#hranica

[ckknirsch]

Západná Sahara

Neuznaná krajina ktorá je väčšia ako Spojené kráľovstvo, no namiesto 65 miliónov ľudí ho nazýva svojim domovom menej ako 600 000.

Tej gigantickej hradbe, ktorú v dĺžke prekonáva len Veľký čínsky múr, sa niekedy hovorí Múr hanby. V nekonečných pieskoch Západnej Sahary ju postavili Maročania, zriadili pozdĺž nej mínové polia a nechávajú ju strážiť po zuby ozbrojenými jednotkami. Niet divu – vďaka múru môžu nerušene čerpať z bohatých zdrojov, ktoré územia za ňou skrývajú. Nachádzajú sa tu ropné polia, ale taktiež polovica…

[lyricallymnded]

slow motion // silverstein feat. mike hranica

[binders-and-beanies]

[decemberthe7th]

⛵⛵⛵⛵⛵⛵

[amber-lucca44]

Hello u.u ❤️

[zakazanestrany]

Malý vesmír v raji

Keď máš dvadsať a niečo, tak si musíš odpustiť inak nikdy nedospeješ. Prijať to, čo bolo a prestať sa s tým identifikovať. Je na čase vytvoriť si vlastnú identitu a nie živiť minulosť. 

Rada sedím u seba v kancli a len tak pozerám na zamračenú Bratislavu - malý vesmír. Budova, kde robím je aktuálne diapazón komunizmu, ktorý je miestami elegantne prerobený na haló volá vám rok 2007 a chce svoje šedé koberce naspäť. Nevadí, v tomto nie som náročná.Vlastne mať samostatný office je celkom oslobodzujúca vec, môžem v ňom spať, plakať, prípadne nerušene rozmýšľať nad rozhovormi s mojimi kamoškami. 

Tým, že je Bratislava malá, tak každý pozná každého. Malý vesmír. Posledných x chlapov, ktorých som riešila zákonite poznal niekto z môjho okolia. Je to lepšie ako rating na wolte, dopredu človek vie, aký garbág ide jesť ale proste fastfood si ani ja stále neviem odpustiť. Také hranolky z mcdrivu o 2:15 ráno v tomto kontexte dávajú nový zmysel. Dopredu viem, že mi z toho bude zle, že sa ani poriadne nenajem, nevyspím a že moja pečeň mi na druhý deň dá bitch slap vo forme krásnych fialových kruhov pod očami. Ale pomôžem si, keď mám rada dobrodrúžstvo? Cez deň jeptiška, večer márnotratná dcéra. Niekto tomu hovorí manická depresia, ja čajdy rajdy. 

Vlastne každý z nás hľadá hĺku, len ja si ju miestami zamieňam za temnotu, choas a ketamín. Dostane ma to síce do zvláštných zákutí mojej identity, niekedy až integrity, avšak zatiaľ neviem inak. Snažím si pripomínať si, že keď hľadám lásku svojho života, tak ju nemám hľadať na drogách. Pretože tam sa ľahko zotrie hranica medzi realitou a snom, zostane len opar halucinácie. Veľmi chutnej a už potom nechcem inak. 

Sociálne siete nám dopomáhajú k šíreniu našej povesti, nechcem vedieť koľkokrát bolo preprané moje meno v nejakom groupchate. A nechcem vedieť ani môj rating na tinder wolte, podľa mňa by som bola spicy. 

Leto je ideálna príležitosť na sedávanie na múriku a ohováranie všetkých možných nočných eskapád. Vďaka bohu za kamošky, keď môžem niekomu bez hanby povedať nad kým masturbujem alebo s kým by som ten sex už nezopakovala, tak sa pocit hanby radikálne zmenšuje. Minimálne viem, že som prijatá aj za tie moje temné stránky, ktoré som doteraz nikomu neukazovala. Bordel a špina v raji. 

Milujem tu sedieť v tichu, rozmýšľam aj nad tým, že opäť začnem praktikovať to, že si dám na skoro celý deň letový režim. Stratím kontrolu nad tým, či vôbec na mňa niekto myslí, keď na mňa nereaguje na sociálnych sieťach alebo budem len v tichu sedieť s vlastným podcastom v hlave, ktorý ti sem budem zapisovať. Ale kludne reaguj a povedz mi, čo si o tom myslíš a či to máš rovnako. 

Posledných 5 rokov riešim tému prečo sa neviem zamilovať, akoby moje srdce zostalo hladké ako z kameňa. Nešlo do neho spraviť žiaden zárez. Ja samozrejme furt musím niečo robiť a niekoho riešiť, tak za tých 5 rokov som sa už mala pomaly brať, podľa mňa aj dvakrát, keby nešpekulujem.  Dobre, že sa tak nestalo, lebo by som podľa mňa na antidepresívach rozmýšľala ako skočiť z okna prípadne sa spochybňovala hodiny nad tým, že či nie som lezba alebo by ma chytila taká popôrodná depresia, že by som ublížila sebe aj dieťaťu, lebo by som bola zbabelá čeliť realite, že žijem s niekým, kde tú blízkosť neviem vytvoriť. Ani keby sa sebemenšie snažím, pocit viny z vlastnej neschopnosti milovať ma roky prenasleduje, ako nedeľná úzkosť z toho, že ráno je pondelok.

Okrem tejto depky som začala redukovať moju hoe fázu len na mužov, s ktorými som mala orgazmus. Číslo sa zredukovalo o cca 60 percent ale stále sa zo seba necítim lepšie. Pred 5 rokmi som k sebe pustila totálneho magora a roky som nečelila tomu, že vlastne nie som prenesená cez tento vzťah. Samozrejme takého o ktorom som stále počúvala od mojej matky, že prečo chodím s takým kokotom a prečo ho milujem. Nemyslím si, že sa dá odpovedať na otázku prečo niekoho milujeme, vtedy zapojíme racio a to skutočné chcie sa len snažíme vyrobiť.  

Pomaly pri každom ex som myslela na neho alebo skôr na jeho idealizáciu. Viem, že som už inde a už ani nad ním nemasturbujem, avšak po tomto zážitku som zdá sa uzavrela svoje srdce do vákuovej komory, kde nebolo možné spraviť ani jeden zárez. 

Nepúšťala som k sebe ani priateľov ani ostatných ľudí, vytvorila som okolo seba akúsi nepriepustnú membránu. Nikto nemohol nič vidieť. Teraz tu sedím o 22:23 na múriku so Sašou a Palim a bavíme sa o tom, s kým z davu pred nami sme spali. Bratislava je malý vesmír, v istom bode človek začne rozmýšľať, čo sa pozdraviť alebo nie. Povedať ahoj? Dobrý deň? a čakať odpoveď “ahoj, poznáme sa?” Prípadne trápne dobrý deň naspäť a rád by som zaplatil. Aj s 20 centovým tringeltom, kedy pocitíš cenu vlastnej sebaúcty. Aj 50cent bol na tom lepšie. 

Sem tam príde myšlienka, že musel ma zrovna vidieť v teplákoch s mastnými vlasmi, ako vyhadzujem smeti. To je preklatie bývania v starom meste. Každý roh má svoju špinu a príbeh. Ale to je to, čo malému vesmíru dodáva jeho charakter. 

[videtnestaci]

Kordiaková - Hranica

[lawomanphoto]

June 30, 2012 Mike Hranica, Devil Wears Prada in San Bernardino, CA

June 30, 2012 Mike Hranica, Devil Wears Prada in San Bernardino, CA #mikehranica #devilwearsprada #sanbernardino #lawomanphoto #onthisday

Photo by Christy Borgman

[zemiakovysalat]

on teda pôsobí ako taký normálny týpek keď ho vidíš, proste taký v pohode. že by si ho stretol v koloseu a pokecal s ním a proste týpek.

s ľahkosťou, vidíš na ňom sústredenie, nič viac. proste príde, a dá to, najperfektnejšie, ako je možné, ten 0,000001 percentil aby to nebolo sterilné. hranica dokonalosti, aby to bolo stále ľudské.

odmietam pripustiť, že by som toto videla iba raz v živote.

dokonale symetrická miska, ručne robená, remeselne perfektná. je krásna, s perleťovou glazúrou slonove kosti postupne do ružovej a svetlomodrej. perfektný kruh, ale stále ručná práca a unikátny kus.

keď spieva, robí to vo mne veci.

moje hudobné vnímanie nie je rozbúrané, je to ako znovu nájsť boha a utvrdiť sa vo viere.

[ckknirsch]

Hranica polárneho kruhu v Rovaniemi

Ak navštívite Santovu dedinu, môžete si dať do pasu pečiatku, že ste prekročili polárny kruh.

Na svete je veľa miest, kde môžete prekročiť polárny kruh a v závislosti od ročného obdobia vstúpiť do takmer nekonečnej tmy alebo spať pod polnočným slnkom. Je však nezvyčajné naraziť na stálu hranicu s recepčnými a pasovou kontrolou. (more…)

[lyricallymnded]

slow motion // silverstein feat. mike hranica

[alexanderplencner]

Umění vytvářet vzpomínky

Aj vám sa už stalo, že ste sa napríklad vybrali do kuchyne, lenže tam ste sa zastavili a nevedeli ste si spomenúť, prečo ste tam išli? Ide o takzvaný Efekt dverí. Opísali ho výskumníci z University of Notre Dame v USA 2011. Vojsť do dverí alebo z nich vyjsť slúži mysli ako hranica. Oddeľuje epizódy aktivít a usporadúva ich. Prechod dvermi vysiela do mozgu signál, že začína nová scéna a spomienky z tej predchádzajúcej už nie sú potrebné. Dochádza k vymazaniu krátkodobej pamäte. Podobné zaujímavosti nájdete v inšpiratívnej knižke Meika Wikinga o pamäti, spomienkach a šťastí Umění vytvářet vzpomínky.

[decemberthe7th]

But it’s better than this

IGNORANCE

[amber-lucca44]

Part two hehe 🤭❤️

[theirreverie]

Dni sa chýlili k momentu kedy padám na tvrdú zem a zrazu objímam to ticho, ktoré stískam tak silno, že ma sila úzkosti opúšťa v podobe vodopádu. Ponorené skaly a náraz je silný a strácam možnosť nádychu. Výdych je mojim východom, ale utekám druhým smerom. Je možným vchodom? Prechádza mi otázka mysľou. Myšlienka silná a čin tvrdší. Zavítam knihou záhad a chvíľka začína byť o kúsok viac znesiteľná a koľko bude ešte trvať kým budem poznať svoje vlastné láskavé srdce? A nechcem sa pýtať. Myslíme, že poznáme ich myseľ, ale ozajstná cesta prechádza cez srdce. Stojím na povraze a prechádzam sama samotná na lane driemotná. Mojim srdcom prechádza túžba ostať, hranica neznalosti žitia je však vyššia, ale dávam nádej pobytu bytia. Ešte málinko, nech to bližší pochytia, že pomoc by bola bližšia, ak by nebola tichšia.  

[veronikaprenika]

Prvé dejstvo predstavivosti

Ak by som sa mala zamyslieť, akú charakterovú črtu mám na sebe vyslovene rada, bola by ňou určite rozsiahlosť mojej rozpínavej a idealistickej predstavivosti. Schopnosť fantazírovať nad životom v budúcnosti, po nociach na vankúši pokropenom slzami, ma neraz vytiahla z uležanej postele a pocitu, že to čo práve teraz trvá, taktiež pretrvá. Aj napriek tomu, že realita často nebýva ani z časti zosúladená s mojimi imagináciami, s hrdosťou môžem povedať, že z veľkej časti bývam v konečnom dôsledku zo sledu udalostí spokojná. Realite čelím rada, dokiaľ si ju neuvedomujem, ale akonáhle si začnem uvedomovať chod môjho života, tým viac do neho začnem zasahovať. Čisto realisticky, - tak po dospelácky – a moja predstavivosť a snílstvo ide bokom. Podujímam sa na akomsi smilstve a teda - podvádzam samú seba. Je možné aby ma moja predstavivosť motivovala? A kde je jej hranica, sladká a záludná hranica, pri ktorej vstúpim celá do jej sveta nereálnosti a nikdy z neho nevyviaznem bez následkov? Mám pocit, že posledné dni čelím realite viac než obvykle. Čelím jej čelom vzad, pozerám sa spätne a snažím sa nájsť niečo, na čo som zabudla, niečo, čo som si na ceste vpred nevšimla. Asi som to bola ja, obišla som sa bez povšimnutia oka. Ani som na seba nežmurkla na znak toho, že to čo budem prežívať nasledujúce týždne, bude iba fígeľ a huncútstvo vlastnej duše – akási skúška – odo mňa pre mňa. Viem že svet ktorý vidím je len odrazom mojej duše, ale cítim aj to, že je v mojom okolí až priveľa duší, ktorým by som dala kúsok z tej mojej. A tak – aj keď niet komu, sebe ju bezohľadne (ne)empaticky a hlúpo odoberám.  Strácam sa v tomto rozľahlom priestore mesta a popretkávaných ulíc, - ako ľudské osudy. Strácam sa niekde medzi pocitom schúlenia sa do vlastnej maličkosti, a vytrácaním sa do prostredia ako cigaretový dym. James Hillman použil ako motto pre svoju psychológiu citát; „Nájsť cestu svetom je omnoho zložitejšie než nájsť cestu v oblakoch.“  Vyvstáva mi z toho otázka reflektovať v samej sebe symboliku oblakov s mojou predstavivosťou a položiť si otázku, či už nastal vhodný čas na (seba)realizáciu sveta. S čím sa mi tu veľmi ťažko zmieruje, je ľudská bieda na každom rohu, aj tam, kde kvitnú na balkónoch krásne kvety v kvetináčoch. Bieda ktorá spočíva v zatrpknutí na samých seba. Jung vo svojej tvorbe spomína teóriu tieňov v ktorej uvádza že v nás ľuďoch, existuje akýsi absolútny tieň, ktorý nie je v žiadnom vzťahu s našimi životnými voľbami a zvykmi. Inými slovami,- vo svete a v ľudskom srdci existuje zlo. Dokiaľ ho nerozoznáme, zaujímame naivný postoj, ktorý nás môže dostať do ťažkostí. Jung sa domnieval, že duša môže mať prospech aj z toho, ak dá svoj súhlas svojmu tieňu a keď v tomto procese stratí niečo zo svojej naivnej nevinnosti. Na záver by som uviedla text z knihy od Thomasa Moora (Kniha o duši), ktorá tú moju (ako náhodný dar od života) v tomto období sprevádza, alebo skôr vedie. „Duchovná osobnosť je komplikovaná, mnohovrstevná, utváraná bolesťou i radosťou, úspechom a zlyhaním. Život prežívaný duchovne nie je mysliteľný bez okamihov temnoty a obdobia pochabosti. Predstavme si starostlivosť o dušu ako vnímavosť pre poéziu každodenného života. Niekedy je odchýlka od toho, čo je obvyklé zvláštnym odkrytím pravdy.‘‘