#prosecca | Explore Tumblr Posts and Blogs

victoriamerlot · 4 years

Text

Tak veľmi som chcela písať ale veľmi chcieť niekedy nestačí. Aj som mala o čom a aj čas som si večer našla ale nešlo to. Niečo som síce napísala, prišla za Denym a povedala, že s tým niesom spokojná. On si to prečítal a svoju kritiku zhrnul do jednej podstatnej vety - nieje to osobné. A ja nechcem písať neosobne, lebo tak to pre mňa nemá zmysel. Všetko som vymazala a po mesiaci si sadám k počítaču so zámerom písať ešte raz. Prečo dnes? Pretože niesom doma. Pretože doma sa mi nedá. Asi je to v poriadku lebo Deny hovoril, že jemu sa tiež doma nedá. Doma je teraz všetko sústredené na Lea a aj keď večer zaspí, chodíme po špičkách. Pozriem si správy, najem sa, niekedy si nalejem deci vína, porozprávame sa, popozerám si instagram a pinterest, dám si kúpeľ a také tie bežné činnosti, pri ktorých netreba rozmýšľať, pri ktorých si oddýchnem a aspoň z časti vypnem. Deň čo deň si poviem, ako dnes večer už určite začnem robiť aj niečo kreatívne, ako niečo namaľujem, napíšem, vyrobím. Večer čo večer sa mi nechce. Tak to teda nesilím, asi je ešte stále skoro a verím, že to chcenie raz príde prirodzene.

Dnešný večer (5. Augusta) je iný, ako tie, odkedy je s nami Leo. Dnes večer spí na poschodí v izbe a ja sedím v obývačke na koberci, obklopená vôňou dreva, s výhľadom na Liptovskú Maru, v štrikovaných ponožkách, pri sviečke, pohári prosecca zriedeného s uhorkovou limonádou (nech to znie akokoľvek zle, moje momentálne chute to maximálne uspokojuje) a pri paprikových čipsoch, ktoré zajedám suchármi. (Aj kávu s kofeínom som dnes mala. Kto zakazuje dojčiacim matkám alkohol, nezdravé jedlo, kofeín, čokoládu, jahody, paradajky a vlastne takmer všetku zeleninu a ovocie absolutne netuší, ako si zahráva s ich psychickým zdravím a tým pádom aj psychickým zdravím celej rodiny. Dúfam že si rozumieme, že všetko v zdravej miere myslím.) Pohľad na mňa musí vyzerať ako prvotriedne filmové klišé. Deny chytá ryby, plánuje nocovať pri vode. Síce je okolo mňa pár Leových hračiek, nevyhodených špinavých plienok a utierky na zadok, aj tak sa cítim aspoň trošku mimo materského režimu. A je to fajn. Veľmi fajn.

Chcela som písať o šestonedelí. Aké to pre nás bolo, ako sme to prežili so všetkými strasťami aj radosťami ale nejak sa mi do toho po neúspešnom pokuse druhý krát nechce. Možno by som predsa len použila úvodnú časť, ktorá to vlastne celé v skratke vystihne.

Keď som bola asi tak v polke tehotnenia, jedna kamarátka mi povedala: “Šestonedelie je riadny záhul.”. Vtedy som ešte úplne nevedela, čo si o tom myslieť, predsa len sa prvorodičke ťažko predstavuje, čo presne ju čaká.

Počas prvých troch týždňov šestonedelia, som si na túto vetu spomenula minimálne tri krát za deň a dokonale pochopila, čo tým myslela. Výstižnejšiu vetu by som sama nevymyslela a to som dovtedy slovo záhul nevedela bližšie špecifikovať.

Každopádne to určite nebolo až také strašne prestrašne ťažké a náročné, ako som sa bála, že bude ale zároveň nič, na čo sa dá dopredu pripraviť. Bolo to hlavne o hojení, tolerancií, trpezlivosti, spoznávaní, učení sa a zvykaní si jeden na druhého.

Múdre aj menej múdre myšlienky ma napádajú hlavne v noci, keď si líham spať. Sem tam si ich zapíšem aspoň heslovite do poznámok v telefóne. Teraz som ich pre inšpiráciu k písaniu otvorila a trošku ma zarazilo, aké sú negatívne. A ja si vybavujem všetky situácie, ktoré ani zďaleka neboli také pohodové, ako je dnešný večer. A asi tuším, prečo bol môj posledný text taký neosobný. Chcela som ho totiž podvedome podať odľahčene, trošku motivačne a nie úplne úprimne.

Nie, nieje to tak, že by som každý večer kričala do vankúša a trhala si vlasy. Je to len obrovská zmena, ktorá mi priniesla do života obrovské šťastie a neopísateľnú lásku ale aj neľahké skúšky, ktorými si musí prejsť každá matka.

Keby sa dal strach, ktorý dennodenne pociťujem opísať, nestačila by na to celá knižnica. Najhoršie to však je práve v noci, kedy sa mi otvára v hlave priestor na nekonečne veľa možných aj nemožných scenárov, ktorých predstava ma desí natoľko, až ma niekedy rozplače. A tento strach je dovolím si tvrdiť tá najhoršia a najťažšia vec z celého rodičovstva.

Dlho som tvrdila, že keby som vedela vrátiť čas, nič by som na mojich činoch a rozhodnutiach nezmenila. Teraz naozaj neviem, kde som brala toľko hlúposti na toto tvrdenie. Zmenila by som toho veľa ale po narodení Lea som pochopila silu strachu matky o dieťa a prioritne by som odpovedala na každú správu od maminy, kde som a kedy prídem a hlavne domov prichádzala oveľa skôr a častejšie. Prepáč mami, zvládla si to hrdinsky, dúfam, že to čo si zažívala ty so mnou nebudem musieť zažívať aj ja s Leom. Mami, oci, ľúbim vás.

Jedna pani sestrička v nemocnici mi pred odchodom prišla porozprávať o tom, ako popôrodné depresie neexistujú. Že si to ženy vymysleli a žiadny psychológ existenciu tohto druhu depresie nepotvrdil. Nechápem, prečo mi niečo také hovorila. Nečakala som, že popôrodnou depresiou trpieť budem ale rozhodne som ju neplánovala podceňovať aj keď ma obišla na míle ďaleko. Negatívnych pocitov som mala a mám aj tak požehnane. Na ich pochopenie mi pomohol podcast s nejakou alternatívnejšie založenou dámou, ktorá hovorila o niečom ako syndróm chýbajúcej placenty, kde sa jedná o to, že porodením placenty žena prichádza o veľa hormónov, ktoré ju v tehotenstve udržovali šťastnú, čo mi dávalo zmysel.

Myslím si, že každá matka (či už si to prizná alebo nie) jednoducho chce byť dokonalá. A ako všetci vieme, dokonalosť neexistuje. O tom mi asi mohla pani sestrička povedať radšej. Vedela som, že robím veci dobre, že robím všetko, čo je v mojich silách ale napriek tomu na mňa často prichádzali pocity zlyhania. Často som mala (a stále mám) pocit, že robím niečo zle, že sa to dá zvládať lepšie. Strach, že ma Leo nemá a nebude mať rád tak, ako by som si priala, dokonca som niekedy mierne žiarlila na Denyho, že sa na neho Leo usmieval viac a častejšie, ako na mňa.

Vyčítala som si keď ma niečo nahnevalo, keď som nemala chuť robiť srandičky a naplno sa venovať, keď som nevládala, keď som bola unavená a ubolená, keď som bola uhundraná a podráždená, lebo matka má byť predsa stále kľudná, vysmiata a v pohode. Sú chvíle, keď moja trpezlivosť nemá svoj deň alebo sa vyberie na dovolenku a mňa rozhodí aj to, že Leo nezaspí do dvadsiatich minút, že sa ogrcká, že nechce papať vtedy keď si myslím že je hladný alebo že rozhadzuje rukami a nohami, keď mu vymieňam plienku. Ja ho so slzami v očiach (od zlosti) položím vedľa seba, nadýchnem sa a vydýchnem a on sa na mňa zvyčajne zahľadí a usmeje. Beriem ho späť k sebe a vybozkávam, opäť so slzami v očiach alebo už aj mimo očí (od toho, ako mi je ľúto, že ma tento dokonalý bezbranný nevinný mini tvor dokázal takouto banalitou rozhodiť). Vtedy nastupuje na scénu Deny, zoberie Lea na ruky a pošle ma oddýchnuť si, pospať si, umyť sa alebo čokoľvek, čo mi chýba k normálnemu fungovaniu psychiky. A tiež mi povie, aká som skvelá matka a ako robím veci dobre. Viem, že to myslí úprimne a nie len ako frázu, ktorú potrebujem počuť. V 99% prípadoch to na upokojenie, zahnanie mojich temných myšlienok a zlej nálady stačí. To jedno percento, kedy to nestačí sme ešte nezažili.

Ako sa v tehotenstve nedá tak úplne vyhnúť protirečiacim si článkom o pôrode, tak sa po pôrode nedá vyhnúť protirečiacim si článkom a rečiam o starostlivosti o dieťa a výchove. A toto by si zaslúžilo kapitolu samo o sebe.

Ja už ani sama neviem, či je lepšie študovať všetku dostupnú literatúru na spomínanú tematiku alebo to nechať na ten materinský inštinkt a rady od skúsenejších. Rozum mi hovorí, že ani jedno, že to treba v rozumnej miere kombinovať a tak som sa to snažila a snažím robiť. Lenže! Ono to vôbec nieje také jednoduché, ako sa na prvé zamyslenie môže zdať. Hlavne keď viete o novorodencoch akurát tak figu borovú, ako ja.

Na začiatok ma zarazilo, ako mi každý hovoril niečo iné ohľadne mojej stravy počas dojčenia (a nekonečný zoznam vecí, ktoré nemôžem alebo by som nemala konzumovať), ako sa rozchádzajú odporúčania ohľadne kúpania, nosenia detí v šatke alebo nosiči, cumľoch, spaní v posteli, chodení vonku na prechádzky a tak ďalej a tak ďalej. To sú ale veci, na ktoré po pár dňoch, týždňoch alebo aj mesiacoch príde asi každý sám a začne ich robiť podľa seba a podľa svojich detí. Ja som bola ohľadne jedla dosť vystrašená, chcela som Lea uchrániť pred boľavým bruškom a alergiami ale momentálne už zjem všetko na čo mám chuť a Leo vyzerá byť v poriadku.

Niekedy mám pocit, že sa okolo určitých vecí robí zbytočné haló, čo matky iba núti robiť veci inak ako je im prirodzené alebo im vytvára spomínaný pocit zlyhania. Napríklad také uspávanie a celkovo spánok dieťaťa. Je síce pekné poznať teóriu o tom aká akcia spustí akú reakciu, koľko by malo podľa tabuliek dieťa spávať a čo bude mať aký vplyv na budúcnosť ale to je vám v praxi po celom dni šumafuk. Keď viete, že vaše dieťa najradšej a najúčinnejšie zaspáva na rukách, tak ho budete nosiť na rukách a nenecháte ho plakať v postieľke čakajúc, že zaspí samo od seba, aj keď to tak radia niektorí vraj odborníci. Čo budem robiť keď ho nebudem vládať na rukách? No to už pomaly prichádza. Uspáva ho na rukách aj Deny alebo si ho dám do šatky. A že ho tým rozmaznáme? Neviem, ako sa dá týmto dieťa rozmaznať ale aj keby, radšej nech je rozmaznaný ale spokojný a šťastný ako nerozmaznaný, síce so schopnosťou zaspávať sám skôr ale s pocitom samoty. A potom počujem, ako v podcaste pani psychologička rozpráva o tom, že keď necháme dieťa zaspávať samé, dávame mu tým pocítiť, že veríme v jeho schopnosti. Aj som sa asi dve minúty cítila smutná, že ja Leovi v zaspávaní nedávam možnosť, aby si to skúšal sám ale pravdupovediac mi to na trojmesačné bábo príde trošku zbytočné. Ale veľa šťastia vám, čo to skúšate. Určite o pár mesiacov prídu dni a hlavne noci, kedy si budem vyčítať, že som to aspoň neskúsila.

Tiež chápem, aké nevýhody prináša spoločné spanie v posteli. Toho, že by som Lea priľahla sa nebojím vôbec. Toho, že s nami bude chcieť spávať aj o tri roky, trošku. Je pre mňa ale nepredstaviteľné, že by už so mnou v jednej posteli nespával aj keď nám to pediatrička neschvaľuje. Máme postieľku, kam ho ukladáme keď zaspí a spí tam až do prvého nočného kojenia, potom si ho už nechávam pri sebe. A mne aj jemu sa spí oveľa lepšie, hlavne nočné kojenie je takto úplná pohoda. Niekedy ani neviem, koľko krát jedol. Tiež niekedy spáva aj v kočíku, hlavne zo začiatku sme ho v ňom často uspávali a následne nechali spať. To, že sa náhodou počas prenášania do postieľky zobudí, sme riskovať nechceli. K zaspávacím rituálom u nás neodmysliteľne patrí zaspávanie pri kojení. To ho neuč, to nieje dobre, počula som nejeden krát. Ale keď ono je to tak krásne a ukľudňujúce. Ja som kľudná, on je kľudný. A všetko, čo nás robí kľudnými, je pre nás dobré. Navyše si vďaka jeho (a už asi aj mojej) asociácií kojenia so zaspávaním veľa krát zdriemneme aj cez deň, čo by sa nám inak nie vždy podarilo.

A kojenie. To je veda sama o sebe. Úprimne ma nikdy nenapadlo, že to nieje úplne také samozrejmé a jednoduché. Zo začiatku mi to neprišlo ako niečo, čím sa treba nejak extra zaoberať, keďže mlieka som mala dosť a sestrička mi v nemocnici ukázala jednu polohu (maximálne neprakickú ale tvrdila, že je jednoznačne najlepšia), ktorej som sa poslušne držala ešte aj pár dní po príchode domov. Potom prišiel zápal a mne už teda všetko jedno nebolo. Osvietenie na mňa prišlo vo chvíli, keď som zistila, že viem kojiť po ležiačky a kojím tak doteraz. Skúšali sme všetko možné, podľa obrázkov z internetu, knižiek aj brožúrok ale nebolo to príjené ani mne a ani Leovi a tak, keď máme možnosť ležať, ležíme a zbytočne nás netrápim. Dokonca ani v tej polohe ležmo neležíme presne tak, ako by sme mali ale prispôsobili sme to sebe a to je podľa mňa to najdôležitejšie. Nájsť si vo všetkom niečo svoje a nedržať sa silou mocou tabuliek.

Recepty a rady starých mám tiež neplatia pre každého a veľa z nich dokáže urobiť viac zloby než úžitku. Preto netreba skúšať všetko bezhlavo rad za radom ale možno radšej najskôr konzultovať s doktorom, hlavne čo sa tých receptov týka. Lebo viete, vy poznáte seba a svoje dieťa najlepšie. A aj keď vám chce každý odovzdať svoju múdrosť s dobrým úmyslom, nemusí to byť pre vás to pravé orechové. Nehovorím o radách cudzích matiek na internete, pri ktorých nám zastáva aj ten kúsok rozumu, ktorý je ešte pri zmysloch. Ale tie od rodiny a blízkych, ktorí to naozaj myslia dobre a aj tak to dobre dopadnúť nemusí. Že je malému/malej určite teplo/zima, že je určite smädný/smädná, že s ním/ňou nemáte hýbať tak alebo onak, lebo deťom sa páči niečo iné, že si musí na veľa ľudí a hluk zvykať odmalička, že si musí niekedy aj poplakať… . Nenechajme sa ovplyvňovať, ak to tak necítime. Naučme sa byť sebavedomé a povedať, ako si to predstavujeme my a čo si naopak neželáme. Sme matky a sú to naše deti. Každá generácia vychováva deti inak a tak je to správne. Mne v tom veľa krát pomáha Deny, ktorý vie nesúshlas vyjadriť úprimnejšie a mne sa uľaví, lebo som často len prihliadala alebo pritakala niečomu, čo sa mi nepáčilo. Hovorila som si, veď oni určite vedia lepšie. A určite lepšie aj vedia, pri vlastných deťoch ale nie pri Leovi. Lebo toho máme dennodenne na očiach iba my dvaja a tak vieme najlepšie my. Ale aj to treba s citom a rešpektom. Vysvetliť, prečo nám nepríde v poriadku, aby bolo pri mesačnom bábätku veľa ľudí a hluku, prečo s ním ešte nechceme cestovať autom, prečo sme na neho tak prehnane citlivý a prečo k nemu skáčeme hneď, ako sa rozmrnká a nenecháme ho poplakať si. Vieme, že aj keď si možno myslia veľa krát svoje, budú naše požiadavky rešpektovať. Aj moja starká povedala, že by určité veci teraz už robila inak. A aj keď povie, že aj poplakať si musí, plakať by ho nikdy nenechala. Ahoj starká, ľúbime vás.

Napriek tomu, ako som bola do poslednej chvíle pred pôrodom presvedčená, že budem úplne v pohode s tým, ak sa mi kojiť nepodarí a Leo bude musieť papať umelé mlieko, som všetky chvíle, kedy sme mu umelé mlieko dať museli, skoro preplakala. Keď som mu ho dávala ešte v nemocnici, kým sa mi vytvorilo moje, bolo to pre mňa okej. Brala som to ako dočasnú záležitosť, Leo bol malý hladoš a kolostrum mu nestačilo. Lenže po dvoch týždňoch úspešného kojenia, keď bolo zrazu môjho mlieka kvôli zápalu menej a ja som sa bála, že už ho nikdy viac nebude, mi v hlave panoval pocit neschopnosti a obrovského zlyhania. Veľmi, veľmi zlý pocit. Racionalita ide pri emóciách po pôrode asi niekam na Aljašku a žiadne slová na útechu nepomáhajú. Možno až po čase. Preto chcem vyjadriť obrovský obdiv a rešpekt matkám, ktoré museli z akéhokoľvek dôvodu prejsť z materského na umelé mlieko. Ľahké to určite nebolo. Nehovoriac o celom procese okolo ohrievania vody a vyvárania fliaš.

Dnes (15.8.) som mala ukážkový deň, ako to funguje, keď má mama zlú náladu, je jej ťažko na duši a nič nepomáha. Ráno to ešte tak tragicky nevyzeralo, aj keď tam niekde sa zrodilo pomyslenie a zdanlivo neškodná túžba po dni voľna od rodičovstva. Ako by som nekonečne rada išla len tak na výlet do Prahy, ako rada si sadla len tak na dve hodiny na kávu a hľadela do blba, ako rada si išla len tak do galérie, ako chcela mať aspoň jeden deň oddych od strachov a starostí o to moje úžasné dieťa. A už to v mojej hlave išlo jedna radosť, vecí, ktoré by som chcela len tak urobiť, by som napočítala na x-tú. Veď je to normálne, hej. Len ja sa vám priznám, nebola som veru zvyknutá nemať to, po čom moja duša zatúžila, v dohľadnom čase. Pokiaľ to neboli nejaké väčšie úlety ale len takéto príjemnosti, ktoré si nepoctivý a nepracujúci študent ako som bola ja, môže dopriať na dennej báze. Zároveň prišli samozrejme výčitky, čo som to ja za matku, že by som chcela na víkend pauzu, aby som si kávičkovala po Prahe. O takom niečom svet nepočul. To skončím iste v pekle určenom pre matky, ktoré neľúbili svoje deti dostatočne na to, aby nemali takéto nápady. Alebo sa reinkarnujem do nejakého hmyzu, ktorý nemá nikto rád (blcha, kliešť, komár, osa..). A viete, matky musia mať vždy dobrú náladu, lebo keď ju nemajú, tak to deti cítia. Dokážete si predstaviť ten tlak na dojčiacu ženu (ktorá si už aj bez toho vyčíta denne milión iných vecí), že má mať od rána do večera dobrú náladu? A aký strašný pocit to je, keď viete, že prenášate vaše zlé nálady na vlastné dieťa, pre ktoré chcete len šťastie a nič len šťastie. Naše emočné prepojenie s Leom evidentne funguje a tým pádom nemal najlepší deň ani on, aj keď sme si dopriali nezvyčajne dlhý obedný spánok. Vymyslela som nám super aktivitu, ktorá nám mala zaručene zlepší náladu - kočíkovanie. Chvíľku to vyzeralo nádejne, kým Leo nezačal kričať a nekričal až do príchodu domov. A tak nám prechádzka náladu nezlepšila, práve naopak.

Aj som si poplakala. Už ani neviem, či nad tým, ako by som si chcela dopriať chvíľku voľna alebo nad tými výčitkami. Asi nad všetkým dokopy.

Neplačem často. Ani nemávam obrovské výkyvy od smiechu k plaču a naopak. Veľkú väčšinu času mi je dobre, som šťastná, spokojná a vďačná. Iste, maličkosti sa každý deň pripletú do cesty ale nieje to nič čo by zmrzlina alebo káva a 5 minút ticha nevyriešili. Ale potom prídu dni ako ten dnešný, ktoré potrápia nielen mňa ale aj Lea a Denyho a přitom taková blbost.

Ale toto som ešte chcela. Keď Leo zaspal, zdôverila som sa Denymu s mojimi dnešnými myšlienkovými pochodmi aby vedel, čo ma trápi. (To je mimochodom najlepšia terapia zo všetkých a aj keď mi nie vždy dá odpoveď, ktorú by som si priala počuť, úprimný večerný rozhovor je na nezaplatenie.) Snažili sme sa prísť na to, ako mi zlepšiť náladu. Umyla som si vlasy, zapálila sviečku, zriedila deci šampánského s vodou a spomenula si na príspevok Kristíny Tormovej (ktorú doteraz neviem či mám alebo nemám rada) na istagrame, ktorý som dnes videla a v ktorom písala, že zverejnila na svojom blogu celú kapitolu o šestonedelí. Tak som si povedala, prečo to neskúsiť a musím povedať, že som ho ešte ani nedočítala celý a náladu mi to zlepšilo o 100%. Napriek mojim predsudkom a slovám ako človiečik a novomama, ktoré sa tam opakujú asi milión krát a ktoré mi trošku na štýle jej písania vadia, mi to padlo nečakane príjemne. Aj sme s Denym usúdili, že jej mierne preháňanie o tom, aké to je všetko strašne ťažké, prináša ženám v takýchto chvíľach úľavu. Že to majú iné ženy podobné alebo aj ťažšie. Ja som to dnes jednoducho potrebovala počuť/čítať a dobre mi to padlo. Takže ak o sebe čo i len trošku pochybujete, odporúčam prečítať. Že všetky máme občas zlý deň a že je to úplne v poriadku. A to chcete počuť/čítať od mamy. Lebo viete, že ona naozaj vie tiež.

Toto sú dva útržky z mnohých, s ktorými sa maximálne stotožňujem.

“Neviem, čo je to za záhadu, no len čo si chcem ľahnúť a na chvíľu si spolu s človiečikom pospať alebo nedajbože otvorím počítač, že trošku popracujem, v tom momente sa človiečik zobudí. Už miliónkrát som sa rozplakala preto, lebo som nemohla robiť ani len vtedy, keď spí, nemôžem robiť, čo chcem, lebo aj keď spí, tak vlastne nespí. Je to nevídané. Nie, váš život už nie je len o vás a najbližšie roky ani nebude. Je to depka. Fakt je. Ale má v sebe čaro, ktoré taká depka bez dieťaťa nemá. Prisahám. Ja som depky bez dieťaťa mala. Toto je oproti nim naozaj krásna depka.”

“Ale takto. Ak vám bude niekto tvrdiť, že si po pôrode nestihnete ani vypiť kávu, je klamár! S takými ľuďmi sa nekamošte. To je blbosť. Ide o výplod sebaľútostnej matky! Fakt. Lebo ako správna mama urobíte všetko pre to, aby ste si tú kávu vypili. Ja som si vždy stihla vypiť kávu. Aj pri dvojičkách. Treba mať priority. Aj sprchu si stihneš dať. Nebudeš chodiť po svete smradľavá a bez kofeínu. Aj keď pri tom sprchovaní budeš nonstop vypínať vodu, lebo sa ti bude zdať, že ti človiečik plače. Mať nového človiečika je vlastne veľmi ekologické. Šetríš vodu ako nikdy. Nikdy si sa nesprchovala rýchlejšie!”

Ďakujem Kristína, pomohla si mi.

Aby som to tu celé nejak rozumne ukončila, naše šestonedelie bolo také, ako si asi každý vie predstaviť. Aj nepríjemné a aj krásne. Či je pravda, že väčšia radosť ako dieťa neexistuje, neviem. Ale je pravda, že ja som ešte väčšiu radosť nezažila. A všetky tie ťažké chvíle stoja za jediný Leov úsmev. Aj keď bol najskôr smerovaný na Denyho, potom na našu lampu v spálni a až potom na mňa.

15 notes · View notes