doma v Trnave zavŕšili pri fľaši rumu Tanduay náš výlet.

Filipíny ani na druhýkrát nesklamali, dokonca si aj napravili minimálne kulinársku reputáciu. Oproti Coronu je Bohol oveľa rozvinutejší a rôznorodejší. Za veľkú výhodu považujem veľmi dobré cesty, ktoré sú ako stvorené na prieskum na skútri. Turistov je tiež o poznanie viac, ale stačí sa presunúť pár kilometrov a už ste na plážach sami. Na druhú stranu je island hopping oproti Coronu o dosť slabší a kto hľadá pohľadnicové ostrovčeky s palmou a bielym pieskom, tak asi radšej Palawan a okolie. No ale Bohol je veľký ostrov a je veľmi veľa miest, ktoré sme nenavštívili a určite za tú cestu stoja - či už sever, alebo východ ostrova, kde na turistov málokde narazíte. Hlavne sa netreba báť nakuknúť do hrncov v malých vývarovniach/carenderiach - aj keď väčšinou vyzerajú, že vás po ich návšteve príde zobrať vládny špeciál na repatriáciu, jedlá ktoré v nich nájdete sú vynikajúce.

Rovnako aj Emiráty potvrdili svoju úroveň a komu sa nechce ísť ďaleko v zime za slnkom, tak na pár dní sú na takýto únik do tepla ako stvorené. Spolu s lacnými autopožičovňami a benzínom za 45 centov sú vhodnou krajinou aj na malý roadtrip.

Ak máte v hľadáčiku Bohol, treba sa poponáhľať. Už teraz je na exponovaných miestach pretlak turistov a v blízkej dobe by sa malo otvárať nové medzinárodné letisko pár kilometrov od Alony. Potom už nič nezabráni zahraničným návštevníkom, aby ostrov zvalcovali. Ale pozor, nie bieli turisti, ale húfy Číňanov, Tajwancov a Kórejcov na výletných autobusoch, ktorí sú už teraz v krajine vo veľkej presile a problém s peniazmi na rozdiel od lowcostových turistov z východnej Európy nemajú :)

[tonicov]

Moskovská pohoda

Priznám sa, že aj keď som veľkým fanúšikom všetkých krajín na východ od nás (najmä tých, kde sa toaletný papier hádže do koša :)), Rusko ma až tak nikdy nelákalo. Hlavný dôvod bola asi nutnosť zaobstarania si víz do tejto krajiny (ako do poslednej v Európe), ale keď sa objavili letenky priamo z Bratislavy za cca 40 euro, dlho som neváhal. Nakoniec ani tá vízová procedúra nebola až taká strašná, aj keď treba si všetko s veľkým predstihom pozisťovať, správne vyplniť a v presnú hodinu konzulátu odovzdať. Inak cestujúci zaplatí ďalšie eurá vízovému centru - zbytočné poplatky naviac bez pridanej hodnoty.

Pol roka po nákupe leteniek som na obed tradične nastavil v Outlooku “out of office”,  zatvoril laptop, obliekol si novú zimnú bundu (idem predsa do Moskvy a dva víkeny dozadu tam bolo -30°C ), odroloval kufrík na stanicu a nasadol na osobák smer Bratislava. So mnou sa odviezli aj desiatky hučiacich školopovinných deciek, ktoré našťastie povystupovali v okolitých obciach a pred jednou som si už “užíval” preplnenú hlavnú šťanicu.

61-ka klasicky napráskaná kúpychtivými cestujúcimi smerujúcimi do Avionu a sociálnymi prípadmi do ubytovní pri letisku (koho toto bol nápad, radšej ich mohli postaviť pri parlamente). Lukáš priskočil na Trnavskom mýte a o 20 minút sme vystúpili pred letiskovou budovou. Po dlhom čase sme sa ocitli aj na check-ine, kde nám milá tetuška zmenila miesta a dokonca nám pridelila aj exit rowy. Okrem toho tam aj prísne pozerali na príručnú batožinu, keďže Pobeda má veľmi zvláštnu politiku - na palubu zdarma len malá kabelka, prípadne laptop a do podpalubia bez poplatku batožina vo veľkosti príručnej, napr. malý kufrík na kolieskach.

Za kontrolou klasicky prázdno a kopec času, takže nám napadlo, že si skrátime čakanie s vínkom. V duty free sme zakúpili Matyšáka a na lavičkách sme si uvedomili osudovú chybu - fľaša s korkom. Vývrtku nemali ani v bare, fľašu sme zbalili naspäť do duty-free igelitky a vybrali sa na pasovku a gejt. Tam už nás opäť teta upozornila nech si schováme duty free tašku, inak si Pobeda pýta 35 euro za takúto “nadváhu”. Rovnako sme aj malý ruksak museli schovať do bundy. Tajní agenti.

Víťazne na Moskvu

Na palube novej 737čky nás už privítali rôzne fejsíky z celého impéria, od babičiek s ručníkmi, cez zlatokopky v kožúškoch až po kaukazské a stredoázijské úsmevy plné zlatých zubov. Odlet a prílet načas, cesta prebehla celkom rýchlo, len ma celkom prekvapilo, že na palube nič nepredávali - asi tento lowcost chce zarábať na duty free igelitkách. A igelitky su stále na východe populárne. Má to zmysel :)

Na letisku Vnukovo sme pristáli okolo deviatej večer. V Rusku s “eurosajuz” pasom veľkú dieru do sveta neurobíte a za mnou ako posledným zatvorili colnicu. Z bankomatu sme vytiahli každý 2000 rubľov (ссa 35 euro, čo sa nakoniec ukázalo ako aj príliš veľa, skoro všade možno platiť kartou) a vybrali sa hľadať autobusovú zastávku. Tá sa samozrejme nenachádza pred budovou letiska, ale zákerne až za nadzemnými garážami a treba prejsť cez štvorprúdovú cestu.

Busom č. 911 sme sa odviezli na najbližšiu stanicu metra Salaryevo a po 2 a pol hodinách od príletu sme našli náš zašitý hostel pri stanici metra Tsvetnoy bulvar (Kvetinový bulvár - tentokrát pod snehom). Majiteľovi chvíľku trvalo, kým sa dostavil na recepciu, uviedol nás do našej no-homo izbietky a o pár minút neskôr sme sa pred polnocou vybrali preskúmať okolie. 

Foursquare nás naviedol do najbližšej krčmy - globalizácia a hipsterstvo sú pliaga a zrazu sme sa zjavili v štandardnej  craft beer/burger/raw/aeropress prevádzke, ktorá by bez azbuky vyzerala ako všetky ostatné “dizajnovo jedinečné” podniky roztrúsené po celej planéte.

Zobral som 2 ruské “remeselné” pivá (najprv ma chceli zlákať na Staropramen :D), pípol kartou a bum - 8 euro v čudu. Príjemný prvý kontakt s cenami v Moskve.

Únava nás pomaly zmohla a o jednej sme už chrápali na príliš mäkkých matracoch v našej kutici. O pol siedmej ráno nás už zobudil zvonček vymknutého hosťa a riadny buchot na dvere trvajúci asi 5 minút. Dobré ráno Moskva.

Po sprche sme sa vybrali na raňajky do neďalekej siete kaviarní. Tam nám dali hneď najavo, že s angličtinou nepochodíme, ale aspoň mali anglické menu a opäť anglické ceny. Kávička a omeletka za 7 euro na ulici, kde babička opodiaľ žobre s tabuľkou “moja penzia je 8500 rubľov, pomôžte” sa len tak nevidí. Babička by mala ledva na 20 takých raňajok a tá sieť nebola vôbec “fancy”.

Plní energie a očakávania sme sa presunuli metrom o 2 zastávky a objavili sa neďaleko Kremľa. Okolo deviatej ráno vládlo stále prítmie, Červené námestie ľudoprázdne, ale o desiatej sa rozozvučali zvony, otvorilo sa Leninove mauzóleum a slnko vyšlo spoza Spasskej veže. Do toho mi v hlave dookola hrala tato legenda :D 

Spirituálny zážitok.

Krasnaja ploščad' je krasnaja

Niekedy sa na Lenina čakalo hodiny v rade, ale tentokrát sme celú túto bizarnú procedúru absolvovali za 15 minút. Na to, že sme tam boli presne v deň výročia úmrtia, nič tomu nenasvedčovalo. Už ani nebolo treba uschovať všetky veci, stráž letmo skontrolovala obsah ruksakov a mohli sme vojsť do mauzólea. Tmavou chodbou s vojakmi a tabuľkami zákaz fotenia sme sa dostali do miestnosti, kde ako nepodarená vosková figurína už 93 rokov oddychuje sám veľký Lenin. Pomaly sme sa presunuli okolo malého, zažltnutého tela, nevedel som, či sa mám aj pokloniť, alebo prežehnať, tak to bolo čudné :D O pár minút sme už boli vonku a fotili sa pred Stalinovým hrobom. Celkovo veľmi zvláštny morbídny zážitok. 

Chill (foto z netu)

Súdružská pred Stalinom a ja dogabaný

Po pár obligátnych fotiek Kremľa a chrámu Vasiľa Blaženého sme sa už ochvíľu zohrievali pri kávičke v legendárnom obchodnom dome GUM. Je to naozaj veľmi pekné obchodné centrum a stále vo vianočnej výzdobe. Len tie WC-ka by mohli byť pre zákazníkov drahých obchodov trošku lepšie, ale zase nemôžeme mať všetko.

Takko Fashion a JYSK sme nenašli

Hneď oproti bývalému sídlu KGB (dnes FSB) na Lubjanke sa nachádza veľký obchodný dom Detskiy Mir (Detský svet), ktorý na streche ponúka peknú vyhliadkovú plošinu. Tu sme okrem výhľadu spoznali aj našu novú obľúbenú sieť táckarní Grably (Hrable), ktorá snúbi krásny interiér a skvelú ruskú kuchyňu. A to za celkom prijateľné ceny.

Metrom sme sa ďalej presunuli na Vrabčie hory, kde je pekný park pri rieke Moskva a parádny výhľad na finančné centrum s ansámblom mrakodrapov Federation Complex. Na druhej strane rieky vidieť obrovský štadión Lužniki a kúsok opačným smerom sa týči 240 metrov vysoká, impresívna, stalinistická budova Lomonosovovej univerzity. Takto mal vyzerať Ceausescov palác v Bukurešti, monumentálne stavby treba ťahať do výšky.

Moskovský downtown

Niečo ako výška zo Sládkovičova

Zasneženým bulvárom sme sa prešli až k univerzite, kde sme zistili, že najbližšie metro je ďalších 30 minút chôdze. Nastal teda čas na Uber a o pár minút neskôr nás už v Hyundai Solaris (asi najpopulárnejšie auto v meste) viezol Azerbajdžanec Vagif. Ten si najprv myslel, že sme Fíni, že máme podobný prízvuk ako jeho kamaráti z Karélie. To asi tá trnavčina. Pomalou premávkou nás doviezol k Parku Pobedy, ktorému dominuje 141,8 metra vysoký obelisk (1 deň vojny = 10 cm). Tu sme museli navštíviť parádne múzeum Veľkej vlasteneckej vojny (ako Rusi nazývajú Druhú svetovú vojnu) plné expozícií, zaujímavých diorám a samozrejme červených hviezd a kosákov s kladivom.

Skvelé múzeum Veľkej vlasteneckej vojny

Jedna z diorám - blokáda Leningradu

Plní vedomostí sme sa vybrali popri Kutuzovskom prospekte k modernej finančnej štvrti. Cez plot sme omrkli aj ľadové kráľovstvo, ale v tom sa rozpútala taká metelica, až sa mrakodrapy úplne stratili. Smútok sme chceli zahnať vodkou, ale z neznámych dôvodov nám ju teta v samoobsluhe nechcela predať. Amerikanski špijoni. S dlhým nosom sme sa pobrali na najbližšie metro a dopravili sme sa späť do centra na Arbat. 

Zimná rozprávka

Tu sa nachádza pešia zóna, ktorá veľmi nenadchla. Nič načo by sme z našich končín neboli zvyknutí, teda až na pretlak matriošiek a suvenírov s Putinom. Už aj tá naša trnavská hlavná ulica je krajšia :) Ale zase my nemáme ďalšiu sieť táckarní s názvom Mu-mu, kde sme si dali asi najlepší boršč v histórii.

Matrioške neutečieš

Gastronomický raj

Poriadny “linner” nás zmohol a rozhodli sme sa vrátiť na izbu. Trošku sme sa najprv pomotali, lebo niekto rozumný nazval menom Arbatskaya dve rôzne stanice metra na rôznych linkách. Presun sme ale zvládli a večer sme už popíjali Matyšáka z hrnčekov na kávu. Do izby nám vtrhla stredoázijská upratovačka, ktorá koncept dverí ešte asi nestihla spoznať. Mimochodom všetky tie stredoázijské národy upratujú Moskvu. Môžete si byť na 90% istí, že upratovač/ka či už v metre, na ulici, alebo v reštaurácii, pochádza z nejakého -stanu. Aj vďaka tomu je v Moskve každý desiaty Moksvič moslim. Imigranti a islamisti v srdci Slovienstva- ako toto mohol vodca dopustiť :D

Veľkopanský import vína z EÚ

Tadžik sa teší, že je jeho metro čisté

Oddýchnutí sme sa opäť objavili na Červenom námestí, ktoré v noci aj s vianočnými trhmi a vysvieteným GUM-om vyzerá ešte lepšie ako cez deň. Do toho príjemná hudbička a pár vločiek, no sovietska romantika. Ako sme zistili, nočný život v Moskve nie je žiadna lacná záležitosť a urobil som malý prieskum podnikov. Ani neviem ako sme sa objavili za TsUM-om (ďalší legendárny obchoďák) v zapadnutom bare vo dvore. Najprv naľakal  vyhadzovač ako vystrihnutý z filmov o ruskej mafii a potom prekvapila nekompetentná obsluha v zložení černoch a 2 stredoázijky.  Kým sme pochopili princíp, že sa objednáva na bare, obsluha objednávku prinesie na stôl, ale novú objednávku nezoberie a ešte vám chce zobrať aj nedopitú vodku, tak nás aj prešla chuť na nejakú väčšiu akciu. 

Vianoce nekončia

Z navigácie sme zistili, že náš hostel je len cca 20 minút chôdze a vodky sme rozdýchali prechádzkou nočnou Moskvou. Objavili sme aj malú zapadnutú gruzínsku reštauráciu - chinkalnaju, ale žiaľ už zatvárali a aspoň som rýchlo preštudoval menu - to 4 eurové pivo nebola v piatok večer výnimka, ale skôr pravidlo. 

Ráno nás tentokrát nezobudil vymknutý hosť, ale skupinka Číňanov, ktorá vo vedľajšej izbe kvákala od siedmej...Pár buchnátov na stenu a mali sme pokoj do konca výletu. Boršč na raňajky v Grably nemohol chýbať a plní energie sme sa vydali smerom na sever, k stanici monorailu. Tento necelých 5 km dlhý dopravný systém bol vybudovaný s veľkou slávou za vyše 6 miliárd rubľov (vtedy cca 240 miliónov dolárov). Lenže o 13 rokov neskôr premáva v intervale 20-25 minút a rýchlosťou takou, že ak vám pred nosom utečie spoj a nechce sa vám čakať, na konečnej ste rýchlejšie peši. 

Pomaly, ale iste

Dohrkotali sme sa v kabíne bez vykurovania až k zastávke Telecenter, odkiaľ sme sa prešli k hlavnému vchodu najvyššej stavby Európy - televíznej veže Ostankino. Vždy som si myslel, že v USA to preháňajú s kontrolami, ale ochranka z veže je o triedu vyššie. Najprv kontrola bagáže pri hlavnej bráne, lístky na meno a nakoniec ešte pred vstupom rontgen batožiny a celotelový skener ako sa používa na niektorých letiskách. To všetko pod dozorom prísnych pohľadov chlapcov so samopalmi.

Betónová raketa

Rýchlovýťahom sme sa vystrelili až do výšky 348 metrov odkiaľ je pekný panoramatický výhľad najmä na okolité sídliská, centrum Moskvy je dosť ďaleko. 15 miliónov ľudí sa niekam zmestiť musí a tak panelákov sú tisícky. Taký bratislavský Lamač je slabý odvar s výbornou polohou pri centre mesta :). Ale najväčší bonus je priehľadná časť podlahy, akorofobikom byť neradno.

Nehovor hop...

Downtown a staré mesto niekde tam v diaľke

K stanici nadzemky je to vyše kilometra, tak sme opäť zvolili Uber a nechali sa vyhodiť pri múzeu kozmonautiky. Tomu kraľuje veľmi impozantný monument štartujúcej rakety (pod Leninovým vedením) a rovnako aj výstava je veľmi zaujímavá. Inštitúcia mapuje začiatky kozmonautiky v ZSSR až po súčasné misie a exponátov je tu nespočetne veľa (niektoré naozaj prekvapujúce ako napr. sovietsky skafander pre neuskutočnené lety na Mesiac). Len veľká škoda, že väčšina informácií je len v ruštine.

V ústrety svetlým zajtrajškom

Po presýtení informáciami nám aj vyhladlo a Foursquare našiel kantínu vraj v hoteli Cosmos. Neďaleký hotel je v súčasnosti najväčší v Rusku a s cca 1800 izbami na 25-tich poschodiach to je mesto v meste. Aj keď skôr v nedeľu pripomínal ospalú dedinu a po vývarovni ni sluchu ni duchu.

3* mega králikáreň 

Vybrali sme sa teda ďalej do areálu VDNKh (Výstava úspechov národného hospodárstva), kde sme síce našli len kávu a fastfood ale aj najväčšie klzisko v Európe. Tisíce korčuliarov sa na 2 hektároch dráh premávajú hore-dolu v areáli väčšom ako Monako so stovkami pavilónov a rôznych budov v rôznom stave. A na moju veľkú radosť sa tu nachádza aj niekoľko leteckých exponátov a raketa Vostok. Keď už Sovieti stavali, tak vo veľkom štýle.

Najväčšie klzisko široko ďaleko

Najbližšia stanica metra bola opäť 20 minút vzdialená a Uber nás znovu zachránil. Zadelili sme riadnu večeru s vodkami v ďalšej pobočke Grably, kde mi po dlhom čase skontrolovali vek. Metrom sme sa previezli 2 zastávky na stanicu Botanicheskiy Sad, kde sme prestúpili na parádny “s-bahn”. Ten bol otvorený len na jeseň minulého riku a nemecké súpravy krúžia okolo mesta v špičke každých 5 minút.  Onedlho sme už vystúpili v Izmajlove, kde sa nachádza druhý Kremeľ, trošku viac gýčovejší a podvečer aj žiaľ prázdny. Nedalo sa nič robiť, späť na metro a do centra s povinnou zastávkou na stanici Elektrozavodskaya, ktorá patrí medzi najkrajšie.

Elektrozavodskaya

Nedaľeko Lubjanky sa nachádza Múzeum sovietskych hracích automatov, kde sme sa s meštekom kopejok celkom dobre zahrali na rôznych strojoch z rokov 70-tych a 80-tych. Niektoré elektromechanické simulátory boli fakt zaujímavé a dalo by sa tam stráviť kopec času. Toho sme už ale veľmi nemali, lebo nás čakala misia Beluga. Jedna pani Kristína zo Švajčiarska nám prezradila, že v GUMe nalievajú za 1,50 euro túto preslávenú vodku. S iskričkami v očiach sme sa najprv na trhoch posilnili a zamastili gamby čeburekmi a rozbehli sa do obchodného domu. Tam sme ale nikde nenašli nejakú orientačnú tabuľu a chvíľku nám trvalo, kým sme našli na prízemí Beluga Caviar Bar. Radosť nás ale rýchlo prešla, keď sme si pozreli menu a neskôr zistili, že lacnú vodku nalievajú asi len po bohatej konzumácii rovnomenného kaviáru.

Legendárny sovietsky gameboy

Rozlúčili sme sa teda s GUM-om aj Červeným námestím, kde začalo práve romanticky snežiť a pri stanici metra Tverskaya sme zakotvili ako inak v Grably. Tam už v radoch neskutočné kvantum ľudí a onedlho sme zistili aj prečo - po deviatej večer zľava na jedlo 50% a na alkohol 25%. Neváhali sme, za euro sme naložili boršč, pečivo aj egrešový kompót a za ďalšie 2 eurá decové vodky, keďže “50 gramm stakanky” už ani nemali.

Večer je to tu ešte krajšie

Zopárkrát repete a okolo jedenástej sme už šli cez ulicu pozrieť prvý MacDonald’s v ZSSR. Otvorený začiatkom roku 1990, ale prvé vyjednávania vraj začali už v roku 1976 a licencia bola vydaná až v roku 1988. V prvý deň prešlo dvermi okolo 30 000 zákazníkov a hambáč zmastil aj Jeľcin, ale dnes po prevádzke ani pes neštekne (tak ako po Borisovi, alebo Voloďovi v mauzóleu).

Prvý a najväčší (Первый и самый большой!)

Cestou “domov” sme ešte obzreli pekné stanice metra ako Mayakovskaya, Kiyevskaya a Novoslobodskaya, všetky majú niečo do seba. Pri prestupe na stanici Belorusskaya sme vybehli von pozrieť vlakovú stanicu, ktorá pred polnocou síce bola prázdna, ale aspoň sme privítali vlak z Prahy.

Kiyevskaya

Po príchode na hostel sme ešte riešili záhadu zmiznutých Lukášových jutových papúč, ktoré miestny Rus anektoval, ale našťastie ich návrat majiteľovi prebehol síce bez ospravedlnenia, ale hlavne bez zbytočného konfliktu a embarga na sprchu.

Ráno sme sa už len pobalili, “zgrably” raňajky a vybrali sa na nákup do supermarketu na Arbate. Ceny potravín úprimne nič moc, aj s devalvovaným rubľom je to tam drahšie ako na “západe”. Ale aspoň vodka má stále dobrú cenu. O dvanástej sme už dali na hosteli checkout a posledný obed. Celkom sme už aj boli unavení z metra, ktoré je síce super a jazdí každých pár minút, ale všetky stanice sú hlboko. Len k nástupištiam to trvá častokrát dlhšie ako samotná jazda. A o transferoch ani nehovorím, schodiská a nekonečné chodby. ZŤP nemá šancu. Tak som teda pozrel, že koľko by stál Uber na 30km vzdialené letisko - a hľa, fixná cena 850 rubľov, t.j. cca 13,5 eura. O pár minút sme už sedeli v aute a predierali sa premávkou cez celé mesto. Narozdiel od metra sme tentokrát toho videli viac a potvrdil sa výhľad z Ostankina - obrovské sídliská kilometre každým smerom a všade billboardy s “vynikajúcimi” cenami nehnuteľností (ako napr. garsónka v Salaryeve 20km od centra už od 45 000 euro - priemerný plat v Moskve je síce cca 1000 euro v čistom, ale hypotéka má úrok až 11%). Tu už ten šarm metropoly opadol.

Na checkine nás už čakala veľmi nepríjemná pani, ktorá po anglicky nevedela, odmietla nás spolu presadiť (Pobeda priraďuje miesta fakt náhodne), vynadala mi, že mám zlé číslo pasu na letenke (kvôli vízam som si musel vybaviť nový pas) a ešte sme museli natlačiť prázdny mini ruksak do bagáže. Pekná rozlúčka. Pasovka a kontrola prebehla rýchlo a boarding začal načas. Trošku sme ešte pomrzli v autobuse, ale onedlho sme sa vzniesli v ústrety domoviny.

Dasvidanja! 

Po prílete sa všetci ruskí pasažieri rýchlo balili a vstávali, spolusediaci ma pomaly chceli preskočiť ako keby nevideli, že aj v Bratislave na nás čaká pri lietadle bus. Po vystúpení z autobusu všetci svorne šprinty na pasovú kontrolu, ale tentokrát mal pas EÚ veľkú silu a aj keď som prišiel k colným búdkam asi na 30. mieste, do haly som vstupoval ako prvý :D

Moskva ma príjemne prekvapila, vidieť naživo tieto legendárne miesta, ktoré doteraz ospevujú naši rodičia a prarodičia z výletov ROH, má niečo do seba. Centrum naozaj veľmi sympatické a čisté (inak by mali stredoázijské krajiny nezamestnanosť 50%), funkčná hromadná doprava a udržiavané pamiatky. A všade hrala naozaj príjemná hudba! Trošku dosť ma zarazila cenová úroveň v gastronómii, kde by som sa do normálnej reštaurácie skoro ani neodvážil vojsť (to je raz tak, keď som vychovaný na dennom menu za 3,50-5 euro :D). O cenách alkoholu v baroch ani nehovorím. A ani v centre žiadne Lady a Žiguli :( Dokonca ani najnovšie modely, čo ma trošku sklamalo. Ale rôznych drahých limuzín a SUV sú na každom rohu desiatky.

Ale najlepší na celom meste je stále ten “ZSSR feeling”, či už v metre, múzeách, na letisku, ale aj na rozčľapkaných uliciach, kde sa promenádujú nahodené mladé Rusky v kožuchoch. Cítiť to najmä na zasneženom Červenom námestí obklopený červenými hviezdami z kremeľských veží, Leninovým príbytkom a vojenskými piesňami z neďalekého trhu. Chýba už len kapitán Danko. Ivan Danko, nie Tomtom.

[tonicov]

Zimná Balkanizácia

Pred dvomi týždňami som sa vrátil so zmiešanými pocitmi z hlavného mesta Rumunska, ktoré skôr sklamalo ako zaujalo. Určite sa pod to podpísalo aj počasie, ale čo by som mal čakať koncom novembra okrem zatiahnutej oblohy a teplôt okolo nuly. No ale Balkán je iná káva (fun fact - väčšina Rumunska nepatrí do tohto regiónu, “oficiálne” je Balkán všetko od Sávy a Dunaja na juh, okrem Grécka) a tak som vedel, že táto destinácia nás nepodrazí.

V piatok okolo obeda som tradične zatvoril laptop, nastavil out of office správu, Hamzovi som do Casablancy  vysvetlil nech mi kryje chrbát v korporácii a s Romanom sme sa vydali na na bratislavské letisko. Odparkovali sme auto pri Avione a nasadli na 61ku. V priebehu hodiny a pol odlietali štyri lety, čo je na BTS výkon a samozrejme že kontrola trvala večnosť. Onedlho sa k nám pridal aj Vlado, zakýval som sestre, ktorá letela o pol hodinu neskôr do Girony a prešli sme pasovou kontrolou. 

Hodinový let do srsbkého Nišu mi spríjemnil starý alkoholik Brum, ktorého som stretol už na dvoch predchádzajúcich letoch do Kórei a smerom z Argentíny. História sa zopakovala, Brum už posŕkaval Božkov tak aby letuška nevidela. Popri pár promile mal pocit, že jeho sexistickým narážkam v češtine slovenský personál a spolucestujúce nerozumejú. Klasika :)

V Niši nás už privítal pekný západ slnka, traktor dovliekol k boeingu schodíky a neďaleko štartoval vyše 50-ročný ukrajinský Antonov smerujúci niekam do severnej Afriky. Idylka. Pri čakaní na pasovú kontrolu si Brum riadne odrgol na celú colnicu, ale našťastie nás pustili. A žiaľ aj jeho :)

Antonov An-12 kraľoval letisku v Niši

90. roky sú na letisku všadeprítomné

Poobdivovali sme interiér druhého najväčšieho letiska v Srbsku, ktoré sa skôr podobalo na autobusovú stanicu v Užhorode, osviežili sa na WC-kach designed by Merkury Market a vybrali sa na autobus. 34-ka sa už čajakúc pohupovala na mieste s pokazenou hydraulikou  a onedlho sme vyštartovali smerom do mesta. Prisadli sme k dvom holkám, ktoré s nami doleteli z Bratislavy, pokecali, zachránili ich z Brumových pazúrov a s českým kolegom sme sa rozlúčili. 

V centre nás už privítal silný smog a zápach spáleného uhlia - sem ešte euro normy neprišli. V zdraví sme sa prešli (zelená na prechode neznamená, že vodiči vám aj dajú prednosť ) k nášmu ubytku kúsok od pešej zóny. Príjemne nás prekvapil pekný dvojizbový apartmán s terasou, zložili sme veci, dali sa dokopy a šli sa najesť.   

Pešia zóna v piatok večer bola plná života a Foursquare nás naviedol do populárnej reštaurácie Stara Srbija. Tam nás hneď o šiestej večer stopol čašník, že všetko je zarezervované a nič nie je  voľné. A až keď sme ho presvedčili, že nám na večeru naozaj stačia dve hodiny a ôsmej vypadneme, tak povolil.

Vegánska nočná mora

V reštaurácii to žilo, živá hudba, parádne vínka a exkluzívne jedlo. Jediná škoda, že v Srbsku stále radi odklepkávajú popol z cigariet pri jedle, takže celý podnik zahúlený ako 4. cenová v Tešedíkove. Dokonca sme medzi hosťami spoznali aj niekoľko ľudí z nášho letu.

O ôsmej večer sme sa vykotúľali na čerstvý vzduch, stretli sa s babami z busu a vyrazili do ulíc. Všetky podniky v párty uličke Kazandžisko sokače preplnené, museli sme sa presunúť pár metrov mimo centra. Najprv sme navštívili vychytený bar Truba, ale ani otvorené okno nepomohlo vyvetrať zafajčené priestory. Dokonca som mal pocit, že sa k cigaretovému dymu pridal aj ten uhoľný z ulice. A to najmä dievčenským očiam po operácii laserom neprospieva. 

Onedlho sme sa teda s dievčatami (z jednej sa vykľula mladšia sestra nášho spolužiaka z výšky, svet je malý, nazdar Mišo :)) presunuli vysvietenou pešou zónou k rieke Nišava, kde sa nachádza klub Labeerint. Tam už hral miestny prestarnutý DJ hity rokov 80-tych, super obsluha nám vínko nalievala pomaly v rukavičkách a party sa rozbehla vo veľkom štýle. Už dlho som neroztancovával parket :D O druhej ráno sme sa konečne nadýchli ako tak čerstvého vzduchu a po rozlúčke sa dorazil nočným burekom z nonstop pekárne.

iFuck

Ráno o sebe vínko dalo vedieť, ale sprcha, slnko a raňajky v pekare oproti apartmánu nás hodili naspäť do hry. Prechádzkovým tempom sme sa vybrali k spomienkovému parku Bubanj nad mestom. Cestou sme prešli veľkým cintorínom, ktorému kraľoval vysoký komín a všadeprítomné mačky. Žiaľ, cintorín zostal riadne zdevastovaný, všetko navôkol zarastené, veľa pomníkov poškodených, rodinné hrobky vybrakované. V kombinácii s hmlou a ranným svetlom to pôsobilo až mysticky. Uličkami sme sa pomaly vyšplhali až do rovnako zanedbaného parku Bubanj. Tu sa už v opare týčili tri betónové päste - spomienka na tisícky obetí popráv na tomto mieste počas II. svetovej vojny. Rovnako ako aj memento brutalistickej architektúry za éry Juhoslovanskej zväzovej republiky.

U srbských Adamsovcov

Výhľad za 100 bodov/mačiek

Päste Bubanju

Z kopca sme sa prešli lesoparkom a sídliskom k železničnej stanici, ktorá zívala prázdnotou. Budova veľká, pripravená na nával cestujúcich, ale tie ledva dva tucty spojov denne to tu z biedy nevytrhnú. Balkán vlakom nepraje, to sme si všimli aj o pár metrov ďalej.

Už si asi nezapískajú

Aspoň sme si v búdke vedľa staničnej budovy kúpili lístky na poobedný bus do Skopje. Niekoľkokilometrová prechádzka urobila svoje a nastal čas na obed. Foursquare znovu nesklamal a pomohol nám nájsť zastrčenú kafanu, kde nás čašník chcel opäť bez rezervácie vyhnať, ale nám naozaj na obed stačila hodina a pol. Zaujímavý zvyk. Za 12 euro sme sa všetci traja dotlačili pod obraz Boží, medzitým do prázdneho podniku prišlo ďalších tridsať ľudí a bakchanálie sme opustili v tom najlepšom čase. 

Z ubytka sme zobrali ruksaky a vybrali sme sa na promenádu. Tá bola v sobotu poobede preplnená tak, že by aj trnavská pešia zóna počas jarmoku zbledla závisťou. Prešli sme sa k Nišskej pevnosti na druhej strane rieky Nišava a trošku si pofotili mesto s výhľadom. Pevnosť je naozaj veľká, dalo by sa tu prechádzať do večera. My sme už ale museli po nákupe obligátnych magnetiek trieliť na neďalekú autobusovú stanicu (zvláštne rozdelenú na MHD a diaľkovú časť, chvíľku trvalo kým sme našli správny vchod). Narozdiel od vlakovej to tu žilo, na vstup k nástupištiam je treba mať kúpený lístok, inak turniket nepustí. Mohli by sme sa aj u nás priučiť. 

Zvláštny anjelik Victioria’s Secret

Tím Pljeskavica na pevnosti

Aj v sobotu to tu žije

4-hodinová cesta Niš Ekspresom do Skopje prebehla bez väčšej ujmy na zdraví s krátkou pauzou na srbsko-macedónskej hranici, kde sme museli opustiť autobus. O ôsmej večer sme už šľapali centrom tohto bizarného hlavného mesta smerom na hostel. Vianočná výzdoba blikotala, neoantické budovy nasvietené, centrum stále rozostavané rovnako ako pri septembrovej návšteve. 

Socha/fontána za 7,5 milóna eura zakaždým “fascinuje”

Vianoce sa blížia v národných farbách

Na hosteli nás už po tretíkrát tento rok privítal majiteľ - najvyšší Macedónec Goran (inak reprezentant volejbalového mužstva Juhoslávie na OH 1980 v Moskve), trochu sme sa pri čaji a káve dali dokopy a onedlho sme už frčali v taxíku do komplexu nad mestom - Makedonsko selo. Taxikára sme museli trošku navigovať, ale hrkotajúci Focus to zvládol. Vo vianočne vyzdobenej reštaurácii sme zadelili poslednú pljeskavicu výletu, zaliali ju Tikvešom a pred polnocou sme už spali spánkom spravodlivých.

Keďže naša izba bola asi v minulosti pivnica, tak sme sa ráno zobudili trošku premrznutí, ale nič čo by doobedňajšia prechádzka starým mestom nevyriešila. To bolo okolo desiatej rána ľudoprázdne a aspoň sme sa vyhli rôznym nadháňačom. Pevnosť nad mestom sa za tých pár rokov od prvej návštevy vôbec nezmenila, rekonštrukcia stagnuje, ale aspoň výhľad na Skopje stále pekný a v hmle aj trošku tajomný. Posledná kávička na slniečku a pred dvanástou sme už sedeli v Borčeho taxíku, ktorý vo svojom meďáku upaľoval 150-kou  na letisko. 

Staré mesto, hotové Albánsko

Mystické

Mestský architekt veľa práce nemal

Tam okrem ozbrojeného amerického vojaka, ktorý asi šiel poslať svojho syna na let, nebolo nič zaujímavé, a tak sme šli na kontrolu. Tá trvala pár minút, pasovka rovnako a zanedlho sme už s hrôzou v očiach na tabuli odletov čítali, že náš let má meškanie 4 hodiny. To sa neskôr predĺžilo na príjemných 6 hodín a nám nezostalo nič iné, len zakvasiť na lavičkách. Naspäť sme sa už vrátiť nemohli, keďže de iure sme už opustili krajinu a nikomu sa nás nechcelo pustiť na prílety. Nič sa nedalo robiť, vínko z duty free opäť pomohlo skrátiť čas a Burger King ešte dlho nechcem vidieť.

Do Bratislavy sme prileteli presne so 6 hodinovým meškaním a týmto sme ukončili náš víkend na Balkáne. Opäť sa potvrdilo, že aj menšie mestá majú čo ponúknuť a keď tam už nič nie je čo pozerať, tak sa dá aspoň dobre najesť a popiť :) Pevne verím, že tento región opäť navštívim čo najskôr aj keď sa už teším na teplejšie počasie :)

[tonicov]

Depka v Bukurešti

Pár mesiacov dozadu sme opäť výhodne zakúpili letenky, tentokrát na víkend do metropoly Rumunska - Bukurešti. Jediný háčik spočíval v dátume výletu, a to koniec novembra, kedy už aj južnejšie začína byť nepekne. Čo už, cestovanie nie je vždy prechádzka ružovým sadom a tak sme v posledný novembrový piatok vyrazili smer letisko Budapešť. 

Cesta prebehla v pohode, víno z poslednej slovenskej OMVky padlo a 2 hodiny pred odletom sme zaparkovali na obľúbenom parkovisku vedľa terminálu. Konečne sme mali čas si prezrieť výstavu lietadiel (zvyčajne prídeme na BUD skoro ráno, alebo v noci, prípadne prší), ale keď sme zistili, že si Maďari za pár lietadiel pýtajú nie celkom nízke vstupné, tak sme sa radšej presunuli k odletu. Obligátny bagetový obed zo SPARu a šup na kontrolu. Tesne za ňou sme zistili na tabuli odletov veľmi nepríjemnú správu - náš let sa posúva skoro o tri hodiny. 

V  Maďarsku na diaľnici stáť neradno

Čo sa dalo robiť... Najprv sme skysli vo foodcourte, kde som sa stretol po 7 rokoch so spolužiakom z výšky (svet je malý). No dve hodiny pred odletom sme sa rozhodli navštíviť SPAR. Na kontrole nám povedali, že musíme ísť okolo “EJT EJ EJ” a až po chvíli sme pochopili, že majú na mysli Gate A8. Úspešne sme vyšli von z tranzitu a na lavičke pri potravinách sme na someliérov ochutnali ďalšie maďarské roséčka:) Po hodine opäť kontrola a konečne nástup do novučičkého Airbus A321 leteckej spoločnosti Wizz Air vo farbách kandidatúry mesta Budapešť na letnú olympiádu 2024. 

Let prebehol rýchlo a o niečo vyše hodinky sme už čakali na taxík pred letiskom v Bukurešti. Renault Symbol (alias Thalia) s Uber vodičom dofrčal a tri hodiny po plánovanom príchode sme sa zacheckovali na hoteli neďaleko hlavnej stanice Gara De Nord. Vybrali sme sa k metru na stanicu, ktorá síce vyzerá trošku lepšie ako bratislavská, ale osadenstvo rovnaké. V metre nás už napomenula pani biletárka, že fotiť sa nesmie a radšej sme sa naozaj peknou súpravou metra dopravili na stanicu Izvor neďaleko centra. Ako to už býva, chvíľu trvá kým sa v meste človek zorientuje a niečo slušné nájde pod zub. Po dlhšom chodení sme zakotvili v pivárni Gambrinus, kde čapovali najmä Heineken ako všade v Bukurešti. Na(ne)šťastie ponúkli aj miestnu značku Ciuc a celkom slušné jedlo, aj keď už za slovenské ceny a drzým čašníkom, ktorému sa nepáčila výška sprepitného (Service is not included my friend). Prvá skúsenosť s úrovňou obsluhy veľmi rozpačitá, žiaľ nebola posledná.

Bukureštiansky veľtok Dâmbovița

Onedlho na nás doľahla únava a Uber Daciou sme sa dopravili naspäť na izbu, kde sa nedali vypnúť pečúce radiátory a okno sme mali celú noc dokorán. Eko. V sobotu ráno sme vytopili kúpeľňu (sprchový záves je luxus) a vybrali sa hľadať raňajky. Metrom sme sa znovu vybrali do centra, tentokrát na námestie Piata Unirii, ktoré hraničí s historickým centrom. Historické uličky ale skôr pripomínali Obchodnú ulicu v Bratislave. Všade veľa reklám, gýčové pútače, sem-tam striptíz bar, Heineken hviezdy, hlavne bolo všetko zatvorené. Museli sme znížiť nároky a zadelili sme smutný hamburger s kávičkou v miestnej fastfood sieti.  

Nájdi chrám, alebo keď diktátorovi vadí, tak ho posunie o 23 metrov dozadu a obstavia

Spleťou ulíc s divokým mixom architektúry sme sa presunuli späť na námestie Unirii, ktorému dominuje obrovská Fontána radosti, ktorá v zime vyzerá skôr na zaplakanie. Pompéznym bulvárom Unirii (o meter širším ako Champs-Élysées) sme prešli k najväčšej atrakcii mesta a to Palác parlamentu (príp. Palác ľudu), ktorý pred vyše 30 rokmi nechal postaviť diktátor Nicolae Ceaușescu, silne ovplyvnený kamošom Kimom zo Severnej Kórei. Jeho cieľom bolo prestavať Bukurešť podľa vzoru Pchjongjangu a skoro sa mu to aj podarilo, keby na Vianoce 1989 nedostal olovený darček.

Elegantné

Obľúbená budova Tehnoimportu a architektonický boj

Fontána radosti osmutnela

Palác parlamentu je jedna z najväčších budov na svete, ale úprimne, zvonku tak nevyzerá. Mal som pocit, že jej niečo chýba, napr. poriadna veža, keďže v celej centrálnej Bukurešti nie je žiadny oporný bod, podľa ktorého sa dá orientovať. Komplikovanou a zdĺhavou procedúrou sme sa dostali dovnútra (lístky u jednej osoby, zaplatiť u druhej v obchode so suvenírmi, vymeniť občianske preukazy za kartičky a absolvovať kontrolou s röntgenom) a začali sme v organizovanej skupine prehliadku priestorov. Slečna sprievodkyňa musela niekoľkokrát trápne pripomenúť, že fotiť môžu len tí čo si priplatili a ostatní musia rešpektovať túto skutočnosť. Interiéry samé o sebe sú celkom impozantné, všade drahé materiály, lustre, ornamenty, ale po tretej miestnosti to vyzerá všetko rovnako gýčové a zbytočné. Výhľad z terasy tiež nič moc, najmä na jeseň sa len zvýrazňuje šedosť mesta - fakt to už nie je Paríž východu, ale skôr ten Pchjongjang západu. 

Team Dacia

Vonku nám čakanie na Uber skrátil miestny pánko, ktorý bol na nás hrdý, že používame nové technológie a nedáme zarobiť miestnym taxikárom, ktorí sú podľa neho všetci idioti :) Daciou v plnej paľbe (automatickú klimatizáciu a start/stop systém som fakt nečakal :D) sme sa doviezli na Piata Romana, kde sa nachádza jedna z reštaurácií siete La Placinte, ktorú som poznal už z Moldavska. Jedlo a vínko super, ale popletená obsluha, ktorá neváhala v polovici objednávky odísť preč, hodnotenie skresala.

Na metro lístku sme mali stále pár jázd, prešli sme teda k stanici, kde už mladí cigáni fetovali zo sáčku, počkali si na tesnom nástupišti a odviezli sme sa trošku mimo centra na stanicu Aurel Vlaicu. Podľa mapy tam malo byť neďaleko jazero a tak sme sa okolo rozbitého štadiónu presunuli k cieľu, kde nás čakalo len rákosie a besný pes, ktorý sa po nás zúrivo rozbehol. Preventívne sme sa otočili a rýchlym krokom zamierili naspäť. Posledné zvyšky energie sme vybili v nákupnom centre Promenada v modernej štvrti a do večera sme si oddýchli na izbe, kde všetky TV stanice celý deň rozoberali Fidelovu smrť.

Tesný perón. Stanicu na Piata Romana najprv neplánovali, potom dostavali a tak architektom rozmery trošku nevyšli

Najvyššia budova Rumunska

Na večeru sme sa odviezli do inej La Placinty, kde jedlo bolo opäť fajn, ale nepríjemnejšiu obsluhu sme asi nezažili. Namiesto vína, ktoré sme si objednali, nám omylom priniesli 3x drahšie a mal som pocit, že by nám tú fľašu aj naúčtovali ak by sme to nezistili pri ďalšej objednávke. Napráskaní sme sa opäť prešli starým centrom, kde to už trošku ožilo, dokonca sa objavil aj hráč na bizarnom nástroji menom theremin. Vizuálny zážitok z mesta sa ale veľmi nezlepšil ani pod oranžovým svetlom sodíkových výbojok. Kúsok od vysvieteného paláca sme v parčíku vo dvore vypili pivečko, zhodnotili biedny stav mesta a pobrali sa na hotel.

Nájdi Daciu

Nedeľné ráno sme šli na istotu a za cieľ raňajok sme si vybrali železničnú stanicu. Nepoučili sme sa a dali prednosť miestnej fastofoodovej sieti Springtime, kde nám ale namiesto obložených sendvičov priniesli nejaké mleté rezne v suchej žemli s uhorkou a paprikou. Luxusné.

V Kauflande pod moderným mostom pri stanici Basarab a vedľa monumentálneho nadjazdu sme nakúpili nejaké jedlé “suveníry”. Pred dvanástou sme sa “čekoutli” z hotela a stihli sme aj obed znovu v La Placinte, kde polievky podávajú až od dvanástej. Bolo 11:45..

Dacia Break - hviezda roku 1999

Po obede prišla na rad otázka čo ďalej? Do odletu ešte vyše 6 hodín a mesta sme už mali dosť. Spomenuli sme si na slová taxikára, ktorý nám odporučil aquapark, chvíľku googlenia a voila, Therme akvapark kúsok od letiska. Cestou tam náš vodič najprv skoro narazil do stojaceho auta, potom do električky a nakoniec nás skoro vytlačil bulo na X6-ke. Radosť šoférovať. Aspoň sme si z diaľky obzreli asi najzaujímavejšiu budovu mesta - stalinistický Dom slobodnej tlače. Nemali sme plavky a tak sme sa ešte rýchlo zastavili v preplnenom Decathlone, kde sme každý zainvestovali 3 eurá.

Therme park sa stal zlatým klincom výletu - otvorený tento rok a vraj najväčší v Európe. Za 12 euro sme zakúpili vstup na 3,5 hodiny a tento čas sme využili naplno vo vnútorných a vonkajších bazénoch, výrivkách, saune a najmä pri pool bare, kde sa Ursus čapuje jedna radosť. Naozaj môžem vrelo odporučiť tento kúsok tropického raja neďaleko šedivej Bukurešti za cenu prťavého akvaparku v Trnave...

Oáza v šedi

O piatej večer sme už boli po pár minútovej jazde na letisku, kde nás naozaj nemilo prekvapili ceny v stravovacích zariadeniach. Čakal som všeličo, ale kávu za 3 eurá a zoschnutý croissant za 5 éčiek to teda nie (a to sme neboli ešte ani za kontrolou). Našťastie sme objavili dobre schovanú Billu a olovrant sme vybavili aspoň takto.

Takto vyzerá zle investovaných 5 euro

Pri boardingu pobavila mladá slečna, ktorá si nevytlačila boarding pass a ani nemala mobilný pass na telefóne, tak na odbavenie prišla s notebookom s PDFkom. Slečna na gejte jej dobre vynadala, ale nakoniec s nami doletela do Budapešti. Tam sme už len rýchlo dokúpili zásoby na cestu, vyzdvihli auto a o desiatej večer vstúpili na slovenskú pôdu.

Aj tak sa dá

Čo dodať na záver? Stále neviem čo si mám o Bukurešti myslieť. Vizuálne to naozaj pekné mesto nie je. Na rozdiel od okolitých metropol nemá ani niečo z prírody, čo by upútalo ako veľká rieka, alebo hory. Takisto tu nie je ani žiadna zaujímavá pamiatka ako hrad, alebo veža, Palác parlamentu je síce obrovský, ale neohúri. A asi prvýkrát sa mi stalo, že po príchode do Bratislavy cez Most SNP sa mi toto mesto zdalo krajšie a najmä zaujímavejšie ako to, z ktorého som priletel :D Bukurešť je naozaj rozľahlá, ale v tomto ročnom období víkend bohate stačí a to sa stihnete aj dobre okúpať. Ale choďte radšej keď je teplejšie. A aspoň ten Uber skoro nič nestojí.

[tonicov]

4 dni, 4 metropoly: Budapešť-Kyjev-Baku-Istanbul

Už  od čias keď som na univerzite objavil čaro lacných leteniek, plánoval som nejaký divoký letecký výlet. Po západnej Európe to nie je problém, za pár euro sa pobehá kopec destinácií, len potom zaplač peňaženka na ubytku, strave a iných povinných položkách. Ale keďže západné metropoly ma postupne  prestali “cestovateľsky” zaujímať, prešlo niekoľko rokov, kým sa naskytla zaujímavá ponuka.

Pred pár mesiacmi začali azerbajdžanské aerolinky pokukovať aj po low-costovom území a vytvorili si nízkonákladovú značku AZALjet, ktorú okrem letenky ani nikde nevidieť. Ako to už býva, chybička se vloudila a let z Kyjeva do Istanbulu s nočným prestupom v hlavnom meste Azerbajdžanu sa dal zakúpiť za menej ako 30 euro. 

Koniec roka znamená aj menší počet dovolenkových dní a nastal čas improvizovať. Na túto výpravu sa nečakane pridala aj moja sestra a začal som hľadať prípoje do Kyjeva a z Istanbulu. Ceny dobré a časy tiež, vznikol teda itinerár na 4 dni, 5 letov, 5 štátov a 7000km.

V upršané štvrtkové popoludnie som zatvoril pracovný laptop a vybral sa so sestrou a tatkom na trnavskú stanicu. Tam sme nastúpili na osobák do Galanty, kde sme sa s otcom rozlúčili (šiel na vlastnú dobrodružnú cestu, a to prieskum tohto tajomného okresného mesta, ale tak aby do siedmej večer bol “na správy” doma). Rýchlo som sa pozdravil s legendárnym cestovateľom Neviďom, ktorý mi prišiel popriať šťastie priamo na peróne pri rýchlom prestupe na prípoj.

O pár desiatok minút sme sa objavili na (podľa môjho názoru) jednej z najzaujímavejších železničných staníc na Slovensku - Nové Zámky. EC Danubius mal malé meškanie, ktoré sme si skrátili v lokálnom bufete na kofole a obdivovaním klietky hanby. Dávky asi prišli načas, a tak miestna komunita v zamrežovanom priestore búchala do automatov o 106. Zábava pre celú rodinu.

Vysoká škola života

Cesta do Budapešti prebehla rýchlo, metrom z Keleti na Kalvin tér a odtiaľ pár metrov na hostel. Tam nás privítala slovenská recepčná, zložili sme veci a vydali sa okolo siedmej večer na prechádzku nočným mestom, kde práve prestalo pršať. 

Korvínovú univerzitu som si najprv zmýlil s divadlom vďaka nahodenému fešákovi s motýlikom, ktorý vychádzal z budovy v sprievode vážene vyzerajúcich pánov. Až potom mi doplo, že toho fičúra odniekaľ poznám a hľa, hovorca bývalého prezidenta-DJa-pretekára - sám Trubač. Nestratil sa. 

Po daždi to má svoje čaro

Vyšplhali sme sa aj na Citadellu, na úpätí navštívili zaujímavý kostolík v skale, pokochali sa výhľadom, dali si hnusnú čokoládu z prášku a zišli dolu do centra. Veľa som počul o rómkocsmach (ruin bar, nie cigánsky šenk) a  zamierili sme do Szimpla Kert, asi najznámejšieho predstaviteľa tejto formy podniku.

Už po ceste sa mi niečo nezdalo - nejak veľa príliš pekných food truckov s drahým “poctivým” jedlom, bicykle bez prevodov, veľké brady na chabých telách. A pred podnikom ochranka. Hipsteri zaúradovali, okolité podniky rovnako preplnené, anglická stag party v dohľade. Sklamaní sme radšej dali víno v českej pivárni o pár ulíc ďalej :D

Nočná Budapešť z Citadelly

V hosteli sme si pár hodín pospali, tenké dvere a ruch od štvrtej ráno toho ani veľmi nedovoľoval a okolo šiestej sme už stepovali na letisku. Letiskový salónik chudobných sa v Budapešti volá SPAR a s kávičkou z Burger Kingu nám pripravil celkom dobré raňajky.

Wizzair nesklamal, lietadlo ešte nebolo pripravené a tak tí čo si priplatili priority boarding, počkali na ploche 10 minút na októbrovom dáždiku. Prémiový servis. 

Radosti low-costov

Let do Kyjeva krátky, milý colník nás pustil so slovami “Welcome to Ukraine” a pred letiskom nás už taxikár chcel presvedčiť, že MHD v Kyjeve neexistuje, jedine jeho volga.

Neexistujúcim trolejbusom a metrom sme sa teda dotrepali až k hostelu. Po dlhom čase  som namiesto Booking.com využil služby Hotels.com a taký bol aj výsledok. Rezerváciu nemali, s Hotels.com už nespolupracujú pol roka a sú kompletne plní. Čo sa dá robiť, rýchlo na net, appka Bookingu a o pár minút sme sa už v zápche Uberom plížili na nové ubytovanie.

Royal City hotel nás privítal pekne gýčovým interiérom v paneláku, ktorý by aj Mojsejovci závideli, ale na Ukrajine je to skôr vítané aristokratické spestrenie betónovej šedi.

Kyjevský Versailles

Od rána nám aj vyhladlo, zavelil som smer Kreščatik a Puzata Hata. Sám by so tam už ani nešiel, ale sestra nutne potrebovala intro do ukrajinskej kuchyne a táto sieť je na to najvhodnejšia.

Posilnení sme popozerali Majdan, úspešne sa vyhli Pande, ktorá pred rokom obťažovala moju polovičku a vybrali sa metrom na najhlbšiu stanicu na svete - Arsenalnu. Odtiaľ pešky k hlavnej destinácie v Kyjeve, ale bolo treba WC. Za rohom nás už čakal starý známy hotel Salyut so svojimi sociálnymi zariadeniami a kde sme si dali aj kafíčko s mafiánskymi fejsíkmi za západné ceny.

Symboly mesta

Areál Matky vlasti je jedno z mojich najobľúbenejších lokácií metropoly, dokonca sme tentokrát prišli aj pred záverečnou a dostali sa aj do útrob monumentu. Za 200 hrivien sme chceli ísť až na vrchol, ale už bolo neskoro (hodinu pred záverečnou), tak sme aspoň vyfasovali lacnejšie lístky na podstavec. Najprv sme sa museli zaregistrovať u tety, tá vytáčacím telefónom zavolala sprievodcu, ktorý dorazil spolu so zápachom vodky o nejakých 5 minút a vyviezol nás hore retro výťahom.

Ešte kúsok dozadu...

Crn-crn, kto tam?

Aj z podstavca je veľmi pekný výhľad na všetky strany, zadarmo sú k dispozícii statické  armádne  ďalekohľady z čias ZSSR. Zdržali by sme sa aj dlhšie, ale studený vietor nás popohnal dolu. Kým nás vyhnali 45 minút pred záverečnou, stihli sme aj prebehnúť veľmi zaujímavé múzeum II. svetovej vojny plné artefaktov, diorám a azbuky.

Made in USSR

Hidropark je destinácia číslo 2, na jeseň večer to tu už nežije, ale v hardcore posilke Kačalka sa cvičí o život. Je to jedno z najzaujímavejších miest v meste a aj keď nie som fanúšik pumpovania železa, veľmi sa mi páči, že tam vládne dokonalá harmónia - športujú vedľa seba mladí a starí, mafoši na Land Cruiseroch aj robotníci na bicykloch. Ešte sa aj černoch objavil a pomaly to vyzeralo ako z reklamy na UNITED COLORS OF BENETTON,

Po silnej večeri na Kreščatiku sme sa prešli k Oblúku a pri kolotočárskej hudbe si pozreli nočný výhľad. Uberom sme sa vydali do Palaty #6, čo je už pomaly povinnosť pri každej návšteve hlavného mesta Ukrajiny. Všetci sa vždy čudujú, že kam ich vediem, aj sestra mala pochybnosti, či ju nechcem predať na orgány. Nakoniec bola spokojná - fľaša vína na stôl a krevetky, čašníčka najprv krútila očami (lebo však to je k pivu predsa), ale my sme príjemne ukončili večer.

Pekné menu za 5 euro

V sobotu ráno checkout, raňajky ako inak v Puzatej Hate (tvarohové sirniki a palacinky s višňami obrátia na správnu vieru aj diabetika), metrom na Poštovú plošču a funikulárom k Svätomichalskému kláštoru. Odtiaľ pekná prechádza k Sofijskej katedrále a pobyt v Kyjeve sme ukončili na železničnej stanici.

Skybus cez víkend bez problémov dorazil včas na boryspoľské letisko, checkin prebehol v poriadku až na problémové typy osmanského vzhľadu a prchkej nátury, ktorí až na mieste zistili, že bagáž nie je v cene letenky. Tá istá kaukazská matróna sa ešte predbiehala na pasovke, boarding time si asi vysvetlila tak, že to je čas odletu a chytala nervy.

Airbus A319 sa pomaly zaplnil skoro na 100% a vtedy sa začala zábava. Azerbajdžanci nemali dať kam svoje veľké igelitky a obludné tašky, pomaly zlámali dvierka na boxoch. Ešte k tomu sa po štarte motorov z podpalubia ozvalo srdcervúce zavíjanie a štekanie psov, ktoré niekto prevážal. Treba psov vláčiť po celom svete, určite to vedia oceniť. Takisto aj novorodenci.

Počas letu už všetci boli spokojní, tradične nasraté mafiánske tváre so spojeným obočím dostali najesť a sŕkajúc džúsik so slamkou pozerali na obrazovkách kanadské žartíky. Sem tam výbuch smiechu, ale to už som pospával presadený vpredu, kde zostali voľné trojsedačky. 

Pri pristávaní som už vykúkal z okienka a obdivoval temné jazero menom Kaspické more a polia vrtných plošín, ktoré pre Azerbajdžan pumpujú zo zeme petro-manaty. Vedel som z fotiek, že nový medzinárodný terminál v Baku je naozaj pekný, ale realita ma naozaj ohromila - všade mramor a drahé materiály, všetko čisté, príjemné farby. Veľmi dôstojná brána do krajiny. Pasová kontrola prebehla rýchlo, e-víza fungovali a ochvíľu sme už po dobití Baku karty (a odohnaní taxikárov) sedeli v luxusnom airport buse H1. 

Ropu vidieť aj na letisku

Pekná brána do krajiny

Luxusnou diaľnicou plnou divokých púmp a rôznych architektonických skvostov ako Heydar Aliyev Center a národného štadiónu sme sa dostali až k železničnej stanici. Tá s okolím asi ešte neprešla upgradom a radšej sme sa rýchlo vymotali k metru. To je veľmi lacné ale trošku chaotické, keďže na prestupnej stanici 28. mája nie sú dve platofrmy, ale na jednom nástupišti sa striedajú súpravy, každá iným smerom. Samozrejme, že domáci sú stále natlačení pri žltej čiare aj keď ich linka práve nejde. Do vagónu sme sa predrali až na druhý pokus.

Po krátkej jazde sme vystúpili na konečnej stanici červenej linky İçərişəhər a vydali sa hľadať hostel. Ten sa podľa mapy nachádzal na druhej strane starého mesta, ale to je naozaj kompaktné a o 15 minút neskôr sme sa už vítali s recepčným. Ten hneď vedel, kde je Slovakia, veľa kamošov tam chodí a na Facebooku nám ukázal dôkaz - Dubrovnik a Slovinsko. “It’s not the same country?”  Niekto mu ešte aj šlohol Švajčiarsku magnetku z chladničky a zostal ešte viac smutný. Na “veterné mesto” sme mali pár hodín, nezaháľali sme a rýchlo sa pobrali objavovať nočné centrum. Na Námestí fontán to žilo, všade veľa ľudí, len fontány vypnuté. Hlavná pešia ulica Nizami vyzerala skôr ako niekde z Viedne, veľké lustre, krásne mačacie hlavy a drahé obchody a oproti aj takej Ukrajine veľký počet policajtov. Všade.

Nizami - takto som si Baku nepredstavoval

Trošku sme sa popromenádovali na Baku bulvári - niekoľko kilometrov dlhej oddychovej zóne pri Kaspickom mori. Náš cieľ bol jasný - legendárne Flame Towers, ktoré mali pokryté LEDkami hrdo svietiť do diaľky. Ale kdeže. Tma. A ani funikulár nefungoval. Vysvietený ako kolotoč, vo vnútri päť ľudí, ale žiaľ mimo prevádzky. Podľa toho čo aj iní cestovatelia spomínali, je to trošku potemkinova dedina a mrakodrapy svietia asi len počas sviatkov, príp. nejakých veľkých podujatí medzinárodného významu (ako napr. nedávne majstrovstvá v šachu, kedy aj vízovú povinnosť zjemnili :))

Flame Towers nezapálili

Vyšľapali sme teda po osvetlených schodíkoch až do parku Dağüstü, odkiaľ je naozaj parádny výhľad na celé pobrežie. Na jednej strane sa týčia Flame Towers, staré mesto, rozostavaný shopping v štýle opery v Sydney a nové centrum White City. Na druhej strane ruské koleso s originálnym názvom Baku Eye a tretí najvyšší stožiar s vlajkou na svete. Azeri boli prví, ale predbehli ich Tadžici a tých Saudi.

Nočné mesto

Samotný park a okolie Flame Towers bolo v sobotu večer vyľudnené, ešte aj malý obchodík sme márne hľadali podľa šipiek, až kým nám majiteľ neprišiel otvoriť. Garáž. 

Opustené námestie okolo funikuláru

Pešky sme sa vybrali naspäť do starého mesta, mimo nových častí s mramorovými podchodmi boli chodníky rozbité a z temných dvorov len mačky vykúkali. Narazili sme na otvorený bar/čajovňu, kde sme trošku nabrali sily, asi na nás aj dobre zarobili ako na jediných zákazníkoch a vybrali sme sa hľadať suveníry. Okolo jedenástej večer to v okolí “obchodnej” stále žilo, drahé autá trúbili, zlatá mládež v Hard Rock Café míňala ropné peniaze svojich rodičov a ostatní si v nonstop novinovom stánku kupovali cigarety-kusovky. A my s nimi magnetky. 

Staré mesto bez turistov má svoje čaro

Raj príležitostných a menej solventných fajčiarov Okolo polnoci sme dorazili na hostel, recepčný v kuchynke už čvirikal s mladými ruskými turistkami a neprestal ani po tom ako sme zatvorili dvere na našej izbe o pár metrov ďalej. Na oplátku sme mu jeho spánok spríjemnili budíčkom o piatej ráno pri našom checkoute. Neviem či to bolo nedostatkom melatonínu, alebo tradičnou kaukazskou samonasieracou schopnosťou, ale po krátkom monológu nám vysvetlil, že mu musíme dať dobrú recenziu. Prečo? Lebo Slováci vraj dávajú len zlé recenzie a pre istotu nám ešte aj vrátil 5 manatov do ruky.

Uberom sme za 8 euro prefrčali prázdnym mestom a diaľnicou na skoro 30km vzdialené letisko. Tam sa už fotiť nedalo, hneď som bol upozornený, že je to zakázané (asi ten pekný interiér si chcú nechať pre seba). Cez pomalú kontrolu sme sa dostali do duty free zóny, kde bola zaujímavá asi len trojeurová voda a zafajčené WCka. Nie je všetko zlato čo sa blyští.

Terminál 2 pre domáce lety z roku 2010

K lietadlu nás doviezli busom, na ploche už naháňali divokých aziatov, ktorí silou mocou chceli všetko fotiť, čo sa miestnym samozrejme nepáčilo. Čo keby to boli arménski špióni? Poloprázdny Embrear sa za brieždenia vzniesol do výšin a o pol hodinu neskôr som si už vychutnával raňajky nad krásne nasvietený Kaukazom, kde sa týčil Kazbeg a o pár stoviek kilometrov ďalej aj monumentálny Elbrus.

Kazbek  (5033 m.n.m)

Elbrus  (5642 m.n.m)

Zobudil som sa až keď mi zaľahlo  ušiach a vedel som, že Istanbul sa blíži. Po pár rokoch som sa opäť ocitol na tureckej pôde, na letisku Sabiha Gokcen. Aj po dlhej dobe Istanbul karta stále fungovala. Letiskový bus smer Kadikoy opustil terminál a v polospánku som sledoval okolie, ktoré sa za tú dobu opäť zmenilo, narástlo do šírky a najmä do výšky. Na konečnej sme si v kafíčku dali čaj a pozorovali ruch v prístave oproti legendárnej vlakovej stanici Haydarpasa, ktorá sa viac podobá na kaštieľ ako na dopravný objekt.

Vlaková stanica Haydarpasa z prístavu Kadikoy

Trajektom sme sa vybrali na európsku stranu a na hornej palube si užívali ( najmä pre nás suchozemcov) túto parádnu vyhliadkovú plavbu. Úspešne sme zakotvili v prístavčeku Eminonu pod Galatským mostom a vybrali sa pešky k hotelu. Všade neskutočné kvantá ľudí, plné ulice a aj námestie pri Modrej mešite, kde sa o pár uličiek ďalej nachádzal aj náš hotelík. 

Na izbe sme sa dali dokopy, vyšli si obzrieť peknú strešnú terasu, zletel som zo schodov, slnko vykuklo a vybrali sme sa do Carihradu. Prvá zastávka klasicky Modrá mešita, sestra dostala habit, aby neprovokovala miestnu komunitu odhaleným členkom a uchom, trošku sme sa pomotali v monumentálnej budove, ale hlad je hlad a ten je vyššie (nižšie vizuálne) v Maslowowej hierarchii potrieb.

Poturčence

Foursquare nám odporučil zašitú jedáleň, ktorá bola schovaná medzi turistickými reštauráciami s denným menu pre nevercov s otravnými nadháňačmi. Keď sme ju objavili a zistili, že tam sedí pri stole 6 policajtov, vedeli sme že sme na správnom mieste. Riziko teroristického útoku síce vyššie, ale to jedlo bolo parádne.

Napráskaní sme sa prešli Galatským mostom plným rybárov na druhú stranu a oddýchli si v malom parčíku pri vode. Neďaleko nás miestny master chef pripravoval na ulici rôzne dobroty, ale žalúdok už nevládal. Aspoň sme zaliali obed asi najlepším džúsom na svete - mix pomaranču a granátového jablka, ktoré pekne odšťavia priamo pred očami.

Master chef Efendi

Funikulárom sme sa vyviezli ku Galatskej veži, ale dlhý had turistov nás odradil od výstupu. Tak sme aspoň opäť zliezli bočnými uličkami k vode, zobrali električku a vysadli pred vstupom do metra Marmaray, ktoré spája dva kontinenty. Tam ma ešte ponaháňal dedo, ktorý si myslel, že som nezaplatil za WC. Blížil sa západ slnka a najlepšie miesto na pozorovanie konca dňa pri čaji je nábrežie v Uskudare, oproti ostrovčeku na ktorom sa týči Panenská veža - Kiz Kulesi.

Západy slnka sú v Ázii najkrajšie. Najmä nad Európou :)

Slnko nesklamalo a zapadlo presne na čas ako internet predpovedal, vypili sme čaje a s masou ľudí a áut sa presnuli naspäť k metru. Šoférovať v Istanbule by som fakt nechcel, celé mesto pôsobí ako jedna veľká dopravná zápcha. To už raz tak, keď každý chce mať auto na ploche 10x menšej ako Slovensko s 3x väčším počtom obyvateľov. Pri výstupe z metra nás ešte aj potešilo malé mača, ktoré pozorným pohľadom kontrolovalo zo stolčeka spolu s políciou všetkých cestujúcich. Nazvali sme ho Security mača.

Ilustračné foto

Večerný Sultanahmet je veľmi fotogenický, ale žiaľ kopec “heloumajfrendov” a “kamlukov” len kazí zážitok. Dokonca som aj bol svedkom klasického scamu, kde dvojica mladých Turkov pozývala priateľsky náhodných turistov na pivo. Našťastie odolali, inak by na konci večera asi horko zaplakali. Pred spaním nám znovu Istanbul ukázal odvrátenú tvár, len pár metrov od hotela prepadli ženu a zlodeji utiekli na motorke. Veľká vrava, polícia, záujem okoloidúcich, ale podľa hoteliérky vraj zlodejov neskôr chytili. Ktovie.

Monumentálna Modrá mešita

Pekný výhľad na mešitu v susedstve má aj svoje nevýhody. Nadránom nás zobudil klasický moslimský dolby surround, repráky s muezínom vypeckované na maximum a my sme sa už radšej začali baliť. Pri stanici metra Aksaray sme zadelili dobré raňaky, trošku sme si zabehli, keďže niekto si zabudol svoju dámsku kabelku s pasom pri ayrane a neskutočne natlačeným metrom sme sa dopravili až na Ataturkove letisko. Okrem grgajúcich kórejských turistiek sa nestalo nič zvláštne, let s Aegean smerom do Atén aj do Prahy prebehol bez komplikácií, servis klasicky na úrovni. Praha nás privítala dažďom, chlebíčky na Florenci luxusné a onedlho už sme hrkotali Regiojetom po D1-ke smerom na Slovensko. Klasicky s Arrowom na obrazovke :)

Dúfam, že aj gluten free

Výlet to bol vskutku náročný, ale prežili sme ho v poriadku a nakoniec to nebolo až tak únavné. Ani so sestrou sme sa nepozabíjali. Starý dobrý Kyjev nesklamal, ale v lete to tam je o level lepšie. Chvalalahovi že som vybavil víza do Azerbajdžanu, aj keď len na jednu noc, Baku stojí určite za to. Keby sme zostali stokovať v tranzite, pri tých cenách by nás to stálo ešte viac. Istanbul nakoniec vizuálne asi najkrajší, ale zase tie kvantá ľudí dali proxemike zabrať :)  Na záver opäť odporúčam zahodiť predsudky, východné destinácie majú čo ponúknuť. A osobne sa už neviem dočkať, kedy sa vrátim najmä na Kaukaz. 

No a čo majú všetky mestá spoločné? Jednu melódiu, ktorá nám už išla na nervy keď sme sa presúvali hromadnou dopravou :D

[tonicov]

Leto na Kréte ešte nekončí

V jeden októbrový podvečer sme hodili na chrbát ruksaky, zamkli za sebou dvere a o pár minút sme už sedeli v autobuse Regiojet na novej linke do Prahy (aj) z rodného mesta. Spoj bol poloprázdny, D1-čka klasicky hrkotala a tak sme skoro celú cestu strávili pozeraním seriálu Arrow, ktorý sme objavili týždeň predtým v Jančurovom vlaku z Liptova.

Do Matičky Prahy sme dorazili o 5 hodín neskôr a jemne zlámaní sme sa doteperili na Smíchov, kde sa nachádza naše tradičné prechodné bydlisko u pánov Jarolíma a Juraja. Kedže som bol oblečený v čistom, odmietol som ponuku navštíviť neďalekú zafajčenú putiku (prevaha nefajčiarskych podnikov na Slovensku je veľké plus) a radšej sme do tretej rána debatovali pri špeciálnej edícii Captaina Morgana.

Raňajky predznamenali správny štart výletu spolu s chlebíčkami na Vodičkovej a pivkom oproti v Branickej formanke. Rozlúčka, smer metro a onedlho už na pražskom letisku. V ruzyňskej Bille mali akciu na hrozno, tak som samozrejme zakvapkal celú lavičku v termináli, ale stálo to za to :)

Raňajky na Vodičkovej 

Stredajší let do Heraklionu trval cca 2 a pol hodiny, lietadlo bolo naplnené na tretinu a slušný servis (t.j. dali najesť a napiť zadarmo) od Aegeanu spríjemnil cestu. 

O piatej večer nás na letisku v Heraklione privítal riadny výpek, rýchlo sme sa vymotali z haly a medzi desiatkami požičovní sme našli tú svoju. Vyplnil som tlačivá a o pár minút som už štartoval intergalaktický Hyundai Atos Prime so 60 neskrotnými koňmi pod kapotou. 

V Google Maps som rýchlo vyhľadal Despina Apartments a už sme sa po diaľnici rútili smerom na východ. Cesta peknou autostrádou trvala podozrivo krátko a až recepčný nám vysvetlil, že jeho apartmán sa volá Despina, ale nachádzame sa v zlom meste:) Tak sme teda pokračovali 20km ďalej až do Malie, kde sme už našli správne ubytovanie.

Tam nás na balkóne už čakali modré tangáče, ktoré asi stratila jedna z ruských susediek. Špinavá handra a šup boli v tej správnej izbe. Centrálne umiestnené ubytko inak fajn aj s luxusne pôsobiacim bazénom, ktorý sme ale za celý čas nevyužili.

Slušné za dvacku na noc

Malia má povesť párty centra pre najmä anglicky hovoriacich turistov. Centrum je plné barov a diskoték najdivokejších tvarov, požičovní štvorkoliek, ale v októbri skôr pripomína skrachovaný zábavný park, do ktorého sem-tam zablúdi nemecký dôchodca na požičanom kabriolete. Alebo ruské turistky hľadajúce kožuchy. Dokonca ešte aj miestny McDonald bol zatvorený a vonkajšia terasa čakala  zabalená v igelite na sezónu 2017. Ale keďže my sme nočný život ani nehľadali, veľmi nám absencia pártychtivej omladiny vyhovovala.

Zabalený a pripravený na sezónu 2017

Po večeri a nákupe v supermarkete sme sa vybrali na neďalekú pláž, kde okrem opustených lehátok a popíjajúcej rusky hovoriacej mládeže (sem tam klikovala a neraz aj slovansky squatovala) nás privítala už len hviezdnatá obloha a príboj. Táto letná destinácia sa mi začala páčiť a nebolo to len neidentifikovateľným vínnym produktom z obchodu :D

Vo štvrtok ráno som sa aj napriek časovému posunu +1h zobudil na dôchodcu už okolo šiestej ráno, rozložil som na balkóniku svoj home office a pozoroval okrem pomalej databázy aj smetiarov a bežcov. Oprášili sme erárnu dvojplatničku a zadelili sme aj poriadne raňajky. Tie grécke rajčiny zo supermarketu sú úplne iná liga.

Autíčko do rána vydržalo na obskurnom parkovisku a úspešne sme vyrazili smer na pláž. Prvou zastávkou bol neďaleký Milatos s kamenistou (až balvanovou) plážou, priezračnou vodou a nula turistami a ako bonus stále funkčnou sprchou.

Pláž v Milatose

Po prvej kúpačke sa objavili prvé problémy s navigáciou, kedy nás Sygic ťahal cestičkami a pomaly predsieňami domov v malých dedinkách a napokon musel zvíťaziť zdravý rozum a Google Maps. Nakoniec sme sa ale úspešne vyštverali na kopec, kde sa nachádza jedna z mnohých jaskýň, ktorými je Kréta prevŕtaná. Tam som zapol svetielko na telefóne a preskúmali sme tento pozemský otvor lomeno kostolík. 

Veľmi peknou trasou cez hory plnou zákrut, priesmykov a dediniek sme sa dostali až do Plaky, ktorá je vstupnou bránou na ostrov Spinalonga, útočisko kde do polovice 20. storočia relaxovali malomocní. Južanský “scam” sa nezaprel, za 5 minútovú spiatočnú plavbu loďkou si kapitán vypýtal 8 euro na hlavu a na ostrove nás samozrejme ešte skasírovali ďalšími 8 eurami za vstup do mestečka za hradbami, ktoré pokrýva 99% rozlohy Spinalongy.

Človek aby aj malomocným výhľad závidel

Sa ani nečudujem srbskému vedúcemu školského zájazdu (s výzorom Fantozziho kolegu Filiniho), ktorého skoro porazilo po vystúpení z lode po tom, ako krvopotne vybavil skupinovú zľavu s prievozníkmi.

No ale Spinalonga vystrihnutá ako z kulís Game of Thrones, väčšina budov v dezolátnom stave, tých pár zrekonštruovaných slúži ako malé múzeum. Všade naokolo nás obklopovali skaly a kaktusy a na vrchole parádny výhľad na celý “Eloundský” záliv.

Na najvyššom bode ostrova

So zapadajúcim slnkom sme sa po pobreží  dostali do malebého mestečka Agios Nikolaos, kde sme zadelili poriadny gyros. Napráskaní sme z výšky omrkli peknú marínu a celkom zničení sa po “rýchlostnej” ceste expresne dopravili do Malie. 

Ráno som opäť vstal na dôchodcu a na nevôľu niektorých členov našej dvojice som zavelil smer východ slnka. Atosom sme prefrčali k neďalekému stredisku Horizon Beach v Stalide  (inak veľmi slušne vyzerajúci rezort) a odtiaľ sme si po dlhom čase pozreli začiatok nového dňa. 

A brand new day

Na apartmáne nás už čakala teta upratovačka, ktorá chcela silou mocou upratovať, ale aspoň sme jej dovolili vyniesť smeti. Osobne nepreferujem ak mi niekto cudzí každý deň ustieľa posteľ a odkladá veci.

Po piatkových raňajkách sme sa opäť vybrali na cesty, tentokrát do 100km vzdialenej Mataly. Šoférovanie na Kréte je veľmi zaujímavé, pretože na cestách sú len dva typy vodičov - divokí miestni a potom šoféri malých prdítiek z auto-požičovní. Veľa takýchto sviatočných vodičov pochádza z väčšieho ostrova (Veľkej Británie), nezriedka sú neistí v kruháčoch a radi parkujú do protismeru. Ani predbiehanie cez plné čiary tu nie je problém, hlavné ťahy majú široké krajnice a tak pomalší sa vždy tlačia ku kraju, takže Hyundai nemal problém predbiehať aj pol minúty :D Cesta z Heraklionu smerom na juh je veľmi pekná a často sme spomalili kvôli výhľadom a neraz aj kvôli výkonu motora spolu so zapnutou klimatizáciou.

Olivy všade kam sa len pozrieš

Gréci majú frappečko asi aj v DNA a ani my sme neodolali tomuto mixu “nesky”, ľadu a mlieka. Zastavili sme sa v náhodnej dedine Agioi Deka a v lokálnej putike nám teta také zrobila, že sme až neverili. Najmä keď prišiel účet a porovnal som to s predraženými nápojmi z promenády v Solúne, ktorý som navštívil v septembri.

Matala nás privítala razantným nárastom turistov, no stále v prijateľnej miere. Aj keď neviem ako to tam môže vyzerať počas leta. Pláž opäť tip top, voda skvelá, lehátko, slnečník, grécke melódie - neviem či je to vekom, ale začína sa mi to páčiť :D

Idylka na Matale

Pomaly sa slnko začalo schovávať a rozhodli sme sa ísť naspäť. Už sa patrilo aj natankovať a zastavil som na najbližšej pumpe. Otvoril som nádrž, už už som šiel doplniť palivo, keď sa zrazu objavila malá teta v čiernom a predbehla ma. Až po pár sekundách som pochopil, že sa pani cestou z kostola nepomýlila, ale je to vážená vedúca Shell-ky.

Lady V-Power 

Cestou naspäť zlyhali obe navigácie najmä v dedinke s pekným názvom Vagionia, kde sme sa hodnú chvíľu nevedeli zorientovať. Problém je najmä ten, že v týchto dedinkách síce hlavná cesta je, ale veľakrát vyzerá úplne rovnako ako vedľajšie uličky a krúti sa zľava doprava, bez označenia smeru.

No ale nakoniec sme sa vymotali a potom sme si už len užívali desiatky kilometrov prázdnych nočných miest pomedzi olivové háje a cez prázdnu krajinu ožiarenú mesiacom a hviezdami. Raz za čas auto, ale zvyčajne iba nejaké myšky a žaby čo prebehli cez cestu. Zastavili sme sa až v Kastelli, kde sme sa navečerali, opäť sme dali šancu navigácii a tá nás tentokrát ako prejav vďaky poslala pred bránu leteckej základne. 

V noci z piatka na sobotu riadne fúkalo a ráno som musel hľadať pod balkónom uterák a plavky. S 50% úspešnosťou. Aj tento deň sme sa vybrali najprv do vnútrozemia a to na neďalekú náhornú plošinu Lasithi, ktorá sa rozprestiera vo výške okolo 850 m.n.m . Hyundai sa trošku potrápil, ale nakoniec sa pred nami otvorila pekná rovina medzi horami plná veterných mlynov. V malej dedinke sme si dali pauzu, opäť obsluhovala len stará babička, ktorá nám ako “predjedlo” priniesla orechy zo stromu oproti taverne a pripravila znovu skvelé frappečko. 

Mimosezónna obsluha

Chceli sme navštíviť aj neďalekú jaskyňu Psychro (kde sa možno narodil Zeus), ale keď sme zistili, že nemáme dostatok hotovosti a bankomatu nikde, vybrali sme sa teda opäť smerom Agios Nikolaos, tentokrát kľukatými cestičkami vnútrozemia. Vyše hodinu som len krútil volantom zľava-doprava a naopak, podraďoval, preraďoval, obdivoval výhľady, pozdravoval ovečky a kozičky, ruských chlapcov s pivami v kabriolete, až sme sa dostali konečne na hlavnú cestu a ukončili roadtrip v Istrone. Tu sme doplnili zásoby vody v smutnom supermarkete, ktorý zíval prázdnotou a z kalendáru ročník 2007 sa usmievala bacuľatá dievčina, ktorá nás o 9 rokov neskôr obsluhovala.

Mýtický Atos

Hneď pri Istrone sa nachádzajú dve pláže. Ako prvú sme zvolili menšiu plážičku  s pekným kostolíkom na jednom kraji a skalami s lesíkom na konci druhom . Pláž opäť prázdna, pár lehátok a slnečníkov k dispozícii zdarma, sprchy a WCka a asi tak 5 turistov, ktorí len čítali knihy. More exkluzívne modré a voda akurát teplá a mokrá.

Privátna pláž

Po pár hodinách nám vyhladlo a vybrali sme sa nájsť niečo pod zub. Kúsok pri ďalšej pláži sa nachádza viacero stravovacích zariadení, ale tejto “tourist trap” lokalite som veľmi nedôveroval. Nakoniec som sa ale veľmi mýlil a v jednej z nich sme sa veľmi dobre najedli pod taktovkou miestneho Ferka Mikloška. Po dobrom obede sme sa presunuli na asi najkrajšiu pláž Voulisma, kde sme už len nechali naše plné bruchá nadnášať slanú morskú vodu.

Trávenie na Voulisme

Po západe slnka sme sa vydali naspäť, ale dali sme si ešte pauzu v peknej dedinke Sissi s príjemnou marinou.

Koniec dňa v Sissi

Na izbe ma po pripojení na net čakalo nepríjemné prekvapenie - online checkin na nedeľný odlet domov nefungoval a z rezervácie mi zmizol spiatočný let. Vysvetlenie jednoduché - Gréci chceli štrajkovať a tak aerolinka preventívne zrušila všetky lety z/do Grécka. Po polhodinovom čakaní na linke mi nevrlá teta oznámila, že najbližší let z Kréty je až o týždeň a ak sa mi nepáči, tak môže zažiadať o vrátenie peňazí... To už ale našťastie bol štrajk medzitým odvolaný a vďaka kolegom z fóra mi bolo oznámené, že let odletí (iná skupina cestujúcich už bola na letisku pre info a oznámili im radostnú novinu). 

Tak či tak sme sa v nedeľu pobrali z hotela preč už skoro ráno, zamotali sa do vojenskej kolóny smerujúcej na pohreb a na letisku si pre istotu potvrdili kladné info. Vybrali sme sa do Heraklionu, že teda dáme aj mestskú turistiku. Lenže teplota stúpala k 30-ke, všade plno turistov, americké babky v Starbuckse a pred nimi počerní predavači ponúkajúci namiesto selfie tyčiek nový hit = škrabky na kapustu. Obzreli sme si aspoň miestny kostol Agios Titos, jednu fontánku a pomotali sa okolo prístavu a pevnosti. Pekné mesto, ale po opustených bielo-tyrkysových dedinkách na nás mestský ruch pôsobil veľmi únavne.

Biznis plán sezóny 2016

Do odletu nám zostávalo ešte dosť času a vybrali sme sa opäť na pláž. Tentokrát som vybral “letiskovú”. Pár stoviek metrov od pristávacej dráhy, pekná piesková a plne vybavená. Do toho pohľad na pristávajúce stroje - pohodička ako sa patrí.

V tomto počasí by si ani psa z tieňa nevyhnal

Pár hodín pred odletom sme sa vybrali hľadať miesto na našu “poslednú večeru”. Po asi polhodinovom hľadaní vo vnútrozemí sme objavili v dedinke Kallithea jednu prázdnu reštauráciu. Vyslal som Moničku nech zistí, či varia a po chvíli sa vrátila, že varia, ale menu nemajú, keďže sú otvorení len necelý mesiac.

Odparkoval som auto a zaparkovali sme za stôl. O chvíľu prišla teta s karafou  vína, tanierikmi rôznych jedál na ochutnávku, ktoré nás poctivo zasýtili. Objednali sme si hlavné jedlo a onedlho prišla ešte väčšia porcia parádnej stravy a na koniec nám “nanútili” flaštičku rakije plus zopár luxusných dezertov. Keď prišiel účet 17 euro, myslel som si, že mám od prežratia halucinácie. 50% sprepitné si naozaj zaslúžili.

Rakija sa vždy zmestí

Dogúľali sme sa na letisko, rozlúčili sa s Atosom, ktorý zvládol 500km bez problémov a úspešne sa zacheckovali na spiatočný let. Pri bránach nátresk, veľa kúpačov sa chartrami vracalo domov, najmä Poliakov bolo požehnane. Len do Katovíc odlietali v priebehu hodiny 3 linky.

A domov...

Narozdiel od prvého letu bol tento úplne plný, ale exit rowy a slušné grécke vínko pomohli prežiť let v príjemnej atmosfére. Ešte som sa zabavil na bratoch Čechoch, ktorí sedeli vedľa mňa a určite počuli, že hovoríme po slovensky, ale keď niečo chceli, tak pre istotu na mňa hovorili po anglicky. Asi boli od Plzne :)  

Večer v Prahe nás už privítala para od úst a ultimátne sociálne prípady z metra. Do Trnavy sme dorazili okolo tretej ráno priamym busom, takže si asi viete predstaviť tú radosť v práci o pár hodín neskôr  :)

Kréta bola jednoducho super. Počasie vyšlo na jednotku, more exkluzívne, turistov mimo hlavných centier minimum, krajina na prieskum autom ako stvorená, jedlo luxusné a ceny veľmi priaznivé. Po takých nemastných-neslaných skúsenostiach s Aténami, Solúnom, alebo Korfu (aj keď uznávam, že sme boli len v metropole Kerkyra) ma tento ostrov veľmi potešil. Určite sa sem rád opäť vrátime, ale znovu len mimo sezóny. 

[tonicov]

Víkendový Balkan beat

Keď sa minulý rok objavila v éteri informácia o tom, že Wizzair začne lietať z Bratislavy do Skopje, vedel som, že tú linku využijem viac než len raz. Balkán je spolu s krajinami ex-ZSSR mojou najobľúbenejšou časťou zemegule, a tak pár mesiacov po výlete do Albánska sme už sociálnym autobusom č. 61 hrkotali na bratislavské letisko.

Toalety tejto “brány na Slovensko” už v túto pokročilú večernú hodinu  dosahovali balkánsky štandard a radšej sme rýchlo šli na kontrolu. Za ňou našťastie stále ponúkajú v trafike asi najlacnejšie pivo bez duty free prirážky, ktoré pomohlo zabudnúť na počiatočné zážitky.

Po asi 20 minútovom meškaní, keď sa už v neschengenskej časti nedalo pomaly dýchať sme úspešne nasadli do lietadla, samozrejme s jedným batoľatom vedľa a druhým kojencom cez sedačku. Dobre sme sa zabavili na staršom slizkom pánovi z Rakúska, ktorý za každú cenu chcel na sedačku pri okienku, ktorú si neviem načo na letný let priplatil. Vyhnal mladého zmäteného muža a ten si radšej presadol aj do vedľajšieho radu. Pri Fritzlovi Juniorovi celú cestu plakalo malé bábä, ale aspoň si užil výhľady na čiernočiernu tmu.

Na letisku v Skopje nás už čakal taxikár Borče z Hostela 42, ktorý sa ale asi trošku prepočítal a do jeho Mercedesu nás nasúkal piatich (+ vodič). Pridal sa k nám ešte párik zo Slovenska, ktori bol na Balkáne po prvý krát a ešte asi nechápali, že tento regióne je “no problem”, takže celú cestu boli trochu rozpačití. Keď som im poradil, že nech idú aj do Kosova na výlet, tak zdvorilo odmietli. 

Po divokej jazde nás na hosteli čakal už majiteľ, týpek Goran, ktorý nás poslal do nového ubytka a to apartmánu v bytovke kúsok od centra. Veľmi dobrý deal. Dali sme sa trošku dokopy a vyrazili do nočného mesta. Skopje je stále rozostavané, progres oproti máju skoro žiadny, pribudlo pár fejkových antických stĺpov, ale nič viac. O polnoci sme na námestí rozumne zadelili horúci burek a vybrali sa schladiť rozleptané vnútornosti na pivný festival. 

Nebezpečná rýchlosť 3: Skopje

Na hradbách nad mestom nás už čakali tisíce ľudí, trochu bordelu, riadna hudobná produkcia a desiatky stánkov s jedlom a pivom. Na tieto pivné festivaly máme šťastie, pred pár rokmi sme takto prišli do rozjarenej Prištiny. Obehli sme celý areál popozerali miestnu omladinu a vypočuli najnovšie balkánske beaty. Z jednej strany ľudovky, z druhej hardbass, ale nikomu to nevadilo. Pivové fľaše a plastové poháre sa hádzali do vykopaných jám a tancovalo sa o dušu. Odchádzali sme o druhej ráno, ale nezdalo sa, že párty končí.

Kvalitne sa kalilo na Kale

Ráno nás okrem sušáku zobudilo aj teplo v byte, tak sme sa radšej presunuli do centrály Hostelu 42. Tam nás už čakal pofajčujúci taxikár Borče a za 7 euro nás zobral pár kilometrov za mesto, kde sa nachádza klenot medzi rekreačnými oblasťami - kaňon Matka na rieke Treska. Je to až na neuverenie, že kúsok od toho divokého Skopje je takáto oáza pokoja, len voda, skaly, stromy a traja retardi na kajakoch. Posilnení úspechom bratrancov Škantárovcov sme aj my pádlovali o 106, na prvýkrát to nebolo zlé, myslím, že ešte pár návštev Skopje a prirobený motorček a môžme smelo súťažiť :D

Expedícia Treska

Cestou naspäť som najprv nastúpil do zlého taxíku, až prekvapený výraz trojzubého vodiča ma vyhnal z auta, ale nakoniec sme sa po pár SMS opäť viezli s Borčem smerom na Vodno - horu, ktorá sa týči nad mestom.  Žiaľ cestu práve dávali dokopy a tak sme sa na polceste zastavili pri riadnom rezorte s názvom Makedonske Selo, ktoré skolaudovali len v júni tohto roku. V podstate je to malá dedinka vybudovaná v tradičnom štýle s rôznymi obchodíkmi, ubytovaním a hlavne veľmi peknou reštauráciou s výhľadom na mesto. Čo dodať, takú pljeskavicu som ešte nemal, vínko super a obsluha na jednotku. A to všetko za cenu väčšieho šalátu v centre Bratislavy.

Makedonsko Selo na úrovni

Dobre natlačení sme sa presunuli na hostel, vyzdvihli bagáž a zaplatili poslednú cestu Borčemu na dystopickú stanicu. Myslím, že na nás bude iba v dobrom spomínať :) V Macedónsku je železničná doprava skôr okrajová záležitosť a tak to aj vyzerá. Pár nových vlakov premáva len okolo hlavného mesta, ale na nás čakala stará, rozbitá, sovietska mašina známa najmä z východných krajín.  Pár minút pred piatou sa pomaly rozbehla a my s ňou. Interiér asi posledných 20 rokov len zametajú, vodu a saponát videl naposledy za Tita. Fotky WC mám, ale tie tu radšej neuverejním :D Pri každom brzdení sme cítili spálené brzdy a najväčší bonus bol, že dvere do vagóna sa nedali zatvoriť a tak sa dalo pekne sedieť na schodíkoch a užívať si cestu s vetrom vo vlasoch a kto fajčil tak aj s cigou v ústach.

No problem

Cesta ubiehala pomaly, krajina malebná, ale prázdna. Raz sme dokonca zbadali aj pri trati v strede ničoho chillovať cigánsku rodinku. Až  neskôr sme pochopili, že ideme po balkánskej trase a família bola Ahmedova, na ceste do Nemecka.

Nerád by som šľapal popri trati

Do nočnej Gevgelije sme dorazili s meškaním, prešli sa ponurými uličkami a ubytovali sa v peknom rodinnom dome so záhradkou v tichej uličke. Teta hostiteľka sa čudovala, že nejdeme za utečencami do neďalekého tábora na hraniciach s Gréckom ako jej ostatní hostia. Na jej odporúčanie sme navštívili fajn reštauráciu, kde sme ukončili sobotný večer.

V nedeľu ráno sme sa vybrali už za svetla na prieskum mestečka. Okrem pár kasín, herní a malej pešej zóny nič zvláštneho (vždy som si myslel, že Gevgelija bude ako vystrihnutá z divokého západu/východu) a po raňajkách sme sa presunuli na autobusovú stanicu. Tam sme zistili, že bus k jazeru Dojran ide až o dve hodiny a tak sme sa prvého taxikára spýtali, že koľko by stála táto 30km cesta - za 13 euro sme neváhali a naskočili Goranovi do starého Oplu.

Celú cestu niečo kecal, tak sme sa dozvedeli, že za Juhoslávie bolo super, pred rokom tu vybuchla nelegálna plnička plynových fliaš, že biznis je slabý, pred rokom 10x otočil s utečencami Macedónsko, keď ich vozil priamo na srbské hranice...ponúkol nás chorvátskymi cigaretami...cesta ubehla rýchlo.

Okolo desiatej sme dorazili do cieľa - jazero Dojran je tretie najväčšie v krajine, ale žiaľ trošku sinicové. Našťastie hotelový bazénik priamo pri brehu je bezplatný a pre istotu sme zakotvili tam. Pár piviek v plážovom bare, do toho lounge muzička, slnko, čerstvý vzduch - ako povedal Goran “Macedonia - it’s not Hawaii, it’s not Bahamas, but it’s OK!” A teda mal pravdu.

Dojran

Prevetrali sme aj vodný bicykel, nakoniec ani voda v jazere nebola najhoršia, ale teda od Ohridského jazera to malo ďaleko. Spolu s Grékmi, ktorí cez hranicu chodia na lacné cigarety a benzín, sme sa posilnili dobre mastnou pljeskavicou. Pri platbe kartou mladý brigádnik trošku zmätkoval, ponúkol mi do ruky terminál, naťukal som si sumu a aj sám zaplatil. Self service :) Po olovrante sme opäť zaspali na lehátku pri bazéne.

Autobus do Gevgelije mal odchod o piatej, ale na parkovisku sme zbadali vyfajčujúceho Gorana. Bus sme nechali odísť a zobrali sme Goranovau káru aj cestou naspäť, keď tam už tých 7 hodín (na nás) čakal. Po mojej prosbe nás zaviezol aj k utečeneckému táboru kúsok za Gevgelijou, ale celý bol nejaký nesvoj a radšej sme odtiaľ rýchlo zdrhli.

Goran a jeho transbalkan express

V pondelok ráno sme sa vybrali do Solúnu. Vlak z Gevgelije zrušili v deň nášho príchodu a museli sme pre to zobrať bus. Čakanie na meškajúci spoj sme si krátili pozorovaním miestneho village-idiota, ktorý vyzeral ako Plavčan skrížený so Suchánkom a zametal nástupištia hlava-nehlava. Takisto sme “pozitívne” zhodnotili policajnú misiu českých príslušníkov na ochranu macedónských hraníc, ktorí sa v priebehu 10 minút na stanici autami otočili asi 10-krát. Nenápadne. Na ich obranu treba povedať, že ani ich kolegovia z Rakúska a Srbska konali podobne. Slováci mali základňu pri Dojrane, tak tí asi sa kúpali. 

Inkognito

Popri všetkom sa stanicou niesla dobrá hudbička:

Bus do Solúnu bol celkom plný a obsadený rôznymi národnosťami. Jediná smola bola, že spolusediacemu Japoncovi sa pravdepodbne v noci vykakala mačka do úst a indická turistka asi šliapala peši z domoviny. No veľmi príjemné. Ku komfortu nepridávalo ani dlhšie čakanie na gréckej strane, kde si všetci krátili čas pofajčovaním. Aspoň som mohol obdivovať krásny ostnatý plot v kopcoch a nápisy na rozpadnutých gréckych búdach typu: NO ONE IS ILLEGAL a pod. Poviem vám, vizuálne som veľký rozdiel medzi Macedónskom a Gréckom v tejto časti krajiny nepostrehol.

Na pomedzí dvoch Macedónií

Solún nás privítal riadnym výpekom, 30 stupňov a viac a nepomáhali tomu ani rozpálené ulice a rozkopané metro vo výstavbe. Pomaly sme sa predrali hlučným bulvárom až k nášmu jednohviezdičkovému ubytovaniu. Grécko už je iný Balkán, takže lowcost si vybral svoju obeť. Našťastie nič strašné ako v Paríži sa neopakovalo a tak po rýchlom checkine sme už pomaly smerovali k neďalekému prístavu. Načo sa pražiť v meste obzeraním pamiatok, keď sa dá ísť k moru. Do odchodu trajektu na pláž sme mali ešte asi hodinku, tak sme zakotvili v posh bare na mieste bývalých skladov. Kríza-nekríza, Gréci sŕkali trojeurové kávičky a šrotovali 10 eurové šalátiky ako keby sa im na to niekto zložil :)

Grécke slnko neodpúšťa

O druhej sa kapitán na mostíku vyteperil z postele, dofajčil cigaretu a presunul sa ku kormidlu. Po hodinke naozaj príjemnej až skoro vyhliadkovej plavby sme vystúpili na betónovom móle pri pláži Perea.  Pláž sama o sebe celkom tragická, pár metrov piesku, špačky a pri prezliekárni vložka, ale voda exkluzívna - priezračná, bez odpadkov a breh sa veľmi pozvoľne zvažoval. Dokonca aj sprcha fungovala. Opäť sme sa len vyvalili a čľapkali sa s pivom. Začiatok pracovného týždňa na jednotku. 

Pláž v Perea

Pohodička na móle

So západom slnka sme odplávali naspäť do mesta a prešli si dlhú promenádu až k hlavnej atrakcii - Bielej veži. Cestu nám lemovali štýlové bary a opäť nič nenasvedčovalo tomu, že krajina je v nejakej kríze:) Biela veža je veža, nič špeciálne, ak by bola napr. súčasťou hradu, tak by si ju ani nikto nevšimol. Nielen pobrežie, ale celé mesto žilo ako sa patrí, všade kopec ľudí a našli sme asi najlepšie souvlaki. Majú sa naši “gyrosári” ešte čo učiť.

Oceľové žirafy

Hnedá Biela veža

Na ubytko sme sa vrátili celkom skoro, keďže nás čakala neľahká úloha a to nastaviť budík na 3:50 ráno. Po poloprebdenej noci (ulica hučala nonstop) sme sa pred pol piatou ráno vyteperili na ulicu, kde už aj začalo pršať. Hlavne nás prekvapilo, že o tomto čase boli otvorené pekárne a kaviarne, tak sme neváhali a kúpili si hneď letiskový proviant.

Nonstop

Po pár minutách dorazil aj letiskový bus a vydali sme sa na cestu. Trošku som bol nesvoj, keďže sme mohli ísť pre istotu aj skorším busom, ale vodič sa v túto dennú dobu nejak “nesral” a pretel aspoň 5 križovatiek na červenú. 

Solúnske letisko je postaršieho dáta, menšieho vzrastu a pár minút po príchode sme už boli za kontrolou. A to sme ešte púšťali nejakých zmätených gréckych cestujúcich, ktorí už nestíhali let. Hlavne, že sme ich videli ako si vyfajčujú a popíjajú kávičku pred terminálom. Maňana.

Ktovie ako to naozaj bolo

Let do Atén prebehol rýchlo, tranzit ešte rýchlejšie, ale meškanie 40 minút si nás počkalo. Ešteže tam bola nervózna grécka babka, ktorá kričala na pracovníkov gejtu a plieskala po pultíku. Škoda, že sme jej nerozumeli, keďže po nej začali kričať aj iní pasažieri.

Na Schwechat sme dorazili o desiatej, rýchly nákup v SPAR-e a na zastávke už čakal bus do Bratislavy. Ázijským turistom sa asi nepáčil slovanský autobusár, tak si sami vytiahli batožinu z kufra autobusu a odišli preč. Ten si to ani nevšimol. A po ceste sa už len rozpršalo a to bolo jasné znamenie, že sme doma :)

Čo na záver dodať? Macedónsko je super a nech len tá linka z Bratislavy dlho vydrží. Solún ma podobne ako Atény príliš neočaril, ale nebolo to najhoršie. Asi to Grécko je fakt skôr o tom vidieku a ostrovoch. Na budúci mesiac mu dám znovu šancu, tentokrát na Kréte.

[tonicov]

Krúžkovanie na východe

Opäť raz v jedno upršané a chladné augustové ráno sme sa s Monči vybrali na východ. Ako to už býva zvykom každé leto, miesto vyvaľovačky pri Stredozemnom mori, zvolili sme krajiny ex-ZSSR, tentokrát po piatich rokoch Moldavsko, Podnestersko a tradičnú letnú Odessu.

Nenechal som nič na náhodu a v poloprázdnom buse smerom na bratislavské Nivy nás čakali dve miestenky, veď čo keby sa zrazu objavila skupina ázijských turistov a obsadila všetky miesta. Stále zabúdam, že vlaky zadarmo zriedili počet cestujúcich busom a tak autobusár sa len posmešne pýtal, že či sme to my, tí s miestenkami na trasu 52 km.

Lístok cez net a miestenka z Trnavy do Bratislavy, toto sa tak ľahko nevidí :)

Raňajky v Subwayi a hor sa so Slovak Lines za euro na Schwechat. Cena super, autobusy nové, wifi funguje, len jedna vec chýba - a to miesto na nohy. Radšej keby oželeli obrazovky v sedačkách a pridali 5cm.

Na viedenskom letisku kávička a smer Kyjev. Malý Embraer v ukrajinských farbách sa v daždi tak rozbehol, že pri prudkom stúpaní sa rozleteli dvere do kokpitu. Neváhal som, cvakol som pár fotiek, ktoré som, ale žiaľ musel vymazať na príkaz prísnej letušky ako možné ohrozenie bezpečnosti. Skôr si myslím, že by to neurobilo dobré meno aerolinke :).

O hodinku a pol nás v Kyjeve privítalo bezoblačných 30 stupňov. Hlavné kyjevské letisko je vzdialené asi 30km od centra. Na prestup sme mali len 5 hodín, tak som kúpil miestnu SIM kartu a za 4 euro pridal 4GB dát (O2 a spol., berte si príklad) a pomocou miestnej appky UKLON sme si zavolali taxík do neďalekého mestečka Boryspiľ. Appka síce taxík objednala, ale okrem ŠPZky a modelu neukazuje nič. Nakoniec sa ale dovalil 80s Pontiac Trans Sport na poľských značkách a úspešne nás doviezol do centra Boryspiľu.

Tam sme na 2 hodinky vykvasili s kvasom, borščom a pelmeňami v tradičnom “kafíčku” Rafinad (2 euro na osobu :)), omrkli si miestny park a zázrakom sme zistili, že lokálna maršrutka č.2 naozaj premáva na letisko. Tú sme pred trištvrte rokom márne hľadali cestou na Filipíny, ale už vieme kde sa skrýva.

Po siedmej večer sme už opäť sedeli v ukrajinskom Boeingu smerujúceho do moldavského Kišineva. V biznis triede sedel sám veľký postsovietsky biznisbrav roztiahnutý cez celú trojsedačku, tak sme ho opatrne obišli a nerušene si užívali krátky let. O necelú polhodinku sme preleteli nad Dnesterom, ktorý odrážal posledné lúče slnka a o chvíľu sme už vystupovali na malom, ale hlavnom letisku. To prechádza rekonštrukciou, takže to vyzerá ako keby ho práve zbombardovali, ale našťastie sme len vybrali lokálnu menu a bežali na maršrutku do centra. Vodič nemal pochopenie pre naše veľké papierové bankovky, ale stačila mu aj eurová minca. Aj tak sme zaplatili 3x viac ako bolo treba :D

Vitajte v Moldavsku

Nočný Kišinev sa po piatich rokoch veľmi nezmenil, stále kopec kasín a herní, ale tentokrát namiesto pofidérneho hostelu som vybral ikonický hotel Cosmos, ktorý ma oslovil svojim retro vzhľadom už počas prvej návštevy. V lobby nás už čakala okrem milej recepčnej aj postaršia prostitútka, takže prvý dojem na jednotku. Rýchlo sme sa vybalili a o desiatej večer sme vyrazili na prieskum mesta. Cestou do centra všetko rozkopané a skoro všetko zatvorené. Jedine McDonald’s ako obyčajne prekvital miestnou omladinou. Rezignovane sme teda vošli do najbližšej otvorenej prevádzky, z ktorej sa vykľula parádna pizzerka ponúkajúca aj miestu stravu. Zdravo sme sa natlačili o polnoci a zabavili sa na mladom čašníkovi, ktorý bol prvý deň v práci a poplietol všetko čo mohol. Lacným taxíkom sme sa odviezli naspäť na hotel, kde už čakali dve štetky aj s pasákom a spokojne sme zaspali.

Ráno sme sa zobudili opäť do slnečného dňa a vychutnali si bufetové raňajky v postsovietskom štýle - t.j. teta v zástere dohliada na to, čo si nakladáš a koľko zješ a či dobre obsluhuješ kávovar. Hotel Cosmos má 20 poschodí, ale narozdiel od časov najväčšej slávy, keď občania ZSSR do zahraničia veľmi necestovali (a nie, žeby nechceli), tak dnes sú vrchné poschodia prázdne, ale nie uzatvorené. Tak sme zobrali výťah na 18 poschodie, že si obzrieme mesto z výšky, ale okrem nebezpečne pôsobiacich schodísk a opustenej diskotéky tam veľa toho nebolo.

Cosmos v plnej kráse

Doobedie sme strávili prieskumom veľmi peknej železničnej stanice, ktorá skôr vyzerá ako prímorský palác, ale veľký ruch tam nie je, pár vlakov denne po krajine a do Ruska. Skôr to žije naokolo, kde sa rozprestiera jeden veľký blšák, ktorý ponúka všetko - od starých nabíjačiek po sovietske odznaky.

Zastavili sme sa aj v “modernom” nákupnom centre, ktoré skôr pôsobí viac ako naleštená vertikálna tržnica skrížená s mestom duchov. Na strešnom bare sme zadelili predražený milkshake z prášku a odobrali sa kade ľahšie. Cestou dolu sme ale objavili parádne “motylárium”, kde sme strávili skoro hodinu naháňaním exotických motýľov s miestnymi deťmi :D Toto sa mi páči na cestovaní v týchto krajinách, keď už nikde nič nie je, tak zrazu sa objaví takáto bizarnosť za pár centov a hneď je deň veselší.

Chytila jsem na pasece...

Taxík na autobusovú stanicu bol taký aký očakávate od Moldavska - rozbitá dácia, svetlo nefungovalo a otáčky ani na voľnobehu neklesli pod 3000 rpm. Vodič správne agresívny, pomalé autá a ani chodci nemali šancu. Ešteže sme sa po piatich minútach dostali kúsok od cieľa do riadnej zápchy a posledných 200 metrov sme si bezpečne odšľapali. 

Maršrutka do Tiraspolu obligátne rozpálená, a tak sme sa varili vo vlastnej šťave až po podnesterské hranice. Tam sme sa úspešne registrovali na 24 hodinový pobyt aj s partiou vysokoškolákov z Nemecka a Francúzom (ktorý ironicky poznamenal, že niet romantickejšieho hlavného mesta ako toho podnesterského...ani nevedel akú má pravdu :)) a vymenili si kontakty.  V Tiraspole, hlavnom meste neuznanej Podnesterskej moldavskej republiky, nás už pred vchodom do AirBnb bytu/hostelu čakal Dimitri, ktorý nás ubytoval spolu so šiestimi Maďarmi. To ma naozaj prekvapilo, lebo už mám precestovaného toho celkom dosť, ale stretnúť niekde Maďara na cestách mimo bývalého Uhorska je niečo ako zbadať kominára. Už len sa chytiť za gombík pre šťastie. 

Dali sme sa nejak dokopy a išli sme objavovať krásy Podnesterska. Jediný bankomat, ktorý podporoval zahraničné karty nefungoval a tak asi prvýkrát som bol rád, že máme aj nejakú hotovosť pri sebe, ktorá sa neskôr aj fakt zišla.

V Tiraspole to okolo rieky Dnester fakt žije, plná promenáda a ľudia vo vode, letná idyla ako má byť. To teplo, slnko a leto spolu s prítomnosťou Lenina pred podnesterským parlamentom asi urobili svoje a tak na schodoch miestneho múzea a pod prísnym pohľadom Vladimira Iľjiča som pokľakol a požiadal Monči o trvalé spečatenie nášho vzťahu. 

Da!

Nemala inú možnosť ako povedať “ÁNO” a tak sme už večer oslavovali zásnuby 8 ročným koňakom KVINT a parádnym šašlikom v reštaurácii Vlna, ktorú nám odporučli Dimitri. Posilnení sme pokračovali na podnesterskej párty lodi. Tá za zvukov ruskej techno hudby a divokých LED svietidiel pretína tmavé vody rieky Dnester a zabáva všetky generácie Podnestercov, ktoré si donesú na palubu vlastné občerstvenie, príp. aj kalkulačky ako naše nové kamošky - mamu Valentinu s dcérou Natašou.

Treba všetko dobre zrátať...

... a potom party hard like it’s 1979!

Všetci sme tancovali lakťami

Cestou z lode sme začuli na ulici aj česko-slovenčinu a tak sme sa spoznali s backpackermi, ktorí práve prišli do Podnesterska a smerovali k pláži, kde sa rozhodli stanovať s povolením na pobyt v krajine, ktorý expiroval o pár minút. Aj takto sa dá cestovať :)

Okolo jedenástej večer nás na byte už čakala maďarská pomsta - 6 chlapov striedavo obsadilo kúpeľňu a WC na vyše hodiny, tak sme to radšej vzdali a zaspali sme umytí len vlhčenými vreckovkami. Ráno sa situácia znovu zopakovala, od pol siedmej do ôsmej obsadené a žiaľ potom to tam najmä na WC vyzeralo ako po bitke pri Moháči.  Ako ustala ranná búrka (spomenuli sme si na kempujúcich, ktorých tá prietrž mračien asi zmyla do Dnestru...), tak aj Maďari opustili byt a my sme sa s Dimitrim vybrali na imigračný úrad, kde nám za pár minút predĺžili pobyt o ďalších 24 hodín. Po úspešnej byrokracii sme sa vybrali maršrutkou z opustenej pláže smerom do neďalekej dedinky Chițcani/Kitskani, kde sa nachádza jedna z mála “tradičných” turistických atrakcií regiónu a to kláštorný komplex. Žiadne vstupné, žiadni turisti, voľný pohyb po peknom areáli, kde žijú len mnísi. Malý obchod so suvenírmi s náboženskou tematikou a jednou tetou. Tej som sa spýtal, že ako sa dá dostať na vysokú zvonicu, ktorá dominuje komplexu. Teta mi podala kľúče, že tam sú dvere, otvor si a choďte. Bez problémov. Schodisko zažilo už aj lepšie časy, ale výhľad z veže na zamračenú krajinu stál za to.

Kláštor a podnesterský vidiek

Po rozlúčke spojenej s  nákupom obrážtekov pre babky sme si prešli dedinu, ktorá pôsobí akoby sa zastavila v 50. rokoch - poľné cesty, pekné domčeky, políčka, spiace psy a pasúce sa kozy naokolo.

Kláštorná zvonica 

V Tiraspole nás oslovil mladý týpek, ktorý perfektnou angličtinou (najprv som myslel, že to je jeden z 8ich cudzincov čo oficiálne žijú v krajine) vyzvedal čo tu porábame. Nezaprel obchodného ducha a tak nám predal za tvrdú menu pár vlastnoručne robených pohľadníc a k tomu rýchlo zbehol do národnej banky, kde pracoval a pár euro zamenil za miestne plastové mince, ktoré nemajú veľkú hodnotu, ale poslúžia ako super suvenír. Trošku bol nervózny, lebo celá táto valutová transakcia sa diala na ulici, postávajúc kúsok od svojho šéfa - nového guvernéra národnej banky. Včera ním ešte nebol, ale v piatok ráno sa ním zrazu stal. Zaujímavé čachre-machre.

Dostihy a ruble

V populárnej moldavskej sieti Andy’s Pizza sme sa stretli na obede s partiou z maršrutky a oslávili naše zásnuby. Francúz nečakane dobre veštil na čo sem ideme:) Po riadnom obede sme všetci zobrali trolejbus a vydali sa do 11km vzdialeného mesta Bendery, kde sa nachádza veľká pevnosť. Je veľmi zaujímavé, že medzi mestami premáva trolejbus - na Slovensku sa trolejbusy využívajú najmä v kopcovitom teréne, ktorý elektromotory lepšie zvládajú, ale tu len samá rovina, kde by sa skôr asi hodila rýchla električka. 

V Bendery sme zobrali ešte ďalší trolejbus a pomaly sme sa dostali až k pevnosti. No najprv treba prejsť okolo zdevastovanej fabriky ku kasám (zdravotný preukaz nezafungoval a tak sme zaplatili plné vstupné, narozdiel od študentov zo západu :D)  a okolo ruských kasární až priamo k samotnej pevnosti. Tam opäť nikoho nikde, znudený policajt a predavač suvenírov, inak celá pevnosť, kde vraj podľa busty pôsobil aj barón Prášil (Munchausen), len pre nás. V pozadí okrem nastupujúcich ruských vojakov na buzerplaci sme zbadali aj pekný chrám, tak sme sa k nemu vybrali. Aby sme sa opäť nemuseli vracať cez celý areál ku vchodu, tak som rozhodol, že sa prejdeme okolo kasární. Cesta tam viedla, tak prečo nie. Okolo nás prešlo pár ruských vojakov, ale nejak si nás nevšímali. Západná časť partie už bola trochu nervózna a keď nás zastavili na vrátnici podnesterskí vojaci, ktorých som sa spýtal, že či nás vypustia von, tak jeden z nemeckých spolu-cestovateľov pri odpovedi “ Конечно/Kanyeshna” (v preklade “jasné”) si myslel, že to bude pre neho “konečná” a skoro zutekal.

Prázdna pevnosť

Pomedzi ruské kasárne

Brána sa otvorila a my sme úspešne prežili prechod ruskou základňou. Spiatočnú cestu do Tiraspolu nám v trolejbuse spríjemnil opilec/feťák, ktorý kýchal celú cestu a ešte aj plieskal po zadku mladú revízorku s tričkom s nápisom TWERK IT. Neviem, či sama rozumela čo to znamená, ale asociál asi hej. Ten nakoniec v Tiraspole z vozidla doslovne vypadol.

Po oddychu na byte sme sa opäť stretli na večeru s partiou. Tí ale prišli celí zdesení, že bankomaty nefungujú a už nemajú skoro žiadny cash. Tak východná Európa opäť zadotovala Západ a koňaky so šašlikmi išli jedna radosť. Jeden z Nemcov priviedol aj mladú Ukrajinku, ktorú stretol v meste, a tak sme mali o zábavu postarané. Býva v Odesse, ale starkých má v Tiraspole, tak o prázdninový program (keď nerobí práve v Moskve) má postarané. Bola s ňou sranda, len jediné čo nevedela pochopiť bolo to, prečo sme vôbec v Podnestersku:)

Ráno sme sa rozlúčili s Dimitriom, porobili si fotky v policajnej uniforme a zobrali taxík na železničnú stanicu. Tam nás už čakali rozbití spolucestujúci, ktorí ťahali až do rána. Rýchlo sme vymenili peniaze a išli si 20 minút pred odchodom kúpiť lístky do Odessy. Teta za okienkom zostala v pomykove, 6 zahraničných pasov už asi dlho nevidela pokope, tak nám lístky pri jej rýchlosti písania ani nestihla predať. Dokonca mi aj zapatrošila imigračnú kartičku, ale našťastie sme vlak stihli a po dohode so sprievodcom sme lístky akože kúpili na “palube”.

Red Heat 2: Back to USSR

Vlak Kišinev-Tiraspol-Odessa bol až po ukrajinské hranice poloprázdny. Aj keď vagón už musel mať vyše 50 rokov, bol celkom pekne zrenovovaný a hlavne veľmi priestranný. Široký rozchod urobí svoje - len tie drevené lavice nie sú na dlhšie jazdy.

Smer Odessa

Pri hodinovom čakaní na hranici som si ešte z okna všimol jednu z najvyšších stavieb na kontinente a to 330 metrový komín podnesterskej elektrárne Kuchurgan.

Pýcha energetiky

Do Odessy sme dorazili okolo obeda, rozlúčili sa so spolucestujúcimi a ponorili sa do víru veľkomesta - najmä oproti Tiraspolu to tu žilo, všade plno ľudí, čulý ruch a konečne fungujúce bankomaty.

Mrázik na dovolenke

Ako ubytovanie som zvolil hotelík neďaleko hlavnej stanice a ZOO. Cesta k hotelu sa vlnila okolo obrovskej tržnice Privoz a po okolí sa pohybovali medzi hrkotajúcimi električkami a trhovníkmi žiaľ aj desiatky sociálnych prípadov, bezdomovcov a feťákov, ktorí sa povaľovali naokolo. Takúto Odessu som teda ešte nezažil.

Okolo Privozu 

Na hoteli sme si vydýchli, nabrali sily a opäť sa zoznámili s miestnou hudobnou produkciou, favoritom na sobotu sa stal tento videoklip:

Električkou č.28 sme sa za 2 hrivny (7 centov) dopravili až na konečnú k Parku Tarasa Shevchenka, kde sa nachádza pri pláži Lanzheron aj známe delfinárium Nemo. Neodolali sme a vychutnali sme si naozaj parádnu (aj keď zo začiatku vďaka priebojným matkám-medvediciam a ich ustráchaným deťom, trošku dezorganizovanú) show s delfínmi a tuleňmi. Áno, Seaworld v Orlande to nie je, ale počas finálneho vystúpenia, keď miestne Jessicy Alby doslovne lietali s čiernomorskými Flippermi, tak sme len čumeli s otvorenými ústami.

*video kvôli hudbe v pozadí asi nepôjde každému

Po hodinovej show sme sa prešli po pláži, dali si pivko v hip beach bare, kde nám miestny opilec vysvetlil, že je bývalý VDV-ák (výsadkár) a názorne nám ukázal, že kazačok vie zatancovať aj na dôchodku. Pred návratom na hotel sme ešte prebehli nočný Privoz, zakúpili ovocie na večer a už len odfukovali na izbe. 

Čiernomorská idyla

V nedeľu ráno som si všimol, že v okolí je strašne veľa uzbeckých reštaurácií, tak som neváhal a na raňajky naordinoval poriadne mastnú samsu ako správny základ dňa. Neodolali sme ani miestnej ZOO a navštívili aj túto inštitúciu. Ako som predpokladal, nedostatok financií robí svoje a je to tam trošku smutné. Najlepšie je ale mačkám, ktoré sú všadeprítomné a  tak drzé, že jednu skoro zožral pelikán. Páčilo sa mi, že všade sú vypustené bociany a normálne sa pohybujú medzi návštevníkmi.  Ale pre tých, ktorí neuznávajú šelmy v klietkach, návštevu veľmi neodporúčam.

Pelikan.ua

Kamoš

Električkou č.18 sme sa dohrkotali až na pláž, ktorú som pred 5 rokmi prvýkrát navštívil - Zlatý breh. Tam sme sa usadili a konečne si užívali aj trochu priezračného mora. Ľudí kopec, ale pláž celkom čistá (určite je na tom lepšie ako pláže bližšie k centru ako napr. Otrada) a voda ako z Karibiku, len trošku teplejšia mohla byť.

Ukrajinský Karibik

Navečerali sme sa v hipsterskom Kompote neďaleko hlavnej stanice - podnik síice pekný, jedlo super, ceny už vyššie, ale už to nie je ono. Tieto prevádzky chcú byť tak odlišné, že sú až rovnaké - neviem či som na Ukrajine, alebo niekde v podobnom koncepte v Berlíne, príp. Krakowe.

Opäť sme sa dohodli na večeru s partiou z Podnesterska a tak sme sa po nečakanej prechádzke (električka nejak nechcela ísť) stretli v podniku, kde sme boli takto pred rokom - Tyulka. Vodka Odessa, pivo a kompóty tiekli potokom a rôzne dobrotky sa len sypali, ale excesívne množstvo pochutín (a asi aj diskusií s PhD. mládežou) urobili svoje a tak sme radšej zlomení zobrali taxík na hotel.

V pondelok ráno sme sa ledva zobudili a úplne na nule (ani jedna hrivna nezostala) som sa rozhodol hľadať bankomat. Murphyho zákon opäť zaúradoval a tak mi v horúčavách a bez vody trvalo asi pol hodinu a cca 2 kilometre, kým som našiel jeden pokazený a potom konečne funkčný bankomat (ešte aj s poplatkom za výber...). Na pláne sme mali návštevu rezortu Zatoka, ale vidina dlhej cesty elektropojezdom v horúčavách zmenila náš plán. Rýchlym googlením som zistil, že okrem autobusov a električiek premáva vlak aj na severnú pláž Luzanivka. Tak sme nejak prežili polhodinku vo vláčiku a po pár minútach chôdze po poľnej cestičke sme sa objavili pri mori. Narozdiel od mestských pláží, táto hneď pôsobila oveľa voľnejšie a viac pripomínala letoviská napr. v severnom Taliansku.

Veľkopansky sme investovali 4 eurá a asi prvý raz v živote si rezervovali lehátka so slnečníkmi a prístup k sprche. Voľba to bola excelentná, keďže pár dní dozadu sa oblasťou prehnali silné búrky a voda tak bola skraja trošku zelená :) Ale pár metrov ďalej už opäť bolo vidieť na dno a aj teplota bola fajn. Celé poobedie sme strávili rekonvalescenciou, pitím minerálok, kvasov a pojedaním kukurice. O zábavu sa nám postarala veľká ukrajinská rodina, ktorej všetci traja členovia do seba ládovali energeťáky. Ako keby už nemali nábeh na cukrovku a infarkt vrodený.

Cestu naspäť sme mali naplánovanú taktiež vlakom, lenže na opustenej stanici Sortuvalna to vyzeralo skôr ako na začiatku hororu (počas II. svetovej vojny to aj hororové miesto bolo - odtiaľto do koncentrákov odviezli okolo sto tisíc odesských Židov). Opustená stanica, otvorený jeden stánok so základným občerstvením, jedna mačka a len temný hrkot posúvajúcich sa nákladných vagónov. Čakali sme polhodinu, skonzultovali dva grafikony, ale vlak nešiel. Tak sme zobrali vysokorýchlostnú maršrutku a do mesta sme sa dovalili po ceste. Bol som rád, že som z nej vystúpil vcelku, ukrajinská jazda ako sa patrí.

Odessa-Sortuvalna

Opäť sme sa objavili pri ZOO, kde okrem bezdomovcov behali po korune malého stromu a klimatizačnej jednotke aj malé opičky a naháňal ich papagáj. Tento zaujímavý marketingový ťah svoj účel splnil a objavili sme sa na expozícii exotického vtáctva a primátov. Žiaľ, znovu len malé klietky so zmätenými zvieratkami v priestoroch trochu väčších ako dvojizbový byt. Smutné.

Ale vedľa v Preobraženskom parku už na nás čakal asi najlepší šašlik v meste. Opäť uzbecká reštaurácia, jahňacina, teľacina za super ceny, pivečko a výborné šaláty. Niet čudo, že sme voľný stôl ledva našli.

V noci sme sa veľmi nevyspali, okno sa nedalo dobre zatvoriť a svetielka nabíjajúceho sa powerbanku asi prilákali hojný počet komárov. Ráno sme sa teda celkom unavení pobalili a trolejbusom sa vydali na letisko. Odesské letisko je moje obľúbené, kúsok od centra a vzhľadom pôsobí ako autobusová stanica. Vedľa už ale vyrastá nový moderný terminál štandardného globálneho architektonického slohu, takže treba sa poponáhľať, onedlho skončí jedna éra ukrajinského letectva.

Checkin prebehol rýchlo a vydali sme sa hľadať kávu. Osobne nemienim dať  za trošku hnedej vody 2 eurá, najmä na Ukrajine, tak sme vyšli z terminálu pohľadať nejaký tradičný “magazin”, ale nič také sme nenašli. Objavili sme ale peknú reštauráciu-drevenicu oproti terminálu, žiaľ ešte bola zatvorená. Tak nakoniec sme rezignovali na automatovú kávu, ale nebolo to najhoršie.

Na lete do Kyjeva sme premiérovo leteli nováčikom na tejto trase - Bravo Airways. Škoda, že nenasadili už celkom exotický stroj MD-83, ale ani stará 737 nebola najhoršia. Miesta pomenej, ale občerstvenie zdarma je už tiež raritou. Na vedľajšom, ale centrálne umiestnenom letisku Žuljany, sme pristáli pred jedenástou ráno a tak do hotelového checkinu sme ešte mali pár hodín.

Týmto letiskom som prechádzal už viackrát, ale vždy v taký čas, že som nemal šancu navštíviť štátne letecké múzeum, ktoré sa nachádza vedľa dráhy. Odkráčali sme asi 20 minút k hlavnej bráne, kde sme smutne zistili, že v pondelok a utorok je výstava zatvorená. No ale medzi lietadlami sme si všimli nejakých ľudí. Tak sme sa posilnený kvasom vrátili o pár stoviek metrov k hlavnej budove a spýtali sa na vrátnici, či je otvorené. A hľa, pondelok a utorok je zatvorená len hlavná brána, vrátnik nás previedol budovou, tam sme zakúpili lístky a vypustil nás na obrovskú plochu plnú lietadiel. Opäť sme boli v celom múzeu skoro sami a tak sme pobehali  a pofotili všetky možné lietajúce stroje - od prvého prúdového dopravného lietadla Tu-104, cez najväčší vrtuľník Mi-26 až po strategické prúdové a vrtuľové bombardéry Tu-22 a Tu-95. Do toho pristávajúce a vzlietajúce lietadlá z neďalekého letiska a krásne obláčiky - no idyla pre fanúšika letectva. 

TU-22M3 v plnej kráse

Moni-29 a Mi-26

Popleteným Uberom sme sa dopravili do hotela (vodič vďaka čudnej navigácii v jeho Uber appke prešiel 2x dlhšiu trasu ako bolo treba, ale neskôr Uber po sťažnosti vrátil časť peňazí). Odtiaľ sme zobrali zaujímavú metroelektričku smerom na hlavnú stanicu a odtiaľ metrom na Majdan (v kyjevskom metre sa už dá platiť aj bezkontaktne platobnou kartou...môžme len ticho závidieť).

Plán na večer bol jednoduchý, zobrať jeden z mikrobusov do Mezhyhirye a navštíviť nechválne známe sídlo bývalého prezidenta Janukovyča. Za 150 hrivien sa tak aj stalo a o pol hodinu sme už boli na mieste. Nechal som sa zlákať na prehliadku areálu bicyklami, keďže naokolo pekné cyklochodníčky, ale trošku som zazmätkoval, lebo sa krátil čas a chcel som si lepšie pozrieť gýčový interiér vily. Tak sme vrátili po polhodinke bicykle a šli do vily peši. A tam sme zistili, že je otvorená len na privátne prehliadky, na ktoré sa treba objednať telefonicky. No biznis ako sa patrí. Tak sme sa teda len pomotali po veľmi peknom areáli, kde je asi všetko, čo východoeurópsky pán krajiny potrebuje - golfové ihrisko, umelé vodopády, pod kopulou boxerský ring, sauny, kúpele a najmä privátny zverinec. Viktor J. kradol globálne, ale jedol lokálne, takže popíjal iba mlieko z vlastného kravína, pojedal domáce vajcia (aj pštrosie),v skleníkoch pestoval vlastné rajčiny a pýšil sa vlastným stádom vysokej zvery a divých svíň.

Tím Mazel Tov

Nemal to tu Viktor zlé

Po hodine a pol trošku sklamaní sme sa vrátili naspäť do Kyjeva, prešli sa na moje obľúbené miestečko pri Oblúku priateľstva s príjemným výhľadom na Dneper. Celkom unavení sme sa nechali zlákať reklamou v metre a tak sme na večeru nečakane skončili na Kreščatyku na sushi v známej sieti s príznačným názvom Mafia. Podnik aj jedlo fajn a cena za ktorú by som v Bratislave v centre pomaly ani 2 hot dogy nekúpil.  Cesta naspäť v noci sa trošku skomplikovala, úsek metrom prebehol bez problémov, ale stanica metra sa nachádzala na veľkej križovatke s mostom, tak som najprv trochu v tme zmätkoval, že ktorým smerom má maršrutka ísť. Ale trafili sme dobre.

Západ na východe

Ráno budík príjemných 4:45 a hor sa taxíkom na letisko. Prázdnymi ulicami to trvalo pár minút a tak sme si hodnú chvíľu na Žuljanoch posedeli. Duty free je na Ukrajine také aké má byť, litrová vodka za 4 euro, ale tentokrát sme to neprehnali a priniesli trošku drahšie pol litrovky vodky a koňaku až za 4,5 eura :D

Let do Budapešti prebehol v polospánku, v hlavnom meste Maďarska nás privítala poriadna búrka, ale to už sme boli na ceste na autobusku Nepligét. Tam už nepršalo, ale žiaľ skončil Sziget a tak sa do dvoch busov Student Agency chaoticky tlačili desiatky zlomených a smrdutých účastníkov tohto týždeň trvajúceho festivalu. Cestu sme prežili, dokonca sa aj vyjasnilo a aj sme prišli do Bratislavy s malým predstihom (aj keď sme z Budapešti mali hneď meškanie 15 minút). Operatívne sme preskočili na bus do Trnavy a o jednej poobede sme už boli pekne doma. Kyjev Žuljany-Trnava len 7 hodín :)) 

Sziget smeruje domov

Východ raz a zas nesklamal a opäť sa mi potvrdilo, že budúcnosť cestovania je týmto smerom. Kišinev OK, ale nič špeciálne, Tiraspol veľmi zaujímavý (ale na 2 dni akurát a potom tak na oslavy výročia :D) a Odessa je v lete raj - primerane pekné pláže, super ceny, veľa atrakcií a historické čaro k tomu. A samozrejme Monči sa oficiálne zaviazala, že ma bude verne nasledovať rovnakým smerom :)

P.S.: Obľúbený moskovský videoklip na záver

[tonicov]

Poľský žurek

Pred rokom som susedom pomohol s nákupom letenky z Krakowa do Gdansku. Po ich návrate ma celkom inšpirovali, takže o pár mesiacov keď sa opäť objavili 30 eurové lety z metropoly juhu do metropoly severu, neváhal som a rezervoval som si so spolu-cestovateľmi predĺžený júlový víkend pri Baltiku. 

O pol roka neskôr a týždeň po záplavách v Gdansku (parížske deja vú), sme v stredu večer po práci vyrazili smer Žilina-Čadca-Tychy-Krakow. Povinná zastávka v Tescu Čadca na doplnenie zásob nám priviala do cesty mladého bezďáka, ktorý srdcervúco prosil peniaze na vlak do Prahy. Vraj už takto týždeň chodí po Čadci a zbiera od ľudí finančné prostriedky. Dokonca nám ukázal, že má 20 euro našetrených. Tak som teda ukončil jeho trápenie a oboznámil ho, že Regiojet stojí 9 euro. Chlapík smutne odišiel za kamošmi popíjať čučo.

Po luxusných poľských cestách sme dorazili do Krakowa okolo desiatej večer, na apartmán pri okraji mesta (kvôli blízkosti letiska a parkingu), kde sme po vínku a pive rýchlo zaspali.

Ráno cesta do supermarketu, sídlisko celkom na úrovni, len všade veľa holubov a vrán, ktoré sa tam asi točili. V poľských obchodoch som už bol, ale až teraz som si všimol, že ako sú popredu. Kým u nás je pomaly hipsterské predávať potraviny na váhu, tak tam polovica sortimentu od cukríkov, po mrazené pirohy a zeleninovú zmes je pripravená na plastový sáčik a odváženie. Ešte aj tie vajcia sú nechladené. 

Riadne nažratí sme zobrali električku smerom do centra, kde sa už v plnom prúde mesto pripravovalo na Svetové dni mládeže. To znamená kopec skupiniek deciek a mladých z celého sveta, akční farári a sestry, náhodné mini-koncerty s mizivou účasťou ako príprava na hlavný program a pod.

Pripravení na SDM

Po prieskume naozaj pekného centra nám aj vyhladlo, tak som si spomenul na poľský unikát menom “bar mleczny”, rýchle som vyhľadal v navigácii a bum, hneď jeden kúsok od hlavného námestia. Vedľa bezzubej babky sme zadelili žurek ako sa patrí a plní síl vyrazili k Visle na pivo a odtiaľ na hrad Wawel. Celý hrad je pomaly na deň, ale aj tak sme si rýchlo urobili prehliadku, vybehli na vežu a s deťmi sa odfotili pri hrobe bývalého prezidenta Kaczyńského, ktorý po havárii vládneho TUčka v Rusku odpočíva medzi poľskou aristokraciou.

Photo opportunity

Od hradu sme sa pešky presunuli k miestnemu židovskému ghettu a Schindlerovej továrni, ale lenivosť a nedostatok času nás priviedli k pivu. Odtiaľ Uberom na zrekonštruovanú autobusovú/železničnú stanicu, kde sme obzreli poľské Pendolina a zbožne si povzdychli, aby raz aj bratislavská stanica bola minimálne takáto dobrá. A  samozrejme spojená s obrovským nákupným centrom, takže win-win.

Rýchle vláčiky môžem

Večer opäť bar mleczny a pár divokých panákov (s tabascom, kokosom a pod.) v miestnej hipsterskej knajpe s naozaj ľudovými cenami a výborným názvom - Pijalnia wódki i piwa, ktorej pobočky sa nachádzajú po celej krajine. Cenová politika je tiež odvážna - tvrdé a pivo za 4 zloté (necelé euro) a niečo na jedenie za 8 zlotých. Na Slovensku by to bolo asi hneď ogrcané, alebo by sa z toho stala 7 cenová skupina. Alebo oboje naraz :D

Na apartmáne sme sa ešte dorazili poľskými pivami (naozaj som nečakal, že v supermarkete bude na výber toľko rôznych druhov, od IPA cez APA až po stouty), zbalili si veci a nastavili budík na príjemných 4:30.

Ráno rýchlo na letisko, odparkovať auto, cez koľaje k terminálu (ušetrených 30 metrov), lahodné raňajky v podobe sleďa v omáčke a jogurtových nápojov (nie spolu), duty free voňačka a hurá v polospánku vrtuľákom do Gdansku vedľa dojčiat a jasličkárov.

Lahodné raňajky o šiestej ráno na KRK

V Gdansku na letisku nás potešil “complimentary upgrade” v AVIS (v preklade - všetky lacné malé autá sme už požičali, tak tu máte väčšie) a o pár minút sme už frčali smerom do Sopotu na novom Nissan Pulsar. 

V Sopote, ktorý spolu s Gdanskom a Gdyňou tvorí tzv. Trojmiasto s vyše 700 000 obyvateľmi, sme sa pri najdlhšom drevenom móle v Európe vyvalili na kávičke a užívali čerstvý morský vzduch, predraženú kávičku a prázdne more so zamračenou oblohou a kontajnerovými loďami v diaľke.

Miestny baywatch

Do Gdyni sme dorazili okolo obeda, takže prvé kroky smerovali do baru mleczneho a odtiaľ spáliť kalórie prechádzkou po maríne a okolo najznámejších poľských vojnových lodí Blyskawica a Dar Pomorza (hneď veďla sa nachádza aj Bar Pomorza :)). Pred miestnym akváriom sa tiahol dlhý had detí (doslovne ich tam bolo ako hadov) a tak sme návštevu oželeli.

Onedlho nadišiel aj čas checkinu, tak sme sa pomaly (z jedného konca Trojmiastia na druhý je to cca 30km cez súvisle zastavanú zónu) presunuli na apartmán v Gdansku. Z vonku nás trošku nemilo prekvapil “vybývaný” výzor bytovky a trošku ghetto okolie, ale vnútri všetko v úplnom poriadku (opäť 100% IKEA výbava :)). Celá štvrť v blízkej budúcnosti má prejsť kompletnou prestavbou, takže exteriér miestnych už veľmi netrápi.

Do historického centra sme prešli za cca 10 minút a to čo sme videli, nás naozaj dostalo. Ak Krakow je vysoký level, tak Gdansk je ten najvyšší. Vidieť, že v minulosti to bolo bohaté mesto a germánsky správca sa postaral o ten správny severský vzhľad. Najmä kombinácia červenej tehly, lodiek a vody spolu s (citlivo vsadenou) modernou architektúrou pripomínala skôr mestá v Holandsku, alebo na severe Nemecka.

Długi Targ

Centrum je kompaktné, krížom-krážom sa dá prejsť kompletne za pár hodín a tak sme ho aj prešli až k hlavnej stanici, ktorá vyzerá skôr ako katedrála. Tam nás už čakali ťažkoodenci, asi sa pripravovali na príchod účastníkov Svetových dní mládeže, predsa - ultras sú ultras.

Gdańsk Główny

Večer sme opäť našli miestnu pobočku Pijalny a alko túru sme zavŕšili v lokálnom pivovare v parádnej budove 4* hotela. Podľa fotiek tam pil Messi pomaly aj s pápežom, takže trochu vyšším cenám sa nečudujem :)

Pekná podvečerná marina

Koło widokowe

Tretie ráno výletu sme začali obligátne na “brunchi” v miestnom mléčaku a posilnení sme sa vydali na Westerplatte - poloostrov pri meste s veľkým pomníkom a historickou expozíciou, kde sa odohrala prvá bitka II. svetovej vojny. Veľmi pekné miesto na oddych a prechádzku s veľkou historickou hodnotou, kde si človek uvedomí aké zverstvá sa vo vojne páchali. (aj keď sa vždy nájdu nejaké poloopice a rengajúce downove syndrómy, ktoré spochybnia aj vlastnú mater).

Monument na Westerplatte

Po vizite poloostrova sme sa vydali na návštevu ďalšieho a to severne na Helskú kosu. Lenže sme podcenili dovolenkovú premávku a tak sme radšej najprv zakotvili pri pobreží na pláži v Rewe. Aj keď bolo len cca 22 stupňov a more malo o 6 stupňov menej, nebránilo to domácim otužilcom každej vekovej skupiny sa čvachtať ako na Maledivách. My sme radšej na deke pospali.

Od Wladyslawowa už cesta po Helskej kose prebiehala rýchlo, parádny úsek v borovicových lesoch popri mori, paralelne jednokoľajka, vláčiky a sem tam aj autobusová linka s príznačným číslom 666. Niekde dokonca bolo vidieť vodu z oboch strán (Baltik a Pucký záliv), keďže na najužšom mieste má kosa len asi 300 metrov.

Veľká škoda, že sme do Helu dorazili až podvečer a zmeškali sme sme kŕmenie tuleňov v záchrannej stanici s názvom Fokarium. No ale aspoň sme sa na dôchodcov popromenádovali pri západe slnka a výborne sa najedli v reštike, ktorú nám odporučil verný virtuálny kamoš Foursquare.

Pláže Helu

Cesta naspäť únavná, ale aspoň to už išlo o dosť rýchlejšie, keďže cesty sa medzitým vyprázdnili. Nedeľa ráno nečakane započala na brunchi v mleczaku a odtiaľ pomalými okreskami a dedinami (aspoň som zrazil spotrebu auta pod 5 litrov, čo na turbobenzín a 4 osoby nie je zlé :D) sme dorazili do Malborku, kde sa podľa wikipédie nachádza rozlohou najväčší stredoveký hrad na svete a je to aj najväčšia tehlová budova v Európe. Priznám sa, že o tom hrade som predtým asi nikdy nepočul a teda tá rozľahlosť vyrazí dych (pre porovnanie Spišský zrúcaný hrad je na 4 hektároch, Malbork na 21). K tomu ešte sa práve vtedy konali stredoveké trhy a tak o zábavu a najmä dobré jedlo bolo postarané.  

Bublinkovanie na Malborku

Návšteva sa natiahla na niekoľko hodín a tak nečudo že sme poobede opäť zaspali na ďalšej piesočnej kose, tentokrát na Vistulskej, pri letovisku Krynica Morska, kúsok od hraníc s ruským Kaliningradom. Na pláži znovu kopec ľudí so svojimi textilnými ohrádkami a dekami. Jediné, čo som nikde nevidel boli napr. sprchy, alebo sociálne zariadenia priamo na pláži. Inak veľmi k svetu.  

Jedna z Krynických pláží

Priamo v meste sa na kopci týči červený maják a tak sme sa točenými schodmi vyštverali na vrchol odkiaľ vidieť na všetky strany regiónu a systém osvetlenia je takisto veľmi zaujímavý, najmä tie “úsporné” 1000W žiarovky:) 

Zlatý rez?

Cesta do Gdansku trvala už len hodinku a tak sme mali čas ešte pobehať nočné centrum, ktoré aj v nedeľu o desiatej večer bolo plné. Zadelili sme hambáče z hipsterskej dodávky a pár pollitrákov v kľudnej pivnej lokalite neďaleko baziliky.

Ráno už len rýchly checkout o pol siedmej a o pol hodinu neskôr som už hádzal kľúčiky od auta do schránky na letisku. Tam nás už čakal kopec mládeže smerujúcich do Krakowa a žiaľ aj vyše hodinové meškanie letu, vraj kvôli počasiu (ráno trošku hmly bolo, ale nič tragické). Po prílete do Krakowa sme sa predrali stovkami nabudených účastníkov SDM k parkingu a nasledoval rýchly presun na Slovensko. Rýchly až po Český Těšín, kde už traktory predbiehali kamióny a pri Čadci sme sa zasekli na hodinu kvôli búrkam.

Z poľských ciest sa už sranda nerobí 

No ale ani 3 hodinové meškanie oproti plánovanému príchodu nemení nič na tom, že najmä severné Poľsko veľmi príjemne prekvapilo a určite sa tam rád vrátim. Najmä z Krakowa je to letecky veľmi ľahko dostupné, či už Ryanairom, alebo národným LOTom. No a ten žurek z baru mleczneho by som mohol tlačiť stále :) 

[tonicov]

Víkend v Paríži

Dlhšiu dobu som doma počúval, že by sa pani matku patrilo konečne zobrať do Paríža. Pred pár mesiacmi sa Vueling pochlapil peknými cenami leteniek z Prahy a Viedne, neváhal som a zarezervoval som dva kusy na prvý júnový víkend. Veď jún, skoro leto, to bude super počasie a pohoda.

Fast forward/rewind 3 týždne dozadu, všetko, čo sa mohlo pokaziť sa aj chcelo pokaziť - záplavy vo Francúzsku, štrajky železnice, metra a najmä dispečerov leteckej prevádzky, to všetko naplánované presne na prvý júnový víkend. Zázrakom sa ale štrajky odvolali a tak žiadny e-mail o zrušení letu sa nekonal a my sme vo štvrtok večer nastúpili do zmeškaného Regiojetu smer Bratislava. Tam nás už chytila nielen prvá búrka, ale skoro aj  revízor v trolejbuse na Nivy - lístky sme poctivo kúpili a aj cvakli (keďže som tentokrát poctivý syn), ale až tesne pred kontrolou zisťujem, že nová mašinka označila len jeden lístok. Našťastie jedna prichytená pani už nadávala holohlavému pánovi s ľadvinkou do hajzlov, a tak drsní chlapci len letmo skontrolovali lístky ostatných pasažierov. S dobrým pocitom ušetrených 70 centov (príp. 50 euro) sme rýchlo vystúpili na autobusovej stanici.

Tesne pred odchodom prišla SMS, že WC nefunguje, tak sme sa preventívne pripravili, no žiaľbohu WC v buse do Prahy fungovalo a celú cestu ho aj došťané osadenstvo smelo využívalo. To by nebol problém, keby sme nesedeli tesne pred ním a dvere kadibúdky nevŕzgali ako na starej maštali.

Vždy poteší takáto kombo SMS

Okolo desiatej večer sme sa konečne dostavili na Florenc a vyklepaní z D1ky odrolovali kufrík do neďalekého hotelíka Aron, kde sme pri pozeraní správ o vytápaní Paríža so zmiešanými pocitmi zaspali.

V piatok ráno bol plán sa najesť a ešte sa prejsť centrom Prahy. Lenže lejak riadny, tak som znechutený po raňajkách šiel naspäť na izbu, ale kým som sa zbalil, aj slnko vykuklo. Takže hneď checkout, metrom na Mostík/ Můstek a pomalým tempom okolo Orloja cez Karlov most na metro Malostranská. Svet je malý, cestou dolu eskalátorom som stretol aj stúpajúceho Ondřeja, s ktorým sme presne pred rokom hostelovali v Soule.

Na letisku sme boli cca 2 hodiny pred odletom, takže nákup proviantu v Bille, nadýchať sa výparov na terase a už sme sedeli v A320ke Vueling. Prvýkrat som letel touto spoločnosťou, lowcost ako sa patrí, ale na parížskom letisku CDG sme boli načas. Lowcostový terminál 3 je trochu od ruky, treba asi tak 5 minút šľapať na stanicu automatizovaného vláčiku CDGVAL a odtiaľ na terminál 2F, kde ešte počkať na zmeškaný mikrobus Easybusu. V mikrobuse sme sa viezli len štyria, šofér bol prekvapivo Angličan a pri Louvri nás vyhodil okolo štvrtej. Múzeum bolo kvôli zvýšenej hladine Seiny zatvorené, tak sme si ho pozreli len zvonku a prešli sme sa okolo rieky, kde bolo asi najviac turistov fotiacich si blížiacu sa apokalypsu. Pred Notre Damme opäť milón ľudí, žiadny hrbáč, iba pár cigániek, rýchlo pár fotiek na pamiatku, metro a hor sa na hotel.

Hello my friend

Seina kulminuje

Nájsť ubytovanie v Paríži  v rozumnej lokalite a cene (blízko metra v zóne 1 a do 50-60 euro noc) je celkom fuška a aj keď náš hotel mal na booking.com hodnotenie viac ako 7.0 (čo je u mňa psychologická hranica pod ktorú nerád idem), vyzeral skôr ako zanedbaný internát. Ale čo už, na prespanie fajn, metro pod nosom a sociálne zariadenia čisté :)

Najkrajšie vstupy do metra v štýle art nouveau

Na izbe sme sa dali dokopy a vydali sa na Montmartre obkuknúť Sacre Coeur. Kopček sa zdal menší ako pred 15 rokmi, funikulár sme teda nezadotovali. Výhľad od katedrály parádny, lenže všade naokolo “heloumajfrendi”, ktorí sa neštítili človeka chytiť aj za rukáv, držať a vnucovať “gifts from Africa”. Keď sa už tretí opýtal otázku či chcem “gift from Africa” tak na moju odpoveď, že či “is it Ebola?”, mi dal pokoj. Poslednému som tiež hneď, ešte predtým ako ma oslovil, povedal že nič nechcem, ale to bol sekuriťák čo kontroloval obsah ruksakov pred chrámom. Len sa zasmial, asi sa mu to tu stáva často.

Výhľad zo Sacre Coeur fajn

Viac sme už prvý večer nestihli, uličkami Montmartru sme sa predrali pomedzi obchodmi so suvenírmi k metru, kde sa už naokolo hádali opití černosi o fľašku a ďalší zalievali svojimi hadicami okolité stromy a kríky. Paríž je naozaj najromantickejšie mesto.

Go big or go home, alebo Rusi žobrú vo veľkom štýle

Ráno supermarketové raňajky a vláčikom RER smer Víťazný oblúk. Ale keďže bolo celkom skoro, tak sme vystúpili až v La Defense. Tam nás turniket nechcel vypusiť (už sme boli mimo zóny platnosti lístka), ale našťastie niekto otvoril vchod pre vozíčkárov a s rachotom sme sa prešmykli. V sobotu ráno o deviatej vyzerá celá moderná štvrť s Archou (v rekonštrukcii) veľmi sureálne, ľudoprázdne, iba sem-tam sa vojaci s puškami poprechádzali ako pri čakaní na nával zombíkov. Spomenul som si v Decathlone na bizarné sídlisko, pred ktorým nás učiteľky varovali počas výletu v roku 2001, Google maps ho našli hneď a voilá, len 5 minút od Archy.

Ľudoprázdne

Jedná sa o zaujímavý projekt z konca 70. rokov s názvom Tours Aillaud (alebo aj Tours Nuages - Obláčikové veže). 18 rôzne vysokých budov s vyše 1600 bytmi a divokou brutalistickou architektúrou boli naplánované pre strednú vrstvu, ktorá pracovala v rodiacom sa finančnom centre Paríža. Lenže špeciality ako okná, ktoré sa nedali otvoriť, alebo izby bez okien bohatých príliš nenadchli a tak tu dnes bývajú najmä imigranti a chudobnejší. Možno pred 15 rokmi to bolo nebezpečné miesto (pred ktorým nás francúzštinárky pri rozchode varovali), ale počas tohtoročnej návštevy sa tam konal trh s detským oblečením, okolie krajšie ako ktorékoľvek slovenské sídlisko a aj tá architektúra má niečo do seba. 

Obláčikové veže a detské ihrisko “Serpent”

RERom sme odfrčali naspäť do centra k Víťaznému oblúku, kde opäť asi milón turistov a nekonečný rad na lístky. Pohľad na Champs-Élysées pekný, pár fotiek a pomaly k Eiffelovke. Zaujali nás ceny jedla v 5* hoteloch v okolí, predjedlo za 50 euro, alebo viacchodové menu za 200 euro nebol problém, najmä pre Číňanov, ktorých sa tam motalo neúrekom. 

Konečne sme sa dostali k highlightu Paríža - a to veži pána Eiffela, ktorú najprv chceli po Svetovej výstave rozmontovať, aby nešpatila mesto. Ako inak, ľudí 2 milóny, predavačov/vyrábačov suvenírov rovnako a rady na výťah kilometrové. Oddýchli sme na lavičke v parku, kde sa už všetko pripravovalo na otvorenie EURO 2016 a pozorovali ľudí.

Na toto čas nemáme

Povinná rodinná

Pomalým tempom popri kulminujúcej Seine a  okolo Grand Palais sme sa dostali až k Veľkému kolesu na Place de La Concorde. Vo veľmi príjemných Záhrades des Tuileries sme odkväcli na pohodlných stoličkách pri jazierko-fontáne. Celkom zničení sme opäť pri Louvri zobrali metro na hotel, kde sme na dve hodiny upadli do kómy. 

Po zobudení okolo ôsmej večer ma asi osvietilo a zistil som, že bývame neďaleko neslávne známeho klubu Bataclan, takže sme sa tam šli pozrieť. Všetko ohradené, pár kvetín a fotiaci sa turisti na mieste, kde zahynulo skoro 100 ľudí. Pietne.

Metrom sme sa vrátili na Trocadero, kde už stovky ľudí sediac na schodoch pozorovali nočnú Eiffelovku a treba uznať, že osvetlená má niečo do seba. A keď o desiatej ešte začali aj blikať svetielka, tak to vyzeralo super. Zopakovali sme si prechádzku popod vežu až k mostu Alma, kde sa zhodou náhod v tuneli s replikou pochodne zo Sochy slobody zabila princezná Diana. Nakoniec obligátne metrom na hotel a tma.

chillin

Hrátky s uzávierkou

Nedeľné ráno ešte rýchly nákup suvenírov v supermarkete a presun k Louvru, kde nás už čakal mikro-Easybus. Do odchodu sme mali ešte polhodku, tak sme sa trošku pomotali v ľudoprázdnych uliciach, kde sme boli len my a pár zmätených ázijských turistov. V čase odchodu nás privítal opäť šofér z Anglicka, ktorý vyzeral, že ešte nejaké to promile po sobotnej párty má a ako VIP sme sa o 40 minút objavili na letisku.  Easybus touto jazdou zarobil 4 eurá pred zdanením, viezli sme len my dvaja a šofér.

Au revoir

Do odletu opäť vyše dvoch hodín, tak sme sa aspoň povozili CDGVALom, preskúmali zaujímavý oldschoool terminál 1, stihol som stratiť a o 20 minút znovu nájsť môj fotoaparát (klasicky zmätok na kontrole) a s polhodinov��m meškaním sme v polospánku vzlietli za bubnovania dažďa smer Viedeň. 

Vďaka meškaniu sme nestihli Slovak Lines bus zo Schwechatu do Bratislavy, aj Regiojet musel zdrhnúť asi tak 10 sekúnd pred koncom nášho behu cez celé letisko, tak sme si počkali na ďalší. Slovak Lines investovali do nových Neoplanov, audio/video , klíma, voda, všetko super, až na jedno a to najdôležitejšie - miesta menej ako vo Wizzair. Žiaľ, taký je trend = viac zábavky, ale menej miesta.

Paríž nesklamal, ani nenadchol (mamu našťastie áno:)), bolo to veľmi zaujímavé navštíviť mesto po 15 rokoch a vidieť miesta, kde som behal s kinofilmovou automatickou Minoltou  (zásluha za birmovku :D) a fotil svoje prvé fotky. Veľké šťastie, že sa nekonali štrajky, Seina sa nevyliala a aj to počasie sa umúdrilo - veď pršalo len ráno v Prahe a na letisku pri odlete. Jediná škoda, že tie fotky so sivou oblohou nevyzerajú tak dobre :D Ale žiaľ ako každé známejšie mesto (po Londýne najnavštevovanejšia metropola v Európe), aj Paríž trpí neduhami ako veľkým počtom turistov (nečakane :D), rôznymi vyrábačmi, drahotou a takou tou stratou autenticity. Preto sa mi asi najviac páčila opäť ľudoprázdna La Défense, zaujímavé Obláčikové veže a trčiaca Eiffelovka spoza prázdných uličiek neďaleko mosta Alma. A znovu sa mi potvrdilo (naposledy počas 10 hodinovej návštevy Londýna), že ak človek nenavštevuje múzeá a má dobrý plán cesty, tak svižným tempom, ale stále v kľude obzrie všetky hlavné pamiatky aj väčšieho mesta.

[tonicov]

Balkán trip 2016 - zo Skopje cez Albánsko na Korfu

Balkán patrí dlhodobo medzi moje najobľúbenejšie regióny. Keď sa ešte minulý rok objavili priame lety na Korfu, zmobilizoval som svoju “crew” a zakúpil jednosmerné letenky z tohto gréckeho ostrova do Bratislavy. Vo februári sa ako dar z nebies zniesla nová linka z nášho hlavného mesta do metropoly Macedónska - Skopje, a tak o trasovaní nášho májového tripu bolo rozhodnuté. 

O pár mesiacov neskôr sme sa už objavili na letisku v Bratislave, kde sme prišli nejak skoro, pomaly všetko o siedmej večer zatvorené a nezostalo nič iné ako zabíjať čas popíjaním becherovky za kontrolou a vymyšľaním osudov spolucestujúcich. Najlepšia bola jedna blondínka z Macedónska a najmä pár colníkov, ktorí pomaly na prstoch počítali, či neprestrelila 90 dní pobytu v schengene. Ona na nich lámanou nemčinou a oni naspäť mixom slovenčiny a angličtiny (už som čakal len na to legendárne “Put your hands on the stôl”). Nakoniec sme ju ale pri boardingu stretli, tak asi vysoké štekle a výstrih vyriešili matematiku. Let prebiehal v pohode, mix domácich a turistov z Czechie a Slovakie. Letisko v Skopje podobne prázdne, ale na prvý dojem vyššia úroveň ako Bratislava, najmä žiadne autobusy k lietadlu, ale pekne veľkopansky tunelom/chobotom do terminálu.

Bielym mercedesom sme sa za dvacku odviezli priamo k nášmu hostelu, kde už čakal vysoký majiteľ Goran, aby nás ubytoval. V Skopje som už bol, tak nám len rýchlo osviežil pamäť, kde sa dá okolo polnoci vôbec ísť a my sme sa vybrali na prieskum. Za posledné tri roky sa v meste toho veľa nezmenilo, dokončilo sa pár antických gýčov a postavila sa ďalšia loďka na rieke Vardar, ktorá ako keby z Disneylandu priplávala. Na rôznych budovách a sochách bolo vidieť farebné stopy po nedávných demonštráciách, ale v neskorú nočnú hodinu sa v meste nedialo nič. Tak sme teda na západných turistov zadelili pivo v miestnom Irish pube a keď nás o jednej ráno vyhodili, dorazili sme sa burekom (potvrdilo sa pravidlo, že najlepší burek je po pár pivách nadránom).

stopy revolúcie

Ráno trochu premrznutí (hostelová izba bola vlastne pivnica) sme zobrali taxi nad mesto, do turistickej zóny Sredno Vodno. Tam nás privítal veľmi pekný areál a slnečné počasie. Našťastie lanovka už fungovala a tak sme sa za pár euro vydali na kilometrovú jazdu na vrchol hory Vodno s majestátnym 66 metrovým krížom. Tu už plno miestnych rodín a týpkov v teplákových súpravách, najlepšie Adidas (niežeby robili nejaký šport, ale značková tepláková súprava je symbolom statusu). Trošku sme sa pomotali, užili výhľady s kávičkou a opäť pomocou lanovky sa zviezli dolu.

správny Macedónec

Svet je malý a tak počas jazdy nás oslovil starší pán, ktorý žil dlhšiu dobu v ČSSR počas komunizmu. Keď zistil, že som z Trnavy, tak hneď začal spomínať na Spartak a futbal, vodičák si robil v Banskej Bystrici a pracoval v Ružomberku. Naposledy bol u nás pred 30 rokmi, ale po slovensky/česky rozprával stále na jednotku.

Na Sredno Vodno sme zrekapitulovali návštevu reštaurácie hotela Vodno s parádnou teraskou, retro exteriérom, ale ešte lepšími cenami - výborný obed s litrom vína pre tri osoby = 15 euro. Raj. Celý areál Vodna ponúka kopec možností na stravovanie, stolovanie medzi stromami a na tráve skôr pripomína záhradnú party u susedov, ako originál reštiku.

Výdatný obed sme spálili peším zostupom do mesta a prieskumom miestnej pevnosti Kale, ktorá sa za tie roky vôbec nezmenila. To sa už k mestu blížila búrka, tak sme sa operatívne skryli v miestnej pivárni s domácim pivom a živou hudbou.

nad Kale sa zmráka

Keďže do odchodu autobusu smer Tirana sme mali ešte času habadej, prešli sme si staré albánske centrum, ako správni turisti sme sa nechali nachytať na kebab so servisom (to, že ho zjete z taniera na špinavom stolíku znamená, že stojí dvojnásobne viac ako postojačky), zamotali sa do demonštrácie proti prezidentovi a šli si oddýchnuť na hostel. Tam sme pokecali s recepčnou, ktorá nám vysvetlila, že v našej ďalšej destinácii - Tirane nič nie je a čudovala sa, že sme neboli v najlepšom city shoppingu v Skopje.

protestuje sa každý deň

námestie po búrke má niečo do seba

budovanie histórie v priamom prenose

Na dystopickú železnično-autobusovú stanicu sme dorazili v predstihu a mohli sme opäť  porovnávať, čo sa za tri roky zmenilo. Okrem toho, že odchody/príchody vlakov neboli na CRTčkach, ale už na LCDčkach, nezmenilo sa nič. Proviant v podobe minerálky a picy zatvorenej nakúpený a o deviatej sme už vyrážali v starej poloprázdnej Setre smer Tirana. 270 kilometrov trvalo príjemných 8 hodín plných zákrut, vykúreného interiéru a najmä dlhých prestávok (posledná polhodinová 70km pred cieľom).

na stanici v Skopje nikoho nikde

Do Tirany sme dorazili o krásnej piatej hodine ráno. Čo ma prekvapilo bolo to, že dosť biznisov už žilo, alebo bolo 24/7. Ako sme prechádzali k hostelu centrom, okolie vyzeralo veľmi čisto a upravene. Našu hosteliérku sme zobudili až po dlhšom zvonení (neskôr vysvitlo, že bola na párty a šla spať chvíľu pred naším príchodom), rýchlo sme sa zoznámili a o chvíľu už dospávali noc. Nedeľa nás privítala pekným počasím, centrum sme prebehli veľmi rýchlo (všetko je pokope) a vydali sme sa hľadať autobusovú stanicu, aby sme zakúpili lístky na nasledujúci deň do Sarandy. Cestou k predpokladanému miestu (Tirana nemá centrálnu autobusovú stanicu, skôr rôzne miesta, kde sa nastupuje a vystupuje) sme aj vyhladli, ale v Tirane všetci len kávičkujú a nejedia. Až asi v polovici cesty sme našli burekáreň a nabrali sme balkánsku energiu. Konečne sme dorazili na “južnú stanicu”, ale žiaľ už nefungovala, iba veľká tabuľa s odchodmi autobusov naznačovala, že tu niečo niekedy podobné bolo. Miestny pracovník umyvárky nám vysvetlil, niečo v štýle “EAGLE, TAXI!”, tak sme hľadanie radšej pozastavili.

Albánsko v kocke - Skanderbeg, mešita, kostol, nová architektúra, hory a vzadu mercedes 

Zobrali sme taxík (narozdiel od Skopje, tu treba povedať pánovi, aby sa uráčilo zapnúť taxameter) do veľkého parku s vodnou nádržou, kde to riadne žilo, plno mladých, terasiek a dobrej nálady. Niečo ako Zlaté piesky vo väčšom štýle a s bezplatným vstupom.

nedeľný relax

No ale highlight Tirany je miestna ZOO, ktorá oprávnene patrí medzi najsmutnejšie na svete. Za 70 centov dostanete vstup do pekného areálu s jazierkami, fontánou a k tomu smutnými zvieratkami za mrežami v okachličkovaných kuticiach. Či už to bolo pár vlkov, medveďov, lám alebo líšok, všetky vyzerali tragicky. Najlepšie bolo asi kačkám, ktoré behali voľne okolo jazierok.

depka

Cestou späť na hostel nás ešte raz chcel odrbať taxikár, ktorý najprv zadelil nejakú extra sadzbu a potom v polovici cesty ešte akože omylom zresetoval taxameter a začalo to znovu počítať aj s nástupným. To by nevadilo, keby nechcel na konci jazdy zaplatiť oba paragóny. Keď videl môj výraz, uspokojil sa aj s polovicou ceny.

Na izbe sme riadne zalomili a boli vôbec radi, že sme sa nezobudili až ráno. Naša hosteliérka medzitým vytriezvela a nečakane potvrdila, že autobusová stanica je fakt tam, kde sme boli pozrieť. Odporučila nám ísť večer na Sky Tower, a tak sme sa tam vydali. 

Cestou sme sa zastavili pri dezolátnej pyramíde, kde už nejaký DJ riadne dával a celé okolie sa otriasalo v základoch - typický humanitárny koncert pre Kosovo. 

 Albánci Albáncom

Kúsok opodiaľ nás už čakala budova Sky Tower, nič svetoborné zvonku, ale na vrchole párty ako vystrihnutá z rooftopov západných metropol. DJ, housík, osvetlenie, nahodená albánska zlatá mládež a na pánskych záchodoch sa dílovali tabletky potajmo v kabínke. Tak ako sa patrí. Nad rooftopom sa ešte točil bar s dobrými drinkami za rozumné ceny a tak dojem z nočnej Tirany úplne parádny.

party hard

V pondelok ráno sme sa rýchlo zbalili, zobrali taxík, ktorý prvýkrát zapol sám od seba taxameter. Po vyslovení cieľa “BUS STATION SARANDA” nás taxikár zobral naozaj na iné miesto, pri Orlovi, kde nás už čakal mikrobus-furgon s našou destináciou na prednom okne. Týpek z umyvárky mal pravdu.

Úsek Tirana-Saranda mal byť podľa všetkých blogov a trip advisorov najkrajší, ale aj najdlhší. Ale Albánci sa v poslednej dobe pochlapili a postavili veľmi slušné diaľnice minimálne v polprofile a našťastie namiesto 8 hodín sme šli tých 270km len päť. Okrem smrdutého robotníka, ktorý si medzi nás dozadu sadol (aj keď bolo voľno aj inde) všetko prebehlo v poriadku (vodič cestu tak dobre poznal, že aj miestnu dopravnú políciu vybozkával) a už okolo druhej sme sa vybaľovali na našom hotelíku, kúsok od pláže v Sarande.

Saranda začiatkom mája bola skôr prázdna, ale všade prachu ako v Kandaháre - najmä vďaka tomu, že sa všetko vo veľkom rekonštruovalo, či už cesty alebo domy. 

marina ako sa patrí

Celý zvyšok dňa sme strávili len takým poflakovaním sa po meste, kávičkovaním (spomenul som, že Albánci spolu s Kosovčanmi robia asi najlepšie “makiato” na svete, zvyčajne tak za 40 centov?) a vínečkovaním. Nedalo mi na pár minút neotestovať aj more, ale teda ešte mesiac treba do normálnej teploty. Večer sme po sto rokoch vyskúšali autodrom, najprv nikoho nikde, ale keď sme sa začali divoko voziť, tak o pár minút nabehla celá sarandská omladina a zrážka kultúr bola na svete - autíčková.

Ráno sme nabehli do miestnej autopožičovne, kde sme už mali vopred cez facebook rezervovaný Mitsubishi Colt na náš výpad na pobrežie a do vnútrozemia. Chalani sa mi smiali, že ja na Slovensku jazdím len tak sviatočne a skôr trénujem v krajinách ako je Albánsko, Gruzínsko, Čierna Hora alebo Severný Cyprus.

Jazdenie v Albánsku nie je nič strašné, o dosť horšie je to v meste, kde platí právo silnejšieho a tragické sú najmä kruháče, kde doteraz neviem, či má prednosť ten čo je v kruháči, alebo do neho vchádza. Ale asi platí pravidlo, že čím väčší a novší Mercedes, tým prednejší.

Coltom sme sa vymotali z rozbitej Sarandy a zamierili po pobreží na sever. Navštívili sme pár pláží, ale všade ešte mrtvo turisticky a žilo to len stavebnými mechanizmami.  

pláž v Borsh

Veľmi zaujímavé miestečko je Porto Palermo, malý poloostrov, kde sa nachádza pevnosť z 19-ho storočia a kde pokladník pozná Jura Jánošíka :) Okrem pevnosti, kostolíka a pár rozpadnutých budov sú tam hlavne  pekné malé pláže s bielymi skalami a azúrovou vodou. Neďaleko sa nachádza aj bývalá “ponorková” základňa, ale keď človek vidí tú hĺbku mora, asi to skôr bol úkryt pre vojenské rýchločlny.

“tajný” tunel

Nad nami sa už týčil najvyšší bod našej cesty a to priesmyk známy aj z Top Gearu - Llogara.  Kilometrové prevýšenie naša kárička dala bez problémov a výhľady stáli za to. Premávka všeobecne v tomto období je mimo miest minimálna a tak lepšej doby na roadtrip nie je.

smer Llogara

Keďže sme mali ešte času dosť, pokračovali sme ďalej do Vlory, kde stavebný boom frčal naplno. Vlora nebola ani v pláne, vydali sme sa do centra, ktoré sme cez GPS  nejak nenašli a tak sme aspoň navštívili asi najväčšiu železničnú stanicu, kam chodia tak 2 vlaky denne. Schovaná na sídlisku, s obrovskou čakárňou a zamknutá. Jeden rozpadnutý perón, dvoje krivé koľaje, pár odstavených zdemolovaných vagónov. A nejaké psy k tomu. Albánsko ako sa patrí.

intercity+

Z mesta sme sa najprv nevedeli vymotať, kvôli nehode odstavili celú diaľnicu (oba smery...), ale kým sme sa potočili, zrazu ju otvorili a frčali sme po prázdnej ceste smerom do Sarandy. Po 20km daiľnica aj skončila a vnútrozemskou širokou autostrádou sme si to šinuli “domov”. Cesta krásne široká a už sa zrazu stmievalo, tak som pri predbiehaní trošku na to dupol. Ako inak, v diaľke sa spoza tmavého mercedesa zjavil radar s policajtom a už som dostavoval Colta ku krajnici. Maximálka mimo mesta je tu len 80 km/h a pri predbiehaní som to prekročil skoro o 30 km/h. No ale keď policajt videl môj kajúcny výraz a absenciu albánčiny, s gestom nech sa krotím, ma poslal ďalej. Samozrejme, že potom som už policajtov videl všade a jednej hliadke som zastavil aj dobrovoľne :D No nemala tá policajtka točiť tou stopkou :D

fotopasca

Pred priesmykom do Sarandy z Gjirokasteru sa nachádza dedinský šenk s asi najkrajším výhľadom do údolia, určite odporúčam, poloha cca tu.

šenk s výhľadom

Nočná jazda do Sarandy priesmykom bola pekne divoká, oči mi už pomaly šli vybuchnúť, ale nakoniec sme úspešne zaparkovali pred hotelom.

V stredu ráno sme našli asi najlepší burek s ajranom v regióne (Byrektore Turi) a opäť posilnení týmto balkánskym zázrakom sme sa vydali na roadtrip. Prvou zastávkou bolo neďaleké mestečko Ksamil s peknými plážami, ale opäť predsezónne mŕtve. V pláne bolo aj UNESCO hradisko Butrint, ale keď sme videli dvojité ceny pre domácich a zahraničných turistov, radšej sme zobrali pofidérnu kompu a pokračovali rozbitými cestami ďalej. Všade naokolo opustené a nedostavané domy, sem tam pastier s kozami a ovcami a pekné horské scenérie.

nájdi pastiera

Nemali sme nič na pláne a teda že navštívime hraničné mesto Kakavia (samozrejme kvôli názvu). Cestou sme sa zastavili pri prameni Modré oko, v areáli s asi najčistejšou vodou na svete a najkrajšími vážkami. Taký malý raj ako z nejakého benchmarku grafických kariet. Chlapci si pochutili na polievke z jahňacej hlavy, ja som radšej dal prednosť iba šalátu. Tieto tradičné varené veci veľmi nemusím.  

modrá je dobrá

Konečne sme sa dostali aj k presláveným bunkrom, ktorých bolo postavených po celej krajine vyše 700-tisíc (jeden na každých štyroch obyvateľov) paranoidným vládcom Enverom Hoxhom na obranu pred napadnutím, ktoré sa nikdy nekonalo. Väčšina z nich je už rozbitá, opustená, prípadne kompletne zničená, ale stále je ich vidieť na strategických miestach. K nášmu prieskumu betónových barabizní sa z diaľky prizeral dedko a mladý pastier so stádom a deformovanou tvárou. Hory majú oči.

branná povinnosť

Skratka do Kakavie, ktorú som vybral, nespĺňala štandardy EÚ a tak v polovici sme to museli otočiť. Rozhodol som sa, že ten kúsok do cieľa prejdem peši popri gréckej hranici. Najprv sa to zdal ako super nápad, ale posledných 200 metrov som bol rád, že ma neroztrhali pastierske psy. Našťastie len štekali a nehrýzli. A ako bonus ma stihol skontrolovať pohraničník, ktorému sa nezdalo, že som od Grécka prišiel peši na pumpu, kde ma už čakal odvoz :)

Poslednou albánskou destináciou bolo historické mesto Gjirokaster s peknými uličkami a rozľahlým hradom s výhľadom na celé okolie.

Gjirokaster z hradu

Po štvrtýkrát sme prekonali priesmyk do Sarandy a úspešne odovzdali auto v požičovni. Pokecali sme s majiteľom, že pomaly ale iste sa to v regióne rozbieha, aj keď stále zahraniční turisti majú obavy (po tom, čo som si prečítal o občianskej vojne v 1997, sa ani veľmi nečudujem).

Pobyt v južnom Albánsku sme ukončili parádnou seafood večerou v už skoro domácej reštike pri promenáde. Ráno ešte rýchlo burek, káva, magnetky, dáždnik a šup na retro rýchloloď��Kometa smer na Korfu. 

abflug

Cesta do Grécka trvala len 30 minút,ale hneď bolo jasné, že sme o pár rokov dopredu. Všetko nejak úhľadnejšie, menej starých mercedesov a trošku lepšie cesty. No ale najväčší šok bolo historické centrum mesta, kde už ako zombíci sa premávali stáda dôchodcov z Británie, černoši ponúkali selfie palice, nadháňači pozývali do predražených reštík a tretinkové pivo stálo skoro 5 eur s výhľadom na preplnené odpadkové koše (po celom meste rovnaký jav, všade prekypujúce smetiaky s odpadkami, mačkami a smradom).

vitajte v EU

Stretli sme sa aj so štvrtým účastníkom výletu, ktorý musel prekopať svoj plán “vďaka” pracovným povinnostiam. Dobre sme sa aspoň natrieskali v peknej reštike a tuky (+ tváre) sme šli peši spáliť k parádnemu planespotting miestečku na konci pristávacej dráhy, kde sme s vínkom pozorovali odlety a prílety. 

planespotting

Vínko a chôdza nás nejak zmohli a už o desiatej sme rochnili na izbe s budíkom nastaveným na 5:30AM. Ráno sme už okolo šiestej boli na letisku (náš hotel bol vzdialený asi 7 minút chôdze), kde sme zistili nepríjemnú novinu - odlet sa odkladá o 10 hodín neskôr. Čo už, jeden deň dovolenky naviac, k tomu občerstvenie v podobe nechutného pečiva. Roman si šiel radšej na svoj hotel dať raňajky a pospať si, my sme šli opäť s pivom na spotting place pozorovať lietadlá (lepšie ako pozorovať znechutené a uplakané tváre niektorých spolucestujúcich na zmeškanom lete do Bratislavy) 

poteší

Okolo obeda sme sa všetci stretli v centre a vyvalili sa na malej kamienkovej pláži pod hradbami. Slnko pieklo poriadne, opaľovací krém sme už nemali, a tak sme sa všetci dobre uvarili.

voda slušná

Peší presun na letisko, tam ešte klasický južanský chaos (žiadne info o odlete, neplatné vouchery na jedlo, 3x kontrola boarding passu a pod.) a o 12 hodín po plánovanom odlete sme konečne vzlietli so spálenými tvárami smerom do Bratislavy.

Tento výlet hodnotím veľmi pozitívne, Balkán je jednoznačne top destinácia v Európe. Skopje je také aké má byť, trochu gýčové, ale kompaktné s pekným centrom, horami a výbornou stravou, žiadne scamy, príp. pocit nebezpečia.

Albánsko (v dobrom) trošku sklamalo, keďže aspoň tie naše destinácie neboli nejak divoké, Tirana na úrovni (aj keď stačí jeden deň a jedna noc), príroda parádna, cesty sa zlepšujú každým dňom, odpadkov som až tak veľmi nevidel a kávička prvotriedna.

Pláže, najmä tie mimo väčších miest vyzerajú super, voda čistá a ak by človek sa chcel ísť kúpať, tak určite si nájde svoje miestečko. Verím, že v sezóne je všade kopec ľudí, ale taký jún a september sú určite správnou dobou, kedy treba pobrežie navštíviť.

Veľkým pozitívom je absencia zahraničných turistov (maximálne v sezóne), príjemné ceny, milí ľudia a taký ten pocit, že človek je oveľa ďalej ako naozaj je. Hlavne tam treba ísť čo najskôr, kým nepostavia letisko v Sarande a vaša suseda tam nepôjde na klubovú dovolenku s Hydrotour :)

P.S.: Tradičný albánsky hit

[tonicov]

Veľkonočný Balkán

Ako už je zvykom niekoľko rokov, na Veľkú noc sa tradične presunieme do krajín, kde sa tento sviatok v tom čase neslávi. A keďže letenky sú vtedy aj tak drahé, presúvame sa po zemi. V minulosti to bola Ukrajina a Rumunsko vlakom, Slovinsko gumochodom a tentokrát sme sa rozhodli podniknúť vo štvorici roadtrip do srdca Balkánu - Sarajeva.

Z Bratislavy sme vypadli už vo štvrtok okolo druhej smerom na Maďarsko, a aby bola cesta zaujímavejšia, “kilometrovo” sme si ju skrátili cez Székesfehérvár, ale teda maďarské cesty v tejto lokalite nič moc. Podvečer sme na konci maďarskej diaľnice odbočili smerom k Moháču a dali si pauzu pri pamätníku rovnomennej bitky z roku 1526, ktorá razantne zmenila dejiny. Lenže pri pamätníku nikoho nikde, všetko zatvorené a tak sme pokračovali až do Chorvátska. 

Pamätník bitky pri Moháči

Na hranici nás nemilo prekvapilo 30 minútové čakanie, asi sa menili o šiestej smeny, keďže dlho sa nič nedialo. Dlhými rovinkami, ktoré mi trochu pripomínali tie americké (predsa, aj 12km dlhá cesta bez najmenšieho náznaku zákruty je našich podmienkach niečo nevídané) sme úspešne dorazili do prvého cieľa našej cesty a to metropoly severovýchodného Chorvátska - Osijeku.

Tam sme sa ubytovali v lacnom, ale v pohode apartmániku neďaleko centra, všimli sme si prvé rozstrieľané domy a po večeri v miestnej pizzerke sme obkukli celkom pekné nočné centrum. Ráno sme dokončili prehliadku, Osijek za dňa vyzerá ešte lepšie, centrálna katedrála z konca 19. storočia je fakt monumentálna a obrovský park s druhým historickým centrom pri Dráve ma milo prekvapil. 

Katedrála v Osijeku a príprava na Veľkú noc

Posilnení raňajkami z malej pekárne sme sa vydali smerom do Bosny cez malé mesto Vukovar, ktoré leží pri Dunaji na hranici so Srbskom a kde doteraz stojí rozstrieľaná vodovodná veža ako symbol Chorvátov a vojny za nezávislosť. Mesto bolo v roku 1991 až 3 mesiace obliehané, vežu trafili asi 600 krát (nie žeby mala strategický význam, ale je najvyššia v okolí a viala na nej chorvátska vlajka), ale vydržala.

Symbol Osijeku

Z Vukovaru sme to hraničný prechod Orašje strihli do Bosny, kde začal ten pravý Balkán. Ktorý dom nebol zrekonštruovaný, bol buď posiaty dierami od guliek, alebo zničený, diaľnica sa vytratila a cesty obsadili staré mercedesy a golfy. Hneď som si spomenul na Kosovo, kde tiež každých pár kilometrov stojí čerpacia stanica a umyvárka, ale v Bosne klesla aj cena paliva hlboko pod 80 centov za liter. Kvalita ciest ale celkom OK, krajina pekná, len tie mestá ako Doboj, Zenica, alebo Kakanj by mohli súťažiť o najšpatnejší panelák, alebo komín s najhustejším dymom. 

Balkánska divočina

Po poslednom krátkom úseku na novej diaľnici sme sa do Sarajeva dostali okolo štvrtej poobede a divokými úzkymi cestičkami, ktoré boli aj na jednosmerku tesné (ale žiaľ jednosmerky to neboli), sme sa dopracovali až k nášmu apartmániku s pekným výhľadom, cca 5 minút od centra.

Výhľad z apartmánu

Večer hneď prechádzka nočným centrom Sarajeva, to je celkom maličké a hlavne v piatok večer preplnené rôznymi suvenírmi a vetešom. Urobili sme aj prvú chybu, nečekli sme nejakú reštiku vopred na Foursquare a tak sme ako správni turisti zasadli do prvej voľnej, kde sme sa najedli celkom OK, ale teda obsluha bola dosť zvláštna a WCko na bzučiak :D No, ale hlavne sme zistili nemilý fakt, že v Bosne sa stále všade fajčí a aj nefajčiarske priestory sú zafajčené, čo už je dosť nezvyk u nás.

Fontána Sebilj v srdci mesta

Po večeri sme šli na istotu do asi najznámejšieho podniku v meste a to do Zlatnej Ribice, ktorá vyzerá tak, ako keby si niekto v antikvariáte otvoril bar. Človek nevie kam skôr sa pozerať a čo fotiť, obsluha milá a slivková rakija bola tiež fajn. Chceli sme pokračovať ďalej, ale vytipovaný bar Tesla, bola ž príliš plný a zafajčený. Tak že zoberieme taxi, Grge zadelil že 5 euro, tak sme radšej šli na apartmán peši...asi 1km ako sme nakoniec zistili. Taxikári nikdy nesklamú.

Erárna zlatá rybka

V sobotu ráno sme sa vybrali na výlet do známeho Mostaru, kam opäť viedol kúsok diaľnice a potom divoká, ale veľmi pekná cesta plná tunelov a viaduktov pozdĺž arielovo modrastej rieky Neretva a jednokoľajnej železnice (nabudúce určite vlakom by to chcelo absolvovať). Okolo obeda sme dorazili do cieľa, tam nás privítali miestni malí cigáni, čo chceli umývať za každú cenu okná a keď človek nedal peniaze, tak z úst malého anjelika vypadli slová, za ktoré by sa ani belzebub nehanbil. Samozrejme, že ich rodičia posedávali a pofajčovali naokolo. Klasika.

Mostar a hlavne okolie “nového” starého mosta je zaslúžene pod UNESCO a je to tam veľmi fotogenické, najmä v kombinácii s blankytnou Neretvou. Lenže ako to býva, celé centrum človek prebehne za hodinku a okolo sú už len paneláky a rozstrieľané domy. Zistili sme aj druh fakt, že máloktorá reštaurácia má WC, takže kým chlapci si dávali parádne čevapčiči a pljeskavice, tak dievčatá naháňali WC :)

Tím Mostar

Keďže sme mali ešte dosť času, tak sme sa vydali smerom k moru na Makarsku. Po ceste sme si všimli odbočku na Medžugorie, takže neodolali sme. Stredu mestečka sa týči kostol. Sv Jakuba pri ktorom je vonkajší oltár a tisícky miest na sedenie. Boli sme celkom prekvapení, lebo Veľká noc a nikoho nikde, len desiatky suvenír shopov s unudenými majiteľmi. Ale až pod kopcom, kde sa uskutočnilo zjavenie sme zistili, kde všetci zmizli. Úzkymi uličkami sa predierali, cúvali a manévrovali autá a autobusy. Tak sme radšej odparkovali a vybrali sme sa na kopec zjavenia. Tam už desiatky ľudí, najmä Talianov, ale často sme začuli aj slovenčinu. Hore na kopci pekný výhľad na okolie, na modliacich, ale aj na odvážnych bosých jedincov, ktorí sa po ostrých skalách vyštverali až k soche Panny Márie. Sám som mal sem tam problém v turistických topánkach s hrubšou podrážkou, tak nechápem ako to niekedy tie 100kg tety dali bosé s palicou. Medžugorie na mňa zanechalo celkom zmiešané pocity, na kopci to malo celkom zaujímavú atmosféru, ale teda dolu, keď ste šli okolo suvenírov s krížikmi, panekami Máriami, fľaštičkami s hlinou, ružencami a penziónu Panna Maria, tak to bolo fakt čudné.

Na kopci kúsok nad Medžugorím

Prázdnou diaľnicou sme sa presunuli za necelú hodinku až do chorvátskeho Gradacu, kde v marci skapal pes, ale aj tá prázdna Makarska riviéra za západu slnka má niečo do seba.

VIP Jadran

Nastal čas návratu do Sarajave za tmy, opäť vyše troch hodín jazdy popri Neretve. Zastavili sme sa aj v super motoreste Zdrava Voda, na pol ceste medzi Mostarom  a Sarajevom, kde voda poháňa malé vodné mlyny, ktoré nad grilom točia čerstvú jahňacinu. Keď to porovnám s ponukou niektorých slovenských motorestov... :D Naspäť do Sarajeva sme dorazili až okolo desiatej a teda po pivku sme automaticky zalomili do postele.

Ráno trošku spŕchlo, ale kým sme sa vymotali už sme prechádzali slnečným centrom Sarajeva, kde sme tradične zadelili asi najlepší burek v meste a kávička pri ottomanskej fontáne Sebilj nás naštartovala do nedele, ktorú sme si vyhradili pre hlavné mesto. Prvou zastávkou bola Žltá pevnosť (kúsok od väčšej Bielej pevnosti, odkaľ je pekný výhľad na staré mesto a okolité cintoríny, ktorých je žiaľ neúrekom (na Sarajevo je vo všeobecnosti pekný výhľad asi zovšadiaľ, keďže je učupené v doline).

Tradičná kávička na ráno

Odtiaľ sme sa vydali k smutne preslávenej bobovej dráhe, ktorá leží v bývalom olympijskom stredisku na hore Trebević. Hore nás už čakala pekná nádielka snehu a príjemná prechádzka na čerstvom vzduchu. Bobová dráha je celkom zdevastovaná a pomaľovaná grafitmi, ale že keď nie je snehu, dá sa po nej spustiť bicyklami. Trošku adrenalínu. Pri parkovisku stojí aj zaujímavý hotel Pino, ktorý trochu pripomína Rooms hotel v gruzínskom Kazbeku. Lenže nedeľa poobede, úplne plný a samozrejme riadne zafajčený. 

Laser Vučko na bobovej dráhe

Z prírody opäť do mesta cez kúsok Republiky Srpskej (až priamo na mieste človek pochopí ako komplikovaná je Federácie Bosny a Hercegoviny + Republiky Srpskej), tentokrát na najvyšší mrakodrap na Balkáne a to Avaz Twist Tower pri železničnej stanici. Za 50 centov super výhľad na novšiu časť Sarajeva, paneláky odkiaľ srbskí ostreľovači počas vojny strieľali do všetkého čo sa hýbalo. Zaujímavý pohľad je aj na neďaleké depo, kde už niekoľko rokov odpočívajú rýchlovlakové súpravy Talgo za cca 70 milónov Euro, ktoré nikdy neboli v prevádzke. Veď načo, keď maximálne šli 70-kou po miestnych koľajniciach (a to dokážu ísť 220 km/h).

Hlavná stanica a Avaz Twist Tower

Samotná železničná stanica je takisto zaujímavá, obrovská budova, kde okrem znudených paničiek za okienkom a pár barov s automatmi nič nie je. Peróny väčšinu dňa zívajú prázdnotou, tých 10 miestnych a jeden medzinárodný rýchlik do Záhrebu by obslúžila aj zastávka na poli. 

Výhľad z Avazu na opustené Talgá

Po obede sme sa vydali zase kúsok ďalej od mesta, na miesto, kde vyviera rieka Bosna. Tam nás skasíroval na parkingu miestny mufti, ale miesto veľmi pekné, voda a jazierka čistučké, labute, kačice a kľud. Viem si predstaviť, že v lete to tam musí praskať vo švíkoch, keďže tam panuje od vody stále príjemný chládok. 

Príjemné miesto kúsok od mesta

Cestou naspäť sme neodolalli lokálnemu modernému shoppingu, ale keďže globalizácia prišla aj tam, nič zaujímave, čo by sa nejak vymykalo ostatným nákupným centrám po celom svete. 

Posledná večera v asi najlepšej čevabdžinice na okolí, jednoduché menu, čevapi parádne a teľacia šnicľa ešte lepšia. A ako nápoj šumienka :D (4o ako som teraz zistil, nič neznáme pre dovolenkárov v Chorvátsku)

Mastné bolo treba zaliať pivom a tak sme poctili svojou návštevou aj známu Pivnicu HS, veľkú piváreň z čias Monarchie, neďaleko mostu, kde Gavrilo Princip zastrelil cisára pána. Pivečko super, veď Sarajevský pivovar je za rohom, len obsluha spoznala čaro smartfónov a tak na všetko sa čakalo.

Pivnica HS

Pondelkové ráno žiadna šibačka, ale odchod domov. Raňajky za 1 euro (jogurt + mega burek) až v Zenici v nonstop pekárni a cez Osijek na maďarsko-chorvátske hranice. Tam nás čakal už starý známy žiletkový plot a hlavne kolóna áut ako v deväťdesiatych rokoch. Takto sme prišili o 90 minút života, ale aspoň maďarské diaľnice opäť potešili a okolo šiestej večer sme už boli v Bratislave. Rozlúčka na autobusovej stanici, tam už nás privítala cigánska tlupa, ale našťastie hneď šiel bus do TT. Človek nemusí ani na Balkán ísť, stačia aj Nivy :D

Vitajte v Schengene

Tento roadtrip hodnotím veľmi pozitívne, chcelo by to ale asi tak o jeden-dva dni viac na Sarajevo. Ale určite sa sem plánujem ešte vrátiť, najmä v lete to musí byť paráda. 

Bosna má veľký potenciál (príroda, jedlo, história), veľká škoda zbytočnej vojny, ktorá krajinu vrátila o 20-30 rokov dozadu, pevne dúfam, že diaľnicu čoskoro potiahnu až k Chorvátsku a miestne letisko privíta aj lowcostové aerolinky :)

[tonicov]

Za tučniakmi na koniec sveta

Ako to už býva, pred pár mesiacmi sa objavila na nete informácia o chybnom tarife, tak som dlho neváhal, zopár telefonátov, nažhavená kreditka a v nedeľu 31.januára pred šiestou hodinou ráno sme už vyrážali s nezrušenými letenkami z Trnavy smerom na milánske letisko.

Cesta Touranom prebiehala OK, len počasie nám nejak neprialo a tak namiesto prehliadky Salzburgu, sme rýchlo pokračovali do Talianska. Teda rýchlo sme chceli pokračovať, lenže Schengen trošku zlyhal, Nemci hľadali džihádistov schovaných v strešných boxoch a tak dokázali v roku 2016 vytvoriť kolónu na hraniciach v dĺžke 8km.

pauza pri nemeckom Chiemsee (tak ako tie bumbajky z burzy 90. rokov)

Willkommenskultur v praxi

Ale kedže času sme mali kopec, onedlho sme už prefrčali Innsbruckom, kde sme natankovali poslednú lacnú naftu (aj keď pri súčasných cenách palív sú aj tie talianske prijateľné) a cez Brennerský priesmyk sme sa dostali do Talianska, kde už aj slnko vykuklo. Nasledovala luxusná vyhliadková jazda okolo Lago di Garda v hmle, ktoré sa viac podobalo na more a večer sme už tlačili pizzu v malej tratórii v Sirmione, kde sme sa ubytovali v peknom podkrovnom apartmáne za cca 15 euro na osobu.

V pondelok ráno sme ešte obkukli miestny trh, ktorý najprv nevyzeral vábne, keďže polovica predajcov pochádzala z Ázie. Našťastie sa našli stánky s mäsiarstvom a syrmi, takže sme sa dobre natlačili “proščútom” a buffalo mozzarellou pri neďalekom zámku Scaliger. Samozrejme ako raňajkový nápoj nesmel chýbať šumivý vínny mok, tzv. frizzante .

Pomaly sme sa presunuli Lombardiou až k Lago di Como, kde sme otestovali motor a najmä brzdy výstupom na vyhliadku v Brunate, odkiaľ je super výhľad na Como, švajčiarske Alpy a objavil sa aj 200km vzdielný Matternhorn.

Výhľad z Brunate

Po riadne mastných cestovinách a super kávičke v Como sme sa vydali k parkingu pri letisku Malpensa, kde sme mali zarezervované miesto. Tam nám ale povedali lámanou angličtinou, že parkovisko práve prerábajú (hlavne, že tam bolo odparkovaných 500 áut a kopec voľného miesta, tak neviem) a poslali nás na iné. Tam našťastie všetko prebehlo OK a po 12 hodinách cesty sme sa stretli na Malpense s Vladom a Dinči, ktorí sa do Milána dopravili vlakom.

Na letisku to samozrejme vyzeralo tak ako som si myslel, kopec Slovákov, Poliakov a Čechov, rôzne typy, ktoré mali jediný cieľ - Južnú Ameriku. Najlepšia bola ale česká rodinka, ktorá neodolala lacnej letenke a tak na 40 hodinovú cestu zobrali dieťa, čo sa im vyliahlo asi pred týždňom (spolu s dvomi ledva školopovinnými deťmi). Verím, že si to naozaj užili...a aj fontanelka a malé ušné bubienky.  

Po chvíli obšmietania pri checkine sa ma pracovníčka letiska zvláštnou slovenčinou opýtala, že či sme zo Slovenska. Vysvitlo, že pani Monika je dcérou emigrantov, narodila sa slovenskej mame a talianskemu otcovi v Michalovicach, ale po narodení utiekli do Brazílie a nikdy na Slovensku nežila. Slovenčinu sa naučila ako samouk a teraz pracuje v Miláne pre Alitaliu. Zaujímavé osudy.

Monika & Monika

Na 12 hodinovú cestu sa bolo treba pripraviť, tak sme v duty free ešte nakúpili Bacardi, ktorá sa nám počas letu stala osudnou - stewardi nám ju chceli zobrať po tom, ako som príliš často chodil pre kolu do zákulisia:D Let novou 787čkou prebiehal v pohode, len žiaľ trošku málo miesta.  Ráno nás už čakal parádny východ slnka na letisku v Sao Paolo. Keďže sme mali len 6 hodín na prestup, ani sme neriešili nejaký krátky výlet do favely a radšej si užili sedačky a nulovú angličtinu na predraženom termináli (aspoň Vlado s Dinči išli do Sao Paola, keďže oni pokračovali neskoršie, ale tiež ich nadšenie z metropoly rýchlo prešlo). Pred odletom nás ešte v lietadle dobre postriekali nejakým zabijakom Zika vírusu, ktorý smrdel ako impregnačný spej a smelo sme vzlietli smerom na juh.

Ráno v Brazílii

Nekonečný megalopolis Sao Paolo

V Buenos Aires sme sa objavili okolo druhej poobede, narozdiel od Sao Paola sme pristáli na vedľajšom letisku AEP, ktoré sa nachádza hneď vedľa veľkej toxickej stoky menom Rio De La Plata a je kúsok od centra. Najprv som si myslel, že všetko pôjde ľahko, ale kým sme konečne zamenili nejakú hotovosť (bankomaty nejak nefungovali ani domácim) a odložili si batožinu (úschovňa na parkovisku, pre vás musí prísť pracovník SBS  k informáciám), tak už boli pomaly aj štyri hodiny. 

V Buenos Aires nás privítalo pekných 30 stupňov a jasná obloha. Aj keď mesto je dosť rozľahlé, centrum je celkom kompaktné a taxíky za prijateľné ceny. Začali sme na miestnej “obchodnej” ulici Florida, kde nás okrem najšpatnejšieho tango páru na každom rohu otravovali aj pochybní nadháňači zmenární. Rýchlo sme túto nekonečnú ulicu prebehli a radšej dali oddych v tichom parku plnom papagájov za Plaza de Mayo (kde bol dav a  stále niekto protestoval, najčastejšie za Milagros, ale divoký anjel to nebol) Zoznámili sme sa aj s rýchlosťou argentínskej obsluhy, keď v miestnom poloprádznom fastfoode sme čakali na jedlo asi 15 minút  a nad platobným terminálom maturovalo 5 predavačiek. 

Dirty Dancing

Cez milón holubov, obrovské fikusy (hrúbka kmeňa taká, že by sa sekvoja hanbila), sme sa cez najširšiu ulicu na svete presunuli ku kongresu a odtiaľ taxíkom k cintorínu, kde je pochovaná aj Evita. Ten bol zatvorený, ale aspoň tam je parádný park, kde sa dá len tak pozorovať psy rôznych rás (a majiteľov takisto). Všimli sme si, že v Buenos Aires na večer strašne veľa ľudí športuje. Či už behá samostatne, alebo cvičí v parkoch skupinovo. Tie stejky treba nejak spáliť.

9 de Julio Ave

Papa odporúča

Buenos Aires zanechalo na nás pekný dojem, ale teda ak by ma tam niekto vysadil, že neviem kde som, tak mám pocit, že som v Španielsku, veľmi civilizované a európske, čomu sa netreba čudovať, keďže 80% argentínčanov má predkov z Európy.

Večer sme sa opäť stretli všetci pohromade na letisku, pred letiskom sa občerstvili v jednom zo super stánkov a rozložili na asciálov deky na dlážke. Chceli sme si trošku pospať do odletu v skorých ranných hodinách. Aj sa celkom dobre spalo, kým sa neobjavil pri deke Viktor - Viktor bol šváb. A mal kamarátov. 

Gringos okupujú departures

Takže poloprebdenú noc sme dospali až na poslednom lete v stredu ráno smerom na koniec sveta - metropoly Ohňovej zeme - Ushuaia.

V cieli našej cesty, najjužnejšom väčšom meste na svete, nás privítal riadny lejak. Premočení sme prišli na hostel, kde nám oznámili, že ešte pár hodín sa musíme pomotať, lebo checkin začína až poobede.  Tak sme sa vybrali na ich odporúčanie, do celkom na naše pomery predraženého, Café Banana, ale raňajkovať sa už patrilo, v lietadle nám žial dali už len nejaké biedne sušienky.

Lada na úplnom juhu

Do prísneho hostela, kde sa bolo treba vyzúvať a telefóny nabíjať mimo izby (2x mali požiar) sme sa vrátili na obed a našťastie sme už mali izbu pripravenú. Povinná sprcha po dvoch dňoch prišla veľmi vhod, pár hodín oddych v posteli (aj keď dvojposchodovej, ale lepšie ako economy class v lietadle), medzitým sa vypršalo a večer sme už dali povinnú foto na konci sveta a naložili prvý stejk v peknom podniku El Vagon.

Povinná skupinová foto

Vo štvrtok ráno sme sa zobudili do pekného slnečného dňa a po výmene peňazí v miestnej reštaurácii sme sa mikrobusom vybrali do neďalekého národného parku Tierra Del Fuego. Národný park je vzdialený len 20km od Ushuaie, ale za transfer si kartel pýta cca 20 euro (300 pesos). K tomu ešte vstupné do parku samostatného ďalších 170 pesos, no nie je to žiadna Pezinská baba. Našťastie mikrobusy chodia naspäť z parku každé dve hodiny z rôznych miest, tak aspoň je to celkom flexibilné.

Ráno v prístave

Národný park je celkom veľký, ale keďže sme nemali až tak veľa času, vybrali sme sa k poslednej pošte v Argentíne pri pobreží a pekným 8km dlhým, prímorským chodníčkom sme si užívali výhľady na kanál Beagle a hory v Chile.  Cez rôzne potôčiky a rašeliniská sme sa dostali až k Laguna Negra, kde sme sa rozdelili a pokračovali sme až na koniec panamerickej magistrály v Bahia Laptaia. Tam romanticky miestny zálesák brnkal na gitarke, tak sme mali k vyzutým botám aspoň umelecký zážitok :D Medzitým sme chceli prebehnúť do Chile, ale mäkká pôda vzbudzovala obavy.

Posledná pošta

Kanál Beagle a Chile v pozadí

Strážci Lapataie

Chile pár stoviek metrov

Na konci panamerickej magistrály

Cestou sme postretávali rôzne tvory, najmä všelijaké vtáctvo a líšky. V parku a všade naokolí sa nachádzajú obrovské bobrie hrádze, ale žiadneho sme za celý čas nevideli. Bobry sa tam dostali pred 70 rokmi z Kanady, lokálni podnikavci chceli obchdovať s ich kožušinami. Ale ako to býva, bez prirodzených predátorov sa 50 bobrom až príliš zadarilo a teraz sa ich počet odhaduje na 100-200 tisíc a miestnu krajinu radikálne zmenili. Ale teda schovávajú sa na jednotku.

Po 30km šlapania sme sa celkom vyčerpaní dostavili do miestneho infocentra, ktoré bolo samozrejme už zatvorené a tak sme v neďalekom kempe aspoň predražené nápoje zakúpili a počkali na bus. Ten nás zaviezol priamo do náručia kamošov, ktorí odišli skôr a hneď sme museli zadeliť ďalší stejk. 

V piatok sme sa rozhodli trošku preskúmať Ushuaiu, vybrali sme sa v riadnom vetre k miestnemu aeroklubu, odkiaľ je pekný výhľad na celé mesto a prístav, kde už kotvila 300 metrová Costa Luminosa. Našťastie nepotopená. Galisovci neodolali a dali si vyhliadkový let nad Ushuaiov a okolím a my sme zatiaľ pozorovali ako nám červenejú nosy. Ozónová vrstva je na juhu fakt slabá.

Vzduchoplavci

Ushuaia

Costa Luminosa

Poobede sme zobrali taxík k úpätiu miestnej hory, odkiaľ nepremáva už 4 roky lanovka k ľadovcu Martial. Tak aspoň polovica skupiny, ktorá nebola až tak rozbitá po národnom parku to vyšľapala až k mini ľadovcu. A jediné čo sa dalo logicky urobiť, bolo spustiť sa po zadku dole pár desiatok metrov. Prežili sme a aj nohavice.  Na izbe ešte tú domovinu a nejaké bacardi, najmä dievčatá ešte chceli ísť niekam žiť, ale miestna disco našťastie (pre všetky strany) bola zatvorená:D 

Dole z ľadovca jedine po zadku

 Víkend sa začal najlepšie ako mohol a to výletom za tučniakmi na Isla Martillo. Ako správni turisti sme nacupkali do pristaveného autobusu a parádnou krajinou sme sa po cca 2 hodinách dopravili až na Estanica Harberton. Ranč mal to šťastie, že v 70-rokoch sa tam objavila kolónia tučniakov dvojpásych (skôr známych ako magelanských). V 90. rokoch po tuhej zime vymrzol všetok dobytok a tak odtvtedy sa namiesto strihania oviec venujú predraženým návštevám kolónie tučniakov.

Rodinná

Meditácia

Pingu

Časť z 20 tisícovej kolónie

Operné árie

Kadibúda na kraji sveta

Inak výlet zorganizovaný na jednotku, hodina medzi 20 000 tučniakmi je zážitok na celý život. Tučniaci sa neboja, behajú, stoja, plávajú, spievajú, padajú, zahrabávajú sa, no veselý je pohľad na ne.

Samotný ranč je tiež veľmi pekné miesto, dokonca je tam aj malé múzeum, kde si človek môže prezrieť kostry rôznych vyplavených rýb a veľrýb. Dokonca sa dá nazrieť aj do zákulisia výskumu, takže to nie je to také to múzeum so zaprášenými črepinami hrncov z 18. storočia.

Fúka tu dosť

Po úspešnom výlete sme dali chill na hosteli, kde sme objavili gril a miestny šéfkuchár s pôvodom zo Šintavy - El Galis nám pripravil parádne stejky. K tomu zopár fliaš Bacardi a Havany a veselo bolo až do noci.

Grilmajster

Tak posledný celý deň sme sa vymotali z hostela až poobede, nebolo sa kam ponáhľať, slnko zapadalo až pred desiatou večer a cieľ nedeľnej cesty bola neďaleká Laguna Esmeralda.  S teplým izraleským párikom (ktorý sa neúspešne pokúšal komunikovať s vodičom vanu) a hlučnou skupinkou ďalších backpackerov sme sa dostavili k “tajnému” vstupu do lesa. Tajný pre to, lebo nevedie cez hlavný vstup, kde by sme inak zaplatili vstupné do parku.

Túra k Esmeralde je oddychová, les sa strieda s rašeliniskami, bobrími hrádzami a peknými výhľadmi na okolité hory. Po cca 2 hodinách už oddychujeme v “mrtvých” lesoch za lagúnou, ktoré su opäť popretkávané bobrími hrádzami (opäť žiadne bobry naokolo). Príroda pekná, voda modrá, fajn záver výletu.

V okolí lagúny

Bobrie hrádze sú všade

Čistá, ale nekúpateľná

Večer sme ešte chceli navštíviť náš obľúbený El Vagon, ale v nedeľu majú zatvorené. Však načo by boli otvorení v sezóne aj cez víkend. Tak naslepo sme šli do Keno’s, ale teda kvalita stejkov veľmi nepresvedčila. A ani účet nepotešil.

V pondelok ráno  úspešne pobalení sme sa taxíkmi vybrali na letisko. Tam sme stretli aj známeho českého “bručouna”, s ktorým sme leteli aj do Kórei. Ten si samozrejme na letisko odšľapal a potom robil hanbu v Sao Paolo, kde vypil polovicu duty free (niežeby sme my netlačili posledné paštéky s rajčinou ešte v lietadle do Buenos Aires...).

V Buenos Aires sme ešte nachvíľu vybehli von z letiska, dali si super fastfood Los Amigos pri Rio De La Plata a využili ochutnávky duty free, kde nikto nestál, len tam bola položená 50 eurová fľaša vodky/brandy/whiskey a plastové poháriky.

Viktor sa nás už na AEP nedožil

V podobnom duchu sa niesla aj návšteva letiska Sao Paolo, kde sme asi na hodinku vyšli pred letisko sa nadýchať vzduchu (a ako bonus aj pečiatka do pasu a pár komárov). V Sao Paolo sme boli radi, že sme sa dostali do lietadla, keďže český spolucestujúci bol až príliš nadšený z alkoholu v duty free a odľahlo nám, ked sme zistili, že sedí o 20 radov ďalej ako my.

Self service v GRU

Najlepšia ale počas letu bola teta, ktorá predstierala, že je jej zle a že musí ísť do business class, keďže tam sa dalo aj ležať. Najprv ju stewardi zobrali k sebe dozadu, čo sa jej príliš nepáčilo, ale jej divadlo sa asi vydarilo a ráno už spokojná, zdravá a oddýchnutá vyšla z biznisu pre svoje veci, ktoré mala v economy.  Kto umí ten umí.

Vydzvihnutie auta prebiehalo klasicky po taliansky, najprv nás zobrali na zlé parkovisko, ale nakoniec všetko ok. 24 euro za 10 dní nezaplatím ani v Trnave...

Po 5 nociach v hosteli a jednej v lietadle, náš apartmán v Bergame skôr pripomínal kaštieľ. Veľké izby v budove zo 16. storočia priamo v centre, milý hostiteľ a trošku slabšia elektroinštalácia (3x som nahadzoval poistky). Keďže lialo ako z krhly, tak sme velý večer doslovne prežrali a prepili v neďalekej tratórii. Ešte teraz som asi zalepený od limončela a hlavne melončela :D

Ráno odchod, východ slnka na Bergamom zo stanice funikuláru, rýchlo ešte pozrieť talianske Dolomiti a cez Klagenfurt na Slovensko so zastávkou na Zlatých pieskoch, kde sme bratislavskej časti skupiny odovzdali batožinu (leteli z Bergama priamo do BA).

Ranné Bergamo

Dolomiti

Výlet vyšiel super, počasie v Argentíne na jednotku a vďaka pádu argentínskeho pesa aj ceny už boli prijateľnejšie. Patagónia je veľmi pekná, ale kto hľadá exotiku, tú skôr nájde severnejšie v Brazílii. Všetko pôsobí európsky a jedine divoké modely áut prezrádzajú, že sa nenachádzame niekde v severských krajinách. V Ushuaii je hlavne dobrá zmeska ľudí, od backpackerov z celého sveta, cez nemeckých dôchodcov na karavane, ázijských turistov z výletných lodí po dobrodruhov po 60ke, ktorí namiesto lietadla šli radšej z Buenos Aires na bicykli. A samozrejme aj stredoeurópskych šťastlivcov s lacnými letenkami. Jednoducho, koniec sveta nie je až taká diera, ako na mape vyzerá a stejky tam majú excelentné :)