#nedeľa

[adventnykalendar]

XIV. Erik Dudinský

Z tejto soboty som si odniesol pokoj v duši a radosť na perách. Krátka prechádzka prázdnym a chladným lesom k mokradiam na konci ktorých, sa objavil brezový hájik ma potešila viac ako niekoľko týždňové hľadanie odpočinku. Zajtra je tretia adventná nedeľa tak opusti svoje obydlie, teplo sa obleč, do ruksaku si zabaľ termosku a hrnček. Sadni si v lese na pník a nechaj sa omráčiť tichom lesa. Dovoľ si odpočívať.

[estellemareckova]

Druhá adventná nedeľa

[blogypreteba]

24.3.2024

Kvetná nedeľa, víkend plný rozhovorov. Do kostola vchádzam z množstvom ťaživých, nutkavých myšlienok.

Počas omše sa môj stav mení a prichádza akceptácia a pokoj. Suma toho, čo som jej chcel povedať, vytknúť, vykričať sa zmenšuje a transformuje.

A potom si doma šúľam cigošku a fajčím ju spolu s tebou, Ježiš. A dochádza mi, že ty si mojou nádejou.

Prosím, buď vždy mojou nádejou.

[organizednerdwithbooks]

nedeľa ako menšia príprava na ďalší týždeň... ten bude však krátky, čo je neskutočné plus!😎

[homiletickedirektorium]

Nedeľa, 16. apríla

Týždeň po zmŕtvychvstaní Ježiš prišiel, postavil sa do stredu a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Daj si sem prst a pozri si moje ruky! Daj sem ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ (Jn 20,19-31 )

[alexanderplencner]

Možno i s každým slovom

Nedeľné slnko hreje celý týždeň. Jeho medovú kožu cítiš všade: na chodníkoch, v tvárach obyčajných ako taniere, v prstopľúcach stromov. „Tu by som chcela žiť, nie je to ani dedina, ale ani mesto.“ Tak čo to potom je? Pokoj vyliaty medzi ulice. Nie náboženský, ale pravý, hlboký, samorodený, ako púpavový jazyk, ktorý sa rozpúšťa, keď v horúcom stisku vody ožívajú ústa čajového lístka. Spomienka na Myjavu. Na lokálne autobusové stanice, na malé námestia a ešte menšie krčmy. Maloživot. Pôvabný pri pohľade cez zaprášené okno vozidla. Iba pár pomlčiek v medzichvíľach leta. Vdýchnuť ten večný bod medzi zmenou pohybu krídla. A predsa je v prázdnych nádvoriach, v okrúhlych očiach psov aj v nahých bedrách lavičiek akosi tajomne prítomná odpoveď. Kto vysloví otázku? Dívať sa na mäkké čepele trávy, mať len dvadsaťpäť a nosiť v hlave čerstvé, orechové, ešte nehotové svetlo. Naivitu filozofa! V duchu sa vraciam späť, vkladám svoje telo do stĺporadia parku. Počujem drevo rásť. Stena srdca hrubne postupne, po mikrónoch. Možno i s každým slovom.

[barbarasomogyiova]

La domenica in corso😜😱😜😱#domenica #nedeľa #fineestate #finesettimana #work #trabajo #relax#sorrideresempre #lavoro #determination #motivation #traguardi #bsvocalfitness #barbarasomogyiova #barbarasomogyiovalife #barbarasomogyiovalife🎙🎼💯🙂🍾🎼💃😊 https://www.instagram.com/p/CiW_ZebgT81/?igshid=NGJjMDIxMWI=

[mgrvasko]

Ďakujem za dnešnú krásnu nedeľu,🌞 slnko, 🌊more, vodu, 🍅🍇🍈ovocie a výborný obed. Ďakujem veľmi pekne za super cestu domov, aj keď som dobre zmokol na 🏍motorke, ale bolo to celkom príjemné pretože je rozdiel keď prší a vonku je 30°C, alebo keď prší a vonku je 5°C. Pozdravujem vás všetkých a prajem krásny zvyšok nedele ako aj celý nasledujúci týždeň. #nedela #nedeľa #more #voda #kupanie #kúpanie #relax #výlet #trip #oddych #slnko #slnko🌞 #morskevlny #mototrip #bali #indonesia #ubud #milanvaskoofficial (at Komune Resort and Beach Club) https://www.instagram.com/p/CbDG8lCP8nv/?utm_medium=tumblr

[estellemareckova]

Ráno sa najprv postará o farmu, nasadneme do auta - o jedenástej sa preladí rádio na lokálne, menujú každého kto tento týždeň zomrel, aby domáci vedeli komu a kam treba ísť na pohreb.

Suseda do mora ani nevkročí tak sme sa dohodli že pokiaľ sa okúpe, prestanem fajčiť. Dá mi vraj pár dní náskok.

Skočíme do rozbúrého mora, prší, je nám to jedno, veď vo vode sme každopádne.

Potom pár desiatok minút behu, nech nemusím hneď po prvom týždni využiť poistenie a skončiť so zápalom pľúc.

Nedeľa bude asi najkrajším dňom týždňa.

[softandsick]

21.11.2021 najhoršie narodeniny (nedeľa) prisla som o kamarata🕊

28.11.2021 ešte horšie ako najhoršie.. je mi zle😭🤢😭

Zabite ma niekto prosim.. ja to už fakt nedávam

[absurdne-obrazy]

Non Plus Ultra

jo len pre ten zápis, toto je najabsurdnejší obraz a zážitok v živote, zišlo sa jedno s druhým, potom sa to v čase zmiešalo a bola nejaká nedeľa.

Vařím nejakú sviečkovú, pekne som sa s ňou vymazlil, Roman Vaněk vie. Založená si tak bublá, vravím si za dve a pol hodky vytiahnem mäso. tak miešam a miešam

strih //

ležím a niekto sa má pýta, či viem kde som, kábel tu a tam a prý JIP, no nebol to cash and carry, ale plná Nemocničná, wtf?

najviac teleportácia v živote. nezľakol som sa, bol som len neuveriteľné prekvapený. dyť sme nepili aby si jeden urval nejaký úraz.

po pár dňoch to rosypané životné lego začína dávať zmysel, ale že to skončí troma epileptickými záchvatmi za sebou bych neuvěřil keby na mňa nerozprával doktor.

po pár dňoch som pokojnejší, uvedomil som si nahromadenú nenávisť v sebe k S.H. i keď on je vlastne tiež obeť. a iní... a pocity viny za to všetko, akútne iluzorné zlyhanie.

dal si si toho moc na krátku dobu a telo sa cuklo v najhoršej možnej..

mám domlátené ruky, som zmätený a uvedomujem si až teraz, čo všetko (si) musím o(D)pustiť, zhubné myšlienky, ktoré som si nepriznával, nenávisť, o ktorej som vravel, že ju necítim..

sa teraz stáva ľútosťou a pohŕdaním.

a stále neviem s tým plne naložiť.

po dlhej dobe som nútený a súčasne plne ochotný priznať plnú prehru(nový začiatok), ktorú vidím len ja.

a okolo mňa sú tak krásni ľudia, tu v Nemocnici, kolegovia, rodina, priatelia, kamaráti, známi... ak som do vás niekedy niečo investoval, tak ste mi to všetko vrátili 100x behom troch dní, ale to nie je súťaž, ani dlhopis.

chcem sa Teraz len uzdraviť, a plodiť naďalej dobro, tvoriť, dýchať a nebáť sa.

a strašne moc sa chcem znova zamilovať, ja musím naložiť s tým neuveriteľným množstvom lásky, ktoré vo mne je.

siiiiii nečakal.

znovu a znovu

tak moc ďakujem všetkým za podporu, pomoc, malé detaily, tak moc vás všetkých milujem!

// už teraz s teším ako nechám poslať kolektívu sestričiek a bratov veľkú kyticu s nějakou bohemkou a bomboškou + jednu špeci kyticu ruží slečne psychologička Terezke, asi je vydatá, ale o to nejde. Má tak krásne oči.

[daviddajly]

posledná adventná nedeľa

[slecnapise]

Zavrieš oči. Pokožku ti obmýva ľahký vietor s príchuťou jari. Ani nie teplý a ani studený, tak príjemne osviežujúci pre tvoju kožu, ktorá sa na slnku vyhrieva. Najväčší hluk robia vrabce. Tešia sa, že je ich počuť, a tak sa pripomínajú. Kde tu počuť cinkot hrncov, ktoré sa pripravujú na nedeľnú šichtu. Nedeľa v��ak nie je. Dni sú pominuteľné. Každý jeden obed sa stáva slávnostným, je pripravovaný s bdelou pozornosťou, pomalosťou.

Život dostal akúsi lásku, nový pokus, ktorý mal dostať už dávno. Nastal reštart. Všetci sme čakali, kým nás niečo zatlačí do kúta. Pritom sme sa doň tlačili svojou nedbanlivosťou sami. Ľahkovážnosť vniesla doň prazvláštne stavy. Na pokraji šialenstva a úzkostí. Zem sa neprestala točiť okolo svojej osi. Slnko na koži páli rovnako, ako nás pália lži. Ty však zrazu dýchaš pomaly. 

Stíhaš vnímať ako ti čerstvý vzduch preteká nozdrami. Plní pľúca, rozbieha sa tvojím krvným obehom, odhodlaný dať ti príležitosť na nový štart. Ten istý vzduch, premenený vo vánok, nedbalo ti presúva chĺpky na tvári. 

Stačí privrieť viečka a nájdeš svoj zen, na ktorom si zrazu všetci fičia. Malý moment a si na pláži. Nasávaš slnko všetkými bunkami. Hrmot áut v diaľke mení sa na zvuk vĺn, ktoré sa lámu na brehu. Nie sú to vrabce, čo džavocú v obďaleč. Deti tešia sa z prílivu, čakajú na ďalšiu vlnu, aby im zmáčala oblečenie, v ktorom pred chvíľou počítali násobilku. 

Stačí zavrieť oči. Vypnúť svet, nájsť sa v tme. Zhlboka sa nadýchnuť, procesy automatické vnímať všetkými zmyslami. Vypnúť v hlave notifikácie. Nepremýšľať nad tým ako rýchlo vdychuješ a vydychuješ. Vnímať chuť kyslíka, jeho náboj, silou, ktorou si razí cestu do pľúc. Môžeš byť kdekoľvek. Zapni letový profil, nechaj poklesnúť viečka a vydaj sa na cestu k slobode. Zabor si nohy do vlhkej hliny, z ktorej blízky vinič ťaží vitamíny. 

Prestaň sa hľadať niekde, kde nepatríš. Skákať do čiernych dier, dopamínových priepastí. Odviaž sa a tancuj. Po celý čas ti hrá hudba v ušiach. Ty si však dobrovoľne ohluchol. Sme nenásytní, bažíme po ľuďoch a ich emóciách. Nechávame ich stratiť sa v našich tragédiách. Požierame sa bez zapojenia chuťových buniek, jeden po druhom, ako chipsy z bezodného balíčka. Prežívaním bez prežúvania. 

Chuťové poháriky sú otupené instantnou prísadou všedných, ponáhľajúcich sa dní. Bežíme maratóny za svojimi osobnými víťazstvami, kto si nahrabe viac. Všetko je málo a aj to, čo by za to stálo sa nám máli. 

[homiletickedirektorium]

Nedeľa, 16. apríla

Týždeň po zmŕtvychvstaní Ježiš prišiel, postavil sa do stredu a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Daj si sem prst a pozri si moje ruky! Daj sem ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ (Jn 20,19-31 )

[rebarborka]

Za sklom

V nedeľu zatvorili hranice. Už neviem presne, ktorá nedeľa to bola. Mesto sa prestalo hýbať a hmýriť, pri dýchani sipí. Berlín za oknom sa leskne ako chirurgická oceľ.  Ruky si umývam mydlom a teplou vodou.

V snoch chodím po sídlisku  malomesta. Z pamäti. Na juhozápade lemované kopcami z navŕšenej hliny, na východe ohraničené vysokým betónovým múrom a dvojprúdovou cestou – tou najväčšou v meste. Múr láme vietor aj hluk, je poskladaný z panelov, tak ako budovy, ktoré obkolesuje.  Priestranstvo medzi činžiakmi zarástlo narcismi. Narcisy, oslepujúco žlté pokrývajú každý milimeter inak udupanej trávy, hliny a betónu. Myslím, že toto nie som ja, pozerám si na ruky ale vyzerajú v poriadku. Určite som však mladšia, kráčam dole kopcom, po ceste zo školy. Narcisy mi vyrazili dych. Čerešňový chlapec stojí na balkóne a píska na mňa. Napíšem ti smsku, večer pôjdeme von. Večer prší a nejdeme nikam. Chodím bosá po vysutých hrazdách. Trojpodlažné skleníky sú plné tropického vtáctva a opíc. Toto je najväčšia zoologická záhrada na svete. Chodím bosá po vysutých hrádzach a rozmýšľam, čo sa stane ak padnem. Ktosi otvára dvere do jednotlivých miestností v budove. Všetko je zo skla. Budím sa s bolesťou brucha a v snári si prečítam, že sen o zoologickej záhrade značí stratu slobody v bdelom živote. 

Sloboda je stavom duše, myslela som si.

Premieňam sa na izbovú rastlinu. 

Čítaš Sto rokov samoty. Ja Buzzatiho Lásku. 

Nikdy som si nemyslela, že to čo budem nakoniec písať, bude distópia, hovorím a hlavu si ukladám na tvoje brucho.

Angela Merkel sa stiahla do virtuálneho priestoru.

Čím dlhšie sa pozerám von z okna, tým vzdialenejší sa mi zdá život, ktorý som viedla doteraz. Rozkročená medzi troma krajinami, omieľajúca príbehy o hľadaní domova. Uzavreté hranice sú pre mňa stále abstraktným pojmom, neviem ako vyzerajú a môžem iba hádať aký majú tvar, formu, skupenstvo. Matne si predstavujem oranžové svetlá, pach potu a nafty, siluety v tme. Tlmený krik mužov v mundúroch, ruky v latexových rukaviciach podávajúce pokrčené dokumenty cez stiahnuté okienka áut.

Hovorím ti o tom, ako sme kedysi s Marcelom prekračovali hranice peši. Zo Srbska do Maďarska, s batohmi na chrbtoch a bez peňazí. Nezastavilo nám vtedy žiadne auto a vlasy som mala ešte po ramená. Hovorím ti, že ten deň mal 52 hodín a rozplakala som sa až v Szegede. Szeged je to miesto odkiaľ pochádza určitý druh gulášu. V maďarskom vlaku už nikto nespieval. Do Budapešti sme dorazili uprostred noci. To bolo ešte predtým ako sa v Európe začalo hovoriť o prvej migračnej vlne zo Sýrie. O rok neskôr by sme do Szegedu peši neprešli.

Hovorím ti príbehy, ktoré mi ešte zostali a počítam si pehy na nose.

Nastal letný čas.

V červených šatách stojím v okne a pozerám sa dole na ulicu, lakte si opieram o parapetu. Už veľa dní sme spolu sami. Chodím od steny k stene, dotýkam sa dlaňami sklenej tabule, polievam rastliny. Mením sa na jednu z nich.

Chlapec s papierovou maskou rytiera, v kartónovom brnení stojí v okne domu oproti. Neviem či sa na mňa díval alebo nie, oči mu nevidno. Štípem sa do lakťa, aby som si bola istá, že tentokrát sa mi nesníva. Realita sa mieša s predstavami, už neviem presne čo sa odohráva vo sne a čo v skutočnosti. Občas čakám na to, kedy sa zobudím. Neviem nájsť žiadny dôkaz toho, že som skutočná. Čakám, že sa zobudím a budem žiť život taký ako predtým, rozkročená medzi troma krajinami, omieľajúc príbehy o hľadaní domova. Bozkávať ľudí na líca.

Turecké ženy na štvrtom poschodí prášia koberce. Chlapec v papierovej maske rytiera stojí na balkóne na špičkách. Z kobercov padá zlatý dážď.

V noci prišla prvá sanitka.

Zobudili nás modré majáky, odrazy v sklenených tabuliach, presýpanie času.

Odťahujeme záves, pozorujeme mužov v ochranných oblekoch ako vchádzajú do domu oproti. Majáky sa neprestávajú otáčať, dýcham na sklo.

V iný deň sme na schodisku nášho domu stretli ženu v bielom skafandri, ústa zakryté maskou, rýchle gestá, pokračujte v chôdzi, neobzerajte sa. Neobzerajte sa! Obzrela som sa trikrát, žena neskôr zmizla a schodisko ktosi vydezinfikoval. Páchne tu chlór a čistiace prostriedky. Okná sú stále otvorené.

Na prvom poschodí možno vyvesia žltú zástavu. Neviem, koho brali v dome oproti, žlté vlajky sa v skutočnosti nevešajú. Turecké ženy stále prášia koberce. Chlapec v papierovom brnení si do okna vystavil panáka z lega. Všetci čakajú na to, kto bude ďalší. Alebo kedy to všetko skončí. Na jar už nikto nečaká. Tento rok vraj nepríde. Ľudia čakajú, vykláňajú hlavy z okna a smejú sa na bláznovi, ktorý odkedy všetci prestali jazdiť metrom, nemá svoje publikum. Blázon stojí uprostred ulice a udiera sa do tváre. Karma je zdarma, kričí a ruky naťahuje k oblakom. Chlapec v papierovom brnení zatajuje dych, na piatom poschodí sa na zábradlie vešia dievča v ružovom pulóvri a nahlas sa smeje. Už bude čas večere, niekto v dome smaží cibuľu na panvici do zlatova. Deti z balkónov zmiznú.

Kyslé uhorky vyberám zo sklenej fľaše prstami.

Každý večer o deviatej sa prázdnymi ulicami ozýva aplaus. Už aj blázon kamsi odišiel, presunul sa na iné javisko. A ľudia zase vykláňajú hlavy z okna, tlieskajú, pískajú na prstoch. Ďakujú bohom nehybného mesta, mužom v skafandroch, ženám v bielych oblekoch. Prsty si vkladajú do úst a akoby na moment prestali platiť všetky zákony.

Nedotýkajte sa tváre!

Umývajte si ruky.

Dodržiavajte odstup.

Nevychádzajte z domu.

Len vtisnúť ukazováky pod jazyk a zahvízdať.

Ostrihala som ti vlasy celkom na krátko a potom som sa rozplakala. Večer hráme karty. Srdce, piky, kríže, káro. Mám rýchlu myseľ a spočiatku stále vyhrávam. Na stole zostávajú kruhy červeného vína.

Inokedy vyťahujem na stôl tarot. Ty si Rytier palíc. Ja som Hviezda. Na konci cesty býva trojka mečov. Na začiatku blázon. Blázon z ulice uprostred chodníka zase čosi kričí, nehlási nové začiatky ani súdny deň, iba chodí do kruhu, tlčie si päsťami do hlavy a čaká na potlesk. Každý večer o deviatej ľudia tlieskajú a hvízdajú na prstoch. Vykláňajú hlavy z okna. Porušujú božie slovo a dotýkajú sa vlastnej tváre. Hranice zostávajú zatvorené. 

Chodím bosá po vysutých hrázdach, kráčam od steny k stene, dotýkam sa skla. 

Čakám na to, kedy sa zobudím.

[blueyedmess]

nedeľa☃️💘

@plantflowersinyourheart