#šum

[maxksx]

Look no further

https://www.sum.si/

[zdravljeirecepti]

TINITUS - Šum u ušima - Kako nastaje i postoji li efikasan terapijski tr...

[slavicbee]

Arepov boh

Prompt: Chrámy sú stavané pre bohov. S touto vedomosťou postaví farmár malý chrám aby uvidel, aký boh sa mu zjaví.

Arepo si v poli postavil chrám, skromnú vecičku, zopár kameňov naukladaných do mohyly, a o dva dni neskôr sa do nej nasťahoval boh. 

“Dúfam, že si boh žatvy,” povedal Arepo a založil altárik a spálil dve pšeničné stebielka. “Bolo by to fajn, veď vieš.” Pozrel sa dolu na tú šmuhu na kameni, kamienky nakrivo naskladané, odkašľal si a poškrabkal sa po hlave. “Viem, že toho nie je veľa,” povedal, jeho slamená čiapka v rukách. “Ale - spravím, čo sa len bude dať. Bolo by fajn myslieť si, že na mňa dohliada nejaký boh.”

Na ďalší deň tam zanechal pár fíg, deň na to tam strávil desať minút svojho rána posadený vedľa toho chrámu v modlitbe. Na tretí deň ten boh prehovoril. 

“Mal by si ísť do chrámu v meste,” povedal boh. Jeho hlas bol ako šum pšeničných stebiel. ako pišťanie poľných myšiek pobehajúcich skrz trávu. “Do skutočného chrámu. Nejakého riadneho. Dostať požehnanie od skutočného boha. Ja taký nie som, ale možno by som ťa mohol niekomu odporučiť?” Vytrhol list zo stromu a povzdychol si. “Tým myslím, nie že chcem byť drzý. Je to tu útulné. To velebenie bolo fajn. Ale nemôžeš úprimne veriť, že ti čokoľvek z toho niečo prinesie.”

“Už toto je viac než som očakával, keď som ho staval,” povedal Arepo, pokladajúc svoju kosu a sklaňajúc sa k zemi. “Povedz, čohože si to ty boh?”

“Som boh spadnutých listov,” povedal. “Červíkov, ktorí sa mútia pod hlinou. Hranice medzi lesom a poľom. Prvého náznaku námraze predtým než príde prvý sneh. Šupky z jablka ktorá sa ti zubom poddáva. Som boh tuctu ďalšieho ničoho, zvyškov, ktoré vedú k hnilobe, chvíľkových letmých pohľadov. Zmena vo vetre, ktorá hneď zmizne.”

Boh si opäť povzdychol. “Nemá zmyslu velebiť niečo také, nie ako Vojnu, alebo Žatvu, alebo Búrku. Odlož svoje modlitby na veci mimo tvojej kontroly, dobrý farmár. Na tomto svete si taký maličký. Taký zraniteľný. Lepšie modliť sa niečomu vyššiemu, než som ja.”

Arepo vytrhol stebielko pšenice a pritísol si ho medzi zuby. “Mne takéto velebenie vyhovuje,” povedal. “Takže ak ti to nebude vadiť, myslím, že v tom budem pokračovať.”

“Rob, ako uznáš za vhodné,” povedal boh a stiahol sa hlbšie medzi kamienky. “Ale nikdy nevrav, že som ťa nevaroval.”

Arepo sa modlil pred rannou prácou, a on a ten boh v tichosti uvažovali nad stromami. Takto ubehli dni, a týždne, a potom sa privalila Búrka, čierna a hrubá a búrlivá. Zaplavila Arepove polia, ztriasla škridlice z jeho strechy, zasiahla jeho olivový strom a poslala ho na popol. Na ďalší deň kráčali Arepo a jeho synovia pomedzi tej pšenice, zachraňovali čo sa len dalo. Ten maličý chrám bol rozhádzaný naprieč poľom, a tak keď práca z toho dňa bola hotová, Arepo tie kamienky pozbieral a opäť ich poskladal. 

“Marná práca,” zašepkal boh, ale aj napriek tomu sa vplížil naspäť doň. “Nebolo jedinej veci, ktorou by som vám toto mohol ušetriť.”

“Bude nám dobre,” povedal Arepo. “Búrka už prešla. Znovu všetko postavíme. Na dnes žiaden milodar nemám,” povedal, a zložil trošku skazenej pšenice, “ale myslím, že zajtra niečím podopriem tieto základy, čo povieš?”

Boh v chráme zarachotil a povzdychol si. 

Prešiel rok, a potom ďalší. Chrám sa zavrstvil stenami kameňov, zastrešil pletenými konármi. Arepovi susedia sa chichotali keď prechádzali navôkol. Niektoré ich deti zanechávali ovocie a kvetiny. A potom Žatva zlyhala, bohovia stiahli svoje odmeny. V Arepovom poli zakvitla pšenica tenká a krehká. Ľudia nariekali a trhali svoje róby, vraždili svoje jahniatka a vylievali ich krv, hľadeli na zem so znepokojením a išli spať hladní. Arepo si prišiel sadnúť ku tomuch chrámu, kvety už dávno zvädnuté, ovocie zošuverené na hrudky, Arepove rebrá bolo vidno skrz jeho hruď, jeho ruky sa stále triasli, a zamumlal modlitbu. 

“Pre teba tu nič nie je,” povedal boh, túliac sa v tme. “Nie je nič, čo by som mohol urobiť. Nedá sa nič robiť.” Zatriasol sa a vypľul svoje slová. “Čo je tento chrám, ak ne tvojou ďalšou ťarchou?”

“My-” povedal Arepo, a jeho slová sa zakolísal. “A čo, že je chudý rok,” povedal. “Týmto sme si už prešli, prejdeme si tým znova. A čo, že sme hladní,” povedal. “Stále máme seba navzájom, nie tak? A mnoho ľudí sa modlili iným bohom, ale to ich pred týmto neochránilo. Nie,” povedal a zatriasol hlavou, a ľahol si na zopár zošuverených buryniek na altáriku. “Nie, myslím si, že naše usporiadanie mi celkom vyhovuje.”

“Príde horšie,” povedal boh z útrob toho kameňa. “A nebudem môcť spraviť nič, aby som ťa zachránil.”

Prešli roky. Arepo položil zvráskavenú ruku na ten chrám a niektoré dni tam strávil hodinu, stratený v zamyslení s tým bohom. 

A jedného osudového dňa, spoza víno-temného mora, prišla Vojna. 

Arepo sa zapotácal ku svojmu chrámu, jeho ruka pritlačená o brucho, pomazávajúc to sväté miesto svojou krvou. Spoza neho horeli jeho polia, a kosti v nich horeli do čierna. Privliekol sa tam na kolenách ku chrámu z tesaného kameňa, a ten boh sa náhlil ku jemu boku. 

“Nemohol som ich zachrániť,” povedal boh, jeho hlas tichý nárek. “Je mi to ľúto. Je mi to ľúto. Je mi to tak, tak veľmi ľúto.” Listy padali zo stromov, malý hebký dážď popola. “Neurobil som nič! Celé tie roky, a nič som pre teba nespravil!”

“Ticho už,” povedal Arepo, chutnal svoju vlastnú krv, zrak sa mu rozmazával. V modlitbe sa oprel o chrám, čelo pritlačené ku kameňu. “Povedz mi,” zamrmlal. “Znovu mi povedz. Čohože si to ty boh?”

“Som-” povedal ten boh, a načiahol sa, chytil Arepovu hlavu, zavrel oči a prehovoril.

“Som boh spadnutých listov,” povedal, a vykúzlil si ich obraz. “Červíkov, ktorí sa mútia pod zemou. Hranice medzi lesom a poľom. Prvého náznaku námraze predtým než príde prvý sneh. Šupky z jablka ktorá sa ti zubom poddáva.” Arepove pery sa rozišli v úsmeve. 

“Som boh tuctu ďalšieho ničoho,” povedal. “Kvetových lístkov, ktoré vedú k hnilobe, chvíľkových letmých pohľadov. Zmena vo vetre,” hlas sa mu zlomil a rozplakal sa. “Ktorá hneď zmizne.”

“Nádherné,” povedal Arepo, jeho krv špinila kamene a presakovala do zeme. “Všetky z nich boli také nádherné.”

A keď horeli polia a dym zahaľoval slnko, keď boli ľudia pošliapaní v presile a zúrila krvavá Vojna, keď nebesá vypustili na zem svoj hnev, rozsievač Arepo si ľahol do svojho skromného chrámu, hlavu mu chránili kamene, a vrátil sa domov k svojmu bohu.

Sora našla chrám a v ňom kosti, na ktoré sa zrútila strecha.

“Oh, úbohý boh,” povedala, “bez nikoho kto by pochoval tvojho posledného kňaza.” Potom za pozastavila, pretože bola zďaleka. "Alebo sa tu takto uctievajú mŕtvi?" Boh sa prebral z rozjímania.

“Volal sa Arepo,” povedal. “Bol zasievač.”

Sora sa trochu zľakla, pretože nikdy predtým nepočula hlas boha. "Ako si ho môžem uctiť?" Spýtala sa.

"Pochovaj ho," povedal boh, "pod mojím oltárom."

“Dobre,” povedala Sora, a šla si po lopatu.

"Počkaj," ozval sa boh, keď sa vrátila a začala zbierať kosti spomedzi polámaných vetvičiek a opadaného lístia. Položila ich na zvitok nebarvenej vlny, jedinej látky, ktorú mala. "Počkaj," povedal boh, "nemôžem pre teba nič urobiť. Nie som bohom ničoho užitočného."

Sora si sadla na päty a pozrela na oltár, aby počúvala boha.

"Keď prišla Búrka a zničila jeho pšenicu, nemohol som ju zachrániť," povedal boh, "keď sa Žatva nepodarila a on bol hladný, nemohol som ho nakŕmiť. Keď prišla Vojna," bohov hlas sa zadrhol. "Keď prišla vojna, nemohol som ho ochrániť. Prišiel zakrvavený z bitky, aby zomrel v mojom náručí." Sora sa znova pozrela na kosti.

"Myslím, že si bohom niečoho veľmi užitočného," povedala.

"Čoho?" spýtal sa boh.

Sora opatrne zdvihla lebku na látku. "Si Arepov boh."

Prešli generácie. Dedina sa zotavila z tragédií - domy boli obnovené, záhrady znovu vysadené, rany zahojené. Na starca, ktorý kedysi žil na kopci a hovoril s kameňom a sutinami, sa už dávno zabudlo, ale chrám stál v jeho mene. Väčšina verila, že je prázdny, pretože boh, ktorý v ňom sídlil, sa už dávno odmlčal. Každý, kto prechádzal okolo rozpadajúcej sa svätyne, však cítil bolesť v srdci, akoby smútil za strateným priateľom. Chlad, ktorý prenikal od vchodu do chrámu, oslaboval ich ducha a odháňal všetkých potenciálnych návštevníkov, okrem zriedkavých a najmä nevšímavých detí, ktoré po sebe nechávali drobné trsy ružových a bielych kvetov, ktoré natrhali na okolitej lúke.

Boh sedel vo svojom pokojnom domove a hľadel na vzdialenú cestu, na chodcov, pracovné kone a vozy, na padajúce lístie, ktoré sa vírilo okolo hemžiacich sa nôh. Ako dlho to už bolo? Svet napredoval bez neho, lebo vedel, že mu niet pomoci. Svet musí byť kruté miesto, ktoré opustili aj užitoční bohovia, ak farmy môžu zaplavovať povodne, úroda môže byť neúrodná a domy môžu horieť, pomyslel si.

Pochopil, že ľudia sú nezmyselné bytosti, ktoré sa modlia k bohu, ktorý im nemôže splniť želanie alebo požehnať šťastie. Ktorí by udržiavali chrám a prinášali obety bez toho, aby za to niečo dostali. Ktorí by sa delili o svoju spoločnosť a meditovali s takýmto neužitočným božstvom. Ktorí by pochovávali cudzinca bez nádeje na úžitok. Akou bizarnou, márnotratnou láskavosťou naňho premárnili. Aké úžasné, hlúpe, cnostné, beznádejné stvorenia boli ľudia.

A tak maľoval západ slnka žltými listami, lákal červíky, aby tancovali vo svojej pôde, rozkvital hranicu medzi lesom a poľom kvetmi a bobuľami, krstil vzduch štipľavým chladom pred príchodom zimy, dozrievali jablká s chrumkavými, červenými pehami, aby sa lámali pod zatínajúcimi sa zubami, a tucet ďalších ničotností, na pamiatku človeka, ktorý kedysi chválil dielo boha na jeho umierajúci dych.

“Zdravím ťa, Boh každej skromnosti na svete,” zvolal známy hlas. 

Prižmúrené kútiky božích očí zaplakali na skrútených perách. "Arepo," zašepkal, lebo jeho hlas bol chrapľavý od storočnej nemoty.

"Som bohom oddanosti, drobných láskavostí, nerozbitných pút. Som bohom nezištnej, bezpodmienečnej lásky, večného priateľstva a dôvery," vyhlásil Arepo a každým slovom upokojoval toho druhého.

"To je úžasné, Arepo," odpovedal medzi slzami, "som za teba šťastný - taká mocná osobnosť bude určite potrebovať veľkolepý chrám. Odídeš do mesta, aby si zhromaždil ďalších veriacich? Všetci ťa budú zbožňovať."

"Nie," usmial sa Arepo.

"Takže ďalej, do hlavného mesta? Ďakujem, že si sa tu zastavil pred svojím odchodom."

"Nie, ani tam nepôjdem." Arepo pokrútil hlavou a uškrnul sa.

"Ešte ďalej? Aké ambiciózne ciele musíš mať. Nepochybujem však, že sa ti to podarí," pokračoval starší boh.

"Vlastne," prerušil ho Arepo, "rád by som tu zostal, ak mi to dovolíš."

Druhý boh onemel. ".... Prečo by si tu chcel zostať bývať?"

"Som boh nerozbitných zväzkov a večných priateľstiev. A ty si Arepov boh."

[kitikara]

Tvoříjen 2023 - verze Kitikara

V rámci října to bude veselé a tady je můj seznam.

Lada

Řízek

Chleba

Bota

Lipno

Střepy

Lokomotiva

Komárov

Žeryk

Sněžka

Trpaslík

Duha

Náměstí

Šum

Známka

Báseň

Beran

Žluva

Krokodýl

Holub

Kolo

Karlštejn

Svratka

Píseň

Rozhlasová věž

Jeřabina

Lev

Postel

Královec

Kroj

Víla

[sire-rizku]

Bylo mi tolik co dnes, když jsem se dozvěděla (z Tiktoku ještě ke všemu), že slova písně Kdyby se v komnatách z Princové jsou na draka zní: "kdyby se v komnatách běhoun jak hrom natáh"

Mě totiž od dětství trápila otázka co to je ten "hromnatáh".

Samo o sobě by to nebylo tak hrozný, jenže pár týdnů zpátky jsme se ségrou zažili osvícení u Harryho Pottera . Když se v Kameni mudrců Seamus snaží změnit vodu na rum, říká: "oko norka, harfy šum..."

Jako oceňuji tu překladatelskou práci, ale pomalu doteď jsem byla přesvědčená, že okonorka bude asi nějaká kouzelnická okurka a harfyšum je něco jako abrakadabra.

[wolviecat]

@kitikara NÁMĚSTÍ a ŠUM

@kocourmokroocko POKOJ PLNY OČÍ můj zatím nejoblíbenější obrázek

Jinak jsem právě zaslechla naprosto GENIÁLNÍ název dokumentu na ČT o komunikaci se zvířaty: SNÍST HADA

Also koukněte se na můj profil na připnutý post <3

[poeticlicense12345]

Obična ljubavna priča

Ljubav je brod. Trebalo ga je stići i ukrcati se! Na njemu su, ali se ne vide. Samo se, ponekad, u noćima traže po dugim talasima čežnje.

Kad su se sreli, prvi put, sve im se prepoznalo :i ruke, i usne, i tela. Stajala je pred njim kao pred nekim dugo znanim i dragim, i onda su je njegove ruke nežno privukle. Zatvorila je oči i pomislila da je ovo mesto, na njegovim grudima, dugo pripremano samo za nju.Poljubio je u kosu i rekao :Mazo, moja koža, izgleda, samo na tvoju kosu nije alergična. Znao sam to! Vraća se do kola i uzima mali frižider sa pićem iz njega.Uzimaju ležaljku do samog mora. Legnu na nju. Ti si moj zaklon od sunca- kaže dok se ona uvlači u njegov zagrljaj. Njena kosa dobija oblik njegovih prstiju. Znam da bi dao svoj "zaklon " od sunca, i sve u ovom danu, za jednu dobru kišu- kaže ona, privijajuči se uz njega. Da, uvek, ali ovog trenutka samo za kišu s tobom, smeje se i grli je.A onda priča neke svoje "mantre" o ljubavi, o započetim životima, o povređivanju drugih osoba ( ne misli da povređuje mene- misli ona!). Zatvara mu usta i pita :voliš? Ljubi je.

Čuje šum talasa u daljini. Udaraju na neke stene prekrivene školjkama.Izmislila je priču o steni i školjci i učinila je živom.Jednom stena, uvek stena, rekao joj je tada. Moja stena, pomislila je ona. Ugasićemo sunce svojom ljubavlju, kaže on, i bićemo samo nas dvoje, sami u svom kosmosu. Sipa vino.Ono crno, sa Pelješca. Dingač? Piju iz iste čaše. Usne im imaju slatkasto opori ukus vina.

Odjednom se otvara nebo i sve kiše ovog sveta se sliju na njih. Praznik ljubavi i kiše! Gotovo je nosi do kola. Pokriva je suvim peškirom i dugo ljubi. Ušuškana u njegovom zagrljaju zaspi. On pali kola i vozi jednom rukom, drugom je drži uz sebe.

Budi je oštar , rezak zvuk alarma.Mora na posao.. Misli s nežnošću na noćašnji san i pita se da li je on onakav, kakav je u njemu, ili..."stvari imaju onakav izgled kakav im da naša duša"

text author: Tanja Petrović Krivokapić

[stealth-skills]

22.05.2013 Začule smo šum i u istom trenutku, bez bilo kakvog dogovora, okrenule smo se i postavili u formaciju baš kao što vežbamo — “žene kobre”

[noa-ciharu]

Speaking of Eurovision...

As a fellow ESC watcher I would like to ask what your twelve all-time favourite ESC songs are and maybe explain why exactly these if you don't mind •////• 👉👈

And have a nice day~

Oh damn just 12? Thats too difficult 😭 If you don't mind instead I decided to pick a country and then select one of their best songs ♥️

Helena Papariziou - my number one (Greece 2005). Maybe it's just nostalgia, but to me this is Eurovision-est eurovision song that ever won. Fast rhythm, very Greek vibes, catchy tune, nice choreography and voice, what's not to like?

Hari Mara Hari - Lejla (BiH 2006). What to say, beautiful ballad in native language, very powerful voice, in my honest opinion this song should have won back in 2006. But then again, I'm a fan of his music so maybe I'm just biased

Go_A - Shum (Ukraine 2021). What every country should do: send a mix of folklore and modern music in native language. Honestly if I had to choose a country that overal has best entries without a doubt it'll be Ukraine, they never disappoint. What's hard to choose actually is which song of theirs was the best. I can't decide but Go_A's Šum definitely goes into top 3. Also in begging everyone listen to Shady Lady, their 2008's entry

Conchira Wurst - Rise like a Phoenix (Austria 2014). Hands down one of best ballads in English sent in last 20 years. Definitely a deserved win, no matter what public at that time said cuz of her appearance. The 'but I'm gonna fly' part never fails to give me goosebumps. I feel like that song could be trans anthem

Elena Born and Stig R��sta - Goodbye to Yesterday (Estonia 2015). The classic. Very simple yet striking duet, idk how to describe it but there's something rly captivating about the song. Ans they look like they're so in love 🥺

Can Bonomo - Love me back (Turkey 2012). Add to endless list of songs that should have won over Euphoria 🙄 it's a very unique song, very catchy too. Also this is the last year Turkey took part in esc :< I miss their performances 😭

Željko Joksimović - Lane Moje and No name - Zauvjek Moja (Serbia & Montenegro 2004 and 2005) - I tried to choose only one but couldn't ;-; that's how 00s music on Balkan was like, it fills me with nostalgia. Sadly national song content in 2006 was one of reasons why union between two countries collapsed so it's more of pensive nostalgia for people here

Anxhela Peristeri - Karma (Albania 2021). This song was criminally underrated 2 years ago :< powerful ballad, perfect voice, strong tune - idk why she didn't rank higher? Albania always sends good song in their language and gets little points, it's unfair :/

Charlotte Perrilli - Hero (Sweden 2008). Yes I can't believe I'm saying this but there is an underrated swedish entry. I've hear this one back in 2008 and it stick with me ever since. Catchy 00s pop song

Andromache - Ela (Cyprus 2022). This one didn't even qualify ;-; honestly it was one of my faves from last year but it was so obvious she was nervous on stage. Plus song isn't really much of Eurovision material so I sort of understand why she didn't qualify but I adored the song nonetheless 🥰 love hearing Greek language

Dima Bilan - Never let you go (Russia 2006). His voice 🥺 song is so beautiful idk what to say really beside I'm an absolute fan (plus that imma go dig up more of his music). I do like Believe from 2008 too but prefer this song

Paula Seling & Ovi - Playing with fire (Romania 2006). What to say, very catchy song, I like it alot. Love them 90s vibes. Defo one of best Romania sent in last 20 years

Toše Proeski - Life (Macedonia 2004). Alright, I feel like I've bored life out of everyone with Crno i Belo from 2012 so time to bring another underappreciated Macedonian entry. You don't understand, this man was a legend in ex Yu countries 🥺💔 still is to this day

Cascada - Glorious (Germany 2013). Shes one of my fave 00s pop icons, imagine my delight when I heard she's on eurovision 😭 her songs are my childhood ♥️ I just wish she ranked better, idk why only 22th place for such amazing song

Doris Dragović - Marija Magdalena (Croatia 1999). Absolutely best Croatia ever sent, powerful voice, catchy tune, native language - absolutely perfect song in all terms

Alexander Rybak - Fairytale (Norway 2009). One of rare winners I 100% agree with. Violin is amazing there as well as his voice. Breath of fresh air into song context with mixture of traditional and modern I'd say

Monika Liu - Sentimentai (Lithuania 2022). So underappreciated 😭 the style, the elegance, the simplicity, the catchy tune - idk why she didn't get more points tbh

Sirusho - Qele qele (Armenia 2008). As someo3n said in comments - everyone over 18 on Balkan knows this song and that's the case with me too 😂 ethnic flavor, catchy rhymes, one of that years faves for sure

I think I covered around 13-14 counties here, especially some from eastern and central Europe that might get underappreciated. Maybe one day when/if I have time I could choose my fave song from all 50ish European countries (if I'm insane enough)

[allmothsdied]

Třes v rukou

Cítíš to v kostech

Tvé tělo slábne

Pod syrovostí

Rozkladu vyčerpání

Jen unavená

.

Devět let

Na ostrém pomezí

Hladovějící duše

Kolik času zbývá?

Cítíš, jak tě spaluje

Nenasitnost plamenů

Jen unavená

.

A popelavé šedivo

Zarývající se

Do zornic očí

Tik tik

Na pět a půl

úderů srdce

S chutí umírání v hrdle

Jen unavená

.

S blednoucí kůží

lháře, zloděje a vraha

Moc prázdno,

A přitom příliš málo

Potřebuješ víc nebo míň?

Nedýchatelné

Molekuly kyslíku

Jen unavená

.

A šum místo krve

Nutí tě se bát

Není vítěze

Nikdy ho není,

Můžeš jen hrát

Pohřbená a zapomenutá

A přesto naživu

Jen na půl

Jen unavená

.

A čím dál víc

Tonoucí

V náruči ledových

Prstů chladu

Po celý tý době

Zase zpátky

Nevyléčitelná

Ale tentokrát sama

Jen unavená

.

V kaluži

Hradů z písku

Poslepovaných izolepou

Něco se tříští

Od vzniku světa

Víš to,

Když tančíš po střepech

Jen unavená

.

Směrem tam,

Dolů dolů dolů

Po špičkách

Utíkáš

Od pravdy do lží

Do lží a do ticha

Odvrácený pohledy

Jen unavená

.

Se slzami v očích

Prahneš po polibcích

Ohně cigaret

Nikdo neví

A není kdo by se ptal

Jen unavená

Jen...

Nevěřte lhářům

[kolemdouci]

šutry, vlny, šum ...

[razdragana]

Ponekad je trenutak takav, da nema osvrtanja. Nema gledanja unazad, nema jer to može biti šum koji će pokrenuti lavinu. Nakon toga nema više ničega, sem pustoši u beskrajnoj belini. Snovi više nisu snovi, uspeh postaje neuspeh. Godina vežbaš spust u tišini, i onda dođeš do tačke kada želiš da zavruštiš iz sve snage. Uzalud je trud, kad cilj ostaje daleko. Prošlost i budućnost se potiru, postoji samo tren koji ne pripada ni jednoj ni drugoj. Stojiš na raskršću i ne možeš da odlučiš kojoj stvarnosti pripadaš. Zbunjeno čekaš u nesagledivoj belini da se razbistre blede misli. Pokušavaš da razjasniš zašto godinama biraš određenu stazu i zašto neke prepreke uvek zaobilaziš ns isti način.

Foto:istockphoto

[radiogornjigrad]

Žarko Paić: Ah, kakav šum vremena!

Roland Barthes Roland Barthes, Svijetla komora – bilješka o fotografiji, Izdanja Antibarbarus, 2003. S francuskoga prevela Željka Čorak. Peti zapis iz možda i najbolje promišljene knjige o biti fotografije, uz Benjaminovu Malu povijest fotografije te Flusserovu Filozofiju fotografije, naime one Rolanda Barthesa, Svijetla komora – bilješka o fotografiji (La chambre claire – Note sur la…