deerko

[deerko]

Vražedný chaos.

Text bol napísaný  05.05.2017. Toto je repost na inú platformu.

Teraz možno nebudem až tak príliš aktuálny a hype okolo tohto opadol ale rád by som sa k nej vyjadril. Plánoval som napísať príspevok oveľa skorej, hneď ako to získalo popularitu ale nechal som si to utriasť v hlave. Najprv by som chcel pre menej znamých opísať o čo išlo a taký môj pohľad na to. Plus by som sa na to chcel pozrieť z inej stránky a poukázať na určité veci, ktoré sú vo spojitosti. A o čo ide? Ide o šialenú samovražednú "hru".

Mediálny humbuk a panika začala keď prišlo k preklade článku z portálu Novaya Gazeta o tom, že za určitý počet samovražedných úmrtí môže hra, ktorá dostala názov modrá veľryba - blue whale. Udávaný počet bol 130 mladých ľudí. Teraz sa vie, že to bol zlý preklad a malo by ich byť okolo 80. Tu chcem podotknúť, že čísla z roku 2011 poukazujú na to, že Rusko bolo na treťom mieste v počte samovrážd. Tiež sa môžeme dopátrať k číslu 1 500, ktoré udáva samovražedné úmrtia vo veku od 15 - 19 za rok. Čo je za mesiac 125 a za polrok 750. V roku 2013 ich bolo 461 - za šesť mesiacov to máme 229. Daný údaj 180 bol od novembra 2015 do apríla 2016 - šesť mesiacov. Aj keď bohužiaľ nemáme novšie čísla dá sa predpokladať, že počet je v norme. Na druhej strane Rádio Slobodná Európa vyvrátila, že by tieto prípady mali na 100% niečo spoločné so spomínanou hrou.

   Princíp "hry"

Pridáte príspevok s určitými tagmi, následne sa vám ozve kurátor/sprievodca. Opýta sa vás, či ste si istý a chcete sa zapojiť do hry. Pričom vám povie, že nie je cesty späť. Dá vám vstupnú úlohu a následne po dobu 50 dní v určitý čas dáva šialené úlohy, ktoré sa majú končiť vašou smrťou. Ak náhodou s tým chcete prestať začne vyhrožovať vašou smrťou alebo smrťou rodiny. Vie kto ste, kde bývate, akú školu navštevujete.

Počas celej tejto doby sa objavilo niekoľko teórií kto by mohol za niečím takýmto stáť.

Činnosť chorých zvrátených ľudí, ktorí sa vyžívajú a majú určité uspokojenie keď môžu zničiť mladý ľudský život.

Je to nástroj ruskej politiky aby mohla a mala dôvod zmeniť zákony. Prišlo by tak k obmedzeniu slobody a zaviedla sa cenzúra na internete.

Za týmto stoja hackeri z darkwebu, ktorí takto obchodujú s identitou a dokladmi.

Potrebné je sa pozrieť na úplný začiatok tohto všetkého. Prvý záchytný bod je projekt "Insider", ktorý bol vytvorený v roku 2012. Ide o ARG hru, ktorá pozostáva z plnenia mystických úloh. Ďalším bodom je prípad Riny Palenkovej, ktorá si v roku 2015 zobrala vlastný život a než tak urobila uploadla na VKontakte (ruská obdoba FB) seba pri železničnej trati.

Človek musí brať vážne a mať na vedomý, že určité temné - samovražené skupiny na sociálnych sieťach existujú, existovali a budú existovať. Publikum je tvorené ľuďmi, ktorí sú fascinovaní touto stránkou života. V inom prípade hľadajú niekoho kto by im rozumel, kde by mohli nájsť oporu. Zlá kombinácia nastáva ak teenager je až príliš ľahko ovplyvniteľný.

A práve v takýchto skupinách vznikla myšlienka spojiť určité základy projektu Insider - hrať drsnú hru v realite. Po tom ale čo bola jedna skupina zablokovaná (F57) u jedného z administrátorov vznikol nápad ako zvýšiť ešte viacej popularitu a vytvoril kult Riny aby to prilákalo čo najviac ľudí a zvedavosť - v tomto prípade mládež. Začali ju považovať za členku tejto šialenej hry, ktorá ju dokončila. Vie sa, že to nemalo žiadnu spojitosť a ukončenie jej života bolo skorej sklamanie v láske a zlé rodinné zázemie. Nastal boom ako sa očakávalo a v daných skupinách ju začali "oslavovať", tiež sa objavovali rôzne symboly, gore obrázky a videá.

Celým motívom tohto všetkého boli peniaze, zvýšenie príjmu z reklám. Pôvodne to nikoho nemalo donútiť si zobrať život. Išlo o vytvorenie bubliny a dojmu, že áno.  

Podľa ruských súdov sa podarilo odhaliť jedného z administrátorov, ktorý mal podnecovať k samovraždám. Jeho meno je Filip Budeikin (Lis). Je ale otázke do akej miery mal v tom prsty, a či práve on bol spúšťačom. Aj keď on sám priznal vinnu. Je to veľmi otázke lebo okolitých podnetov mohlo byť viacej. Predpokladám, že mali samovražedné myšlienky ešte predtým ako sa s ním skontaktovali. Hlavne keď sa jedná o Rusko. V ktorej život určite nie je jednoduchý. Ak sa nachádzate v zlej sociálnej skupine alebo žijete v rodine kde to nie je ružové.

   Situácia u nás.

Na Slovensku a v Čechách sa informácie ohľadne hre "modrá veľryby" objavila cca pol roka po tom, čo vyšiel článok v Novaye Gazete. Celkovo sa objavili asi tri prípady kde bola možná spojitosť. Samozrejme to by neboli médiá a nevideli v tom tiež zisk a kliky na webe. Venovali tomu určitý priestor, ktorý z toho vytvoril senzáciu a prilákal, bohužiaľ, ešte viacej teenagerov. Začali sa vynárať falošní sprievodcovia. Každý mladý o tom hovoril a zdieľal články na sociálnych sietiach.

Mám na to podobný názor ako pán Kopeckým, ktorý povedal:  "Najväčším nebezpečenstvom tak nie je samotná hra, ale jej popularizácia prostredníctvom médií a panika, ktorú so sebou informácie o hre prinášajú."

Do dnešného dňa sa čudujem prečo určitý priestor nevenovali prevencii a o sprievodných problémoch, ktoré mohli viesť k činu.

   A prečo vôbec?

Teraz si chcem položiť otázku prečo sa také niečo deje? Konkrétne myslím samovraždy mladých ľudí. Myslím si, že jeden z dôvodou je nedostatok rodičovskej lásky. Jednoducho rodičia nevenujú svoj čas deťom. Netrávia s nimi čas, nebudujú si vzťah, nesnažia sa ich aspoň do určitej miery pochopiť a dostať sa do ich sveta. Radšej sa honia za prácou aby ich materiálne uspokojili. Bohužiaľ mať všetko neznamená mať naozaj všetko. Človek ak sa chce stať naozaj rodičom by si mal premyslieť, či je schopný to zvládnuť v rôznych smeroch.

Spolu s tým všetkým súvisí duševné zdravie, ktoré je napádané a ničené rôznymi chorobami. Jednou z nich je aj depresia, ktorá trápi viac ako 300 miliónov ľudí. V tom najhoršom prípade vedie až k samovražde. O týchto veciach sa málo hovorí v mediálnom priestore, čo je smutné. Povedal by som, že je to v našej spoločnosti tabu a veľa ľudí sa bojí priznať. Pritom je to taká choroba ako chrípka, ktorá síce sa lieči oveľa dlhšie a nikdy sa na 100% nevylieči ale zlepšiť stav sa dá. Obdobie dospievania je jedna z najťažších etáp človeka a nemali by rodičia toto obdobie brať na ľahkú váhu. Treba o tom hovoriť a zaujímať sa ak si všimnú niečoho podozrivého.

Rizikovou skupinou sú aj LGBTIQ+ ľudia. Mladí sa dokonca pokúšajú 3x častejšie o samovraždu než hetero teenageri. Upadajú do depresií buď kvôli tomu, že sa nemôžu otvoriť svetu alebo sú okolím opovrhovaní a zažívajú teror. Nie len, že sú šikanovaní vo svojom bezprostrednom okolí ale cez internet.

Tento pojem v súčasnej modernej dobe, ktorý sa čo raz častejšie objavuje nazýva kyberšika. Ktorá hlavne u nesebavedomej a zle psychicky vyrovnanej mládeže môže skončiť tragicky. Môžu sa stať a dejú sa také veci, že príliš narušený človek zverejní niečo čo by nemal. A danému človeku/obeti začína teror a peklo zo života. Z okolia číta/počuje posmešky, je nazývaný rôznymi menami, vyzývajú ho aby si zobral život. Jeden z najznámejších prípadov za posledné roky je Amanda Todd, ktorá zverejnila svoj príbeh na platforme YouTube.

     Najprv mysli, potom konaj.

Na záver by som len chcel dodať, že je vždy lepšie svoje činy si premyslieť. Či už ako útočník, ktorý chce len ublížiť a zničiť život. Alebo ako obeť, ktorá je sama a nevidí východisko. Vždy je cesta. Vždy sa nájde niekto kto ti podá ruku. Len je potreba o tom hovoriť. Nájsť odbornú pomoc. Zveriť sa človeku, ktorému najviac dôveruješ. Odísť z tohto sveta nie je tá správna cesta.

[deerko]

💭

[deerko]

why I am so angry and triggered last few weeks? want somebody punch in the face. don´t like this.

[deerko]

[deerko]

[deerko]

Druhá šanca

Nechal ma tu, samého. Vyčítam si, že som mu nedokázal pomôcť. Ale otcova chorobná posadnutosť nájsť stratený poklad, peniaze, bohatstvo bola neúnosná. Obetoval všetko, obetoval by aj mňa keby som nebol rovnaký blázon ako on. Mal iba mňa. Celá rodina sa nám otočila chrbtom. Stalo sa to tak rýchlo. Ani nedal vedieť, že sa vydáva na cestu. Všetko čo mi po ňom zostalo sú len listiny, mapy, knihy a súradnice. Plus jedno malé stvorenie, kocúra Lucifera. Jeho biela srsť mi vždy pripomína tie najkrajšie chvíle strávené s ním. Boli sme nerozlučná trojka. Síce zo začiatku sa nedal vystáť, bojoval s nami a neraz nás aj poriadne doškrabal. Mal veľmi zvláštnu povahu. Možno aj preto ho  otec pomenoval Lucifer. Ale aj napriek tomuto roztomilému stvoreniu boli moje dni tmavé. Mal som pocit ako keby moja priemerná menšia postava mizla zo sveta. Nechutilo mi jesť. Moje kosti sa začínali stávať čím ďalej viditeľnejšie. Zobúdzal som sa s bolesťou hlavy a červenými očami. Keď som si prehrabol moje tmavé vlasy, zostal mi v ruke chumáč vlasov. Často som strácal orientáciu a bol mimo.

          Počas jednej veľmi teplej noci som mal zvláštny sen. Bol som s ním, s mojím otcom. Rozprávali sme sa, vtipkovali a plánovali ďalšiu cestu. Cítil som sa opäť šťastný. Zrazu sa všetko zmenilo, prišla búrka. Pociťoval som úzkosť a strach. Pred očami sa mi mihali rôzne obrazce, ktoré mi nedávali zmysel. Náhle som sa zobudil celý mokrý a zmätený. Bolo to ale celkom iné zobudenie ako tie predchádzajúce dni. Cítil som úľavu a väčšiu chuť žiť. Pobral som sa do kúpeľne dať si sprchu a prezliecť sa do suchého. Zvyšok skorého rána a doobedia som strávil v otcovej pracovni, kde som sa snažil nájsť v knihách a spisoch podobné obrazce, ktoré som videl v sne. Nastal čas obedovania a ako každý deň som išiel do kuchyne pripraviť niečo pre seba a Lucifera. Zvyčajne ma tam už o takomto čase čakal ale dnes ho tam nebolo. „Lucifer, kde si?“ nič, neozýval sa. Začal som prehľadávať jednu izbu za druhou, a keďže dom je veľký, počítal som, že mi to zaberie veľa času. Nakoniec som ho našiel. Bol až v pivnici. Kňučal a bol bezbranný a pokojný ako nikdy predtým. Netušil som čo mu je. Začal som ho prehmatávať, až som ucítil v okolí brucha akýsi predmet. Našťastie sme mali rodinného zverolekára. Neváhal a hneď som mu zavolal. Po hodine prišiel a predpísal mi sirup, s ktorým sa mi podarí dostať tú neznámu vec z Lucifera. Na druhý deň večer prišla očakávaná chvíľa. Samotný proces netrval dlho. Na druhej strane to bolo veľmi nechutné ale moja zvedavosť bola väčšia. Rýchlo som neznámu vec očistil a predo mnou sa objavil akýsi spínač oválneho tvaru. V strede mal gombík. Neváhal som a stačil som ho. Počul som zvuk otvárajúcich sa dverí a tak som sa vydal ich nájsť. Nachádzali sa v otcovej pracovni, čo som viac menej aj očakával. Vošiel som. Začali sa postupne rozsvecovať svetlá až som sa dostal do obrovskej miestnosti. Zrazu sa spustil projektor s videom. Bol na ňom otec. „Ahoj synak. Pekne ťa tu vítam. Je mi ľúto a mrzí ma to, že som ťa opustil. Prepáč Lucifer za spôsobené bolesti ale inak to nešlo aby som toto ukryl. Lucas... Teraz sa asi pýtaš kde si. Nachádzaš sa v mojej tajnej miestnosti, kde som plánoval tie najzložitejšie cesty. Nepovedal som ti o tom lebo som ťa nechce ešte viacej zaťažovať. Nechcem aby si dopadol ako ja. Teraz sa vydávam na cestu nájsť stranený poklad, stratené peniaze, ktoré na nachádzajú hlboko pod hladinou oceánu. Viem, že to bude veľmi náročné a je tu možnosť, že sa nevrátim. Preto ti nechávam tento odkaz. Po tebe by som chcel aby si ho skúsil nájsť, keďže mne sa to nepodarilo. Ale prosím ťa, nepokúšaj svoj osud. V tejto miestnosti nájdeš všetky dôležité a potrebné informácie, ktoré budeš potrebovať. Zavolaj našim spolupracovníkom a naplánujte spolu cestu. Prajem veľa šťastia. Zbohom.“

Zostal som stáť znehybnený bez akýchkoľvek myšlienok a v šoku ale na druhú stranu mi to dodalo energiu a chuť vydať sa na cestu po otcových šľapajach. Ani sekundu som nezaváhal a čo najrýchlejšie som išiel pre telefón, aby som mohol zavolať spolupracovníkov, ako mi otec odkázal. Trvalo mi to deň aj niečo, keďže všetkým som sa nevedel hneď na prvýkrát dovolať. Prichádzali postupne. Keď sa všetci nahromadili, nebolo ich veľa, celkovo 6. Postavil som sa pred nich a povedal čo je vo veci. Následne som ich zobral do tajnej miernosti kde sme začali plánovať a hľadať najlepšie riešenia. Takéto plánovanie trvalo zhruba tri mesiace. Bolo potrebné dokúpiť potrebné vybavenie a vybaviť povolenia. Nastal deň D. Nasadli sme všetci do lietadla, samozrejme nesmel chýbať Lucifer. Toto lietadlo malo nasmerované do Španielska. Odtiaľ sme sa dopravili do prístavného mesta kde na nás čakal človek, u ktorého sme si objednali loď. Pobalili sme na palubu potrebné veci. Zapli sme GPS navigáciu a vydali sa na cestu. Šťastie bolo, že otec zanechal orientačné súradnice a tak sme mali o prácu menej. Po štyroch hodinách sme sa dostali k lokácii kde sa teoreticky stratené peniaze mohli nachádzať. Spustili sme kotvu a začali nastavovať prieskumnú ponorku, s ktorou som mal pátrať. Nikoho iného som nechcel do nej pustiť, keďže všetci ostatní mali rodiny a neodpustil by som si, keby sa im niečo vážneho stalo. Bol to nostalgický pocit vliezať do nej. Cítil som ako keby otec tam bol so mnou. Pustili ma na hladinu a moja práca mohla začať. Prešli ďalšie tri hodiny a nič. Nedarilo sa mi objaviť niečo čo by stálo za poriadne preskúmanie. Vysielačkou som dal ostatným vedieť, že pre dnes končím. Nielenže slnko už zapadalo ale bol som vyčerpaný a bolo múdrejšie to nechať na zajtra.

Ešte v ten deň sme si sadli všetci v podpalubí a snažili sme sa presnejšie lokalizovať miesto výskytu. Radare išli na plné obrátky. Nič. Moju pozornosť náhle odpútal Lucifer. Motal sa mi pod nohami, chcel sa hrať. Neodolal som a venoval som mu pár minút. Mysľou som sa ocitol doma. Začal som intenzívnejšie premýšľať a zrazu som si spomenul, že som videl mapu v tom mojom sne s otcom. Keď som sa potom vrátil do prítomnosti a pozrel na mapy, ktoré boli na stole, rozpoznal som to a vedel som kde presne máme hľadať.

„Mám to!“ vykríkol som. „Tu v tomto cípe máme hľadať, určite sa to tam nachádza.“ môj prst začal smerovať na dané miesto. „Zajtra to už musí vyjsť.“

Všetci sa zrazu na mňa pozreli a mali také pohľady, či mi náhodou nepreskočilo.

„Si si tým 100% istý? Ako si na to vlastne prišiel?“ spýtal sa ma jeden zo spolupracovníkov.

„Áno som si istý. Mal som sen, víziu. Viem, znie to šialene ale je to pravda.“

Potom už nikto nemal otázky. Pobalili sme veci, ktoré boli rozložené na stole a pobrali sa spať. Ráno bolo slnečné a v kostiach som cítil, že toto bude jeden z najlepších dní. Opäť sme nachystali ponorku a spustili ma na hladinu. Dal som tomu plný výkon a smeroval som k danému miestu. Adrenalín každým metrom narastal. Zrazu som zahliadol podvodnú jaskyňu. Teraz som vedel, že už som blízko. Vošiel som bez váhania do nej a pridal ešte na výkone. Neviem, čo sa presne stalo ale začal som pociťovať mierne otrasy. Nedával som tomu veľkú dôležitosť. Postupným približovaním sa do ešte väčšej hĺbky začali byť otrasy oveľa intenzívnejšie. Teraz mi už nebolo všetko jedno. Srdce mi začalo neuveriteľne búšiť a ovládla ma panika. Stratil som orientáciu. Ponorka začala byť neovládateľná. Jediné čo si pamätám bolo ako mierim presne do jednej steny v jaskyni.

        Zrazu som sa zobudil v miestnosti, ktorá bola celá z mramoru. Stále som bol dezorientovaný a ešte k tomu slabý. Nejako sa mi podarilo vyjsť z tejto miestnosti. Predo mnou bolo niekoľko ďalších mramorových budov. Bolo to ako z iného sveta. Pozrel som sa hore a uvidel som niečo úžasného. Podmorský svet s najrozličnejšími morskými živočíchmi. Keď som sa opäť pozrel pred seba. Stál tam on. Môj otec.

„Ahoj synak. Vitaj na Atlantíde, dúfam, že sa ti tu bude páčiť.“