#malé mesto | Explore Tumblr Posts and Blogs

ozvucenie · 10 months

Text

Fotografie z nich si budete musieť vytlačiť a zarámovať

Dovolenku si môžete užiť dvakrát. Prvýkrát, keď ste na nej a druhý raz, keď si prezeráte fotografie, ktoré ste počas nej nafotili. Tlač fotografií bude pre vás po navštívení týchto miest preto samozrejmosťou. Poďme sa pozrieť na niekoľko z nich.

Navštívte Stredozem u protinožcov

Nový Zéland je bezpochyby navždy spojený s príbehom Pána Prsteňov a Hobita. Domov Bilba Bagginsa si zamilujú nielen všetci milovníci príbehu od J. R. R. Tolkiena, ale takisto každý, kto miluje človekom nedotknutú prírodu.

Zelený – tak možno jedným slovom opísať Nový Zéland, ostrov nachádzajúci sa pri Austrálii. Obrovské trávnaté pláne dostanú vás, aj váš fotoaparát. Môžete navštíviť domčeky hobitov v štvrti Waikato alebo sa vydať k sopke Taranaki alebo Tarawera.

Aby ste si domov odniesli suvenír vo forme fotiek, navštívte jaskyňu Cathedral Cove, ktorá je jedným z najviac fotených miest Nového Zélandu. Pre unikátne fotky zájdite k západnému pobrežiu ostrova, kde sa rozprestierajú hory Južných Álp. Nevynechajte tiež návštevu národného parku Fiordland. Nájdete v ňom známe fjordy Milford Sound a Doubtful Sound, ako aj prekrásne jazerá s priezračne čistou vodou.

Island, krajina vodopádov a gejzírov

Kopce so zelenými lúkami, na ktorých sa pasú huňaté ovečky sa striedajú so skalami a vodopádmi. Nie je prekvapivé, že ročne navštívi Island viac ako milión turistov a číslo rok čo rok stále rastie.

Najmierumilovnejšia krajina sveta sa pýši mnohými prírodnými skvostmi, ako je napríklad národný park Thingvellir alebo vyhliadka Almannagjá. Známe sú typické malé domčeky, ktoré sa tu a tam ukážu v strede nedotknutej prírody.

Navštíviť môžete hlavné mesto Reyjavík, ktoré je známe svojou ekológiou a čistotou. Známa a fotogenická je ulička Laugavegur. Len pár kilometrov od mesta sa už rozlieha panenská príroda.

Ostrov v Indonézii láka rok od roka čoraz viac turistov. Bali je domovom milých domácich, ktorí vám s radosťou ukážu tie najkrajšie miesta. Navštíviť môžete známe zelené ryžové plantáže Tegallalang pri meste Ubud, ktoré nenájdete nikde inde.

Jedným z nevšedných miest, ktoré taktiež rozhodne neobíďte na Bali, je opičí prales v meste Ubud.

Oslnivo biela a modrá, to je Santorini

Ikonické, fotogenické súostrovie sopečného charakteru by malo byť vašou voľbou, ak plánujete stráviť dovolenku v Grécku. Jeho kaskádovité uličky lemované farebnými kvetmi, modré strechy a neopakovateľné výhľady priam nabádajú k fotografovaniu. Nevadí vám, ak sa tu trošku stratíte, lebo vždy objavíte novú pláž či miestny trh.

Vedeli ste, že práve v hlbinách mora okolo Santorini je údajne potopená bájna Atlantída? Či to, že vraj je tu viac kostolov ako domov? Budete z tohto miesta naozaj unesení.

Nechce sa vám cestovať? Aj doma nájdete kopu čarovných miest

V prípade, že máte ďalekých ciest a horúčav dosť, skúste toto leto ostať verný rodnej hrude. Prejsť sa po pokojnom lese, schladiť v čistej bystrinke ľadového potôčika, vidieť kamzíky, skúsiť si hru na fujare či dopriať si oddych na niektorom z našich salašov určite nie je zlá voľba. Niekedy pri kráse, ktorú ponúka cudzina zabúdame, čo máme doma.

1 note · View note

alexanderplencner · 4 years

Text

Možno i s každým slovom

Nedeľné slnko hreje celý týždeň. Jeho medovú kožu cítiš všade: na chodníkoch, v tvárach obyčajných ako taniere, v prstopľúcach stromov. „Tu by som chcela žiť, nie je to ani dedina, ale ani mesto.“ Tak čo to potom je? Pokoj vyliaty medzi ulice. Nie náboženský, ale pravý, hlboký, samorodený, ako púpavový jazyk, ktorý sa rozpúšťa, keď v horúcom stisku vody ožívajú ústa čajového lístka. Spomienka na Myjavu. Na lokálne autobusové stanice, na malé námestia a ešte menšie krčmy. Maloživot. Pôvabný pri pohľade cez zaprášené okno vozidla. Iba pár pomlčiek v medzichvíľach leta. Vdýchnuť ten večný bod medzi zmenou pohybu krídla. A predsa je v prázdnych nádvoriach, v okrúhlych očiach psov aj v nahých bedrách lavičiek akosi tajomne prítomná odpoveď. Kto vysloví otázku? Dívať sa na mäkké čepele trávy, mať len dvadsaťpäť a nosiť v hlave čerstvé, orechové, ešte nehotové svetlo. Naivitu filozofa! V duchu sa vraciam späť, vkladám svoje telo do stĺporadia parku. Počujem drevo rásť. Stena srdca hrubne postupne, po mikrónoch. Možno i s každým slovom.

#mesto #malé mesto #myjava #poézia #próza #po slovensky #literatúra #denník #reflexia #nedeľa #pokoj #srdce #slovo #život #mladosť #leto

1 note · View note

nesebalaskaaine · 5 years

Text

Chcem bývať na nejakom peknom mieste, mať dom na kopci, s výhľadom na celé mesto, s balkónom, na ktorom si budem vychutnávať rannú kávu, a večer popíjať víno s priateľmi. S veľkou mäkkou postelou, v ktorej sa budeme milovať, s autom v garáži, na ktorom sa odvezieme na letisko a poletíme do celého sveta. S obrovskou knižnicou plnou kníh, ktoré budem dychtivo čítať. Kozubom, ktorý nás zahreje počas mrazivých zimných večerov. Kuchyňou, v ktorej budeme variť jeden pre druhého a počúvať pri tom dobrú hudbu. Mäkkým kobercom, na ktorom sa budeme hrávať hry, smiať sa ako malé deti, alebo sa len tak rozprávať. Chcem veľký šatník, pri ktorom budem každé ráno stáť a rozmýšľať, čo na seba. Chcem ale niekoho, kto mi povie, že je to jedno, že aj tak som krásna, kto si ma len tak schytí a obíjme ma, kto mi večer donesie kvety len tak, pre radosť. S niekým, s kým budem navždy a nič nás nerozdelí.

2 notes · View notes

kolemdouci · 6 years

Text

Lucidné snenie, zápis No. %1.

Rozhodol som sa začať si detailne zapisovať svoje lucidné sny. Vedomé snenie je jav, ktorý ma už nejakú dobu sprevádza a po predposlednej najsilnejšiej skúsenosti, zážitku svojej vlastnej svadby z inej varianty si vravím, že by bolo fajn mať aj iné zápisky ako dvoj-riadkový frk v denníku.

V rôznorodých informačných zdrojoch je možné nájsť mnoho informácií o vedomom snení a takmer každý onen článok končí s odporúčaním prosto trénovať. Potvrdzujem, že tréning vás dovedie k stále väčšej a väčšej slobode ako v sne, tak k širokému poznani seba vedúc k slobode aj v realite.

Náhľady na sny, vedomé sny a astrálne cestovanie sú rôzne. Či už je to ľudská predstavosť, obrazy z iných variant a času .. to je na Vás, čo Vám dáva logku a pocit že CRC=0, to byť pravdou.

Po dlhej dobe som sa dnes naozaj vyspal .. posledné týždne som prepadol zvláštnemu tiahnucému sa nastaveniu kedy som bol stratený ako v sebe, tak i vo svete, a tak dnešná noc, a potažmo spanie doobeda mi dala onom krásnemu zážitku.

Nemám zdania, kedy sa mi sníval prvý vedomý sen, ale viem, že bol o lietaní. Dokázal som v ňom preletieť sotva pár desiatok metrov a začal som sa sám seba pýtať, prečo ma môj svet neposlúcha a až neskôr som sa dopracoval k odpovedi v podobe zlého náhľadu. Môj svet odzrkadluje mňa, je predsa môj a ja som si povedal, že si dovolím v sne čokoľvek, čomu uverím a čo “budem naozaj chcieť” .. ťažko sa to popisuje, znie to trochu ako niečo v zmysle robenia naschvál sebe samému .. ale má to dve stránky .. keď bol sen zlý a ja som vedel, že sa bijem, neuvedomoval som si, že ten s kým sa bijem som ja a nevedel som pochopiť, prečo sa nepriateľ správa ako živá stena. .. Nikdy nebol silnejší ani slabši odomňa. .. šlo o zcela iné uvedomenie .. každý takýto sen mal rovnakú výpovednú hodnotu, každopádne zo zcela iného uhlu pohľadu. Nuž, .. ale k zápisu.

Dnes som teda ráno vstal 7:25 a vravel som si, ešte spi, ideš včer na nočnú.. tak som zabral opäť a snov bolo viac .. Až som sa nakoniec našiel v Trenčíne, ako idem na korčuliach z Hodžovej rovnobežne s koľajnicami smerom do centra . Bolo krásne studené skoré jesenné ráno, rovnako ako v realite .. ..moc som si užíval prázdne mesto a rýchlosť, bol som oveľa obratnejší a rýchlejší než dovoľuje realita.. rozhliadal sa okolo seba, spomínal na posledné obrazy z reality a stále si opakoval, že je niečo špatne .. a následne mi to došlo.. je to sen. Vždy keď sa vo vedomom sne zobudím a dekorácie vypadajú uveriteľne.. tak sa skúsim najskôr zdvihnúť do vzduchu, keby sa mi to nepodarilo .. začnem hľadať iné vodítka .. Nuž, tak som si povedal, že to vyskúšam. Rozbehol som sa na korčuliach a v jednom momene som si vravel, a teraz vzlietnem. Stalo sa, šlo to veľmi ľahko a keď som si v tej krátkej sekunde potvrdil, že je to len sen ... let nabral grády. .. lietal som a sústredil som sa každý popud môjho snového tela .. bola to krása ... zaujímavé boli malé oblaky v naozaj nízkej výške, povedal som si vo vzduchu, že by bolo fajn ich ovládať, .. nikdy som to neskúšal .. tak mi to ani moc nešlo ..tak, nabudúce snáď už hej.. Ako sen pokračoval, tak som si zaletel to časti Trenčína, ktorá neexistuje, cítil som akoby ma tam niekto volal .. Našiel som tam spolužiaka to strednehj, D.H ..

Tam už však sen prešiel do roviny nevedomej a a potažmo skončil .. Zobudil som sa.

Divná vec bola tá, že som si po zobudení našiel SMS kde mi P.J, napísal, že mal vedomý sen, kde vyvesoval moje portréty a hľadal ma .. Trochu šialené. Ono, to je ďaľšia vec, ktorá ma zaujíma. .. Ak sa Zeland nemýli, s trochou upustenia od konsenzuálnej fyziky a trochu popustenia fantázie u kvantovej .. by bolo možné sa s niekým stretnúť v sne .. A to je onen vrchol, ktorý chcem zažiť. Predstavte si, že sa zobudíte a náhodne dôjdete za bratom, kolegom, mamou či kamarátom a pozrete sa na seba a zistíte, že ste sa videli v sne .. Myslím, že je to najhlbšia možná nemožná forma intimity, akú si viem predstaviť.

2 notes · View notes

sietovka · 3 years

Text

Katarína Hybenová Malé jablko

Katarína Hybenová absolvovala magisterské štúdium práva v New Yorku a mesto ju očarilo viac než právnická kariéra. Zostala za veľkou mlákou a pustila sa do toho, čo ju bavilo najviac – blogovania. Založila internetový magazín o Bushwicku, štvrti nachádzajúcej sa v Brooklyne. Presne ako hrdinka jej knihy Elena Stanková. Debut Malé jablko publikovalo vydavateľstvo Tatran. Autorka sa v príbehu…

View On WordPress

#Bushwick #Katarína Hybenová #New York #Tatran

0 notes

lovbezzbrane · 4 years

Text

Lov bez zbrane

„Srna nepríde na každé zavolanie. Ak je však malé srnča zavreté a plače, pribehne nie len jeho mama, ale aj iné srny. Táto vábnička je skvelá, presne napodobňuje hlas plačúceho mláďaťa. Neodolá mu žiadna srna v okolí. Samozrejme musíte vedieť, ako na ňu zapískať. Je to veľké umenie.“ Slová môjho známeho, vo voľnom čase poľovníka, mi znejú v hlave často. Akoby som bola priamo tam. Počujem plač maličkého sŕňaťa. Vidím srnu, ktorá ho počuje tiež a beží mu na pomoc. Bum. Strela. Srna padá k zemi. Krváca. Z lesa vychádza poľovník. Je na seba hrdý. Loviť na vábničku je veľké umenie.

Ak si túto situáciu pretavíme do bežného života zisťujeme, že lovu sa dnes venuje stále viac ľudí. Je síce faktom, že nedržia v rukách zbraň. Ale lovia. Nás. Neuvedomujeme si to a častokrát sa nezamýšľame nad prítomnosťou takýchto praktík, či jednotlivcov v našej spoločnosti. No sú tu – marketingoví špecialisti, riaditelia, reklamných agentúr, mediálni poradcovia, politici, youtuberi, instakrásky, SEO a PPC experti. Títo všetci, a mnohí, mnohí ďalší sú skutočne radi ak sa im podarí stiahnuť našu pozornosť. Presvedčiť našu myseľ a ovplyvniť naše rozhodovanie. Toto celé je lov, kde nám síce nejde o život, ale prichádzame o vnútornú slobodu.

Ako sa môžeme brániť pred manipuláciou médií? Vezmime si médiá pôsobiace na Slovensku. Pozrime sa na ich dôveryhodnosť, či obsahy. Myslím, že je veľmi dôležité zamerať sa na to, ktoré médium, konkrétny obsah vydalo. Môže sa stať, že sa so správou stretávame na sociálnej sieti – povedzme na Facebooku. Po grafickej stránke tam všetky obsahy vyzerajú veľmi podobne. A je úplne jedno, či pochádzajú z Financial Times , zo súkromného blogu tínedžera s literárnymi ambíciami alebo napr. zo stránky nejakej politickej strany. Preto, ak nechceme podliehať manipulácii, musíme si všímať zdroje. A zároveň, ak sa rozhodneme veriť obsahu, mali by sme konkrétnemu zdroju dôverovať.

K dôveryhodnosti média v nijakom ohľade neprispieva jeho názov, či formálna úprava. V súčasnosti aj veľmi nedôveryhodné projekty mávajú dokonalé mimikry. Napríklad grafická úprava časopisu Zem a vek, nie je o nič horšia ako napríklad úprava Trendu či denn��ka SME. Tiež medzi veľmi kontroverzné média u nás patria také, ktoré na prvé počutie znejú veľmi presvedčivo – napr. hlavnespravy.sk, parlamentnelisty.sk, či snn.sk. Slovenské národné noviny, ktoré nám sú na poslednej menovanej stránke k dispozícii síce vydáva štátom dotovaná Matica Slovenská a ich názov nadväzuje na Štúrove Slovenskje národňje novini, avšak sám Štúr by bol na ne sotva hrdý.

O hodnovernosti média tiež vypovedá to, akým spôsobom je financované. Najideálnejšou možnosťou pre jeho dôveryhodnosť je ak má financie priamo od svojich čitateľov, či už sa jedná o formy predplatného, alebo stánkového predaja. Ďalším zo spôsobov ako médiá na seba zarábajú je reklama – čím predávanejšie konkrétne médium, tým atraktívnejší je aj jeho reklamný priestor. Avšak história všetkých svetových novín je postavená práve na kombinácii príjmov od čitateľov a od inzerentov. Mnohé renomované spravodajské stanice dokonca žijú len z predaja reklamy.

Najväčšie riziko spojené s dôveryhodnosťou médií je úzko späté s financovaním prostredníctvom sponzoringu svojich majiteľov. Problém takýchto médií nastáva najmä vtedy, ak majú informovať o záujmoch svojich vlastníkov. To znamená, že ak sa záujmy majiteľov a čitateľov dostanú do konfliktu - tendenciou média financovaného sponzoringom je informovať tak, aby pomohlo svojmu majiteľovi. Podstatný tu nie je biznis, ktorý robia médiá samostatne, ale biznis, ktorému pomáha ich vplyv na verejnú mienku.

V roku 1960 v Anglicku vznikol novotvar – tzv. „mindfulness“. U nás pod týmto pojmom najčastejšie rozumieme všímavosť či bdelú pozornosť. Skutočnosť, že túto cnosť takmer nepoznáme, vedie k tomu, že sme o ňu okrádaní. Možno i to je dôvodom pasivity v prijímaní informácii, ktorým mnohí z nás v súčasnosti trpia.

Skúšali ste sa napríklad niekedy zamyslieť nad tým, ako by ste vnímali priestor, ak by v ňom nebola žiadna reklama, ktorá sa snaží ukradnúť našu pozornosť a upriamiť ju na svoj produkt? V roku 2006 takto premýšľal primátor veľkého brazílskeho mesta – Sao Paolo Gilberto Kassab, ktorý presadil zákon „Cidate Libma“ (Čisté mesto), ktorým zakázal v uliciach všetku vizuálnu reklamu. Strhnutých bolo niekoľko tisíc billboardov. Mesto ostalo takpovediac – nahé. Opäť však vynikla napr. architektúra budov. Ľudia vonku získali voľnosť myšlienok, neupriamujú svoje myslenie na reklamy, či farebné billboardy. Nerozhodujú sa na základe tejto formy ovplyvňovania.

Ak sa vrátime na začiatok textu, k srne a poľovníkovi, tak na záver môžeme skonštatovať, že srna nikdy nemá proti poľovníkovi šancu. Nebola stvorená do modernej doby do sveta pušiek a vábničiek. My ľudia šancu máme. Môžeme byť lovení, avšak nemusia nás uloviť. Nemôžeme sa spoliehať iba na intuíciu. Tá nám je v mediálnom svete na nič. Neboli sme stvorení do sveta masmédií a internetu.

Virtuálny svet je niečo ako krivé zrkadlo. Skresľuje. Hnev nám pripomenie nezrelosť, súcit naivitu, nadšenie samochválu a láska gýč.

Nové technológie sú návykové a preto potrebujeme značnú duševnú silu, aby sme im dokázali odolať. Tiež potrebujeme vedomosti, aby sme sa dokázali vo verejnom priestore zorientovať a zručnosti, aby sme dokázali analyzovať to množstvo informácií, ktoré vôkol nás dennodenne víri. Tieto zručnosti a znalosti môžeme volať „kritické myslenie“. V súvislosti s ním budem citovať moju obľúbenú Evu Borušovičovú: „Treba myslieť v súvislostiach a kriticky. Overovať pravdivosť faktov. Posudzovať etickosť konania. Kultivovane diskutovať a argumentovať. Odolávať pokušeniam. Udržovať si morálnu integritu. Chrániť si súkromie. Budovať zdravé vzťahy. Vyvažovať prácu a osobný život. Nebáť sa. Nekradnúť. Žiť plnohodnotne, prežívať prítomnosť, poznať minulosť a zodpovedne myslieť na budúcnosť. A to všetko vo svete, kde je pravda a lož, slušnosť a zločin často od seba vzdialené len na jedno kliknutie myšou.“

#manipulaciamedii

0 notes

berlinundergroundrpg · 5 years

Text

Iris Koivu

Vek: 26

Postavenie: maliarka

Príbeh i povaha charakteru:

Písal sa deň letného slnovratu pre dieťa s bežným menom - Johnson. Snáď každý druhý živý aj mŕtvy tvor sa tak volal. Opäť, zas a znovu, neviem, čo vám o jej živote povedať. Snáď len to, že rodičia neboli ani len zasnúbení. Iris. Ktovie, odkiaľ prišlo jej meno, ale jej vznik prišiel z pobláznenie umelca. Z kvetu nádeje pre vášnivú lásku. Haha… Otec bol sochár, neznámy a tak ani jeho meno nie je dôležité, a matka? Štetka. Doslova a nebola teda lacná. Nikto nechápal ako si ju mohol ten muž s deravými vreckami dovoliť. Nikto nechápal, čo vidí on na nej. Padli si do oka akousi neznámou metódou a tak vznikla Iris, z pobláznenia. (Z noci, či snáď dňa, bez ochrany.) Súrodenci? Žiadny. O tom ako prišla na svet sa snáď ani menej povedať nedá. Obyčajná nemocnica, obyčajné čerstvé decko blond šticou. Tak to bolo, nerozmazávajme to. Tí dvaja vlastne dieťa ani nechystali- chyba sexu bez kondómu, no. Ale keď už ju mali? Šup s ňou do sirotčinca! Nestalo sa. A tak bola maličká vychovávaná prostredí, kde deň i noc behala okolo muža, čo si klepkal do mramoru alebo maľoval na zažltnuté plátna a ženy, čo sa vracala domov len ráno. Ich jediný príjem bol z ojazdenej maminky a otec s tým nič nerobil. Prečo by mal? Potreboval ju len ako svoju múzu, mal o nej svoju predstavu, ktorej sa za nič nechcel vzdať a predsa len, ten plesnivý jednoizbový byt, kde sa všetci traja mačkali na matraci obžratom moľami, nebol až taký zlý, nie pre nich. Pre batoľa už vôbec nie. Pre dieťa, ktoré sotva vedelo udržať rovnováhu na rukách i nohách, a teda po štyroch, určite niet nič lepšie ako plazenie sa po plesni, farbách a dýchať cigaretový dym, ktorý sa miešal vo vzduchu s chemický výparmi, čo unikal z túb od farieb. Hah. A tak maličká rástla, každým dňom silnela, aj keď ich financie boli teda biedne. Nejak sa to zvládalo. Už ako maličká poznala každý kút vyspelého ženského tela. Ako škôlkarka sa doma nedívala na televíziu, žiadnu nemali. Pozerala sa na čosi iné, kdekto by to nazval live porno, ale ono to bolo inak. Bolo to tvorenie obrazu. Áno, maličká sa dívavala na to, ako jej mama prostitútka ležala na tom rozožratom matraci, ako rozťahovala nohy a ako pán, čo bol jej otcom škrabe uhlíkom po plátne. Tak vyzerali večery maličkej a vôbec jej to nebolo čudné, ani keď počúvala ostatné dievčatká v škole. Začalo jej to dopínať, až keď začala škola. Nemenilo to nič na fakte, že sa jej dostávalo patričnej lásky. Prvá trieda sa niesla v duchu poslušnosti a to všade. Striktne. Akási forma domáceho násilia. Pud sebazáchovy. Neprežije ten silnejší, ale ten, ktorý sa vie prispôsobiť. A tak sa malá Iris naučila zapáčiť každému všetkým, čo mala. Rozkošné dievčatko s copíkmi. Poslušná dcéra s krotkým úsmevom. Dokým videl „otecko“ to, čo chcel, dovtedy mala ona to, čo chcela. Pýtate sa ako sa to stalo? Ako sa to začalo? Z pobláznenia. Z rozbitia. Ružových okuliarov, cez ktoré sa díval. Čo len vám poviem? Rádoby umelcovi rupli nervy zo štetky. Nie preto, že by zanedbávala ich dieťa. Plod lásky, samozrejme. Išlo mu o to, že nebola len jeho. Že jeho múza nie je len JEHO. Krik, prázdne fľaše, smrad zvratkov miešajúci sa s vôňou olejových farieb (o cigaretách nehovoriac, ale tie tam boli aj predtým). Tak nejak to u nich vyzeralo. Krása, však? Niekde tam začala klíčiť nechuť maličkej voči vôni typickej pre umelecké ateliéry. Napriek tomu vždy vzala do ruky štetec, keď jej to otecko nakázal. Poslušná. Chcela sa páčiť. Musela byť poslušná, aby sa jej neušla facka. Ani hrubé slovo. Bola to malá čarodejka, ktorú umelec hýčkal. Mal v nej to, čím sám nebol. Talent. Obrazy s delikátnym dotykom, výnimočné ako sny. Ilúzie, odrazy reality. Trieskanie dverí a plač. Pre dieťa takéto prostredie neveští nič dobré, ale nikdy na ňu nikto nevztiahol ruku, aspoň nie do toho dňa. Dňa, keď pán maliar odišiel. Zistil, že jeho múza je vlastne špinavá handra, štetka, prostitútka a tak sa vzal, zanechajúc za sebou všetko. Ružové okuliare, cez ktoré sa díval boli preč. A on tiež. Maličká sa tešila, ale maminka nie a jej trápenie schytal kto? Maličká. Cigarety a alkohol. Bol to ten čas druhého stupňa základnej školy, všakže? Nepamätám si isto, myslím, že hej. Vtedy odišla aj všetká rodičovská láska a jej strach zo samoty začal formovať svoj tvar, tvoriť si svoje srdce, ktorého tlkot ju ohlušoval. Nikto ju v tom nemohol zastaviť. Doma mala k tabaku i chlastu voľný prístup, vonku tiež- zlá parta, zlý vplyv. Ako sa tam vôbec dostala? Tak nejak prirodzene. Stále vyzerala ako slušné dievčatko, trošku otrhane, ale predsa len- žila zo dňa na deň, z centu na cent. Akosi sa však stalo, že sa zo zatuchnutého bytu dostala. Sociálka. A začala putovať, no všade to bolo to isté. A iste, príbuzných možno mala, nepoznala. A oni nevedeli, že existuje. Vzájomný nezáujem. Nech bola kdekoľvek, prirodzene vplávala do takzvanej zlej party a kruh sa točil znovu. Začalo to trávou, klasicky a potom to pokračovalo. Alkohol, drogy, cigarety. Drogy, cigarety, alkohol. Cigarety, alkohol, drogy. A neskôr. Vždy sa však vrátila do domova, inde bola len na obtiaž a tam tiež. Prekvapivo. Nech bola kdekoľvek, bolo to to isté. Nech bola kdekoľvek, vyhýbala sa učebni výtvarnej. Istý čas. Kvôli prirodzenej nechuti. Než zistila, že hodiny, čo trávila pred plátnom mali svoj dôvod. Že by mala svoj talent rozvíjať. Využiť. Akoby luskom prstov sa minca obrátila. Ale minca má stále dve strany, že? A aj karta má viac než jednu tvár. Ostávala tým, kým je. Avšak iný videli len to… To. Prvé krôčky. Prvé súťaže. Prvé ceny. Prvé známe meno. A prvá rodina. Vrúcna láska a teplé rodinné večer. Rodinné výlety. Haha. Zlatíčka, nenechajte sa oklamať. Nič z toho. Šlo len o reputáciu. O to, že daný pár nemal nárok na deti, ich telá im to nedovoľovali, ale potrebovali dieťa. Najlepšie chlapca. A predsa si zobrali dievča, zo všetkých detí, vzali to malé, ktoré mohli sotva tvarovať, ktoré malo v záznamoch priveľa nevhodných činov pre dieťa vyššej spoločnosti, a predsa. Pretože už od pohľadu vedeli, čo je zač. Vedeli, že sa podriadi, aby mala to, čo chce. A čo je lepšie pre reputáciu než zachrániť s detského domova dieťa s talentom? Uprela na nich modré očká. Dve modré jazierka. A podali si ruky, uzavreli dohodu. Boli to zvláštne roky. Nechýbalo jej nič. Nestarali sa o nič z toho, čo robila, dokým to neohrozilo ich reputáciu. Ani ju len neposlali na odvykačku. Nie že by jej verili, že prestane. Verili, že všetky svoje svinstvá udrží pod obrúskom. Že jediné, čo o nej budú vedieť je to najlepšie. Že na akciách bude taká, aká má byť. Upravená, v pekných šatách, vystretá a pôvabná. Taká aká má byť žena. Málo toho vedeli o budúcnosti. Pretože im podnik skrachoval a ju to nijak neovplynilo. Prežije ten, ktorý sa prispôsobí. Jej tvár z vyššej spoločnosti zmizla, prevzaté meno tiež. Ostala Len Iris. Nie Johnson, nie nijaká. Už bola plnoletá, sama sebe zákonným zástupcom. Sama sebe stratená, putújúca sem a ta. Los Angeles, mesto snov. Mesto, kde vzkriesila svoje meno a umenie veľkolepou výstavou. Málokto vie, čo sa dialo medzi tým. Máločo vie o tom, čo sa stalo po tom ako odišla. A ani sa nezaujímala. Ani ju nenapadlo, že by sa im mala odvďačiť za rodinu. Za to, čo jej dali. Stalo sa toho mnoho. Jej vnímanie sveta. Rodina, priatelia, priateľky, kamaráti. Povedzme, že boli. Nejaký sú. Nejaký nie sú. „Prečo maľujete?“ „Pre peniaze.“ Ani len neváhala, ani len nepremýšľala. Moderátorka sa nervózne zasmiala, snažila sa zmeniť tému. „Čo? Mysleli ste, že vám poviem niečo o tom, ako ma to napĺňa? Ako chcem svojimi obrazmi poukázať na toto a tamto? Ako rozprávam o svojich pocitach cez plátka. Oh, miláčikovia. Nie, nie, zlatíčka…“ Prerušili vysielanie.

V LA sa toho veľa udialo. Viac než by si želala. Zdiela tajmostvo s mužom menom Tom Kaulitz. Tajomstvo, ktoré je najlpšie si vziať do hrobu a tajomstvo, s ktorým sa presťahovala do Berlína.

Dámy a páni, Iris Koivu. Všetci vedia časť z jej histórie, všetci to nechávajú pod obrúskom. Nevidia ju, len to, čo tvorí. Pretože tak sa všetkým žije jednoduchšie. Úsmev položený na zmyselných perách a intenzívny pohľad modrastých očí, ktoré vás topia a predsa nemajú záujem. „Zdravím, máte záujem o obraz?“

0 notes

michalmajka · 5 years

Quote

Výletný víkendík

Počasie nám vyšlo, tak prečo ho nevyužiť. V sobotu sme nasadli na vláčik, ktorý nás doviezol na stanicu Paekakariki vzdialenú 40 km od Wellingtonu (táto stanica slúžila kedysi ako hlavný uzol/prestupná, kde ste sa mohli občerstviť... teraz z nej je milé múzeum..., podotýkam, že stanica pozostáva z malého pozdĺžneho domčeku, kde sa z jednokolajky stáva štvorkolajka a potom, áno, zasa jednokolajka). Výlet na Peakakariki Escarpment Trek alebo aj “Stairway to heaven” nám zabral 4 hodiny. Chodník vedie nad cestou, popri mori a v strmej skale zároveň. Je plný krásnych výhľadoch, schodov, mostov, ďalších výhľadov a schodov :D

Druhý deň sme sa vybrali aj so spolužiakom na výlet jeho autom, ktorý je neuveriteľne zo Slovenska! (ževraj tu Slovákov už viac nestretnem, skvelá náhoda a výhoda :D ). Pokračujeme po stopách Pána Prsteňov na Putangirua Pinnacles. Tu sa natáčala scéna ako sa Aragorn, Legolas a Gimli vydali do Černoboru hľadať Armádu mŕtvych viz UKÁZKA Z FILMU. Mimochodom, atmosféra je tam i tak trochu strašidelná. Po tomto zážitku sme namierili k majáku na Cape Palliser a obzrieť si obrovskú kolóniu tuleňov. Ako keby ani neregistrovali, že sú okolo nich ľudia. Vyvalovali sa na pláži, plávali, malé šantili vo vode a lozili po skalách. Výlet sme zakončili ochutnávkou miestnych vín v meste Martinborough a neodišli bez proviantu, samozrejme :)

pozn. Možno ešte niečo málo k verejnej doprave. Neexistuje! :D Je drahá a na veľa miest sa človek ani nedostane ak nemá auto. O pravidelnosti spojov by som najradšej pomlčala. Wellington - hlavné mesto a do MESTSKÝCH častí kľudne ide spoj raz za hodinu. Ako u nás na dedine, hm, väčšej :D

0 notes

rebarborka · 7 years

Text

Ďaleko/cesty/1/2

...pocit slobody a pocit absolútnej blízkosti majú čosi spoločné, myslím si...

Na benzínovej stanici v macedónskych horách sa ma vodič modrej škody fábie snaží presvedčiť, že langoš je národné macedónske jedlo. Pijem kávu a pozorujem červeno-žltú zástavu nad strechou motorestu. Vravte si čo chcete, langoše sú z Maďarska, hovorím a zakusujem pri tom do toho svojho, s jogurtom. Vodič modrej škody fábie odporuje, langoše sú z Macedónska.

Sedím na zadnom sedadle modrej škody fábie a Marko mi podáva pomarančový džús. Marka som stretla v Skopje na balkóne s umelými ružami. Bol to dlhý deň, vtedy keď som v kaviarni na námestí napísala transatlantický list pre muža s tetovaním smrti, objednala si šopski šalát a do ruky žobrajúceho decka vtisla dvadsať denárov, žuvačku a kresbu mačky. Decko začalo radostne ďakovať a rozprávať sa so mnou plynule po nemecky. Bol to dlhý deň, keď digitálna tabula na ulici 11. Októbra ukazovala 38 stupňov celzia a tri hodiny popoludní, aj napriek tomu že bolo šesť hodín večer a slnko už ochladlo. Cigánske deti na voze ťahanom miniatúrnim poníkom spievali. Na trhu som si kúpila šesť sliviek a na balkóne s umelými ružami stretla Marka. Bol to dlhý deň.

Na horizotne jazera Ohrid sa miluje voda s oblohou, je to tak napísané v jednej starej albánskej básni, hovorí mi Marko keď spolu kráčame hore kopcom. V jazere Ohrid žijú vodné hady, keď plávam, zdvíhajú hlavy nad hladinu ako malé draky. Na dne jazera Ohrid je rozbité zrkadlo, a keď zapadá slnko, črepiny odrážajú svetlo na hladinu. Červená farba oblohy ma vo svojej pragýčovosti stále dokáže dojímať. Starká vždy hovorila, že keď je obloha červená, bude v noci preliata krv. Na jazere Ohrid sa kedysi potopila loď a 15 bulharských turistov zahynulo v panike, snažiac sa vypáčiť okná, hovorí mi Hasan ktorý sa každé leto vracia z Istanbulu do rodného mesta a pomáha rodičom v obchode so suvenírmi. S Hasanom bicyklujeme popri vode a ja sa pýtam na túlavých psov. Myslím na ľudí, ktorí sa nikdy nevrátili domov, na ľudí ktorí sa vracajú domov každé leto, a potom na tých, ktorí sa nemajú kam vracať. Na dne jazera Ohrid sú črepiny zrkadla a bulharskí turisti nimi vysielajú svetelné signály.

Ohrid je neviditeľné mesto, úzke uličky vedú do kopca a zase dolu, schody uzatvárajú bludný kruh a pouličné mačky sa vyhrievajú na kameňoch ako jašterice. Na skalách pri ruine starého chrámu som stretla starého muža, nevedela som nájsť cestu na pláž a on ma viedol pomedzi borovice. Hovoril šiestimi jazykmi a tvrdil, že je filozof. Marka som stratila v ten deň medzi skalami a neskôr sme sa už nestretli.

Vodič auta má na ramene vytetovaného albánskeho orla a za jazdy mi ukazuje fotky svojej ženy a seba v roku 1995. Vtedy žil v Taliansku, to bol iný život, mal tam svoj small business a dvesto mileniek. Potom odišiel do Ameriky, predával tam pizzu, preto vie tak dobre po anglicky. V Štátoch si nechal vytetovať na rameno dvojhlavého orla. To aby nezabudol na to, odkiaľ pochádza. Narodil sa v Macedónsku ale jeho krv je albánska. Krv nie je voda. Vietor fúka do auta kúdole prachu zo serpentínovej cesty. Už dva mesiace tu nepršalo. Čo tu vlastne robíš, dievča? Mala by si sa vrátiť domov, nájdi si muža a maj s ním veľa detí. Deti, deti sú zmysel života. Ja mám štyri. Hrabe sa v priečinku palubnej dosky, ukazuje mi fotku s rodinou. On, jeho krásna žena v červených šatách, štyri deti a ohromná monstera deliciousa. Vysadil ma na kraji cesty v meste zvanom Elbasan, a mne sa to meno zdalo krásne.

Pocit slobody je podobný pocitu absolútnej blízkosti, myslím si. Naplní človeka od prstov na nohách až po korienky vlasov. Privieram oči, keď sa v Dhërmi hádžem do vĺn po dlhej ceste preplneným autobusom a zase ma dojíma pragýčovosť farby oblohy. Pocit slobody je možno pocit absolútnej blízkosti k sebe samému. Na pláži som našla biely kameň v tvare srdca s malou dierkou v strede. Chcela som si ho vziať domov, ale uvedomila som si, že sa mi ho nechce so sebou vláčiť.

Tirana má dve tváre. Horúci betón a tieň širokých bulvárov. Preplnené kaviarne a autobusy. Prázdne námestia. Na Ruga Ismail Qemali pouličný predavač kníh z druhej ruky vyložil na múr český slovník. Zastavila som sa. Myslela som na českú knihu o cirkuse, ktorú som videla na Parížskom Porte de Vanves a na pohľadnice, ktoré dostávala istá señora Rosa Guivernau z rôznych miest na rôzne adresy až do svojej smrti. Sťahovala sa často. Nemala manžela ani deti, iba mnoho priateľov, mi querida Rosa. Potom zomrela a ktosi vyprázdnil jej byt, všetko predal. Nábytok, kvetinové šaty, porcelán, spomienky na dávne cesty a lásky. Štós pohľadníc zabalený do hnedého baliaceho papiera ležal medzi cínovými vojačikmi, neplatnými mincami a obitými šálkami na blšom trhu v Barcelone. Mi querida Rosa, myslím na teba často…

Kráčam po Ruga Ismail Qemali a myslím na to, že táto ulica mi pripomína Paríž. Myslím na putovanie predmetov, na pohladnice zabalené do hnedého baliaceho papiera, na knihy v cudzích jazykoch zabudnuté vo vlakoch, myslím na nikdy nedoručené balíky a na ľudí, ktorí sa nikdy nevrátili domov. Pijem kávu a píšem pohladnice.

Vraciam sa domov.

Prerážame hradbu ťažkých mračiem, klesáme, hluk motorov, turbulencie, kdesi v zadu plače decko, asi ho bolia uši. Chlad letiskovej haly, vietor cudzieho mesta, nočný vlak, neónové svetlá, bezvýznamné stanice za oknom. Prší.

12 notes · View notes

lasicenaceste · 6 years

Text

// Jodhpur 27.2.

Ráno sme zamierili na raňajky podľa TripAdvisora. Bola to malá kaviarnička pri veľkej veži na starom trhu. S majiteľmi sme sa dali do rozhovoru. Pôsobili veľmi mierne a slobodomyseľne, veľmi príjemní ľudia. A servírovali tam dosť chutnú masalu. Prv než bolo jdelo pripravené, šiel som vymeniť boty. Nebol s tým žiadny problém. Potom sme sa vybrali na pevnosť. Po ceste strmým chodníkom sa ukázalo, že boty sú príliš malé, lebo začali tlačiť. Ešteže si viem vybrať.

Keď už sme tu, vyskúšame aj ich múzeum, aj keď ani jeden z nás nie je muzeálny typ. Pevnosť a hrad vo vnútri vyzerali veľmi honosne a viac vyzdobene, ako zámky u nás. Múzeum bolo ale chudobnejšie, najviac sa mi páčili dve veľmi luxusné miestnosti, z toho jedna slúžila na posluch hudby a vzývanie bohov a druhá asi skôr na iný druh zábavy.

Výhľad na mesto bol odtiaľ fakt krásny. Aj kvôli tomu sme tam šli, teda minimálne ja, lebo ma iritovalo, ako dobre sa čnie tá pevnosť nad mestom, a vravel som si, že odtiaľ môže byť dobre vido a že aj sa sa chcem tak čnieť.

Vevereice nás vyprevadili druhou bránou.

Prešli sa cez modré mesto. Malebné uličky, úzke a strmé schody domov, malé svätyne, motorky a kravy. Koncentrované hluky, zvuky, pachy a vône. Znamenité.

Plní kultúrneho obohatenia sme sa nechali vlákať do luxusne vyzerajúcej reštaurácie. Dal som si tam vážne chutný burger z asi šošovice s hríbmi a Luci trochu menej chutné cestoviny so syrovou omáčkou.

0 notes

autoring · 4 years

Link

Když chcete jít na kávu nebo ke kadeřníkovi, musíte většinou opustit svůj dům. Ovšem existuje sídlo, které nabízí jednu velkou specialitu. Abyste se ocitli na ulici, nemusíte vůbec chodit ven. Stačí projít pár místností a sejít několik schodů. Dům s vlastní ulicí ve sklepě se nachází v Potomacu v Marylandu.

V galerii si můžete prohlédnout, jak to vypadá, když se vášeň pro staré a stylové uličky promítne do současného světa. Vypadá to fantasticky. Celé sídlo – jen ‚dům‘ se nám v tomto případě nechce používat – stojí na čtyřakrovém pozemku a jeho rozloha je 1123 metrů čtverečních.

Navíc je na prodej. Pokud by měl snad nový majitel pocit, že pozemek je malý, dostane možnost si koupit ještě další dva okolo. V sídle je sedm ložnic, osm koupelen a nespočet pokojů, které ovšem byly přetvořeny ve fiktivní ulice. Na nich jsou obchody, kadeřnictví, květinářství nebo hostinec. Hodně zajímavě působí tetovací salon nebo také obchod se sportovními potřebami.

Absolutní autařské nebe. Podnikatel si postavil garáž snů ve starém kostele

Nový majitel se ale bude moci ráno s kávou v ruce procházet i kolem autoservisu nebo čerpací stanice. A oba tyto objekty jsou reálné! To proto, že majitel domu po fiktivní ulici rozestavěl několik sběratelských aut, které potřebují pohonné hmoty a sem tam nějakou tu opravu. Na fotkách je vidět třeba Citroën 2CV nebo Jaguar E-Type.

if (sssp.displaySeznamAds()) { } else { var script = document.createElement("script"); script.setAttribute("src", "//pagead2.googlesyndication.com/pagead/js/adsbygoogle.js"); script.setAttribute("async", "async"); document.querySelector("body").appendChild(script); } (adsbygoogle = window.adsbygoogle || []).push({});

Celé sídlo je z roku 1987 a kromě výše popsaného má také čtyři standardní garáže a na pozemku najdete také dům pro hosty (samozřejmě plně vybavený), tenisové kurty či vyhřívaný bazén. Za to všechno si realitní kancelář Washington Fine Properties naúčtuje 4,5 milionu dolarů, tedy asi 108 milionů korun.

Příspěvek Nadšenec si doma postavil malé a stylové město nejen pro stará auta. Teď je na prodej pochází z auto-mania.cz

0 notes

ckknirsch · 5 years

Text

Rybí dážď

Každoročný rybí dážď je vždy dôvod na oslavu v tejto dedine v Hondurase...

Lluvia de Peces alebo dážď rýb sa že vraj v dedine Yoro objavuje aspoň raz a niekedy dokonca i dvakrát do roka. Pri obrovskej búrke tu že vraj z neba padajú malé rybky.

(more…)

View On WordPress

#national geographic #počasie #ryby #Úžasné miesta

0 notes

theladyjstyle · 6 years

Photo

Updated: 8/7/2018 | August 7th, 2018

Prague is a destination that always seems to be in vogue. It’s been on the tourist map for decades and the crowds show no signs of abating, especially as it becomes a center for digital nomads and tech workers.

Prague is a gorgeous, well-preserved medieval city coupled with a rich history, expansive parks, Vegas-style nightlife, and a hint of romance. The city holds a special place in my heart: it was the first city I backpacked through on my round-the-world trip in 2006. It was where I stayed at my first genuine hostel, the first place I was on my own, and the first place I went to where signs weren’t in English. I grew as a traveler in this city.

I’ve been back over a dozen times since that first visit. Over the years, a lot has changed — there are more tourists, prices are higher, the food is more international, and more foreigners live in the city. But the city’s essence — all the cliché stuff (cobblestone streets, quaint medieval houses, incredible charm) that makes Prague….well, Prague — is still there.

Today’s blog post puts the best Prague has to offer into a manageable four-day itinerary. If you are looking for a way to organize your trip, this itinerary will help you do so by teaching you what to see and do in Prague!

What to do in Prague: Day 1

Take a free walking tour Walking tours are a smart way to orient yourself to a new city, learn some history, and hear about the main attractions. There are a TON of free walking tours in Prague, so you’ll have plenty of options. All the tour companies meet near the astronomical clock in the Old Town Square at 10 a.m. and last about three hours. They will give you an overview of the main sites like the Old Town Square, Charles Bridge, Prague Castle, the Jewish Quarter, and more.

My favorite company is New Europe. They operate free tours around Europe and tend to have upbeat guides and lots of historically accurate information. Free Tours by Foot is another great option for free tours in Prague.

If you are looking for a paid tour, check out Prague Alternative Tours which run amazing alternative art and history tours throughout the city. I highly recommend them. They are run by local artists.

Visit Prague Castle

The famous Prague Castle is the next logical place to visit since all the walking tours end near this popular sight. The castle, which lords over the city, consists of multiple sections: St. Vitus Cathedral, the Old Royal Palace, The Story of Prague Castle, St. George’s Basilica, Golden Lane with Daliborka Tower, the Powder Tower, and Rosenberg Palace. You can buy a ticket to any or all of these sights from the box office. The most famous structure is St. Vitus Cathedral — this is the large building you see when you look up at the castle from outside the city walls.

119 08 Prague 1, +420 224 373 368, hrad.cz. The castle is open daily from 6am-10pm. Tickets range from 70-350 CZK, with discounts available.

Walk around Petrín Park

Petrín Park is the city’s biggest and most beautiful park, with sweeping views of Prague. You’ll find a garden, a maze, and a lookout tower that looks like the Eiffel Tower. You can climb the 299 steps to the top of the tower and get an awesome view of Prague (on a clear day, you can see the Czech Republic’s highest pea, Snezka, some 150km away). What I love about this expansive park is how easy it is to get lost among the trees. Paths meander throughout, and it’s a relaxing contrast to the crowds of the historic center. Keep in mind that this park is on a big hill and walking to the top can be strenuous. There is a funicular that can take you down (and up) the hill if you don’t feel like making the trek.

Petrínské sady 417/5. The park is open 24 hours and admission is free.

Visit the John Lennon Wall

After Petrín Park, head down towards Kampa, a neighborhood by the river, and visit the John Lennon Wall. Toward the end of Communism in the 1980s, students started writing John Lennon lyrics on this wall as a way to air their grievances. Today, the wall represents love and peace. Tourists are allowed to write or paint on it too.

Velkoprevorské námestí. The wall is free to visit anytime.

Relax on the waterfront It’s been a long day, so relax in Kampa with a satiating drink, some food, or a coffee. There are a number of appealing restaurants and cafés in the area. To get here, just keep walking toward the river from the John Lennon Wall. You’ll cross a little bridge and there you are! You’ll find lots of places to eat, sit, and relax, and when you’re done you can walk across the famous Charles Bridge back toward the city center.

Suggested restaurant: Kampa Park Restaurant, Na Kampe 8b, Lesser Town, +420 296 826 102, kampagroup.com.

What to do in Prague: Day 2

Explore the Old Town Square

Though you got an overview of the Old Town Square during your walking tour, today you can savor the square’s attractions in detail. Some of the highlights include:

Hanging out in the square — The people-watching is unbeatable as tourists, families, students, and touts pass through the square. Sit on one of the benches, eat a sandwich, and enjoy! Moreover, there are a number of talented musicians — ranging from jazz musicians to Scottish bagpipe players, and everything in between — that perform in the square.

Astronomical Clock — Watch the most overhyped attraction in all of Prague! While the hourly chime that people line up for is anticlimactic, the detail and artistry of the clock make it one of the most beautiful in Europe.

Visit the churches — The beautiful Tyn and St. Nicholas churches ring the square. St. Nicholas is open all day, but Tyn is only open in the mornings and late afternoons.

Explore the catacombs — Under the Old Town Hall, you’ll find a series of catacombs worth exploring. They were the first level of the medieval houses that used to be in the square. Now, they are an exhibit (enter through the tourism office) showcasing medieval life.

Staromestské nám. +420 221 714 444, prague.eu/en.

Explore the Jewish Quarter

The Jewish Quarter in Prague is located between the Old Town Square and the Vltava River and has six synagogues, a Jewish Ceremonial Hall, and the Old Jewish Cemetery. It is one of the most popular attractions in Prague. Hitler saved it from Nazi destruction because he wanted to make the area a museum to the lost Jewish race. Now, the museums, synagogues, and historic graveyard in the area honor the history of what was one of the largest Jewish communities in Europe.

Explore Letenské sady (Letná Park)

This park, across the river from the Jewish Quarter, features several walking trails, a café, and expansive views of the city. You’ll see a lot of art students painting the cityscape. Crossover to Chotkovy sady for beautiful gardens and rear views of the Prague Castle. It’s quiet, with secluded paths that make for an intimate romantic stroll.

170 00 Praha 7. The park is open 24 hours and admission is free.

Take an underground Prague tour Prague Underground Tours runs an underground tour of the medieval houses in the city center. There are many “catacombs” in Prague, which are basically the first couple of levels of old houses as Prague has risen on the rumble of many buildings over the centuries. This tour may be short but it provides a detailed history about medieval Prague and is super interesting!

Malé nám 459/11, +420 777 172 177, prague-underground-tours.com. The tour costs 410 CZK and lasts about 70 minutes.

What to do in Prague: Day 3

Take a day trip to Kutná Hora

Kutná Hora was an important center for silver mining in medieval Bohemia. It helped keep the kings of Prague rich. Now the town is famous for its creepy bone church, Sedlec Ossuary, which contains 40,000-70,000 bones. Since the church takes only about 15 minutes to see, head into the historic city center to see some of Kutná Hora’s other attractions, including marvelous medieval churches, overlooks, well-preserved streets, and a large town square. It’s a small and quiet town that feels like Prague without the crowds. You can take a tour or travel to Kutna Hora on your own.

Trains for Kutná Hora leave the Prague main train station every two hours in the morning and the journey takes about an hour. It costs around 100 CZK.

What to do in Prague: Day 4

Explore Vyšehrad

While Prague Castle gets all the love, Vyšehrad, located in the southern part of the city, was also one of the original castles of the kings of Prague. It was built around the 10th century and contains Prague’s oldest surviving building, the Rotunda of St Martin. Few tourists ever come here, so you’ll get the castle and its views of Prague to yourself. It also offers good upriver views of the city.

V Pevnosti 159/5b, Praha 2, +420 241 410 348, praha-vysehrad.cz. Open 9:30am-5pm (6pm during the tourist season). Guided tours cost 120 CZK.

Walk up the river back into town From the castle, you can take a nice walk along the river back into the center of town. There are walking and bikes paths as well as places to stop, sit, and maybe read a book. It’s mostly locals around here, despite it being about 20 minutes from the city center.

Visit the Powder Tower

Back in town, be sure to check out this medieval tower, one of the original 13 city gates. Construction began in 1475 and, during the 17th century, the tower used to store gunpowder. It was heavily damaged in 1757 and most of the sculptures on it were replaced in 1876.

Namesti Republiky, 5, Stare Mesto, +420 725 847 875, muzeumprahy.cz/prasna-brana. Open daily from 10am-10pm. Admission 100 CZK, with discounts available.

Wander the streets of Prague

Prague is a stunningly beautiful and historic city. Meander its winding streets. Find random restaurants, markets, and churches. Sit and watch the people go by. Get happily lost and find your own offbeat attractions and things to do while you’re here! Travel is, after all, an act of discovery!

Other Activities to see and do while in Prague:

Take in a concert — Prague is famous for its classical music and there are concert halls throughout the city. They perform nightly shows of classical piano and singing and you’ll find people selling tickets throughout the city.

Visit the Franz Kafka Museum — Love Kafka? Great! Then you’ll know Kaftka was from Prague. There is a museum dedicated to his life and work here on the banks of the river. Cihelná 635/2b, +420 257 535 373, kafkamuseum.cz.

Visit the National Monument at Vitkov Park — This hill has played an important role in the development of the city and has a gigantic statue of Jan Žižka, who defeated the Catholic King Sigismund and his forces in 1420 on this very hill! You’ll also find the Ceremonial Hall here, which has an exhibit on the history of the country during the 20th century (it’s really good and detailed) and the Tomb of the Unknown Soldier. The high vantage point gives you incredible views of the city and the park is popular for running.

Suggested Places to Eat in Prague:

Country Life — Cheap vegetarian buffet that offers travelers great value for their money.

VinoGraf — Off-the-beaten-path wine bar serving only Czech wines. Its small, candlelight setting is also a good date spot.

U Medvídku — Traditional Czech food with delicious soup and goulash. They also brew their own beer.

Las Adelitas — Delicious and authentic Mexican food for those with a fiery palate, the best I’ve found in continental Europe.

Prague Beer Museum — Despite its cheesy name, this place has a wide selection of beer and good food with large portions.

***

Prague has been one of my favorite cities in the world since I first visited in 2006. Though there is a constant mass of tourists, Prague’s magnificence will always make this touristy city one worth visiting. And, hopefully, this itinerary will help you decide what to see and do during your visit to Prague.

Book Your Trip to Prague: Logistical Tips and Tricks

Book Your Flight Find a cheap flight to Prague by using Skyscanner or Momondo. They are my two favorite search engines. Start with Momondo.

Book Your Accommodation You can book your hostel in Prague with Hostelworld. If you want to stay elsewhere, use Booking.com as they consistently return the cheapest rates. (Here’s the proof.)

Don’t Forget Travel Insurance Travel insurance will protect you against illness, injury, theft, and cancellations. I never ever go on a trip without it. I’ve been using World Nomads for ten years. You should too.

Need Some Gear? Check out our resource page for the best companies to use!

Want More Information on Prague? Be sure to visit our robust destination guide on Europe for even more planning tips!

The post How to Spend Four Days in Prague appeared first on Nomadic Matt's Travel Site.

How to Spend Four Days in Prague https://ift.tt/2yfCLsC

#Nomadic Matt's Travel Site digital nomad

0 notes